Články 31 a 32 nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry, sa majú vykladať v tom zmysle, že preskúmanie vykonané v členskom štáte asistujúceho európskeho delegovaného prokurátora, ak si postúpené vyšetrovacie opatrenie vyžaduje súhlas súdu v súlade s právom tohto členského štátu, sa môže týkať len aspektov súvisiacich s vykonaním tohto opatrenia, a nie aspektov súvisiacich s odôvodnením a prijatím uvedeného opatrenia, pričom tieto posledné aspekty musia byť predmetom predbežného súdneho preskúmania v členskom štáte konajúceho európskeho delegovaného prokurátora v prípade závažného zásahu do práv dotknutej osoby zaručených chartou základných práv Európskej únie.
Rozsudok Súdneho dvora z 21. decembra 2023 vo veci C-281/22, G. K. a i. (Európska prokuratúra) – ECLI:EU:C:2023:1018.
Európska prokuratúra patrí medzi najmladšie orgány Európskej únie, aj keď snahy o jej vytvorenie sa spájajú už s koncom 20. storočia.[1] Bola zriadená nariadením Rady 2017/1939 (ďalej len „nariadenie 2017/1939“), ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry, a svoju činnosť začala vykonávať 1. júna 2021.
Úlohou Európskej prokuratúry je v zmysle článku 4 nariadenia 2017/1939 vyšetrovanie, trestné stíhanie páchateľov a spolupáchateľov trestných činov poškodzujúcich finančné záujmy Únie a podanie obžaloby na nich. Tejto úlohe zodpovedá špecifická vnútorná štruktúra spočívajúca v centralizovanej dimenzii (hlavný európsky prokurátor a európski prokurátori) a decentralizovanej dimenzii v jednotlivých členských štátoch (delegovaní európski prokurátori). Európska prokuratúra predstavuje jedinečné prepojenie orgánu Únie s trestným právom členských štátov a s ich súdnym systémom.
Rozoberaný rozsudok je výsledkom prvého prejudiciálneho návrhu týkajúceho sa nariadenia 2017/1939, s ktorým sa na Súdny dvor obrátil rakúsky súd. Je možné predpokladať, že s rastúcim počtom konaní iniciovaných na vnútroštátnych súdoch Európskou prokuratúrou bude rásť aj počet prejudiciálnych otázok vnútroštátnych súdov smerujúcich k získaniu výkladu tohto nariadenia.[2]
Rakúsky súd predložil prejudiciálne otázky v rámci konania, v ktorom rozhoduje o podaniach v spoločnosti B. O. D. a jej konateľov G. K. a S. L. proti rozhodnutiam rakúskych súdov, ktorými udelili súhlas s vykonaním prehliadok a zaistením vecí v obchodných priestoroch spoločnosti a v obytných priestoroch jej konateľov nachádzajúcich sa v Rakúsku. O uvedený súhlas žiadal rakúsky európsky delegovaný prokurátor, ktorý uvedené opatrenia nariadil v súlade s článkom 31 nariadenia 2017/1939, keďže súvisia s vyšetrovaním rozsiahlych daňových podvodov a členstva v zločineckej skupine založenej s cieľom páchať daňové trestné činy, ktoré vedie nemecký európsky delegovaný prokurátor.
Prejudiciálne otázky rakúskeho súdu smerujú k zisteniu, v akom rozsahu má rakúsky súd vykonať prieskum pri udeľovaní súhlasu s vyšetrovacím opatrením, ktoré bolo prijaté európskym delegovaným prokurátorom v inom členskom štáte. Či sa má tento prieskum zamerať na aspekty súvisiace s odôvodnením a prijatím tohto opatrenia, alebo len na aspekty súvisiace s jeho vykonaním.
Článok 31 nariadenia 2017/1939 s nadpisom „Cezhraničné vyšetrovanie“ rozlišuje medzi konajúcim európskym delegovaným prokurátorom (v rozoberanom prípade to je európsky delegovaný prokurátor pôsobiaci v Nemecku), ktorý rozhodne o prijatí potrebného opatrenia (v rozoberanom prípade je opatrením prehliadka a zaistenie vecí) a jeho postúpení európskemu delegovanému prokurátorovi nachádzajúcemu sa v inom členskom štáte, a asistujúcim európskym delegovaným prokurátorom (v rozoberanom prípade to je európsky delegovaný prokurátor pôsobiaci v Rakúsku), ktorý vykoná postúpené opatrenie. Článok 31 nariadenia 2017/1939 upravuje výkon postúpených opatrení, ktorý má byť v súlade s právom členského štátu asistujúceho prokurátora.
Súdny dvor v svojej argumentácii najprv pripomenul, že pri výklade práva Únie je potrebné zobrať do úvahy nielen jeho doslovné znenie, ale aj vzájomný kontext a ciele sledované dotknutou právnou úpravou.
Čo sa týka znenia článkov 31 a 32 nariadenia 2017/1939, Súdny dvor dospel k záveru, že tieto ustanovenia síce nespresňujú rozsah preskúmania zo strany súdov, ktoré udeľujú súhlas v prípade postúpeného vyšetrovacieho opatrenia, ale aspoň rozlišujú medzi prijatím a odôvodnením tohto opatrenia (spravuje sa právom členského štátu konajúceho európskeho delegovaného prokurátora) a vykonaním takéhoto opatrenia (spravuje sa právom štátu asistujúceho európskeho delegovaného prokurátora).
Pokiaľ ide o kontext článkov 31 a 32 nariadenia 2017/1939, rozlišovanie medzi odôvodnením a prijatím postúpeného vyšetrovacieho opatrenia na jednej strane a jeho vykonaním na strane druhej zodpovedá usporiadaniu systému justičnej spolupráce v trestných veciach medzi členskými štátmi, ktorý je založený na zásadách vzájomnej dôvery a vzájomného uznávania. Tieto zásady sú vzájomne prepojené a to tak, že zo zásady vzájomného uznávania rozsudkov a súdnych rozhodnutí vyplýva, že existuje vzájomná dôvera členských štátov v to, že každý z členských štátov súhlasí s použitím trestného práva platného v iných členských štátoch, hoci by uplatnenie jeho vlastnej právnej úpravy viedlo k inému výsledku.[3]
Príkladom právnej úpravy založenej na týchto dvoch zásadách je rámcové rozhodnutie Rady 2002/584 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, ako aj smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/41o európskom vyšetrovacom príkaze v trestných veciach. V prípade oboch právnych úprav už Súdny dvor konštatoval, že vykonávajúci orgán nemá preskúmavať, či vydávajúci orgán dodržiava podmienky vydania rozhodnutia, ktoré sa má vykonať. Keďže cieľom nariadenia 2017/1939 je účinnejšie bojovať proti trestným činom poškodzujúcim finančné záujmy Únie, tak mechanizmus vytvorený v rámci tohto nariadenia musí mať prinajmenšom rovnako vysoký stupeň účinnosti cezhraničných vyšetrovaní vedených Európskou prokuratúrou ako mechanizmus vyplývajúci z postupov v rámci systému justičnej spolupráce v trestných veciach.
Ak by sme pripustili, že príslušný orgán členského štátu asistujúceho európskeho delegovaného prokurátora by mohol preskúmavať aj aspekty súvisiace s odôvodnením a prijatím postúpeného vyšetrovacieho opatrenia, tak by išlo o menej účinný systém v porovnaní so systémom založeným na zásade vzájomnej dôvery a vzájomného uznávania. Súdny dvor poskytol dva dôvody pre toto konštatovanie. Prvým je skutočnosť, že príslušný orgán členského štátu asistujúceho európskeho delegovaného prokurátora by na svoj prieskum potreboval preskúmať celý spis, ktorý by mu bolo potrebné postúpiť a vo väčšine prípadov aj preložiť. Druhý dôvod súvisí s článkom 31 ods. 2 nariadenia 2017/1939, podľa ktorého odôvodnenie a prijatie potrebného opatrenia sa spravuje právom členského štátu konajúceho európskeho delegovaného prokurátora. Ak by mal teda príslušný orgán členského štátu asistujúceho európskeho delegovaného prokurátora preskúmavať aj odôvodnenie a prijatie predmetného opatrenia, musel by prieskum robiť vo svetle práva štátu konajúceho európskeho delegovaného prokurátora.
Preto Súdny dvor dospel k záveru, že prieskum súdu udeľujúceho súhlas s postúpeným vyšetrovacím opatrením sa môže vzťahovať len na aspekty súvisiace s výkonom tohto opatrenia.
Súdny dvor však súčasne pripomenul, že v členskom štáte konajúceho európskeho delegovaného prokurátora musia byť stanovené možnosti predbežného súdneho preskúmania odôvodnenia a prijatia postúpeného vyšetrovacieho opatrenia s cieľom zabezpečiť zákonnosť a nevyhnutnosť takýchto opatrení. V tejto súvislosti Súdny dvor upozornil na aplikovateľnosť Charty základných práv Európskej únie, keďže pri konaní podľa nariadenia 2017/1939 dochádza k vykonávaniu práva Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty.
Rozhodnutie spracovala:
doc. JUDr. Martina Jánošíková, Ph.D.
Ústav medzinárodného práva a európskeho práva UPJŠ v Košiciach, Právnickej fakulty
[1] Bližšie pozri napr. JÁNOŠÍKOVÁ, M.: Legitimita Európskej prokuratúry. In Vplyv Európskej únie na trestné právo jej členských štátov. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2022. ISBN 9788057401728. – s. 72 – 81.
[2] Súdnemu dvoru už bol predložený aj druhý návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa nariadenia 2017/1939. Ide o návrh španielskeho súdu z 3. mája 2023 vedený v registri Súdneho dvora pod označením C-292/23 smerujúci k získaniu výkladu článku 42 (súdne preskúmanie) predmetného nariadenia. Súdny dvor o ňom zatiaľ nerozhodol.
[3] Rozsudky Súdneho dvora z 23. januára 2018 vo veci C-367/16, Piotrowski, EU:C:2018:27, bod 52 a z 10. januára 2019 vo veci C-97/18, ET, EU:C:2019:7, bod 33.