- Článok 4 ods. 2 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011, sa má vykladať v tom zmysle, že pod toto ustanovenie patrí podmienka zmluvy o poskytovaní právnych služieb uzatvorenej medzi advokátom a spotrebiteľom, ktorá určuje cenu za poskytované služby podľa zásady hodinovej sadzby.
- Článok 4 ods. 2 smernice 93/13, zmenenej smernicou 2011/83, sa má vykladať v tom zmysle, že podmienka zmluvy o poskytovaní právnych služieb uzatvorenej medzi advokátom a spotrebiteľom, ktorá stanovuje cenu týchto služieb podľa zásady hodinovej sadzby bez toho, aby boli spotrebiteľovi pred uzatvorením zmluvy oznámené informácie, ktoré mu umožnia prijať jeho rozhodnutie s obozretnosťou a úplnou znalosťou finančných dôsledkov, ktoré uzatvorenie tejto zmluvy prinesie, nespĺňa požiadavku jasného a zrozumiteľného formulovania v zmysle tohto ustanovenia.
- Článok 3 ods. 1 smernice 93/13, zmenenej smernicou 2011/83, sa má vykladať v tom zmysle, že podmienka zmluvy o poskytovaní právnych služieb uzatvorenej medzi advokátom a spotrebiteľom, ktorá podľa zásady hodinovej sadzby stanovuje cenu týchto služieb, a ktorá teda patrí do hlavného predmetu tejto zmluvy, sa nemá považovať za nekalú len z dôvodu, že nespĺňa požiadavku transparentnosti stanovenú v článku 4 ods. 2 tejto smernice v znení zmien, pokiaľ členský štát, ktorého vnútroštátne právo sa uplatňuje na dotknutú zmluvu, v súlade s článkom 8 uvedenej smernice v znení zmien, výslovne nestanovil, že kvalifikácia nekalej podmienky vyplýva len zo samotného tohto dôvodu.
- Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13, zmenenej smernicou 2011/83, sa majú vykladať v tom zmysle, že ak zmluva o poskytovaní právnych služieb uzavretá medzi advokátom a spotrebiteľom nemôže naďalej existovať po odstránení podmienky vyhlásenej za nekalú, ktorá stanovuje cenu služieb podľa zásady hodinovej sadzby, a ak tieto služby boli poskytnuté, tieto ustanovenia nebránia tomu, aby vnútroštátny súd rozhodol o obnovení situácie, v ktorej by sa spotrebiteľ nachádzal v prípade neexistencie tejto podmienky, aj keby to viedlo k tomu, že poskytovateľ nedostane žiadnu odmenu za svoje služby. Za predpokladu, že by vyhlásenie neplatnosti zmluvy v celom jej rozsahu vystavilo spotrebiteľa obzvlášť nepriaznivým dôsledkom, čo musí overiť vnútroštátny súd, tieto ustanovenia nebránia tomu, aby vnútroštátny súd napravil neplatnosť uvedenej podmienky tým, že ju nahradí dispozitívnym, alebo v prípade dohody zmluvných strán uvedenej zmluvy, uplatniteľným ustanovením vnútroštátneho práva. Naopak, tieto ustanovenia bránia tomu, aby vnútroštátny súd nahradil zrušenú nekalú podmienku súdnym odhadom výšky odmeny dlžnej za uvedené služby.
Rozsudok Súdneho dvora z 12. januára 2023 vo veci C-395/21, D. V. (odmeny advokáta – zásada hodinovej sadzby) – ECLI:EU:C:2023:14.
Prejudiciálne otázky litovského súdu upriamili pozornosť na skutočnosť, že aj zmluva o poskytovaní právnych služieb advokátom je spotrebiteľskou zmluvou a vzťahuje sa na ňu právna úprava o nekalých zmluvných podmienkach, ktorá sa odvíja od smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 (ďalej len „smernica 93/13“). Podstatou týchto otázok je zistenie, či zmluvné ustanovenie obsiahnuté v zmluve o poskytovaní právnych služieb stanovujúce odmenu vo výške 100 eur za každú hodinu konzultácie, alebo poskytovania právnych služieb v prospech klienta, pričom časť uvedenej odmeny sa zaplatí dodatočne po predložení faktúry za právne služby advokátom, je možné považovať za nekalú zmluvnú podmienku a aké dôsledky z toho plynú.
Podľa článku 4 ods. 2 smernice 93/13 sa hodnotenie nekalej povahy zmluvných podmienok nevzťahuje na definíciu hlavného predmetu zmluvy ani na primeranosť ceny a úhrady za tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom, pokiaľ sú tieto podmienky jasné a zrozumiteľné.[1] Vzniká teda otázka, či sa má zmluvná podmienka určujúca cenu za poskytované právne služby podľa zásady hodinovej sadzby považovať za súčasť hlavného predmetu zmluvy, čo by znamenalo, že sa bude skúmať len jej jasnosť a zrozumiteľnosť. Vychádzajúc zo svojej predchádzajúcej judikatúry Súdny dvor pripomenul, že pojem „hlavný predmet zmluvy“ je autonómnym pojmom práva Európskej únie a vyžaduje samostatný a jednotný výklad zohľadňujúci kontext a cieľ sledovaný smernicou 93/13,[2] pričom pod tento pojem Súdny dvor zaraďuje tie zmluvné podmienky, ktoré upravujú základné plnenia danej zmluvy a ktoré túto zmluvu charakterizujú.[3] Podľa Súdneho dvora zmluvná podmienka upravujúca odmenu za právne služby definuje samotnú podstatu zmluvného vzťahu vyznačujúceho sa poskytovaním právnych služieb za odplatu a preto patrí pod pojem hlavný predmet zmluvy.
To teda znamená, že je pri tejto zmluvnej podmienke určujúcej cenu za poskytované právne služby potrebné v zmysle článku 4 ods. 2 smernice 93/13 skúmať, či spĺňa požiadavku jasného a zrozumiteľného formulovania. Táto požiadavka podľa doterajšej judikatúry Súdneho dvora znamená, že zmluvná podmienka musí byť formulovaná tak, aby bol spotrebiteľ schopný na základe presných a zrozumiteľných kritérií posúdiť ekonomické dôsledky, ktoré preňho z uzavretej zmluvy vyplývajú. Potrebné informácie musí mať spotrebiteľ pred uzavretím zmluvy.[4] Uvedené podmienky však nie sú splnené v prípade spotrebiteľskej zmluvy obsahujúcej len informáciu, že odmena poskytovateľa právnych služieb dosahuje 100 eur za každú hodinu poskytnutých právnych služieb. V takom prípade nemôže priemerný spotrebiteľ, ktorý je riadne informovaný a primerane pozorný a obozretný, posúdiť finančné dôsledky plynúce zo spotrebiteľskej zmluvy (v tomto prípade zo zmluvy o poskytovaní právnych služieb), teda celkovú sumu, ktorú má za právne služby zaplatiť. Neznamená to, že poskytovateľ služieb musí spotrebiteľovi dať informáciu o konečných finančných dôsledkoch, keďže tie závisia od budúcich nepredvídateľných udalostí nezávisiacich od vôle poskytovateľa služieb. Musí však spotrebiteľovi pred uzavretím zmluvy poskytnúť informácie o možnosti, že k takým udalostiam dôjde a o dôsledkoch spojených s týmito udalosťami, aby mohol spotrebiteľ prijať obozretné rozhodnutie o uzavretí zmluvy. Spotrebiteľovi musí byť umožnené posúdiť približné celkové náklady za poskytnuté služby. Súdny dvor príkladmo uvádza, že spotrebiteľ by mal mať informáciu o odhade predvídateľného alebo minimálneho počtu hodín potrebných na poskytnutie danej služby, alebo by zmluva mala obsahovať záväzok zaslať v primeraných intervaloch faktúry alebo pravidelné správy uvádzajúce počet odpracovaných hodín. Konečné posúdenie, či zmluvné ustanovenie o cene za poskytnuté služby zodpovedá požiadavke jasnosti a zrozumiteľnosti, vykoná samozrejme vnútroštátny súd, nie Súdny dvor.
Podľa smernice 93/13 nedodržanie jasnosti a zrozumiteľnosti pri formulovaní zmluvnej podmienky ešte samo o sebe neznamená, že ide o nekalú zmluvnú podmienku. Požiadavka jasnosti a zrozumiteľnosti predstavuje len jednu zo skutočností, ktoré sa overujú pri skúmaní nekalosti zmluvnej podmienky. Podľa článku 8 smernice 93/13 však môže členský štát zabezpečiť aj vyššiu úroveň ochrany spotrebiteľa v porovnaní so smernicou 93/13. Túto možnosť využila Litovská republika, keď v Občianskom zákonníku stanovila, že nedodržanie požiadavky jasnosti a zrozumiteľnosti spôsobuje automaticky nekalosť dotknutej zmluvnej podmienky.
Čiže, ak litovský súd označí konkrétnu zmluvnú podmienky za rozpornú s požiadavkou jasnosti a zrozumiteľnosti, tak pôjde súčasne o nekalú zmluvnú podmienku. V zmysle smernice 93/13 nekalá zmluvná podmienka nemôže byť pre spotrebiteľa záväzná, pričom však zmluva obsahujúca nekalú zmluvnú podmienku by mala v zásade naďalej existovať. Musí sa navrátiť právna a skutková situácia, v ktorej by sa spotrebiteľ nachádzal, ak by táto nekalá podmienka neexistovala,[5] teda by malo dôjsť k oslobodeniu spotrebiteľa od povinnosti zaplatiť odmenu stanovenú na základe nekalej podmienky. Litovský súd však tvrdí, že dotknuté zmluvy o poskytovaní právnych služieb nemôžu bez ustanovenia o určení ceny za poskytnuté služby naďalej existovať a súčasne nie je možné obnoviť situáciu, v ktorej by sa spotrebiteľ nachádzal v prípade neexistencie predmetnej nekalej podmienky, keďže spotrebiteľ už mal prospech z poskytnutých právnych služieb. Súdny dvor v tejto situácii konštatoval, že článok 6 ods. 1 smernice 93/13 nebráni vyhláseniu neplatnosti zmlúv o poskytnutí právnych služieb napriek tomu, že v konečnom dôsledku poskytovateľ služby nedostane za už poskytnutú službu žiadnu odmenu. Možnosť vyhnúť sa vyhláseniu neplatnosti zmluvy tým, že vnútroštátny súd sám nahradí neplatnú nekalú zmluvnú podmienku dispozitívnym ustanovením vnútroštátneho práva, má vnútroštátny súd iba vo výnimočnom prípade, ak by vyhlásenie neplatnosti spotrebiteľských zmlúv vystavilo spotrebiteľa obzvlášť nepriaznivým dôsledkom (napr. právna neistota spotrebiteľa súvisiaca s možnosťou požadovať odmenu za poskytnuté služby na inom právnom základe, ako bola zmluva vyhlásená za neplatnú, alebo ovplyvnenie platnosti a účinnosti úkonov uskutočnených na základe zmluvy vyhlásenej za neplatnú). Vnútroštátny súd však v žiadnom prípade nemôže dopĺňať spotrebiteľské zmluvy svojím vlastným odhadom týkajúcim sa výšky odmeny za už poskytnuté služby. Takáto právomoc by totiž mohla ohroziť dosiahnutie cieľa článku 7 smernice 93/13, keď by poskytovatelia služieb boli v pokušení použiť nekalé podmienky s vedomím, že aj keby boli vyhlásené za neplatné, vnútroštátny súd by mohol v nevyhnutnom rozsahu spotrebiteľskú zmluvu doplniť.[6]
Rozhodnutie spracovala:
doc. JUDr. Martina Jánošíková, Ph.D.
Ústav medzinárodného práva a európskeho práva UPJŠ v Košiciach, Právnickej fakulty
[1] Slovenská verzia článku 4 ods. 2 smernice 93/13 nezodpovedá úplne iným jazykovým verziám, keď opomína požiadavku jasnosti podmienky.
[2] Rozsudok Súdneho dvora z 20. septembra 2017, Andriciuc a i., C‑186/16, EU:C:2017:703, bod 34.
[3] Rozsudok Súdneho dvora vo veci C-186/16, už citovaný, body 35 a 36.
[4] Rozsudok Súdneho dvora z 9. júla 2020, Ibercaja Banco, C‑452/18, EU:C:2020:536, bod 47.
[5] Rozsudok Súdneho dvora z 31. mája 2018, Sziber, C‑483/16, EU:C:2018:367, bod 34.
[6] Rozsudok Súdneho dvora z 18. novembra 2021, A. S. A., C‑212/20, EU:C:2021:934, bod 69.