Je cesta znovuzavedenia a rozširovania možnosti využitia inštitútu mimoriadneho kasačného oprávnenia v Českej republike adekvátna?

Mgr. Marcela Karman v súčasnosti pôsobí na Okresnom súde v Žiline ako odborný justičný stážista a na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici ako študent III. Stupňa vysokoškolského vzdelania v programe Trestné právo.

Na Slovensku je v súčasnosti vedená polemika o nutnosti zmeny či zrušenia § 363 Trestného poriadku. Naproti tomu má dôjsť u našich západných susedov k rozšíreniu možnosti využitia mimoriadneho kasačného oprávnenia, ako inštitútu, ktorý je obdobou nášho § 363 Trestného poriadku. Príspevok porovnáva úpravu zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní generálnym prokurátorom (v Slovenskej republike) ako inštitútu porovnateľného k mimoriadnemu kasačnému oprávneniu najvyššieho štátneho zástupcu (v Českej republike) a zaoberá sa analýzou adekvátnosti ponechania mimoriadneho kasačného oprávnenia najvyššieho štátneho zástupcu v redodifikovanom Trestním řáde ČR, jeho rozšírenia v zmysle jeho využitia sudcom pre prípravné konanie, a to všetko v kontexte s aktuálnou kritikou úpravy zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní generálnym prokurátorom v Slovenskej republike.

Právna úprava Českej republiky

Úprava inštitútu zrušenia nezákonných uznesení v prípravnom konaní je v Českej republike v súčasnosti obsiahnutá v desiatej hlave druhej časti zákona č. 141/1961 Sb., o trestním řízení soudním (trestní řád) ve znení pozdějších předpisů a nálezů Ústavního soudu ČR[1] a to konkrétne v oddiele päť, ktorý upravuje dozor štátneho zástupcu.[2] Podľa uvedeného, v Českej republike v súčasnosti platného ustanovenia Trestního řádu ČR, môže najvyšší štátny zástupca v lehote do troch mesiacov od právoplatnosti zrušiť nezákonné uznesenie nižšieho štátneho zástupcu o nestíhaní podozrivého, o zastavení trestného stíhania alebo o postúpení veci, s výnimkou uznesení vydaných európskym povereným žalobcom alebo európskym žalobcom. Pre prípad zrušenia takéhoto uznesenia je štátny zástupca, ktorý vo veci rozhodoval v prvom stupni, viazaný právnym názorom najvyššieho štátneho zástupcu.

Zmienené oprávnenie najvyššieho štátneho zástupcu bolo v Českej republike zavedené do § 174a Trestního řádu ČR novelou vykonanou zákonom č. 265/2001 Sb.,[3] pričom jedným z cieľov zavedenia predmetného inštitútu bolo prenesenie oprávnenia rušiť právoplatné rozhodnutia v prípravnom konaní z Najvyššieho súdu na Najvyššie štátne zastupiteľstvo z dôvodu potreby oslabiť inkvizičnú povahu prípravného konania.[4] Následkom zavedenia tohto inštitútu bola v podstate nemožnosť Najvyššieho súdu „zasahovať do prípravného konania, čo bolo.. v rozpore so zásadou obžalovacou vymedzenou v trestním řáde (srov. i čl. 90 Úst a čl. 40 odst. 1 LPS).[5]

Z povahy § 174a Trestního řádu ČR vyplýva, že oprávnenie najvyššieho štátneho zástupcu podľa tohto ustanovenia je svojou podstatou mimoriadnym opravným prostriedkom, pretože smeruje k náprave nezákonných právoplatných rozhodnutí štátnych zástupcov. Uvedené oprávnenie je pritom obmedzené iba na tie uznesenia štátnych zástupcov, ktorými bolo rozhodnuté o nestíhaní podozrivého, zastavení trestného stíhania alebo o postúpení veci. Z predmetného ustanovenia ďalej vyplýva, že upravuje nápravu zmienených nezákonných uznesení štátnych zástupcov komplexných spôsobom, pretože stanovuje oprávnenie najvyššieho štátneho zástupcu rušiť nezákonné uznesenie a súčasne v rozhodnutí formulovať záväzný právny názor a obligatórne nariadiť vykonanie ďalších potrebných úkonov a doplnení.

V Českej republike v súčasnosti prebiehajú práce na rekodifikácii trestného práva procesného, ktorej výsledkom by mal byť nový trestno-procesný predpis.

Novelizovaná trestnoprávna legislatíva Českej republiky (ďalej aj ako „Rekodifikovaný Trestní řád ČR“) by mala v zmysle rekodifikácie obsahovať úpravu vyššie zmieneného ustanovenia Trestního řádu ČR, ktoré by v novej podobe už nebolo zaradené do časti upravujúcej dozor štátneho zástupcu, ale do samostatnej hlavy označenej ako „Mimořádná kasační oprávnění“. Podľa rekodifikovanej trestnoprávnej úpravy Českej republiky by mimoriadne kasačné oprávnenie mohol využiť nielen najvyšší štátny zástupca, ale tiež v špecifikovaných prípadoch sudca pre prípravné konanie.

V zmysle Rekodifikovaného Trestního řádu ČR by mal mať najvyšší štátny zástupca v lehote do troch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia oprávnenie zrušiť nezákonné rozhodnutie štátneho zástupcu o odložení veci, o nestíhaní, o zastavení trestného stíhania alebo o postúpení veci, s výnimkou rozhodnutí vydaných európskym povereným žalobcom, alebo európskym žalobcom. Zároveň by mohol najvyšší štátny zástupca zrušiť tiež rozhodnutie o odložení vecí a rozhodnutie o zastavení trestného stíhania (opätovne pokiaľ by sa nejednalo o rozhodnutie vydané európskym povereným žalobcom alebo európskym žalobcom) tiež v prípade, pokiaľ by mal za to, že rozhodnutie nie je dôvodné. Uvedená právna úprava má zámer zaviesť oprávnenie najvyššieho štátneho zástupcu zrušiť uznesenie o odložení veci, zastavení trestného stíhania o prečine alebo o postúpení veci pre nedôvodnosť len na základe žiadosti poškodeného.

Novozaradeným inštitútom Rekodifikovaného trestního řádu ČR má byť oprávnenie sudcu pre prípravné konanie zrušiť nezákonné uznesenie štátneho zástupcu o odložení veci alebo zastavení trestného stíhania, na základe žiadosti poškodeného a len pokiaľ sa týka konania o trestnom čine, ktorým bola alebo mala byť spôsobená smrť a o trestnom čine mučenie a iné neľudské a kruté zaobchádzanie.[6] Zároveň by mal byť sudca pre prípravné konanie oprávnený zrušiť, opätovne len na žiadosť poškodeného, nezákonné alebo nedôvodné rozhodnutie štátneho zástupcu o odložení veci alebo o zastavení trestného stíhania, všetko len do 1 mesiaca od podania žiadosti poškodeného.

V trestno-procesnej právnej úprave Slovenskej republiky je zakotvený inštitút porovnateľný s uvedeným inštitútom Českej republiky, pričom sa konkrétne jedná o oprávnenie generálneho prokurátora zrušiť právoplatné rozhodnutie v prípravnom konaní.

Právna úprava Slovenskej republiky

Na území Slovenskej republiky sa myšlienka zavedenia inštitútu zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní ako mimoriadny opravný prostriedok udomácnila až v roku 2005, kedy bol do právneho poriadku Slovenskej republiky implementovaný zákonom č. 301/2005 Z. z.,[7] pričom účelom prijatého inštitútu bolo zníženie počtu trestných vecí na Najvyššom súde,[8] pretože podľa predchádzajúcej právnej úpravy Najvyšší súd v rámci konania o sťažnosti pre porušenie zákona preskúmaval aj zákonnosť rozhodnutí policajtov a prokurátorov vydaných v prípravnom konaní.

Inštitút zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní, podľa § 363 Trestného poriadku SR, je systematicky normatívne ukotvený v ôsmej hlave, prvý diel Trestného poriadku SR, označenej ako „Mimoriadne opravné prostriedky“.

V zmysle zmieneného ustanovenia Trestného poriadku SR[9] má generálny prokurátor oprávnenie zrušiť akékoľvek právoplatné rozhodnutia v prípravnom konaní, ktoré vydal prokurátor alebo policajt za predpokladu, že ide o rozhodnutie, ktorým bol porušený zákon, resp. jeho vydaniu predchádzal nezákonný postup. Trestný poriadok Slovenskej republiky pritom neupravuje, voči ktorým rozhodnutiam prokurátora alebo policajta možno použiť predmetný inštitút. Podľa dôvodovej správy k trestnému poriadku SR[10] zámer návrhu ustanovenia tohto mimoriadneho opravného prostriedku spočíva v tom, že treba umožniť vo veciach, v ktorých súd ešte nekonal a vec bola v prípravnom konaní prokurátorom postúpená inému orgánu alebo ktorým bolo zastavené alebo podmienečne zastavené trestné stíhanie, alebo ktoré v tomto rozsahu spočíva na chybnom procesnom konaní, aby nezákonnosť napravil generálny prokurátor. Týmto postupom malo nastať operatívnejšie konanie a zároveň malo dôjsť k odbremeneniu súdov, na ktoré prechádzajú ďalšie nové formy konania a rozhodovania. Zároveň podľa dôvodovej správy[11] majú pomerne krátke lehoty zabezpečiť právnu istotu dotknutých osôb, trestné konanie má byť ukončené v prijateľnom čase a podnet na konanie podaný v prospech obvineného nemôže byť použitý proti obvinenému.

V súčasných trestno-právnych úpravách oboch štátov tak existuje oprávnenie, ktorými disponujú vrcholní predstavitelia Najvyššieho štátneho zastupiteľstva (ČR)[12] a Generálnej prokuratúry (SR)[13] a ktorými môžu zasahovať do právoplatných rozhodnutí nižších štátnych zástupcov (ČR) a prokurátorov a policajtov (SR).

Právna úprava zrušenia právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní, ktoré oprávnenie má generálny prokurátor na území Slovenskej republiky, je v súčasnej dobe podrobená polemike o vhodnosti aplikácie uvedeného inštitútu, pričom je opakovane vedená odborná diskusia k aplikácii ustanovenia označovanému ako „sporný § 363 trestného poriadku“.[14]

Je kritika § 363 Trestného poriadku SR oprávnená?

Rozborom § 363 a násl. Trestného poriadku SR je možné dospieť k záveru o opodstatnenosti zavedenia oprávnenia generálneho prokurátora zrušiť rozhodnutie, ktoré je nezákonné, alebo pokiaľ konanie, ktoré mu predchádzalo, vykazuje znaky nezákonnosti. Dôvody uplatnenia inštitútu zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní podľa § 363 a násl. Trestného poriadku SR môžu byť rozličné, pričom môžu spočívať v nesprávnych skutkových zisteniach či vyvodení nesprávnych právnych záverov, vrátane nesprávnej aplikácie a interpretácie zákonných ustanovení upravujúcich jednotlivé procesné postupy, či v arbitrárnosti rozhodnutí. Mýty a špekulácie, ktoré prinášajú média v tom zmysle, že pri aplikácii § 363 Trestného poriadku SR sa v konkrétnych prípadoch viac nebude konať a páchatelia v tejto veci „už nikdy nebudú postavení pred súd“, pretože ide o rozhodnutie definitívne, nemajú oporu v reálnom právnom stave. Ak totiž generálny prokurátor zruší uznesenie o vznesení obvinenia využitím § 363 a násl. Trestného poriadku SR, prokurátor alebo policajt môžu opätovne vzniesť obvinenie, vo veci je možné ďalej konať a rozhodnúť, tzn. o vine a nevine bude nakoniec rozhodovať súd.

V tejto súvislosti je potrebné zmieniť, že každé rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní musí byť zákonné.

Nie je možné pritom opomenúť skutočnosť, že trestné konanie prechádza viacerými štádiami. Význam a miesto jednotlivého štádia v štruktúre trestného konania je nepochybne vyjadrený prostredníctvom funkcie, ktorú plní, vo vzťahu k ďalším štádiám, ako aj k celému trestnému konaniu. Prípravné štádium logicky podmieňuje a predurčuje charakter ďalších procesných štádií, tzn. predovšetkým konanie pred súdom.

V prípravnom konaní zohráva hlavnú úlohu ako orgán dozoru prokurátor[15] a v konaní pred súdom súd. Ak teda, v prípade porušenia napríklad Ústavou garantovaných práv, ktoré môžu byť porušené pri začatí trestného stíhania či pri vznesení obvinenia (zjavná nezákonnosť uvedených rozhodnutí, nezákonne získané dôkazy ako opora pre vydanie daného rozhodnutia) ide o také pochybenia, v zmysle ktorých vykazuje rozhodnutie podstatné znaky nezákonnosti, je takúto nezákonnosť potrebné účinne a neodkladne odstrániť čo najskôr, v ideálnom prípade bezprostredne po tom, čo vznikla, tzn. nenechať korekciu až na ďalšie štádiá trestného konania, bez možnosti zrušenia takéhoto rozhodnutia generálnym prokurátorom.[16]

V tejto súvislosti odborná verejnosť na území Slovenskej republiky vedie polemiku, či v prípade, ak je prokurátor toho názoru, že má byť vec predložená súdu a za tým účelom mieni podať obžalobu, nie je iba súd oprávnený, aby v konkrétnom prípade rozhodol o prípadnej nezákonnosti vzniknutej v predchádzajúcej fáze konania.

Ústavný súd Slovenskej republiky poukázal na to, že „trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia“.[17] Námetom k úvahe je potom otázka, či kontrolu takýchto pochybení, ktoré sú závažného charakteru a smerujú k nezákonnosti konania je skutočne správne prenechať až na konanie pred súdom a to napríklad aj s poukazom na dĺžku konania, ktoré tu v súčasných právnych podmienkach máme, tzn. kedy je čas neistoty obvineného, proti ktorému je vedené trestné konanie vykazujúce znaky nezákonnosti predlžovaný. Pokiaľ sa týka vznesenia obvinenia, je nutné konštatovať, že ide o veľmi závažný zásah do základných práv a slobôd človeka. Od momentu vznesenia obvinenia sú orgány činné v trestnom konaní a súd oprávnení použiť prostriedky trestného procesného práva, ktoré zásadne obmedzujú jeho bežnú kvalitu života. Oprávnenie generálneho prokurátora by malo byť aj v tomto zmysle posledným prostriedkom nápravy neústavného a nezákonného stavu konkrétneho štádia trestného stíhania, a to ešte pred tým, ako sa vec dostane pred súd. Kasačné rozhodnutie generálneho prokurátora má teda významné miesto v štruktúre nápravných prostriedkov.

V súvislosti so zmienenou kritikou je potrebné zvažovať, či je prijateľné zdôvodnenie zhovievavejších zákonných podmienok pre aplikáciu takých dôkazných prostriedkov, ktoré by predstavovali hrubý zásah do základných práv a slobôd, pokiaľ by boli odôvodnené potrebou účinného vyšetrovania.[18] Je nevyhnutné dospieť k záveru, že je neprípustné v takýchto prípadoch právom na účinné vyšetrovanie odôvodniť prípustnosť nezákonného dôkazu. Súdny dvor Európskej únie v súvislosti s naplnením požiadavky zákonnosti uviedol, že „V tejto súvislosti vyplýva najmä z požiadaviek zásady zákonnosti a právneho štátu, že represívna právomoc sa nemôže v zásade vykonávať mimo zákonných hraníc, v rámci ktorých je orgán oprávnený konať podľa práva členského štátu, ktoré sa na neho vzťahuje […] Z toho vyplýva, že právo Únie nemôže uložiť vnútroštátnemu súdu povinnosť neuplatniť také procesné pravidlo, aj keby použitie dôkazov získaných nezákonne mohlo zvýšiť účinnosť trestných konaní a umožniť tak vnútroštátnym orgánom sankcionovať v určitých prípadoch nedodržanie práva Únie […]“.[19] Z uvedeného je teda možné vyvodiť zjednodušený záver, že podľa práva Európskej únie nevzniká členským štátom povinnosť akceptovať nezákonný dôkaz, a to ani s odôvodnením práva na účinné vyšetrovanie. V súvislosti tiež s uvedeným záverom je potrebné zmieniť, že požiadavka zákonnosti trestného konania je jedným zo základných atribútov, ktorá má a musí byť naplnená kedykoľvek v priebehu trestného konania. Prenášanie rozhodovania o zákonnosti niektorých druhov rozhodnutí vydaných v prípravnom konaní policajtom, prokurátorom, či v Českej republike štátnym zástupcom na súd, sa javí ako zbytočné predlžovanie porušovania požiadavky zákonností všetkých štádií trestného konania. Pokiaľ teda dozor nad prípravným konaním vykonáva generálny prokurátor, ako vrcholný orgán dohľadu nad uvedeným štádiom trestného konania, javí sa, i napriek kritike, ktorá momentálne vyznieva v Slovenskej republike neefektívnym, aby najvyšší predstaviteľ generálnej prokuratúry nemal možnosť zrušiť v rámci svojho kasačného oprávnenia takéto nezákonné rozhodnutie.

V uvedenom smere, teda v súvislosti s nápravou nezákonných rozhodnutí, či procesného postupu orgánov činných v trestnom konaní, v rámci prípravného konania, sa javí efektívnym procesným nástrojom práve inštitút zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní, podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku SR, ktorého účelom je vylúčiť nezákonné rozhodnutia v prípravnom konaní.

Vymedzenie problematiky v oboch štátoch s odkazom na zmienenú kritiku § 363 Trestného poriadku SR

I napriek značnej podobnosti vyššie zmienených inštitútov platných na území Slovenskej a Českej republiky, obsahujú tieto inštitútu tiež výrazné rozdiely.

Jedným z dôvodov, pre ktoré podlieha § 363 Trestného poriadku SR kritike je tá skutočnosť, že slovenská trestnoprávna úprava nekonkretizuje, ktoré rozhodnutia policajta a prokurátora je generálny prokurátor oprávnený zrušiť. Jedná sa o zásadný rozdiel oproti právnej úprave Českej republiky. Podľa dôvodovej správy k novele Trestného poriadku SR č. 401/2015 Z. z.,[20] ktorou došlo k zmene inštitútu zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní je potrebné, aby mal generálny prokurátor možnosť zrušiť akékoľvek rozhodnutie (procesné, medzitýmne, meritórne)[21] prokurátora alebo policajta v prípravnom konaní, samozrejme, za podmienky, že ide o rozhodnutie, ktorým bol porušený zákon, resp. jeho vydaniu predchádzal nezákonný postup.

Aktuálna slovenská aj česká trestnoprávna úprava formujú možnosť zrušiť nezákonné rozhodnutia (SR), či uznesenia (ČR), ktoré však na rozdiel od slovenskej úpravy česká právna úprava taxatívne vymedzuje a teda zužuje, a uvádza, že zrušiť je možné iba nezákonné uznesenie nižších štátnych zástupcov o nestíhaní podozrivého, o zastavení trestného stíhania alebo o postúpení veci. V tomto smere teda existuje zásadný rozdiel medzi zmienenými úpravami dvoch porovnávaných štátov.

Ďalším dôvodom kritiky trestno-právnej úpravy SR je tá skutočnosť, že samotné kasačné dôvody nie sú v Slovenskej republike, okrem odkazov na obecnú nezákonnosť vymedzené, tzn. následkom je automatická aplikácia úplného revízneho princípu.

Je pravdou, že kasačné dôvody nie sú taxatívne vymedzené ani v právnej úprave Českej republiky, v tomto smere je však potrebné opakovane zmieniť, že česká rekodifikovaná právna úprava sa zameriava (pokiaľ sa týka oprávnenia najvyššieho štátneho zástupcu) len na zrušenie špecifikovaných nezákonných rozhodnutí, pričom však na rozdiel od právnej úpravy Slovenskej republiky absentuje možnosť zrušiť rozhodnutie, ktoré je nezákonné takým spôsobom, že v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon.

Právna úprava zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní je na území Slovenskej republiky jednoznačne širšia, nakoľko nešpecifikuje konkrétne rozhodnutia, ktoré je generálny prokurátor oprávnený zrušiť ako je tomu v prípade Českej republiky. Je možné konštatovať, že jednoznačná špecifikácia rozhodnutí, ktoré je najvyšší štátny zástupca oprávnený v prípravnom konaní zrušiť, t. j. tak, ako je nastolená právna úprava v Českej republike, nevedie k možnej nepredvídateľnosti a nejasnosti, ako je tomu v tejto časti v prípade možnosti zrušenia akéhokoľvek rozhodnutia generálnym prokurátorom v prípravnom konaní v Slovenskej republike.

Rekodifikovaný trestní řád ČR má zaviesť oproti súčasnej právnej úprave novinku (aj nad rozsah právnej úpravy Slovenskej republiky), ktorou je rozšírenie možnosti zrušiť rozhodnutie o odložení veci a rozhodnutie o zastavení trestného stíhania, pokiaľ bude mať za to, že takéto rozhodnutie nebolo dôvodné, čo súvisí s hierarchiou štátneho zastupiteľstva a jej inštančným usporiadaním s akcentom na ochranu poškodeného v trestnom konaní. Zavedenie oprávnenia najvyššieho štátneho zástupcu zrušiť v Českej republike nad rámec zrušenia z dôvodu nezákonnosti rozhodnutia štátneho zástupcu o odložení veci, o nestíhaní, o zastavení trestného stíhania alebo o postúpení veci [22] tiež právoplatné rozhodnutie o odložení veci a rozhodnutie o zastavení trestného stíhania[23] na základe nedôvodnosti takéhoto vydaného rozhodnutia o odložení veci a rozhodnutia o zastavení trestného stíhania by malo byť podľa rekodifikovanej trestnoprávnej úpravy ČR v budúcnosti možné, pokiaľ sa týka uznesenia o odložení veci, zastavenia trestného stíhania o prečine alebo o postúpení veci, iba na základe žiadosti poškodeného, pričom jeho myšlienkou je postup, ktorým bude štátny zástupca pokračovať v konaní. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rešpektovanú odbornú literatúru, prezentovanú napr. profesorom Šámalom, podľa ktorého „len pochybnosť o skutkovom stave nemôže byť sama dôvodom pre postavenie obvineného pred súd pre podozrenie zo spáchania trestného činu s odôvodnením, že skutok síce mohol, ale taktiež nemusel byť spáchaný. Za zjednodušené je potrebné považovať tvrdenie, že ak sa nepodaria rozptýliť pochybnosti o tom, či sa skutok stal alebo nestal, je policajt povinný ukončiť vyšetrovanie návrhom na podanie obžaloby a prokurátor musí vo veci podať obžalobu a až po vykonanom hlavnom pojednávaní môže súd rozhodnúť tak, že oslobodí obžalovaného spod obžaloby“.[24] Profesor Šámal ďalej vyjadruje nesúhlas s postupom orgánov činných v trestnom konaní, kedy by bola podaná obžaloba na obvineného a to bez vyčerpania všetkých prostriedkov a pochybností v skutkovom stave.[25]Ako som už zmienila vyššie v texte príspevku, je zrejmé, že uvedené novozavedené oprávnenie v Rekodifikovanom trestním řádu ČR by malo vychádzať z pravdepodobnej potreby korigovať rozhodnutia hierarchicky vyššou inštanciou a to s poukazom na potrebu ochrany poškodeného. Mám za to, že predmetné oprávnenie najvyššieho štátneho zástupcu by v tomto smere malo byť využívané len veľmi obozretne, aby v konečnom dôsledku neboli podávané obžaloby v tých prípadoch, kedy sa jedná o neodôvodnené postavenie obžalovaného pred súd.

Dozor nad dodržiavaním zákonnosti prípravného konania vykonáva v zmysle § 230 Trestného poriadku SR prokurátor, pričom ako bolo spomenuté vyššie v texte, generálny prokurátor predstavuje vrcholný orgán dohľadu nad uvedeným štádiom trestného konania. Zmysel opravného konania (ktoré je v právomoci generálneho prokurátora[26]/štátneho zástupcu[27]) spočíva vo zvýšení záruk zákonnosti a spravodlivosti rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní. Uvedené skutočnosti je potrebné zdôrazniť o to viac v čase, kedy sa Rekodifikáciou trestního řádu ČR má v Českej republike zaviesť inštitút formálneho dôkazného bremena štátneho zástupcu. Ako sa uvádza vo Východiskách a princípoch Trestního řádu ČR,[28] dôsledky prípadného neunesenia dôkazného bremena zaťažia štátneho zástupcu. V tomto smere je potrebné zvýšiť mieru obozretnosti v zmysle kontroly získavania dôkazov potrebných k preukázaniu viny obvineného, ktoré musia byť získané zákonným spôsobom, ktorú kontrolu by mal mať oprávnenie v konečnom dôsledku vykonať najvyšší štátny zástupca. Zistené nedostatky v napĺňaní požiadaviek zákonnosti by následne mal mať možnosť najvyšší štátny zástupca korigovať svojim kasačným oprávnením. V konečnom dôsledku práve štátny zástupca nesie zásadnú zodpovednosť za samotný priebeh trestného stíhania, pričom dozor nad štátnym zástupcom v rámci internej kontroly vykonáva najvyšší štátny zástupca, pričom teda opäť vyvstáva otázka, či je správne smerovanie Rekodifikovaného trestního řádu ČR tým smerom, ktorý nerozširuje oprávnenie najvyššieho štátneho zástupcu zrušiť aj iné nezákonné právoplatné rozhodnutia štátnych zástupcov vydaných vo fáze prípravného konania (s akcentom na ich taxatívne vymedzenie).

Poslednú časť príspevku smerujem k rozboru novej časti inštitútu mimoriadneho kasačného oprávnenia, ktoré by malo byť zavedené Rekodifikáciou trestního řádu ČR a to oprávnenia sudcu pre prípravné konanie zrušiť nezákonné uznesenie štátneho zástupcu (s výnimkou uznesenia európskeho povereného žalobcu alebo európskeho žalobcu) o odložení veci alebo zastavení trestného stíhania v konaní o trestnom čine, ktorým bola alebo mala byť spôsobená smrť a o trestnom čine mučenie a iné neľudské a kruté zaobchádzanie ako aj nezákonné alebo nedôvodné rozhodnutie štátneho zástupcu o odložení veci alebo o zastavení trestného stíhania a to vo všetkých prípadoch iba na žiadosť poškodeného. V zmysle Východísk a princípov Trestního řádu ČR[29] vyvstala podľa názoru tvorcov rekodifikácie potreba zvýšiť kontrolu diskrečnej právomoci štátneho zástupcu a to s poukazom na zavedenie formálneho dôkazného bremena štátneho zástupcu, ktoré by malo byť po novom zavedené v konaní pred súdom, pričom takáto kontrola nebude zabezpečená iba už existujúcim mimoriadnym kasačným oprávnením, ale aj kontrolou súdnou.V súlade s medzinárodnými dokumentmi[30] sa v rámci rekodifikácie trestného práva výrazne posilňujú práva poškodeného v trestnom konaní, čo v konečnom dôsledku tiež má viesť k zavedeniu oprávnenia poškodeného podať žiadosť o zrušenie nezákonného uznesenia štátneho zástupcu o odložení veci alebo zastavenia trestného stíhania v špecifikovaných trestných činoch a žiadosť o zrušenie nezákonného a nedôvodného rozhodnutia štátneho zástupcu o odložení veci alebo o zastavení trestného stíhania. Odložením veci či zastavením trestného stíhania by bolo zasahované tiež do právneho postavenia poškodeného, preto sa právna úprava v tomto smere, kedy by mal mať iba poškodený právo podať žiadosť o zrušenie uznesenia o odložení veci či zastavení trestného stíhania vo vyššie zmienených prípadoch javí byť logická a vzhľadom na definíciu úzkeho okruhu uznesení, aj rozumná. Ako bolo spomenuté vyššie v texte, účel zavedenia tohto inštitútu smeruje k napĺňaniu požiadavky ochrany obetí trestných činov, pričom v kontexte zavedenia inštitútu sudcu pre prípravné konanie, ktorý má rozhodovať o najzávažnejších zásahoch do práv a slobôd v rámci prípravného konania sa javí zverenie tohto kasačného oprávnenia do právomoci sudcu a nie najvyššieho štátneho zástupcu ako opodstatnené.

Záver

Záverom by som zhrnula, že kasačné oprávnenie najvyššieho štátneho zástupcu, ako aj sudcu pre prípravné konanie, ktoré môžu byť aplikované v štádiu prípravného konania majú byť tak, ako to už vyplýva zo samotného znenia návrhu hlavy V Rekodifikovaného trestního řádu ČR, mimoriadne. Zákonnosť je jednoznačne základným atribútom rozhodnutia vydaného v trestnom konaní, ako aj v konaní predchádzajúcom rozhodnutiu, pričom nedostatok zákonnosti môže mať za následok, a to najmä v prípade hrubého porušenia zákona sankciu v podobe kasácie takéhoto rozhodnutia. Za nedostatok rekodifikovanej trestno-právnej úpravy Českej republiky považujem skutočnosť, že zákonodarca tak, ako tomu je aj v súčasnej právnej úprave kasačného oprávnenia najvyššieho štátneho zástupcu, nepamätal na zverenie oprávnenia najvyššieho štátneho zástupcu zrušiť rozhodnutie štátneho zástupcu aj pre ten prípad, pokiaľ by nielen rozhodnutím, ale aj v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon. Prikláňam sa k záveru, že existencia procesného inštitútu, ktorý v taxatívne určených nezákonných rozhodnutiach v prípravnom konaní umožňuje zrušenie takéhoto rozhodnutia je odôvodnená a rozumná, avšak s nastolením nie príliš dlhej doby využitia takéhoto inštitútu od právoplatnosti rozhodnutia. Existencia takéhoto inštitútu je zodpovedajúca prípadnému možnému výskytu absolútne hrubého nerešpektovania ustanovení zákona v oblasti trestného práva.