doc. JUDr. Peter Molnár, PhD.
JUDr. Miroslava Kušníriková, PhD.
Civilné sporové konanie je prostriedkom na ochranu ľudských hodnôt, ktoré sú (podľa názoru účastníka právneho vzťahu) ohrozené, alebo porušené. Napriek základnej charakteristike civilného sporového procesu ako sporu o právo je želateľným výsledkom sporového konania jeho ukončenie zmierom, o uzavretie ktorého sa súd má dokonca vždy pokúsiť, čím de lege lata právna úprava preferuje ukončenie konania schválením súdneho zmieru pred autoritatívnym súdnym rozhodnutím.[2] Z procesného hľadiska v predmetnom spôsobe ukončenia sporového konania vystupuje do popredia princíp hospodárnosti konania a súd nezaujíma autoritatívny postoj k predmetu konania. Z hmotnoprávneho pohľadu je potrebné zaoberať sa otázkou vplyvu schválenia dohody súdom vo forme zmieru na ochranu veriteľa pred prípadným ukrátením.
1. Úvodné poznámky
Jedným z dôsledkov uzavretia manželstva je vznik režimu bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „BSM“), v dôsledku ktorého manželia nadobúdajú majetok (okrem výnimiek normovaných v § 143 OZ)[3] do bezpodielového spoluvlastníctva. Tento režim je prejavom rovného postavenia manželov, predstavuje majetkovú istotu obidvoch manželov a prispieva k užívaniu hodnôt manželského spolužitia. Svojím trvaním je režim BSM naviazaný na manželstvo –vzniká[4] uzavretím manželstva (reálnym obsahom sa naplní nadobudnutím „prvého majetku“) a zánikom manželstva takisto zaniká. Výnimočne (v taxatívne uvedených prípadoch – § 148 OZ, § 148a ods. 2 OZ, uložením trestu prepadnutia majetku alebo vyhlásením konkurzu na majetok dlžníka – manžela) môže dôjsť k zániku BSM aj za trvania manželstva. Zánik režimu BSM znamená, že manželia (bývalí manželia) už ďalší majetok nenadobúdajú do bezpodielového spoluvlastníctva. Bez ohľadu na to, či zánik BSM nastal zánikom manželstva alebo počas trvania manželstva, vyvstáva potreba jeho vyporiadania, tzn. vyporiadania masy majetku, patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva.
2. Spôsoby vyporiadania BSM a aplikácia zásad jeho vyporiadania
V rovine súkromného práva sa priorizuje dohoda manželov alebo bývalých manželov o vyporiadaní BSM. Ak vyporiadanie týmto spôsobom nie je úspešné alebo možné, môže ktorýkoľvek z nich podať žalobu na súd a dôjde k jeho vyporiadaniu súdom. Pokiaľ k uzavretiu dohody o vyporiadaní BSM alebo k podaniu žaloby nedôjde v lehote troch rokov od zániku alebo zrušenia BSM,[5] dochádza k vyporiadaniu BSM priamo zo zákona.
Vyporiadanie BSM zo zákona sa vykoná spôsobom uvedeným v kogentnom § 149 ods. 4 OZ.[6]
Naproti tomu vyporiadanie BSM dohodou alebo súdom na základe žaloby by sa malo spravovať zásadami normovanými v § 150 OZ. V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že nejde o kogentné ustanovenie (zákon nedodržanie týchto zásad nesankcionuje neplatnosťou dohody o vyporiadaní BSM) a modifikácia normovaných zásad pri vyporiadaní BSM dohodou ako aj pri rozhodnutí súdu je možná.
V prípade uzatvorenia dohody o vyporiadaní BSM sa zásady podľa § 150 OZ dostávajú do priamej interakcie so zásadou zmluvnej voľnosti jej účastníkov. V tejto súvislosti Vojčík,[7] i Fabiánová[8] uvádzajú, že zásady obsiahnuté v § 150 OZ by sa mali primerane aplikovať aj pri mimosúdnom vyporiadaní BSM dohodou, avšak v dôsledku uplatnenia zásady zmluvnej voľnosti môžu byť účastníkmi potlačené, až celkom vylúčené a nemožno vylúčiť ani vyporiadanie BSM v pomere „všetko a nič“.
V súvislosti s vyporiadaním BSM dohodou je potrebné podotknúť, že široká súkromnoprávna zmluvná voľnosť účastníkov dohody je sekundárne „vyvážená“ inštitútom odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 42a a nasl. OZ, ktorý umožňuje veriteľovi dlžníka domáhať sa, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony, pokiaľ (i) spadajú do dikcie § 42a ods. 2 až 5 OZ a (ii) zároveň ukracujú uspokojenie jeho pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. V naznačenom prípade, pokiaľ účastníci dohody o vyporiadaní BSM vyporiadajú majetok nerovnomerným[9] spôsobom, ktorým dôjde k ukráteniu veriteľa účastníka dohody, môže sa veriteľ proti druhému účastníkovi dohody domáhať neúčinnosti tohto právneho úkonu voči svojej osobe.
V súdnom konaní o vyporiadanie BSM je v merite súd v súlade s ústavným princípom legality (čl. 2 ods. 2 ústavy) povinný držať sa zásad pre vyporiadanie BSM, normovaných v § 150 OZ, čo znamená, že zákonom stanovený odklon od prezumovanej parity je možný v prípade existencie individuálnych okolností prejednávanej veci, ktoré súd identifikuje a náležite odôvodní. V konaní o vyporiadaní BSM súd štandardne rozhoduje rozsudkom, v ktorom autoritatívne a s konštitutívnymi účinkami vyporiada masu majetku, tvoriacu BSM.
Ako v každom sporovom konaní, aj v prípade vyporiadania BSM je možné, že konanie neskončí meritórnym rozhodnutím, ale schválením zmieru.[10] Vyporiadanie BSM dohodou manželov (bývalých manželov) v spojení s inštitútom odporovateľnosti (ako prostriedku ochrany veriteľa proti jeho ukráteniu dvojstranným právnym úkonom dlžníka) nás privádza k otázke, ktorá je hlavnou témou tohto príspevku: Je možné odporovať vyporiadaniu BSM aj v prípade, keď bol (potenciálne ukracujúci) právny úkon uskutočnený v rámci konania o vyporiadanie BSM a túto dohodu schválil súd vo forme uznesenia o schválení súdneho zmieru?
3. Súdny zmier ako spôsob skončenia sporu
3.1. Odstránenie sporu o právo
Skutočnosťou, opodstatňujúcou existenciu konkrétneho sporového konania je spor o právo a vôľa žalobcu vyriešiť tento spor súdnou cestou. Žalobca sa obracia na súd ako orgán štátu so žiadosťou o ochranu svojho tvrdeného ohrozeného alebo porušeného práva, o „rozsúdenie“ sporu, t. j. o zaujatie autoritatívneho názoru súdu na predmet sporu.
Ak spor o právo prestane existovať, prebiehajúce súdne konanie stráca svoj význam a už nie je potrebné hmotnoprávny vzťah sporových strán usporiadať vrchnostensky autoritatívnym názorom súdu. K odstráneniu „sporového momentu“[11] môže, logicky, dôjsť dosiahnutím dohody sporových strán o predmete sporu (v konaní o vyporiadanie BSM to bude uzavretie dohody o vyporiadaní masy BSM), a teda vyriešením sporu spôsobom, vyhovujúcim obidvom účastníkom právneho vzťahu.
Po dosiahnutí hmotnoprávnej dohody majú strany sporu dve možnosti – zastaviť konanie a dohodu realizovať mimoprocesne, alebo túto dohodu premietnuť aj do procesnej roviny jej schválením súdom a konanie tak ukončiť síce „len“ nemeritórnym rozhodnutím, ale s účinkom vykonateľnosti obsahu dohody.
3.2. Korekčné mechanizmy súdu
Ako vyplýva z už uvedeného, zmier je možné považovať za dohodu sporových strán, predložením ktorej tieto vylučujú v konaní vydanie „klasického“ rozsudku, v ktorého výroku by sa premietlo autoritatívne rozhodnutie súdu o predmete konania a žiadajú, aby súd stranami predloženú dohodu schválil, čím uznesenie o schválení súdneho zmieru nahradí rozsudok. Z uvedeného dôvodu sa tak súdny zmier[12] oprávnene označuje aj ako „surogát“ rozsudku.[13]
Odlišnosť uznesenia o schválení súdneho zmieru oproti klasickému rozsudku tkvie v prvom rade v tom, že uznesenie o schválení zmieru nepredstavuje res iudicata ale predstavuje rei transactae,[14] a teda je na procesnej taktike sporovej strany, či v inom súdnom konaní bude jeho existencia tvrdená a preukázaná. Uvedené je priamym dôsledkom skutočnosti, že uznesenie, ktorým bol súdny zmier schválený, nie je meritórnym rozhodnutím. Odlišnosť zmieru spočíva aj v tvorbe skutkového a právneho základu uznesenia o schválení súdneho zmieru. Skutkový základ klasického meritórneho rozhodnutia je tvorený jednotlivými spôsobmi jeho budovania,[15] a to podľa kvalifikovanosti a včasnosti uplatnenia prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany strán sporu.[16] Skutkovým základom súdneho zmieru v konaní o vyporiadanie BSM je s poukazom na § 148 CSP samotná dohoda o vyporiadaní BSM, ako štandardný dvojstranný právny úkon medzi manželmi alebo bývalými manželmi, prima facie posúdená konajúcim súdom len čo do zistenia, či stranami navrhovaný zmier je alebo naopak nie je v rozpore s právnymi predpismi.[17]
V tejto súvislosti vyvstáva otázka, čo konkrétne konajúci súd posudzuje v rámci skúmania rozporu navrhovaného zmieru s právnymi predpismi, ktorého neexistencia je esenciálnou podmienkou schválenia súdneho zmieru (§ 148 ods. 2 CSP časť vety za bodkočiarkou). V rozhodovacej činnosti súdov sme identifikovali dva spôsoby posudzovania. Prvý prístup spočíva v skúmaní a posudzovaní náležitostí právneho úkonu vo všeobecnej rovine, t. j. bez zohľadnenia tej skutočnosti, že ide špecificky o dohodu o vyporiadaní BSM, čím sa súd de facto obmedzuje na skúmanie všeobecných náležitostí platnosti právneho úkonu. Pri druhom prístupe súd posudzuje tento právny úkon v širšom kontexte, ktorý zahŕňa nielen základné náležitosti právnych úkonov, ale rozširuje sa o posudzovanie otázky jeho nerozpornosti so zásadami obsiahnutými v § 150 OZ (t. j. zásadami pre vyporiadanie BSM).
Na základe skúmania súdnych rozhodnutí je možné konštatovať, že prvý prístup zastáva väčšia časť súdov prvej inštancie. V tejto súvislosti napríklad Okresný súd Žilina uviedol: „súd zdôrazňuje, že je potrebné rešpektovať vôľu strán sporu, ktoré sú ochotné uzavrieť dohodu týkajúcu sa aj vyporiadania jednotlivých vecí, resp. časti majetku patriaceho do BSM a to bez ohľadu na zásady uvedené v § 150 Občianskeho zákonníka.“[18] Obdobne tak Okresný súd Trenčín poukázal na skutočnosť, že: „uzavretý súdny zmier v konaní o vyporiadaní spoločného majetku strán sporu je v súlade so zákonom, nakoľko vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva dohodou nemusí nutne rešpektovať rovnosť podielov, tzv. princíp parity ako základnej zásady pre vykonanie vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva (§ 150 Občianskeho zákonníka), a pretože bol zmier uzavretý v súlade s právnymi predpismi a hmotným právom, vrátane trov konania, rešpektoval súd vôľu strán a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a súdny zmier schválil.“[19] Okresný súd Liptovský Mikuláš v odôvodnení svojho uznesenia[20] vyslovene uvádza, že v prípade schvaľovania zmieru posudzuje výlučne otázku platnosti zmluvy a neskúma jeho výhodnosť, resp. nevýhodnosť,[21] nakoľko podľa vysloveného názoru súdu by skúmanie tohto aspektu bolo v rozpore s princípom rovnosti zbraní: „V súlade s citovanými právnymi ustanoveniami súd schválil stranami sporu predložený zmier, ktorý strany sporu navrhli súdu schváliť, nakoľko tento zmier ako hmotnoprávna dohoda strán sporu nebol v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Súd v prípade schválenia zmieru nestanovuje autoritatívne práva a povinnosti sporových strán, ale len posudzuje súlad uzavretého zmieru s hmotným právom (najmä z hľadiska prípadnej neplatnosti právneho úkonu – zmieru podľa § 37 a násl. Občianskeho zákonníka a pod.). Súd posudzuje výlučne toto kritérium, a nie napríklad výhodnosť či nevýhodnosť uzavretej dohody (zmieru), pretože by tým porušil princíp rovnosti zbraní.“
Rozšírený prieskum v naznačenom smere realizoval napríklad Okresný súd Humenné, ktorý v odôvodnení uznesenia[22] poukázal na to, že: „súd schválil zmier, ktorý strany sporu uzatvorili, lebo bol uzatvorený v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov a zodpovedá princípom § 150 Občianskeho zákonníka“.
Pri úvahe o rozšírenom prieskume sa núka aj prieskum prípadného rozporu dohody o vyporiadaní BSM s dobrými mravmi. Tento aspekt však súdy v skúmaných rozhodnutiach neaplikovali.
Vzhľadom na recentnú právnu úpravu nie je podľa nášho názoru možné prijať záver, že postup súdu prvej inštancie, pri ktorom nerealizuje tzv. rozšírený prieskum zahŕňajúci skúmanie stranami predloženej dohody o vyporiadaní BSM aj z pohľadu dodržania zásad pre jeho vyporiadanie, je nesprávny. Ako sme poukazovali vyššie, súd pri schvaľovaní súdneho zmieru nevyporiadava BSM štandardným spôsobom, ale len prima facie preskúmava predloženú dohodu v rozsahu neexistencie jej rozporu so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Keďže nedodržanie zásad pre vyporiadanie BSM podľa § 150 OZ účastníkmi dohody o vyporiadaní BSM zákon nesankcionuje neplatnosťou predmetnej dohody, prípadný nesúlad medzi pomerom vyporiadania BSM a zásadami uvedenými v § 150 OZ nepredstavuje rozpor so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Navyše, v tejto súvislosti je osobitne potrebné zdôrazniť, že prieskum súdu prvej inštancie vôbec nezahŕňa skúmanie možného ukracovania potenciálneho veriteľa dlžníka, obdobne tak ani skúmanie existencie vymáhateľnej pohľadávky v čase, kedy konajúci súd posudzuje splnenie podmienok pre schválenie súdneho zmieru. Ako protiargument pri tomto konštatovaní by nepochybne mohlo zaznieť, že tieto aspekty súd neskúma ani pri štandardnom vyporiadavaní BSM zavŕšenom vydaním meritórneho rozhodnutia, avšak, ako sme už uviedli, v štandardnom priebehu konania je súd v zásade povinný aplikovať zásadu parity garantujúcu rovnomerné vyporiadanie, ktoré vylučuje ukrátenie veriteľa, a prípadné nerovnomerné vyporiadanie je podmienené odôvodneným a preskúmateľným zistením existencie výnimočných okolností konkrétneho prípadu.
Z procesnoprávnej roviny potenciálne prichádza do úvahy skúmať navrhovaný súdny zmier v kontexte princípu zákazu zneužitia práva.[23] Konajúci súd by mohol využiť predovšetkým dopytovacie oprávnenie v zmysle § 150 ods. 2 CSP, ktorým by zisťoval dôvod, pre ktorý strany navrhli v predloženej dohode vyporiadať BSM v rozpore s princípom parity podľa § 150 OZ, a tiež sa dotazoval ohľadom prípadnej existencie vymáhateľných záväzkov strán sporu. Uvedené je však relativizované tým, že v danom prípade strany konajú v zhode a aj v prípade zamlčania určitých skutočností je potrebné mať na zreteli, že uplatňovanie prejednacieho princípu súd limituje v možnosti vykonávať dôkazy za účelom overenia existencie veriteľov strany sporu (napríklad vyžiadaním výpisu z registra dlžníkov bankových a nebankových subjektov),[24] pričom veriteľov súkromných pohľadávok voči strane sporu (napríklad titulom zmluvy o pôžičke) súd nevie zistiť vôbec. Je tak potrebné skonštatovať, že koncepcia sporového procesu umožňuje súdu zistiť rozhodujúce skutočnosti len veľmi obmedzene. Nakoniec, opätovne uvádzame, že pokiaľ by aj súd (pomocou dopytovacieho oprávnenia) dospel k presvedčeniu, že stranami požadované schválenie dohody o vyporiadaní BSM je zjavným zneužitím práva, spočívajúcim v ukrátení veriteľa strany sporu, súd nie je oprávnený zamietnuť návrh na schválenie súdneho zmieru z tohto dôvodu, a to v dôsledku absencie sankcie pre túto konkrétnu situáciu (čl. 5 veta druhá CSP v spojení s § 148 CSP).[25]
Po konštatovaní nedisponovania korekciami zo strany konajúceho súdu považujeme za potrebné vyrovnať sa s otázkou možnej „obrany“ veriteľa proti takémuto usporiadaniu pomerov medzi dlžníkom a jeho (bývalým) manželom.
3.3. Účinky schválenia dohody o vyporiadaní BSM ako súdneho zmieru vo vzťahu k veriteľovi účastníka dohody
V prípade schválenia dohody o vyporiadaní BSM v podobe súdneho zmieru je zásadnou otázka, či sa stranami sporu predložená dohoda formálne a „dôsledkovo“ schválením „transformuje“ zo štandardného dvojstranného právneho úkonu na súdne rozhodnutie, alebo si táto dohoda naďalej zachováva „status“ právneho úkonu a jej premietnutie do skutkového základu a výroku uznesenia o schválení zmieru reflektuje výlučne na skutočnosť, že došlo k jej predloženiu v prebiehajúcom súdnom konaní, súd ju posúdil ako platný právny úkon a manifestuje ňou možnosť skončenia konania a spôsob, akým sporové strany usporiadali svoj hmotnoprávny vzťah.
Táto otázka je kruciálnou pre veriteľa manžela (bývalého manžela) v prípadoch, kedy bolo BSM vyporiadané neparitným spôsobom, ktorý radikálnym znížením majetku dlžníka ohrozuje uspokojenie veriteľovej pohľadávky, a od odpovede na túto otázku závisí prípustnosť odporovacej žaloby podľa § 42a a nasl. OZ. Po tom, čo dohoda o vyporiadaní BSM „získala punc“ súdneho rozhodnutia, sa postoje k otázke jej odporovateľnosti rôznia a všeobecné súdy zaujímajú (čiastočne) odporujúce si právne názory.
Okresný súd Galanta[26] zamietol odporovaciu žalobu veriteľa voči súdnemu zmieru schválenému v súdnom konaní, ktorým bola schválená dohoda sporových strán o vyporiadaní BSM. V odôvodnení rozsudku uviedol: „V predmetnom prípade účastníkmi uzavretá dohoda pred otvorením pojednávania vo veci ako súdny zmier bola súdom schválená a tým pádom táto dohoda bola povýšená na súdne rozhodnutie. Pričom tieto účinky zmieru ako hmotnoprávnej dohody, ktorá nahrádza rozsudok ako meritórne rozsúdenie sporu zostali zachované aj podľa Civilného sporového poriadku a to aj napriek absencii výslovnej normy o účinkoch zmieru, keď je doktrinálne nesporné, aké účinky zmier pre sporové strany vyvoláva. Vzhľadom na túto skutočnosť je jednoznačné, že dohoda, ktorú účastníci uzavreli resp. súdny zmier bola súdom schválená formou uznesenia a táto dohoda resp. súdny zmier tým, že bol súdom schválený nadobudol účinky právoplatného rozsudku, teda akoby súd rozhodol rozsudkom vo veci samej a preto je právne nemožné takúto dohodu úspešne napadnúť žalobou o vyslovenie jej neúčinnosti…“. Krajský súd Trnava v potvrdzujúcom rozsudku[27] uviedol: „Dohodu manželov o vyporiadaní vecí nadobudnutých v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, je možné napadnúť zo strany veriteľa žalobou o neúčinnosť právneho úkonu. Pokaľ však strany sporu o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov uzavrú počas konania zmier o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov a súd zmier schváli, teda rozhodne vo veci samej, nemožno napadnúť zmier žalobou o neúčinnosť schváleného zmieru, nakoľko ide o súdne rozhodnutie a je vylúčené domáhať sa odporovateľnosti súdneho rozhodnutia.“ Dikcia prvoinštančného, ako aj odvolacieho rozhodnutia evokuje nenapadnuteľnosť dohody o vyporiadaní BSM ako takej, ak táto bude „povýšená“ na súdne rozhodnutie v podobe uznesenia o schválení súdneho zmieru.
Najvyšší súd SR vo svojom nedávnom rozhodnutí[28] vyslovil právny názor, podľa ktorého dohode o vyporiadaní BSM je možné odporovať, nie je však možné odporovať uzneseniu, ktorým bol schválený súdny zmier. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie vyhovel odporovacej žalobe veriteľa, ktorou napadol neúčinnosť schváleného súdneho zmieru. Na odvolanie žalovanej krajský súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol s poukazom na účinky súdneho zmieru ako súdneho rozhodnutia. Dovolací súd zároveň zvýraznil hmotnoprávny charakter dohody a k dovolacej argumentácii žalobcu (že žaloval neúčinnosť samotnej dohody o vyporiadaní BSM) považoval za potrebné vyjadriť sa preskúmaním žaloby s konštatovaním, že z petitu žaloby vyplýva atakovanie zmieru schváleného uznesením súdu a nie dohody o vyporiadaní BSM. Zo spôsobu vyrovnania sa s uvedeným argumentom vyvodzujeme, že skutočnosť, či žalobca napadol dohodu o vyporiadaní BSM (dvojstranný hmotnoprávny úkon) alebo uznesenie o schválení súdneho zmieru považoval dovolací súd za relevantnú.
Udržateľnosť žalovania samotnej dohody o vyporiadaní BSM ako dvojstranného hmotnoprávneho úkonu a nie uznesenia o schválení zmieru zvýraznil aj Ústavný súd SR v náleze,[29] ktorým vyhovel ústavnej sťažnosti žalobcu proti kasačnému uzneseniu najvyššieho súdu.[30] V konaní o odporovacej žalobe, smerujúcej proti dohode o vyporiadaní BSM (ktorá bola v konaní o vyporiadanie BSM schválená ako súdny zmier) okresný súd žalobe vyhovel.[31] Na odvolanie žalovaného krajský súd[32] rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a konštatoval, že dohoda o vyporiadaní BSM schválená súdnym zmierom nevylučuje možnosť odporovateľnosti, nakoľko ide o dvojstranný právny úkon. Najvyšší súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil s odôvodnením, že odvolací súd neposkytol odpoveď na najdôležitejšiu právnu otázku – otázku možnosti odporovania dohody o vyporiadaní BSM schválenej súdnym zmierom. Za tejto situácie ústavný súd vyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru), kasačné rozhodnutie dovolacieho súdu zrušil a konštatoval, že odvolací súd poskytol na kruciálnu právnu otázku akceptovateľnú odpoveď.
Záväzný právny názor ústavného súdu ohľadom argumentácie odvolacieho súdu, vyslovený vo vyššie uvedenom náleze, najvyšší súd pri opätovnom prejednaní dovolania nepochopiteľne ignoroval a znovu zrušil rozhodnutie krajského súdu, argumentujúc nemožnosťou odporovať dohode o vyporiadaní BSM schválenej súdnym zmierom, pretože ide o súdne rozhodnutie.[33] Ústavný súd ústavnej sťažnosti proti v poradí druhému dovolaciemu rozhodnutiu vyhovel,[34] vytknúc najvyššiemu súdu nerešpektovanie kasačnej záväznosti nálezu ústavného súdu s upozornením na skutočnosť, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nedáva sťažovateľovi odpoveď na jeho nosný argument, podľa ktorého je potrebné rozlišovať medzi uznesením o schválení súdneho zmieru a dohodou, ktorá bola daným uznesením schválená.
4. Závery
Pokiaľ ide o posudzovanie sporovými stranami uzavretej dohody o vyporiadaní BSM súdom pred jej schválením ako súdneho zmieru, de lege lata považujeme za nereálny „široký“ prieskum jej súladu so zákonom. Nakoniec, ani pri štandardnom priebehu konania, v ktorom súd rozhoduje rozsudkom s konštitutívnymi účinkami, súd nepreskúmava prípadné ukracovanie veriteľa sporovej strany. Tento dôsledok dohody o vyporiadaní BSM (a akejkoľvek inej dohody) súd skúma až a len na základe odporovacej žaloby veriteľa.
Právo odporovať ukracujúcemu právnemu úkonu dlžníka (právo domáhať sa jeho neúčinnosti) je dôležitým nástrojom ochrany vlastníckeho práva veriteľa. Ak v súdnom konaní dôjde k vyporiadaniu BSM dohodou manželov (bývalých manželov) a súd túto dohodu schváli po formálnom „užšom“ prieskume (posúdenie skutočnosti, či strany disponujú predmetom konania a či dohoda je platným právnym úkonom), vyporiadanie BSM je primárne založené na zmluvnej autonómii strán a nie je výsledkom meritórneho rozhodnutia, ktoré by vychádzalo zo zásad normovaných v § 150 OZ. Odopretie súdnej ochrany ukrátenému veriteľovi s odôvodnením, že BSM bolo vyporiadané súdnym rozhodnutím (resp. že „dohoda bola povýšená na súdne rozhodnutie“) a preto vyporiadaniu nie je možné odporovať, vyvoláva otázniky hraničiace s odopretím základného práva na súdnu ochranu. Absolútna nemožnosť napadnúť vyporiadanie BSM, ku ktorému došlo dohodou v priebehu súdneho konania, by podnecovala k úvahám o zneužívaní konštrukcie „žaloba – dohoda – zmier“ práve na obídenie inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov. Dôsledky tejto konštrukcie by (dovedené ad absurdum) mohli byť takéto: „úmysel ukrátiť veriteľa – predstieraný spor – žaloba – predloženie ukracujúcej dohody – schválenie dohody súdom – odopretie súdnej ochrany veriteľa“.
Na otázku, položenú v príspevku (či sa stranami sporu predložená dohoda „transformuje“ zo štandardného dvojstranného právneho úkonu na súdne rozhodnutie, alebo si táto dohoda naďalej zachováva „status“ právneho úkonu a jej premietnutie do skutkového základu a výroku uznesenia o schválení zmieru reflektuje len jej predloženie v prebiehajúcom súdnom konaní, jej posúdenie súdom ako platného právneho úkonu, možnosť skončenia konania a konkrétny spôsob, akým sporové strany usporiadali svoj hmotnoprávny vzťah), odpovedáme, že dohoda svoj charakter dvojstranného právneho úkonu nestráca, pretože súd túto dohodu (t. j. konkrétny spôsob vyporiadania masy BSM) prevzal do svojho rozhodnutia „len“ ako procesným právom aprobovaný dvojstranný hmotnoprávny úkon strán sporu, vyvolávajúci následok v procesnej rovine v podobe skončenia sporu. Čo do zachovania charakteru a ďalšej existencie hmotnoprávneho úkonu možno túto situáciu pripodobniť vzdaniu sa práva žalobcom v priebehu konania – ide o hmotnoprávny úkon, realizovaný voči súdu. Tento hmotnoprávny úkon vyvolá procesný následok (zamietnutie žaloby), ale aj po zamietnutí žaloby „úkon vzdania sa práva“ zostáva existovať, usporiadanie právneho vzťahu (zánik žalovaného práva) bolo spôsobené týmto hmotnoprávnym úkonom a výsledok sporu (záporné meritórne rozhodnutie) je dôsledkom hmotnoprávneho stavu, vyvolaného vzdaním sa práva.
Na druhej strane však nemožno opomenúť, že v praxi navonok, voči tretím osobám, je takto dosiahnuté vyporiadanie BSM demonštrované spravidla uznesením o schválení súdneho zmieru, nie samotnou dohodou o vyporiadaní. Príkladom je vyporiadanie nehnuteľného majetku, ktoré sa do katastra nehnuteľností zapisuje záznamom na základe právoplatného uznesenia o schválení zmieru (súd podľa § 48 ods. 6 vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov doručuje po právoplatnosti uznesenia elektronicky katastru nehnuteľností). Pokiaľ by manželia (bývalí manželia) predložili katastru nehnuteľností na vklad vlastníckeho práva dohodu o vyporiadaní BSM, uzavretú v priebehu konania o žalobe, ale objektívne po uplynutí troch rokov od zániku BSM, návrh na vklad by kataster nehnuteľností zamietol, súc názoru o prekludovaní práva na vyporiadanie BSM dohodou a jeho zákonnom vyporiadaní.
Súdna prax, aj keď nie dostatočne jednoznačne a jednotne, nevylučuje odporovateľnosť samotnej dohody o vyporiadaní BSM, ktorá bola následne súdom schválená ako súdny zmier. Na čom sa súdna prax zhoduje, je nemožnosť odporovať uzneseniu o schválení súdneho zmieru, nakoľko v tomto prípade sa jedná o rozhodnutie súdu, a nie o dvojstranný právny úkon.
Domnievame sa, že riešenie tejto právnej otázky si zaslúži zjednotenie najvyšším súdom, a to vo formácii veľkého senátu (podmienky na predloženie veci veľkému senátu sú aktuálne splnené po kasačnom náleze ústavného súdu), alebo občianskoprávneho kolégia (§ 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
doc. JUDr. Peter Molnár, PhD. vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Je sudcom Ústavného súdu SR a vysokoškolským učiteľom na Katedre občianskeho práva svojej alma mater. Vedecky a pedagogicky sa venuje civilnému právu procesnému a exekučnému právu. Je autorom a spoluautorom viacerých monografií, komentárov, vysokoškolských učebníc a vedeckých prác. Je externým členom pedagogického zboru Justičnej akadémie SR a náhradným členom Európskej komisie pre demokraciu prostredníctvom práva (Benátska komisia).
JUDr. Miroslava Kušníriková, PhD. absolvovala magisterské štúdium na Právnickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Je vysokoškolskou učiteľkou na Katedre občianskeho práva tejto fakulty. Vedecky a pedagogicky sa zameriava na civilné právo procesné a občianske právo hmotné. Zároveň pôsobí ako advokátska koncipientka v Advokátskej kancelárii GOGA a spol., s. r. o.
RESUMÉ
K odporovateľnosti súdom schválenej dohody o vyporiadaní BSM
Cieľom článku je bližší pohľad na konkrétne aspekty súdom schválenej dohody o vyporiadaní BSM. Autori sa snažia poskytnúť odpoveď na otázku, či je možné odporovať vyporiadaniu BSM aj v prípade, keď bol (potenciálne ukracujúci) právny úkon uskutočnený v rámci konania o vyporiadanie BSM a túto dohodu následne schválil súd vo forme uznesenia o schválení súdneho zmieru. Jednoznačné zodpovedanie otázky o prípustnosti odporovacej žaloby voči dohode o vyporiadaní BSM, ktorá bola schválená v konaní o vyporiadaní BSM v podobe súdneho zmieru považujeme za zásadnú pre ochranu práv potenciálne dotknutých veriteľov v prípade nerovnomerného vyporiadanie BSM stranami sporu. Riešenie tejto právnej otázky s ohľadom na identifikované (čiastočne) odporujúce si právne názory všeobecných súdov by si zasluhovalo zjednotenie zo strany najvyššieho súdu.
SUMMARY
Court-Approved Marital Property Settlement Agreements as Voidable Acts
The authors focus on specific aspects of a court-approved marital property settlement agreement. They aim to answer the question whether the distribution of marital property – even in the case an act (potentially depriving the other spouse of his/her share) was done during the marital property distribution proceedings and this agreement was subsequently approved by the court in the form of a consent order – may be voided. The unequivocal answer to the question whether an action Pauliana against a marital property settlement agreement approved by the court in the form of a consent order is admissible is in the authors´ opinion essential for the protection of the rights of potentially affected creditors in the event of the unequal distribution of marital property by disputing parties. Unification of this legal problem in the light of (partly) conflicting legal opinions expressed by general courts by the Supreme Court would be more than welcome.
ZUSAMMENFASSUNG
Zur Anfechtbarkeit der gerichtlich bewilligten Vereinbarung über die Auseinandersetzung der ehelichen Gütergemeinschaft
Das Ziel des Artikels ist, konkrete Gesichtspunkte einer gerichtlich bewilligten Vereinbarung über die Auseinandersetzung der ehelichen Gütergemeinschaft, zu betrachten. Die Verfasser des Artikels sind bemüht, die Antwort auf die Frage anzubieten, es möglich ist, die Auseinandersetzung der Gütergemeinschaft der Ehegatten auch dann anzufechten, wenn das (potentiell beeinträchtigende) Rechtsgeschäft im Rahmen des Verfahrens, geführt wegen Auseinandersetzung der ehelichen Gütergemeinschaft, vorgenommen wurde und das Gericht danach die Vereinbarung in Form des genehmigenden Beschlusses zum gerichtlichen Vergleich bewilligt hat. Die eindeutige Antwort auf die Frage der Zulässigkeit der Anfechtungsklage gegen eine Vereinbarung über die Auseinandersetzung der ehelichen Gütergemeinschaft, die im Verfahren zur Auseinandersetzung der Gütergemeinschaft in Form der gerichtlichen Schlichtung bewilligt wurde, halten wir hinsichtlich des Schutzes der Rechte von eventuell betroffenen Gläubigern im Fall einer nicht gleichmäßigen Auseinandersetzung der ehelichen Gütergemeinschaft durch die Prozessparteien, für grundsätzlich. Für die Lösung dieser Rechtsfrage in Bezug auf identifizierte (teilweise) widersprechende rechtliche Auffassungen der allgemeinen Gerichte wäre deren Einigung seitens des Obersten Gerichtes förderlich.
[1] Príspevok je publikovaný v rámci projektu VEGA č. 1/0765/20 s názvom Ochrana ľudských hodnôt v súkromnom práve v kontexte moderných trendov a prebiehajúcej rekodifikácie súkromného práva.
[2] SEDLAČKO, F. In. ŠTEVČEK, M., a kol. Civilné právo procesné. Úvod do civilného procesu a sporové konanie. Praha: C. H. Beck, 2022, str. 241 ; ŠTEVČEK M. In.: ŠTEVČEK M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck. 2016. str. 557
[3]. K uvedenému bližšie pozri aj VOJČÍK, P. In.: VOJČÍK, P. a kol. Občianske právo hmotné. Praha: Aleš Čeněk. 2021. str. 325
[4] Výnimkou je situácia, ak manželstvo uzatvára po začatí konkurzného konania úpadca kedy je vznik BSM naviazaný až na zrušenie konkurzu (§ 53 ods. 5 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Na základe dohody manželov si títo taktiež môžu vyhradiť vznik BSM ku dňu zániku manželstva (§ 143a ods. 2 OZ).
[5] Právoplatnosť rozsudku o rozvode manželstva, o určení neplatnosti manželstva, o zrušení BSM za trvania manželstva, o uložení trestu prepadnutia majetku, alebo uznesenia o vyhlásení konkurzu na majetok manžela. Pre úplnosť, k zániku manželstva (a tým aj BSM, ak nebolo zrušené skôr) dochádza aj smrťou manžela alebo právoplatnosťou rozsudku o vyhlásení za mŕtveho, v týchto prípadoch však bude BSM vyporiadané v rámci dedičského konania (§ 195 CMP).
[6] „Ak do troch rokov od zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov nedošlo k jeho vyporiadaniu dohodou alebo ak bezpodielové spoluvlastníctvo manželov nebolo na návrh podaný do troch rokov od jeho zániku vyporiadané rozhodnutím súdu, platí, pokiaľ ide o hnuteľné veci, že sa manželia vyporiadali podľa stavu, v akom každý z nich veci z bezpodielového spoluvlastníctva pre potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti výlučne ako vlastník užíva. O ostatných hnuteľných veciach a o nehnuteľných veciach platí, že sú v podielovom spoluvlastníctve a že podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké. To isté platí primerane o ostatných majetkových právach, ktoré sú pre manželov spoločné.“
[7] VOJČÍK, P. In.: VOJČÍK, P. a kol. Občianske právo hmotné. Praha: Aleš Čeněk. 2021. str. 342
[8] FABIÁNOVÁ, Z. In.: ŠTEVČEK, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1-450. Komentár. Praha: C. H. Beck. 2015. str. 1093
[9] Uvažujúc o dlhu jedného z manželov, vzniknutom za trvania manželstva, nemožno vylúčiť nespokojnosť veriteľa jedného z (bývalých) manželov ani s paritným vyporiadaním masy BSM, pretože aj toto vyporiadanie „zmenšuje“ majetok dlžníka, avšak pokiaľ dôjde k zrušeniu alebo zániku BSM, jeho vyporiadanie je obligatórnym následkom takejto právnej skutočnosti a paritné vyporiadanie „ohrozuje“ veriteľa najmenej. Pokiaľ veriteľ disponuje exekučným titulom, bolo jeho úlohou iniciovať exekučné konanie a dosiahnuť zexekvovanie majetku patriaceho do BSM ešte pred jeho vyporiadaním [pozri § 35 ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov].
[10] súd má v zmysle § 148 ods. 1 veta druhá CSP povinnosť sporové strany k zmieru nabádať
[11] k uvedenému pozri ČOLLÁK, J. Spor (ový moment) ako tajomný fenomén – predmet sporu ako kľúč k právomoci prejednacích (decíznych) systémov: úvahy o vzniku súkromného práva procesného?. In: Košické dni súkromného práva III. Recenzovaný zborník vedeckých prác. Košice. ŠafárikPress 2021. str. 177 – 206
[12] Inštitút zmieru poznal aj predchádzajúci procesný predpis. Nová úprava v Civilnom sporovom poriadku sa výraznejšie zamerala na odstránenie terminologických a výkladových nejasností spojených s § 99 ods. 1 OSP a vypustila podmienku, že spôsob ukončenia sporu zmierom prichádza do úvahy len v prípade, „ak to povaha veci pripúšťa…“ (ktorá mohla mať svoje opodstatnenie v čase, kedy súčasťou OSP boli aj nesporové konania, v ktorých účastníci konania neboli oprávnení disponovať predmetom konania). Zmena sa dotkla aj možnosti napádať uznesenie, ktorým bol zmier schválený, nakoľko v zmysle § 99 ods. 4 OSP bola v trojročnej lehote počítanej od právoplatnosti uznesenia o schválení súdneho zmieru prípustná žaloba o jeho neplatnosť, ktorá svoje uplatnenie v Civilnom sporovom poriadku nenašla, čo evokuje posilnenie zmieru a jeho „nedotknuteľnosť“. Hoci Civilný sporový poriadok, na rozdiel od Občianskeho súdneho poriadku (§ 99 ods. 4) explicitne neupravuje účinky súdneho zmieru, Števček poukazuje, že nepochybne sa jedná o o účinky obdobné ako vyvoláva právoplatné meritórne rozhodnutie (k uvedenému pozri ŠTEVČEK, M. In: ŠTEVČEK M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck. 2016. str. 562).
[13] ŠTEVČEK M. In.: ŠTEVČEK M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck. 2016. str. 557
[14] k uvedenému pozri ŠTEVČEK M. In.: ŠTEVČEK M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck. 2016. str. 562
[15] k uvedenému pozri MOLNÁR, P. In: ŠTEVČEK M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck. 2016. str. 794 a nasl.
[16] k osobitostiam budovania skutkového základu v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva s ohľadom na využívanie inštitútu sudcovskej koncentrácie konania bližšie pozri KOĽVEKOVÁ, V. Budovanie skutkového základu v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. In: Košické dni súkromného práva III. Recenzovaný zborník vedeckých prác. Košice. ŠafárikPress 2021. str. 226 – 236
[17] Ako poukazuje Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 19. októbra 2010, sp. zn. 5 M Cdo 11/2009, „pri rozhodovaní o schválení zmieru je súd povinný skúmať, či zmier nie je v rozpore s právnymi predpismi. Predpokladom pre schválenie zmieru nie je zistenie skutkového stavu veci v takom rozsahu, aký je inak potrebný pre autoritatívne rozhodnutie súdu. Dokazovaním je však potrebné zistiť skutkové podklady pre posúdenie, či zmier nie je v rozpore s právnymi predpismi kogentnej povahy, poprípade či ich neobchádza.“
[18] Uznesenie Okresného súdu Žilina zo dňa 26. augusta 2021, sp. zn. 2Pc/3/2016
[19] Uznesenie Okresného súdu Trenčín zo dň 21. septembra 2021, sp. zn. 11PC/4/2016
[20] Uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 27. septembra 2021, sp. zn. 21C/6/2019
[21] v prejednávanej veci sa síce nejednalo o konanie o vyporiadaní BSM, avšak odôvodnenie súdu prvej inštancie ohľadom rozsahu súdneho prieskumu zmieru schvaľovaného v súdnom konaní považujeme za aplikovateľné aj pre nami skúmané konanie o vyporiadanie BSM a v ňom navrhnuté schválenie súdneho zmieru
[22] Uznesenie Okresného súdu Humenné zo dňa 24. septembra 2021, sp. zn. 6C/43/2020
[23] k zneužitiu práva pozri ČOLLÁK, J. Zneužitie práva v súkromnom práve. Praha: C. H. Beck. 2018. str. 76
[24] nejedná sa o výnimku v zmysle § 185 ods. 2 CSP
[25] na rozdiel od § 58 CSP alebo § 452 ods. 2 CSP
[26] Rozsudok Okresného súdu Galanta zo dňa 16. októbra 2017, sp. zn. 23C/161/2014
[27] Rozsudok Krajského súdu Trnava zo dňa 14. novembra 2018, sp. zn. 24Co/21/2018
[28] Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. októbra 2019, sp. zn. 2 Cdo 219/2019
[29] Nález Ústavného súdu SR zo dňa 28. januára 2020, sp. zn. I. ÚS 260/2019
[30] Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. augusta 2018, sp. zn. 2 Cdo 141/2017
[31] Rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 9. novembra 2015, sp. zn. 8 C 108/2014
[32] Rozsudok Krajského súdu Žilina zo dňa 25. mája 2016, sp. zn. 7 Co 100/2016
[33] Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. júna 2021, sp. zn. 2 Cdo 54/2020
[34] Nález Ústavného súdu SR zo dňa 28. marca 2022, sp. zn. IV. ÚS 36/2022