JUDr. Mgr. Joachim Dušan Fraňo, LL. M. (ICCR) je advokátsky koncipient a doktorand na Katedre trestného práva a kriminológie Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave
Úvod
Zákonom č. 40/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, bol novelizačným článkom II. bodom 19. doplnený do zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok o. i. § 33b, ktorým sa, okrem iných ustanovení, malo upraviť postavenie podozrivej osoby, rozšíriť obsah aj rozsah dovtedajšieho pojmu podozrivej osoby, priznať jej procesné práva, či už podľa ustanovení Trestného poriadku alebo podľa noriem európskeho trestného práva procesného v spojení s Chartou základných práv Európskej únie a uznesenia Rady Európskej únie o pláne na posilnenie procesných práv podozrivých alebo obvinených osôb v trestnom konaní,[1] ako aj na nadväzujúce smernice Európskej únie, upravujúce procesné práva tak obvinených ako aj podozrivých osôb.[2]
Nová práva úprava prirodzene vyvoláva určité otázky, ktorých zodpovedanie je v kompetencii všeobecných súdov, príp. Ústavného súdu SR. Takouto otázkou je aj povinná obhajoba podozrivej osoby, ktorá je väzobne stíhaná v inej veci.
Právny stav de lege lata
Od 15. marca 2024 je na základe novelizačného zákona v úvode uvedeného podozrivou osobou alebo podozrivým osoba, ktorá nie je obvineným, je však pristihnutá pri trestnom čine, zadržaná pri páchaní trestného činu alebo bezprostredne po ňom alebo zastihnutá na úteku alebo je podľa trestného oznámenia, iného podnetu alebo zistených skutočností podozrivá z trestného činu, ktorej legálnu definíciu nachádzame v § 10 ods. 25 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v účinnom znení (ďalej len „TP“).
Vyplývajúc z § 33b TP má podozrivý o. i. práva a povinnosti obvineného, ako aj právo na obhajobu v plnom rozsahu podľa TP, ak TP neustanovuje inak alebo ak z povahy veci nevyplýva niečo iné, pričom týmto nie sú dotknuté procesné práva, ktoré podozrivému priznáva medzinárodná zmluva alebo priamo uplatniteľný právne záväzný akt Európskej únie. Práva a povinnosti podľa TP sa na podozrivého vzťahujú od jeho prvého výsluchu alebo od iného úkonu orgánov činných v trestnom konaní voči nemu alebo v súvislosti s ním alebo v súvislosti s podozreniami, ktoré sa ho týkajú, pričom v prípade pochybností o rozsahu práv a povinností rozhodne na návrh policajta prokurátor uznesením, voči ktorému je prípustná sťažnosť, o ktorej s poukazom na § 191 písm. e/ TP rozhoduje sudca pre prípravné konanie.
Právo na obhajobu je jednou zo základných zásad celého trestného konania, ustanovená v § 2 ods. 9 TP, ktoré v sebe zahŕňa právo obvineného vedieť, z čoho je obvinený, právo osobnej obhajoby, právo zvoliť si obhajcu a právo žiadať od OČTK a súdu, aby boli objasnené okolnosti aj v jeho prospech.[3]
Podľa § 37 TP musí mať obvinený po vznesení obvinenia obhajcu už v prípravnom konaní, ak je vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody, na pozorovaní v zdravotníckom ústave, pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo jeho spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, ak ide o konanie o obzvlášť závažnom zločine, konanie proti mladistvému, konanie proti ušlému, alebo vtedy, ak to považuje prokurátor alebo policajt za nevyhnutné najmä preto, že majú pochybnosť o spôsobilosti obvineného náležite sa obhajovať a v konaní, v ktorom sa rozhoduje o uložení ochranného liečenia s výnimkou protialkoholického liečenia.
Ide o konštantne upravený inštitút povinnej obhajoby, teda prípady, keď z objektívnych dôvodov (väzba, VTOS, pozorovanie v zdravotníckom ústave) alebo subjektívnych dôvodov (obmedzenie v spôsobilosti na právne úkony, konanie proti mladistvému, pochybnosti o spôsobilosti obvineného náležite sa obhajovať, napr. z dôvodu duševného alebo fyzického stavu alebo z dôvodu právnej a skutkovej zložitosti prípadu) je sťažená možnosť obvineného uplatňovať jeho obhajobné práva, a kedy obvinený v záujme zabezpečenia jeho ústavného práva na právnu ochranu musí mať obhajcu, a to ihneď po vznesení obvinenia.[4]
Je zrejmé, že prevažná väčšina dôvodov povinnej obhajoby je vyjadrením základných a najzávažnejších prekážok v uplatňovaní práva osobnej obhajoby, keďže obvinený nemá možnosť najmä vyhľadávať pramene dôkazov, čím má aj sťaženú možnosť robiť návrhy na vykonanie dôkazov vo svoj prospech, (reálne) nemá prístup k štúdiu relevantných a predovšetkým aktuálnych právnych prameňov slúžiacich na riadnu sebaobhajobu, v ústavoch je limitovaný, pokiaľ ide o čas (režimové zariadenie) i súkromie, či jednoducho nemá osobnostné kapacity.
Ak obvinený obhajcu v prípade, v ktorom ho musí mať, nemá, a v určenej lehote si ho ani nezvolí, musí mu byť obhajca podľa § 40 ods. 1 TP bez meškania ustanovený. Obhajcu ustanoví v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie a v konaní pred súdom predseda senátu.
Z vyššie uvedených premís, že podozrivý má práva a povinnosti obvineného, ako aj právo na obhajobu v plnom rozsahu podľa TP, ak TP neustanovuje inak alebo ak z povahy veci nevyplýva niečo iné, a že zmyslom povinnej obhajoby je zabezpečenie obhajcu a naplnenie práva na obhajobu stíhanej osoby (po novelizácii aj podozrivej osoby, keďže účelom novely malo byť rozšírenie práv a zlepšenie postavenia aj podozrivej osoby), u ktorej je zo zákonom ustanovených dôvodov sťažená možnosť obvineného (podozrivého) uplatňovať jeho obhajobné práva, podľa názoru autora možno usudzovať, že na podozrivého, u ktorého sú inak dôvody povinnej obhajoby, sa bude taktiež vzťahovať právo na povinnú obhajobu. Osobitne pôjde o prípady, ak je v jednej veci osoba stíhaná väzobne, v prípade nezvolenia si obhajcu v lehote jej je ustanovený, následne jej je vznesené obvinenie pre druhý trestný čin v nespojenej veci, v prípade nezvolenia si obhajcu jej je rovnako ustanovený obhajca (zvyčajne ten istý), avšak v tej veci, v ktorej nie je osoba väzobne stíhaná, bude obvinenie zrušené (a fortiori na základe sťažnosti ustanoveného obhajcu), čím dochádza k zmene statusu z obvineného na podozrivého vo veci, v ktorej je stíhaná neväzobne; obdobne treba nahliadať aj na prípady vice versa, ale aj na ostatné prípady povinnej obhajoby.
Žiada sa dodať, že ustanovenie obhajcu a zrušenie ustanovenia obhajcu sa v prípravnom konaní realizuje opatrením sudcu pre prípravné konanie, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok.
Právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky
K v príspevku skúmanej otázke prednedávnom vyjadril právny názor Ústavný súd SR v uznesení zo dňa 22. augusta 2024, sp. zn. III. ÚS 394/2024, ktorým odmietol sťažnosť sťažovateľa.
Ústavný súd SR sa v ústavnom prieskume zaoberal právnym postavením a rozsahom práv podozrivej osoby v kontexte novej právnej úpravy zavedenej novelou uvedenou v úvode príspevku, a to v rozsahu skúmanej otázky povinnej obhajoby podozrivej osoby stíhanej v inej veci väzobne.
Pri argumentácii Ústavný súd SR po právnej stránke dôvodil predovšetkým § 2 ods. 9 TP (právo na obhajobu), § 10 ods. 25 TP (legálna definícia podozrivého), § 33b TP (práva podozrivého), § 37 ods. 1 písm. a/ TP (povinná obhajoba v prípade väzby, VTOS alebo pozorovania v zdravotníckom ústave).
Predmetné ustanovenia vyložil tak, že právne postavenie podozrivej osoby a rozsah jej práv v trestnom konaní nekopíruje právne postavenie a rozsah práv osoby obvinenej. Ide o dva odlišné subjekty trestného práva, ktoré nie je možné vzájomne zamieňať či stotožňovať.
Podozrivej osobe TP v ustanovení § 33b výslovne priznáva najmä právo na obhajobu, a to v plnom rozsahu podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak alebo ak z povahy veci nevyplýva niečo iné. Právo podozrivého na obhajobu má svoj základ v právach obvineného, avšak s obmedzeniami vyplývajúcimi zo zákona alebo z povahy veci, pričom tieto výnimky sú odôvodnené práve osobitným postavením obvineného v trestnom konaní. V tomto ohľade podľa právneho názoru Ústavného súdu SR aj dôvodová správa k novele Trestného poriadku k § 33b uvádza, že podozrivý nebude disponovať len tými právami a nebude mať tie povinnosti, ktoré sú výslovne alebo implicitne viazané na status (formálne) obvineného. Z práv, ktoré podľa § 34 Trestného poriadku obvinenému patria od začiatku konania proti jeho osobe a ktorých povaha nevylučuje ich aplikovanie aj na podozrivého, je možné odvodiť najmä právo podozrivého vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam súvisiacim s podozreniami voči nemu a k dôkazom o nich, právo odoprieť vypovedať, právo uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na svoju obhajobu. Rovnako má aj podozrivý právo zvoliť si obhajcu a radiť sa s ním aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní. Môže tiež žiadať, aby bol vypočúvaný za účasti svojho obhajcu. Ak je podozrivý zadržaný, vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, môže s obhajcom hovoriť bez prítomnosti tretej osoby. Tak ako obvinený, aj podozrivá osoba môže uplatňovať svoje obhajobné práva sám alebo prostredníctvom obhajcu.
V tejto časti Ústavný súd SR podčiarkol rozdiel medzi obhajobnými právami podozrivého a povinnou obhajobou podľa § 37 TP tým, že povinná obhajoba je inštitútom procesného práva, ktorým sa zákonom ukladá, aby obvinená osoba už v prípravnom konaní od vznesenia obvinenia bola zastúpená obhajcom, a to bez ohľadu na jej vôľu, prípadne jej nesúhlas. Ide o zákonom upravené prípady, ktoré zákon považuje za také vážne, že obhajoba obvineného musí byť zabezpečená prostredníctvom obhajcu. Ak si v týchto prípadoch obvinený nezvolí obhajcu sám, resp. mu ho nezvolí iná oprávnená osoba, ustanoví mu ho orgán činný v trestnom konaní.
Podľa záverov Ústavného súdu SR teda zákon výslovne viaže aplikáciu inštitútu povinnej obhajoby na obdobie po vznesení obvinenia, t. j. na čas po vydaní uznesenia o vznesení obvinenia. Povinná obhajoba je preto viazaná na status už formálne obvinenej osoby.
Autor vyslovuje názor, že z uvedeného právneho názoru Ústavného súdu SR možno predikovať, že tento právny názor Ústavný súd SR vysloví v budúcnosti aj k ostatným prípadom povinnej obhajoby.
Argumentácia autora
V úvode uvedená novela, ako je všeobecne známe, je transpozíciou Smernice EP a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody (ďalej len „Smernica“ v príslušnom gramatickom tvare), podľa ktorej čl. 3 (Právo na prístup k obhajcovi v trestnom konaní) –
„1. Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé a obvinené osoby mali právo na prístup k obhajcovi v takom čase a takým spôsobom, ktorý im umožní reálne a účinne vykonávať ich právo na obhajobu.
2. Podozrivé alebo obvinené osoby majú prístup k obhajcovi bez zbytočného odkladu. Podozrivé alebo obvinené osoby majú v každom prípade prístup k obhajcovi najneskôr od ktorejkoľvek z týchto skutočností, ktorá nastane skôr:
a) pred ich výsluchom zo strany polície alebo iného orgánu na presadzovanie práva, alebo justičného orgánu;
b) pri vykonávaní vyšetrovacieho úkonu alebo obstarávaní dôkazov vyšetrovacími alebo inými príslušnými orgánmi v súlade s odsekom 3 písm. c);
c) bez zbytočného odkladu po pozbavení osobnej slobody;
d) ak boli predvolané na súd s právomocou v trestných veciach, v primeranej lehote pred tým, ako sa na tento súd dostavia.
3. Právo na prístup k obhajcovi zahŕňa nasledujúce:
a) členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby mali právo stretnúť sa bez prítomnosti tretej osoby s obhajcom, ktorý ich zastupuje a komunikovať s ním pred výsluchom zo strany polície, iného orgánu presadzovania práva alebo justičného orgánu;
b) členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby mali právo na prítomnosť obhajcu a na jeho účinnú účasť na výsluchu. Takáto účasť musí byť v súlade s postupmi podľa vnútroštátneho práva, pokiaľ týmito postupmi nie je dotknutý účinný výkon a podstata dotknutého práva. Ak sa obhajca zúčastňuje na výsluchu, táto skutočnosť sa zaznamená s použitím postupu vyhotovovania záznamov v súlade s vnútroštátnym právom dotknutého členského štátu;
c) členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby mali právo aspoň na účasť ich obhajcu na týchto vyšetrovacích úkonoch alebo pri úkonoch na obstaranie dôkazov, ak sú tieto úkony ustanovené vo vnútroštátnom práve a ak sa pri nich vyžaduje alebo je povolená prítomnosť podozrivej alebo obvinenej osoby:
i) identifikácia;
ii) konfrontácia;
iii) rekonštrukcia miesta činu.
4. Členské štáty sa budú usilovať o sprístupnenie všeobecných informácií s cieľom uľahčiť podozrivým alebo obvineným osobám zabezpečenie si obhajcu.
Bez ohľadu na ustanovenia vnútroštátneho práva týkajúce sa povinnej prítomnosti obhajcu členské štáty prijmú potrebné opatrenia, aby sa zabezpečilo, že podozrivé alebo obvinené osoby, ktoré sú pozbavené osobnej slobody, majú možnosť účinne vykonávať svoje právo na prístup k obhajcovi, pokiaľ sa tohto práva nevzdali v súlade s článkom 9.“
Podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.
Účelom (výsledkom) Smernice je ustanoviť minimálne pravidlá týkajúce sa práv podozrivých a obvinených osôb v trestnom konaní a osôb, na ktoré sa vzťahuje konanie podľa rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV (ďalej len „konanie o európskom zatykači“), na prístup k obhajcovi a na informovanie tretej osoby o pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody, ako to vyplýva z jej čl. 1 (teda nie typicky Preambuly, čím európsky tvorca legislatívy dáva adresátom Smernice – členským štátom – na vedomie vyšší význam účelu Smernice zakotvením účelu Smernice priamo do jej normatívneho textu).
Pojem reálny a účinný výkon práva na obhajobu (čl. 3 ods. 1 Smernice) nie je definovaný. Je však zrejmé, že sa má dosiahnuť nie len formálne právo na obhajobu, napr. ustanovením obhajcu bez ďalšieho, ale skutočné uplatňovanie práva podozrivej osoby na obhajobu v intenciách jeho jednotlivých atribútov ut supra, dôsledné a náležité uplatnenie všetkých práv podozrivého s odbornou starostlivosťou, napr. poradou s obhajcom, prítomnosťou obhajcu a pod., resp. ako obhajca nebyť len svedkom vykonávaných úkonov. Rovnako nie je definovaný prístup k obhajcovi, ktorý síce možno vykladať ako iba možnosť zabezpečiť si obhajcu (zvoliť si ho), ale v kontexte uvedeného to zaiste nebude dostatočný výklad.
Avšak, ak z cit. čl. 3 ods. 1 a čl. 3 ods. 2 písm. c/ Smernice vyplýva, že členské štáty zabezpečia, aby podozrivé osoby mali bez zbytočného odkladu po pozbavení osobnej slobody právo na prístup k obhajcovi v takom čase a takým spôsobom, ktorý im umožní reálne a účinne vykonávať ich právo na obhajobu, a ak sú podľa § 33b ods. 1 TP práva a povinnosti podozrivého postavené v podstate na roveň obvineného, s poukazom na účel inštitútu povinnej obhajoby, ktorým je zabezpečenie obhajcu v zákonom ustanovených prípadoch, v ktorých je sťažená možnosť obvineného uplatňovať jeho obhajobné práva, možno rezultovať, že dokiaľ je osoba vo väzbe a v inej trestnej veci je podozrivá, resp. sa zrušením uznesenia o vznesení obvinenia z obvineného stane podozrivý (zmení sa jeho procesné postavenie), sú podľa názoru autora dané dôvody povinnej obhajoby a podozrivému má byť ustanovený obhajca.
Žiada sa dodať, že pokiaľ ide o jednu z hypotéz právnej normy v § 33b ods. 1 vetá prvá pred bodkočiarkou, vyjadrenú normatívnym textom „ak tento zákon neustanovuje inak alebo ak z povahy veci nevyplýva niečo iné“, TP neustanovuje inak a z povahy veci nevyplýva iné (ide o trestné stíhanie). Formálne vznesenie obvinenia ako podmienka pre vznik povinnej obhajoby síce vyplýva z gramatického výkladu § 37 ods. 1 písm. a/ TP, avšak po novelizácii Trestného poriadku sa nemožno ostentatívne pridržiavať pri aplikácii práva výlučne gramatického výkladu, ale je potrebné, a to aj v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít i Ústavného súdu SR, realizovať výklad právnych noriem viacerými výkladovými metódami a eurokonformne,[5] ba dokonca, súd môže ísť proti slovám zákona, ak hľadá ducha zákona.[6] Preto, jednako žiadne ustanovenie TP nevylučuje, resp. nezakazuje ustanovenie obhajcu podozrivej osobe v prípade, ak je stíhaná väzobne v inej veci, ba práve naopak, výkon väzby (či v poukazom na Smernicu akékoľvek pozbavenie osobnej slobody) je práve dôvodom povinnej obhajoby podozrivého, a jednako § 37 ods. 1 písm. a/ TP bolo pôvodne prijímané v období, keď nebola prijatá Smernica, ergo podozrivý nemal práva obvineného.
Záver
Ústavný súd SR vyslovil právny názor, že povinná obhajoba sa na podozrivého nevzťahuje, pretože sa vzťahuje vyslovene iba na osobu obvineného, teda osobu, ktorej bolo formálne vznesené obvinenie. Úplným záverom sa autor domnieva, že by bolo azda bývalo eurokonformnejšie usudzovať menej horlivo, a využiť právne prostriedky, ktoré Ústavný súd SR mal k dispozícii, in concreto iniciovanie prejudiciálneho konania na Súdnom dvore Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie s otázkou eurokonformného výkladu právnej normy v § 33b TP, pričom, ak sa otázka výkladu aktov inštitúcií Únie, ktorým Smernica je, položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva (z rozhodnutia Ústavného súdu SR je zrejmé, že bolo napadnuté opatrenie sudcu pre prípravné konanie, proti ktorému neexistuje opravný prostriedok), je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Ak sa takáto otázka položí v prebiehajúcom konaní pred súdnym orgánom členského štátu v súvislosti s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie koná bezodkladne.
RESUMÉ
K povinnej obhajobe podozrivého väzobne stíhaného v inej veci
Predmetom skúmania autora v tomto príspevku je argumentačná polemika s Ústavným súdom SR, ktorý k otázke povinnej obhajoby podozrivého väzobne stíhaného v inej veci zaujal právny názor.
SUMMARY
Mandatory Defence of a Suspect Held in Custody in Another Case
The author in his article focuses on an argumentative polemic against the Constitutional Court of the Slovak Republic, which has given a legal opinion on the issue of mandatory defence of a suspect held in custody in another case.
ZUSAMMENFASSUNG
Zum Anwaltszwang bei Verteidigung eines Verdächtigen, der wegen einer anderen Strafsache in Haft strafrechtlich verfolgt wird.
Der Gegenstand der Forschung des Autors in diesem Beitrag ist die Polemik hinsichtlich der Beweisführung mit dem Verfassungsgericht der Slowakischen Republik, welches in der Frage der Pflichtverteidigung des wegen einer anderen Sache in Haft verfolgten Verdächtigen zu einer unrichtigen Auffassung gekommen ist.
[1] Ú. v. EÚ C 295, 4. 12. 2009
[2] Dôvodová správa k zákonu č. 40/2024 Z. z.
[3] OLEJ, J. Všeobecné zásady trestného konania. In OLEJ, J. a kol. Trestné právo procesné. Košice: UPJŠ, 2013, s. 20.
[4] SEPEŠI, P. K § 37. In Komentár zákona č. 300/2005 Z. z. [online]. Dostupné na internete: https://www.epi.sk/komentovane-ustanovenie/Komentar-k-p-37-zakona-301-2005-Z-z-od-20110901.htm
[5] Porov. II. ÚS 129/2010, II. ÚS 695/2017, rozsudok SD EÚ vo veci Pfeiffer a i. proti Deutsches Rotes Kreuz, Kreisverband Waldshut eV. (spojené veci C-397/01 až C-403/01)
[6] Napr. I. ÚS 306/2010, I. ÚS 155/2017, rozsudok NS SR zo dňa 27. 01. 2016, sp. zn. 1Tdo 52/2015