Povinnosť mlčanlivosti advokáta, na ktorej je založený dôverný vzťah medzi advokátom a klientom súvisiaci s jeho právom na súdnu ochranu a právom na obhajobu, nemá odlišný obsah v závislosti od toho, či úkony obhajoby vykonáva zvolený obhajca alebo substitút.
(nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 662/2023 zo dňa 21. novembra 2023)
Dotknuté ustanovenia:
– čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2, 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd
– § 66, § 99 ods. 2 Trestního řádu č.141/1961 Sb.
– § 21 zákona o advokacii č.85/1996 Sb.
Advokátka ako sťažovateľka v konaní o ústavnej sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv, ku ktorému malo dôjsť uznesením o uložení poriadkovej pokuty v trestnej veci, v ktorej sťažovateľka odmietla svedeckú výpoveď s poukazom na povinnosť mlčanlivosti advokáta, dôvodiac, že v danej veci vystupovala v prípravnom konaní ako substitút zvoleného obhajcu pri výsluchu obžalovaného. Sťažovateľka namietala, že všeobecné súdy nerešpektovali právom chránený vzťah medzi klientom a advokátom, pričom zdôraznila, že advokát nemôže v žiadnom prípade vystupovať ako spolupracovník štátu (orgánov činných v trestnom konaní) k ujme klienta, ktorému poskytuje alebo poskytoval právne služby.
Sťažovateľka mala vypovedať ako svedok na hlavnom pojednávaní o tom, čo jej je známe o trestnom čine, o páchateľovi, alebo o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie. S poukazom na povinnosť mlčanlivosti podľa zákona o advokácii však opakovane nevypovedala, pričom uviedla, že podľa jej názoru, ktorý vychádzal z pochybností o okolnostiach zbavenia mlčanlivosti bývalého obhajcu, výsluch zakazuje trestný poriadok.[1] Súd konštatoval, že sťažovateľka ako svedkyňa mala povinnosť vypovedať (zákaz výsluchu sa na ňu nevzťahoval), a ak si nesplnila túto povinnosť, je namieste postihnúť ju uložením poriadkovej pokuty.[2]
Z odôvodnenia:
Ústavný súd považuje povinnosť mlčanlivosti advokáta za jednu z významných súčastí garancie ústavne zaručených základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny[3] a na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 Listiny,[4] ktorá si vyžaduje osobitnú ochranu. Predstavuje totiž jeden z nosných pilierov, na ktorých je založený vzťah dôvernosti medzi advokátom a jeho klientom. Význam dôvernosti tohto vzťahu v demokratickom a právnom štáte je kardinálny, pretože vytvára nutný predpoklad pre skutočné naplnenie práva na kvalifikovanú právnu pomoc v každej konkrétnej veci. Toto právo, ktoré je dôležitým súčiniteľom práva na súdnu ochranu a rovnosť v konaní, by totiž zostalo v praxi reálne nepoužiteľným, pokiaľ by osoby, ktoré potrebujú kvalifikovanú právnu pomoc, boli vystavené dvom „ohňom“ – neposkytnutie všetkých potrebných informácií advokátovi v obave z ich zneužitia a prijatie rizika, že konanie či iná forma právneho styku dopadne kvôli tomu v klientov neprospech, alebo poskytnutie všetkých informácií a riskovanie, že daná vec síce dopadne pre klienta dobre, avšak citeľná (eventuálne i väčšia) ujma mu vznikne prípadným zneužitím týchto informácií.
Nedotknuteľnosť dôvernosti vzťahu medzi advokátom a jeho klientom však nie je absolútna. Ústavný súd sa opakovane vo svojej judikatúre prihlásil k netolerancii zneužívania inštitútu mlčanlivosti advokáta k páchaniu trestnej činnosti. Ani podľa ESĽP nie je ochrana dôvernosti vzťahu advokát – klient bezvýnimočná. ESĽP tak napr. považoval za prípustné, aby v trestnom konaní proti advokátovi boli použité informácie z rozhovoru s jeho klientom, získané odposluchom tohto klienta, keď tieto informácie svedčili o zapojení advokáta do trestnej činnosti a nijak nezhoršovali obhajobu klienta v jeho vlastnej veci, alebo ak išlo o hlásenie podozrivých obchodov v rámci opatrenia proti legalizácii príjmov z trestnej činnosti.
Podľa zákona o advokácii je advokát povinný zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s poskytovaním právnych služieb, pričom táto povinnosť trvá aj po vyčiarknutí advokáta zo zoznamu advokátov. Uvedená povinnosť nie je výsadou advokáta, ale slúži na ochranu záujmov klienta. Advokáta môže zbaviť povinnosti mlčanlivosti iba klient, resp. právny nástupca klienta.[5]
Význam povinnosti mlčanlivosti zvýrazňuje aj skutočnosť, že nejde o právo advokáta, ale o jeho povinnosť, ktorej zodpovedá i zákaz výsluchu advokáta ohľadom skutočností, na ktoré sa táto povinnosť vzťahuje. Nielenže tak advokátovi nie je dané na výber, či povinnosť mlčanlivosti dodrží alebo nie, ale je aj povinnosťou orgánov verejnej moci od neho porušenie týchto povinností vôbec nežiadať.
Aj keď ústavný súd obvykle nevstupuje do oblasti, ktorú je vzhľadom na výšku požadovanej čiastky potrebné označiť za bagateľnú, s ohľadom na špecifiká danej veci aj na to, že povinnosť mlčanlivosti advokáta predstavuje významnú súčasť práva na súdnu ochranu, bolo v danom prípade namieste pripustiť meritórny prieskum.
Podľa § 66 trestného poriadku č. 41/1961 Sb. platného v Českej republike platí, že kto napriek predchádzajúcemu napomenutiu ruší konanie, alebo kto sa k súdu správa urážlivo, alebo bez dostatočného ospravedlnenia neuposlúchne príkaz alebo nevyhovie výzve, ktorá mu bola daná, môže byť potrestaný poriadkovou pokutou. Ak sa dopustí takého konania obhajca, odovzdá sa príslušnému orgánu na disciplinárny postih.
Z judikatúry ESĽP a ústavného súdu nevyplýva, že by dôverný vzťah medzi advokátom a klientom súvisiaci s jeho právom na súdnu ochranu, resp. právom na obhajobu mal mať odlišný obsah v závislosti od toho, či úkony obhajoby vykonáva zvolený alebo ustanovený obhajca, alebo substitút.
Neexistuje žiaden rozumný dôvod, pre ktorý by mal byť k postihu advokáta – vykonávajúceho úkony obhajoby – za konania uvedené v § 66 trestného poriadku príslušný v niektorých prípadoch orgán trestného konania, zatiaľ čo v iných disciplinárny senát advokátskej komory, nota bene dôvod tak závažný, že by aj napriek tomu, že pre takýto výklad absentuje výslovná opora v texte zákona, mohol obstáť i v konfrontácii s ústavnoprávnou zásadou enumeratívnosti verejnoprávnych pretenzií, právom na súdnu ochranu a právom na rovnosť v konaní, ako i s ochranou vlastníckeho práva.[6]
Z uvedených dôvodov Ústavný súd ČR vyslovil porušenie základných práv sťažovateľky zaručených v čl. 2 ods. 3 Ústavy a čl. 2 ods. 2, čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny, a napadnuté uznesenie o uložení poriadkovej pokuty zrušil.
Odôvodnenie je redakčne krátené a upravované
Právnu vetu, rozhodnutie a preklad spracovala:
JUDr. Zuzana Fabianová, Ph.D.
advokátka
[1] § 99 ods. 2 trestního řádu č. 141/1961 Sb. V slovenskom právnom prostredí porov. obdobne § 129 ods. 2 trestného poriadku č. 301/2005 Z. z.: Svedok nesmie byť vypočúvaný ani vtedy, keby svojou výpoveďou porušil zákonom alebo medzinárodnou zmluvou uloženú alebo uznanú povinnosť mlčanlivosti okrem prípadu, že by bol od tejto povinnosti oslobodený príslušným orgánom alebo tým, v ktorého záujme má túto povinnosť.
[2] § 66 ods. 1, 3 trestního řádu č. 141/1961 Sb.:
(1) Kdo přes předchozí napomenutí ruší řízení nebo kdo se k soudu, státnímu zástupci nebo policejnímu orgánu chová urážlivě nebo kdo bez dostatečné omluvy neuposlechne příkazu nebo nevyhoví výzvě, které mu byly dány podle tohoto zákona, může být předsedou senátu a v přípravném řízení státním zástupcem nebo policejním orgánem potrestán pořádkovou pokutou (…).
(3) Dopustí-li se jednání uvedeného v odstavci 1 obhájce nebo v řízení před soudem státní zástupce, předá se příslušnému orgánu ke kárnému postihu. Tento orgán je povinen o výsledku vyrozumět orgán činný v trestním řízení.
V slovenskom právnom prostredí porov. § 70 ods. 1, 2 trestného poriadku č. 301/2005 Z. z.:
(1) Kto napriek predchádzajúcemu napomenutiu ruší konanie alebo kto sa voči súdu, prokurátorovi, alebo policajtovi správa urážlivo, alebo kto bez dostatočného ospravedlnenia neposlúchne príkaz, alebo nevyhovie výzve alebo predvolaniu podľa tohto zákona, toho môže sudca a v prípravnom konaní prokurátor alebo policajt potrestať poriadkovou pokutou (…).
(2) Ak sa konania podľa odseku 1 dopustí prokurátor, obhajca alebo príslušník v služobnom pomere, môže sa jeho prejednanie prenechať príslušnému orgánu na disciplinárne konanie. (…) Príslušný orgán alebo riaditeľ je povinný o výsledku upovedomiť orgán činný v trestnom konaní alebo súd.
[3] čl. 36 ods. 1 Listiny: Každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
[4] čl. 37 ods. 2 Listiny: Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.
[5] § 21 ods. 1, 2, 8 zákona o advokacii č. 85/1996 Sb. V slovenskom právnom prostredí porov. obdobne § 23 ods. 1, 2, 7 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii.
[6] Poukazujeme na to, že podľa § 66 ods. 3 trestního řádu č. 141/1961 Sb. účinného v Českej republike platí, že ak sa konania, za ktoré je možné uložiť poriadkovú pokutu, dopustí obhajca, „předá se příslušnému orgánu ke kárnému postihu“. Podľa slovenskej právnej úpravy v § 70 ods. 2 trestného poriadku č. 301/2005 Z. z. platí, že ak sa takého konania dopustí obhajca, „môže sa jeho prejednanie prenechať príslušnému orgánu na disciplinárne konanie“.