JUDr. Lukáš Michaľov, PhD. absolvoval štúdium na Právnickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde v súčasnosti pôsobí ako odborný asistent na Katedre trestného práva. V aplikačnej praxi sa ako advokát primárne profiluje na oblasť trestného práva a insolvenčného práva. Zároveň participuje na zabezpečovaní lektorskej činnosti orientovanej na vzdelávanie advokátskych koncipientov v oblasti trestného práva, ktorú organizuje Slovenská advokátska komora. Súčasne je členom Pracovnej skupiny pre trestné právo Slovenskej advokátskej komory.
JUDr. Lukáš Tomaš absolvoval štúdium na Právnickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde v súčasnosti pôsobí ako interný doktorand na Ústave teórie práva Gustava Radbrucha. Súčasne je členom Správnej rady a Akademického senátu avizovanej univerzity. Je autorom a spoluautorom vyše 80 vedeckých a odborných publikačných výstupov, z toho troch monografií. Ako advokátsky koncipient sa v Advokátskej kancelárii JUDr. Lukáša Michaľova, PhD., špecializuje na oblasť trestného práva, správneho práva a ústavného práva.
V súčasnej aplikačnej praxi sa vyskytlo viacero prípadov konkurujúcej interpretácie dikcie poslednej vety § 553 ods. 3 Trestného poriadku a § 553 ods. 5 tohto zákona. Prístup Ústavného súdu Slovenskej republiky a slovenských prokuratúr k nastolenému problému nie je nijako unifikovaný, čoho dôsledkom je porušovanie základných práv advokáta v procesnej pozícii obhajcu v trestnom konaní. Autori sa zameriavajú na analýzu vybraných aspektov postupu ústavného súdnictva a prokuratúr a zamýšľajú sa nad možnosťami riešenia problematiky.
1. Úvod
Trovami trestného konania sa v abstraktnej rovine rozumejú náklady potrebné na vykonanie trestného konania, ktoré sú spojené s konkrétnou prejednávanou vecou.[1] Ide o výdavky (útratu, vynaložené finančné prostriedky), ktoré sa v generálnej rovine žiada vynaložiť (uhradiť) na účel zákonne konformnej realizácie (priebehu) trestného procesu, konkretizačne vzaté, na účel vykonania jednotlivých trestno-procesných úkonov. Právna úprava trov trestného konania je toho času koncentrovaná v osobitnej (šiestej) časti Trestného poriadku[2] (§ 553 až § 559).
Trovy trestného konania sa doktrinálne[3] a implicitne v podstate aj legálnou cestou v závislosti od identifikácie subjektu, ktorý ich znáša, diferencujú do dvoch skupín. Takto možno vymedziť (i) trovy, ktoré (frekventovane dočasne, v časovo obmedzenom rámci) znáša štát a (ii) trovy, ktoré znáša určitá strana trestného konania.
Jedným z druhov trov, ktoré v rámci trestného konania znáša štát, sú trovy povinnej obhajoby. Takto v zmysle § 553 ods. 2 Trestného poriadku má obhajca, ktorý bol obvinenému ustanovený, voči štátu nárok na odmenu a náhradu podľa tarify určenej osobitným predpisom, ak zákon neustanovuje inak. Osobitným predpisom treba v kontexte predmetného ustanovenia Trestného poriadku rozumieť § 12 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.
Identifikácia subjektu, ktorý ustanovenému obhajcovi vypláca trovy podľa § 553 ods. 2 Trestného poriadku, rezultuje z § 553 ods. 3 a ods. 5 tohto zákona. Dikcia oboch ustanovení je však do istej miery protichodná, z čoho rezultujú právno-aplikačné nejasnosti (dubiozity). Inak povedané, systematický výklad oboch ustanovení potenciálne umožňuje a aj reálne spôsobuje konkurujúce určenie subjektu povinného na náhradu trov konania, čoho nežiaducim dôsledkom je vznik prieťahov v procese náhrady trov trestného konania. Cieľom (výskumným zámerom) tohto článku je na podklade súdnej praxe upriamiť pozornosť na avizované protichodné tendencie, ktoré vznikli v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) a v prístupe prokuratúr. V systematickej nadväznosti sa ponúka spôsob ich riešenia de lege lata aj de lege ferenda.
2. Konkurujúca interpretácia dikcie poslednej vety § 553 ods. 3 a § 553 ods. 5 Trestného poriadku
Pri úvahách o konkurencii odseku 3 a odseku 5 § 553 Trestného poriadku sa úvodom žiada upriamiť pozornosť na opakovane sa vyskytujúce skutkové reálie. Aplikačná prax prináša prípady, kedy bol obvinenému v prípravnom konaní ustanovený obhajca, pričom takto ustanovený obhajca ukončil zastupovanie obvineného ešte v priebehu prípravného konania z dôvodu, že obvinený si zvolil iného obhajcu.[4] V chronologickej väzbe, v časovom horizonte niekoľkých mesiacov, si (prv) ustanovený obhajca v súlade so zákonom uplatní vyúčtovanie nákladov povinnej obhajoby. Keďže o predmetnom návrhu nie je v kategorickom rozpore s prvou vetou § 553 ods. 3 Trestného poriadku[5] rozhodnuté aj niekoľko rokov, je logické, že trestné konanie za ten čas postúpi zo štádia prípravného konania do štádia konania pred súdom. Je tiež len prirodzené, že pôvodne ustanovený obhajca vyplatenie nákladov povinnej obhajoby urguje. Možno tu poukázať na rozhodovaciu prax ÚS SR, podľa ktorej prekročenie zákonnej lehoty na rozhodnutie o trovách trestného konania nemôže byť ústavne akceptovateľné. Ústavný súd Slovenskej republiky v naznačených intenciách podotýka, že v týchto prípadoch ide o vyplatenie odmeny obhajcu za vykonanú službu. Prostredníctvom činnosti advokátskeho stavu štát realizuje právo na právnu pomoc, respektíve právo na obhajobu aj v prípadoch povinnej obhajoby (§ 37 Trestného poriadku). Podanie návrhu na priznanie trov právneho zastupovania (trestného konania) možno podľa ústavnej súdnej praxe vnímať ako vystavenie faktúry s lehotou splatnosti. Je teda nielen oprávnením štátu prostredníctvom všeobecného súdu skontrolovať správnosť vyúčtovania, ale je i povinnosťou štátu v primeranej lehote rozhodnúť o priznaní trov právneho zastupovania v trestnom konaní. Nerozhodnutie o trovách právneho zastupovania po lehote ustanovenej zákonom vytvára stav, keď obhajca poskytne službu vopred, pričom ide o službu, na ktorej poskytnutí má sám štát záujem, s tým, že štát jednostranne vnúti poskytovateľovi služby (advokátovi) zjavne neprimeranú lehotu splatnosti za poskytnuté služby, ktorá je navyše v rozpore so zákonom. Efektívne ide o jednostranne vynútené poskytnutie úveru štátu súkromnoprávnym subjektom.[6]
Napriek uvedeným argumentačným líniám nezriedka nie je o návrhu ustanoveného obhajcu na úhradu trov trestného konania rozhodnuté adekvátnym spôsobom práve z dôvodu možnosti vzájomnej rozpornej interpretácie odseku 3 a odseku 5 § 553 Trestného poriadku. Inak povedané, podstata načrtnutej právno-aplikačnej nejasnosti tkvie v možnostiach konkurujúceho výkladu (i) poslednej vety § 553 ods. 3 a (ii) časti pred bodkočiarkou § 553 ods. 5 Trestného poriadku. Podľa
1. § 553 ods. 3 poslednej vety Trestného poriadku: „O výške odmeny a náhrady obhajcu podľa osobitného predpisu, ktorý ukončil zastupovanie vo veci, rozhodne na návrh obhajcu orgán činný trestnom konaní alebo súd po ukončení zastupovania.“
2. § 553 ods. 5 Trestného poriadku (časť pred bodkočiarkou): „O výške odmeny a náhrady rozhodne na návrh obhajcu alebo zástupcu z radov advokátov, ktorý bol ustanovený poškodenému podľa § 47 ods. 6, orgán činný v trestnom konaní, ktorého rozhodnutím sa trestné stíhanie právoplatne skončilo.“
Interpretačne možno zrejme bez pochýb ustáliť, že podľa prvého citovaného ustanovenia má o odmene obhajcu, ktorý bol obvinenému ustanovený, rozhodnúť orgán činný v trestnom konaní alebo súd v čase „po ukončení zastupovania“. V druhom prípade má o totožnej odmere rozhodnúť orgán činný v trestnom konaní, „ktorého rozhodnutím sa trestné konanie právoplatne skončilo“. Druhý prípad teda nepredpisuje rozhodovanie o predmetnom nároku po ukončení zastupovania zo strany ustanoveného obhajcu, ale až potom, čo rozhodnutie, ktorým sa trestné konanie skončilo, nadobudlo právoplatnosť. Je zrejmé, že „ukončenie zastupovania ustanoveným obhajcom“ a „právoplatné skončenie trestného konania“ nemusí byť, a často reálne ani nie je, chronologicky totožné.Nuž, a na tomto mieste prichodí na lámanie chleba, tu naráža kosa na kameň. V skutkových reáliách aplikačnej praxe totiž dochádza k právoplatnému skončeniu trestného konania často aj po niekoľkých (napríklad dvoch alebo troch) rokoch potom, čo ustanovený obhajca ukončil zastupovanie obvineného z dôvodu, že obvinený si obhajcu zvolil.
Aplikačná prax nie je v rovine riešenia zrejmého interpretačného konfliktu odseku 3 a odseku 5 § 553 Trestného poriadku nijako ustálená (výkladovo jednotná).
Prokuratúry priorizujú aplikáciu dikcie obsiahnutej v § 553 ods. 5 Trestného poriadku a presadzujú názor, podľa ktorého, ak bol obvinenému ustanovený obhajca v prípravnom konaní, obvinený si v ďalšom priebehu prípravného konania obhajcu zvolil, pričom trestné konanie sa právoplatne skončilo pred súdom, o nároku prv ustanoveného obhajcu patrí rozhodovať orgánu, ktorého rozhodnutím sa trestné konanie právoplatne skončilo. Týmto orgánom je súd.[7]
Opačné argumentačné línie vyplývajú z ústavnej súdnej praxe. Ústavný súd Slovenskej republiky podrobil dikciu § 553 Trestného poriadku analýze, pričom ustálil, že z predmetnej zákonnej úpravy vyplýva, že o návrhu ustanoveného obhajcu na náhradu trov povinnej obhajoby nemá rozhodovať všeobecný súd (§ 553 ods. 5 Trestného poriadku), ale príslušný orgán prípravného konania (§ 553 ods. 3 Trestného poriadku), pretože k ukončeniu zastupovania dochádza v prípravnom konaní, a nie v konaní pred súdom. Táto skutočnosť explicitne vyplýva zo zákonnej dikcie § 553 ods. 3 Trestného poriadku („rozhodne na návrh obhajcu orgán činný v trestnom konaní alebo súd po ukončení zastupovania“). Podľa názoru ÚS SR tu nie je alternatíva orgánu príslušného na rozhodnutie daná na výber obhajcu, ale závisí od časového momentu ukončenia zastupovania. Ak teda dôjde k ukončeniu zastupovania ustanoveným obhajcom v čase, keď sa vec nachádza v prípravnom konaní, má si ustanovený obhajca uplatniť svoj nárok na náhradu trov obhajoby na orgáne prípravného konania (v konkrétnom prípade na okresnej prokuratúre).[8] Pokiaľ dôjde v takýchto prípadoch k uplatneniu nároku na všeobecnom súde, nárok je uplatnený na vecne nepríslušnom orgáne. Ak takýto orgán podanému návrhu nevyhovie a sťažovateľ sa následne uchádza o ochranu v ústavnom súdnom konaní, Ústavný súd Slovenskej republiky medzi postupom všeobecného súdu a porušením základného práva nevzhliada vecnú alebo príčinnú súvislosť a ústavnú sťažnosť ustanoveného obhajcu odmieta podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o Ústavnom súde Slovenskej republiky[9] ako zjavne neopodstatnenú.[10]
Prezentovanú protichodnú prax prokuratúr a ÚS SR ustanovení obhajcovia v pozícii sťažovateľov podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky[11] následne opätovne konfrontujú v konaní o ústavnej sťažnosti fyzickej osoby. Ústavný súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti judikatúrne objektivizuje,[12] že názory prokuratúr o tom, že nárok na odmenu a náhradu trov ustanoveného obhajcu treba v intenciách prezentovaných skutkových súvislostí uplatňovať na všeobecnom súde, a nie na prokuratúre, nie sú materiálne argumentačne podložené a absentuje v nich akékoľvek vysporiadanie sa s interpretačne jednoznačnou dikciou § 553 ods. 3 Trestného poriadku. Nie je bez významu skutočnosť, že výklad § 553 Trestného poriadku tak, ako vyplýva z rozhodovacej praxe ÚS SR, svedčí z hľadiska hospodárnosti uspokojenia nárokov obhajoby v prospech obhajoby. Prístup objektivizovaný v rozhodovacej praxi ÚS SR totiž rozhodovanie o trovách trestného konania neupína na právoplatnosť rozhodnutia vo veci samej, ale vytvára preň priestor už v bezprostrednej časovej nadväznosti na ukončenie zastupovania. Ustanovený obhajca sa však v postavení sťažovateľa opätovne nijakého zadosťučinenia nedočká, keďže ÚS SR jeho sťažnosť opätovne odmietne, tentoraz však nie pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o Ústavnom súde Slovenskej republiky, ale podľa § 55 písm. a) tohto zákona pre existenciu prekážky veci rozhodnutej (exceptio rei iudicatae)[13] ktorú založilo predošlé rozhodnutie o odmietnutí sťažnosti totožného sťažovateľa v rovnakej veci pre zjavnú neopodstatnenosť.
3. Záver
Záverom sa žiada zhodnotiť a sumarizačne uviesť, že prístup razený rozhodovacou činnosťou ÚS SR sa javí byť, minimálne z časového hľadiska vyplatenia odmeny a náhrady ustanoveného obhajcu (legitímne očakávania), de lege lata skutočne na prospech adresáta zodpovedajúcej verejno-mocenskej regulácie (ustanoveného obhajcu). To potvrdzuje aj doktrína trestného práva procesného, ktorá k ratio legis § 553 ods. 3 Trestného poriadku uvádza: „Ustanovenie tak reaguje na pomerne časté prípady, kedy nezriedka došlo k ukončeniu zastupovania ešte v prípravnom konaní, ale advokát musel čakať so svojím oprávneným nárokom až do právoplatného skončenia trestného konania.“[14]
Preferencia uplatňovania poslednej vety § 553 ods. 3 Trestného poriadku pred dikciou § 553 ods. 5 tohto zákona nachádza evidentné ratio aj z právno-teoretického hľadiska. Je totiž zrejmé, že odsek 3 tohto ustanovenia sa výslovne (expressis verbis) odvoláva na odsek 2 predmetnej normy (nárok na odmenu a náhradu obhajcu, ktorý bol obvinenému ustanovený), pričom v odseku 5 takýto interný odkaz absentuje. Z toho potom možno dovodiť, že legislatívna konštrukcia § 553 ods. 5 Trestného poriadku je obsahovo širšia a je v pozícii generality (lex generalis) k poslednej vete § 553 ods. 3 tohto zákona (lex specialis). Z takto vymedzeného pomeru oboch ustanovení potom nevyhnutne vyplýva právno-aplikačná prednosť špeciálneho ustanovenia, teda § 553 ods. 3 Trestného poriadku, pred všeobecným ustanovením (§ 553 ods. 5 Trestného poriadku) v prípadoch vyplácania odmeny a náhrady trov trestného konania ustanoveného obhajcovi. Úvahy o potrebe priorizácie odseku 3 pred odsekom 5 § 553 Trestného poriadku zrejme potvrdzuje aj doktrína trestného práva procesného, ktorá platné a účinné znenie § 553 ods. 5 Trestného poriadku hodnotí v inšpiratívnych intenciách ako „legislatívno-technické nedopatrenie“: „Zrejme legislatívno-technickým nedopatrením zákonodarca priznáva procesné oprávnenie podať návrh aj obhajcovi, a to vzhľadom na to, že poškodenému sa ustanovuje výlučne zástupca z radov advokátov, nie však obhajca, ktorý v trestnom konaní plní úlohu zástupcu obvineného podozrivého.“[15]
Navyše, ak by sa priorizoval výklad produkovaný prokuratúrou, dalo by sa uvažovať, že posledná veta § 553 ods. 3 Trestného poriadku by prakticky vyšla z užívania. Táto časť predmetného ustanovenia by sa mohla stať nadbytočnou, čo je v rozpore so zásadou vylúčenia obsolentnosti a redundancie právnej normy. Táto zásada materiálno-systematického výkladu spočíva v takej interpretácii, ktorá bráni vytváraniu obsolétnych a nadbytočných ustanovení. Znamená, že každé ustanovenie interpretovať tak, aby sa, pokiaľ to je možné, nestalo obsolétnym (nepoužiteľným) alebo nadbytočným, teda vlastne len opakujúcim to, čo už je povedané iným ustanovením,[16] prípadne inou časťou totožného ustanovenia.
Treba však jedným dychom uviesť a pripomenúť, že úlohu výkladu nemožno preceňovať (apoteózovať). Interpretácia práva nemôže suplovať (substituovať, nahrádzať) vhodne mierený, ba potrebný legislatívny zásah. V tomto smere by bolo de lege ferenda istotne namieste, aby zákonodarca precizoval vzájomný pomer odseku 3 a odseku 5 § 553 Trestného poriadku systémovo nasmerovanou legislatívnou iniciatívou.
RESUMÉ
Keď sa ústavný súd a prokuratúra nevedia dohodnúť o trovách trestného konania
Autori koncentrujú pozornosť na právno-aplikačné a právno-teoretické dopady konkurujúcej interpretácie poslednej vety § 553 ods. 3 a § 553 ods. 5 Trestného poriadku. Aktuálnosť zvolenej problematiky nie je len otázkou akademickou, ale predovšetkým aplikačno-právnou, najmä so zreteľom na diametrálne odlišný prístup prokuratúr a Ústavného súdu Slovenskej republiky v hľadaní uspokojivej odpovede na avizovaný problém. Článok predkladá argumenty podporujúce zmätočnosť názorov prokuratúry, priorizuje mienku ústavnej súdnej praxe a zamýšľa sa nad možnosťou riešenia nastolenej interpretačnej nejednoznačnosti.
SUMMARY
When the Constitutional Court and the Prosecution Service Are Unable to Agree on the Costs of Criminal Proceedings
The authors focus on legal-application and legal-theoretical implications of the competing interpretations of the last sentence of Sec. 553(3) and Sec. 553(5) of the Criminal Procedure Code. The topicality of this issue is not only an academic question, but above all an application and legal question, especially in view of the diametrically different approach of the Prosecution Service and of the Slovak Constitutional Court in the search for a satisfactory answer to the problem. The article gives arguments accentuating the confusing message of the Prosecution Service´s views, it prioritizes the opinion of the Constitutional Court practice, and it deals with the possibility how to solve ambiguities in interpretation.
ZUSAMMENFASSUNG
Falls sich das Verfassungsgericht und die Staatsanwaltschaft an den Kosten des Strafverfahrens nicht einigen können
Die Autoren richten ihre Aufmerksamkeit auf die rechtlich-anzuwendenden und rechtlich- theoretischen Konsequenzen der konkurrierenden Auslegung des letzten Satzes § 553 Absatz 3 und § 553 Absatz 5 der Strafprozessordnung. Die Aktualität der gewählten Problematik ist nicht nur eine akademische, sondern hauptsächlich eine rechtliche Anwendungsfrage, insbesondere mit Bezugnahme auf den diametral unterschiedlichen Einlass seitens der Staatsanwaltschaften und seitens des Verfassungsgerichtes der Slowakischen Republik bei der Suche nach einer zufriedenstellenden Antwort auf das aufgetischte Problem. Im Artikel werden Argumente zur Unterstützung von chaotischen Einsichten der Staatsanwaltschaft vorgetragen, es wird in diesem die Anschauung der verfassungsrechtlichen Gerichtspraxis priorisiert und über eine mögliche Lösung der erwähnten und nicht eindeutigen Auslegung intendiert.
[1] Romža, S.: Komentár k § 553 Trestného poriadku. In Čentéš, J. – Kurilovská, L. – Šimovček, I. – Burda, E. a kol.: Trestný poriadok II. § 196 – 569. Bratislava C. H. Beck, 2021, s. 1249.
[2] Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov.
[3] Napríklad Záhora, J.: Trovy trestného konania. In Ivor, J. – Polák, P. – Záhora, J.: Trestné právo procesné II. Priebeh trestného konania. 2. vydanie. Bratislava : Wolters Kluwer, 2021, s. 445.
[4] Podľa § 40 ods. 5 Trestného poriadku: „Obvinený si môže namiesto obhajcu, ktorý mu bol ustanovený, sám zvoliť obhajcu podľa § 39. Ustanovenie obhajcu zruší ten, kto obhajcu ustanovil.“ Podľa § 39 ods. 1 Trestného poriadku: „Obvinený alebo iná oprávnená osoba zvolí obhajcu tým, že písomne splnomocní obhajobou advokáta.“
[5] Podľa prvej vety § 553 ods. 3 Trestného poriadku: „O návrhu podľa odseku 2 orgán činný v trestnom konaní alebo súd rozhodne do 30 dní od jeho podania.“
[6] Z aktuálnej rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky pozri napríklad nález sp. zn. I. ÚS 279/2019 zo dňa 15. októbra 2019, nález sp. zn. IV. ÚS 126/2019 zo dňa 13. marca 2020, nález sp. zn. III. ÚS 401/2021 zo dňa 14. decembra 2021. V tejto súvislosti Ústavný súd Slovenskej republiky dodáva, že nedostatočné personálne obsadenie všeobecného súdu (štandardná argumentačná obranná schéma všeobecných súdov), teda systémové zlyhania pri správe súdnictva bez ohľadu na to, ktorý zo štátnych orgánov za ne zodpovedá, nemôže byť dôvodom neuznania základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a nezbavuje Slovenskú republiku zodpovednosti za prieťahy.
[7] Napríklad upovedomenie Okresnej prokuratúry Žilina č. 4 Pv 215/11/5511-109 zo dňa 03. decembra 2020.
[8] Obdobne tak nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 63/2020 zo dňa 01. júla 2020.
[9] Zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
[10] Podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o Ústavnom súde Slovenskej republiky: „Ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, ktorý je zjavne neopodstatnený.“ K tomu pozri aj Babják, M.: Komentár k § 56 zákona o Ústavnom súde Slovenskej republiky. In Macejková, I. – Bárány, E. – Baricová, J. – Fiačan, I. – Holländer, P. – Svák, J. a kol.: Zákon o Ústavnom súde Slovenskej republiky. Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2020, s. 340 a nasl.
[11] Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov.
[12] Uznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 402/2021 zo dňa 22. júla 2021.
[13] Podľa § 55 písm. a) zákona o Ústavnom súde Slovenskej republiky: „Návrh na začatie konania je neprípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.“ K tomu pozri aj Babják, M.: Komentár k § 55 zákona o Ústavnom súde Slovenskej republiky. In Macejková, I. – Bárány, E. – Baricová, J. – Fiačan, I. – Holländer, P. – Svák, J. a kol.: Zákon o Ústavnom súde Slovenskej republiky. Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2020, s. 323 a nasl.
[14] Novocký, J.: Komentár k § 553 Trestného poriadku. In Čentéš, J. a kol.: Trestný poriadok. Veľký komentár. 4. aktualizované vydanie. Bratislava : EUROKÓDEX, 2019, s. 1021.
[15] Romža, S.: Komentár k § 553 Trestného poriadku. In Čentéš, J. – Kurilovská, L. – Šimovček, I. – Burda, E. a kol.: Trestný poriadok II. § 196 – 569. Bratislava C. H. Beck, 2021, s. 1251.
[16] Fábry, B. – Kasinec, R. – Turčan, M.: Teória práva. Bratislava : Wolters Kluwer, 2017, s. 283.