JUDr. Ing. Gréta NOÉ, LL.M.
JUDr. Ing. Gréta NOÉ, LL.M., absolventka Fakulty európskych štúdií a regionálneho rozvoja na SPU v Nitre v odbore Environmentálne manažérstvo, a tiež absolventka Paneurópskej vysokej školy, Fakulty práva, kde v súčasnosti pôsobí na Ústave verejného práva – študijný odbor Trestné právo, ako interná doktorandka. Zároveň vykonáva prax advokátskej koncipientky.
Kolúzna väzba je v ostatnom období pertraktovanou témou tak odbornej, ako i laickej verejnosti. Vzatiu do väzby má predchádzať starostlivé zváženie, keďže okrem trestu odňatia slobody práve tento druh väzby najintenzívnejšie zasahuje do osobnej slobody jednotlivca garantovanej tak Ústavou Slovenskej republiky, ako aj medzinárodnými dohovormi. Osobná sloboda jednotlivca zaujíma v hierarchii základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd, popredné miesto v súlade s konštantnou judikatúrou najvyšších súdnych autorít nielen na národnej úrovni, ale aj pri rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva. Práve pri rozhodovaní o kolúznej väzbe sa má najdôraznejšie dbať na zásadu primeranosti a zdržanlivosti. Stíhanie obvineného vo väzbe, kedy nahradenie väzby nie je možné zárukou predpokladanou zákonom, má byť využívané iba výnimočne s akcentom na jeho fakultatívny charakter. V porovnaní s ostatnými druhmi väzby má kolúzna väzba dočasný charakter predpokladaný pominutím existencie jej dôvodov počas trestného stíhania. A fortiori, s obvineným sa pri výkone kolúznej väzby zaobchádza odlišným spôsobom ako s obvineným, ktorý bol vzatý do väzby z iného dôvodu.
Dôvody kolúznej väzby
Zákonným dôvodom na vzatie obvineného do kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) TP[1] je, že z konania obvineného alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že „bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie“. Môžu nastať situácie, že obvinený po oboznámení s obvinením začne vyhľadávať potenciálnych svedkov, kontaktovať ich. Takúto aktivitu obvineného v niektorých prípadoch vyhodnotili orgány činné v trestnom konaní (napr. pri odpočúvaní telekomunikačnej prevádzky) ako pokus o ovplyvňovanie svedkov, a fortiori ako ovplyvňovanie svedkov, a viedlo to k návrhu prokurátora na vzatie obvineného do kolúznej väzby.[2]
Zo spojenia slov obsiahnutých v § 71 ods. 1 písm. b) TP „inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie“ vyplýva, že ide o exemplifikatívny výpočet dôvodov, kedy môže byť obvinený vzatý do kolúznej väzby z akéhokoľvek reálneho (nie abstraktného) dôvodu. Zo skutočností odôvodňujúcich kolúznu väzbu musí vyplývať nielen objektívna možnosť mariť vyšetrovanie, ale tieto skutočnosti musia subsumovať aj príznaky, že by obvinený skutočne urobil pokusy mariť objasňovanie trestnej veci. Inak povedané, obava musí byť doložená konkrétnym nebezpečenstvom takéhoto konania. [3]
Dôvodné podozrenie je postačujúce pri „prvom“ vzatí obvineného do väzby (71 ods. 1 a ods. 2 TP), avšak nepostačuje v prípade, ak je v tej istej veci obvinený opätovne vzatý do väzby (§ 71 ods. 3 TP). K opätovnému vzatiu (aj) do kolúznej väzby vyjadril právny názor Čentéš et al. (2021), ktorý uviedol, že zákonným predpokladom aplikácie inštitútu opätovného vzatia do väzby je, aby vznikol (bol už preukázaný) niektorý z dôvodov uvedených v písm. a) až f) (§ 71 ods. 3 TP, pozn.). Z dikcie jednotlivých podmienok rezultuje záver, že nestačí tak ako v § 71 ods. 1 TP dôvodná obava z týchto skutočností.[4] Uvedená konštatácia je vyjadrená rozdielne pri „prvom“ vzatí obvineného do väzby v § 71 ods. 1 písm. b) TP „bude pôsobiť“ a/alebo „mariť“, kým pri opätovnom vzatí obvineného do väzby v § 71 ods. 3 písm. b) TP je vyjadrená pojmami „pôsobí“ a/alebo „marí“. Spojením slov „pôsobiť/pôsobí na svedkov, znalcov, spoluobvinených“ sa rozumie neprípustné priame ovplyvňovanie alebo nepriame ovplyvňovanie prostredníctvom tretích osôb na zákonom predpokladané osoby. Nežiaduce ovplyvňovanie môže spočívať príkladmo v ovplyvňovaní svedkov, aby vypovedali nepravdivo, prípadne sa dohodli o výpovedi, ktorá bude v rozpore so skutočnosťou, následkom čoho bude nesprávne zistenie skutkového stavu veci. Zákonom neprípustné konanie môže mať taktiež rôzne formy korupčného správania. Vice versa, za neprípustné konanie sa pri kolúznych dôvodoch väzby nepovažuje pripomenutie práv svedkovi (právo odoprieť výpoveď), prípadne pripomenutie povinností svedkovi (povinnosť mlčanlivosti, povinnosť vypovedať pravdu).[5] Z dikcií upravujúcich kolúznu väzbu nevyplýva rozlišovanie zákonom zakázaného pôsobenia na menované osoby už vypočuté, alebo nevypočuté.
„Iným marením objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie“ sa rozumie príkladmo pozmeňovanie, falšovanie, ničenie alebo ukrývanie listinných alebo vecných dôkazov dôležitých pre trestné stíhanie obvineného. Na druhej strane, nesplnenie povinnosti obvineného vydať vec (§ 89a ods. 1 TP), nepodrobenie sa prehliadke tela (§ 155 ods. 1 TP), odmietnutie podrobiť sa skúške krvi alebo inému obdobnému úkonu obvineným, nie je možné kvalifikovať ako marenie v zmysle ustanovení upravujúcich kolúzne dôvody väzby. Takéto konanie obvineného je možné sankcionovať poriadkovou pokutou, prípadne využiť zákonom predpokladaný inštitút odňatia veci.[6] Pokiaľ by bol obvinený vzatý do kolúznej väzby z tu uvedených dôvodov, mala by takáto väzba neprípustný sankčný charakter, a tým by bol popretý fakultatívny charakter (aj) kolúznej väzby. Vo veci Kalašnikov c. Rusko[7] boli hlavnými dôvodmi väzby marenie vyšetrovania odmietaním vydať niektoré dokumenty, údajne pozmeňovať dôkazy a pôsobiť na svedkov. ESĽP pripustil, že zasahovanie do priebehu vyšetrovania s podozrením, že činy spáchal obvinený, mohli pôvodne postačovať k dôvodnosti väzby. Avšak, postupom konania a zhromaždením dôkazov sa tento dôvod stal menej relevantným. ESĽP konštatoval, že dôvody, o ktoré sa vnútroštátne orgány opierali, boli z hľadiska ospravedlnenia väzby spočiatku relevantné, plynutím času však tento charakter stratili.[8]
Špecifiká rozhodovania o kolúznej väzbe
Trestnoprocesné ustanovenia všeobecne upravujúce rozhodovanie o väzbe nachádzajú svoj podklad v článku 17 ods. 5 Ústavy SR: „Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanoveným zákonom a na základe rozhodnutia súdu.“. Za účelom ochrany osobnej slobody sa od všeobecných súdov vyžaduje, aby boli rozhodnutia o väzbe v súlade nielen s vnútroštátnymi právnymi predpismi, ale aj s relevantnými medzinárodnými zmluvami s poukazom na článok 154c ods. 1 Ústavy SR, predovšetkým v prípade, ak tieto medzinárodné zmluvy poskytujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.[9] Formálnou podmienkou určenou pre fázu aplikácie práva zákonom podľa článku 17 ods. 5 Ústavy SR je obmedzenie osobnej slobody rozhodnutím vecne a miestne príslušného všeobecného súdu v súlade s § 72 ods. 2 TP.[10]
V prípade kolúznej väzby sa vyžaduje v odôvodnení rozhodnutia podľa § 72 ods. 2 TP uviesť aj konkrétne skutočnosti zakladajúce dôvodnú obavu, že obvinený bude pôsobiť na zákonom predpokladané osoby, inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo z ktorých je zrejmé, že tak obvinený už konal. Tieto skutočnosti musí prokurátor obligatórne uviesť už vo svojom návrhu. Z povahy Trestným poriadkom požadovanej kvality dôvodnosti obavy vyplýva, že táto nemôže byť všeobecná alebo abstraktná (teda nezávislá od skutkových okolností danej veci), ale musí mať svoj pôvod, musí vyplývať alebo byť vyvolaná buď konaním obvineného, alebo ďalšími konkrétnymi skutočnosťami majúcimi vzťah k obvinenému alebo súvisiacimi s konkrétnym trestným stíhaním. Samotná existencia, dôvodnosť a obsah obavy musia byť pritom v odôvodnení rozhodnutia o vzatí obvineného do väzby vyjadrené vo vzťahu k obvinenému dostatočne určito a zrozumiteľne.[11]
V prípravnom konaní rozhoduje o vzatí alebo nevzatí obvineného (aj) do kolúznej väzby sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora, v konaní pred súdom rozhoduje súd. Taxatívny výpočet rozhodnutí vymedzených v § 72 ods. 1 TP sa považujú za rozhodnutia o väzbe. Obvinený musí byť pred samotným rozhodnutím (aj) o kolúznej väzbe vypočutý súdom. Bez výsluchu obvineného možno o väzbe rozhodnúť iba v prípade, ak obvinený výslovne požiadal o konanie v jeho neprítomnosti, prípadne ak výsluch obvineného neumožňuje jeho zdravotný stav.[12]
V ustanovení § 72 ods. 2 vete druhej TP je ustanovené, že „V prípade väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) výrok rozhodnutia o väzbe obsahuje aj označenie zákonného ustanovenia o lehote podľa § 76 ods. 8 alebo 9“, teda či bude v konkrétnom prípade lehota väzby päťmesačná, alebo pôjde o základnú lehotu väzby. Skrátená lehota kolúznej väzby prichádza do úvahy výlučne v prípade, ak konaním obvineného ešte nedošlo k ovplyvňovaniu osôb menovaných v § 71 ods. 1 písm. b), prípadne k mareniu objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie. Ustanovenie § 76 ods. 8 TP dôsledne odlišuje prípady kolúznej väzby s pomerne závažnými dôsledkami od situácií, kedy už reálne došlo k priamemu či nepriamemu ovplyvňovaniu osôb, k mareniu objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie, eventuálne od vedenia trestného stíhania pre obzvlášť závažný zločin spáchaný organizovanou skupinou, pre trestný čin podľa § 296 TP alebo § 297 TZ, prípadne ak je možné uložiť trest odňatia slobody na doživotie, kedy sa lehota piatich mesiacov nepoužije a dôjde k aplikácii ustanovenia § 76 ods. 10 TP. Skrátenie lehoty väzby, zavedené do TP zákonom č. 308/2021 Z. z. ktorým sa menil a dopĺňal TP s účinnosťou od 15. augusta 2021, malo za cieľ skrátiť maximálnu dĺžku trvania kolúznej väzby z dôvodu, že tento druh väzby obmedzuje obvineného významným spôsobom na jeho právach s cieľom minimalizovať negatívne účinky väzby na osobu obvineného.[13]
Pokiaľ nebol obvinený prepustený z kolúznej väzby pred uplynutím päťmesačnej lehoty a zároveň nie je vo väzbe aj z iného dôvodu, musí byť z kolúznej väzby prepustený na slobodu. K prepusteniu na slobodu dôjde písomným odôvodneným príkazom prokurátora v prípravnom konaní a písomným odôvodneným príkazom predsedu senátu, ku ktorému musí dôjsť najneskôr v posledný deň lehoty podľa § 76 ods. 8 TP. Pokiaľ je však obvinený vo väzbe aj z iného dôvodu ako kolúzneho, musí byť obligatórne najneskôr v posledný deň skrátenej lehoty písomným odôvodneným príkazom prokurátora alebo predsedu senátu rozhodnuté o zmene dôvodov väzby obvineného, kedy musí dôjsť k vypusteniu kolúzneho dôvodu väzby. V prípade, ak sa počas plynutia lehoty (výkone) kolúznej väzby obvineného podľa § 76 ods. 8 TP zistí niektorá z okolností predpokladaná v ustanovení § 76 ods. 9 TP, musí dôjsť najneskôr v posledný deň päťmesačnej lehoty k rozhodnutiu o ponechaní obvineného vo väzbe a súčasne o tom, dokedy sa lehota väzby obvineného predlžuje. Diferencovane je upravený postup v takejto situácii v prípravnom konaní, kedy návrh na takýto postup predkladá prokurátor sudcovi pre prípravné konanie najneskôr desať pracovných dní pred uplynutím päťmesačnej lehoty. Pokiaľ súd alebo sudca pre prípravné konanie rozhodol o predĺžení väzby obvineného, prokurátor postupuje podľa § 76 ods. 2 TP a sudca pre prípravné konanie podľa § 76 ods. 3 TP.
Nahradenie kolúznej väzby
Obsahom základného práva podľa článku 17 ods. 5 Ústavy SR je aj oprávnenie trestne stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe skúmal významné skutočnosti pre a proti väzbe vrátane možnosti nahradiť ju zárukou.[14] Predmetný článok nadväzuje na článok 17 ods. 1 Ústavy SR „Osobná sloboda sa zaručuje.“. Ústavodarca predmetnou formuláciou prízvukoval závažnosť základnej slobody jednotlivca a túto akcentoval aj Ústavný súd SR v judikatúre, keď vyslovil, že právo na osobnú slobodu garantované tak ústavou, ako aj Dohovorom, zaujíma v hierarchii základných práv a slobôd (ľudských práv a základných slobôd) popredné miesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto miesta odísť.[15] Ústava SR zároveň preniesla zodpovednosť na všeobecné súdy, ktoré rozhodnú o tom, či bude obvinený stíhaný väzobne alebo na slobode. Rozhodovacia činnosť pri nahradení väzby je výlučnou kompetenciou súdu, pričom prokurátor má vo vzťahu k tomuto fakultatívnemu inštitútu v prípravnom konaní len návrhové, prípadne sťažnostné oprávnenie.[16]
V súlade s princípom subsidiarity väzby má byť väzba nariadená iba v prípade, ak obave predpokladanej zákonom nemožno čeliť inak, predovšetkým použitím miernejších opatrení. Nahradenie (aj) kolúznej väzby je prejavom uplatnenia zásady primeranosti a zdržanlivosti (§ 2 ods. 2 TP), ktorá úzko súvisí predovšetkým so zásadou prezumpcie neviny. Z charakteru väzby ako fakultatívneho zaisťujúceho inštitútu vyplýva, že napriek konštatácii všeobecného súdu o existencii niektorého z deklarovaných dôvodov väzby je možné rovnako efektívne dosiahnuť jej účel uplatnením prostriedkov, ktoré väzbu nahrádzajú.[17] ESĽP vo vzťahu k princípu primeranosti a zdržanlivosti zdôrazňuje, že zbavenie slobody je tak závažným opatrením, že môže byť ospravedlnené výlučne vtedy, pokiaľ iné, menej prísne opatrenie bolo zvážené a uznané nedostatočným k ochrane osobného alebo verejného záujmu.[18]
Podstatou tzv. testu proporcionality väzby vykonávanej súdom je váženie dotknutých právnych záujmov, kedy rozhodovanie o nahradení väzby menej obmedzujúcim opatrením je ovplyvnené rizikom naplnenia väzobných dôvodov contra osobnou slobodou obvineného.[19] Opomenutím testu proporcionality väzby poruší konajúci všeobecný súd Ústavou SR garantovanú ochranu osobnej slobody, a to aj vtedy, pokiaľ v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysvetlí, ako test proporcionality uplatnil v konkrétnom prípade.[20] K možnosti nahradenia (aj) kolúznej väzby sa vyjadril Ústavný súd SR, ktorý uviedol, že článok 5 ods. 3 Dohovoru síce nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo byť prepustený na záruku, ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím určitej záruky. Zároveň konštatoval, že súdnym orgánom vzniká v tejto súvislosti povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím určitej záruky dosiahne rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do väzby. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby.[21] Inak povedané, prepustenie obvineného na základe záruky podľa § 80 TP (aj § 81 TP, pozn. autora) predstavuje len možnosť, avšak nie právo osoby pozbavenej osobnej slobody.[22]
Z konštantnej judikatúry najvyšších súdnych autorít na národnej úrovni, ako aj z rozhodovacej činnosti ESĽP vyplýva, že nie je možné vylúčiť nahradenie kolúznej (aj opätovnej) väzby obvineného využitím miernejších prostriedkov. Tzv. surogátmi väzby, teda prostriedkami nahradzujúcimi väzbu sú i) záruka, sľub alebo dohľad, ii) peňažná záruka, a na posilnenie dosiahnutia účelu nahradenia väzby týmito alternatívnymi prostriedkami môže súd zároveň uložiť obvinenému iii) primerané povinnosti alebo obmedzenia. V prípade, ak osoba, ktorej osobná sloboda je pozbavená väzbou, požiada o nahradenie väzby sľubom (prípadne iným prostriedkom nahradzujúcim väzbu, pozn. autora), súd rozhodujúci o väzbe je povinný sa s touto žiadosťou náležite vysporiadať.[23]
Napriek skutočnosti, že v prípade rozhodovania súdu o kolúznej (aj opätovnej) väzbe obvineného je de iure v TP vylúčené nahradenie väzby zárukou záujmového združenia občanov alebo dôveryhodnej osoby, písomným sľubom obvineného, dohľadom probačného a mediačného úradníka (§ 80 ods. 1 TP), a tiež peňažnou zárukou (§ 81 ods. 1 TP), v súlade s článkom 5 ods. 3 vety druhej Dohovoru: „Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie“,[24] v aplikačnej praxi sa takáto možnosť využitia miernejšieho opatrenia umožňuje s akcentom na väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Uvedenú konštatáciu akcentuje aj judikatúra Ústavného súdu SR odvolávajúca sa na rozhodnutie ESĽP vo veci Caballero c. Spojené kráľovstvo z 8. februára 2000, S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. júna 2001, s poukazom na skutočnosť, že by bolo v rozpore s Dohovorom, ak by vnútroštátne právo vylučovalo v prípade niektorých trestných činov vôbec možnosť záruky.[25] Postup príslušných vnútroštátnych súdov by bol podrobený kritike ESĽP[26] v prípade, ak by sa návrhmi na nahradenie väzby miernejšími prostriedkami navrhnutými obvineným, prípadne jeho obhajcom, nevysporiadali dostatočne alebo dokonca vôbec.[27]
Pokiaľ chcú vnútroštátne orgány predísť porušeniu článku 5 ods. 3 vety druhej Dohovoru, musia zdôvodniť pozbavenie slobody obvineného osobitnými podmienkami ochrany verejného záujmu, ktorý nehľadiac na prezumpciu neviny, preváži nad princípom rešpektovania individuálnej slobody.[28][29]
„Čo nie je dovolené, je zakázané“ pri výkone opätovnej kolúznej väzby
Podstatou väzby je nevyhnutné pozbavenie osobnej slobody obvineného v ústave na výkon väzby.[30] Predmetom Zákona o väzbe[31] je úprava spôsobu výkonu väzby, úprava práv a povinností obvineného vo výkone väzby a úprava dozoru a kontroly nad výkonom väzby.
Obvinení, ktorí sú väzobne stíhaní z kolúznych dôvodov (§ 71 ods. 1 písm. b) TP), vykonávajú väzbu za odlišných podmienok ako obvinení, ktorí boli vzatí do väzby z ostatných zákonom predpokladaných dôvodov.[32] S predchádzajúcim právnym názorom bolo nevyhnutné bezmedzne súhlasiť ad diem 31. decembra 2015. Pri novelizácii Trestného poriadku, ktorý bol vykonaný Novelou TP[33] s účinnosťou od 1. januára 2016, však zákonodarca opomenul novelizovať dies a quo 1. januára 2016 zároveň aj Zákon o väzbe.
Novelou TP bol zavedený nový inštitút, a to väzba z dôvodu stíhania obvineného pre trestné činy terorizmu vložením nového odseku 2 do § 71 TP. Pôvodný odsek 2, upravujúci opätovné vzatie obvineného do väzby (aj) z kolúznych dôvodov, sa tak následne po novele TP označil novým odsekom 3 v § 71 TP, a tak tomu je do predloženia tohto príspevku, kedy uplynulo viac ako šesť kalendárnych rokov.
Najzásadnejší nedostatok vyplýva z § 7 ods. 2 písm. c) Zákona o väzbe, ktoré upravuje umiestňovanie obvinených do cely. Z predmetnej dikcie zákona vyplýva, že „Do cely sa umiestňujú oddelene obvinení, ktorí sú vo väzbe z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. b)alebo ods. 2 písm. b) Trestného poriadku (ďalej len „kolúzna väzba“), od ostatných obvinených,“. Predmetná dikcia Zákona o väzbe má zásadný, avšak zrejme neželaný dopad na ďalšie nadväzujúce ustanovenia v častiach, ktoré majú odlíšiť zaobchádzanie s obvineným, ktorý bol do kolúznej väzby vzatý opätovne, avšak aj z dôvodu, že § 71 ods. 2 TP špecifikovaný v § 7 ods. 2 písm. c) Zákona o väzbe upravuje inter alia aj väzobné stíhanie obvineného pre trestné činy terorizmu. V ďalšom je potrebné poukázať na skutočnosť, že neodstránením v predchádzajúcej vete špecifikovaného nedostatku v Zákone o väzbe sa má legislatívna skratka „kolúzna väzba“ de lege lata aplikovať výlučne na dve skupiny obvinených, a to i) na obvinených vzatých do väzby z kolúznych dôvodov, a zároveň, ii) na obvinených z trestného činu terorizmu (odhliadnuc od nadbytočného „písm. b“ v predmetnom ustanovení). Vice versa, legislatívna skratka „kolúzna väzba“ sa napriek pôvodnému úmyslu zákonodarcu po Novele TP od 1. januára 2016 nevzťahuje na obvinených po ich opätovnom vzatí do kolúznej väzby, a to ani pri ich umiestňovaní, ani pri zaobchádzaní s nimi podľa platného a účinného Zákona o väzbe. Predmetný nedostatok v právnej úprave zákonodarcom neodstránil ani následne, a to poslednou novelou Zákona o väzbe s účinnosťou od 1. júla 2016.[34]
Zákonodarca pôvodnou právnou úpravou, teda pred Novelou TP, zamýšľal umiestňovanie obvinených z kolúznych dôvodov (aj po ich opätovnom vzatí do väzby) v oddelených celách od ostatných obvinených a tiež odlišne upravoval zaobchádzanie s takýmito obvinenými. Pokiaľ sa úmysel zákonodarcu sledovaný pôvodnou právnou úpravou nezmenil, čo nepredpokladám, bolo žiaduce, aby upravil pri Novele TP zároveň aj § 7 ods. 2 písm. c) Zákona o väzbe, kedy mal nahradiť aktuálny „§ 71 ods. 2 písm. b)“ v súlade so znením TP po jeho novelizácii od 1. januára 2016, a to na „§ 71 ods. 3 písm. b)“. V rámci úvah de lege ferenda by mal § 7 ods. 2 písm. c) Zákona o väzbe znieť nasledovne: „Do cely sa umiestňujú oddelene obvinení, ktorí sú vo väzbe z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. b) alebo ods. 3 písm. b) Trestného poriadku (ďalej len „kolúzna väzba“), od ostatných obvinených,“.
Zrejme sa pri umiestňovaní i zaobchádzaní s obvinenými, ktorí sú opätovne vzatí do väzby z kolúznych dôvodov, zaobchádza štátnymi orgánmi v praxi tak, ako tomu bolo do 31. 12. 2015 (pred Novelou TP, pozn.). Na druhej strane sa, s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, nezaobchádza s obvinenými pre trestné činy terorizmu v súlade s platnou právnou úpravou, t. j. tak, ako s obvinenými v kolúznej väzbe. Na obvinených väzobne stíhaných pre trestné činy terorizmu sa podľa platného a účinného Zákona o väzbe majú aplikovať pri umiestňovaní i zaobchádzaní vo väzbe ustanovenia týkajúce sa obvinených, ktorí sú vzatí do kolúznej väzby s akcentom na legislatívnu skratku používanú pre týchto obvinených vo väzbe.
Ústavnoprávna zásada „čo nie je dovolené, je zakázané“ vyjadrená v článku 2 ods. 2 Ústavy SR je tu opísaným konaním štátneho orgánu viac ako šesť rokov porušovaná. Zároveň je, aj (avšak nielen) v tomto prípade nevyhnutné stotožniť sa s názorom emeritného sudcu Ústavného súdu SR doc. JUDr. Jána Drgonca, DrSc. (2019), ktorý uviedol, že „Článok 2 ods. 2 Ústavy SR má zásadný význam pre charakter a chod Slovenskej republiky, no napriek tejto skutočnosti je najporušovanejšou ústavnou normou štátnymi orgánmi.“, a zároveň aj s jeho právnym názorom, že „Od správnej interpretácie a aplikácie čl. 2 ods. 2 Ústavy závisí nielen riadne uplatňovanie Ústavy, ale dokonca existencia Slovenskej republiky ako materiálneho právneho štátu.“[35]
Z platnej právnej úpravy Zákona o väzbe inter alia vyplýva, že pokiaľ je obvinený opätovne vzatý do kolúznej väzby podľa § 71 ods. 3 písm. b) TP, nevzťahujú sa na neho ustanovenia týkajúce sa umiestňovania do iných ciel, ako to platí pre obvineného vzatého do väzby z kolúznych dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) TP, ba ani odlišná právna úprava pri zaobchádzaní s obvineným v prípade jeho opätovného vzatia do väzby z kolúznych dôvodov. Opätovné vzatie obvineného do kolúznej väzby podľa § 73 ods. 1 písm. b) TP sa nemôže spravovať diferentnou právnou úpravou Zákona o väzbe, ktorá sa týka vzatia obvineného do väzby z kolúznych dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) TP.
Zaobchádzanie s obvineným, ktorý bol vzatý do väzby z kolúznych dôvodov, je upravené okrem špecifík spojených s jeho umiestnením podľa § 7 ods. 2 písm. c) Zákona o väzbe (s výnimkou prípadu opätovného vzatia obvineného do väzby z kolúznych dôvodov, pozn.), odlišne aj pri právach a povinnostiach obvineného vo väzbe, konkrétne vo veci styku takého obvineného s obhajcom (podľa § 18 ods. 2 Zákona o väzbe), úprave návštev (podľa § 19 ods. 2, ods. 3 a ods. 4 Zákona o väzbe), pri korešpondencii takého obvineného (podľa § 20 ods. 3 Zákona o väzbe), pri používaní telefónu (podľa § 21 ods. 1 poslednej vety Zákona o väzbe), v ďalšom vo veci diferencovaného výkonu väzby obvineného pri výkone väzby v zmiernenom režime (podľa § 37 ods. 3 písm. a) Zákona o väzbe), ako aj pri účasti orgánov a organizácií vo veci duchovnej a pastoračnej služby (podľa § 44 ods. 5 Zákona o väzbe), ako aj pri zaobchádzaní s cudzincami (podľa § 50 ods. 1 v spojení s ods. 2 Zákona o väzbe).
Medzi práva obvineného patrí právo stýkať sa osobne s obhajcom alebo s inou osobou, ktorá obvineného zastupuje v inej právnej veci bez prítomnosti tretej osoby. Predmetné právo si však obvinený, ktorý je väzobne stíhaný z kolúzneho dôvodu, môže uplatniť výlučne v prípade, ak k takému styku bude daný súhlas orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu, ktorý si navyše môže vyhradiť pri takomto styku svoju prítomnosť. Na tomto mieste je potrebné uviesť, že na obvineného opätovne vzatého do väzby z kolúzneho dôvodu, sa § 18 ods. 2 nevzťahuje práve z dôvodu nedostatku právnej úpravy obsiahnutej v § 7 ods. 2 písm. c) Zákona o väzbe. Inak povedané, pokiaľ je obvinený opätovne vzatý do kolúznej väzby, môže s ním realizovať styk obhajca alebo iná osoba, ktorá takého obvineného zastupuje v inej právnej veci, a to bez prítomnosti tretej osoby, kedy sa nevyžaduje predchádzajúci súhlas ani orgánu činného v trestnom konaní, ani súdu, a tieto subjekty trestného konania si nemôžu vymieniť ani svoju účasť pri takomto styku. Pokiaľ by si však tieto, pôvodne zákonodarcom zamýšľané oprávnenia orgány činné v trestnom konaní alebo súd uzurpovali, konali by bez akýchkoľvek pochybností protizákonne.
Vo veci práva na návštevy podľa § 19 ods. 1 Zákona o väzbe je toto právo u obvineného v kolúznej väzbe limitované predchádzajúcim súhlasom orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu podľa § 19 ods. 2 Zákona o väzbe. Na druhej strane uvedené obmedzenie týkajúce sa návštev podľa predchádzajúcej vety neplatí v prípade, ak je obvinený opätovne vzatý do väzby z kolúznych dôvodov. Ďalším obmedzením vo veci návštev v prípade obvineného, ktorý bol vzatý do kolúznej väzby, spočíva obdobne ako v prípade styku s obhajcom alebo inou osobou zastupujúcou takého obvineného v inej právnej veci, aj možnosťou, aby si v súlade s § 19 ods. 3 Zákona o väzbe vyhradil orgán činný v trestnom konaní alebo súd pri udelení súhlasu s návštevou svoju účasť pri návšteve obvineného. Detto ako v predchádzajúcom prípade, nie je možné toto obmedzenie použiť v prípade, ak je obvinený opätovne vzatý do väzby podľa § 71 ods. 3 písm. b) TP. K návšteve medzi obvinenými, resp. medzi obvineným a odsúdeným, pokiaľ ide o manželov, rodičov a deti, umožní ústav v prípade obvineného v kolúznej väzbe obligatórne až po súhlase orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu, kedy toto obmedzenie opätovne neplatí podľa platnej právnej úpravy v prípade, ak je obvinený opätovne vzatý do kolúznej väzby.
Právo prijímať a odosielať písomné správy v listinnej podobe patrí taktiež medzi práva obvineného. V prípade obvineného, ktorý je väzobne stíhaný z kolúznych dôvodov, prebieha prijímanie a odosielanie korešpondencie prostredníctvom orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu, okrem výnimiek špecifikovaných v § 20 ods. 4 Zákona o väzbe. Z argumentácie k § 7 ods. 2 písm. c) Zákona o väzbe vyplýva, že právo prijímať a odosielať písomné správy v listinnej podobe nemôže byť v prípade obvineného opätovne vzatého do kolúznej väzby obmedzené z dôvodov upravených v § 20 ods. 3 Zákona o väzbe. Inak povedané, v prípade opätovného vzatia obvineného do kolúznej väzby sa vo veci korešpondencie musí uplatniť § 20 ods. 1 Zákona o väzbe, teda aj takýto obvinený má právo prijímať a na vlastné náklady odosielať korešpondenciu bez akéhokoľvek obmedzenia.
Právo používať telefón je systematicky zaradené medzi práva obvineného, ktoré právo je však podľa § 21 ods. 1 poslednej vety Zákona o väzbe podmienené, v prípade obvineného v kolúznej väzbe, predchádzajúcim súhlasom príslušného orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu, a taktiež si môže tento orgán alebo súd vyhradiť svoju prítomnosť pri používaní telefónu týmto obvineným. Je možné stotožniť sa s názorom Greguša et al. (2019) vo veci používania telefónu obvineného v časti, v ktorej uvádza, že „ak ide o obvineného v kolúznej väzbe, vyžaduje sa predchádzajúci súhlas orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu, ktorý si môže pri udelení súhlasu vyhradiť svoju prítomnosť pri telefonovaní.“[36] Právny názor autorov je však nevyhnutné doplniť v tom, že toto obmedzenie neplatí de lege lata pre obvinených, ktorí boli opätovne vzatí do kolúznej väzby. Uplatniť obmedzenie pri práve používať telefón obvineným, ktorý bol opätovne vzatý do kolúznej väzby, nie je možné. Obvinený v kolúznej väzbe, do ktorej bol vzatý opätovne, má právo najmenej dvakrát za kalendárny mesiac telefonovať najmenej 20 minút piatim osobám na základe jeho písomnej žiadosti bez aplikovaniu postulátu spojeného so súhlasom orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu na používanie telefónu.
Inter alia, obvinený v kolúznej väzbe nemôže byť umiestnený v oddiele so zmierneným režimom podľa dikcie § 37 ods. 3 písm. a) Zákona o väzbe. Vice versa, obvinený vzatý do kolúznej väzby opätovne môže byť umiestnený do oddielu so zmierneným režimom pozostávajúcim z ciel a priestorov na vzdelávaciu, záujmovú a športovú činnosť, v ktorom sa obvinený môže v určenom čase voľne pohybovať a stýkať sa ostatnými obvinenými, ktorí sú v tomto oddiele umiestnení v súlade s § 37 ods. 1 a ods. 2 Zákona o väzbe.
Detto ako v predchádzajúcich prípadoch, aj v prípade zaobchádzania s obvineným v kolúznej väzbe vo veci poskytnutia duchovnej a pastoračnej služby, je v § 44 ods. 5 Zákona o väzbe ustanovený postulát spojený s poskytnutím takej služby. Predmetná požiadavka spočíva v predchádzajúcom súhlase príslušného orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu. Výnimkou z tejto požiadavky je poskytnutie tejto služby väzenským duchovným. Zároveň sa pri skupinových formách poskytovania duchovnej a pastoračnej služby podľa § 44 ods. 6 Zákona o väzbe dodržiavajú zásady upravené (aj) v § 7 ods. 2 Zákona o väzbe. Ani jedno ustanovenie špecifikované v tomto odseku nemôže byť aplikované na obvineného opätovne vzatého do kolúznej väzby.
Špecifická úprava výkonu kolúznej väzby cudzincov a osôb bez štátnej príslušnosti je obsiahnutá v § 50 ods. 2 Zákona o väzbe. Obvinení cudzinci, ev. osoby bez štátnej príslušnosti, majú právo obracať sa na diplomatickú misiu, prípadne na konzulárny úrad štátu a prijať takúto návštevu, ktorého sú občanmi. V danom prípade nejde o návštevu podľa § 19 Zákona o väzbe. Toto právo je v prípade obvineného v kolúznej väzbe podmienené súhlasom orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu. Súhlas príslušného orgánu ani súdu nie je možné vyžadovať v prípade cudzinca ani osôb bez štátnej príslušnosti pri opätovnom vzatí obvineného do kolúznej väzby.
In fine, všetky obmedzenia vzťahujúce sa na obvineného v kolúznej väzbe (§ 71 ods. 1 písm. b) TP) sa vzťahujú podľa platnej právnej úpravy aj na obvineného stíhaného za trestné činy terorizmu (§ 71 ods. 2 TP). Naopak, obmedzenia vzťahujúce sa na obvineného v kolúznej väzbe alebo na obvineného stíhaného za trestné činy terorizmu, sa nevzťahujú na obvineného, ktorý bol opätovne vzatý do kolúznej väzby v tej istej veci po jeho prepustení (výlučne) z kolúznej väzby na slobodu (§ 71 ods. 3 písm. b) TP). Obiter je nutné poukázať na článok 12 ods. 2 Ústavy SR, ev. zákaz diskriminácie upravený v článku 14 Dohovoru, ktorého porušenie by mohli platne uplatniť obvinení v kolúznej väzbe do času, kým dôjde k novelizácii Zákona o väzbe, s poukazom na odlišné zaobchádzanie vyplývajúce z platnej právnej úpravy s obvinenými, ktorí boli v tej istej veci po predchádzajúcom prepustení na slobodu opätovne vzatí do väzby. Analýza problematiky diskriminačného zaobchádzania s obvinenými v kolúznej väzbe by si však vyžadovala (minimálne) ďalší príspevok, i keď diskriminačné prvky sú v tejto časti príspevku už okrajovo opísané.
RESUMÉ
Kolúzna väzba a zásada „čo nie je dovolené, je zakázané“
Fundamentálnym cieľom príspevku bolo poukázať na špecifiká kolúznej väzby. Vo všeobecnosti je jej účelom zabrániť obvinenému, aby priamo či nepriamo ovplyvňoval zákonom predpokladané osoby, prípadne maril uskutočňovanie dôkazov. V príspevku sa venujem dôvodom, špecifikám pri rozhodovaní a možnostiam nahradenia kolúznej väzby zárukou, i keď túto možnosť expressis verbis Trestný poriadok vylučuje. V súlade s ústavnoprávnou zásadou „čo nie je dovolené, je zakázané“ poukazujem na nedostatky platnej právnej úpravy pri zaobchádzaní s obvinenými pri opätovnom vzatí do väzby z kolúznych dôvodov, ktoré však, vice versa, môžu vo svoj prospech využiť obvinení, ktorí sú prvýkrát v kolúznej väzbe, s poukazom na zákaz diskriminácie vyplývajúci z článku 12 ods. 2 Ústavy SR, resp. článku 14 Dohovoru.
SUMMARY
Collusive Custody and the Principle “Everything Which is not Allowed is Forbidden”
The fundamental aim of the article is to point to the specifics of the collusive custody. In general, its purpose is to prevent the accused from directly or indirectly tampering with evidence and influencing witnesses and other persons identified by law. The author deals with the reasons, specifics in the decision-making process and the possibility of replacing the collusive custody with bail, although the Criminal Procedure Code expressis verbis excludes this option. The author in line with the constitutional principle “everything which is not allowed is forbidden” draws attention to imperfections of the existing legislation applicable to the treatment of the accused when re-put on remand on collusion grounds, of which, however, vice versa, the accused remanded in collusive custody for the first time can take advantage, referring to the prohibition of discrimination under Article 12(2) of the Slovak Constitution and Article 14 of the Convention.
ZUSAMMENFASSUNG
Kollusionshaft und der Grundsatz „was nicht ausdrücklich erlaubt ist, ist verboten“
Das grundlegende Ziel des Beitrages ist, auf Spezifika der Kollusionshaft hinzuweisen. Deren Zweck im Allgemeinen ist zu bewirken, dass der Beschuldigte die gesetzgemäß vorgesehenen Personen nicht beeinflussen oder eventuell die Beweisaufnahme direkt oder indirekt nicht verhindern kann. Im Beitrag widme ich mich den Gründen, den wesentlichen Merkmalen bei der Entscheidung und den Möglichkeiten, die Kollusionshaft durch eine Garantie zu ersetzen, auch wenn diese Möglichkeit durch die Strafprozessordnung expressis verbis ausgeschlossen ist. In Übereinstimmung mit dem verfassungsrechtlichen Grundsatz „was nicht ausdrücklich erlaubt ist, ist verboten“ mache ich auf die Schwachstellen der geltenden Rechtsregelung beim Umgang mit dem Beschuldigten bei einer wiederholten Inhaftnahme aus Gründen der Kollusion aufmerksam, die aber, vice versa, zum eigenen Vorteil diejenigen Beschuldigten, die zum ersten Mal in einer Kollusionshaft sind, mit dem Hinweis auf das Verbot der Diskriminierung nach dem Artikel 12 Absatz 2 der Verfassung der Slowakischen Republik bzw. dem Artikel 14 des Abkommens, nutzen können.
[1] Zákon č. 301/2005 Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
[2] LACIAK, O. Vplyv realizácie práva na obhajobu na dokazovanie v trestnom konaní. In Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie 14. – 15. februára 2019: Zákonnosť a prípustnosť dôkazov v trestnom konaní. 2019. s. 132 – 133.
[3] IVOR, J. – ČENTÉŠ, J. – FENYK, J. et al. Trestné právo procesné. Druhé vydanie. Bratislava: IURA EDITION, spol. s r. o., 2010. s. 329.
[4] ČENTÉŠ, J. – KURILOVSKÁ, L. – ŠIMOVČEK, I. et al. Trestný poriadok I. § 1 – 195. Bratislava: Nakladatelství C. H. Beck, s. r. o., 2021. s. 351.
[5] IVOR, J. – POLÁK, P. – ZÁHORA, J. Trestné právo procesné. I. Všeobecná časť. 2. vydanie. Bratislava: Wolters Kluwer SR s. r. o., 2021. s. 367.
[6] Ibidem, s. 367.
[7] Kalašnikov c. Rusko, sťažnosť č. 47095/99, rozhodnutie z 15. júla 2002
[8] SVÁK, J. Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. I. zväzok. Žilina: EURO KÓDEX, s. r. o., 2011. s. 482.
[9] DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky. Veľké komentáre. Teória a prax. Druhé, prepracované a doplnené vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2019. s. 462.
[10] Ibidem, s. 467.
[11] Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 347/2021 zo 14. októbra 2021
[12] IVOR, J. – POLÁK, P. – ZÁHORA, J. Trestné právo procesné. I. Všeobecná časť. 2. vydanie. Bratislava: Wolters Kluwer SR s. r. o., 2021. s. 371.
[13] ČENTÉŠ, J. – KURILOVSKÁ, L. – ŠIMOVČEK, I. et al. Trestný poriadok I. § 1 – 195. Bratislava: Nakladatelství C. H. Beck, s. r. o., 2021. s. 391.
[14] Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 38/2001 z 11. októbra 2001
[15] Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 347/2021 zo 14. októbra 2021
[16] ČENTÉŠ, J. – KURILOVSKÁ, L. – ŠIMOVČEK, I. et al. Trestný poriadok I. § 1 – 195. Bratislava: Nakladatelství C. H. Beck, s. r. o., 2021. s. 414.
[17] ROMŽA, S. Limity uplatňovania princípu ultima ratio pri rozhodovaní o prostriedkoch nahradzujúcich väzbu. In Zborník príspevkov z 1. sekcie medzinárodnej vedeckej konferencie Bratislavské právnické fórum 2016: Trestné právo ako ultima ratio – hmotnoprávne a procesnoprávne aspekty. 2016. s. 206.
[18] Sabeva proti Bulharsku, rozsudok ESĽP, 10. 6. 2010, č. 44290/07, § 86
[19] Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 67/2013 z 5. júna 2013
[20] DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky. Veľké komentáre. Teória a prax. Druhé, prepracované a doplnené vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2019. s. 469.
[21] Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 478/2015 zo 14. mája 2015
[22] ČENTÉŠ, J. – KURILOVSKÁ, L. – ŠIMOVČEK, I. et al. Trestný poriadok I. § 1 – 195. Bratislava: Nakladatelství C. H. Beck, s. r. o., 2021. s. 415.
[23] Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 364/2008 z 29. januára 2009
[24] SVÁK, J. Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. Príloha. Žilina: EURO KÓDEX, s. r. o., 2011. s. 18.
[25] Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 346/2008 zo 16. decembra 2008
[26] KMEC, J. – KOSAŘ, D. – KRATOCHVÍL, J. et al. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2012. s. 520.
[27] Mihuta proti Rumunsku, rozsudok, sťažnosť č. 13275/03, § 31 z 31. marca 2009
[28] STRÁŽNICKÁ, V. – ERDÖSOVÁ, A. – HAUERLANDOVÁ, I. et al. Medzinárodná a európska ochrana ľudských práv. Prvé vydanie. Bratislava: EUROKÓDEX, s. r. o., 2013. s. 349.
[29] Ilijkov proti Bulharsku, rozsudok, sťažnosť č. 33977/96, bod 94z 26. 7. 2001,
[30] Uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 2Tos 28/2014-3329 z 19. marca 2014
[31] Zákon č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov
[32] ČENTÉŠ, J. – KURILOVSKÁ, L. – ŠIMOVČEK, I. et al. Trestný poriadok I. § 1 – 195. Bratislava: Nakladatelství C. H. Beck, s. r. o., 2021. s. 348.
[33] Zákon č. 444/2015 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menili a dopĺňali niektoré zákony
[34] Zákon č. 125/2016 Z. z. o niektorých opatreniach súvisiacich s prijatím Civilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku a o zmene a doplnení niektorých zákonov
[35] DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky. Veľké komentáre. Teória a prax. Druhé, prepracované a doplnené vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2019. s. 272.
[36] GRIGER, J – ĽORKO, J. Možnosti použitia informácií získaných zaznamenávaním obsahu telefonického hovoru väznených osôb. In Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie 14. – 15. februára 2019: Zákonnosť a prípustnosť dôkazov v trestnom konaní. 2019. s. 67.