Bulletin slovenskej advokácie

Medzitímní a částečné rozhodnutí ve světle judikatury a evropské komparace (recenzia)

Dita Frintová: Medzitímní a částečné rozhodnutí ve světle judikatury a evropské komparace. Praha: Wolters Kluwer ČR, 2022, 320 s.

Minulý rok obohatila právnickú literatúru monografia z oblasti civilného práva procesného, ktorá sa venuje špecifickým procesným inštitútom – medzitýmnym a čiastočným rozsudkom. Jej autorka, docentka pôsobiaca na Katedre občianskeho práva Právnickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe, predstavuje čitateľom poctivú a podrobnú analýzu týchto typov súdnych rozhodnutí.

Autorka v prvej kapitole pomenúva nosnú hypotézu tejto práce. Je ňou myšlienka, či práve tieto dva typy rozsudkov môžu prispieť k naplneniu cieľov civilného súdneho konania (rýchla a efektívna ochrana práv).

druhej, tretej a štvrtej kapitole sa autorka venuje historickému vývoju. Z nej je zrejmé, že čiastočný a medzitýmny rozsudok nie sú inštitútmi, ktoré prináša moderná doba, ale boli známe už v starovekých úpravách. Autorka však nielen popisuje staršiu právnu úpravu, ale zaujíma k nej vlastný postoj a upozorňuje čitateľa na celkový kontext doby, doslova čitateľa sprevádza.

Autorka sa v piatej kapitole venuje analýze aktuálnej právnej úpravy a v šiestej kapitole Vecnému zámeru nového českého Civilného súdneho poriadku. Autorka víta najmä návrh medzitýmneho určovacieho rozsudku a poukazuje na jeho zmysel, ktorým je zabrániť tomu, aby jedna a tá istá otázka bola v iných konaniach riešená opätovne a prípade aj rozdielne.

siedmej kapitole sa autorka venuje Vzorovým európskym pravidlám civilného procesu (Model European Rules of Civil Procedure), ktoré však nie sú európskou detailne prepracovanou úpravou, ale pomenúvajú minimálne štandardy, ktoré by mali tvoriť základ moderných európskych úprav.

ôsmej kapitole autorka analyzuje zahraničné právne úpravy, vybrala si slovenskú, rakúsku, nemeckú, poľskú, lichtenštajnskú a švajčiarsku právnu úpravu.

Ako prvú autorka analyzuje slovenskú právnu úpravu. Možno povedať, že ide o prvú ucelenú analýzu slovenskej právnej úpravy. Závery autorkinej analýzy môžu byť smerodajné pre slovenskú doktrínu, súdnu prax, ale, ako bude ďalej zrejmé, najmä pre legislatívu. Autorka sa najskôr venuje čiastočnému rozsudku a kriticky sa stavia k zvolenej formulácii „sa v priebehu konania stali nespornými“,[1] ktorá akoby naznačovala, že predpokladom vydania čiastočného rozsudku je procesné konanie strán, v dôsledku ktorého sa stane meritórne rozhodnutie veci obsolétne. Autorka správne poukazuje na zrejmú inšpiráciu § 391 ods. 1 ZPO, avšak výsledkom je jej nedôsledné prevzatie.[2] Rakúsky ZPO síce v § 391 ods. 1 ZPO hovorí o situácii, kedy sa časť nároku stane nespornou, robí tak však len v súvislosti s uznaním nároku zo strany žalovaného. Vo výsledku však ide len o jednu z možností, ktoré prichádzajú do úvahy pre vydanie čiastočného rozsudku.[3] Citované ustanovenie rakúskeho ZPO však pokračuje s tým, že vydanie čiastočného rozsudku prichádza do úvahy aj vtedy, ak sa stane predmetná časť nároku zrelá na rozhodnutie, v zmysle, že bola dostatočne prejednaná.

Pri medzitýmnom rozsudku za veľmi problematickú považuje formuláciu, že medzitýmnym rozsudkom možno rozhodnúť o základe alebo o dôvode uplatneného nároku (§ 214 ods. 1 CSP). Autorka uvádza, že nie je vôbec zrejmé, čo sa má na mysli pod pojmom dôvod a v práci analyzuje možné výklady tohto pojmu. Nakoniec sa autorka v poslednej podkapitole venuje medzitýmnemu určeniu (§ 214 ods. 2 CSP).

Vo vzťahu k rakúskejnemeckej právnej úprave poukazuje najmä na rozdiel pri posudzovaní prípustnosti medzitýmneho určenia. Rakúska úprava trvá na uvedení dôvodu, prečo je medzitýmne určenie potrebné a toto by malo presahovať potreby prebiehajúceho konania. V Nemecku navrhovateľ síce tiež musí uviesť, v akom inom prípade by mohla byť táto otázka riešená, nemusí ale poukázať na konkrétne medzi stranami sporné nároky, ale postačí poukázanie na teoretickú možnosť budúcej potreby takéhoto určenia. Nemecký prístup je tak benevolentnejší. Autorka sa venuje ešte komparácii poľskej, lichtenštajnskejšvajčiarskej právnej úpravy.

Závery svojej práce zhrnula autorka v deviatej kapitole a dospieva k záveru, že čiastočný a medzitýmny rozsudok sú inštitúty, ktoré majú potenciál prispieť k efektívnejšiemu súdnemu konaniu. Autorka veľmi trefne poznamenáva, že čiastočné a medzitýmne rozsudky by nemali byť výnimkou, ale bežnou súčasťou aplikačnej praxe, pretože len tak dôjde k naplneniu ich pravého účelu.

Na záver je potrebné konštatovať, že ide o veľmi vydarenú monografiu a verím, že si nájde svoje pevné miesto v slovenskej a českej procesualistickej literatúre, ktoré jej právom patrí.

JUDr. Katarína Gešková, PhD.

Katedra občianskeho a obchodného práva

Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave


[1] § 213 CSP: Ak niektorý z viacerých žalobou uplatnených procesných nárokov alebo časť uplatneného procesného nároku sa v priebehu konania stali nespornými, môže súd rozhodnúť o tomto procesnom nároku alebo o jeho časti čiastočným rozsudkom.

[2] § 391 ods. 1 ZPO: Sind einzelne von mehreren in derselben Klage geltend gemachten Ansprüchen oder ist ein Teil eines Anspruches durch ausdrückliche Anerkennung von Seiten des Beklagten außer Streit gestellt oder zur Endentscheidung reif, so kann das Gericht in Ansehung dieses Anspruches oder des Teiles sofort zum Schluß der Verhandlung und zur Urteilsfällung schreiten (Teilurteil).

[3] v nemeckom texte sú jednotlivé situácie spojené spojkou alebo (oder)

Najčítanejšie