Ak vyjadrenia sťažovateľa v pozícii obhajcu predstavujú skutočné procesné námietky so zreteľom na kontradiktórnosť konania, ich samotný urážlivý tón nie je dôvodom na obmedzenie slobody prejavu advokáta.
Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Tešić proti Srbsku zo dňa 4. novembra 2025, týkajúci sa sťažností č. 61891/19
Dotknuté ustanovenie: Článok 10 Európskeho dohovoru o ľudských právach (sloboda prejavu)
Skutkové okolnosti prípadu
Sťažovateľom bol advokát vykonávajúci prax v Belehrade. Skutkové okolnosti prípadu sa viažu na konanie vo veci pokusu o vraždu, v ktorom sťažovateľ vystupoval ako obhajca obžalovaného. Sťažovateľ už na predchádzajúcich pojednávaniach namietal, že v rozpore so zákonom mu nebolo umožnené vyjadriť sa k výpovedi svedka. Na ďalšom pojednávaní bol vypočutý znalec, pričom sťažovateľ vzniesol viaceré námietky týkajúce sa nezrovnalostí v obsahu zápisničného textu a spôsobu ako bola zápisnica pripravená. Predsedníčka senátu požiadala obhajcu, aby nerušil pojednávanie, konal v súlade s pokynmi súdu, neprerušoval pri diktovaní zápisnice a pohrozila mu pokutou. Sťažovateľ naďalej trval na zaznamenaní jeho námietok, ale senát ich odmietol ako nedôvodné. V zápisnici bolo zaznamenané, že sťažovateľ postup predsedníčky senátu považoval za prekážku práva obžalovaného na účinnú obhajobu.
Následne sťažovateľ svoje námietky zaslal súdu v písomnej forme. Poukázal na to, že jeho zásadné námietky boli v zápisnici zľahčené ako drobné nezrovnalosti. Ďalej poukázal na „nezdvorilú a nevhodnú“ reakciu sudkyne na jeho snahy o opravu zápisnice, ktorú považoval za „skutočne nehoráznu!!!“. Spomenul, že musel požiadať o krátku prestávku, aby sa „sudkyňa, ktorá sa nechala uniesť, upokojila“, no napriek tomu reagovala tým, že do zápisnice „zapíše to, čo ona chce.“ Ďalej spomenul iné nedostatky v zápisnici, ktoré označil za „procesnú zlomyseľnosť“. Toto písomné vyjadrenie predsedníčka senátu vyhodnotila ako ponižujúce a urážlivé a uložila mu pokutu vo výške 80 000 dinárov (cca priemerná mesačná mzda v Belehrade). Porušenie profesijných štandardov a etiky videla najmä vo vyššie citovaných použitých výrazoch.
Z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva
ESĽP pripomenul, že sloboda prejavu nie je absolútna a v prípade sťažovateľa išlo o obmedzenie jeho práva na základe ustanovenia Trestného poriadku, ktorý pripúšťa uloženie pokuty v prípade urážky súdu, t. j. obmedzenie bolo stanovené zákonom a sledovalo legitímny cieľ – zachovanie autority súdnej moci. Úlohou ESĽP bolo vyhodnotiť, či bol tento zásah nevyhnutný v demokratickej spoločnosti v zmysle článku 10 ods. 2 Dohovoru.
ESĽP za relevantné považoval, že vyjadrenia boli vynesené v rámci trestného konania vo veci pokusu o vraždu a v pozícii sťažovateľa ako obhajcu. Tieto vyjadrenia sa vzťahovali na vedenie pojednávania a vyplývali z povinnosti obhajcu horlivo hájiť záujmy klienta. Písomné stanovisko obsahovalo detailný popis procesných námietok a bolo adresované výlučne súdu bez zverejnenia obsahu stanoviska inými prostriedkami.
Sťažovateľ síce použiť silné slová a sarkazmus, ale poukazoval nimi na nezrovnalosti v zápise námietok, nie na osobnú integritu sudkyne. Nič nedokazuje, že by jediným účelom písomného vyjadrenia bolo uraziť a podkopať autoritu súdu. Naopak, tvrdenia sťažovateľa v tomto prípade predstavovali skutočné procesné sťažnosti s cieľom kontradiktórnej argumentácie. V súlade s Trestným poriadkom má obhajca právo vzniesť pripomienky k dôkazom a požiadať o doslovné zaznamenanie námietok do zápisnice. Skutkové okolnosti nenasvedčujú tomu, že sťažovateľ toto právo zneužil a že existovali dôvody na zamietnutie jeho žiadosti. Početná judikatúra potvrdzuje, že uštipačný či neortodoxný tón sám o sebe nie dôvodom pre zásah do práva v zmysle čl. 10 Dohovoru.
Napokon ESĽP hodnotil výšku pokuty, ktorá podľa tvrdenia a daňových dokladov sťažovateľa predstavovala dvojnásobok jeho mesačného príjmu. Primeranosť výšky pokuty by súdy mali brať do úvahy najmä pri ukladaní pokuty obhajcovi, ktorého úlohou je zabezpečiť účinnú obhajobu klienta.
Vo svetle týchto argumentov ESĽP konštatoval, že vnútroštátne súdy neposkytli „relevantné a dostatočné“ dôvody, ani nenašli spravodlivú rovnováhu medzi potrebou zachovať autoritu súdnictva a právom žiadateľa na slobodu prejavu. Zásah preto nebol „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“ v zmysle článku 10 ods. 2 Dohovoru a došlo tak k porušeniu práva sťažovateľa na slobodu prejavu.
Rozhodnutie je redakčne krátené a upravované.
Spracovala:
Mgr. Michaela Chládeková, PhD.
Odbor medzinárodných vzťahov SAK