- Článok 3, článok 4 ods. 1 a článok 6 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní v spojení s článkom 48 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby trestný súd, ktorý rozhoduje o sťažnosti proti rozhodnutiu, ktorým sa zastavuje trestné stíhanie z dôvodu, že skutok nie je trestným činom, zaujal podrobné stanovisko k dôkazom svedčiacim v neprospech obvineného tým, že zo skutkového aj právneho hľadiska posúdi naplnenie znakov skutkovej podstaty dotknutého trestného činu, hoci tento súd podľa vnútroštátnej právnej úpravy nie je povinný tak urobiť na to, aby mohol o sťažnosti rozhodnúť, a hoci sa toto posúdenie zakladá len na dôkazoch zhromaždených v rámci prípravného konania, ku ktorým sa obvinená osoba nemohla vyjadriť, a to za predpokladu, že uvedené posúdenie nevzbudzuje dojem, že táto osoba je vinná zo spáchania tohto trestného činu.
- Článok 3 smernice 2016/343 v spojení so zásadou prednosti práva Úniesa má vykladať v tom zmysle, že súd prvého stupňa je povinný neuplatniť posúdenia odvolacieho súdu, ktorý zrušil uznesenie o zastavení trestného stíhania a nariadil vrátenie veci tomuto súdu prvého stupňa, ak sú tieto posúdenia nezlučiteľné s prezumpciou neviny, aj keď vnútroštátna právna úprava ukladá uvedenému súdu prvého stupňa povinnosť riadiť sa uvedenými posúdeniami, pričom však tento článok 3 nebráni tomu, aby bol ten istý súd prvého stupňa povinný vykonať procesné opatrenia, ktoré nariadil tento odvolací súd.
Rozsudok Súdneho dvora z 30. apríla 2026 vo veci C-748/24, Kotaňák – ECLI:EU:C:202:358.
Prejudiciálne konanie podľa čl. 267 ZFEÚ slúži v zásade na získanie výkladu práva Únie alebo na posúdenie jeho platnosti. Nezriedka však vnútroštátny sudcovia pri kladení prejudiciálnych otázok sledujú aj vedľajšie ciele, pričom medzi nimi mnohokrát býva aj snaha vyhnúť sa pôsobeniu záväzného právneho názoru inštančne vyššieho súdu.[1]
Domnievam sa, že v tomto prípade ide práve o túto situáciu. Z popisu konania pred slovenskými súdmi, ktorý je obsiahnutý v komentovnom rozsudku Súdneho dvora, vyplýva názorová nezhoda medzi Mestským súdom Bratislava I (ďalej len „mestský súd“) a Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v otázke, či skutok, v súvislosti s ktorým bola podaná obžaloba ešte v roku 2020, je alebo nie je trestným činom.[2] Mestský súd totiž dvakrát rozhodol o zastavení trestného stíhania v rámci preskúmania obžaloby z dôvodu, že skutok nie je trestným činom, a krajský súd na základe sťažnosti obe tieto rozhodnutia zrušil a vrátil vec mestskému súdu, aby vo veci vydal nové rozhodnutie.
Pred vydaním ďalšieho rozhodnutia sa rozhodol mestský súd konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru sériu prejudiciálnych otázok týkajúcich sa hlavne smernice 2016/343 o posilnení určitých aspektov prezumcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní (ďalej len „smernica 2016/343“). Zo zverejneného návrhu na začatie prejudiciálneho konania[3] vyplýva, že sa metský súd rozhodol tak urobiť hlavne v reakcii na argument obhajoby, že odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu je naformulované tak, že ním dochádza k porušeniu prezumcie neviny obžalovaného, keďže použité formulácie nenechávajú priestor pre akúkoľvek pochybnosť o vine obžalovaného.[4] Odpovede na prejudiciálne otázky tak majú mestskému súdu pomôcť posúdiť súlad rozhodnutia krajského súdu s právom Únie (konkrétne s požiadavkou prezumpcie neviny) a následne vyhodnotiť účinky tohto rozhodnutia na ďalšie rozhodnutie mestského súdu.
Súdny dvor bez väčších problémov na základe svojej predchádzajúcej judikatúry vyhodnotil, že smernica 2016/343 nebráni tomu, aby v takom rozhodnutí krajského súdu, o aké ide v tejto veci (zrušenie uznesenia o zastavení trestného stíhania z dôvodu, že skutok nie je trestným činom) bolo vykonané posúdenie dôkazov svedčiacich v neprospech obžalovaného s cieľom vyhodnotiť, či v danej veci možno uvažovať o tom, že boli naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu. Rovnako môže byť takéto predbežné rozhodnutie prijaté bez toho, aby boli dôkazy vykonané v plnom rozsahu a bez toho, aby sa obžalovaný mohol v tejto súvislosti vyjadriť. A nakoniec uvedená smernica nebráni tomu, aby sa takéto predbežné rozhodnutie opieralo o podrobné odôvodnenie.
Rozhodujúci je však spôsob naformulovania takéhoto rozhodnutia. Súd musí dbať na to, aby takéto rozhodnutie naformuloval tak, aby dodrží povinnosť neoznačiť podozrivú alebo obvinenú osobu za vinnú, čo je dôsledok čl. 4 ods. 1 smernice 2016/343. Nesmie teda svoje rozhodnutie naformulovať tak, že vzbudí dojem, že obžalovaná osoba je vinná zo spáchania trestného činu.
Či je táto podmienka týkajúca sa spôsobu formulácie rozhodnutia splnená, to má v tomto prípade posúdiť mestský súd, ale Súdny dvor mu v rozsudku poskytol prehľad súvisiacej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že pri hodnotení, či súdne rozhodnutie rešpektuje požiadavku prezumpcie neviny, je potrebné komplexné vyhodnotenie zamerané na, po prvé, výber výrazov použitých súdnymi orgánmi, po druhé, na konkrétne okolnosti, za ktorých boli tieto výrazy formulované, a po tretie, na povahu a kontext daného konania.
Súčasne Súdny dvor s odkazom na súdnu spoluprácu vyplývajúcu z čl. 267ZFEÚ poskytol mestskému súdu v bodoch 67 až 70 detailný prehľad okolností, na ktoré by sa mal zamerať pri vyhodnocovaní rozhodnutia krajského súdu z pohľadu požiadaviek prezumpcie neviny. Týmto spôsobom vlastne Súdny dvor stanovil požiadavky aj pre obsah budúceho rozhodnutia mestského súdu v časti vyhodnocujúcej rozhodnutie krajského súdu z pohľadu požiadavky prezumpcie neviny. Mestký súd by mal v svojom rozhodnutí podrobne vyhodnotiť jednotlivé aspekty, na ktoré Súdny dvor poukázal.
Ďalšia otázka mestského súdu smerovala k zisteniu, aké dôsledky bude mať jeho prípadné zistenie, že rozhodnutie krajského súdu porušuje prezumpciu neviny obžalovaného, na jeho ďalší postup pri rozhodovaní o obžalobe a jeho viazanosť rozhodnutím krajského súdu.
Táto otázka súvisí s čl. 3 smernice 2016/343, ktorý vyžaduje, aby sa podozrivé a obvinené osoby považovali za nevinné, kým sa zákonným spôsobom nepreukáže ich vina. Súdny dvor konštatoval, že uvedený čl. 3 má všetky vlastnosti na to, aby mohol mať priamy účinok (je dostatočne jasný, presný a bezpodmienečný), a preto zásada prednosti práva Únie vyžaduje, aby mestský súd neuplatnil vnútroštátnu úpravu, ktorá by mu znemožnila uplatnenie čl. 3 (v tomto prípade ide o § 327 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý stanovuje, že súd, ktorému vec bola vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí odvolací súd, a je povinný vykonať úkony a dôkazy, ktorých vykonanie odvolací súd nariadil). To má za následok, že právne posúdenie vykonané krajským súdom nebude pre mestský súd záväzné, ak na základe výkladu podaného Súdnym dvorom mestský súd dospeje k záveru, že posúdenie krajského súdu nie je v súlade s právom Únie (v tomto prípade s požiadavkou dodržania prezumpcie neviny pri formulovaní súdnych rozhodnutí).
Súdny dvor však súčasne dôrazne pripomenul, že predchádzajúci záver neznamená, že ak niektoré posúdenia krajského súdu porušujú prezumpciu neviny, tak musí byť v rozpore s prezumpciou neviny aj rozhodnutie krajského súdu ako celok. Mestský súd tak musí vykonať procesné opatrenia, ktoré nariadil odvolací súd, a to aj vtedy, ak je rozhodnutie odvolacieho súdu čiastočne odôvodnené posúdeniami, ktoré nerešpektujú prezumpciu neviny obžalovaného.
Komentované rozhodnutie Súdneho dvora poukazuje na dôležitosť formulácie súdnych rozhodnutí. Generálny advokát Spielmann v svojich návrhoch v tejto veci[5] uvádza, že je ľahké použiť formulácie, ktoré rešpektujú prezumpciu neviny a zároveň sú dostatočne presvedčivé, pokiaľ ide o naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu, aby v prípade potreby odôvodnili postavenie obvineného pred súd (bod 66). Ako príklad uvádza použitie podmieňovacieho spôsobu alebo formulácií, ktoré viac rešpektujú prezumpciu neviny a zameriavajú sa na skutky, ktoré nie sú považované za „spáchané“, ale napríklad za vytýkané. Ak by teda v tomto konkrétnom prípade mestský súd opätovne tretíkrát rozhodol o zastavení trestného stíhania a voči uzneseniu by bola opätovne podaná sťažnosť, tak by mal krajský súd venovať väčšiu pozornosť kvalite svojho rozhodnutia s ohľadom na použité formulácie z pohľadu požiadavky prezumpcie neviny.
Na kvalitu svojich písomností by však mal dbať aj mestký súd. Jeho návrh na začatie prejudiciálneho konania má totiž viacero nedostatkov. Napríklad na viacerých miestach chýbajú v rozpore s pravidlami slovenskej gramatiky čiarky. Ešte závažnejšie sú však nesprávne formulácie, ako napríklad formulácia o práve „na porušenie prezumpcie neviny“, ktorá sa nachádza na str. 9 v bode 6.3. Bod 6.2 nachádzajúci sa na str. 9 zasa obsahuje dve vzájomne si odporujúce vety, keď v prvej sa tvrdí, že krajský súd sformuloval svoj názor len na základe dôkazov zabezpečených v prípravnom konaní, a v druhej, že krajský súd sformoval svoj názor len na základe dôkazov, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní a obvinený sa k nim mohol vyjadriť.[6] Uvedené nedostatky sú zvlášť problematické vo svetle skutočnosti, že návrh vnútroštátneho súdu sa prekladá do všetkých oficiálnych jazykov Únie a samotný súd s ním pracuje vo francúzskej verzii.
Rozhodnutie spracovala:
prof. JUDr. Martina Jánošíková, Ph.D.
Ústav medzinárodného práva a európskeho práva UPJŠ v Košiciach, Právnickej fakulty
[1] Bližšie k tejto téme pozri napr. JÁNOŠÍKOVÁ, M. – MAZÁK, J.: „Skryté“ možnosti prejudiciálnych otázok. In Výber z rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie, ISSN 1336-5312, roč. VII, č. 6 (2010), s. 5.
[2] Z jednotlivých dátumov, ktoré sú v rozsudku Súdneho dvora uvedené, vyplýva aj časová náročnosť konania pred slovenskými súdmi. Obžaloba bola podaná ešte v roku 2020 a napríklad návrh na začatie prejudiciálneho konania mestského súdu z 25. apríla 2024 bol Súdnemu dvoru doručený až po šiestich mesiacoch 29. októbra 2024.
[3] Návrh na začatie prejudiciálneho konania je dostupný v rámci dokumentov súvisiacich s konaním vo veci C-748/24 – showPdf.jsf
[4] Ide o túto formuláciu odôvodnenia krajského súdu, ktorá je prevzatá aj do textu rozhodnutia Súdneho dvora: „Z dôkazov, ktoré boli v prípravnom konaní vykonané a z ktorých vychádzal aj [súd prvého stupňa], nepochybne vyplýva, že obvinený vo vzťahu [k poškodenej] používa klamstvá, útočí na ňu, v dôsledku čoho sa v okruhu svojej rodiny a ľudí v jej okolí dostala do veľmi nepríjemných situácií. Intímny pomer medzi ňou a [SB] je výmyslom obvineného a nikdy sa nestalo to, čo obvinený vo svojich vystúpeniach uvádzal… Čo sa týka vymedzenia, ktorý zo zverejnených údajov mal byť nepravdivý, nepochybne ide o údaj, ktorého pravdivosť bola v prípravnom konaní vykonanými dôkazmi preverovaná a týkala sa intímneho vzťahu medzi poškodenou a svedkom SB a sexuálnych praktík, ktorých vykonávanie obvinený jednoznačne v príspevku opísal.“
[5] Návrhy generálneho adovkáta Spelmanna vo veci C-748/24 prednesené 15. januára 2026, ECLI:EU:2026:16, bod 66.
[6] V tejto súvislosti je zaujímavé, že český preklad návrhu mestského súdu kopíruje uvedený nedostatok návrhu, ale vo francúzskom preklade sa už v druhej vete uvádza, že krajský súd sformuloval svoj názor bez toho, aby boli dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní a bez toho, aby obvinený mal možnosť sa k nim vyjadriť. Znamená to, že prekladatelia na Súdnom dvore korigovali obsah návrhu mestského súdu a opravili jeho obsah, aby bol zrozumiteľný pre sudcov Súdneho dvora.