Z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní vyplýva, že dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie návrhy už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy odvolací súd riadne preskúmal a či k nim zaujal správny právny záver.
(uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/144/2021 zo dňa 30. júna 2022)
Dotknuté ustanovenia:
§ 419, § 420 písm. f), § 421 ods. 1, § 432 Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z. z.
Okresný súd rozsudkom vyhovel žalobe a uložil žalovaným povinnosť odstrániť na vlastné náklady časť stavby v ich podielovom spoluvlastníctve, zasahujúcej do parcely vo vlastníctve žalobcov. Krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa, ktorá navrhla tento rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. K dovolaciemu dôvodu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP[1] dovolateľka uviedla, že jej spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, preto mal byť žalovanou stranou sporu aj jej manžel. Keďže sa tak nestalo, došlo k nesprávnemu procesnému postupu a k znemožneniu bezpodielovému spoluvlastníkovi nehnuteľnosti uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. K dovolaciemu dôvodu nesprávneho právneho posúdenia podľa § 421 ods. 1 písm. a), c) CSP[2] dovolateľka uplatnila argumentáciu, podľa ktorej bol v danom prípade zažalovaný neúplný okruh spoluvlastníkov opomenutím jej manžela ako žalovanej strany sporu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.
Z odôvodnenia:
Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu.
Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Citované ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu
rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva.
Pokiaľ dovolateľka za vadu zmätočnosti označila nedostatok vecnej legitimácie na žalovanej strane, dovolací súd poukazuje na to, že i prípadný nedostatok vecnej legitimácie (či už aktívnej alebo pasívnej) nezakladá vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP. V takomto prípade nejde o nesprávny procesný postup súdu. Vecná legitimácia je totiž stav vyplývajúci z hmotného práva (nie procesného práva) a procesným následkom jej nedostatku je zamietnutie žaloby. Nesprávne posúdenie tejto otázky môže byť preto uplatnené len v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 432 CSP.[3]
Pokiaľ ide o dovolací dôvod pre nesprávne právne posúdenie veci, dovolací súd zdôraznil, že uvádzané argumenty (t. j., že žaloba nesmerovala voči všetkým spoluvlastníkom, keďže žalovaným spoluvlastníkom mal byť aj manžel dovolateľky) neboli dovolateľkou namietané v odvolaní.
Dovolací súd v tejto súvislosti uviedol, že z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného
súdneho konania o dovolaní vyplýva, že dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za
významnú, rovnako ako všetky dovolacie návrhy už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je
potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy odvolací súd riadne preskúmal a či k nim zaujal správny
právny záver. Povedané inými slovami, nedávalo by žiaden rozumný zmysel, aby podstatné argumenty a návrhy, ktoré mohol (a mal) dovolateľ uplatniť už v predchádzajúcom odvolacom konaní, predkladal až dovolaciemu súdu. Takto by totiž nastala celkom absurdná situácia, kedy by najvyšší súd preskúmaval rozsudok odvolacieho súdu (teda jeho „zákonnú správnosť a spravodlivosť“), hoci by však tento odvolací súd nemal žiaden dôvod, pre ktorý by sa mohol (a mal) zaoberať určitou argumentáciou, ktorá mu nebola známa (zrejmá), pretože ju dovolateľ nepoužil a „vyčkal“ by s ňou až na konanie pred dovolacím súdom.
Dovolanie nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpania riadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen formálne, ale aj materiálne, dispozične, teda obsahovo vecne (argumentačne); hodnotové obmedzenie prípustnosti opravného prostriedku nepredstavuje odmietnutie spravodlivosti. V tomto prípade ide totiž o kontradiktórne sporové konanie, v ktorom platí zásada, že práva patria bdelým (vigilantibus iura scripta sunt).
Ak potom dovolateľka uvedenú námietku, zakladajúcu prípustnosť a dôvodnosť dovolania, neuplatnila v odvolacom konaní – hoci jej bola známa – v rámci ochrany svojich práv, nemôže ju dovolací súd posudzovať pre nedostatok svojej právomoci (§ 419 CSP a contrario),[4] lebo inak by fakticky preskúmaval rozsudok súdu prvej inštancie namiesto odvolacieho súdu, ktorý však na to nedostal príležitosť.
Z uvedeného možno urobiť záver, že dovolateľka môže urobiť spôsobilým predmetom dovolacieho konania len také námietky, ktoré už uplatnila v odvolacom konaní, pokiaľ tak s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu urobiť mohla, a tak poskytla príležitosť odvolaciemu súdu sa k nim vyjadriť.
Vzhľadom na uvedené dovolací súd rozhodol o odmietnutí dovolania.
Odôvodnenie je redakčne krátené a upravované
rávnu vetu a rozhodnutie spracovala:
JUDr. Zuzana Fabianová, Ph.D.
advokátka
[1] Podľa § 420 písm. f) CSP: Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
[2] Podľa § 421 ods. 1 CSP: Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
[3] Podľa § 432 ods. 1 CSP: Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
[4] Podľa § 419 CSP: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.