Zmena právnej úpravy oddlženia účinná od 01. marca 2017 so sebou priniesla aj nové inštitúty insolvenčného práva, ktoré slúžia na ochranu práv veriteľov. Konanie o nepoctivom zámere dlžníka síce nie je v právnej praxi „nóvum“, toto však do prijatia novely zákona č. 377/2016 Z. z. (ďalej len „novela“) nebolo predmetom osobitnej (explicitnej) právnej úpravy.
Zo samotnej podstaty procesu oddlženia vyplýva, že jeho primárnym účelom je za podmienok určených zákonom „odpustiť“ dlhy dlžníkom, resp. aspoň časť týchto dlhov. Tu právna úprava oddlženia naráža na princíp proporcionality práv veriteľov a dlžníkov. V spojitosti s uvedeným princípom proporcionality je vhodné upozorniť na skutočnosť, že tak, ako má dlžník právo využiť inštitúty a nástroje, ktoré mu umožňuje zákon, napr. inštitút oddlženia (či už formou konkurzu alebo splátkového kalendára) má aj veriteľ právo, v zmysle zásady pacta sunt servanda očakávať splnenie záväzku dlžníka. Je preto veľmi ťažké všeobecnou zákonnou úpravou vyvážiť práva veriteľa a dlžníka tak, aby sa tieto v rámci vzájomnej korelácie nedostávali do vzájomného stretu a nájsť pomyselnú hranicu práv oboch subjektov v zmysle hesla „Moje právo (sloboda) končí tam, kde začína právo (sloboda) iného.“
Vzhľadom na uvedené v rámci príspevku nebudeme podrobne rozoberať všetky práva veriteľov a dlžníka v konaní o oddlžení konkurzom, ale bližšie sa zameriame na konanie o nepoctivom zámere dlžníka oddlžiť sa konkurzom, jeho následky a vzájomnú koreláciu práv veriteľov disponujúcich exekučným titulom a dlžníka v dôsledku nepoctivého zámeru dlžníka oddlžiť sa konkurzom. Na základe uvedeného posúdime, či pravidlá oddlženia konkurzom prijaté novelou narušujú princíp proporcionality práv veriteľov a dlžníka a aké sú s tým spojené následky, najmä na strane veriteľov disponujúcich exekučným titulom ako aj na strane dlžníka, nevynímajúc možnú zodpovednosť dlžníka za škodu spôsobenú veriteľovi.[1]
1. (Ne)poctivý zámer dlžníka oddlžiť sa
Zákonodarca predmetnou novelou nastavil nové všeobecné pravidlá oddlženia, ktoré sa vzťahujú na všetky prípady dlžníkov neurčitého počtu (fyzických osôb, vrátane fyzických osôb – podnikateľov) žiadajúcich o osobný bankrot od 01. 03. 2017, a ktoré sú odlišné od procesu oddlženia zavedeného zákonom č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZKR“) s účinnosťou od 01. 01. 2006, ktorý proces bol kombináciou zavedeného oddlženia konkurzom a splátkového kalendára. Dlžník bol oddlžený až po skončení skúšobného obdobia, v ktorom musel plniť všetky povinnosti uložené mu súdom. Oddlženie dlžníka bolo teda negarantovaným výsledkom a akýmsi úspešným zavŕšením procesu oddlženia dlžníka, jeho odmenou.
Ústavný súd SR vo vzťahu k účelu oddlženia konštatuje „Pri rozhodovaní o oddlžení je hlavnou úlohou konajúceho súdu spravodlivo vyvažovať primárny účel oddlženia (záujem na strane dlžníka – fyzickej osoby) a záujmy stále neuspokojených veriteľov. Ak sa tejto svojej povinnosti konajúci súd nezhostí rešpektujúc požiadavku spravodlivosti vo vzťahoch dlžníka a veriteľov, potom buď poškodí dlžníka tým, že mu oddlženie nepovolí, prípadne mu na účel skúšobného obdobia uloží neprimerané záťaže, alebo poškodí veriteľov tým, že vytvorí predpoklady na nevymáhateľnosť ich riadne prihlásených a zistených pohľadávok, a to bez relevantných dôvodov.“[2]
Prijatá novela však nastavené pravidlá zmenila tak, že oddlženie poskytla dlžníkovi od momentu vyhlásenia konkurzu na jeho majetok bez ohľadu na rozsah uspokojenia pohľadávok veriteľov, t. j. existenciu rozvrhu v konkurznom konaní, či plnenie povinností dlžníka počas konkurzného konania a skúšobného obdobia. Právna úprava oddlženia v Slovenskej republike sa z historického pohľadu jej vývoja zmenila na dlžníkove vykúpenie z kolotoča dlhov.
Skúmanie poctivého zámeru dlžníka oddlžiť sa, ako aj existencie dôvodov na povolenie jeho oddlženia prijatou novelou zostalo v pôsobnosti všeobecných súdov.
Novela podstatným spôsobom zmenila aj postavenie veriteľov v prípade oddlženia dlžníka. Veriteľovi na ochranu jeho práv poskytuje možnosť domáhať sa zrušenia oddlženia dlžníka, pre jeho nepoctivý zámer.[3] Zákon veriteľovi, ktorého pohľadávka je dotknutá oddlžením, priznáva aktívnu vecnú legitimáciu na podanie návrhu na zrušenie oddlženia podaným voči dlžníkovi alebo jeho dedičom v lehote šiestich rokov od vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka alebo určenia splátkového kalendára (§166f ZKR).
1.1 Niektoré postrehy ku konaniu o zrušení oddlženia
Návrh na zrušenie oddlženia podaný voči dlžníkovi vychádza z koncepcie inštitútu, ktorý má slúžiť na ochranu záujmov oddlžením dotknutých veriteľov, a to na základe ex post kontroly poctivosti dlžníka pri jeho zámere oddlžiť sa. Zákonodarca tak preniesol skúmanie vzťahu dlžníka k oddlženiu na jeho veriteľov a samotný proces oddlženia formalizoval, čo v konečnom dôsledku sleduje zámer zákonodarcu sprístupniť inštitút oddlženia širšej mase exekúciami zaťaženého obyvateľstva Slovenska ako aj ďalších fyzických osôb, ktorých centrum hlavných záujmov sa nachádza na území Slovenskej republiky.
Na druhej strane však môžeme iba súhlasiť s názorom Milana Ďuricu, že kontrola „zákonnosti a spravodlivosti“ ex post, navyše z iniciatívy veriteľa je najhorší variant procesného postupu oddlženia,[4] ktorý môže v konečnom dôsledku kolidovať s princípom právnej istoty veriteľov či jednou zo základných zásad súkromného práva pacta sunt servanda. Súdna kontrola mala pôsobiť ex ante pred poskytnutím „výhody“ oddlženia dlžníkovi. Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 149/2020 vyslovene uvádza, že „…osobitné súdne konanie (pozn. o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer) je jediným nástrojom na posúdenie poctivosti zámeru dlžníka a súd nemá dovolené ju skúmať pri rozhodovaní o oddlžení konkurzom.“[5]
K uvedenému je však nevyhnutné uviesť, že kontrola ex post spočívajúca v návrhovom konaní iniciovaným veriteľom nie je, resp. nemusí byť kontrolou v pravom zmysle slova. Ako vyplýva z dikcie § 166f ods. 1 ZKR iba veriteľovi, ktorý bol dotknutý oddlžením je priznaná aktívna vecná legitimácia na podanie návrhu na zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer.
Vo vzťahu k skúmaniu splnenia podmienky aktívnej vecnej legitimácie veriteľa nestačí vychádzať iba z (hmotnoprávnej) existencie záväzkovo-právneho a/alebo mimozáväzkovo-právneho vzťahu veriteľa a dlžníka, ale treba skúmať splnenie ďalších (procesných) osobitných podmienok upravených zákonom č. 7/2005 Z. z.[6]
Uvedený prístup zákonodarcu je pochopiteľný z hľadiska sledovaného zámeru rýchlo, efektívne a lacno oddlžiť jednotlivcov, ktorí sa neúmyselným konaním dostali do zovretia exekučných konaní a sú zdrojom nezanedbateľného ekonomicko-sociálneho problému zaťažujúceho súdny systém Slovenska. Uvedený prístup môže tiež ospravedlňovať snaha zákonodarcu o efektívny výkon súdnictva ako takého, a teda snaha o ukončenie dlhoročne pretrvávajúcich a neustále narastajúcich exekučných konaní, ktoré nie je možné často ukončiť pre nebonitnosť dlžníkov. V kontradikcii s uvedeným sú však záujmy (najmä neprofesionálnych) veriteľov, či ich právo na ochranu vlastníctva pred špekulatívnymi nepoctivými návrhmi na oddlženie. Účinky poskytnutej ochrany štátu, ktoré nastávajú ex post a iba z iniciatívy dotknutého veriteľa nemožno považovať za snahu zákonodarcu o spravodlivé usporiadanie vzťahov ekonomicky sa správajúcich subjektov v podmienkach voľného trhu.
Ochranu, ktorá je poskytnutá veriteľovi ex post ana základe jeho iniciatívy nepriamo dopĺňajú niektoré inštitúty upravené v rámci procesu oddlženia, ktoré môže veriteľ využiť v záujme predídenia vzniku ďalších nákladov spojených s neúčelne vedeným konaním o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer (porov. § 166i ods. 2 ZKR). Ide o úpravu,[7] ktorá má veriteľovi poskytnúť dodatočný nástroj pri ochrane svojich práv, kedy správca je povinný nad rámec skúmania pomerov dlžníka vykonať aj ďalšie šetrenia, ktoré by inak zaťažovali konkurznú podstatu, vznikom ďalších nákladov.[8] Veriteľ sa síce vystavuje riziku, že záloha, ktorú zloží na vykonanie jednotlivých šetrení správcom mu prepadne,[9] na druhej strane však získava „výhodu“ v podobe oprávnení správcu podľa § 74 a 75 ZKR podrobnejšie sa zamerať na skúmanie pomerov dlžníka, najmä na existenciu skutočnosti, ktoré môžu odôvodňovať nepoctivý zámer dlžníka.
1.1.1 Aké sú následky zrušenia oddlženia pre nepoctivý zámer a čo s exekučným konaním?
Je nevyhnutné uviesť, že konzekvencie nastávajúce po zrušení oddlženia pre nepoctivý zámer dlžníka majú prevažne retroaktívne účinky vo vzťahu k rozhodnutiam, ktoré boli vydané na podklade rozhodnutia o oddlžení dlžníka, t. j. vyhlásení konkurzu na jeho majetok. Uvedené negatívnym spôsobom zasahuje okrem iných, najmä veriteľa, ktorý sa domáhal uspokojenia svojej pohľadávky núteným výkonom rozhodnutia – v exekučnom konaní. Momentom zverejnenia rozhodnutia o vyhlásení konkurzu v Obchodnom vestníku SR je súdny exekútor vedúci exekúciu na majetok povinného – dlžníka povinný ex offo vydať upovedomenie o zastavení exekúcie.[10]
Žiada sa uviesť, že s účinnosťou od 01. 04. 2017, t. j. mesiac po účinnosti novely, zákonodarca zásadným spôsobom novelizoval aj exekučné konanie upravené zákonom č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP“), čomu svedčí aj § 167f ods. 2 ZKR, ktoré pôsobí ako lex specialis k EP, keď upravuje osobitný dôvod, pre ktorý je exekútor vedúci exekučné konanie na majetok dlžníka povinný rozhodnúť o zastavení exekúcie.[11]
Veriteľ, ktorý viedol exekučné konanie na majetok dlžníka (povinného) stratil v dôsledku zastavenia exekúcie poradie exekučného záložného práva na prípadnom nehnuteľnom majetku dlžníka.[12] Rovnako pohľadávka veriteľa síce mohla počas exekúcie získať svoje poradie uspokojenia vytvoreného na základe úkonov vykonávaných súdnym exekútorom v rámci exekučného arestatória, avšak v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka a rozhodnutí o zastavení exekúcie došlo k zániku účinkov týchto úkonov exekútora.
Veriteľ je oprávnený po zrušení oddlženia vzhľadom na obnovu vymáhateľnosti jeho pohľadávky opätovne podať návrh na vykonanie exekúcie, čo však znamená opätovne navýšenie jeho transakčných nákladov spojených s uplatňovaním jeho práv v dôsledku vzniku povinnosti opätovne uhradiť súdny poplatok, prípadne opakovane znášať ďalšie trovy právneho zastúpenia. Vydanie nového exekučného príkazu súdnym exekútorom o spôsobe vykonania exekúcie, však pre veriteľa môže znamenať zhoršenie jeho postavenia, a to straty poradia pri uspokojovaní svojej pohľadávky.
Nie je možné opomenúť ani skutočnosť, že vyhlásenie konkurzu znamenalo o. i. vytvorenie exekučnej imunity na majetku dlžníka podliehajúceho konkurzu, t. j. konkurznej podstaty.[13] Konkurzná podstata má imunitu pred úkonmi súdneho exekútora.[14] To znamená, že správcovi bez ďalšieho nič nebráni zaradiť majetok dlžníka do súpisu majetku všeobecnej podstaty dlžníka.[15]
Speňažením majetku dlžníka dochádza k faktickému zmareniu možnosti ďalšieho uspokojenia neuspokojenej pohľadávky veriteľa po tom, ako takýto a/alebo iný veriteľ bude úspešný v konaní o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer. Výnimku predstavuje situácia podľa § 167p ods. 2 ZKR, kedy v prípade, ak sa nepodarí správcovi speňažiť hnuteľné veci ani v treťom kole verejného ponukového konania, tieto prestávajú podliehať konkurzu.
Uvedenú skutočnosť je možné vnímať negatívne, najmä z pohľadu dotknutého veriteľa, ktorého majetkové záujmy sú znevýhodnené v prospech ostatných veriteľov. Na druhej strane uvedené uprednostnenie pomerného uspokojenia veriteľov pred individuálnym uspokojením jedného konkrétneho veriteľa je elementárnym základom konkurzného práva, v zmysle zásady per conditio creditorum resp. pari passu, ktorému ustupuje mimoinsolvenčný systém individuálneho uspokojenia pohľadávok, ktorý sa spravuje všeobecnou zásadou „kto skôr príde, ten skôr melie“. Platí, že insolvenčné právo v zásade odníma veriteľom individuálne procesné nástroje smerujúce k individuálnemu uspokojeniu veriteľa.
Do úvahy by prichádzala možnosť veriteľa spoločne s návrhom na zrušenie oddlženia dlžníka alebo po jeho podaní, podať aj návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým by sa zakázalo nakladať správcovi s majetkom zahrnutým do súpisu majetku úpadcu do času rozhodnutia o návrhu veriteľa na zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer dlžníka. Nie je však zrejmé, ako by sa s uvedeným návrhom vyporiadali súdy v rámci ich rozhodovacej činnosti, vzhľadom na stále aktuálne stanovisko obchodného kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 12. 2002, sp. zn. Obpj 7/2002, R 63/2003, podľa ktorého „Usmerňovať činnosť správcu konkurznej podstaty môže súd len v rámci konkrétneho konkurzného konania. Predbežným opatrením vydaným v inom konaní, preto správcovi nemožno zakázať, aby nakladal s vecami zapísanými do súpisu podstaty.“[16]
Na účely uspokojenia pohľadávky veriteľa, resp. jej časti, ktorá nebola uspokojená počas konkurzného konania stále zostáva možnosť exekvovania majetku, ktorý dlžník nadobudne po vyhlásení konkurzu a ktorý mu zostane po zániku účinkov konkurzu v dôsledku zrušenia účinkov oddlženia po právoplatnom rozhodnutí súdu. Miera uspokojenia pohľadávky veriteľa sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti podstatným spôsobom znižuje. Je teda zrejmé, že exekučné a insolvenčné konanie nielenže nemôžu prebiehať popri sebe, ale priebeh ktoréhokoľvek z nich pred začatím druhého podstatným spôsobom ovplyvňuje mieru uspokojenia pohľadávok veriteľov.
Za účelom čiastočného zamedzenia negatívnych účinkov na majetkové práva veriteľa aj na účely zrušenia oddlženia pre nepoctivý zámer dlžníka je možné de lege ferenda zaviesť primerané použitie § 167f ods. 5 ZKR. ktorý by bolo možné primerane aplikovať aj v danom prípade tak, aby sa na zastavenie exekučného konania ex lege neprihliadalo a obnovilo sa exekučné záložné právo v pôvodnom poradí, zaniknuté v dôsledku vyhlásenia konkurzu, ak ešte nedošlo k speňaženiu nehnuteľného majetku dlžníka (povinného) v konkurze.
Nad rámec uvedeného § 167f ods. 5 ZKR a praktické problémy[17] spojené s predmetným ustanovením sa javí ako vhodné doplniť ho tak, aby v prípade zastavenia exekúcie a následného zrušenia oddlženia pre nepoctivý zámer dlžníka bolo v prípade, ak nedošlo ešte k speňaženiu majetku dlžníka správcom, zachované poradie exekučného záložného práva na nehnuteľnostiach, alebo poradie blokácie majetku dlžníka v príslušnom registri dotknutého subjektu spravujúceho majetok dlžníka (napr. peňažný ústav, v prípade vydania exekučného príkazu prikázaním pohľadávky).
Uvedené bude vyvažovať negatívne dopady na individuálne práva veriteľov dotknutých oddlžením (opísané vyššie). V budúcnosti môže byť oddlženie zrušené pre nepoctivý zámer dlžníka oddlžiť sa. Insolvenčné konanie, ktoré je osobitným konaním vo vzťahu k exekučnému konaniu rešpektuje zásadu pomerného uspokojenia ako distribučný kľúč, na ktorom by sa inak zhodli veritelia dlžníka, ak by boli medzi sebou schopní ex ante dohodnúť podmienky pre prípad insolvencie dlžníka. Toto tvrdenie odôvodňuje najmä ich nevedomosť v čase vstupu do individuálnych záväzkových a/alebo mimozáväzkových vzťahov s dlžníkom, kedy žiaden z veriteľov nevie a objektívne nemôže predpokladať, v akom poradí a miere uspokojenia sa umiestni v individuálnom „závode“ o aktíva dlžníka.[18] V prípade ak v rámci procesu oddlženia dlžníka dôjde k pomernému uspokojeniu veriteľov z majetku dlžníka v súlade s princípmi insolvenčného konania, a v čase pred skončením procesu oddlženia alebo v čase po jeho zrušení pre nepoctivý zámer dlžníka, dlžníkovi zostane majetok, z ktorého môžu byť individuálne uspokojení veritelia. Týmto zostanú zachované ich majetkové práva v poradí, v akom boli zrušené, resp. zanikli v dôsledku účinkov oddlženia.
2. Zodpovedá dlžník za škodu spôsobenú veriteľovi svojím nepoctivým zámerom oddlžiť sa?
Zákonodarca vo vzťahu k nepoctivému zámeru dlžníka oddlžiť sa neupravuje osobitnú zodpovednosť za škodu. Je rozumné predpokladať vychádzajúc z konceptu homo oeconomicus,[19] že ľudia primárne sledujú svoj majetkový prospech (blahobyt), a budú tak reagovať aj na možnosti, ktoré im právo ponúka, t. j. môžu sa pokúsiť zbaviť svojich dlhov oddlžením, aj keď by inak na toto oddlženie nemali nárok, v dôsledku nepoctivého zámeru. Pravidlá nastavené zákonodarcom ovplyvňujú ex ante správanie sa osôb, najmä ich individuálne rozhodnutia podujať sa na činnosť (podanie návrhu na oddlženie), s ktorou je spojené riziko možného negatívneho následku (v podobe zrušenia oddlženia pre nepoctivý zámer) ako aj prípadnej zodpovednosti za škodu veriteľom.
Vo všeobecnosti platí, že každý je povinný počínať si tak, aby predchádzal škodám a v dôsledku jeho konania nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.[20] Na uvedené nadväzuje aj všeobecná úprava zodpovednosti za škodu upravená v § 420 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“). Je však možné považovať podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu s nepoctivým zámerom zo strany fyzickej osoby za porušenie právnej povinnosti?
Samotná prevenčná povinnosť v § 415 OZ vychádza zo zásady, že každý je povinný zachovať taký stupeň opatrnosti, ktorý je možné od neho vzhľadom na časové, miestne a rozumové pomery požadovať, a ktorý je objektívne spôsobilý zabrániť alebo obmedziť vznik škody, resp. tomuto vzniku predchádzať.[21] Nie je však objektívne možné subsumovať všetky formy správania porušujúce dobré mravy, v dôsledku ktorých došlo k vzniku škody podľa § 415 v spojitosti s § 420 OZ, a to bez potreby preukazovania úmyslu škodcu.[22]
V súvislosti s možnou zodpovednosťou za škodu dlžníkom si dovolíme poukázať na § 424 OZ, ktorého aplikácia v spojitosti s nepoctivým zámerom dlžníka oddlžiť sa javí ako najvhodnejšia vzhľadom na absentujúcu právnu prax. Podľa § 424 OZ za škodu zodpovedá aj ten, kto ju spôsobil úmyselným konaním proti dobrým mravom.
2.1 Nepoctivý zámer dlžníka ako úmyselné konanie proti dobrým mravom?
Zákonodarca v § 166g ods. 1 ZKR prvýkrát prijatou novelou vymedzuje pojem poctivý zámer dlžníka oddlžiť sa exemplifikatívnym výpočtom v prípade, ak zo správania dlžníka po podaní návrhu na jeho oddlženie možno usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností, najmä ak poskytoval správcovi a veriteľom potrebnú súčinnosť, vynaložil snahu získať zamestnanie, zamestnal sa alebo si zabezpečil iný zdroj príjmov, v prípade nie nepatrného dedenia, daru alebo výhry zo stávky alebo hry ponúkol aspoň polovicu takéhoto zdroja dobrovoľne veriteľom na uspokojenie nevymáhateľného dlhu, prípadne vynaložil snahu o zaradenie sa do spoločnosti alebo sa do spoločnosti opätovne zaradil.“ Zároveň v § 166g ods. 2 ZKR zákonodarca vymedzuje pojem poctivý zámer negatívne exemplifikatívnym výpočtom okolností správania sa a/alebo konania dlžníka, ktoré predpokladajú jeho nepoctivý zámer oddlžiť sa.
Poctivý zámer dlžníka je možné vzhľadom na pozitívne a negatívne vymedzenie zákonodarcom porovnať s dobrými mravmi správania sa dlžníka, a to v rovine ekonomického konania, resp. správania sa dlžníka (vrátane jeho správania sa v zmluvných vzťahoch), v rovine jeho osobných pomerov a v rovine poskytovanej súčinnosti v priebehu oddlžovacieho konania. Súd rozhodujúci o (ne)poctivom zámere dlžníka v jednotlivých naznačených rovinách správania sa dlžníka musí posúdiť, či jeho správanie napĺňa spoločnosťou stanovenú minimálnu mieru hodnôt pre ponechanie dlžníkovi poskytnutého oddlženia.
Uvedené predpokladá skúmanie ekonomického správania sa dlžníka už v čase pred povolením oddlženia, teda či si svoj úpadok neprivodil úmyselne, spoliehajúc sa, že svoje vzniknuté záväzky bude riešiť špekulatívne, práve cestou oddlženia (či už formou konkurzu alebo splátkového kalendára), ktorú možnosť riešenia mu zákon ponúka. Absentujúca explicitná úprava možnej zodpovednosti za škodu môže okrem iného ovplyvniť špekulatívne rozhodnutie dlžníka využiť možnosť oddlženia, aj keď s nepoctivým zámerom, ak je jednak riziko podania návrhu na zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer niektorým z veriteľov nízke až žiadne, vzhľadom na súvisiace transakčné náklady, alternatívne s tým spojené riziko vzniku povinnosti nahradiť škodu je zanedbateľné, resp. rozsah potenciálnej zodpovednosti je malý až žiadny, oproti zákonom poskytnutej „výhode“ okamžitého oddlženia.
Existencia vzniku zodpovednosti za škodu by v danom prípade potom mala zabezpečiť, aby zneužitím práva špekulatívnym návrhom na oddlženie s nepoctivým zámerom, nikto neprofitoval na úkor druhého (veriteľov), čo nasvedčuje v úvode spomenutej múdrosti, že sloboda jedného končí tam, kde začína sloboda iného.
Ako uvádza M. Ďurica ekonomická aktivita dlžníka a teda jeho správanie sa po rozhodnutí o povolení oddlženia sa reálne môže prejaviť pri plnení určeného splátkového kalendára, resp. plnení v konkurze neuspokojených záväzkov dlžníka po jeho skončení. Súd je rovnako povinný zvážiť celkové správanie sa dlžníka po oddlžení, pretože je pre posúdenie (ne)poctivého zámeru oddlžiť sa súdom podstatne vedieť, či dlžník objektívne využil tzv. druhú šancu poskytnutú mu zákonodarcom na úkor práv veriteľov alebo naďalej sa správa ekonomicky nezodpovedne. Je rovnako dôležité posúdiť z hľadiska ekonomického správania sa dlžníka, či v prípade nie nepatrného daru, dedenia alebo výhry zo stávky alebo z hry ponúkol aspoň polovicu tohto zdroja príjmu veriteľom. Z hľadiska osobných pomerov dlžníka je nevyhnutné posúdiť súdom pri skúmaní úmyslu (ne)poctivého zámeru oddlžiť sa, t. j. či dlžník sa pokúsil opätovne zaradiť do spoločnosti, našiel si zamestnanie alebo iný zdroj (poctivých) príjmov. Dôkazne bremeno vo vzťahu k preukázania úmyslu svojho poctivého zámeru oddlžiť sa, znáša dlžník.[23] Poctivý zámer dlžníka sa tak z hľadiska prípadného uplatňovania zodpovednosti za škodu dostáva do pomerovania s dobrými mravmi.
Zo snahy zákonodarcu normatívne upraviť pred tým zákonom nešpecifikovaný pojem poctivého zámeru, aj keď len jeho exemplifikatívnym vymedzením, je zrejmé, že sa snaží predchádzať potrebe sudcovského dotvárania práva pri posudzovaní poctivého zámeru dlžníka oddlžiť sa. Napriek tomu zákonodarca ponechal zisťovanie konkrétnych okolností a skutočností práve na súd.
Pokiaľ v konaní o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer bude veriteľ úspešný a právoplatným rozsudkom bude určené, že dlžník nemal poctivý zámer oddlžiť sa, je možné prezumovať, že na základe uvedeného došlo zo strany dlžníka ku konaniu, ktoré vykazuje znaky rozporu so spoločnosťou stanovenými minimálnymi požiadavkami na správanie sa dlžníka vzhľadom na poskytnutú výhodu oddlženia a zásah do práv veriteľov. Na účely vyvodenia následnej zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom podľa § 424 OZ by uvedený rozsudok o zrušení oddlženia pre nepoctivý zámer dlžníka mohol byť predpokladom porušenia povinnosti v podobe úmyselného konania proti dobrým mravom (t. j. všeobecnej prevenčnej povinnosti podľa § 424 OZ), od ktorého by sa nárok veriteľa na náhradu vzniknutej škody mal odvíjať.
2.3 Vznik škody
Pre vyvodenie zodpovednosti za škodu podľa § 424 OZ je však nevyhnutné doplniť, kedy môže vzniknúť veriteľovi škoda. V prípade konania v rozpore s dobrými mravmi, vzhľadom na nepoctivý zámer, sa škodou rozumie predovšetkým majetková ujma na právach veriteľa, ktorý bol takýmto oddlžením dotknutý. K vzniku tejto ujmy dochádza v dôsledku kauzality spôsobenej úmyselným konaním proti dobrým mravom, teda podaním návrhu na oddlženie (či už formou konkurzu alebo splátkového kalendára) s nepoctivým zámerom oddlžiť sa. V súvislosti s uvedeným vzniká následok v podobe zníženia hodnoty pohľadávky veriteľa (resp. inej ujmy na majetkových právach veriteľa), kedy na základe návrhu dlžníka na vyhlásenie konkurzu podľa § 166 ods. 1 ZKR, dochádza k vzniku s tým spojených účinkov, o. i. vznik nevymáhateľnosti pohľadávok v rozsahu, v akom nebudú uspokojené na základe rozvrhu v konkurze alebo splátkového kalendára, zastavenie exekúcii na majetok dlžníka, zániku exekučných záložných práv, vzniku výlučného oprávnenia správcu nakladať s majetkom dlžníka, zastaveniu sporových konaní atď. Na základe právoplatného rozsudku o zrušení oddlženia dlžníka dochádza k zrušeniu týchto účinkov, čo môže mať pre veriteľa negatívne dôsledky spojené so zásahom do jeho majetkových práv.
Ako príklad je možné uviesť exekučné konanie na majetok dlžníka, keďže vedenie najmenej jednej exekúcie po dobu najmenej jedného roka na majetok dlžníka je jedným z predpokladov pre jeho vstup do oddlžovacieho konania. Veriteľ dlžníka na účely vedenia tejto exekúcie musí často vynaložiť nie malé transakčné náklady spojené najmä, nie však výlučne, s uplatnením nároku na súde a dosiahnutím exekučného titulu a následne ďalšie náklady spojené s núteným výkonom súdneho rozhodnutia a vymožením jeho nároku cestou súdneho exekútora. V kontexte uvedeného poukazujeme na rozsudok Rc 89/2004, podľa ktorého je za škodu možné považovať zníženie „hodnoty“ pohľadávky veriteľa. „Reálna (majetková) hodnota pohľadávky, ktorá bola veriteľova priznaná vykonateľným súdnym rozhodnutím, nezávisí len od samotnej sumy, ale od celého súboru okolností vplývajúcich na možnosť uspokojiť vymáhanú pohľadávku, v neposlednom rade od solventnosti dlžníka a možností uspokojenia pohľadávky z jeho majetku. Inú majetkovú hodnotu má súdom priznané peňažné plnenie, ktoré veriteľ môže pri výkone rozhodnutia bez problémov uplatňovať voči „bonitnému“ dlžníkovi, a inú hodnotu, ak dlžník v čase realizácie výkonu majetok buď nemá alebo ho síce má, no je nepatrný alebo nemôže byť postihnutý pri výkone rozhodnutia. Charakter majetkovej ujmy má preto aj zníženie hodnoty pohľadávky veriteľa (oprávneného), ktoré nastalo v časovej a vecnej súvislosti so zmarením možnosti uspokojenia jeho pohľadávky v konaní o výkon rozhodnutia…“.[24]
Majetok dlžníka, ak ním disponuje v čase vstupu do konkurzného konania bude s najväčšou pravdepodobnosťou speňažený správcom a výťažok z neho pomerne rozdelený medzi nezabezpečených veriteľov v súlade so zásadou pari passu. Uvedené tak môže spôsobiť na strane veriteľov, ktorí pred vyhlásením konkurzu na majetok dlžníka viedli exekučné konanie, ktoré bolo v dôsledku konkurzného konania zastavené a súdnym exekútorom mali zriadené exekučné záložné práva na nehnuteľnom majetku dlžníka, prípadne iné blokácie na hnuteľnom majetku, a to v prioritnom poradí, vznik škody na ich majetku, v prípade ak sa preukáže nepoctivý zámer dlžníka. Tomuto konštatovaniu nasvedčuje aj vyššie spomenuté rozhodnutie Rc 89/2004. V prípade, ak by dlžník nevstúpil do oddlženia boli by takíto veritelia uspokojení prednostne, podľa poradia ich exekučných konaní.
Vzniknutú škodu tak bude predstavovať najmä rozdiel dosiahnutého výťažku speňažením majetku dlžníka správcom, ktorý by vedením exekučného konania pripadol podľa poradia exekúcie veriteľovi a výškou uspokojenia jeho pohľadávky, na základe rozvrhu speňaženia a pomerného prerozdelenia výťažku dosiahnutého speňažením zo všeobecnej podstaty dlžníka medzi veriteľov, navýšeného o náklady konkurzu (§ 167t ZKR), prípadnú nepostihnuteľnú hodnotu obydlia a prípadné nároky detí na výživné (§ 167u ods. 2 ZKR). Samozrejme, vzniknutá škoda na strane veriteľa sa navyšuje o ďalšie a akékoľvek náklady vynaložené veriteľom spojené s vymáhaním jeho nároku pred povolením oddlženia dlžníka.
Záver
V príspevku sme sa pokúsili určiť, aké je postavenie veriteľov disponujúcich exekučným titulom, dotknutých oddlžením dlžníka, ktorý mal nepoctivý zámer oddlžiť sa. Na základe našich zistení je zrejmé, že práva takýchto veriteľov dotknutých oddlžením, ktorí si vymáhajú svoje práva v exekučnom konaní na základe exekučného titulu, nie sú vo vyváženom (proporcionálnom) postavení vo vzťahu k dlžníkovi poskytnutému oddlženiu.
Nepomer medzi právami veriteľov s vymáhateľnou pohľadávkou na základe exekučného titulu a právami dlžníka vytvára odôvodnenú racionálnu apatiu veriteľov k možnosti dosiahnutia akéhokoľvek uspokojenia ich tzv. vymáhateľných pohľadávok exekučným titulom. Toto tvrdenie je odôvodnené o to viac, keď veritelia môžu predpokladať existenciu nepoctivého zámeru dlžníka oddlžiť sa, avšak vzhľadom na rozsah majetku dlžníka, ktorý bol zistený správcom a zapísaný do súpisu všeobecnej podstaty dlžníka, by nepostačoval ani na úhradu ďalších vzniknutých transakčných nákladov veriteľov, najmä ak ide o majoritného veriteľa.
Právna úprava umožňuje skúmanie nepoctivého zámeru dlžníka oddlžiť sa výlučne ex post a iba z vlastnej iniciatívy veriteľa. Dôsledky pre veriteľov je možné hodnotiť iba negatívne, keďže nastavené pravidlá oddlženia poskytujú nekontrolovateľný priestor špekulatívnym návrhom na oddlženie. Kontrola je ponechaná len a výlučne na veriteľov, takmer bez akejkoľvek „závažnejšej“ sankcie za zneužitie práva. To odôvodňuje záver, kedy sa súkromnoprávna zásada pacta sunt servanda dostáva do úzadia v prospech osôb, ktoré sledujú výlučne vlastný blahobyt v ponímaní konceptu homo oeconomicus. Dochádza tak k maximalizovaniu vlastných úžitkov (blahobytu) nepoctivých dlžníkov, ktorým sa vzhľadom na nastavené pravidlá spoločnosťou, neoplatí dodržiavať a rešpektovať zmluvné či mimozmluvné záväzky.
Novelou prijaté pravidlá oddlženia a sankcia za ich porušenie v podobe zrušenia oddlženia sa javia ako nedostatočné. Dlžník pri zvážení dosiahnutého ekonomického úžitku zneužitím zmluvných či mimo zmluvných vzťahov s veriteľmi a negatívnych dôsledkov spojených s nerešpektovaním poctivého zámeru oddlžiť sa, sa dostáva do jednoznačnej pozície „výhercu“, kedy sám môže odôvodnené predpokladať, že vzhľadom na ním vlastnený majetok, veriteľ pravdepodobne nepristúpi k ďalšiemu navyšovaniu transakčných nákladov, za účelom podania návrhu na zrušenie oddlženia .
Predloženému konštatovaniu v konečnom dôsledku svedčia aj nami analyzované dôsledky zrušenia oddlženia konkurzom pre nepoctivý zámer dlžníka na práva veriteľov disponujúcich exekučným titulom.[25]
Zákonodarca s nepoctivým zámerom dlžníka oddlžiť sa explicitne nespája ani nárok veriteľa na náhradu prípadne vzniknutej škody a tento je možné iba analogicky odvodzovať s využitím § 424 OZ. Nepoctivý zámer dlžníka oddlžiť sa tak môže predstavovať správanie sa (konanie) dlžníka, ktoré môže byť v rozpore hodnotami spoločnosti tzv. dobrými mravmi.
JUDr. Mgr. Radoslav Baran absolvoval v roku 2016 Právnickú fakultu Trnavskej univerzity v Trnave. V advokácii pôsobí od roku 2015, od roku 2021 ako advokát. Od roku 2017 je zapísaný v zozname správcov vedeným Ministerstvom spravodlivosti SR. V praxi sa venuje najmä insolvenčnému právu, sporovej agende v oblasti občianskeho a obchodného práva, ale aj trestnému právu.
RESUMÉ
Neproporcionalita práv veriteľov a dlžníka v oddlžení konkurzom a zodpovednosť dlžníka za škodu
Autor sa v príspevku zameral na konanie o zrušení oddlženia pre nepoctivý zámer dlžníka oddlžiť sa a s tým spojené následky vyplývajúce pre veriteľov dlžníka ako aj pre samotného dlžníka. V príspevku sa venuje najmä vzájomnej korelácii práv veriteľov a dlžníka, ktoré sa dostávajú do stretu v dôsledku prebiehajúceho insolvenčného konania na majetok dlžníka, ako aj prípadný vznik zodpovednosti dlžníka za škodu veriteľom v prípade úspechu veriteľa v konaní o zrušenie oddlženia dlžníka.
SUMMARY
Disproportionality of Creditors´ and Debtor´s Rights in Bankruptcy Discharge and Debtor´s Liability for Damage
The author focuses on the proceedings concerning cancellation of debt discharge due to a debtor´s dishonest intent to be relieved of debts, and on the consequences thereof for the debtor´s creditors as well as for the debtor himself/herself. The author in particular deals with the mutual correlation of creditors´ and debtor´s rights that are in conflict as a result of the pending insolvency proceedings involving the debtor´s assets, as well as with the liability (if any) of the debtor for loss or damage suffered by creditors in the event of the creditor´s success in the proceedings concerning cancellation of deb discharge.
ZUSAMMENFASSUNG
Ungleiches Verhältnis zwischen den Rechten der Gläubiger und des Schuldners bei Entschuldung durch Konkurs und Schadenshaftung des Schuldners
Der Autor konzentriert sich in seinem Beitrag auf das Verfahren zum Widerruf der Schuldbefreiung wegen unredlichen Vorsatzes des Schuldners sich zu entschulden und weiter auf die daraus für die Gläubiger des Schuldners und für den Schuldner selbst hervorgehenden Konsequenzen. Im Beitrag widmet sich der Autor der gegenseitigen Wechselbeziehung zwischen den Rechten der Gläubiger und des Schuldners, die in Kollision infolge des verlaufenden Insolvenzverfahrens über das Vermögen des Schuldners geraten sind sowie eventuellem Eintritt der Schadenshaftung des Schuldners gegenüber den Gläubigern im Verfahren, geführt wegen Widerruf der Entschuldung des Schuldners.
[1] Na účely tohto príspevku sa zameriavame na oddlženie formou konkurzu. Tam, kde sa výklad týka splátkového kalendára je táto skutočnosť v texte uvedená. Na účely vyporiadania sa s proporcionalitou práv veriteľa a dlžníka túto v texte ďalej posúdime na príklade veriteľov, ktorí disponujú nespornou pohľadávkou voči dlžníkovi vo forme exekučného titulu a viedli na majetok dlžníka exekučné konanie, čo lepšie znázorňuje nerovnomerné usporiadanie vzťahov veriteľov a dlžníka a závažnejší zásah do práv týchto veriteľov v kontexte princípu právnej istoty a ochrany vlastníctva ako aj vynaložených transakčných nákladov na uplatnenie ich práv.
[2] Nález Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 570/2016 zo dňa 10. 01. 2017.
[3] § 166f ods. 1 ZKR.
[4] ĎURICA, M.: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. Praha. C. H. Beck. 2021. s. 1124.
[5] Uznesenie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 149/2020 zo dňa 28. 04. 2020.
[6] porov. § 196 ZKR. Iba veriteľ, ktorý si v súlade s § 167l ods. 1, ods. 2 v spojení s . § 29 ods. 1 ZKR prihlásil svoju pohľadávku do konkurzného konania je oprávnený iniciovať konanie o zrušení oddlženia pre nepoctivý zámer dlžníka. (porov. § 169 ZKR).
[7] zákon č. 390/2019 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
[8] § 166i ods. 1 ZKR.
[9] Túto zálohu mu nebude možné uhradiť ako náklad konkurzu v prípade zostavenia rozvrhu, najmä v prípade ak sa v konkurze nenachádza alebo nie je správcom zistený žiaden majetok dlžníka.
[10] porov. § 61n ods. 1 písm. g) EP. Uvedené sa však netýka nedotknutých pohľadávok vymedzených § 166c ods. 1 ZKR, preto v ďalšom texte zaoberajúcim sa exekučným konaním, pokiaľ hovoríme o pohľadávke vymáhanej v exekučnom konaní, ide o takú pohľadávku, ktorej nútený výkon v exekučnom konaní je priamo dotknutý vyhlásením konkurzu a následným zrušením oddlženia pre nepoctivý zámer dlžníka, teda najmä o pohľadávkach uspokojovaných v konkurze alebo splátkovým kalendárom podľa § 166a ods. 1 ZKR alebo pohľadávkach vylúčených z uspokojenia podľa § 166b ods. 2 ZKR.
[11] porov. § 61n ods. 1 písm. g) EP.
[12] Exekučné záložné právo zmysle § 167f ods. 4 ZKR vyhlásením konkurzu zaniká ex lege.
[13] porov. § 167h ZKR.
[14] porov. § 61q ods. 1 EP.
[15] porov. § 167j ods. 1 ZKR. Na účely predmetného príspevku vychádzame z predpokladu existencie iba všeobecnej podstaty v konkurznom konaní a teda pomerného uspokojovania veriteľov.
[16] R 63/2003.
[17] Za účelom oboznámenia sa s ďalšími praktickými problémami pri aplikácii § 167f ZKR odkazujeme čitateľa na prácu SERFŐZŐ, M.: Vplyv právnej úpravy oddĺženia na exekučné konania podľa slovenského právneho poriadku. In: VOJČÍK, P. – KOROMHÁZ, P. – VADAS, E. (eds.): Košické dni súkromného práva II.: Recenzovaný zborník vedeckých prác. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. 2018. s. 675 – 690.
[18] RICHTER, T.: Insolvenční právo. 2. vydaní. Praha: Wolters Kluwer ČR, a. s., 2017. s. 188 – 189.
[19] RICHTER, T. ref. 18. s. 5.
[20] § 415 OZ.
[21] porov. rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 25Cdo 3516/2007 zo dňa 17. 03. 2009.
[22] Občiansky zákonník I, 2. vydání, 2019, s. 1514 – 1522: M. Novotná
[23] ĎURICA, M. ref. 4, s. 1153 – 1158.
[24] Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 11. 2003, sp. zn. 3Cdo/134/03, Rc 89/2004.
[25] Vo vzťahu ku konaniam o nepoctivom zámere bližšie pozri: BARAN, R. Zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer dlžníka ako nástroj ochrany práv veriteľa. In: Teoretické úvahy o práve 17. Zborník z vedeckej konferencie doktorandov a školiteľov právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave, Trnava 2021. s. 1 – 11. ISBN 978-80-568-0410-0.