JUDr. Zuzana Čížová je od januára 2004 aktívna advokátka pôsobiaca v Bánovciach nad Bebravou, od roku 2010 je regionálna zástupkyňa SAK pre Trenčiansky kraj. V rokoch 2013 až 2021 pôsobila ako členka a neskôr predsedníčka revíznej komisie SAK, je členkou predsedníctva SAK a predsedníčkou pracovnej skupiny pre veci advokátske. Prednáša advokátskym koncipientom a advokátom. Podieľa sa na publikácii zbierok disciplinárnych rozhodnutí SAK.
JUDr. Štefan Kseňák, PhD. je absolvent Právnickej fakulty UPJŠ (1994), od roku 2000 advokát. V rokoch 2010 – 2017 bol členom Disciplinárnej komisie SAK, v súčasnosti člen Odvolacej disciplinárnej komisie SAK a člen Pracovnej skupiny pre verejné právo SAK. Zároveň pôsobí ako odborný asistent na Katedre ústavného práva a správneho práva Právnickej fakulty UPJŠ v Košiciach
Slovenská republika sa v čl. 1 ods. 1 svojej ústavy deklaruje ako právny štát. Na tému nášho príspevku sa pozeráme optikou siedmeho oddielu Ústavy Slovenskej republika (ďalej aj ako „ústava“), ktorý je venovaný právu na súdnu a inú právnu ochranu, podľa ktorého, okrem iného, každý má právo na prístup k súdu (čl. 46 ústavy) a každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Aby Slovenská republiky naplnila to, k čomu ju zaväzuje ústava, musí prijať nielen potrebné podústavné predpisy, ale aj zabezpečiť dostatočné materiálne zabezpečenie, ktoré si vyžaduje realizácia predmetných ústavných práv.
Je celkom prirodzené, že uplatňovanie práva na súdnu a inú právnu ochranu nemá byť zásadne limitované faktickým cenzom majetku, teda nepriaznivá majetková situácia nemá byť prekážkou na „prístup k spravodlivosti“. Čitateľmi týchto riadkov, ktorým vopred ďakujeme za trpezlivosť a istý nadhľad, budú najmä advokáti a budúci advokáti, preto vychádzame z toho, že všetci si uvedomujeme, že šedá je teória, zelený strom života, preto sa tešíme na prípadnú diskusiu a aj možné kritické názory.[1]
Príspevok je zameraný na poskytovanie právnej pomoci v rámci Centra právnej pomoci. Myslíme si, že súčasná právna úprava by sa mala stať predmetom širšieho právneho diskurzu, v čom nás utvrdzuje aj to, že túto právnu úpravu, a to vo vzťahu k odmeňovaniu advokátov kriticky vnímal Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“), ktorý sa obrátil na ústavný súd, pričom ústavný súd o tomto návrhu pri predbežnom prerokovaní rozhodol tak, že návrh odmietol. Toto rozhodnutie ústavného súdu pochopiteľne rešpektujeme, vnímame ho však do istej miery kriticky, podobne ako šiesti sudcovia ústavného súdu, ktorí formulovali k predmetnému rozhodnutiu ústavného súdu odlišné stanoviská.
Napĺňanie základných úloh štátu
Medzi hlavné úlohy štátu patrí poskytovanie právnej pomoci osobám, ktoré si v dôsledku ťažkej finančnej situácie nemôžu právnu pomoc zabezpečiť sami. Poskytovanie právnej pomoci osobám v núdzi je však zároveň aj výsadou každého advokáta. Advokáti bežne poskytujú bezplatnú právnu pomoc osobám v zlej ekonomickej situácii (aj tým, ktoré nespĺňajú podmienky osoby v materiálnej núdzi podľa zákona č. 327/2005 Z. z., avšak aj napriek tomu si advokáta dovoliť nemôžu), rôznym organizáciám pôsobiacim v oblasti sociálnych služieb a charity, výchovy a vzdelávania mladých ľudí, rozvoja športu. Predmetom toto článku nie je popieranie základnej povinnosti advokáta –povinnosti pomáhať (a to aj ľuďom v núdzi). Autori sa zamýšľajú nad spravodlivosťou paušalizovaného odmeňovania advokátov ustanovených Centrom právnej pomoci v kontexte s podieľaním sa na zabezpečovaní úloh štátu a aktuálnym vývojom rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít.
Nárok na bezplatnú právnu pomoc
Osoba, ktorá spĺňa zákonné podmienky má nárok na bezplatnú právnu pomoc, ktorá je garantovaná štátom, a ktorú uhrádza advokátovi štát. Nárok na bezplatnú právnu pomoc poznal na našom území už Uhorský Občiansky sporový poriadok (zákonný článok I/1911) v §§ 112 – 123 zák. čl. I/1911 a §§ 27 a 28 zák. čl. XXXIV/1874 advokátsky poriadok, ktorý chudobným za určitých podmienok priznával právo na ustanovenie advokáta. Od 1. 1. 2006 je účinný zákon o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi, ktorým sa bremeno posudzovania materiálnej núdze a poskytovania bezplatnej právnej pomoci presunulo zákonom na osobitnú inštitúciu – Centrum právnej pomoci (ďalej len „Centrum“), ktoré ako štátna rozpočtová organizácia poskytuje právnu pomoc ľuďom v materiálnej núdzi,1) na základe zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi (ďalej len „zákon č. 327/2005 Z. z.„). Cieľom zriadenia organizácie poskytujúcej právnu pomoc ľuďom v materiálnej núdzi bolo podľa Dôvodovej správy k zákonu odstrániť problémy súvisiace „s poskytovaním právneho poradenstva, zabezpečiť reálny prístup k Ústavou Slovenskej republiky deklarovaným právam občanov a harmonizovať právo SR s právom Európskeho spoločenstva“. Centrum pôvodne poskytovalo právnu pomoc v oblasti občianskeho, pracovného a rodinného práva (a v rámci cezhraničnej pôsobnosti aj obchodného práva). V súčasnosti poskytuje právnu pomoc aj v konaniach pred súdom v správnom súdnictve, pred Ústavným súdom SR vo veciach v pôsobnosti Centra, v obchodnoprávnych veciach, v azylových veciach, v konaniach o administratívnom vyhostení, o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny alebo o zaistení žiadateľa o udelenie azylu, v konaniach súvisiacich s podaním oznámenia (okrem trestného konania a konania o správnom delikte) poskytuje Centrum právnu pomoc oznamovateľovi protispoločenskej činnosti, tiež osobe, voči ktorej bola pozastavená účinnosť pracovnoprávneho úkonu podľa osobitného predpisu, v konaniach súvisiacich s podaním návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. V roku 2017 došlo k ďalšiemu rozšíreniu vecnej pôsobnosti Centra, kedy sa Centrum stalo zástupcom dlžníka v konaní o oddlžení podľa zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii. Napokon, k ostatnému rozšíreniu pôsobnosti Centra došlo s účinnosťou od 01. 01. 2018 nepriamou novelou prostredníctvom zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov, odkedy Centrum poskytuje pomoc obetiam trestných činov, avšak len za podmienok a v rozsahu ustanovenom v osobitnom zákone (ktorým je zákon č. 327/2005 Z. z.). Z uvedeného vyplýva, že pôsobnosť Centra sa v priebehu rokov postupne rozšírila takmer na všetky oblasti práva okrem trestného.
Centrum poskytuje právnu pomoc prostredníctvom advokátov, svojich právnikov alebo mediátorov.
V prípade ak je fyzickej osobe rozhodnutím Centra priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci, je advokát povinný zastúpenie prijať, pretože podľa § 5b ods. 2 zákona č. 327/2005 Z. z. proti rozhodnutiu o určení advokáta sa nemožno odvolať a podľa §20 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoA“) – advokát nie je oprávnený odmietnuť poskytovanie právnych služieb, ak bol na zastupovanie ustanovený. Povinnosť advokáta odmietnuť poskytnutie právnych služieb v zmysle § 21 ZoA a jeho právo/povinnosť odstúpiť od zmluvy o poskytovaní právnych služieb podľa § 22 ZoA tým nie sú dotknuté. V zmysle čl. IV Uznesenia predsedníctva Slovenskej advokátskej komory č. 26/10/2011 z 10. novembra 2011, ktorým sa upravuje zastupovanie osôb v materiálnej núdzi podľa zákona č. 327/2003 Z. z. (ďalej len „Uznesenie“), advokát je povinný prevziať ustanovenie Centrom maximálne v štyroch prípadoch ročne, to znamená, že advokát má právo odmietnuť zastupovanie osôb v materiálnej núdzi nad rámec povinnosti uloženej Uznesením.
Povinnosti advokáta ustanoveného Centrom
Po prevzatí zastúpenia je advokát povinný postupovať pri zastupovaní osoby v hmotnej núdzi v súlade so zákonom o advokácii a stavovskými predpismi, a to pod hrozbou disciplinárneho previnenia.
(napr. „Advokát, ktorý po prevzatí zastupovania klienta nevykoná vo veci žiadne právne úkony, nepodá klientovi informácie na základe jeho listu a po skončení zastupovania nevyúčtuje klientovi prijatú zálohu (povinnosť vyúčtovania neplatí v prípade ex offo klientov vzhľadom na § 24 ods. 5 ZoA – pozn. autora), dopúšťa sa disciplinárneho previnenia podľa § 56 ods. 1 zákona o advokácii, pretože takýmto konaním porušuje povinnosti mu uložené v § 18 ods. 1 a § 22 ods. 5 zákona o advokácii a § 6 písm. a.) a § 13 Advokátskeho poriadku SAK“4) (Rozhodnutie VIII. Disciplinárneho senátu SAK z 29. októbra 2009, sp. zn. DS VIII.-68/08:2248/2008).
Je povinný:
- chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi (ak sú pokyny klienta v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, nie je nimi advokát viazaný, pričom o tejto skutočnosti klienta vhodným spôsobom poučí),
- postupovať s odbornou starostlivosťou, t. j. konať čestne, svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využívať všetky právne prostriedky a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné a pritom dbať na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb,
(napr. Advokát, ktorý ako ustanovený právny zástupca rozhodnutím Centra právnej pomoci po dobu dvoch rokov nevykoná v právnej veci klienta žiaden účelný úkon právnej služby, neinformuje klienta o postupe v jeho veci, neodpovedá na písomné žiadosti Centra právnej pomoci o poskytnutie informácie o stave sporov a následne nepredloží na výzvu predsedu SAK ani kompletnú spisovú dokumentáciu týkajúcu sa právnych vecí klienta, dopúšťa sa disciplinárneho previnenia podľa § 56 ods. 1 ZoA, pretože takýmto konaním porušuje povinnosti mu uložené v § 18 ods. 2 a 3 a § 28 ods. 4 ZoA a § 6 ods. 1 písm. a) AP SAK. Rozhodnutie III. disciplinárneho senátu SAK z 24. mája 2016, sp. zn. DS III. -33/16:3070/2015)
- zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie, ak osobitný predpis na úseku predchádzania a odhaľovania legalizácie príjmov z trestnej činnosti a financovania terorizmu 13a) neustanovuje inak (výnimku tvorí povinnosť informovať Centrum o výsledku konania, najmä o podaní riadneho opravného prostriedku alebo mimoriadneho opravného prostriedku, ako aj o aktuálnom stave konania),
- neznižovať dôstojnosť advokátskeho stavu – dodržiavať pravidlá profesijnej etiky a iné pravidlá, ktoré určujú predpisy komory,
- využívať na prospech klienta svoje vedomosti a skúsenosti, ako aj skutkové a právne argumenty a možnosti dané právnym poriadkom,
- dodržiavať pravidlá korektnej súťaže a dbať na dôstojnosť advokátskeho stavu,
- nepodieľať sa na činnosti osôb, ktoré poskytujú právne služby bez oprávnenia vyžadovaného zákonom, ani takúto činnosť podporovať,
- nepoužiť prostriedky, ktoré nie sú v súlade so všeobecne záväznými predpismi, dobrými mravmi a zásadami slušného správania sa,
- viesť primeranú dokumentáciu o poskytovaní právnych služieb, atď…
Odmeňovanie advokátov ustanovených Centrom
Advokátovi určenému Centrom patrí odmena podľa § 14a až §14c vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). O trovách právneho zastúpenia advokáta a ich výške rozhoduje právny odbor Centra, ktorý vydáva rozhodnutia o priznaní náhrady trov právneho zastúpenia advokátov.
Vyhláška od 1. júna 2009 upravuje tarifnú odmenu za zastupovanie advokátov ako paušálnu odmenu, ktorá sa priznáva bez ohľadu na hodnotu veci v spore, pričom účelom tejto zmeny právnej úpravy mali byť úspory nákladov Centra za služby poskytované advokátmi klientom Centra a tiež údajné „spravodlivejšie odmeňovanie advokátov za poskytované právne služby“(!). Do 1. júna 2009 sa advokátom priznávala tarifná odmena (vo výške nižšej ako tarifná odmena, ktorá advokátovi patrila za zastupovanie iných klientov) vzhľadom na počet úkonov a predmet (ako aj hodnotu) sporu.
Paušálna odmena za celé zastupovanie je v zásade 130 eur. V závislosti od toho či ide o zastupovanie vo veciach upravených Občianskym zákonníkom, Zákonom o rodine, Zákonníkom práce, Obchodným zákonníkom, je paušálna odmena 200 eur, 130 eur, 150 eur, 200 eur bez ohľadu na počet úkonov vo veci; v prípade ustanovenia za opatrovníka dokonca 15eur za celé konanie vrátane odvolacieho konania a dovolacieho konania. V osobitných mimoriadne náročných alebo skutkovo zložitých veciach môže Centrum zvýšiť odmenu najviac o 100%.
V zmysle § 15 Zákona č. 327/2005 Z. z., ak súd prizná oprávnenej osobe náhradu trov konania, túto náhradu súd priznáva podľa § 9 a nasl. vyhlášky a oprávnená osoba nemôže v rozsahu pohľadávky na náhrade trov právneho zastúpenia s pohľadávkou nakladať. Advokát je oprávnený túto pohľadávku vymáhať v mene oprávnenej osoby a okamihom jej úspešného vymoženia sa pohľadávka považuje za postúpenú na advokáta. Ak oprávnenej osobe nebola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia, advokátovi prizná odmenu Centrum. Ak však advokát neuplatní právo na náhradu trov konania riadne a včas v konaní pred súdom; advokátovi právo na priznanie odmeny centrom nevznikne (§ 15 ods. 3 Zákona č. 327/2005 Z. z.). Centrum prizná advokátovi nárok na odmenu aj v prípade, ak advokát preukáže, že súdom priznanú náhradu trov preukázateľne nevymohol od osoby, ktorej bola náhrada týchto trov uložená. V takom prípade priznáva Centrum len paušálnu odmenu podľa § 14a a nasl. vyhlášky, bez ohľadu na výšku trov priznanú súdom.
Ustanovenia § 14a a nasl. vyhlášky na rozdiel od tarifnej odmeny, ktorá výšku odmeny odvíja od počtu úkonov právnej služby, zaviedli za poskytovanie právnych služieb advokátmi ustanovených Centrom paušálne odmeny, čím sa znemožňuje rozlíšiť zložitosť vecí, časová náročnosť, počet vykonaných úkonov právnej služby. Paušalizovaná odmena určitým spôsobom opomína účelnosť vymáhania práva alebo bránenia nároku.
Spravodlivosť paušálnej odmeny bez ohľadu na náročnosť veci
Otázkou ústavnosti paušalizovanej odmeny pre advokátov ustanovených Centrom sa v blízkej minulosti zaoberali aj najvyššie súdne autority, a to najvyšší súd a ústavný súd, aj keď výsledok rozhodovania v dôsledku väčšinového názoru ústavného súdu ohľadne neprípustnosti návrhu v kontexte s derogačnými účinkami nemá ešte jasné kontúry.
V danej veci Krajský súd v Bratislave v správnom súdnom konaní rozsudkom zamietol správnu žalobu advokáta proti rozhodnutiu Centra, ktorým bolo zamietnuté jeho odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým mu ako ustanovenému advokátovi bola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia podľa § 14a ods. 2 písm. a) vyhlášky. Advokát už v administratívnom konaní a následne v správnom súdnom konaní tvrdil, že pri jeho odmeňovaní podľa vyhlášky došlo k ústavne neakceptovateľnej diskriminácii nižšou paušálnou odmenou v porovnaní s výškou tarifnej odmeny. Preto aj v správnej žalobe navrhoval prerušenie konania a podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov. Krajský súd tento návrh zamietol a následne rozsudkom zamietol žalobu advokáta. Proti rozsudku krajského súdu podal advokát kasačnú sťažnosť, v ktorej zotrval na svojom právnom názore o nesúlade ustanovení vyhlášky s ústavou.
Najvyšší súd uznesením 5Sžk/23/2017 zo dňa 31. júla 2019 prerušil konanie o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/203/2015-25 zo dňa 17. januára 2017 do rozhodnutia ústavného súdu o súlade ustanovení § 14a a § 14b vyhlášky s čl. 1 ods. 1, čl. 12. ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a s čl. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a dňa 26. septembra 2019 doručil ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade ustanovení § 14a a § 14b vyhlášky s uvedenými ustanoveniami Ústavy SR, Dohovoru a Dodatkového protokolu.
Najvyšší súd uvádza, že vyššie uvedená právna úprava sa javí ako diskriminačná vo všeobecnosti k advokátom, keď dochádza k situácii, že advokátom, ktorí zastupujú klientov v rovnakých veciach inak prináleží odmena, no v prípade, ak má znášať náhradu trov právneho zastúpenia štát prostredníctvom centra právnej pomoci, znižuje sa táto odmena niekoľkonásobne, pričom môže klesnúť až na úroveň nákladov advokáta vynaložených v samotnom konaní. Takáto úprava zavádza rozličný/diskriminačný prístup k obsahovo zhodne poskytnutej právnej pomoci advokátmi v rozličnom čase z hľadiska odmeny a zasahuje do nadobudnutých práv advokátov. Nemožno pritom poprieť, že samotné poskytovanie právnej pomoci nemajetným klientom bezplatne alebo za zníženú odmenu na základe rozhodnutia štátu je súčasťou povinností vyplývajúcich z poslania advokáta a tradície advokácie. Hoci je úplne akceptovateľné, aby bol advokát povinný poskytovať právnu službu za zníženú odmenu, princípy jej právnej úpravy by mali zohľadňovať napríklad aj náročnosť poskytovanej právnej pomoci v danej veci z hľadiska jej obsahu a rozsahu. Ústavne ťažko udržateľnou sa tak javí aj samotná koncepcia určenia výšky odmeny advokáta ako odmeny paušálnej, ktorá nezohľadňuje počet vykonaných úkonov advokátom a iba nedostatočne náročnosť veci.
Ústavný súd uznesením PL. ÚS 6/2021-9 zo dňa 26. mája 2021 návrh najvyššieho súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. e) zákona o ústavnom súde ako podaný zjavne neoprávnenou osobou (odlišné stanovisko zaujalo až šesť sudcov ústavného súdu). Ako vyplýva z odôvodnenia uznesenia PL. ÚS 6/2021-9, ústavný súd „…posúdil splnenie procesných podmienok konania vo vzťahu k ustanoveniu § 14a ods. 2 písm. a) vyhlášky, teda ustanoveniu, ktoré je v prerušenom konaní pred všeobecným súdom „v hre“ vo forme preskúmania zákonnosti jeho aplikácie správnym orgánom a dospel k názoru, že prípadný derogačný nález ústavného súdu je síce spôsobilý spochybniť ústavnosť napadnutej právnej úpravy, ale bez účinkov na prejednávanú vec. Pripustiť najvyšším súdom uvažovaný právny dôsledok eventuálneho pozitívneho nálezu ústavného súdu by znamenalo priznať mu retroaktívne účinky, ktoré sú v právnom štáte, rešpektujúcom požiadavku právnej istoty, javom vyžadujúcim náležitú oporu v písanom práve (PL. ÚS 1/2018).“ (bod 27. odôvodnenia uznesenia ústavného súdu), „Z uvedených dôvodov právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého vyslovením nesúladu citovaných ustanovení s označenými článkami ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu by došlo k odlišnému posúdeniu konkrétnej žaloby žalobcu, ústavný súd hodnotí ako nedôvodný. Chýba mu potrebný právny základ. Okolnosti zdôrazňujúce aspekt prieskumu až právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy v správnom súdnom konaní, nadväzujúce na absenciu retroaktívneho účinku derogačného nálezu ústavného súdu, podporujú záver o nedostatku prejudiciality ako podmienky oprávňujúcej všeobecný súd na podanie návrhu na konanie o súlade právnych predpisov.“ (bod 33. odôvodnenia uznesenia ústavného súdu).
Paušalizovanie odmien za poskytovanie právnej pomoci osobám v hmotnej núdzi ustanoveným advokátom nepozná ani právny predpis (vyhláška č. 177/1996 Sb.) v Českej republike, ktorý v prípade zastupovania ustanoveným advokátom, základnú sadzbu tarifnej odmeny znižuje o 20% (§ 12a a 12b vyhláška 177/1996 Sb). Poslednú vyhláškou č. 177/1996 Sb. upravenú paušálnu odmenu za zastupovanie pri výkone funkcie opatrovníka ustanoveného správnym orgánom alebo súdom zrušil nálezom Pl. ÚS 17/21 dňa 19. októbra 2021 Ústavný súd Českej republiky s odôvodnením, že stanovenie takejto odmeny je v rozpore nielen s princípom rovnosti vo vzťahu k výkonu advokácie v širšom zmysle slova a v rozpore s právom advokáta získavať prostriedky pre svoje životné potreby prácou (čl. 26 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd), ale tiež s právom opatrovaného na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 Listiny.[2] Zároveň platí, že ak zaručuje štát právnym predpisom vymedzenému okruhu osôb právnu pomoc vo forme opatrovníctva, musí tiež vytvoriť podmienky na to, aby taká právna pomoc bola poskytovaná na zodpovedajúcej úrovni.
Ak existuje situácia, kedy časť spoločnosti vníma právnu úpravu ako diskriminačnú, jednoducho nespravodlivú, tak musí existovať aj mechanizmus, ako súdne preskúmať jej ústavnoprávnu udržateľnosť. V Slovenskej republike obdaril oprávnením kontrolovať súlad podústavných noriem s ústavou ústavodarca ústavný súd na návrh navrhovateľov vymenovaných v čl. 130 ods. 1 ústavy, medzi ktorých patrí v zmysle čl. 130 ods. 1 písm. d) aj súd, teda všeobecný súd. Oprávnenie všeobecného súdu iniciovať na pôde ústavného súdu konanie o súlade právnych predpisov vyplýva z čl. 144 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.“ To značí, že ak v konkrétne prejednávanej veci dospeje súd k záveru (domnieva sa), že aplikovaný právny predpis, a to aj podzákonný, odporuje právnemu predpisu vyššej právnej sily, konanie preruší, podá návrh na ústavný súd a vyčká, ako ústavný súd rozhodne. Prevažná časť teórie radí túto formu kontroly ústavnosti medzi tzv. konkrétnu kontrolu ústavnosti (návrh vzišiel v rámci konkrétne prejednávanej veci na všeobecnom súde), ale účinky do rozhodnutia ústavného súdu, pokiaľ by navrhovateľ uspel, by privodili stratu účinnosti napadnutej (nesúladnej) právnej úpravy, preto by do budúcna pôsobili aj erga omnes (cez stratu účinnosti napadnutého právneho predpisu, jeho časti, či ustanovenia). Na konkrétne prejednávanú vec by takéto rozhodnutie malo navyše ten vplyv, že súd (navrhovateľ) by po rozhodnutí ústavného súdu, ak by ústavný súd konštatoval nesúlad napadnutého právneho predpisu (alebo jeho časti, či ustanovenia) predmetnú právnu úpravu už neaplikoval.
Vzhľadom na to, že ústavný súd návrh odmietol na predbežnom prerokovaní, nedošlo k ústavnému preskúmaniu § 14a a §14b vyhlášky, preto nie je zrejmé, ako by bolo dopadlo konanie v merite veci.
Nechceme polemizovať s väčšinovým názorom pléna ústavného súdu, to nám neprináleží, ale myslíme si, že k hodnotnej polemike tak či tak predsa len došlo, a to prostredníctvom odlišných stanovísk k predmetnému uzneseniu č. k. PL. ÚS 6/2021-9. V tomto prípade išlo o odlišné stanoviská k výroku uznesenia, pričom svoje odlišné stanoviská formulovalo počtom šesť sudcov ústavného súdu, a to v piatich stanoviskách, pretože sudcovia Peter Straka a Rastislav Kaššák podali odlišné stanovisko spoločne. Je zrejmé, že na pôde ústavného súdu prebehol živý diskurz, pretože väčšinové rozhodnutie bolo prijaté len tesnou väčšinou jedného hlasu.
Osobitne do pozornosti dávame odlišné stanovisko sudcu Róberta Šorla, a to konkrétne body 6., 8. a 9. predmetného stanoviska. V bode 6. poukazuje sudca Róbert Šorl na účinky prípadného rozhodnutia (ak by sa rozhodlo v merite veci tak, že by sa konštatoval nesúlad) do budúcna, teda na všetky ďalšie podobné prípady a v bodoch. 8. a 9. poukazuje na účinky takéhoto rozhodnutia na konkrétne prejednávanú vec, teda na prípad, kvôli ktorému podal navrhovateľ návrh a odôvodňuje tak svoj názor, prečo považuje väčšinový názor, že rozhodnutie o nesúlade napadnutého ustanovenia zákona by nemohlo mať vplyv na rozhodnutie najvyššieho súdu, za nesprávny. Navyše ide o situáciu, keď tento mechanizmus – ak sa všeobecný súd domnieva, že aplikovať by mal právny predpis, ktorý je podľa jeho názoru nesúladný s ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy alebo so zákonom – je pre všeobecný súd jediný dostupný. Sudcovia Peter Straka a Rastislav Kaššák v bode 5. svojho spoločného odlišného stanoviska uvádzajú „Problém definujeme ako závažný, pretože na strane všeobecných súdov ide spravidla o problém procesne nepreklenuteľný iným mechanizmom. Ide o problém pochybnosti o ústavnosti právnej normy, ktorú má súd aplikovať, aby posúdil spor či vybavil iné súdne konanie. Ak je pritom norma, ktorú má súd použiť, neústavná, mení to spravidla zásadným spôsobom právny stav veci. Z hľadiska intenzity nedostatkov môže byť norma nespravodlivá, môže byť obsolétna, duplicitná, stará, nemoderná, no napriek tomu sa dá s týmito nedostatkami žiť. Čo by sa však nemalo, a to v žiadnom prípade obchádzať, tak to je nedostatok normy spočívajúci v jej neústavnosti. Pri porovnaní nedostatkov človeka, či už by išlo o nemoderného či nespravodlivého, dá sa život s týmito neduhmi nastaviť. Ak má však človek život ohrozujúcu chorobu, musí sa riešiť, a to akútne. Aj pri pomerovaní neduhov právnej normy je jej neústavnosť takouto chorobou, ktorá nie je zlučiteľná so životom a musí sa odstrániť. Neústavná norma je niečo, na čom sa spoločenstvo v zmluve (ústave) nedohodlo.“
V konečnom dôsledku nedošlo k meritórnemu preskúmaniu ústavnosti napadnutej právnej úpravy a keď sa pozrieme na čl. 130 ods. 1 ústavy, tak je nám zrejmé, že iniciovať takéto konanie nie je jednoduché, pretože okruh subjektov disponujúcich takýmto oprávnením je pomerne úzky.
Ako istý nedostatok vnímame to, že ide o subjekty, ktoré v podstate reprezentujú štátnu moc, ale iné osoby, napr. aj adresáti právnej úpravy, takúto možnosť nemajú. V konečnom dôsledku tak dochádza k situácii, kedy štát prijme ústavu ako aj podústavný právny predpis a konanie o nesúlade týchto právnych predpisov na pôde ústavného súdu (čo je koniec koncov orgán štátu) môžu v takomto prípade iniciovať len predstavitelia štátnych orgánov, ktorí v konečnom dôsledku môžu menej citlivo vnímať prípadnú protiústavnosť podústavného všeobecne záväzného právneho predpisu, než adresáti právnej úpravy, dokonca nie je vylúčené, že im aplikácia takéhoto právneho predpisu s poukazom na prezumpciu zákonnosti a ústavnosti normatívnych právnych aktov, môže do istej miery aj vyhovovať.
Myslíme si, že je žiaduce, aby sa okruh subjektov, ktoré môžu podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125, rozšíril, pričom by malo ísť o rozšírenie smerom k osobám, ktoré nie sú predstaviteľmi štátnej moci. Vhodným adeptom by bola práve Slovenská advokátska komora, ktorej členovia sú v dennodennom kontakte s tými, ktorí potrebujú právnu pomoc a ktorí sú najčastejšími adresátmi právnych úprav, a to aspoň v prípadoch, ktoré sa týkajú nezávislosti advokáciea realizácie práva na spravodlivé súdne konanie.[3] Posledne sa okruh navrhovateľov rozšíril o predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 týkajúcich sa výkonu súdnictva, a to novelizáciou ústavy ústavným zákonom č. 161/2014 Z. z. a s účinnosťou od 01. 01. 2025 by mal mať takúto možnosť aj senát ústavného súdu, a to podľa čl. 127 ods. 5 ústavy.
Na záver by sme si mohli položiť otázku, aké sú legitímne očakávania advokáta, budúceho advokáta, účastníka konania, či verejnosti. Táto otázka by ale priniesla množstvo odpovedí, čo by bolo nad rámec tohto príspevku a s najväčšou pravdepodobnosťou by sa len otvorila, hoci zaujímavá, ale siahodlhá diskusia bez konca. Pozrime sa na vec cez princíp ekvivalencie a solidarity, a to v nadväznosti na princíp legitímnych očakávaní. Motívy, prečo sa mladý človek rozhodne študovať právo, absolvovať náročné právnické štúdium[4] a po jeho ukončení si zvoliť náročné a stresujúce, hoci krásne a atraktívne povolanie, sú rôzne. Ak sa ale budúci právnik rozhodne sa svojím povolaním aj živiť, tak očakáva istú ekvivalenciu v tom, že za svoju prácu bude aj primerane odmenený. Táto motivácia je nepochybne prítomná aj pri iných povolaniach, pretože ťažko si predstaviť, že by všetci pracovali pro bono (lekár, sudca, zdravotná sestra, inštalatér, advokát atď.).
Povrchný čitateľ by mohol dospieť k unáhlenému názoru, že advokáti nie sú v tomto prípade spokojní s odmeňovaním. Ale celá situácia má ešte jeden rozmer, ktorý sa týka možného vplyvu na kvalitu poskytovaných služieb. Alexander Bröstl uvádza, že John Paul Stevens, sudca Najvyššieho súdu Spojených štátov amerických v prípade Walters v. National Association od Radiation Survivors z r. 1985 vyjadril svoj názor v odlišnom stanovisku k väčšinovému rozhodnutiu, ktorým sa rozhodlo, že stanovenie limitu 10 dolárov ako trovy pre advokáta v prípade podpory pre veteránov je v súlade s ústavou Spojených štátov amerických, že tento nízky limit v skutočnosti zbavuje veterána jeho práva na právnu pomoc a znižuje funkciu obhajcu.[5] Alexander Bröstl v kapitole Čo Shakespeare písal o právnikoch poukazuje na Shakespearovu hru Henrich VI. a známu vetu, ktorý predniesol Dick The Butcher „Prvú vec, ktorú urobíme – pozabíjajme všetkých právnikov.“. Spomínaný sudca Najvyššieho súdu USA (J. P. Stevens) to vnímal tak, odkazujúc na známeho alžbetínskeho spisovateľa a dramatika, že likvidácia právnikov je krok v smere totalitárnej formy vlády.[6]
Inými slovami, obmedzovanie odmien pre advokátov môže byť verejnosťou vnímané kladne (a koniec koncov aj pre advokátov je to predsa len lepšie, než ich likvidácia), ale len do chvíle, keď ten – ktorý jednotlivec nemá zásadný právny problém, ktorý ho ťaží, lebo vtedy iste uzná potrebnosť právnych služieb, a to spravodlivo honorovaných, lebo robotník je hodný svojej mzdy a nedostatočne platená práca má nezriedka vplyv na jej kvalitu, čo by v krajine s posttotalitnou minulosťou malo byť dostatočne známe, a to aj politikom. Ale nezaškodí si to pripomenúť.
Zoznam použitej literatúry/poznámky:
Uznesenie Najvyššieho súdu SR 5Sžk/23/2017 zo dňa 31. júla 2019
Uznesenie Ústavného súdu SR PL. ÚS 6/2021-9 zo dňa 26. mája 2021
Nález Ústavný súd Českej republiky Pl. ÚS 17/21 zo dňa 19. októbra 2021
Dôvodová správa k zákonu č. 327/2005 Z. z.
Koncepcia činnosti Centra právnej pomoci na roky 2020-2021
Bröstl, A.: Na konci je súd. Kalligram 2015. 230 str., ISBN 978-80-8101-908-1, str. 96 – 97
RESUMÉ
(NE)Spravodlivosť v odmeňovaní advokátov ustanovených Centrom právnej pomoci?
Pokiaľ je účelom zákona č. 327/2005 Z. z. zabezpečiť úlohu štátu poskytovať kvalifikovanú právnu pomoc advokátom osobám, ktoré si v dôsledku ťažkej finančnej situácie nemôžu právnu pomoc zabezpečiť sami, javí sa ako nespravodlivé, aby sa na plnení tejto úlohy štátu podieľali jednotliví advokáti v tak vysokej miere a bez ohľadu na predmet sporu, ako upravuje súčasný § 14a a nasl. vyhlášky, ktorý nezohľadňuje faktickú odbornú a časovú náročnosť vedenia sporu, a miera paušalizácie odmeny tak presahuje akceptovateľnú mieru nespravodlivosti s prihliadnutím na možné varianty nevyhnutnosti vedenia sporu, čím je porušený princíp primeranosti. Vytvára sa tak priestor na nerovnosť vo vzťahu k tým istým sporom zastupovaným advokátom, ktoré si klient zvolil, teda spôsobom iného typu právnej pomoci. Touto disproporciou tak dochádza k porušovaniu všeobecných predpokladov uskutočnenia práva na spravodlivý proces a k vytváraniu prostredia právnej neistoty.
SUMMARY
(IN)Justice in the Remuneration of Lawyers Appointed by the Legal Aid Centre?
Insofar as the purpose of Act No. 327/2005 Coll. is to ensure that the State provides professional legal assistance to persons who, due to their difficult financial situation, cannot afford to pay for a lawyer themselves where such assistance is provided by lawyers admitted to the Bar, it seems unfair that individual lawyers should be involved in the performance of this task vested in the State to such a large extent and irrespective of the subject matter of the dispute, as provided for at present in Sec. 14a et seq. of Regulation No. 655/2004 Coll. on the Attorneys’ Fees and Compensations for the Provision of Legal Services, which does not take into account the actual complexity of the litigation (both in terms of the expertise and time). The flat-rate scheme thus goes far beyond the acceptable degree of injustice and unfairness (taking into account possible ways of conducting litigation) which in fact constitutes a breach of the principle of proportionality. It leaves room for inequality when compared with the same type of dispute in which a client is represented by a lawyer of his/her own choice. This disproportion infringes general prerequisites for the exercise of the right to a fair trial, and creates legal uncertainty.
ZUSAMMENFASSUNG
(UN)Gerechtigkeit bei der Entlohnung der vom Zentrum für Rechtshilfe bestellten Rechtsanwälte
Wenn der Zweck des Gesetzes Nr. 327/2005 der Gesetzsammlung ist, die Aufgabe des Staates bei der Erbringung eines qualifizierten Rechtsbeistandes durch Rechtsanwälte für jene Personen, die wegen ihrer schwierigen finanziellen Lage nicht imstande sind, die notwendige Rechtshilfe für sich selbst zu besorgen, zu übernehmen, es scheint dabei als ungerecht zu sein, dass an der Erfüllung dieser Aufgabe des Staates sich einzelne Rechtsanwälte in einem so hohen Ausmaß ohne Rücksicht auf den Streitgegenstand – wie es durch die derzeitige Bestimmung § 14a und ff. der Verordnung geregelt wird, beteiligen sollen, wobei dabei faktische fachliche Ansprüche und Zeitaufwand bei der Streitführung nicht berücksichtigt werden und das Ausmaß der Pauschalierung der Vergütung dabei das akzeptable Maß der Ungerechtigkeit mit Rücksicht auf mögliche Varianten der Unerlässlichkeit der Streitführung überschreitet, wodurch der Grundsatz der Angemessenheit verletzt wird. Es wird demzufolge ein Raum für Ungleichheit gegenüber denselben Streitfällen geschaffen, in welchen den Kunden ein von ihm selbst gewählter Rechtsanwalt vertritt, somit der Art und Weise einer anderen Rechtshilfeart. Durch diese Disproportion kommt es zur Verletzung von allgemeinen Voraussetzungen für die Geltendmachung des Rechtes auf einen gerechten Prozess und zur Schaffung des Umfeldes einer rechtlichen Unsicherheit.
[1] Každé profesijné spoločenstvo si vytvára vlastné kolektívne povedomie. Výhodou advokátov je to, že majú priamu spätnú väzbu z boja o právny štát, ktorého sú aktérmi.
[2] V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na to, že dikcia čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania. je veľmi podobná textu čl. 47 ods. 2 ústavy Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom., nehovoriac už o tom, že Listina základných práv a slobôd bola uvedená ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej republiky č. 23/199 Zb., a teda bola recepčnou normou podľa čl. 152 ods. 1 recipovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky, čo znamená, že je súčasťou aj nášho právneho poriadku.
[3] Aby to nebolo vnímané, ako nejaké účelové prianie z prostredia advokácie- len poukazujeme na to, že aj samotný takýto návrh na konanie o nesúlade právnych predpisov môžu podať len subjekty, ktoré sú vo tzv. verejnomocenskom postavení.
[4] Aj v krajine, kde je verejnosti, žiaľ, bežným dešpekt k vzdelaniu, si študent práva s istou pokorou uvedomí koľko toho nevie, a pokiaľ si to neuvedomí počas štúdia, o to viac si to uvedomí v praxi. A pokiaľ si to neuvedomí nikdy, tak to zvyčajne prinesie negatívne dôsledky, a to nielen jemu samotnému.
[5] Bröstl, A.: Na konci je súd. Kalligram 2015. 230 str., ISBN 978-80-8101-908-1, str. 96 – 97
[6] Tamže, str. 96 – 97