- Článok 49 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie a zásada právnej istoty sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že osoba oprávnená zapísať spoločnosť do registra partnerov verejného sektora nemôže vykonať takýto zápis, ak vzťah, ktorý má k partnerovi verejného sektora, môže spochybniť jej nestrannosť, najmä ak je personálne alebo majetkovo prepojená s týmto partnerom verejného sektora, pričom nie sú spresnené iné kritériá umožňujúce posúdiť túto nestrannosť a nedodržanie tejto požiadavky nestrannosti vedie k uloženiu sankcie trestnoprávnej povahy, a to pod podmienkou, že táto oprávnená osoba a uvedený partner verejného sektora môžu, vzhľadom na znenie tejto vnútroštátnej právnej úpravy, ako aj jej výklad na základe bežných metód výkladu práva zo strany príslušných vnútroštátnych súdov, dostatočne jasne a presne určiť, ktoré konania a opomenutia môžu založiť ich trestnoprávnu zodpovednosť.
- Článok 49 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie a zásada právnej istoty sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá v prípade nedodržania požiadavky nestrannosti, ktorej podlieha osoba oprávnená zapísať spoločnosť do registra partnerov verejného sektora, len stanovuje, že tejto spoločnosti sa uloží pokuta zodpovedajúca výške hospodárskeho prospechu, ktorý táto spoločnosť získala v rámci svojich vzťahov s verejným sektorom, pričom nespresňuje parametre umožňujúce určiť tento prospech, a to pod podmienkou, že tieto parametre možno určiť na základe bežnej metódy výkladu práva uplatňovanej príslušnými vnútroštátnymi súdmi, takže uvedená spoločnosť bude schopná dostatočne jasne a presne určiť sankcie, ktorým sa vystavuje v prípade porušenia tejto právnej úpravy.
- Článok 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá spoločnosti, ktorá porušila túto právnu úpravu, automaticky ukladá pokutu zodpovedajúcu výške hospodárskeho prospechu, ktorý táto spoločnosť získala v rámci svojich vzťahov s verejným sektorom, bez toho, aby príslušný orgán mohol na účely určenia výšky tejto pokuty zohľadniť akúkoľvek okolnosť týkajúcu sa porušenia predmetnej povinnosti. Naproti tomu článok 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje uloženie pokuty v rámci rozpätia zahŕňajúceho minimálnu a maximálnu výšku, pokiaľ príslušný orgán prihliada najmä na povahu, závažnosť, ako aj spôsoby a následky porušenia dotknutej povinnosti.
Rozsudok Súdneho dvora z 22. januára 2026 vo veci C-590/24, AK Dlhopolec a i. – ECLI:EU:C:202ž:41.
Prejudiciálne otázky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) upriamili pozornosť Súdneho dvora na čl. 49 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) upravujúci zásadu zákonnosti a primeranosti trestných činov a na všeobecnú právnu zásadu právnej istoty.[1] Súdny dvor vo svetle týchto dvoch prameňov objasnil, ako treba vnímať požiadavku jasnosti a presnosti pri definovaní konania, s ktorým sa spája trestnoprávna zodpovednosť, a pri určení sankcie, ktorá je s týmto konaním spojená. Rovnako sa venoval otázke primeranosti sankcie.
NS SR potreboval odpovede Súdneho dvora, aby mohol posúdiť zákon č. 315/2016 Z. z. o registri partnerov verejného sektora a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 315/2016 Z. z.“). Konkrétne ide o § 19 písm. c), ktorý požaduje nestrannosť tzv. oprávnenej osoby konajúcej podľa tohto zákona vo vzťahu k partnerovi verejného sektora alebo k členom jeho orgánov, a o § 13 predpokladajúci sankcie za nedodržanie uvedenej požiadavky nestrannosti. Až po tomto posúdení bude môcť NS SR rozhodnúť o dovolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline, ktorým tento nevyhovel odvolaniu voči uzneseniu Okresného súdu Žilina o uložení pokút podľa § 13 ods. 1 zákona č. 315/2016 Z. z. Dôvodom uloženia pokút bola skutočnosť, že konateľ a spoločník oprávnenej osoby (v tomto prípade to bola spoločnosť AK Dlhopolec) a jeden z konateľov partnera verejného sektora (v tomto prípade to bola spoločnosť MABONEX SLOVAKIA spol. s r. o.) boli spoločníkmi a konateľmi v tretej spoločnosti, čo súd považoval za spochybnenie nestrannosti oprávnenej osoby voči partnerovi verejného sektora.
Keďže Súdny dvor bol vyzvaný na výklad Charty, musel sa najprv vysporiadať s čl. 51 ods. 1 Charty upravujúcim pôsobnosť Charty a skúmať, či právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, predstavuje vykonávanie práva Únie zo strany členského štátu. Súvis medzi zákonom č. 315/2016 Z. z., ktorý sám o sebe nepreberá žiaden akt práva Únie, a právom Únie našiel Súdny dvor v tom, že zápis do registra partnerov verejného sektora, ktorý predpokladá zákon č. 315/2016 Z. z. predstavuje nevyhnutnú podmienku na to, aby hospodársky subjekt mohol uzavrieť zmluvu v rámci postupu verejného obstarávania, čím Slovenská republika využila diskrečnú právomoc vyplývajúcu zo smernice 2014/24/EÚ o verejnom obstarávaní.
Ďalej sa musel Súdny dvor vysporiadať s otázkou, či režim sankcií podľa § 13 zákona č. 315/2016 Z. z. má vôbec trestnoprávnu povahu, aby sa na neho mohol vzťahovať čl. 49 Charty. Konečné slovo v tomto hodnotení síce bude mať vnútroštátny súd, ale Súdny dvor poskytol vnútroštátnemu súdu prehľad kritérií, podľa ktorých sa hodnotí trestnoprávny charakter sankcií (právna kvalifikácia porušenia práva vo vnútroštátnom práve, samotná povaha porušenia a stupeň prísnosti sankcie), a aj svoju analýzu týchto kritérií so záverom, že režim sankcií s charakteristikami uvedenými v § 13 zákona č. 315/2016 Z. z. má trestnoprávnu povahu v zmysle článku 49 Charty.
Následne sa Súdny dvor zaoberal tým, či zodpovedá čl. 49 Charty a požiadavke všeobecnej zásady právnej istoty taká právna úprava, ktorá nedodržanie požiadavky nestrannosti oprávnenej osoby voči partnerovi verejného sektora spája so sankciou trestnoprávnej povahy, pričom však nespresňuje kritériá na posúdenie nestrannosti, čo je vlastne prípad § 19 písm. c) zákona č. 315/2016 Z. z. Súdny dvor síce uviedol, že zásada právnej istoty a jej osobitné vyjadrenie v zásade zákonnosti vyžaduje, aby právna úprava dotknutým osobám umožnila s istotou poznať rozsah povinností, ktoré im táto úprava stanovuje, pričom musia mať možnosť jednoznačne poznať svoje práva a povinnosti a podľa toho konať, čo znamená, že právna úprava musí jasne vymedzovať porušenia a tresty za ne tak, aby dotknutá osoba mohla zo znenia príslušného ustanovenia, a prípadne za pomoci výkladu tohto ustanovenia zo strany súdov rozpoznať, ktoré konania alebo opomenutia zakladajú jej trestnoprávnu zodpovednosť. Súčasne však pripomenul svoju judikatúru a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej nie je v rozpore s predchádzajúcim tvrdením použitie legislatívnej techniky spočívajúcej v prednostnom využití všeobecných kategórií pred taxatívnymi výpočtami a ani situácia, keď dochádza k postupnému objasňovaniu pravidiel trestnoprávnej zodpovednosti prostredníctvom súdnych výkladov pod podmienkou, že výsledok je primerane predvídateľný. Podľa názoru Súdneho dvora právna úprava obsiahnutá v § 19 písm. c) obstojí vo svetle takto definovaných požiadaviek, aj keď nestanovuje presné kritériá týkajúce sa kvality, povahy, trvania a blízkosti vzťahu alebo väzieb, ktoré by mohli vyvolať pochybnosti o nestrannosti oprávnenej osoby vo vzťahu k partnerovi verejného sektora a zároveň v tejto súvislosti priznáva orgánu, ktorý prípadne uloží sankciu za nedodržanie tejto požiadavky nestrannosti, širokú mieru voľnej úvahy. Zvolené formulácie totiž umožňujú dotknutým osobám s dostatočnou jasnosťou a presnosťou poznať obsah ich povinností v súvislosti s nestrannosťou a vedieť, že porušenie týchto povinností môže založiť ich trestnoprávnu zodpovednosť spojenú so sankciami stanoveným v § 13 zákona č. 315/2016 Z. z. Súdny dvor nepovažoval za problematické ani to, že vnútroštátne súdy určili rozsah nestrannosti odkazom na judikatúru týkajúcu sa nestrannosti sudcov. Je to vlastne príklad postupného objasňovania pravidiel trestnoprávnej zodpovednosti prostredníctvom súdnych výkladov, pričom analogické uplatnenie judikatúry existujúcej v inom právnom kontexte nemožno považovať za nepredvídateľné, keďže patrí do rámca bežných metód výkladu práva.
Podobným spôsobom Súdny dvor posúdil aj spôsob určenia sankcie za nedodržanie požiadavky nestrannosti oprávnenej osoby vo vzťahu k partnerovi verejného sektora. NS SR poukazoval na to, že právna úprava v §13 zákona č. 315/2016 predpokladá pokutu zodpovedajúcu výške hospodárskeho prospechu, ktorý táto spoločnosť získala v rámci svojich vzťahov s verejným sektorom, pričom však nespresňuje parametre umožňujúce určiť tento prospech. Súdny dvor pripomenul požiadavku predvídateľnosti sankcie, pričom nejednoznačnosť alebo neurčitosť použitých pojmov musí byť odstrániteľná použitím bežných výkladových metód. Za takúto výkladovú metódu považuje Súdny dvor aj odkaz na dôvodovú správu zákona, ktorú použili aj Okresný súd Žilina a aj Krajský súd v Žiline.
Ako poslednej sa Súdny dvor venoval otázke primeranosti sankcie vo vzťahu k právnej úprave, ktorá ako sankciu predpokladá pokutu zodpovedajúcu výške hospodárskeho prospechu a to bez toho, aby príslušný orgán mohol rozlišovať podľa povahy spáchaného porušenia alebo zohľadniť iné negatívne právne následky spojené s uložením pokuty. Podľa judikatúry Súdneho dvora prísnosť sankcií musí byť primeraná závažnosti porušení, ktoré tieto sankcie postihujú, a to najmä zabezpečením skutočne odrádzajúceho účinku. Z tohto pohľadu Súdny dvor nevidel ako problematické to, že sankcia sa rovná celej výške hospodárskeho prospechu, pretože to prispieva k jej účinnosti na účely dosiahnutia cieľa sledovaného uvedeným zákonom, ktorým je zabezpečiť transparentnosť právnych a obchodných vzťahov, ktoré verejný sektor udržiava so svojimi partnermi. Rovnako nevidel ako problematické to, že nie je stanovená horná hranica pokuty, keďže zavedenie takejto hornej hranice by mohlo ohroziť účinnosť pokuty, ako aj jej odrádzajúci a represívny účinok. Za rozporné s čl. 49 ods. 3 Charty však považoval automatické ukladanie pokuty, čo nerešpektuje zásadu proporcionality, keďže orgán ukladajúci pokutu nemá možnosť upraviť výšku pokuty podľa závažnosti spáchaného porušenia.
Rozhodnutie spracovala:
prof. JUDr. Martina Jánošíková, Ph.D.
Ústav medzinárodného práva a európskeho práva UPJŠ v Košiciach, Právnickej fakulty
[1] NS SR žiadal tiež o výklad článkov 26, 49 a 114 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, smernice 2014/23/EÚ o udeľovaní koncesií a smernice 2014/24/EÚ o verejnom obstarávaní. Súdny dvor síce konštatoval, že má právomoc aj na zodpovedanie týchto otázok, avšak otázky označil za neprípustné, pretože boli založené na hypotetickej situácii a ani neobsahovali dostatok informácií, ktoré by Súdnemu dvoru umožnili poskytnúť užitočnú odpoveď.