Neschopnosť vnútroštátnych súdov zabezpečiť riadne zastupovanie záujmov detí počas konania o úprave styku a zverení do starostlivosti samo osebe predstavuje porušenie ich práva na rešpektovanie rodinného života podľa článku 8 Dohovoru. Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci X a ostatní proti Slovinsku z 19. decembra 2024, týkajúci sa sťažnosti č. 27746/22 a 28291/22
Dotknuté ustanovenie:
- článok 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach[1] (právo na spravodlivé súdne konania)
- článok 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach [2] (právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života)
Skutkové okolnosti prípadu
Sťažovateľka X je matka troch detí, ktoré vystupujú ako druhý, tretí a štvrtý sťažovateľ, štátni príslušníci Slovinska. Sťažovateľka sa v roku 2018 rozišla so svojím manželom a obaja podali návrh na rozvod a žiadosť o zverenie detí do osobnej starostlivosti. Rozchod bol tvrdý a k dohode medzi nimi nedošlo. Pôvodne boli deti zverené matke, ale po roku boli zverené dočasne do starostlivosti otcovi s odôvodnením, že sa matka snažila deťom otca odcudziť. Deti boli následne v roku 2020 matke násilím odobraté za účasti polície, sociálnych pracovníkov a susedov, pričom zákrok trval štyri hodiny a prípad zaujal aj médiá. V tom čase mal syn 8 rokov a dievčatá po 6 rokov. Súd rozhodol o zákaze styku matky s deťmi až do roku 2023, kedy bolo rozhodnutie zvrátené, najmä s ohľadom na to, že deti od otca opakovane utekali k matke.
Konanie vo veci bolo pridelené sudkyni P. na základe toho, že bola v danom čase sudkyňou s najnižším počtom nevybavených rodinnoprávnych vecí. X namietala tento postup a podala niekoľko žiadostí, aby bola vec pridelená inému (zákonnému) sudcovi.
Orgán sociálnoprávnej ochrany detí viackrát navrhoval, aby súd ustanovil „obhajcu detí“, t. j. osobu, ktorá v zmysle slovinského právneho poriadku prostredníctvom úradu verejného ochrancu práv zastupuje práva detí v konaní. Vnútroštátny súd však ustanovil len znalca z odboru psychiatrie a znalca z odboru klinickej psychológie s odôvodnením, že sťažovateľka nedala súhlas s ustanovením „obhajcu detí“. V zmysle platného práva však súd mohol ustanoviť „obhajcu detí“ aj bez súhlasu rodičov. Sudca deti nevypočul s odvolaním sa na ich nízky vek, neschopnosť porozumieť komplexnosti situácie a s ohľadom na znalecké posudky, ktoré mal k dispozícii. Neskôr matka žiadala o ustanovenie opatrovníka ad litem pre deti, ktoré medzičasom mali 8 a 11 rokov, ale súd jej žiadosť zamietol s odôvodnením, že by ustanovenie opatrovníka značne predĺžilo konanie a nebolo by „produktívne“ s ohľadom na pokročilú fázu konania.
Po vyčerpaní vnútroštátnych prostriedkov nápravy sťažovateľka podala sťažnosť na ESĽP pre porušenie práva na zákonného sudcu a pre nezohľadnenia záujmu a práv detí v konaní.
Z rozhodnutia ESĽP
Vo vzťahu k právu na spravodlivé súdne konanie ESĽP poukázal na to, že v Slovinsku boli platné a účinné pravidlá upravujúce postúpenie vecí v prípade, že sudca bol dlhšie neprítomný. Predseda okresného súdu však prideľovaním rodinnoprávnych vecí sudcom s najnižším počtom nevybavených vecí tohto typu konal v rozpore s objektívnymi vopred stanovenými kritériami a v rozpore s jasným účelom zákona – zabezpečiť náhodnosť pri prideľovaní vecí. ESĽP usúdil, že jeho rozhodnutie porušilo vnútroštátnu legislatívu, narušilo dôveru sťažovateľky v proces prideľovania prípadov a bolo v rozpore s podstatou práva na „súd zriadený zákonom“. V tomto smere teda došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru.
Vo vzťahu k právu na rešpektovanie rodinného života ESĽP konštatoval, že rozhodnutím o zákaze styku s matkou došlo k porušeniu práva, keďže len výnimočné okolnosti môžu odôvodniť prerušenie rodinných vzťahov, ako aj z dôvodu násilného odobratia detí bez predchádzajúceho upovedomenia matky a prípravy detí na nový domov, resp. nevyužitím iných menej traumatizujúcich opatrení. Následne sa ESĽP zaoberal otázkou, či došlo k porušeniu práva aj z dôvodu absencie zapojenia detí do rozhodovacieho procesu.
Súd poznamenal, že vnútroštátne právo (Zákon o rodine) umožňovalo úradu pre sociálnoprávnu ochranu detí a vnútroštátnemu súdu ustanoviť opatrovníka ad litem a/alebo „obhajcu detí“ s cieľom zabezpečiť, aby záujmy a práva detí boli náležite chránené. Nebolo spochybnené, že vyššie uvedený opatrovník alebo „obhajca detí“ mohol byť v zmysle právnych predpisov ustanovený aj bez súhlasu rodičov.
Okrem toho Zákon o rodine stanovoval, že názor dotknutého dieťaťa by mal posúdiť vnútroštátny súd, ak je dieťa schopné pochopiť význam a dôsledky prebiehajúceho konania. V tejto súvislosti ESĽP pripomenul, že v čase vydania rozhodnutia o zverení detí otcovi mali deti deväť a šesť rokov. V čase vydania rozsudku, ktorým bol matke zakázaný styk s deťmi, mali jedenásť a osem rokov. Vnútroštátne súdy poukázali na vek sťažovateľov a rozhodli, že nie je potrebné, aby boli vypočuté, keďže ich želania a ich najlepší záujem sa nemusia nevyhnutne prekrývať, pretože boli intenzívne v centre konfliktu medzi rodičmi a boli vystavené jednostrannému vplyvu matky. Odvolávali sa aj na skutočnosť, že rozhovor s nimi viedol odborný psychológ, ktorému všetky tri deti komunikovali želanie bývať s matkou. Okresný súd v Ľubľane predpokladal, že sťažovateľkine deti by s najvyššou pravdepodobnosťou vyjadrili rovnaké želanie, keby ich vypočul okresný súd.
ESĽP vzal do úvahy skutočnosť, že sťažovateľkine deti neboli nikdy vypočuté vnútroštátnym súdom už pri posudzovaní toho, či bolo prerušenie styku medzi sťažovateľkou a jej deťmi odôvodnené. Je však dôležité poznamenať, že rozhodnutie vnútroštátnych súdov nevypočuť sťažovateľkine deti bolo ďalším z dôvodov, prečo ich účasť v konaní prostredníctvom vhodného nestranného zástupcu bola ešte naliehavejšia. ESĽP viackrát odkázal na svoje rozhodnutie vo veci C proti Chorvátsku,[3] ktoré sa týkalo obdobnej situácie a v ktorom kládol dôraz na prínos plynúci z ustanovenia opatrovníka ad litem pre dieťa rodičov, medzi ktorými prebieha spor o zverenie do osobnej starostlivosti.
Napriek tomu, že napadnuté opatrenia mali na deti závažný dopad a deti prejavovali značný odpor voči opatreniam, okresný súd nepripisoval žiadny význam potrebe ustanoviť deťom opatrovníka. Vo svojom rozsudku sa opieral o skutočnosť, že sťažovateľka pôvodne odmietla dať súhlas na ustanovenie „obhajcu detí“. Okresný súd prehliadol skutočnosť, že súhlas rodičov nie je nevyhnutnou podmienkou na ustanovenie takéhoto „obhajcu“ a že orgán pre sociálnoprávnu ochranu detí navrhol ustanovenie opatrovníka ad litem, ktorého okresný súd mohol a mal ustanoviť z vlastnej iniciatívy
Vzhľadom na to ESĽP konštatoval, že neschopnosť vnútroštátnych súdov zabezpečiť riadne zastupovanie záujmov detí sťažovateľky počas konania o úprave styku a zverení do starostlivosti samo osebe predstavuje porušenie ich práva na rešpektovanie rodinného života podľa článku 8 Dohovoru.
Odôvodnenie je redakčne krátené a upravované.
Rozhodnutie spracovala:
Mgr. Michaela Chládeková, PhD.
Odbor medzinárodných vzťahov SAK
[1] Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený. (…)
[2] 1. Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. 2. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.
[3] Viď rozsudok ESĽP vo veci C proti Chorvátsku z 8. októbra 2020, týkajúci sa sťažnosti č. 80117/17