Doc. JUDr. Zuzana Mlkvá Illýová, PhD. ukončila Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave v roku 2013. Na rovnakej fakulte získala v roku 2016 akademický titul „PhD“. V roku 2017 ukončila dvojročné postgraduálne štúdium „British Law Centre“ zamerané na anglické právo a právo EÚ. V roku 2018 získala akademický titul „JUDr“ na Právnickej fakulte UK v Bratislave a roku 2020 získala vedecko-pedagogický titul „docent“ rovnako na Právnickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobí ako vysokoškolská pedagogička na Právnickej fakulte UK v Bratislave a je riaditeľkou Ústavu klinického právneho vzdelávania. Ako advokátka pôsobí aj v právnej praxi s primárnym zameraním na trestné právo, občianske právo a rodinné právo. Je členkou disciplinárnej komisie Slovenskej advokátskej komory.
Svet práva prináša veľa nadprirodzených javov a jedným z nich je vláda nad časom. Magické schopnosti však prinášajú aj zvýšenú dávku zodpovednosti za dôsledky ich využívania, pretože v opačnom prípade to dopadne aj tak, že zákonodarca „vykúzli“ ex nihilo sedemdesiatšesť dní navyše, s ktorými budeme musieť najbližších desať rokov počítať.
Svet práva v mnohom pripomína rozprávkovú krajinu. Jeho súčasťou sú udalosti, ktoré sa v skutočnosti nikdy nestali, no v tomto svete existujú (právne fikcie) alebo naopak javy, ktoré sa v skutočnosti udiali, ale v rozprávkovom svete práva neexistujú (nulita). Žijú v ňom fiktívne bytosti, ktoré sa nenarodili a predsa sú nesmrteľné (právnické osoby), hovoriace budovy a peniaze (nadácie), nenarodení, ktorí majú práva (nasciturus), bezdetní sa v právnej rozprávke stávajú rodičmi (adopcia) a je možné priviesť späť k životu osobu, ktorá už bola v očiach práva mŕtva (zrušenie rozsudku o vyhlásení osoby za mŕtvu). Právne normy majú tiež moc vykúzliť niečo, čo v skutočnom svete nemá svoje hmotné vyjadrenie (právny inštitút).
Čas plynie tak v skutočnom svete, ako aj v rozprávkovom svete práva, kde tvorí právne významnú skutočnosť. Obzvlášť má trvanie určitej skutočnosti po určitú dobu za následok vznik, zmenu alebo zánik práv či povinností (vydržanie, premlčanie) alebo aj spôsobilosti právne konať. Čas však v obidvoch svetoch neplynie rovnako. V skutočnom svete predstavuje fyzikálny čas nepriestorové lineárne kontinuum, v ktorom sa udalosti dejú v zjavne nenávratnom poradí, a preto nie je možné sa spätne vrátiť do minulosti. Zároveň v skutočnom svete (na planéte Zem) platí, že čas plynie pre všetkých rovnako a predstavuje tak objektívnu veličinu. V rozprávkovom svete práva je však čas relatívnejší ako v Einsteinových teóriách. Už v čase starobylého učeného práva napríklad platili zásady, že čas neplynie pre nevedomých (ignoranti non currit tempus) a ani proti kráľovi v pozícii sudcu (nullum tempus occurrit regi). Aj dnes je možné v čarovnom svete práva s časom oveľa voľnejšie narábať ako v skutočnom svete – je možné čas pretočiť naspäť (odpustenie zmeškania lehoty), cestovať v čase do minulosti a dávať príkazy (rektroaktivita), vrátiť čas späť a kúzlom zrušiť všetko, čo sa udialo (odstúpenie od zmluvy s účinkom ex tunc), zastaviť jeho plynutie (spočívanie lehoty) alebo vrátiť veci do pôvodného stavu vymazaním nejakej udalosti, ktorá sa v minulosti v rozprávkovom svete práva stala (restitutio in integrum). V rozprávkovom svete práva je taktiež možné vytvoriť deň, ktorý má iba dvadsaťtri hodín (nariadenie vlády č. 46/2017 Z. z. o zavedení letného času v rokoch 2017 až 2021).
O tom, ako v rozprávkovom svete práva čas plynie, resp. či vôbec plynie, nerozhodujú ako v skutočnom svete objektívne zákony prírody, ale zákonodarca, ktorý je v tomto smere takmer všemohúci. Túto moc je však potrebné použiť veľmi obozretne, lebo zásah do časového kontinua právneho sveta síce nevytvorí časopriestorové trhliny ako v niektorých vedecko-fantastických románoch, ale aj tak má závažné dôsledky. O tom sa mohol presvedčiť aj slovenský zákonodarca, ktorý svoju moc nad časom v plnej miere demonštroval prijatím zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
Tento zákon prijali poslanci Národnej rady Slovenskej republiky v rámci prvej vlny pandémie COVID-19 ako nástroj na zníženie mobility obyvateľstva. Pokiaľ ide o vládu nad časom, zákonodarca ukázal doteraz nevídané kúzlo, ktoré si v ďalšom texte bližšie priblížime.
V prvom paragrafe je uvedené nasledovné ustanovenie:
„Lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva,
a) v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 30. apríla 2020 neplynú,
b) ktoré uplynuli po 12. marci 2020 do dňa účinnosti tohto zákona, sa neskončia skôr ako za 30 dní po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.“
Magická moc citovaného ustanovenia sa prejavila tým, že úplne pozastavila (prerušila) plynutie všetkých hmotnoprávnych lehôt v súkromnoprávnych vzťahoch, a to odo dňa účinnosti tohto zákona (t. j. od 27. marca 2020) až do 30. apríla 2020. Zákonodarca presne nevymedzil, čo považuje za súkromnoprávne vzťahy. Z dôvodovej správy sa dozvedáme, že má ísť o právne vzťahy vznikajúce podľa predpisov súkromného práva najmä Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka.[2] Otázne preto je, či sa prerušenie plynutia lehôt dotklo napríklad aj oblasti pracovnoprávnych vzťahov, keďže celé pracovné právo je v teórii práva považované za hybridné právne odvetvie stojace na pomedzí súkromného a verejného práva.
Účel prijatej právnej úpravy ozrejmila dôvodová správa nasledovne: „Toto opatrenie môže prispieť k tomu, aby občania a podnikatelia nemuseli nevyhnutne vykonávať úkony potrebné pre uplatňovanie ich práv v súkromnoprávnych vzťahoch v čase pandémie bez obavy, že by prišli o svoje práva v dôsledku premlčania alebo preklúzie.[3]“ V kontexte takto vymedzeného účelu je však otázne, či zákonodarca nezasiahol do súkromnoprávnych vzťahov spôsobom, ktorý sledovaný cieľ síce naplnil, no bez zrejmého dôvodu vniesol právnu neistotu a interpretačné problémy do právnych vzťahov aj do najbližších rokov.
Pre naplnenie účelu prijatia tohto zákona, ktorým bolo zníženie mobility obyvateľstva v rámci konkrétneho časového úseku (od 27. 3. do 30. 4. 2020), by postačovalo jednoduché posunutie konca hmotnoprávnych lehôt v súkromnoprávnych vzťahov. Týmto spôsobom by lehoty, ktorých koniec by pripadol na obdobie od 27. marca do 30. apríla uplynuli po 30. apríli. V praxi by teda tieto lehoty uplynuli 4. mája 2020, keďže na prvého mája pripadol štátny sviatok a 2. a 3. mája bol víkend, čo spôsobilo posunutie konca lehoty na najbližší pracovný deň. Zákonodarcom zvolený legislatívny spôsob však plynutie lehôt dočasne úplne prerušil. Tým vznikol právny stav, kedy počas roka 2020 po dobu tridsiatich piatich dní neplynula v súkromnoprávnych vzťahoch žiadna premlčacia ani prekluzívna lehota. Uvedené sa týka lehôt tak objektívnych ako aj subjektívnych. Pre lepšiu ilustráciu možno uviesť napríklad situáciu, pri ktorej subjektívna lehota pri práve na náhradu škody začala plynúť 1. 7. 2018. Táto lehota v dôsledku prijatého zákona neuplynula (ako by sa dalo všeobecne očakávať) 1. 7. 2020, ale uplynula až o 35 dní neskôr, t. j. 5. 8. 2020.
Uvedený zákon zároveň obsahuje retroaktívne pôsobiace ustanovenie, ktoré „vzkriesilo“ už uplynuté lehoty po 12. marci 2020 s tým, že tieto sa neskončili skôr ako 30 dní po nadobudnutí účinnosti tohto zákona (t. j. dňa 26. apríla 2020, čo je nedeľa). Netreba azda upozorňovať, že takéto ustanovenie je v rozpore s požiadavkou predvídateľnosti pôsobenia právnych noriem (resp. princípom legitímnych očakávaní) a taktiež v rozpore so zásadou právnej istoty. Predstavme si situáciu, že dňa 16. marca 2020 uplynula trojročná premlčacia lehota na uplatnenie nároku na zaplatenie sumy 20 000 eur. Od 17. marca 2020 bol dlžník v prípade súdneho sporu v pozícii, kedy sa mohol nároku zo strany veriteľa úspešne brániť kvalifikovaným uplatnením námietky premlčania. Prijatím zákona č. 62/2020 Z. z. sa jeho hmotnoprávna pozícia výrazne zhoršila, keďže sa dozvedel, že premlčaný nárok veriteľa vlastne premlčaný nie je a minimálne do 26. apríla 2020 ani nebude. Ak by si teda veriteľ uplatnil svoje právo voči dlžníkovi na súde napríklad 18. 3. 2020, mohol by dlžník za normálnych okolností účinne vzniesť v súdnom konaní námietku premlčania. V dôsledku prijatej právnej úpravy by tak však urobiť nemohol, hoci bol po 16. marci 2020 v legitímnom presvedčení, že k premlčaniu nároku veriteľa už došlo.
Obzvlášť problematická je aj zvolená formulácia, že dané lehoty „sa neskončia skôr ako za 30 dní po nadobudnutí účinnosti tohto zákona“. Keďže zákon č. 62/2020 Z. z. nadobudol účinnosť 27. marca 2020, tridsaťdňová lehota uplynula 26. apríla 2020. Zákonodarca však uvedeným ustanovením hovorí, že lehoty sa nekončia „skôr“ ako v tento deň, ale neponúka žiadnu odpoveď na to, kedy teda uplynú. Pripomíname, že ide o lehoty, ktoré už technicky „uplynuli“, preto sa posúva len ich koniec a o „plynutí“ hovoriť ani možné nie je. Má koniec lehoty pripadnúť na 26. apríla 2020? V tomto prípade, pretože je to nedeľa, by mali všetky „zákonom vzkriesené“ lehoty skončiť 27. apríla 2020 (pondelok). Tu sa však dostáva uvedená interpretácia do konfliktu s písmenom a) tohto ustanovenia zákona, ktoré jasne hovorí, že „v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 30. apríla 2020 neplynú“. Ak žiadne lehoty neplynú, môžu vôbec skončiť skôr ako 30. apríla 2020? Ak by sme prijali túto interpretáciu, tak by všetky „vzkriesené“ lehoty museli uplynúť až 4. mája 2020, pretože 1. mája je sviatok, 2. a 3. mája pripadá na víkend, takže najbližší pracovný deň po 30. apríli je až 4. máj 2020.
Svoju moc nad časom zákonodarca následne využil opäť začiatkom roka 2021 pri zhoršení epidemiologickej situácie. Prijatím zákona č. 9/2021 Z. z. novelizoval už vyššie spomínaný zákon č. 62/2020 Z. z. tým spôsobom, že doň (okrem iných ustanovení) doplnil § 8 v nasledovnom znení:
„Lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva,
a) v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 28. februára 2021 neplynú,
b) ktoré uplynuli po 31. decembri 2020 do dňa účinnosti tohto zákona, sa neskončia skôr ako za 30 dní po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.“
Okrem všetkých interpretačných problémov, na ktoré sme upozornili v súvislosti s § 1 tohto zákona pribudli ďalšie. Striktným gramatickým výkladom uvedených ustanovení by sme totiž dospeli k ,pre niekoho, šokujúcemu záveru, že všetky hmotnoprávne lehoty neplynuli od 27. marca 2020 až do 28. februára 2021. Citovaný § 8, ktorý doslova hovorí o účinnosti „tohto zákona“ je súčasťou zákona č. 62/2020 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 27. marca 2020. Tento záver podporuje aj skutočnosť, že tento právny predpis používa v § 1 identické slovné spojenie („od účinnosti tohto zákona“), pri ktorom mal zákonodarca nesporne na mysli práve dátum 27. marca 2020, kedy tento právny predpis nadobudol účinnosť. Uvedenou interpretáciou však dospejeme k pomerne absurdnému právnemu záveru, že všetky hmotnoprávne lehoty v súkromnoprávnych vzťahoch neplynuli po dobu jedenástich mesiacov. Ustanovenie § 8 písm. b) by sa týmto výkladom stalo neaplikovateľným, resp. jeho dôslednou aplikáciou by lehoty, ktoré mali uplynúť po 31. 12. 2020 uplynuli spätne po 30. dňoch od nadobudnutia účinnosti zákona č. 62/2020 Z. z., t. j. k 26. aprílu 2020.
V prípadoch, ak gramatický výklad vedie k zjavne nelogickej interpretácii zákona je nutné aplikovať teleologický výklad a v rámci neho vziať do úvahy účel zákona a úmysel zákonodarcu. Cieľom prijatej právnej úpravy podľa všetkého nebolo pozastaviť plynutie lehôt od účinnosti zákona č. 62/2020 Z. z., ale iba od účinnosti novely zákona č. 9/2021 Z. z., t. j. od 19. januára 2021. Pre takúto interpretáciu je však nevyhnutné pripustiť, že sa tie isté slová v rámci jedného právneho predpisu musia vykladať dvoma rôznymi spôsobmi. Spojenie „od účinnosti tohto zákona“ v § 1 zákona č. 62/2020 Z. z. odkazuje na dátum 27. marec 2020 a identické slová v § 8 je potrebné interpretovať ako odkazujúce na 19. január 2021.
Hmotnoprávne lehoty v súkromnoprávnych vzťahoch počas druhej vlny pandémie v roku 2021 neplynuli po dobu štyridsaťjeden dní. Súborne teda tieto lehoty počas prvej aj druhej vlny pandémie neplynuli dokopy sedemdesiatšesť dní. Je preto zrejmé, že aj keď sa epidemiologická situácia zlepší a život sa postupne vráti do zabehnutých koľají, budú nám spomienky na pandémiu pripomínať minimálne nejasnosti v počítaní hmotnoprávnych lehôt v najbližších rokoch.
V prípade veľkého množstva hmotnoprávnych lehôt, ktoré začali plynúť pred 27. marcom 2020, je nutné ich koniec posunúť o sedemdesiatšesť dní. Týka sa to všetkých dvojročných lehôt (napr. subjektívna lehota pri náhrade škody, či bezdôvodnom obohatení), trojročných (napr. všeobecná premlčacia lehota v občianskom zákonníku), štvorročných (napr. všeobecná premlčacia lehota v obchodnoprávnych vzťahoch) a desaťročných (napr. uznanie dlhu, nároky priznané súdnym rozhodnutím, objektívna lehota pri bezdôvodnom obohatení, či náhrade škody v prípade úmyslu). Vo všetkých týchto prípadoch, teda až po dobu desiatich rokov je nutné brať do úvahy, že sa k uvedeným lehotám musí pripočítať „extra“ sedemdesiatšesť dní. Otázne je, či si tieto dôsledky zákonodarca uvedomoval pri prijímaní tohto zákona alebo ide o neželanú a nedomyslenú negatívnu externalitu uponáhľanej právnej úpravy.
Svet práva prináša veľa nadprirodzených javov. Jedným z nich je vláda nad časom. Magické schopnosti však prinášajú aj zvýšenú dávku zodpovednosti za dôsledky ich využívania, pretože v opačnom prípade to dopadne aj tak, že zákonodarca vykúzli ex nihilo sedemdesiatšesť dní navyše, s ktorými budeme musieť najbližších desať rokov v rámci rozprávkového sveta práva počítať.
RESUMÉ
O magickom svete práva a vláde nad časom
Príspevok poukazuje na viaceré interpretačné problémy zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii. Zákon bol prijatý z dôvodu nepriaznivej epidemiologickej situácie a došlo ním, okrem iného, aj k pozastaveniu (prerušeniu) plynutia všetkých hmotnoprávnych lehôt v súkromnoprávnych vzťahoch. Ad absurdum je výkladom tohto zákona možné dospieť aj k záveru, že hmotnoprávne lehoty v súkromnoprávnych vzťahoch neplynuli po dobu jedenástich mesiacov.
SUMMARY
Magical World of Law and the Dominance over the Time
The article highlights several problems of interpreting Act No. 62/2020 Coll. on Certain Emergency Measures in Relation to the Spread of the Dangerous Contagious Human Disease COVID-19 and in the Judiciary. The Act was adopted due to the unfavourable epidemiological situation and it inter alia resulted in the suspension of all substantive limitation periods in private law relationships. Ad absurdum, interpretation of this Act also leads to the conclusion that substantive time limits in private law relationships were suspended for eleven months.
ZUSAMMENFASSUNG
Über die magische Welt des Rechtes und die Herrschaft über die Zeit
Im Beitrag wird auf mehrere Schwierigkeiten bei der Auslegung des Gesetzes Nr. 62/2020 der Gesetzsammlung über einige außerordentliche Maßnahmen in Zusammenhang mit der Ausbreitung der gefährlichen ansteckenden menschlichen Erkrankung an COVID-19 und in der Justiz, hingewiesen. Das Gesetz ist wegen der ungünstigen epidemiologischen Lage erlassen worden und durch dieses Gesetz ist nebst anderem zur Einstellung (Unterbrechung) der Laufzeit sämtlicher materiell-rechtlichen Fristen in privatrechtlichen Verhältnissen gekommen. Ad absurdum kann man durch die Auslegung dieses Gesetzes zur Schlussfolgerung kommen, dass die materiell-rechtlichen Fristen in privatrechtlichen Verhältnissen innerhalb von elf Monaten nicht gelaufen sind.
[1] Táto práca bola podporená Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-18-0417.
[2] Dôvodová správa k zákonu č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
[3] Tamže.