Novozrekonštruované sídlo Slovenskej advokátskej komory na Kolárskej ulici 4 je už plne funkčné. Emeritných predsedov SAK JUDr. Viliama Karasa, PhD., JUDr. Martina Puchallu, PhD. a podpredsedníčky SAK Mgr. Alexandry Čižmárikovej sme sa spýtali, čo všetko predchádzalo rozhodnutiu o rekonštrukcii pôvodnej budovy.
Mgr. Čižmáriková Alexandra
Čo u vás najviac zavážilo pri rozhodovaní, či komora zrekonštruuje vlastnú budovu a nebude hľadať iný vhodný priestor pre svoje sídlo?
Samotná otázka je formulovaná tak, akoby sme inú možnosť od počiatku ani len nepripustili. Pravda je však o niečo prozaickejšia – hľadali sme… A nielen teoreticky. Boli sme na fyzických obhliadkach budov, zvažovali sme aj nájom iných priestorov a poctivo sme si kládli otázku, či by nebolo jednoduchšie začať inde a akoby odznova, hľadali sme príbehy v iných budovách, rátali metre štvorcové. Inak povedané, nešlo o sentiment bez kontroly reality. Napokon sa však ukázalo, že rekonštrukcia vlastného sídla je riešením, ktoré dáva zmysel nielen ekonomicky, ale aj ľudsky. Vyšla nám ako racionálna voľba, no zároveň ako rozhodnutie, ktoré si zachováva emóciu a úctu k tomu, čo vybudovali bardi advokácie pred nami. Budovu možno opraviť, zveľadiť, prispôsobiť dnešku – no jej príbeh sa kúpiť ani prenajať nedá.
Čo bolo najväčšou výzvou v procese obnovy sídla počas vášho pôsobenia?
Ktokoľvek sa niekedy ocitol v blízkosti stavby, vie, že je to prostredie, v ktorom sa istota mení na pracovnú hypotézu a pevný plán na materiál na priebežné dopĺňanie. Počas obnovy sa veci vyvíjajú dynamicky, okolnosti si neraz vyžiadajú nové rozhodnutia a aj malé detaily dokážu preveriť trpezlivosť človeka (či skôr kolektívneho orgánu pri ich prerokúvaní) viac, než by čakal. Za najväčšiu výzvu preto považujem schopnosť nestratiť sústredenosť na celok a zároveň si pri týchto menších zakopnutiach uchovať radosť z očakávania výsledku, ktorý sa črtá. Lebo práve to je na takomto procese azda najdôležitejšie – aby človek popri zmenách, korekciách a nevyhnutných komplikáciách nestratil vnútorné presvedčenie, že keď sa všetko v závere dokončí, tak ten pocit, vnem, radosť bude stáť za to. A to sa určite splnilo.
Aké sú vaše želania spojené s fungovaním advokácie v obnovených priestoroch?
Priala by som si, aby sa z obnoveného sídla stal priestor, v ktorom bude advokácia naozaj žiť. Miesto, kde sa budeme stretávať častejšie, spontánnejšie a možno aj radostnejšie než doteraz. Miesto, kde sa zastavia aj kolegovia, ktorí nie sú z Bratislavy, a budú mať pocit, že komora nie je vzdialená inštitúcia, ale prirodzený bod, ku ktorému patria. Teším sa, že dôstojnosť nových priestorov bude sprevádzať tie chvíle, ktoré si dôstojnosť osobitne zaslúžia – disciplinárne konania, ale aj advokátske skúšky. Najmä pri skúškach je dôležité, aby prostredie komunikovalo kolegom, že vstupujú do povolania, ktoré má vážnosť, tradíciu a zodpovednosť. Napokon verím, že naša krásna prednášková miestnosť bude v rámci novej koncepcie vzdelávania čo najčastejšie naplnená obsahom, hlasmi, otázkami a odborným životom.
JUDr. Viliam Karas
Čo u vás najviac zavážilo pri rozhodovaní, či komora zrekonštruuje vlastnú budovu a nebude hľadať iný vhodný priestor pre svoje sídlo?
Bola to reálna dilema, na ktorú sme sa v predsedníctve, napriek silnej afinite k nášmu sídlu, pozerali pragmaticky a s pohľadom riadneho hospodára, ktorý spravuje majetok všetkých advokátov. Z čisto finančného hľadiska posudzovania ceny za meter štvorcový sa mohli objaviť riešenia, ktoré by smerovali k sťahovaniu do iných, či už vlastných, alebo prenajatých priestorov a viedli by k odpredaju budovy komory. Tie rozdiely však nakoniec neboli až také veľké a predovšetkým boli spojené s vyššou mierou (aj finančnej) neistoty do budúcna. Zavážili tiež stanoviská všetkých emeritných predsedov a som rád, že sme sa po dlhých úvahách a diskusiách rozhodli nepredávať budovu komory, ale pristúpiť k jej rekonštrukcii. Neostalo len pri rozhodnutí, ale toto rozhodnutie sme sa rozhodli aj realizovať. Má to pre mňa aj symbolický význam, že komora ostane na dobrých základoch, ktoré tu niekto pred nami tri desaťročia budoval.
Čo bolo najväčšou výzvou v procese obnovy sídla počas vášho pôsobenia?
Považujem za veľmi dôležité, že nikto z mojich vtedajších kolegov nechcel ísť do rýchlych riešení (alebo ako rád hovorím, do skratiek). Ak by sme boli malá eseročka kde rozhoduje jeden dvaja konatelia, asi by sme začali stavať skôr, proces by bol jednoduchší a možno by sme aj nejaký zlomok ceny ušetrili. V takýchto projektoch, najmä ak sa týkajú správy spoločného majetku je alfou a omegou správny proces. Pri finálnych rozhodnutiach som už nebol v pozícii predsedu SAK, ale na základe dostupných informácií by som chcel komore poďakovať, že sa k nášmu majetku správala ako dobrý hospodár.
Aké sú vaše želania spojené s fungovaním advokácie v obnovených priestoroch?
Želám Kolárskej, aby bola miestom, kde vždy zvíťazí úcta k právu a kde budú s týmto úmyslom radi chodiť aj naši kolegovia z iných justičných profesií. Slovenská spoločnosť je neuveriteľne rozdelená, s nízkou dôverou v spravodlivosť a verím, že Slovenská advokátska komora má možnosť v tejto oblasti robiť možno na pohľad malé, ale inak rozhodujúce kroky.
JUDr. Martin Puchalla
Čo u vás najviac zavážilo pri rozhodovaní, či komora zrekonštruuje vlastnú budovu a nebude hľadať iný vhodný priestor pre svoje sídlo?
Predsedníctvo zvažovalo všetky možnosti, vrátane kúpy inej budovy. Navštívili sme viaceré budovy v širšom centre Bratislavy, dokonca určité obdobie sa intenzívne diskutovalo o tejto možnosti ako o priorite. Objavil sa však apel bývalých predsedov a viacerých starších kolegov, ktorí sa podieľali na stavbe našej budovy, aby sídlo komory zostalo v budove na Kolárskej ulici. Musím povedať, že aj v tomto sa ukázalo, čo komoru zdobí od nepamäti – aj keď združuje členov s rôznymi názormi na rôzne veci, ale v základných otázkach života komory a v otázkach jej identity sa vieme zhodnúť. Myslím, že rozhodnutím o rekonštrukcii pôvodnej budovy komory sme dosiahli to, čo bolo pre predsedníctvo prioritou – moderné a dôstojné sídlo komory reprezentujúce tiež našu identitu siahajúcu k počiatkom slobodnej advokácie na Slovensku.
Čo bolo najväčšou výzvou v procese obnovy sídla počas vášho pôsobenia?
Už samotné rozhodnutie realizovať taký nákladný projekt, akým je rekonštrukcia budovy bolo výzvou. Boli sme si ale vedomí, že takéto rozhodnutie musíme s ohľadom na havarijný stav budovy prijať. Naša komora navyše za ostatné roky „vyrástla“, plní oveľa viac funkcií a vo vzťahu k oveľa väčšiemu počtu členov – advokátok, advokátov, či koncipientov. Bolo preto nevyhnutné vyriešiť, aby základné funkcie komory boli realizované v dôstojných priestoroch a rovnako boli vytvorené dobré pracovné podmienky pre zamestnancov. Najväčšou výzvou bol výber dodávateľa a výber projekt financujúcej banky. V oboch prípadoch sme mali viacero ponúk, z ktorých sme transparentným spôsobom vyberali. Pamätám sa na rokovania s dodávateľmi prác, s ktorými sme sa snažili čo najviac „skresať“ cenu, či na vyjednávanie s bankami, za ktoré chcem poďakovať vtedajšej podpredsedníčke pre ekonomiku Saške Čižmárikovej. A konečne, pamätám si na podpis úverovej dokumentácie, či zmluvy s dodávateľom rekonštrukcie – v tom momente som cítil na jednej strane príjemné vzrušenie z toho, že niečo veľké sa ide diať, no na druhej strane obrovskú zodpovednosť za to, aby to dobre dopadlo. Vďaka všetkým, čo sa akokoľvek podieľali aby sa podarilo dielo úspešne ukončiť a naša budova bude na dlhé roky dôstojným reprezentantom najväčšej právnickej stavovskej organizácie v tejto krajine.
Aké sú vaše želania spojené s fungovaním advokácie v obnovených priestoroch?
Kolega Rišo Karkó, ktorého predsedníctvo poverilo komunikáciou s architektom a bol aj tvorivou dušou projektu rekonštrukcie (za čo mu veľmi pekne ďakujem) zvykol hovoriť, že vynovené sídlo komory by malo byť nielen dôstojným sídlom našej stavovskej organizácie, ale aj miestom, kde sa budú advokáti priateľsky stretávať a diskutovať. Veľmi si prajem, aby sa táto vízia naplnila. Želám nám všetkým, aby aj obnovená budova prispievala k hrdosti na náš ctihodný stav, ktorý si hrdosť naozaj zaslúži.