Článok 7 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že právne poradenstvo advokáta v oblasti práva obchodných spoločností spadá pod posilnenú ochranu komunikácie medzi advokátom a jeho klientom, ktorá je garantovaná týmto článkom, takže rozhodnutie prikazujúce advokátovi poskytnúť administratíve dožiadaného členského štátu za účelom výmeny informácií na požiadanie predpokladanej smernicou Rady 2011/16/EÚ z 15. februára 2011 o administratívnej spolupráci v oblasti daní a zrušení smernice 77/799/EHS celú dokumentáciu a informácie týkajúce sa jeho vzťahov s jeho klientom v súvislosti s poradenstvom predstavuje zásah do práva na rešpektovanie komunikácie medzi advokátom a jeho klientom, ktoré je garantované uvedeným článkom.
Článok 7 a článok 52 ods. 1 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takému príkazu, ako je uvedený v predchádzajúcom bode, ktorý je založený na vnútroštátnej úprave, v zmysle ktorej sa na poradenstvo a zastupovanie advokátom v daňovej oblasti nevzťahuje posilnená ochrana komunikácie medzi advokátom a jeho klientom garantovaná článkom 7, okrem prípadu rizika trestného stíhania klienta.
Rozsudok Súdneho dvora vo veci C‑432/23 F SCS, Ordre des avocats du Barreau de Luxembourg proti Administration des contributions directes (ECLI:EU:C:2024:791) z 26. septembra 2024
Opierajúc sa o smernicu Rady 2011/16/EÚ z 15. februára 2011 o administratívnej spolupráci v oblasti daní, španielske daňové orgány zaslali luxemburskej Správe priamych daní žiadosť o spoluprácu pri získaní informácií a všetkej dostupnej dokumentácie za obdobie od 1. 1. 2016 do 31. 12. 2019 týkajúce sa služieb poskytnutých spoločnosťou F španielskej spoločnosti (K) v súvislosti s nadobudnutím podniku a väčšinového podielu v inej španielskej spoločnosti.
Správa priamych daní vyzvala spoločnosť F na vydanie požadovaných dokumentov (poverovací list, zmluvy so zákazníkom, správy, memorandá, korešpondenciu, faktúry, atď) a zdôraznila, že v zmysle platnej legislatívy má držiteľ informácií povinnosť poskytnúť požadované údaje v plnom rozsahu a v nezmenenej podobe. Spoločnosť F odpovedala, že ako advokátska kancelária je viazaná povinnosťou mlčanlivosti a z tohto dôvodu nesmie poskytnúť informácie týkajúce sa jej klienta. Navyše, právne služby, ktoré pre spoločnosť K poskytovala, boli obchodnoprávnej povahy a netýkali sa daňových otázok.
Správa priamych daní opakovane advokátsku kanceláriu vyzvala na predloženie dokumentov a to pod hrozbou pokuty, ktorú následne spoločnosti F uložila. Advokátska kancelária podala žalobu na luxemburský správny súd o zrušenie rozhodnutia o uložení povinnosti. Luxemburská advokátska komora (Ordre des Avocats du Barreau de Luxembourg – OABL) požiadala o vstup do konania ako vedľajší účastník na podporu advokátskej spoločnosti F. Správny súd žalobu aj návrh OABL zamietol. Spoločnosť F a OABL podali odvolanie na Najvyšší správny súd, ktorý žalobu pripustil. Žalobca sa v argumentácii opieral o rozsudok C‑694/20[1] a čl. 17 ods. 2 a 4[2] smernice.
Najvyšší správny súd položil Súdnemu dvoru šesť prejudiciálnych otázok.
Prvými dvomi otázkami sa pýtal, či sa čl. 7 Charty základných práv EÚ[3] má vykladať v tom zmysle, že právne poradenstvo a služby advokáta klientovi v oblasti práva obchodných spoločností za účelom nastavenia investičnej štruktúry spoločnosti spadajú do pôsobnosti posilnenej ochrany komunikácie advokáta a klienta, čím by rozhodnutie dožiadaného orgánu ukladajúce advokátovi sprístupniť informácie predstavovalo zásah do práva na rešpektovanie komunikácie advokáta a klienta, ako je zaručené čl. 7 Charty.
Súdny dvor pripomenul, že v zmysle čl. 52 ods. 3[4] Charty musí pri výklade Charty zohľadniť výklad zodpovedajúceho článku v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v tomto prípade čl. 8, ktorý v zmysle konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva zaručuje posilnenú ochranu komunikácie advokáta a klienta a to nielen v rozsahu obhajoby, ale vzťahuje sa na právne konzultácie ako také, ich obsah i samotnú existenciu. Takto teda treba vnímať aj čl. 7 Charty. Osobitná ochrana je odôvodnená skutočnosťou, že advokátom je zverená základná úloha v demokratickej spoločnosti, a to obrana osôb podliehajúcich súdnej právomoci. Každá osoba musí mať možnosť slobodne sa obrátiť na svojho advokáta, ktorého úlohou je nezávisle poskytovať právne poradenstvo všetkým osobám, ktoré ho potrebujú, a oprávnene očakávať, že komunikácia zostane súkromná a dôverná, a okrem výnimočných situácií má istotu, že ich advokát bez ich súhlasu nikomu neprezradí, že sa s ním radili. Posilnená ochrana sa preto vzťahuje na právne poradenstvo bez ohľadu na oblasť práva. Rozhodnutie Správy priamych daní ukladajúce advokátovi povinnosť poskytnúť všetku dokumentáciu v danom prípade predstavuje zásah do práva zaručeného čl. 7 Charty.
Podstatou tretej a štvrtej otázky bolo, či je smernica 2011/16 neplatná s ohľadom na čl. 7 a čl. 52 ods. 1 Charty,[5] keďže neobsahuje ustanovenie, ktoré by výslovne umožňovalo zásah do dôvernosti komunikácie advokáta s klientom za účelom výmeny informácií na dožiadanie a ktoré by definovalo rozsah obmedzenia výkonu dotknutého práva, a ak áno, či môže vnútroštátne právo upraviť povinnosť spolupráce advokátov ako držiteľov informácií pri daňovom vyšetrovaní na základe vnútroštátneho daňového zákona v zmysle čl. 18 ods. 1 smernice.
Súdny dvor uviedol, že v kontexte výmeny informácií na dožiadanie neukladá smernica 2011/16 subjektom, ktorí sú držiteľmi informácií, žiadnu oznamovaciu povinnosť. Normotvorca v smernici stanovil výlučne povinnosti medzi členskými štátmi navzájom. Akékoľvek obmedzenie výkonu práva zaručeného čl. 7 Charty musí byť stanovené vnútroštátnym zákonom v zmysle čl. 52 ods. 1 Charty. Smernica ponecháva na členské štáty, aby zaistili, že vnútroštátne postupy budú v súlade so zárukou posilnenej ochrany komunikácie advokáta s klientom. Absencia ustanovenia o ochrane dôvernosti komunikácie neznamená, že smernica je v rozpore s čl. 7 Charty. Platnosť smernice tým nie je dotknutá.
Piatou otázkou sa súd pýtal, či vnútroštátne zákonné ustanovenie zavádzajúce povinnosť spolupráce advokátov musí na to, aby bolo v súlade s čl. 7 Charty, obsahovať osobitné ustanovenie, ktoré zabezpečuje rešpektovanie podstaty dôvernosti komunikácie medzi advokátom a jeho klientom, a osobitné podmienky na zabezpečenie toho, aby sa povinnosť spolupráce advokátov obmedzila na to, čo je primerané a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa smernice.
Súdny dvor pripomenul, že práva zakotvené v čl. 7 Charty nie sú absolútnymi výsadami, ale musia sa vnímať vo vzťahu k ich úlohe v spoločnosti. Charta, ako vyplýva z jej čl. 52 ods. 1, totiž pripúšťa obmedzenia výkonu týchto práv, pokiaľ sú tieto obmedzenia stanovené zákonom, rešpektujú podstatu uvedených práv a – za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality – sú nevyhnutné, pričom skutočne zodpovedajú cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo potrebe chrániť práva a slobody iných.[6]
V prípade luxemburskej legislatívy advokát môže v zásade odmietnuť poskytnúť dôverné informácie, ale z povinnosti mlčanlivosti je en bloc vyňatá oblasť poradenstva a služieb v daňových veciach, okrem prípadu, kedy by porušenie mlčanlivosti mohlo vystaviť klienta riziku trestného stíhania. Dôsledkom je stav, kedy žiadna z informácií poskytnutá advokátovi v daňovej veci nemá dôverný charakter, či ide o konzultáciu alebo právne zastupovanie. Luxemburská legislatíva sa neobmedzila na výnimočné situácie a samotným rozsahom zásahu do profesijného tajomstva porušila podstatu práva zaručeného čl. 7 Charty.
Rozhodnutie o uložení povinnosti založené na takejto vnútroštátnej právnej úprave vedie k zásahu do podstaty práva na rešpektovanie komunikácie medzi advokátom a klientom a v dôsledku toho ide o obmedzenie, ktoré nie je možno ospravedlniť.
Rozhodnutie spracovala:
Mgr. Michaela Chládeková, PhD.
Odbor medzinárodných vzťahov SAK
[1] Rozsudok C-694/20 z 8. decembra 2022, Orde van Vlaamse Balies a i. proti Vlaamse Regering (ECLI:EU:C:2022:963)
[2] Čl. 17 ods. 4 smernice: Poskytnutie informácií môže byť odmietnuté, ak by viedlo k porušeniu obchodného, priemyselného či služobného tajomstva alebo obchodného postupu alebo prezradeniu informácií, ktorých zverejnenie by odporovalo verejnému poriadku.
[3] Čl. 7 Charty: Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a komunikácie.
[4] Čl. 52 ods. 3 Charty: V rozsahu, v akom táto charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v uvedenom dohovore. Toto ustanovenie nebráni tomu, aby právo Únie priznávalo širší rozsah ochrany týchto práv.
[5] Čl. 52 ods. 1 Charty: Akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v tejto charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.
[6] Rozsudok C‑623/22 z 29. júla 2024, Belgian Association of Tax Lawyers a i. v. Premier ministre/ Eerste Minister (ECLI:EU:C:2024:639), bod 134