JUDr. Jana Matejová je absolventka Právnickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne. Od roku 2010 pôsobí ako asistentka sudcu na Najvyššom správnom súde SR (predtým na správnom kolégiu Najvyššieho súdu SR) a tiež ako externá doktorandka na Katedre správneho a environmentálneho práva Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
V BSA č. 10/2020 bol uverejnený príspevok „(Ne)Povinná aktivácia veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu SR?“ V tomto príspevku sme sa venovali judikatúre ústavného súdu (ďalej v texte len „ÚS SR“), aj Najvyššieho súdu SR (ďalej v texte len „NS SR“) v otázke postúpenia, či nepostúpenia veci (najmä) veľkému senátu správneho kolégia NS SR.
Prešli tri roky, vznikol nový najvyšší súd pre oblasť správneho súdnictva – Najvyšší správny súd SR (ďalej v texte len „NSS SR“) a súdy nezaháľali – judikatúra sa posunula o hodný kus „ďalej“. Rozhodli sme sa preto uverejniť ďalší článok s rovnakou tematikou, ale aktualizovaný o novú judikatúru v tejto oblasti. Na rozdiel od pôvodného príspevku tento nie je zameraný špeciálne na oblasť správneho práva, ale všeobecne na všetky súčasné veľké senáty.
Úvod
Na oboch najvyšších súdoch rozhodujú „bežne“ veci trojčlenné senáty (nazývané aj „malé“ senáty)[1] a vo vymedzených prípadoch za účelom zjednocovania judikatúry aj veľké senáty.[2] V súčasnosti existujú v slovenskom právnom poriadku až tri veľké senáty – veľký senát NSS SR a dva veľké senáty na NS SR – jeden na občianskoprávnom a druhý na obchodnoprávnom kolégiu.
Vymedzenie základných procesných pravidiel a kritérií, ktorými sa riadi výber prípadov rozhodovaných veľkými senátmi nájdeme v § 48 ods. 1 a 3 Civilného sporového poriadku (ďalej v texte len „CSP“) a v § 22 a § 466 Správneho súdneho poriadku (ďalej v texte lem „SSP“). Tieto pravidlá sú však skôr všeobecného charakteru, a tak ďalším dôležitým zdrojom úpravy tejto problematiky je práve spomínaná judikatúra ústavného súdu a najvyšších súdov.
V súvislosti so vznikom NSS SR prišlo k malej, avšak významnej zmene právnej úpravy – pôvodne postupoval malý senát vec na veľký senát keď sa chcel odchýliť od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu NS SR. Mohlo ísť o judikatórny odklon od právneho názoru ktoréhokoľvek senátu NS SR (nielen senátu správneho kolégia NS SR) – t. j. aj názoru vysloveného senátom občianskoprávneho alebo obchodnoprávneho kolégia NS SR, a to najmä s poukazom na to, že správne súdy boli inštitucionálne súčasťou všeobecných súdov.[3] Podľa súčasnej právnej úpravy to už možné nie je.[4] V § 22 ods. 1 písm. a) je po novom uvedené, že procesný senát NSS SR postúpi vec veľkému senátu NSS SR ak „dospel pri svojom rozhodovaní k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí najvyššieho správneho súdu“.
Novovzniknutý veľký senát NSS SR sa tak musel vyporiadať s otázkou, či predkladacia povinnosť pre kasačný senát vzniká aj v situácii, ak by sa chcel odkloniť od právneho názoru vysloveného kasačným senátom NS SR, prípadne senátom NS SR rozhodujúcom o odvolaní proti rozhodnutiam krajských súdov v správnom súdnictve – t. j. od rozhodnutia NS SR v oblasti správneho práva pred vznikom NSS SR. V rozhodnutí sp. zn. 1 Vs 1/2021 zo dňa 24. februára 2022 (bod 30 – 33) odpovedal veľký senát kladne – síce, ako uviedol, nešlo v prípade vzniku NSS SR o personálne či organizačné nástupníctvo voči bývalému správnemu kolégiu NS SR, avšak NSS SR ako nový súdny orgán prevzal právomoci, ktoré predtým vykonával NS SR vo svojom správnom kolégiu a tieto právomoci v oblasti správneho súdnictva tu boli už od 1. januára 1992, keď vzniklo v Slovenskej republike moderné správne súdnictvo. „Najvyšší správny súd preto z hľadiska svojich právomocí nezačína na „zelenej lúke“ (odznova), ale nadväzuje na tradíciu správneho súdnictva založenú naposledy v roku 1992. Korpus judikatúry bývalého správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je preto pre Najvyšší správny súd bohatým a inšpiratívnym zdrojom úvah a záverov, s ktorými sa musí argumentačne vždy vysporiadať, ako keby išlo o jeho vlastné rozhodnutia.“ (bod 32) „Najvyšší správny súd tak zachováva so zreteľom na kompetenčnú kontinuitu existujúcu medzi ním a Najvyšším súdom Slovenskej republiky ako správnym súdom právnu istotu účastníkov konania a dobrú vieru v predtým existujúcu ustálenú rozhodovaciu prax v správnom súdnictve.“ (bod 33)
Aktivácia veľkých senátov v najnovšej judikatúre slovenských najvyšších súdov a ústavného súdu
S ohľadom na všeobecný charakter väčšiny predmetných rozhodnutí a tiež ich použiteľnosť uvádzame chronologicky v čase všetky významné rozhodnutia, týkajúce sa postupovania vecí veľkým senátom. Pre rozlíšenie uvádzame pri každom rozhodnutí, či bola v konaní použitá právna úprava CSP alebo SSP.[5] Ohľadne staršej (avšak stále aktuálnej) judikatúry odkazujeme na už zmienený príspevok v BSA č. 10/2020.
CSP – Nález ÚS SR č. k. I. ÚS 51/2020-50 zo dňa 9. júna 2020[6]
ÚS SR v tomto rozhodnutí ako obiter dictum uviedol svoj názor na výklad pojmu „vyriešená právna otázka“, ktorý „nemožno vnímať ako „už raz riešená otázka“, ale ako „otázka vyriešená ustálene“, teda že ohľadom právnej otázky existuje ustálená prax“. Ďalej uviedol, že na pojem „vyriešená“ je potrebné aplikovať výklad o ustálenej praxi – t. j. pokiaľ nejde o rozhodnutie publikované v niektorej zo zbierok, tak možno za ustálenú prax považovať aj nepublikované rozhodnutie, ale musí spĺňať ďalšie predpoklady, a to:
- vyjadrenie názoru opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach alebo
- vyjadrenie názoru aj v jednotlivom nepublikovanom rozhodnutí, ale na toto rozhodnutie (resp. právny názor v ňom vyjadrený) potom nadviazali niektoré neskôr vydané rozhodnutia (opäť teda musí ísť o akceptáciu právneho názoru vo viacerých ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu).
V posudzovanej veci najvyšší súd odkazoval len na dve nepublikované rozhodnutia, pričom ÚS SR konštatoval, že to nie je dostatočné a malo by ísť o „viacero“ takýchto rozhodnutí, resp. musí byť rozhodovacia činnosť senátov najvyššieho súdu skutočne opakujúca sa. „Tomu, že ide o rozhodovaciu prax ustálenú (a teda opakujúcu sa), by ďalej malo nasvedčovať to, že tieto nepublikované rozhodnutia sú verejne dostupné a ľahko dohľadateľné (najmä prostredníctvom internetu) aj pri bežnej lustrácii medzi rozhodnutiami najvyššieho súdu k danej právnej otázke, keďže ich je opakujúce sa množstvo.“ ÚS SR tiež uviedol, že takáto ustálená prax musí byť zrejmá nielen dovnútra (v zmysle, že o nej vie najvyšší súd sám), ale aj navonok – vo vzťahu k verejnosti, pričom ak najvyšší súd považuje určitý právny názor za ustálený, mohlo by to byť pre neho impulzom na jeho publikáciu v zbierke. „Tým sa zároveň odstráni neistota týkajúca sa toho, či ide o právnu otázku v praxi dovolacieho súdu vyriešenú alebo nie.“
CSP – Uznesenie veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia NS SR sp. zn. 1VObdo/1/2020 z 25. februára 2021[7]
V reakcii na dve kontroverzné (a neskôr ústavným súdom zrušené) rozhodnutia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia NS SR sp. zn. 1VCdo/3/2019 a sp. zn. 1VCdo/4/2019 obe zo dňa 28. apríla 2020, sa veľký senát obchodnoprávneho kolégia NS SR vybral v rozhodovaní úplne opačným smerom.[8] Veľký senát občianskoprávneho kolégia NS SR síce v oboch rozhodnutiach skonštatoval existenciu rozporuplnej a nejednotnej judikatúry, súčasne však uviedol, že postupujúci senát sa mal prikloniť k niektorému z názorov a nie mu vec postupovať.
Veľký senát obchodnoprávneho kolégia NS SR, naopak, uviedol, že trojčlenný senát má povinnosť postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu nielen v situácii, ak sa chce odkloniť od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, ale aj „v situácii, kedy pri rozhodovaní o určitej otázke existuje rozdielna rozhodovacia prax najvyššieho súdu. Úlohou veľkého senátu najvyššieho súdu je – nielen rozhodovať v prípade odklonu od skoršej (ustálenej) rozhodovacej praxe najvyššieho súdu – ale predovšetkým zjednocovanie judikatúry samotného najvyššieho súdu.“
S poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva dokonca obiter dictum zdôraznil, že „porušením práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru je aj prípad, kedy existuje o určitej otázke rozdielna rozhodovacia prax najvyššieho súdu, a vec buď nebola predložená veľkému senátu, aby rozpornú judikatúru svojim rozhodnutím zjednotil, alebo síce vec veľkému senátu predložená bola, ten sa však odmietol vecou zaoberať a rozdielnu rozhodovaciu prax jednotlivých senátov najvyššieho súdu nezjednotil.“
CSP – Nález ÚS SR č. k. III. ÚS 46/2020-71 zo dňa 30. marca 2021[9]
V tomto rozhodnutí ÚS SR dospel k záveru o existencii subjektívneho práva na rozhodnutie veľkým senátom, a to napriek tomu, že takéto právo nie je výslovne v žiadnom zo zákonov uvedené. Vychádzal zo skutočnosti, že sa dá s vysokou mierou určitosti objektívne stanoviť, že určitý právny názor je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, v spojení so skutočnosťou, že právny názor sa bezprostredne týka právnej pozície účastníka konania a že o veci má rozhodnúť odlišne obsadený súd – veľký senát. „Pod objektivitou má ústavný súd na mysli to, že v množine rozhodnutí najvyššieho súdu je možné pomerne spoľahlivo určiť, či bolo v minulosti prijaté odlišné rozhodnutie. Diskrécia trojčlenného senátu je v tomto smere limitovaná.“
ÚS SR zdôraznil, že konštruovanie mechanizmu veľkého senátu nie je bezdôvodné. Podstatnou vlastnosťou veľkého senátu je jeho zloženie z väčšieho počtu sudcov z viacerých senátov súdu, na základe čoho potom môže pri rozhodovaní zúročiť názory a znalosti viacerých sudcov a zároveň zastúpením väčšieho počtu sudcov reprezentuje názor väčšej časti súdu, než je len jeden trojčlenný či päťčlenný senát. Druhou významnou vlastnosťou veľkého senátu je väčšia transparentnosť zmien v judikatúre. „No a napokon rozhodovanie vo veľkom senáte prináša do procesu zjednocovania väčšiu mieru diskusie o právnom probléme…“.
CSP – Uznesenie veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia NS SR sp. zn. 1VObdo/2/2020 zo dňa 27. apríla 2021[10]
Na svoje prvé rozhodnutie nadviazal po dvoch mesiacoch veľký senát obchodnoprávneho kolégia NS SR druhým, nezvyklo obsiahlym 57-stranovým rozhodnutím
Judikoval v ňom povinnosť postúpiť vec veľkému senátu aj v prípade, že o právnej otázke už rozhodol ústavný súd, a to aj vtedy, ak je po zrušujúcom rozhodnutí ústavného súdu trojčlenný senát jeho právnym názorom viazaný. Doslova uviedol: „Za nesprávny považuje veľký senát … názor, že nie je povinnosťou (ale ani možnosťou) trojčlenného senátu najvyššieho súdu postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu, ak už o určitej právnej otázke rozhodol ústavný súd.“[11]
Konštatoval, že zákon zveruje zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov do právomocí najvyššieho súdu a nie do právomocí ústavného súdu, čo vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôraznil aj ÚS SR. V novšej judikatúre ÚS SR zvýrazňuje aj skutočnosť, že od 1. júla 2016 je zabezpečenie jednoty rozhodovania a jednoty judikatúry predovšetkým úlohou veľkých senátov s tým, že do týchto kompetencií nemá ústavný súd oprávnenie zasahovať.
Ďalej uviedol, že „vzťah medzi ústavným súdom a najvyšším súdom by mal byť charakterizovaný tzv. súdnym dialógom, kedy má najvyšší súd možnosť primeraným spôsobom reagovať (za súčasného vyslovenia odlišného právneho názoru) na názor vyjadrený v konkrétnom rozhodnutí ústavného súdu, a to osobitne v situácii, ak rozhodnutie ústavného súdu nie je podľa názoru najvyššieho súdu dostatočne vyargumentované, alebo ak zo strany ústavného súdu neboli zohľadnené všetky okolnosti, ktoré sú pre vyriešenie určitej otázky rozhodujúce. Napokon môže nastať situácia, kedy zaver ústavného súdu v konkrétnej veci môže sledovať spravodlivé rozhodnutie konkrétneho sporu, avšak vzhľadom na špecifické okolnosti prípadu nie je aplikovateľný všeobecne aj v iných sporoch.“
Veľký senát sa týmto spôsobom zásadne vymedzil voči ústavnému súdu. Prípadný zrušujúci nález v rámci ústavnoprávneho prieskumu teda nenahrádza rozhodnutie veľkého senátu a neneguje ani judikatúru zásadného významu zverejnenú v zbierkach. Naopak, za splnenia zákonných podmienok vytvára priestor na postúpenie veci veľkému senátu, aby svojím rozhodnutím prezentoval právny názor, ktorý bude následne záväzný. To platí dokonca aj v prípade kasačnej viazanosti súdu zrušujúcim nálezom ÚS SR v konkrétnej veci.
Veľký senát považoval za nesprávny aj prístup, ak dovolacie senáty vyžadujú uvedenie predchádzajúcich rozhodnutí dovolacieho súdu dovolateľom, ktoré riešili spornú právnu otázku, a to s následkom odmietnutia dovolania len pre nesplnenie tejto „povinnosti“. Veľký senát judikoval, že takúto povinnosť zákon neukladá ani v rámci náležitostí dovolania a ani v rámci vymedzenia dovolacieho dôvodu. Rozsiahlej kritike pritom podrobil aj časté nezverejňovanie rozhodnutí najvyššieho súdu a tiež nesystematické usporiadanie rozhodnutí zverejnených na webovej stránke súdu.
CSP – Nález ÚS SR č. k. IV. ÚS 13/2021-47 zo dňa 25. mája 2021
Vyššie spomenuté kontroverzné rozhodnutia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia NS SR (sp. zn. 1VCdo/3/2019 a 1VCdo/4/2019) označil ÚS SR za „problematické, a to až v kontexte ich ústavnej udržateľnosti“. Tiež uviedol, že inštitút veľkého senátu „je v praxi občianskoprávneho kolégia obmedzovaný“ a jeho aplikácia je „zužovaná“.
CSP – Nález ÚS SR č. k. I. ÚS 189/2021-70 zo dňa 20. októbra 2021
Týmto nálezom ÚS SR zrušil prvé z kontroverzných rozhodnutí veľkého senátu občianskoprávneho kolégia NS SR – sp. zn. 1 VCdo 3/2019 zo dňa 28. apríla 2020, ktorým veľký senát pôvodne vrátil vec postupujúcemu senátu. V rozhodnutí síce veľký senát skonštatoval, že existuje rozdielna rozhodovacia prax, avšak prejednávaci senát sa má k jednému z právnych názorov prikloniť a inú možnosť nemá.
ÚS SR konštatoval, že prax občianskoprávneho kolégia NS SR prikazuje trojčlenným senátom rozhodovať „v základnej formácii, t. j. rozhodnutím (bez hyperboly)“ s účinkami len ďalšieho rozhodnutia pridaného do množiny existujúcich (a odporujúcich si) rozhodnutí o predmetnej otázke. „Z pohľadu najvyššieho súdu by tak zrejme bolo praktické, keby bol veľký senát určený len ako prevencia proti „novým prípadom rozkolu“. Pri tomto prístupe by však „staré veci“ nejednotnosti judikatúry trvali ešte veľmi dlho a vo vzťahu k pretrvávajúcim rozporom by rekodifikácia nepriniesla nič. Negatívom tohto prístupu je predovšetkým skutočnosť, že sa naďalej predlžuje stav právnej neistoty účastníkov právnych vzťahov, v ktorých sú relevantnými právne otázky, ohľadom ktorých vznikol rozkol v judikatúre pred 1. júlom 2016.“
Z hľadiska ochrany základného práva na zákonného sudcu ústavný súd zopakoval, že nerešpektovanie zákona ohľadom toho, v akom zložení má byť vec rozhodnutá, predstavuje vo svojich dôsledkoch porušenie čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, a to platí aj v prípade, ak veľký senát bezdôvodne odmietne rozhodnúť vo veci, ktorá mu bola riadne postúpená.
CSP – Nález ÚS SR č. k. IV. ÚS 273/2021-41 zo dňa 7. decembra 2021
Rozhodnutie bolo s nasledovnými právnymi vetami uverejnené aj v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 58/2021:
I. Zákonná povinnosť zakotvená pre dovolací súd v § 48 Civilného sporového poriadku nie je viazaná na procesnú aktivitu príslušnej strany v spore, keďže sa týka samotnej podstaty výkonu právomoci dovolacieho súdu ako zjednocovateľa judikatúry.
II. Jediné rozhodnutie dovolacieho senátu nemožno považovať za vyriešenie dotknutej právnej otázky v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu. Opačný záver by pro futuro znemožnil dovolací prieskum právnej otázky vrátane možnosti jej riešenia prostredníctvom veľkého senátu.
CSP – Nález ÚS SR č. k. II. ÚS 139/2021-53 zo dňa 20. januára 2022
Týmto nálezom ÚS SR zrušil druhé z kontroverzných rozhodnutí veľkého senátu občianskoprávneho kolégia NS SR – sp. zn. 1 VCdo 4/2019 zo dňa 28. apríla 2020, ktorým veľký senát pôvodne vrátil vec postupujúcemu senátu. V rozhodnutí síce veľký senát skonštatoval, že existuje rozdielna rozhodovacia prax, avšak uviedol, že vec prejednávajúci senát nemá inú možnosť, než len prikloniť sa k jednému z právnych názorov, ktoré už boli vyslovené.
ÚS SR uviedol, že „najvyšší súd zreteľne poprel účel zákonného kreovania veľkého senátu, ako aj jeho „funkciu“ zjednotiteľa rozdielnych právnych názorov na najvyššej úrovni…“.
SSP – Rozsudok veľkého senátu NSS SR sp. zn. 1Vs/1/2021 zo dňa 24. februára 2022[12]
V tomto rozhodnutí sa veľký senát NSS SR zaoberal problematikou judikatórnych odklonov. Uviedol, že takýto odklon môže mať vo svojej podstate dve podoby – v rámci prvej ide o zjednotenie dvoch alebo viacerých judikatúrnych línií a pri druhej ide o odklon zavádzajúci úplne novú judikatúrnu líniu. „Musí ísť však o odklon od právneho názoru, pričom o odklon sa nejedná a teda nebude daný dôvod na postúpenie veci veľkému senátu, ak medzi senátmi dôjde k odlišnému spôsobu hodnotenia rozdielneho skutkového stavu, avšak konečné právne posúdenie veci bude identické.“
Veľký senát tiež judikoval, že povinnosť predložiť mu vec nevzniká v prípade tzv. judikatórneho excesu – t. j. ak senát nasledujúc ustálenú rozhodovaciu činnosť NSS SR (resp. správneho kolégia NS SR) sa dostáva do rozporu s právnym názorom ojedinele vysloveným v inom rozhodnutí senátu, ktorý túto ustálenú rozhodovaciu činnosť nenasledoval a ani predpísaným spôsobom neinicioval jej zmenu (napr. práve predložením veci veľkému senátu).
Záver
S ohľadom na vyššie uvedené súdne rozhodnutia sa dá na záver zhrnúť, že v súčasnosti postupovanie vecí malými senátmi veľkému senátu vo všeobecnosti:
- nezávisí od úvahy malých senátov a
- nie je viazané ani na procesnú aktivitu strán,
- v prípade splnenia zákonom stanovených podmienok má malý senát povinnosť vec veľkému senátu postúpiť,
- povinnosť postúpiť má nielen ak sa chce odkloniť od právneho názoru, ale aj v situácii, kedy existuje rozdielna rozhodovacia prax najvyššieho súdu,
- povinnosť postúpiť vec veľkému senátu má aj v prípade, že o právnej otázke už rozhodol ústavný súd,[13]
- existuje dokonca subjektívne právo účastníka konania na rozhodnutie jeho veci veľkým senátom,
- ak malý senát vec nepredloží, aj keď podľa zákona mal, ide o porušenie práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR – t. j. ide o pochybenie, ktoré má aj ústavnoprávny rozmer,
- o porušenie práva na zákonného sudcu ide aj v prípade, ak veľký senát bezdôvodne odmietne rozhodnúť vo veci, ktorá mu bola riadne postúpená,
- pri existencii rozdielnej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu a nepredložení veci veľkému senátu alebo ak sa veľký senát odmietne vecou zaoberať dochádza aj k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- z povinnosti predložiť existujú výnimky.
Predkladanie vecí malými senátmi veľkému senátu sa tak v skratke stále dá charakterizovať ako „povinné, ale s výnimkami“.
V čase písania tohto príspevku boli judikatúrou ustálené nasledovné výnimky:
- obsolentné právne názory,
- existencia rozhodnutia veľkého senátu,
- existencia ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdov,
- judikatórny exces
a dá sa predpokladať, že do budúcnosti sa praxou, resp. v judikatúre vymedzia aj ďalšie takéto výnimky z povinnosti predložiť vec veľkému senátu. Môžeme však skonštatovať, že povaha už ustanovených výnimiek vyjadruje dôraz na to, aby veľké senáty neboli iba povinným „formálnym mechanizmom“ v súdnom súkolesí, ale aby v nich bolo o čom rozhodovať.
Prvé tri výnimky boli judikatúrou ustálené už skôr, a preto pri nich odkazujeme na náš starší príspevok v BSA č. 10/2020[14] a v tomto príspevku sa bližšie pozrieme na (zatiaľ) poslednú ustálenú výnimku – judikatórny exces.
O judikatórnom excese hovoríme v prípade existencie ojedinelého súdneho rozhodnutia v protiklade s ustálenou rozhodovaciu praxou – tzn. má ísť o ojedinelý exces v inak stálej rozhodovacej praxi súdu. Vo veci rozhodujúci senát môže takéto ojedinelé rozhodnutie „odignorovať“ v zmysle, že svojou povahou nezakladá judikatórny odklon, a tým ani povinnosť senátu postúpiť vec veľkému senátu.
Táto výnimka je, z nášho pohľadu, trošku problematická, keďže kritériá „ojedinelosti“ (napr. v koľkých rozhodnutiach môže byť takýto právny názor premietnutý – či len v jednom alebo môžu byť aj viaceré atď.) totiž nie sú nikde stanovené a tak riziko, že sa budú v jednotlivých posudzovaných veciach líšiť, je veľké. Otázne tiež je, či by skutočnosť, že ide alebo nejde o judikatórny exces, nemal vždy posudzovať práve veľký senát, a nie „iba“ trojčlenný malý senát.
Uvedenú výnimku z povinnosti predložiť doposiaľ judikoval len veľký senát NSS SR, uvidíme tak v budúcnosti, či sa zvyšné veľké senáty s touto výnimkou tiež stotožnia, alebo pôjdu inou cestou.
Ako sme už v staršom príspevku uviedli, a je to stále aktuálne, významnú úlohu pri dodržovaní povinnosti aktivovať veľký senát hrá aj otázka existencie špecializácie sudcov a senátov.
Na NSS SR ostala zachovaná špecializácia senátov[15] a je tak vždy oveľa pravdepodobnejšie, že ďalším senátom rozhodujúcim rovnakú právnu otázku bude opäť rovnaký senát. V takejto situácii, ak sa tento špecializovaný senát sám odchýli od určitej právnej otázky spadajúcej do jeho špecializácie (t. j. bez aktivácie veľkého senátu), nemusí sa veľmi obávať hrozby, že by tento nezákonný postup následne iný senát odhalil. Na druhej strane, pri existencii iba dvoch až troch senátov, ktoré rozhodujú v rámci svojej špecializácie môže oveľa skôr nastať situácia „preťahovania sa o názor“ v zmysle neustáleho aktivovania veľkého senátu pre potvrdenie „svojho názoru na úkor názoru druhého špecializovaného senátu“. V praxi to bolo možné ukážkovo vidieť na dvoch protichodných rozhodnutiach veľkého senátu správneho kolégia NS SR v sociálnej agende – sp. zn. 1Vs/1/2019 zo dňa 30. apríla 2010 a sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020.[16] Vo veci dostal možnosť sa vyjadriť aj ÚS SR (uznesenie č. k. IV. ÚS 610/2021-22 zo dňa 30. novembra 2021), ktorý zdôraznil, že „zjednocovanie rozhodovania senátov najvyššieho súdu je (aj) vecou veľkého senátu príslušného kolégia tohto súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z hľadiska právnej istoty nežiaduce, ak sa judikatórny stav opätovne zmení bez zmeny pre rozhodovanie podstatného právneho predpisu. Zároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s postupom zmeny právneho názoru veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne počíta, ide o „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie… Novo rozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu nemôžu v predmetnej situácii svoj odlišný právny názor ignorovať a, naopak, postupujú ex officio… Sťažovateľom avizované (ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej otázky postupne sa líšiacimi rozhodnutiami veľkého senátu kolégia v inom zložení je eliminované mechanizmom prijímania stanoviska podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.“
RESUMÉ
Opätovne k (ne)povinnej aktivácii veľkých senátov
Príspevok voľne nadväzuje na príspevok „(Ne)Povinná aktivácia veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu SR?“ uverejnený v BSA č. 10/2020 a venuje sa postupovaniu vecí na konanie a rozhodovanie veľkým senátom Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu SR. Súčasťou príspevku je aj najnovšia judikatúra ústavného súdu a oboch najvyšších súdov týkajúca sa tejto problematiky.
SUMMARY
Again on the (Non)Obligatory Activation of Grand Panels
The article is a follow-up to the article (Non)Obligatory Activation of the Grand Panel of the Administrative Division of the Supreme Court of the Slovak Republic published in Bulletin of Slovak Advocacy No. 10/2020. It deals with the referral of cases to the Grand Panels of the Supreme Court of the Slovak Republic and the Supreme Administrative Court of the Slovak Republic for hearing and adjudication. The article also includes the latest case law of the Constitutional Court and both Supreme Courts in relation to this issue.
ZUSAMMENFASSUNG
Erneut zur (nicht)obligatorischen Aktivierung von großen Senaten.
Der Beitrag knüpft frei an den Beitrag die „(Nicht)obligatorische Aktivierung von großem Senat beim Verwaltungskollegium des Obersten Gerichtes der SR?“, veröffentlicht im Bulletin der slowakischen Rechtsanwaltschaft/BSA Nr. 10/2020, an und es widmet sich der Weiterleitung von Sachen zum Verfahren vor und zur Entscheidung durch das große Senat des Obersten Gerichtes der SR und des Obersten Verwaltungsgerichtes der SR. Der Bestandteil des Beitrages ist auch die neuste Judikatur des Verfassungsgerichtes und der beiden Obersten Gerichte in Bezug auf diese Problematik.
[1] § 44 ods. 3 v spojení s § 46 ods. 1 CSP a § 21 ods. 1 písm. a) SSP.
[2] § 44 ods. 3 CSP a § 438 ods. 2 SSP.
[3] BARICOVÁ, J. a kol.: Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2018, s. 184.
[4] Takáto právna úprava však stále platí pre aktiváciu veľkých senátov občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia NS SR – § 48 ods. 1 CSP.
[5] Uvedená judikatúra obsahuje okrem vyňatých častí aj ďalšie dôležité a zaujímavé pasáže, na ktoré čitateľa taktiež odkazujeme.
[6] Uvedené rozhodnutie ÚS SR a aj všetky ďalšie v texte spomínané rozhodnutia ÚS SR sú dostupné na: <www.ustavnysud.sk>.
Viď. tiež SEDLAČKO, F.: Ústavný súd vracia dovolaniu ľudskú tvár. Bulletin slovenskej advokácie, 2021, č. 1 – 2, str. 9 – 10.
[7] Dostupné na: <https://www.nsud.sk/rozhodnutia/1vobdo12020/> [2023-10-27].
Viď. k nemu tiež SEDLAČKO, F.: Prvé rozhodnutie veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia NS SR. Bulletin slovenskej advokácie, 2021, č. 4, str. 8 – 9.
[8] Doslova uviedol, že sa s nimi „nestotožňuje a nepovažuje tento názor za správny.“
[9] Viď. tiež SEDLAČKO, F.: Ústavný súd zaobľuje hrany veľkého senátu. Bulletin slovenskej advokácie, 2021, č. 12, str. 6 – 7.
[10] Dostupné na: <https://www.nsud.sk/data/att/776/503289.330936.pdf> [2023-10-27].
Viď. k nemu tiež SEDLAČKO, F.: „Veľké“ rozhodnutie veľkého senátu. Bulletin slovenskej advokácie, 2021, č. 6, str. 8 – 9.
[11] Takýto názor odznel napr. v tomto príspevku: ĽALÍK, M.: Stret judikatúry ústavného súdu s judikatúrou najvyššieho súdu a jeho riešenie v dovolacom konaní ohľadne nadobudnutia nehnuteľnosti od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa v zápis v katastri nehnuteľností. In: Justičná revue, roč. 2020, č. 8 – 9, s. 1015 – 1024.
[12] Uverejnený v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu slovenskej republiky pod č. 1/2022 ZNSS (VS 1/2022).
[13] Pre porovnanie, rovnaký prístup má aj NS ČR (viď. napr. rozsudok sp. zn. 31 Cdo 2805/2011 zo dňa 13. júna 2012 (R 153/2012). Avšak NSS ČR má prístup odlišný – rozšírený senát, zastáva názor, že ak mu vec postúpi malý senát a následne o danej spornej otázke rozhodne ÚS ČR, príslušnosť rozšíreného senátu zanikne (resp. „není nadále rozšířený senát příslušný k tomu, aby k téže otázce zaujal vlastní právní názor“) a má vec vrátiť malému senátu (viď. uznesenie č. k. 2 As 35/2008-56 zo dňa 28. júla 2009 (č. 1948/2009 Sb. NSS).
[14] K zmene prišlo iba v tom, že so vznikom NSS SR prišlo aj k vzniku Zbierky stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky; každý z najvyšších súdov tak už má „svoju zbierku“. A pod existenciou ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdov tak máme na mysli existenciu buď zjednocujúceho stanoviska alebo rozhodnutia uverejneného v niektorej zo zbierok najvyšších sudov.
[15] Napr. agendu azylu a poskytovania doplnkovej ochrany cudzincom, vrátane administratívneho vyhostenia cudzincov a pobytu cudzincov (register Sak) rozhodujú senáty č. 1 a 2; agendu hospodárskej súťaže, súhlasu súdu s inšpekciou, štátnej pomoci, jadrových udalostí a priemyselného vlastníctva (register Shk) rozhodujú senáty č. 3, 4, 5 a 8 a sociálnu agendu (register Ssk) rozhodujú senáty č. 6 a 7.
[16] Uznesenie sp. zn. 1Vs/1/2019 je dostupné na: <https://www.nsud.sk/rozhodnutia/1vs12019/> [2023-10-20].
Rozsudok sp. zn. 1Vs/1/2019 je dostupný na: <https://www.nsud.sk/rozhodnutia/1vs32019/> [2023-10-20].