JUDr. Karin Vrtíková, PhD. je absolventkou Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave, aktuálne pôsobí ako Odborná asistentka na Katedre trestného práva a kriminológie Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave.
V prípade trestného činu opilstva dochádza v zásade k výnimočnej situácii – k potrestaniu páchateľa, ktorý inak nie je trestne zodpovedný. Podmienkou vyvodenia trestnej zodpovednosti je preukázaný stav nepríčetnosti, pričom uvedený záver musí vychádzať z riadneho znaleckého dokazovania, v rámci ktorého musí znalec jednoznačne, bez akýchkoľvek pochybností konštatovať úplné vymiznutie aspoň jednej zložky uvedenej v § 23 Trestného zákona ( ďalej TZ). Stav nepríčetnosti musí byť vyvolaný zavineným konaním páchateľa. Ak by stav nepríčetnosti, hoci vyvolaný konaním páchateľa, nebol pokrytý zavinením, nebolo by možné vyvodiť trestnú zodpovednosť za uvedený trestný čin a išlo by len a výlučne o okolnosť vylučujúcu protiprávnosť.
ÚVOD
Právna úprava daného trestného činu je špecifickým posudzovaním spáchania trestného činu osobou, ktorá koná v stave nepríčetnosti, do ktorého sa priviedla zavinene. Tento špecifický prípad teória trestného práva rieši prostredníctvom § 363 Trestného zákona, t. j. trestného činu opilstva, ktorému hovoríme aj zavinená nepríčetnosť. V trestnoprávnej literatúre sa táto koncepcia riešenia nazýva tzv. Rauschdelikt. Páchateľ bude v danom prípade trestne zodpovedný za to, že sa uviedol do stavu nepríčetnosti, či už úmyselne alebo z nedbanlivosti a v tomto stave spáchal kvázidelikt, teda sa dopustil konania, ktoré má inak znaky trestného činu. Páchateľ teda nebude trestne zodpovedný za čin, ktorý spáchal, ale za to, že sa uviedol do stavu nepríčetnosti. Táto situácia neplatí, resp. aplikácia tejto skutkovej podstaty je vylúčená, ak sa páchateľ uviedol do stavu nepríčetnosti v úmysle spáchať trestný čin, v takom prípade hovoríme o tzv. opilstve na guráž. Ak sa páchateľ úmyselne privedie do stavu nepríčetnosti a v tomto stave úmyselne spácha trestný čin, bude zaň trestne zodpovedný, a to aj napriek tomu, že ho spáchal v stave nepríčetnosti.[1]
Rozmeňme si teda naše slová na drobné. Na naplnenie predmetnej skutkovej podstaty musí dôjsť ku kumulatívnemu splneniu nasledovných aspektov:
- páchateľ sa privedie do stavu nepríčetnosti zavinene;
- páchateľ sa v tomto stave dopustí konania, ktoré má inak znaky trestného činu, spácha tzv. kvázidelikt, ktorý je objektívnou podmienkou trestnosti. Kvázidelikt musí mať zároveň znaky objektívnej stránky trestného činu, nestačí, že by mal napr. znaky priestupku.
- páchateľ svojim konaním naplní niektorý z trestných činov uvedených v rámci Osobitnej časti Trestného zákona, avšak subjekt, teda samotný páchateľ, nie je trestne zodpovedný za spáchaný trestný čin, pretože ho spáchal v stave nepríčetnosti, čo je vo všeobecnosti okolnosť vylučujúca trestnú zodpovednosť.
Otázka nepríčetnosti je otázkou právnou, ktorej posúdenie prislúcha orgánom činným v trestnom konaní a súdu na základe skutočností vyplývajúcich z vykonaného dokazovania. Podľa § 23 TZ sa za nepríčetného považuje ten, kto pre duševnú poruchu v čase spáchania činu inak trestného nemohol rozpoznať jeho protiprávnosť alebo ovládať svoje konanie. V tomto smere preto platí, že dovolací súd sa preto pri posúdení, či bolo predmetné hmotnoprávne ustanovenie použité správne, môže ( a musí) opierať o dôkazy, ktoré boli v súdnom konaní vykonané, avšak nesmie skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku.[2] Pri rozhodovaní, ktoré sa opiera o tento dôvod dovolania, preto dovolací súd hodnotí skutkový stav len z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené. „Zabezpečenie istoty dokazovania je podstatne zložitý proces aj práve s ohľadom na skutočnosť, že jeho úlohou je zobraziť udalosť, ktorá nastala v minulosti a na základe jednotlivých úkonov je jeho cieľom tiež prezentovať minulú realitu aktuálne, teda v súčasnosti.“[3]
1. Trestný čin opilstva – hmotnoprávna úprava
Daná skutková podstata je tzv. privilegovaná a spočíva v tom, že v prípade, ak sa páchateľ dopustí konania, ktoré má inak znaky trestného činu, zákonodarca toto konanie postihuje miernejším trestom.
Ak sa páchateľ v tom istom stave nepríčetnosti dopustí viacerých útokov, ktoré majú znaky trestných činov, a to i rôznych skutkových podstát, je nutné takéto útoky posudzovať z hľadiska znakov trestného činu opilstva podľa § 363 TZ ako jedno súvislé konanie – jeden skutok. Preto platí, že jednočinný súbeh trestného činu opilstva podľa § 363 TZ s akýmkoľvek iným trestným činom je vylúčený.
Primárnym objektom daného trestného činu je ochrana občianskeho spolunažívania, avšak sekundárnym objektom sú konkrétne vzťahy, ktoré boli protiprávnym konaním páchateľa v stave nepríčetnosti ohrozené. V zásade platí, že objekt nie je možné jednoznačne ustáliť, pretože možno uviesť, že individuálnym objektom tohto trestného činu môžu byť všetky chránené záujmy naprieč celým Trestným zákonom. Z uvedeného vyplýva, že napriek názvu daného trestného činu „Opilstvo“ tento objektívne nepokrýva všetky alternatívne indikácie, ktoré je možné pod uvedenú skutkovú podstatu subsumovať. Podľa nášho názoru tak v právnej teórii, ako aj v aplikačnej praxi identifikuje názov Opilstvo nepríčetnosť vyvolanú požitím alkoholu, avšak v aplikačnej praxi môže ísť o akúkoľvek návykovú látku, resp. ich kombináciu.
Na naplnenie objektívnej stránky sa vyžaduje, aby sa páchateľ priviedol do stavu nepríčetnosti požitím alebo aplikáciou návykovej látky[4] a v tomto stave sa dopustil konania, ktoré má inak znaky trestného činu. Z uvedeného nám vychádza, že pri tomto trestnom čine dochádza k situácii, kedy páchateľ v stave nepríčetnosti bude trestne zodpovedný za trestný čin opilstva. Objektívna stránka je teda vyjadrená alternatívne, t. j. páchateľ sa do stavu nepríčetnosti musí priviesť požitím alebo aplikáciou návykovej látky, pričom v uvedenom stave sa musí dopustiť konania, ktoré má inak znaky trestného činu.
Podmienkou vyvodenia trestnej zodpovednosti musí byť znaleckým skúmaním preukázané, že páchateľ sa zavinene uviedol do stavu nepríčetnosti, v ktorom sa dopustil konania, ktoré má inak znaky trestného činu (tzv. kvázidelikt). Musí byť preukázané, že páchateľ pred tým, ako požil alebo si aplikoval návykovú látku musel byť minimálne uzrozumený (nepriamy úmysel) s tým, že takouto aplikáciou sa privedie do stavu nepríčetnosti, alebo o tom, že sa do tohto stavu môže dostať síce nevedel, hoci to minimálne vedieť mal a mohol (nevedomá nedbanlivosť).
Aplikácia tejto skutkovej podstaty je vylúčená, ak sa páchateľ uviedol do stavu nepríčetnosti v úmysle spáchať trestný čin, hovoríme o tzv. opilstve na guráž, tzv. prípad actio libera in causa dolosa. Teda, páchateľ sa úmyselne privedie do stavu nepríčetnosti a v tomto stave úmyselne spácha trestný čin. Z hľadiska tejto trestnej zodpovednosti bude páchateľ trestne zodpovedný za úmyselný trestný čin, a to aj napriek tomu, že ho spáchal v stave nepríčetnosti.
Zároveň tiež platí, že pokiaľ nebola naplnená podmienka uvedenia sa do stavu nepríčetnosti a páchateľ sa uviedol iba do stavu zmenšenej príčetnosti, trestná zodpovednosť by voči nemu bola vyvodená v zmysle všeobecných zásad trestnej zodpovednosti.
Páchateľom daného trestného činu môže byť akákoľvek osoba, ktorá bola pred momentom užitia návykovej látky trestne zodpovedná, hovoríme teda o všeobecnom subjekte.
Na naplnenie subjektívnej stránky postačuje aj zavinenie z nedbanlivosti, resp. úmyselné zavinenie, pretože subjektívna stránka je vyjadrená alternatívne „hoci aj z nedbanlivosti“. Z uvedeného preto vyplýva, že pri zavinení vo forme nedbanlivosti pôjde pri tomto trestnom čine o prečin a pri zavinení vo forme úmyslu pôjde ,vzhľadom na trestnú sadzbu, o zločin. Je nevyhnutné uviesť, že subjektívna stránka sa vzťahuje na uvedenie sa do stavu nepríčetnosti, nie na samotné konanie, ktoré má inak znaky niektorého z trestných činov uvedených v Osobitnej časti Trestného zákona. Forma zavinenia sa skúma vo vzťahu k privedeniu sa do stavu nepríčetnosti a nie vo vzťahu k zavineniu, ktoré sa týka konania, ktoré má inak znaky trestného činu. Z uvedeného preto vyplýva, že páchateľ sa môže dopustiť nedbanlivostného trestného činu, prečinu opilstva aj vo vzťahu k trestnému činu, ktorý je úmyselný. Uvedené platí totožne aj opačne. Pre formu zavinenia je preto rozhodujúce, či k privedeniu do stavu nepríčetnosti došlo z nedbanlivosti alebo úmyselne.
- Nepríčetnosť vs. zmenšená príčetnosť
Neopomenuteľnou súčasťou previazanou s nepríčetnosťou, duševnou poruchou či opilstvom je stav zmenšenej príčetnosti. Stav zmenšenej príčetnosti je potrebné a nevyhnutné odlišovať od stavu nepríčetnosti. Pri stave zmenšenej príčetnosti je v dôsledku duševnej poruchy znížená rozpoznávacia alebo ovládacia schopnosť. Zároveň o ňom platí, že nie je dôvodom na vylúčenie trestnej zodpovednosti, ale má za následok osobitný postup voči páchateľovi, konkrétne § 39 ods. 2 písm. c) TZ, § 40 ods. 1 písm. c) TZ a § 73 ods. 2 písm. a) TZ. S uvedeným korešponduje aj rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej: „Od nepríčetnosti je potrebné odlišovať stav zmenšenej príčetnosti, kedy je v dôsledku duševnej poruchy znížená rozpoznávacia alebo ovládacia schopnosť. Čo sa týka nepríčetnosti, z právneho hľadiska sa ňou rozumie stav, keď tento pre duševnú poruchu v čase spáchania činu inak trestného nemôže rozoznať, že jeho konanie je pre spoločnosť nebezpečné alebo nemôže svoje konanie ovládať. Na vyvodenie záveru, že osoba nie je pre nepríčetnosť trestne zodpovedná, postačuje, ak úplne chýba aspoň jedna z uvedených schopností. Nepríčetnosť ako jedna z okolností vylučujúcich trestnú zodpovednosť je okolnosť skutková, nie právna a Najvyšší súd, ako súd dovolací nie je oprávnený ju skúmať, ani meniť.“[5]
Inšpiratívnym sa nám pri aplikačnom zadefinovaní pojmu zmenšená príčetnosť javí Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave,[6] ktorým sa senát veľmi explicitne vysporadúva s rozdielmi medzi nepríčetnosťou a zmenšenou príčetnosťou. V danom prípade išlo o trestnú vec pre pokus obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1 TZ. Obžalovaný podal v danej veci odvolanie voči rozsudku Okresného súdu Bratislava III[7] a senát Krajského súdu Bratislava napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu. Obžalovanému uložil podľa § 145 ods. 1 TZ s použitím § 38 ods. 3, § 36 písm. a), písm. j), písm. k), písm. m), § 39 ods. 2 písm. c) TZ trest odňatia slobody vo výmere štyri roky. V prvom rade si v krátkosti predstavíme skutkový stav. Obžalovaný F. O. mal v motorovom vozidle v čase, keď sa nachádzal na zadných sedadlách od chrbta napadnúť poškodeného, ktorý v tom čase sedel na sedadle vodiča, a to tak, že ho kuchynským nožom opakovane trikrát bodol do oblasti krku vpravo, čím mu spôsobil bodno-reznú a silno krvácajúcu ranu, čo viedlo u poškodeného k výraznému krvácaniu a rozvoju hemoragického šoku, následkom čoho musel byť ihneď lekársky ošetrený a bezodkladne podrobený operačnému zákroku, bez vykonania ktorého by došlo k smrti. Uvedené konanie bolo klasifikované ako pokus o obzvlášť závažný zločin vraždy, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere desať rokov. Proti uvedenému rozsudku obžalovaný podal odvolanie, a to na základe, že výrok o vine a súvisiace výroky sú nesprávne, neodôvodnené a v rozpore so základnými zásadami trestného konania a Trestným poriadkom, najmä ustanoveniami o dokazovaní. Obhajca ďalej rozporoval, že súd neprihliadol na psychický, duševný stav obžalovaného v rozhodnom čase, ktorý bol objektívne potvrdený dvomi znalkyňami z odboru psychológia a psychiatria, nezávisle od seba. Znalkyne zistili, že v rozhodnom čase, bol obžalovaný emočne labilný, úzkostný, neistý, bezmocný. Potvrdili, že obžalovaný v tomto čase trpel epizódou stredne ťažkej depresie, úzkostnou a depresívnou symptomatikou, na jeho duševný stav tiež nepriaznivo pôsobilo naliehanie poškodeného na splácanie ním vloženého vkladu do podnikania, a teda jeho diagnózy mali forenzne významný vplyv na ovládacie schopnosti obžalovaného, ktoré boli významne znížené. Rovnako znalkyňa na hlavnom pojednávaní konštatovala, že obžalovaný bol v čase skutku v krátkom období nazývanom farmaceutické okno, teda, už po začatí aplikácie liečby antidepresívami, ale ešte predtým, ako sa plne prejaví účinnosť liekov a v tom čase mohlo prísť aj ku krátkodobému zhoršeniu depresie, najmä k zvýšeniu úzkosti a v prípade zistenia poruchy afektov a emócii tento faktor výrazne ovplyvňuje ovládacie schopnosti človeka, nevie dostatočne zvládnuť svoje konanie. Avšak tieto skutočnosti súd prvého stupňa vo svojom rozsudku nezobral do úvahy, resp. nevyhodnotil ich v súlade so zásadou hodnotenia dôkazov v ich súhrne v zmysle § 2 ods. 10 TP. Odvolací súd sa vyslovene vyjadril, že viaceré úvahy súdu prvého stupňa považuje za špekulatívne. Zároveň konštatoval, že prvostupňový súd sa nevyporiadal s úmyslom obžalovaného vo vzťahu k vražde. Odvolací súd konštatoval, že obžalovaný nepopieral skutočnosť, že poškodeného v inkriminovanom čase poranil kuchynským nožom, odmietol však ostatné skutkové okolnosti a právnu kvalifikáciu v zmysle obžaloby. Taktiež súd vyhodnotil výpoveď poškodeného ako deficitnú, zahmlievajúcu a nie celkom spoľahlivú, keď poškodený konkrétne uviedol len to, že znenazdajky bol napadnutý obžalovaným vo vozidle a nič predtým ani potom a ani počas skutku si nepamätá. Nikto iný pri skutku nebol. Pri ustálení priebehu skutkového deja bolo potrebné prihliadať na objektivizujúce dôkazy a nie sa spoliehať na obsahovo nekvalitnú výpoveď poškodeného alebo na dôkazy, ktoré o skutku nič nehovoria, čo súd prvého stupňa učinil.
Po prijatí záveru, že skutok sa stal, je trestným činom a spáchal ho obžalovaný, odvolací súd skúmal, či je obžalovaný za jeho spáchanie trestne zodpovedný. V tomto smere prihliadal na konštatovanie znalkyne, ktorá v písomnom vyhotovení konštatovala forenzne významný vplyv zistenej duševnej poruchy obžalovaného na jeho ovládacie schopnosti v čase skutku, pričom išlo o epizódu stredne ťažkej depresie – adaptačnej poruchy s potrahovou depresívnou reakciou, ktorej úzkostná a depresívna symptomatika je popisovaná aj v zdravotnej dokumentácii obžalovaného. Znalkyňa vyslovila, že súhra duševných porúch, ktorými obžalovaný v čase spáchania skutku trpel (prítomnosť depresívnej symptomatiky a dekompenzácia do poruchy osobnosti) spolu so záťažovou životnou situáciou negatívne ovplyvnili jeho psychické fungovanie do tej miery, že viedli v forenzne podstatnému zníženiu ovládacích schopností, nie však k vymiznutiu, pričom rozpoznávacie schopnosti boli plne zachované. De facto teda znalkyňa vylúčila konanie obžalovaného v patickom afekte, ktorý by z právneho hľadiska znamenal stav nepríčetnosti.
„Vzhľadom na uvedené, berúc do úvahy výsledky znaleckého dokazovania k osobe obžalovaného, nepríčetnosť obžalovaného neprichádza do úvahy, pretože znalkyňa patický afekt a iné duševné choroby vylúčila. Avšak na základe týchto skutočností odvolací súd dospel k záveru, že obžalovaný skutok spáchal v stave zmenšenej príčetnosti. Osobnosť obžalovaného nie je agresívna, je úzkostno – depresívna, obžalovaný viedol dosiaľ riadny rodinný i pracovný život, bol zodpovedným živiteľom rodiny, a ocitol sa v dlhodobej ťažkej životnej situácii a v čase skutku vo vystupňovanej stresovej situácii, kedy nedokázal svoje konanie racionálne korigovať (ovládacia zložka). Judikatúra, (R 61/1971, R 6/1999) ako aj trestnoprávna teória pritom pripúšťajú zmenšenú príčetnosť aj v dôsledku dlhotrvajúcej stresovej situácie, pričom stav zmenšenej príčetnosti nemusí byť vyvolaný len duševnou chorobou, ale postačuje aj krátkodobá porucha duševných funkcii, a táto u obžalovaného znalkyňou zistená bola.“[8] Berúc do úvahy následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy odvolací súd dospel k záveru, že preventívnu, ochrannú i morálnu funkciu trestu možno v prípade obžalovaného naplniť uložením trestu odňatia slobody vo výmere štyri roky.
Autorka v tomto smere ešte dopĺňa, že zmenšená príčetnosť je priestor medzi príčetnosťou a nepríčetnosťou, v ktorom môže byť ovládacia alebo rozpoznávacia zložka znížená rôznou mierou.
1.2 Patologická opitosť vs. patologický afekt
Vo všeobecnosti možno uviesť, že konanie v afekte by mohlo mať vplyv na vedomostnú zložku subjektívnej stránky len vtedy, ak by bolo dané tzv. biologické kritérium, ktoré predpokladá významnú odchýlku od normy v psychike páchateľa, teda duševnú poruchu alebo chorobu, ktorá je prítomná v dobe spáchania činu a bráni páchateľovi chápať protiprávnosť jeho konania, respektíve svoje konanie ovládať. Násilné trestné činy spáchané v afekte (afektívne delikty) sú definované ako trestné činy spáchané pod vplyvom silných emócii, keď emočné vzrušenie predchádza racionálnej rozvahe. Pod pojem afektívny delikt sa podraďujú aj tzv. situačne podmienené skutky spáchané v silnom rozrušení, ktoré predstavujú spontánnu reakciu páchateľa na mimoriadne ťaživú životnú situáciu. Afekty sú silné pocity (emócie), formy prežívania, ktorými človek reaguje na vonkajšie, ako aj vnútorné podnety. Ide o reakcie spontánne, subjektívne, ktoré tvoria určitý protipól k reakcii rozumovej (intelektuálnej). Ide spravidla o silnú emocionálnu reakciu vysokej intenzity, ktorá síce vedomie zužuje, ale nezastiera ho, a ktorá nie je chorobného pôvodu. Intenzívne prežívaná tendencia k uvoľneniu napätia môže potlačiť rozumovú úvahu a obvyklé zábrany. Človek sa pod vplyvom afektu chová odlišne od svojej osobnej a všeobecnej normy.
Trestnoprávna náuka v spojení s forenzno-psychiatrickou rozoznáva prosté afekty, ktorými sa rozumie stav silnejších emócií, a k tomuto vo väčšej či menšej miere dochádza prakticky u každého páchateľa úmyselného trestného činu. Vyjadrujú obvyklý stres z riskantnej situácie a nemajú na psychiku páchateľa zásadný vplyv. Do druhej kategórie afektívnych konaní patrí afekt vystupňovaný (silný), pri ktorom sa pripúšťa jeho vplyv na príčetnosť páchateľa. Tieto dva stupne afektu (prostý a vystupňovaný) sú považované za normálne prejavy ľudskej psychiky. Oproti tomu tretí typ tzv. afekt najvyššieho stupňa (patický afekt) má už jednoznačne charakter duševnej poruchy, nakoľko ide o stav, ktorý je výsledkom psychiatrického ochorenia s konkrétnou lekárskou diagnózou a ktorý má zásadný vplyv na psychiku páchateľa a spôsobuje nepríčetnosť páchateľa.[9] Z uvedeného teda jednoznačne môžeme konštatovať, že tzv. patický afekt je formou psychiatrického ochorenia s konkrétnou lekárskou diagnózou, ktorý spôsobuje nepríčetnosť páchateľa a teda z trestnoprávneho hľadiska aj trestnú nezodpovednosť za skutok vykonaný v tomto stave.
Odborná psychiatrická literatúra k patickému afektu zastáva nasledovný názor.[10] Patický afekt je v prvom rade afektom veľmi silným. Na jeho vrchole následne dochádza ku kvalitatívnej poruche – zmene vedomia. Táto zmena vedomia má najčastejšie charakter krátkodobého mrákotného stavu. Počas patického afektu môže dôjsť k závažným trestným činom, ako je napríklad úmyselné spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví, alebo k zabitiu. Hovorí sa o tom, že konanie v rámci patického afektu býva v rozpore so životnými postojmi postihnutého jedinca s danou situáciou. Je samozrejme nutné upozorniť, že nie vždy tak tomu musí byť. Na patický afekt, na jeho priebeh, je úplná amnézia. Diagnostikovanie tejto, najčastejšie krátkodobej poruchy je jedným z najkomplikovanejších znaleckých úkonov. Pri patickom afekte sa predpokladá organické postihnutie mozgu, ťažká porucha osobnosti s agresívnymi prejavmi alebo napr. epilepsia do tej doby nediagnostikovaná a neliečená. Nemusí tomu tak, samozrejme, byť a i „nepsychopatický“ jedinec, bez zistiteľného organického poškodenia centrálnej nervovej sústavy, môže konať v rámci patického afektu násilne a asociálne. A to aj napriek tomu, že prepuknutie patického afektu u osôb úplne zdravých a spĺňajúcich kritéria sociálne dobre adaptovaných jedincov je brané ako nepravdepodobné. Odlíšenie deliktu v rámci patického afektu od iných afektívnych deliktov je vecou zásadného charakteru, pretože patický afekt ako ťažká duševná porucha psychotického charakteru vylučuje trestnú zodpovednosť.
Forenzné vyhodnotenie patického afektu a obzvlášť jeho odlíšenie od afektu prostého či simulovania je možné zhrnúť nasledovne. Mimo nepravdepodobnosť výskytu patického afektu u osôb zdravých, jeho nepravdepodobnosť značne zvyšuje moment, kedy posudzovaný – obvinený udáva ohraničený úsek bezvedomia. V patickom afekte postihnutý nie je schopný vyznať sa v situácii a podľa nej konať. Jeho správanie by nemalo mať logiku, malo by byť bizarné. Po mrákotnom stave by mal nastať stav vyčerpania a zaspatia, ktoré sa považuje za jeden z jeho najdôležitejších prejavov. Predchádzajúce konflikty medzi obvineným a poškodených sú brané ako vylučujúce kritérium pre možné násilné chovanie v rámci patického afektu. Zároveň však Študent dodáva, že tomu tak nemusí byť vždy.[11]
Na tomto mieste si dovolíme upriamiť pozornosť na ďalšie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR,[12] v rámci ktorého sa tento nad rámec svojej kompetencie vysporiadal s vyjadrením rozdielu medzi posudzovaním konania ako spáchaným v stave nepríčetnosti, resp. zmenšenej príčetnosti a zároveň sa vyjadril aj k termínu patologická opitosť. V spomínanom rozhodnutí obvinený napadol rozhodnutia prvého a druhého stupňa, nakoľko mal za to, že jeho skutok mal byť posudzovaný na základe § 363 ods. 1 TZ, teda ako trestný čin opilstva. Súd však, aj napriek skutočnosti, že dovolací súd nepreskúmava skutkové zistenia, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie uviedol nasledovné: „Obvinený v čase spáchania skutku trpel chorobnou závislosťou od alkoholu a benzodiazepínov pri zmiešanej poruche osobnosti. V čase spáchania skutku mu bola diagnostikovaná komplikovaná opitosť. Závislosť od alkoholu a benzodiazepínov samotné nemali vplyv na rozpoznávacie a ovládacie schopnosti obvineného. V čase skutku si však obvinený v dôsledku kombinácie užívania alkoholu a psychofarmák navodil stav komplikovanej opitosti, v ktorom mal ovládacie a rozpoznávacie schopnosti vo výraznej miere znížené až na hranici vymiznutia. Obvinený pri psychiatrickom vyšetrení priznal, že bol opakovane lekármi upozornený, že nesmie kombinovať ordinované psychiatrické lieky s alkoholom. Konanie obvineného bolo zhodné s konaním počas prostej opitosti, pri ktorej sa v minulosti taktiež vyskytovala v jeho konaní heteroagresivita a myšlienky homicídne (myšlienky o zabití). Zodpovednosť páchateľa za trestný čin spáchaný v nepríčetnosti spôsobenej patologickou opitosťou je v zmysle § 23 TZ vylúčená iba vtedy, ak si páchateľ predtým, než sa rozhodol požiť alkohol, nebol a ani nemohol byť vedomý svojej dispozície pre podobné stavy po použití alkoholu. V posudzovanej veci však o takýto prípad nejde.“
Termínu patologická opitosť sa už venoval aj docent Blažek,[13] ktorý za účelom zadefinovania tohto pojmu oslovil aj znalcov z odboru psychiatrie. S ohľadom na to konštatuje nasledovné: „Len na základe samotnej amnézie nemožno hovoriť o nepríčetnosti a nemožno spájať patologickú opitosť výlučne so stavom amnézie, a teda že samotný prejav amnézie nie je ešte dôkazom toho, že sa človek nachádzal v stave patologickej opitosti, resp. nepríčetnosti v stave spáchania skutku. Ak si teda páchateľ prežité udalosti nepamätá, nemusel byť v čase spáchania skutku nepríčetný. Stav patologickej opitosti treba jednoznačne odlíšiť od „neprimeraného a nadmerného požitia alkoholu“ a tieto dva stavy nemožno spájať, hoci amnézia (porucha pamäte) sa dostavuje pri oboch stavoch. Rozdiel je však v tom, že pri „klasickej opitosti“ dotyčná osoba mohla v rámci plného vedomia predpokladať, že alkohol konzumuje nad svoju mieru a v procese rozhodovania si uvedomovala možné konzekvencie z aktuálneho nadužitia.“[14]
Kladieme si teda otázku, ako je možné vyhodnotiť, že páchateľ bol v čase spáchania skutku nepríčetný z dôvodu požitia alkoholu alebo iných omamných látok, a teda nemôže byť trestne zodpovedný za spáchaný trestný čin, ale za trestný čin opilstva v zmysle § 363 TZ? Z dosiaľ vyhodnotených skutočností máme za to, že orgány činné v trestnom konaní a následne aj súdy sú viac menej nútené spoliehať sa na konštatovanie odborníkov, znalcov z odboru psychológie a psychiatrie. Z uvedeného preto treba explicitne uviesť, že aj napriek tomu, že konštatovanie nepríčetnosti je právnym konštatovaním a podlieha právnemu posúdeniu, de facto ju orgány činné v trestnom konaní a následne aj súdy odvodzujú z hodnotení znalcov z príslušnej oblasti, ktorí konštatujú, či došlo, resp. nedošlo k tzv. patologickej opitosti, resp. k úplnej strate ovládacích a rozpoznávacích schopností.
Docent Blažek ešte na dôvažok k uvedenému dopĺňa: „Patologickú opitosť možno označiť za určitý výnimočný chorobný stav, ktorý môže nastať len u niektorých osôb, a tento stav je spôsobený de facto „chorobnou“, abnormálnou reakciou organizmu na alkohol alebo inú návykovú látku. V tomto prípade by sa teoreticky skutková podstata opilstva dala aplikovať len na určité osoby, ktoré disponujú týmito „predispozíciami“ pre takúto alkoholovú reakciu, nie na všetky osoby, ktoré sa privedú do stavu ťažkej opitosti.“[15]
Z vyššie uvedeného je možné jednoznačne vyvodiť zásadný rozdiel medzi patickým afektom a patologickou opitosťou, pretože patický afekt už má charakter duševnej poruchy, zatiaľ čo patologická opitosť je stav, v rámci ktorého páchateľ nemusí jednoznačne trpieť duševnou poruchou. Vo vzťahu k trestnoprávnemu následku preto platí, že pri patickom afekte voči osobe nemôže byť vedené trestné stíhanie, pretože táto bola v čase spáchania činu inak trestného nebola trestne zodpovedná pre nepríčetnosť. Pri patologickej opitosti sa osoba bude považovať za nepríčetnú v zmysle § 23 TZ iba v prípade, ak si páchateľ predtým, ako sa rozhodol požiť alkohol alebo iné návykové látky nebol vôbec vedomý svojej predispozície na podobné stavy. Z uvedeného teda in concreto vyplýva, že v prípade, ak osoba páchateľa disponuje informáciou, že po požití istého množstva alkoholu, resp. návykových látok, prípadne ich kombinácie sa môže dostať do stavu, v ktorom nevie ovládať svoje konanie, resp. rozpoznať jeho protiprávnosť, takúto osobu nie je možné považovať za nepríčetnú a teda nebude trestne zodpovedná za spáchané protiprávne konanie, ale musí sa preukázať stupeň schopnosti ovládať konanie, resp. rozpoznať protiprávnosť konania.
2. Trestný čin opilstva – aplikačná rovina
V nasledujúcej časti autorka upriami pozornosť na dostupné súdne rozhodnutia týkajúce sa trestného činu opilstva. Na tomto podklade sa bude snažiť percipientovi preukázať možné modusy operandi napĺňajúce predmetnú skutkovú podstatu.
Trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava V, sp. zn., 2T/34/2019, zo 7. 6. 2019, súd odsúdil páchateľa k trestu odňatia slobody vo výmere osem mesiacov, a to zo spáchania trestného činu opilstva v zmysle § 363 ods. 1 TZ, na nasledovnom skutkovom základe. Páchateľ sa vyhrážal svojej matke, s ktorou býval v spoločnej domácnosti, že potom ako porozbíjal a porozhadzoval zariadenie bytu, vykrikoval, poškodená mu povedala, aby prestal, tak po nej surovo hodil šiltovku a vulgárne jej so zaťatými zubami s nepríčetným výrazom v očiach povedal, že ju do rána zabije, pričom v minulosti ju mal fyzicky napádať, škrtiť a takisto aj poškodzovať časti nábytku; čím tak u poškodenej vzbudil dôvodnú obavu o jej život a zdravie, pričom predmetný skutok spáchal po tom, ako požil alkohol, čím si privodil stav alkoholovej ebriety – straty ovládacích schopností vo forenzne významne obmedzenej miere a úplnú stratu rozpoznávacích schopností, ktorý mal vplyv na neho. Súd teda v danom prípade konštatoval, že sa páchateľ požitím návykovej látky z nedbanlivosti priviedol do stavu nepríčetnosti, v ktorom sa dopustil trestného činu opilstva, ktoré by inak malo znaky prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) TZ.
Trestný rozkaz Okresného súdu Senica, sp. zn., 1T/28/2019, zo dňa 19. 9. 2019, na základe ktorého súd odsúdil páchateľa za prečin opilstva v zmysle § 363 ods. 1 TZ, a to na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní tri mesiace. K danému rozhodnutiu súd dospel na základe nasledovného skutkového stavu. Páchateľ si požitím alebo aplikáciou neustáleného množstva návykových látok, najmä však látky s obsahom tetrahydrokanabinolu spôsobil toxickú psychózu, hoci mal vedomosť o vplyve takýchto látok na jeho psychiku, v dôsledku čoho nebol schopný ovládať svoje konanie rozbil v predajni COOP Jednota štyri sklenené výplne na výkladoch predajne, sklenenú výplň na vstupných dverách do predajne a sklenenú výplň na vetracom okne tak, že do nich viackrát udrel sekerou a poškodil ich tak, že do nich urobil diery, čím danej predajni spôsobil škodu vo výške 1 261,20 eur, teda požitím alebo aplikáciou návykovej látky, sa hoci aj z nedbanlivosti, priviedol do stavu nepríčetnosti, v ktorom sa dopustil konania, ktoré má inak znaky trestného činu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 TZ. Teda páchateľ o tom, aký vplyv na neho má aplikácia návykových látok, resp. že si spôsobí toxickú psychózu vedel, teda sa do stavu nepríčetnosti priviedol úmyselne.
Rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn. 13T/55/2021, zo dňa 7. 9. 2022, v rámci ktorého bol uznaný vinným páchateľ za spáchanie trestného činu opilstva v zmysle § 363 ods. 1 TZ a prečinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) TZ, ktorý sa nadmerným požitím alkoholických nápojov z nedbanlivosti priviedol do stavu toxickej psychózy, pod vplyvom ktorej, na mieste verejnosti prístupnom pri vchodových dverách predajne COOP Jednota, kričal nezrozumiteľné slová a zakrvavenými rukami udieral po oknách a parapetných doskách predajne a po príchode hliadky Pohotovostnej motorizovanej jednotky Krajského riaditeľstva na ich slová reagoval kričiac „zabijem ťa, ty hajzel“ a fyzicky ho napadol tým spôsobom, že ho ľavou rukou chytil za taktickú vestu v oblasti pravého ramena a pravou rukou zovretou v päsť sa ho snažil udrieť do oblasti tváre. Členovia hliadky ho za použitia donucovacích prostriedkov spacifikovali a zabránili mu v ďalšom konaní. Páchateľ sa tým dopustil trestného činu opilstva v zmysle § 363 ods. 1 TZ, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere osemnásť mesiacov, pričom jeho výkon mu bol podmienečne odložený s probačným dohľadom v trvaní tridsaťšesť mesiacov. Zároveň mu súd v zmysle zákona uložil povinnosť dostaviť sa k probačnému a mediačnému úradníkovi pôsobiacemu na Okresnom súde Vranov nad Topľou v časových termínoch určených probačným a mediačným úradníkom. Ďalej mu uložil povinnosť spočívajúcu v príkaze zamestnať sa v skúšobnej dobe alebo sa preukázateľne uchádzať o zamestnanie a počas skúšobnej doby obmedzenie spočívajúce v zákaze požívania alkoholických nápojov a iných návykových látok. V zmysle Trestného zákona mu súd tiež uložil ochranné liečenie protialkoholické ambulantnou formou.
Rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, sp. zn. 15T/124/2022, zo dňa 13. 12. 2022, v rámci ktorého súd schválil dohodu o vine a treste páchateľovi, ktorý vedome požil alkoholické nápoje v takom rozsahu, že u neho nastala alkoholická paranoidná psychóza, pre ktorú v čase spáchania činu nemohol rozpoznať jeho protiprávnosť ani ovládať svoje konanie, a na poschodí rodinného domu rozbil sklenenú výplň zamknutých plastových dverí, tieto následne vykopol, čím ich poškodil v oblasti vložky FAB, vošiel cez ne do súkromnej izby poškodených manželov a vyhrážal sa im zabitím. Fyzicky napadol jedného z nich, ktorého udieral päsťami do celého tela, nožom ho porezal v oblasti tváre, poškodenej priložil nôž ku krku a odhodil ju, zatiaľ čo ona bránila manžela, tento ušiel na ulicu pred rodinný dom a následne privolaná hliadka polície spacifikovala páchateľa, pričom obvinený poškodenému spôsobil pomliaždenie mäkkých tkanív hlavy a tváre s krvným výronom v oblasti ľavého oka, povrchové rezné rany na čele, zlomeninu priečnych výbežkov 3. a 4. driekového stavca vpravo a odreniny kože s pomliaždením ľahkého charakteru v oblasti ľavého lakťa, ktoré si vyžiadali lekárske ošetrenie a následné liečenie s obmedzením v bežnom spôsobe života po dobu 4-5 týždňov a týmto svojím konaním vzbudil u poškodených dôvodnú obavu o ich život a zdravie. Páchateľ sa teda požitím návykovej látky úmyselne priviedol do stavu nepríčetnosti, v ktorom sa dopustil konania, ktoré má inak znaky prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, 2 písm. b) Trestného zákona v súbehu s prečinom nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona, čím spáchal zločin opilstva podľa § 363 ods. 1 TZ. Za uvedené konanie bol odsúdený na podmienečný trest odňatia slobody vo výmere osemnásť mesiacov, ktorý mu bol podmienečne odložený s probačným dohľadom počas skúšobnej doby v trvaní tridsaťšesť mesiacov. Zároveň mu súd uložil niekoľko obmedzení spočívajúcich v zákaze požívania alkoholických nápojov a iných návykových látok a návštev pohostinských zariadení, reštauračných zariadení. Povinnosť podrobiť sa na vyzvanie súdu alebo príslušníka Policajného zboru skúške na alkohol a iné návykové látky za účelom kontroly dodržiavania zákazu požívania alkoholických nápojov a iných návykových látok. Povinnosť spočívajúcu v príkaze nepriblížiť sa k poškodeným na vzdialenosť menšiu ako päť metrov a nezdržiavať sa v blízkosti ich obydlia alebo v určenom mieste, kde sa poškodení zdržujú alebo ktoré navštevujú. A v neposlednom rade obvinenému uložil ochranné protialkoholické liečenie ústavnou formou. Zároveň súd rozhodol o povinnosti nahradiť poškodenému škodu vo výške 1 453,2 €.
Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava V, sp. zn., 4T/24/2023, z 26. 4. 2023, v rámci ktorého súd uznal vinným páchateľa z prečinu opilstva v zmysle § 363 ods. 1 TZ, a to na nasledujúcom skutkovom základe. Páchateľ pod vplyvom omamných a psychotropných látok, užívateľ metamfetamínu, zaútočil na členov hliadky Policajného zboru, a to fyzickým útokom na hlavu jedného z členov hliadky, následne nohami kopal do zadných dverí služobného motorového vozidla, pričom rozbil a vykopol z rámu okno a ďalej kopol iného člena hliadky do oblasti krku a ramena. Vo fyzických útokoch naďalej pokračoval a začal aj vykrikovať na policajtov, že ich zabije. Páchateľ svojím konaním spôsobil poškodenie služobného motorového vozidla vo výške 352,07 eur a členom hliadky spôsobil viaceré povrchové poranenia zápästia a ruky, poranenia v oblasti krku, pomliaždenie pleca a ramena, pomliaždenie iných častí ruky, viaceré otvorené rany. Páchateľ sa dopustil tohto konania v stave intoxikačnej psychózy, spôsobenej metamfetamínom, kedy nemohol rozpoznať nebezpečnosť a protiprávnosť svojho konania a svoje konanie ani nemohol ovládať. Rozpoznávacie a ovládacie schopnosti boli u páchateľa z dôvodu prítomnosti tejto psychózy kompletne vymiznuté, aplikáciou návykovej látky sa úmyselne priviedol do stavu nepríčetnosti, v ktorom sa dopustil konania, ktoré má inak znaky trestného činu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) TZ a poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 TZ. Za uvedené konanie ho súdm odsúdil na dvadsaťosem mesačný nepodmienečný trest odňatia slobody a na ochranné protitoxikomanické liečenie ústavnou formou.
Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 2To/29/2024, zo dňa 23. 7. 2024, na základe ktorého bol zrušený napadnutý rozsudok Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 75T/27/2023, zo dňa 26. 1. 2024 a ktorým daný krajský súd uložil páchateľovi za trestný čin opilstva v zmysle § 363 ods. 1 TZ, trest odňatia slobody vo výmere šestnásť mesiacov. V uvedenej trestnej veci bolo odvolanie podané tak proti výroku o vine, ako aj voči výroku o treste. Avšak odvolací súd konštatoval, že vykonané dokazovanie na súde prvého stupňa svedčilo pre jediný možný záver, a síce, že obžalovaný požitím návykovej látky sa z nedbanlivosti priviedol do stavu nepríčetnosti, v ktorom sa dopustil konania, ktoré má inak znaky prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a), b) TZ, s poukazom na § 138 písm. d) TZ. a § 139 ods. 1 písm. c) TZ. a § 127 ods. 5 TZ. Nepochybne tak obžalovaný svojim konaním popísaným v skutkovej vete napadnutého rozsudku naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu opilstva podľa § 363 ods. 1 TZ., pre ktorý ho súd prvého stupňa aj (správne) uznal vinným.
V zmysle uvedených súdnych rozhodnutí je možné konštatovať, že aplikačná prax pod trestný čin opilstva subsumuje konania, ktorými sa páchatelia privedú do stavu nepríčetnosti, či už užitím alebo aplikáciou alkoholu, resp. návykových látok v množstve, ktoré im zabráni v rozpoznávaní protiprávnosti ich správania, resp. zabráni v ovládaní ich konania. Čo jednoznačne vyzdvihujeme je pravidelné ukladanie ochranných liečení, najmä ochranného liečenia protialkoholického, resp. protitoxikomanického. Z uvedeného preto konštatujeme, že aplikačná prax odzrkadľuje právno-teoretické vymedzenie trestného činu opilstva a zabezpečuje nielen morálnu ochranu spoločnosti, ale zároveň pôsobí aj prevenčne a výchovne. V tomto smere preto vyhodnocujeme súčasnú právnu úpravu trestného činu opilstva ako dostatočnú a úmernú.[16]
3. Význam opilstva ako trestného činu v Osobitnej časti Trestného zákona
Už v rámci legislatívneho procesu č. LP/2021/744 obsahovala vtedajšia verzia novely Trestného zákona vypustenie predmetného trestného činu. V dôvodovej správe k tejto verzii novely bolo uvedené, že vypustenie trestného činu opilstva je potrebné z dôvodu, že súčasná právna úprava je problematická. Zákonodarca za problematickú označil skutočnosť, že: „Páchateľ sa môže cielene vyhnúť trestu aj za obzvlášť závažné zločiny, ak sa privedie do stavu nepríčetnosti po spáchaní trestného činu a následne je zadržaný políciou. V takomto prípade by sa naňho vzťahovala nižšia trestná sadzba. Z uvedených dôvodov sa navrhuje jeho vypustenie.“[17]
Predmetné zdôvodnenie autorka nepovažuje za relevantné a z toho dôvodu k nemu uvádza nasledovné stanovisko. Predmetné, zdá sa abstrahuje situáciu, kedy by sa páchateľ po spáchaní trestného činu, ktorý vykonal v príčetnom stave, teda by mal niesť následky za svoje protiprávne konanie, sa úmyselne privedie do stavu nepríčetnosti, aby sa vyhol trestnej zodpovednosti. V tomto smere však máme za to, že uvedené zdôvodnenie nie je z právneho hľadiska možné akceptovať. Svoj názor jednoznačne opierame o súčasné znenie druhého odseku trestného činu opilstva, v rámci ktorého zákonodarca expressis verbis vylúčil úmyselné privedenie sa do stavu nepríčetnosti za účelom spáchania akéhokoľvek trestného činu, pričom podľa nášho názoru by sme pod toto konanie vedeli na podklade extenzívneho výkladu subsumovať aj situáciu, s ktorou operoval vtedajší zákonodarca v rámci legislatívneho procesu. Ako podporný argument za vypustenie trestného činu opilstva je možné považovať aj názor psychiatra doktora Haceka, ktorý považuje trestný čin opilstva za nezmyselný. Uvádza, že: „V stave úplnej nepríčetnosti, ktorá je zavinená alkoholom okrem patologickej opitosti a alkoholickej toxickej psychózy, je pre osobu bez diagnostikovanej závislosti od alkoholu problematické nielen spáchať nejaký trestný čin, ale vôbec artikulovať, pohybovať sa a z psychiatrického hľadiska vykonávať akékoľvek motoricky koordinované kopance, údery, bodanie atď. Ak by šlo o osobu, ktorá nie je závislá od alkoholu a v dôsledku nadmernej konzumácie by sa priviedla do stavu nepríčetnosti, tak by bola takáto osoba s najväčšou pravdepodobnosťou v stave bezvedomia či v kóme a bolo by možné, že bez cudzej pomoci by takáto osoba skôr zomrela, ako by bola schopná dopustiť sa akéhokoľvek trestného činu.“[18]
Zábrenszki v tomto smere otvára otázku, „že ak by došlo k vypusteniu trestného činu opilstva, ako by sa posudzovala trestná činnosť spáchaná pod vplyvom iných návykových látok, po požití ktorých by sa páchateľ priviedol do stavu nepríčetnosti.“[19] V tomto smere ďalej uvádza, že prípadné vypustenie trestného činu opilstva nepovažuje za vhodné, ale navrhuje zvážiť doplnenie § 363 ods. 2 TZ, a síce, že o trestný čin opilstva nepôjde ani v prípadoch, ak by k protiprávnemu konaniu dochádzalo opakovane.[20]
Na druhej strane neopomíname ani situáciu, ktorá v rámci aplikačnej praxe môže nastať, a síce prípad, ak sa stav nepríčetnosti, resp. duševná porucha objaví u páchateľa až po spáchaní trestného činu. V takomto prípade totiž platí, že takto „neskôr“ preukázaná duševná porucha nemá vplyv na posudzovanie trestnej zodpovednosti páchateľa, ale ide len o procesno-právnu otázku, v rámci ktorej je potrebné posúdiť a vysporiadať sa s otázkou, či je takáto osoba schopná vnímať priebeh a zmysel trestného konania. Z dôvodu podchytenia čo možno najširšieho spektra aplikačných prípadov uvádzame nasledovnú situáciu, ktorou sa zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky, a v rámci ktorej riešil skutok, v ktorom obvinený v čase skutku, ktorý sa mu kládol za vinu trpel paranoidnou poruchou osobnosti, avšak táto neovplyvňovala jeho správanie a ovládacie schopnosti spôsobom predpokladaným v § 23 TZ. Schopnosť rozpoznať protiprávnosť svojho konania a toto ovládať totiž stratil až následne, a to v dôsledku rozvoja (dekompenzácie) jeho duševnej poruchy. Z tohto dôvodu v danom prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol o porušení zákona v zmysle § 319 TP a konanie, ktoré mu predchádzalo v § 23 TZ v neprospech obvineného a zrušil ďalšie obsahovo nadväzujúce rozhodnutia.[21] Z uvedeného vieme preto vyabstrahovať, že v prípade, ak u obvineného nastane duševná porucha po spáchaní trestného činu a táto skutočnosť nemá oporu v zistených skutkových okolnostiach z čoho vyplýva, že na takéto rozhodnutia nadväzujúce rozhodnutie sú založené na nesprávnom právnom posúdení § 23 TZ, a teda v uvedenom prípade je daný dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) TP, a to tak, ako uvádzame aj vyššie v texte.
Na základe vyššie uvedeného konštatujeme, že trestný čin opilstva má v Trestnom zákone svoje opodstatnené miesto. Máme totiž za to, že prípadné vypustenie tohto trestného činu by z osôb, ktoré by sa aj v budúcnosti dopúšťali konania, ktoré by bolo možné klasifikovať ako trestný čin opilstva stávali iba dve kategórie osôb, a to osoby, ktoré by umelo boli nasimulované do role osôb trestne zodpovedných, a to aj napriek tomu, že by ich konanie vykazovalo znaky v súčasnosti platného trestného činu opilstva, alebo by boli takéto osoby považované za osoby v čase spáchania činu inak trestného nepríčetné, a v tom prípade by teda trestne zodpovedné vôbec neboli. Už len zo samotného vykreslenia vyššie uvedenej teoretickej situácie je evidentné, že uvedené konanie by nepomohlo zabezpečeniu právnej istoty v spoločnosti, skôr naopak, podkopávalo by jeho základy.
Taktiež upriamujeme pozornosť aj na vyjadrenie Generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ktorý uviedol nasledovné: „Na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti slúži práve daný ‚kvázidelikt‘, ktorý pôsobí zároveň prevenčne, aby sa páchateľ neprivádzal ani len z nedbanlivosti do takého stavu, v ktorom následne nemá sám nad sebou kontrolu a pácha v ňom činy inak trestné (v nepríčetnosti). Trestný čin opilstva má svoje opodstatnenie. Nepríčetnosť totiž bráni trestnému stíhaniu páchateľa za trestný čin spáchaný v tomto stave.“[22] onštatujeme, že označovanie trestného činu opilstva za problematické nepovažujeme za dôvodné a už vôbec nie je na mieste zastávať názor, že uvedený trestný čin stráca svoje opodstatnenie v aplikačnej praxi. Práve naopak, autorka je presvedčená, že právna úprava trestného činu opilstva de lege lata je nastavená dostatočne vhodne a objektívne nato, aby sa predchádzalo možným problémom. Pre presnosť ešte raz uvádzame, že skutočnosť, že pod tento trestný čin sa dajú subsumovať prípady, kedy páchateľ úmyselne zneužije svoj stav nepríčetnosti do ktorého sa privedie vedome, za účelom spáchania trestného činu totiž jednoznačne pokrýva § 363 ods. 2 TZ, ktorý explicitne vylučuje aplikáciu trestného činu opilstva na prípady, kedy sa páchateľ priviedol na stavu nepríčetnosti v úmysle spáchať v ňom trestný čin.
ZÁVER
Samotný názov uvedeného trestného činu – opilstvo je do určitej miery skresľujúci, pretože môže evokovať presvedčenie, že jeho primárnym a jediným cieľom je postihovať osoby, ktoré sa do stavu nepríčetnosti priviedli požitím len alkoholických nápojov. Takýto záver je však celkom zjavne nesprávny, lebo v zmysle skutkovej podstaty môže ísť o akúkoľvek návykovú látku.
Ak sa do stavu nepríčetnosti priviedol páchateľ požitím alebo aplikáciou návykovej látky, resp. inak, je nevyhnutné spoľahlivo objasniť, či tak učinil zavinene, alebo nie, a pokiaľ je tu zavinenie páchateľa, je nutné skúmať formu a obsah zavinenia, t. j. či bude páchateľ trestne zodpovedný v plnom rozsahu alebo len za trestný čin opilstva alebo či nebude trestne zodpovedný vôbec.
Zákonodarcom chránený individuálny objekt predmetného trestného činu je nastavený dostatočne široko, a to na celú škálu kvázideliktov, ktoré môže páchateľ naplniť konštatujeme, že nastavenie trestnej sadzby v rozmedzí tri až osem rokov je dostatočné a vhodné. Rovnako neopomíname ani skutočnosť, že páchateľ je čiastočne zvýhodnený aj tým, že trestná sadzba v zmysle § 363 ods. 1 TZ sa použije len vtedy, ak je u spáchaného kvázideliktu prísnejšia. Argumentum a contrario preto platí, že pokiaľ je pri trestnomčine, ktorý je v zmysle § 363 ods. 1 TZ považovaný za čin inak trestný, trestná sadzba miernejšia, bude potrestaný podľa tohto miernejšieho trestného činu. Záver o tom, že páchateľ sa požitím návykovej látky priviedol do stavu nepríčetnosti, je právnou otázkou, t. j., na túto otázku musí nájsť odpoveď orgán činný v trestnom konaní alebo súd, pričom tieto vychádzajú zo záverov znaleckého posudku.
Predmetom predkladaného textu bolo aj pojednávanie o súvisiacich termínoch, konkrétne stav zmenšenej príčetnosti, patologická opitosť a patologická afekt. Autorka sa v tomto smere snažila argumentačne využiť rozhodnutia súdnych autorít tak tuzemské ako aj české. V kontexte patického afektu si dovoľujeme odporučiť, na podklade odborníkov venujúcich sa psychiatrii a súdnemu znalectvu, aby znalec súdu objasnil krátkodobú aj dlhodobú motiváciu páchateľa, intenzitu, dôraz a dopad vonkajších situačných stresorov, ktoré afektívne vzrušenie vyvolali, vrátane vzájomnej úmernosti afektívnej reakcie a iniciujúcu udalosť v porovnaní s bežnou populačnou normou. V súvislosti s tým by znalec mal súdu z odborného hľadiska tiež priblížiť osobnosť páchateľa a kauzálny vzťah jeho osobnostných rysov a predeliktnej situácii, resp. psychického rozpoloženia v ktorom sa páchateľ trestného činu dopustil.[23]
Zistenia z aplikačných prípadov, ktoré sú v texte spracované preukazujeme, že pod trestný čin opilstva súdy subsumujú aj prípady, kedy sú páchatelia tohto trestného činu intoxikovaní po požití aj iných návykových látok ako alkohol, o čom svedčia aj závery prvej časti nášho textu. Situácie, ktoré súdy riešia v rámci aplikačnej praxe uvedeného trestného činu sú rôznorodé, od fyzických útokov na osoby z dôvodu aplikácie návykových látok, až po použitie násilia proti veci, čím sa páchatelia dopúšťajú okrem iného aj majetkovej kriminality. V tomto smere preto konštatujeme, že rôznorodosť uvedených protiprávnych konaní, i keď zo štatistického hľadiska páchanej v nižšej (takmer mizivej) miere, predpokladá existenciu tohto trestného činu aj do budúcnosti. Zastávame názor, že uvedená skutková podstata má svoje miesto v Osobitnej časti Trestného zákona, tak z dôvodu ochrany spoločnosti pred nepríčetnými páchateľmi, ako aj z hľadiska prevencie páchania trestnej činnosti.
Pri vyslovení definitívneho názoru k prípadnému vypusteniu predmetnej skutkovej podstaty z Osobitnej časti Trestného zákona jednoznačne zastávame názor, že tento krok nemožno považovať za správny. Skutková podstata trestného činu opilstva v rámci aplikačnej praxe nevykazuje anomálie, na podklade ktorých by bolo možné vysloviť, že prostredníctvom tohto trestného činu dochádza k úmyselne nižšiemu trestaniu páchateľov, resp. k zneužitiu súčasnej právnej úpravy. Naopak, autorka je presvedčená, že uvedená skutková podstata má zásadné postavenie v diapazóne skutkových podstát uvedených v Trestnom zákone, pretože postihuje a trestná tých páchateľov, ktorí sa do stavu nepríčetnosti dostali či už úmyselne alebo z nedbanlivosti, a teda explicitne rozlišuje možných páchateľov tohto trestného činu. Nepovažujeme za udržateľné teórie, ktoré tvrdia, že právna úprava opilstva umožňuje možným páchateľov exkulpovať svoje správanie z dôvodu, že ich konanie naplnilo atribúty nepríčetnosti.
RESUMÉ
Osobitná kategória nepríčetných páchateľov
Autorka sa v príspevku snažila priniesť nové svetlo do problematiky trestného činu opilstva, ktorý bol vždy predmetom širokej diskusie odbornej verejnosti aj napriek jeho pomerne nízkemu percentu využívania. Záverom konštatuje, že síce nepríčetnosť je právnym pojmom a podlieha právnemu posúdeniu, no k hodnoteniu, či už policajta, prokurátora, a de facto aj súdu dochádza na základe vyjadrení znalca, ktorý konštatuje, či páchateľ v čase spáchania trestného činu bol trestne zodpovedný, resp. či došlo k vymiznutiu ovládacích alebo rozpoznávacích schopností. Z uvedeného preto vyplýva, že právne posúdenie vychádza síce „sprostredkovane“, ale z odborného hodnotenia znalcov z daného odvetvia. Autorka preto opakuje, že neprihliadanie na stav nepríčetnosti, resp. vypustenie trestného činu opilstva z Osobitnej časti Trestného zákona nie je správnym ani spoločensky akceptovateľným riešením jednak z dôvodov vyššie uvedených a jednak z dôvodu, že nepríčetnosť vylučuje zavinenie a jednou zo základných zásad trestného práva hmotného je zodpovednosť za zavinenie.
SUMMARY
A Special Category of Insane Offenders
The author aimed to shed new light on the issue of drunkenness as an offence which has always been widely discussed among experts despite the relatively low percentage of use. The author concludes that although insanity is a legal concept and is subject to legal assessment, the evaluation thereof by a police officer, prosecutor or de facto court is based on the opinion of an expert who determines whether the offender was criminally liable at the time of the offence or whether his/her control or cognitive abilities were impaired. It therefore follows from the above that the legal assessment is based, although “indirectly”, on the evaluation by experts in the respective field. The author therefore reiterates that disregarding the state of insanity or the deletion of the offence of drunkenness from the Special Part of the Criminal Code is neither correct nor socially acceptable solution both for the reasons mentioned above and because insanity excludes fault and one of the fundamental principles of substantive criminal law is liability for fault.
ZUSAMMENFASSUNG
Sonderkategorie unzurechnungsfähiger Täter
Die Autorin war in ihrem Beitrag angestrebt, ein neues Licht in die Problematik der Straftat der Trunkenheit zu werfen, die immer der Gegenstand einer breiten Diskussion unter der fachorientierten Öffentlichkeit war, obwohl diese prozentual gesehen wenig angewendet wird. Zum Schluss stellt die Autorin fest, dass obwohl die Unzurechnungsfähigkeit ein Rechtsbegriff ist, zu deren rechtlichen Würdigung durch einen Polizisten, Staatsanwalt sowie durchs Gericht de facto aufgrund der Auslassung eines Sachverständigen kommt, von dem festgestellt wird, ob der Täter zur Zeit der begangenen Straftat strafrechtlich haftbar bzw. geistig fähig war, eigenes Handeln zu beurteilen und zu steuern. Aus dem oben angeführten ergibt sich deswegen, dass die rechtliche Würdigung zwar „vermittelt“, aber aus einer fachgemäßen Würdigung des Sachverständigen im betreffenden Bereich resultiert. Die Autorin beteuert wiederholt deswegen, dass der Zustand der Unzurechnungsfähigkeit bzw. die Auslassung der Straftat der Betrunkenheit aus dem Sonderteil des Strafgesetzes weder richtige noch gesellschaftlich akzeptable Lösung einerseits aus dem vorbezeichneten Grund und andererseits deswegen ist, weil die Unzurechnungsfähigkeit das Verschulden ausschließt und das eine von den grundlegenden Prinzipien des materiellen Rechtes doch die Haftung für ein strafrechtliches Verschulden ist.
[1] § 363 ods. 2 TZ
[2]Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Tdo 17/2014, z 15. 4. 2014, uverejnené v zbierke Stanovísk NS a súdov č. 8/2014
[3] Kurilovská, L. – Krásna, P.: Problém istoty dokazovania, In: Míľniky práva v stredoeurópskom priestore 2023 / Veronika Ťažká (zost.). Bratislava : Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave., 2023. 441 s.
[4] V zmysle § 130 ods. 5 TZ sa návykovou látkou rozumie alkohol, omamné látky, psychotropné látky a ostatné látky spôsobilé nepriaznivo ovplyvniť psychiku človeka, jeho ovládacie a rozpoznávacie schopnosti alebo sociálne správanie. Za návykové látky sú považované v zmysle zákonnej definície vymedzené látky – alkohol, omamné látky, psychotropné látky a ostatné látky, ktoré sú spôsobilé negatívne ovplyvniť psychiku človeka alebo jeho rozpoznávacie a ovládacie schopnosti, alebo sociálne správanie. Ostatné látky spôsobilé nepriaznivo ovplyvniť psychiku človeka alebo jeho ovládacie alebo rozpoznávacie schopnosti, alebo sociálne správanie z hľadiska tohto pojmu sú napr. látky s rovnakými účinkami ako látky omamné alebo psychotropné, ale zatiaľ nezaradené do skupín prílohy č. 1 k zákonu č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch, ale spĺňajúce definičné kritériá. Medzi ostatné látky možno zaradiť aj bežne používané či dostupné látky (napr. v liekoch).
[5] Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Tdo/4/2012, z 21. 2. 2012
[6] Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3To/12/2021, z 30. 3. 2021
[7] Rozsudok Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 46Tk/4/2019, zo 16. 12. 2020
[8] Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3To/12/2021, z 30. 3. 2021
[9] Hořák J.: Trestněprávní a kriminologické aspekty vražd, Univerzita Karlova 2011, Praha. Univerzita Karlova v Praze, Právnická fakulta, 2011, s. 133. Prameny a nové proudy právní vědy, no. 49. ISBN 978-80-87146-48-4.
[10] Žukov, I. – Hořák, J. – Fischer, S. – Ptáček, R.: Zločiny v afektu – forenzní vyhodnocení – právni komentář, In: Psychiatr č. 107 (3), 2011, s. 172 – 178, online dostupné na: http://www.cspsychiatr.cz/dwnld/CSP_2011_3_172_178.pdf
[11] Študent, V.: Soudní psychiatrie a trestní právo. Praha: Univerzita Karlova, SPN, 1989,
[12] Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Tdo/77/2014, z 25. 3. 2015
[13] Blažek, R.: Nepríčetnosť a trestný či opilstva, In. Justičná revue, 69, 2017, č. 10, s. 1212 – 1213
[14] Blažek, R.: Nepríčetnosť a trestný či opilstva, In. Justičná revue, 69, 2017, č. 10, s. 1212 – 1213
[15] Tamtiež s. 1215
[16] Remeta, R.: Zásady ukladania trestov z pohľadu navrhovaných zmien, In: Čentéš, J. – Kurilovská, L. – Strémy, T. – Vasilik, L.: Aktuálne výzvy trestného práva 2023, Bratislava: Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, 2023, s. 145
[17] Legislatívny proces č. LP 2021/744, online dostupný na: https://www.slov-lex.sk/elegislativa/legislativne-procesy/SK/LP/2021/744/sprievodne-dokumenty?stadiumUuid=8f1fa135-fd07-43f0-b1e5-eeb029bc27a6 (navštívené dňa 22. 4. 2025)
[18] Hacek, V.: Trestný čin „opilstvo“ z pohľadu psychiatra. Psychiatria pre prax, 2011, č. 12 (1), s. 38, online dostupné na: https://www.solen.sk/sk/casopisy/psychiatria-pre-prax/trestny-cin-opilstvo-z-pohladu-psychiatra (navštívené 25. 4. 2025)
[19] Zábrenszki, T.: Trestné činy spáchané pod vplyvom návykovej látky, Bratislava: C. H. Beck, 2024, s. 50
[20] Autor uvedené konštatuje na podklade svojho výskumu, ktorý v rámci vedeckej činnosti vykonal
[21] Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Tdo/64/2016 z 31. 1. 2017
[22] Žilinka, M.: Trestný čin opilstva má svoje opodstatnenie, 2021, In: Pravda, online dostupné na: https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/611046-zilinka-trestny-cin-opilstva-ma-svoje-opodstatnenie/ (navštívené dňa 24. 3. 2025)
[23] Žukov, I. – Hořák, J. – Fischer, S. – Ptáček, R.: Zločiny v afektu – forenzní vyhodnocení – právni komentář, In: Psychiatr č. 107 (3), 2011, s. 172 – 178, online dostupné na: http://www.cspsychiatr.cz/dwnld/CSP_2011_3_172_178.pdf