Vo všeobecnosti nemožno od vlastníka verejnej prístupovej komunikácie, ktorá nie je zaradená do siete komunikácií mesta, spravodlivo žiadať, aby túto sprístupnil a udržiaval v prevádzkovom stave bez toho, aby osoby, ktoré ju užívajú, na tieto náklady primerane neprispievali.
(nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 245/2021-60 zo dňa 2. marca 2023)
Dotknuté ustanovenia:
– § 123, § 126, § 451 Občianskeho zákonníka
– § 6, § 22 zákona č. 35/1961 Zb.
– § 22 ods. 3 vyhlášky č. 35/1984 Zb.
Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom krajského súdu, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie o uložení povinnosti sťažovateľovi ako žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 1992 eur titulom bezdôvodného obohatenia z dôvodu užívania prístupovej cesty vo vlastníctve žalobcu, ktorá bola jedinou prístupovou komunikáciou k nehnuteľnostiam sťažovateľa. Výška bezdôvodného obohatenia bola určená podľa výšky obvyklého nájomného.
Okresný súd ustálil, že v danom prípade vykonané dokazovanie nenasvedčuje tomu, že by prístupová komunikácia bola verejnou komunikáciou. V konaní nebolo preukázané, že by komunikácia nachádzajúca sa na parcele vo vlastníctve žalobcu bola cestným telesom s vlastným právnym režimom odlišným od právneho režimu pozemku. Uzavrel, že ide o betónovú vrstvu vozovky, ktorá sa stala spôsobilou na užívanie ako príjazdová cesta k závodu žalobcu a k prevádzkam a nehnuteľnostiam ďalších subjektov. Mesto odmietlo prevziať túto cestu do správy a nevykonáva k nej miestnu štátnu správu vo veciach miestnych a účelových komunikácií v zmysle cestného zákona. Krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
Z odôvodnenia:
Ústavný súd SR zdôraznil, že z hľadiska ústavného posúdenia treba rešpektovať právomoc všeobecných súdov rozhodovať v individuálnych sporoch a ústavne konformným spôsobom interpretovať jednotlivé zákonné ustanovenia za predpokladu, že táto interpretácia nie je neprijateľná z hľadiska ochrany základných práv a slobôd. Z ústavného hľadiska je podmienkou, aby takáto interpretácia nebola svojvoľná, ale ani formalistická a aby bola čo najustálenejšia, a teda súladná s právom na súdnu ochranu (II. ÚS 398/08, II. ÚS 65/2010).
V uvedenej veci bolo sporné, aký právny status má prístupová cesta vo vlastníctve žalobcu, ktorá je jedinou prístupovou komunikáciou k nehnuteľnostiam sťažovateľa. Zatiaľ čo okresný súd a krajský súd uzavreli, že prístupová komunikácia nie je pozemnou komunikáciou a ani verejnou účelovou komunikáciou, a preto zdieľa režim pozemku, na ktorom sa nachádza, podľa názoru sťažovateľa ide o verejnú účelovú komunikáciu, ktorá by mu mala byť sprístupnená na užívanie bez toho, aby musel uzatvárať s vlastníkom pozemku nájomnú zmluvu a platiť nájomné. Zúčastnená osoba (žalobca) sa stotožnil s názorom všeobecných súdov, že nejde o účelovú komunikáciu. Zároveň uviedol, že ak by aj išlo o účelovú komunikáciu, či už s režimom všeobecného užívania alebo nie, mal by žalobca nárok na náhradu za užívanie podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 123 a nasl., § 451 a nasl.).
Ústavný súd poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej otázky užívania účelových komunikácií nie sú inštitútom súkromného práva, ale verejnoprávnym oprávnením. O právach a povinnostiach vo vzťahu k pozemným komunikáciám je oprávnený rozhodnúť príslušný správny orgán a nie všeobecný súd v rámci súkromnoprávnej žaloby. Miestnu štátnu správu vo veciach miestnych komunikácií a účelových komunikácií vykonávajú obce ako prenesený výkon štátnej správy (NS SR 5Cdo/60/2018, 3Cdo/1385/2015).[1]
Ústavný súd, viazaný rozsahom a dôvodmi ústavnej sťažnosti, konštatoval, že v danom prípade bolo predmetom súdneho sporu vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie prístupovej cesty bez primeranej finančnej odplaty. Ústavný súd sa zaoberal aj otázkou, či je pre rozhodnutie o bezdôvodnom obohatení rozhodujúce, či všeobecný súd posúdi prístupovú cestu ako verejnú účelovú komunikáciu (ako to žiada sťažovateľ) alebo nie. Vo vzťahu k tejto otázke ústavný súd zaujal názor, že aj keby išlo o verejnú účelovú komunikáciu, ako aj v prípade, ak by nešlo o tento druh pozemnej komunikácie, vo výsledku by bol sťažovateľ v obidvoch prípadoch povinný uhradiť žalobcovi určitú sumu za užívanie tejto prístupovej komunikácie. Preto v tomto možno prisvedčiť argumentácii zúčastnenej osoby, že ak by aj išlo o verejnú účelovú komunikáciu s povinnosťou sprístupnenia sťažovateľovi (teda ak by aj súd prisvedčil argumentácii sťažovateľa), jej režim by sa riadil § 22 ods. 3 vyhlášky č. 35/1984 Zb., podľa ktorej o právnych pomeroch účelových komunikácií platia všeobecné predpisy, pričom vyhláška priamo odkazuje na použitie Občianskeho zákonníka. V tomto kontexte preto možno primerane aplikovať § 123,[2] § 126[3] a § 451 Občianskeho zákonníka.[4] Vo všeobecnosti totiž nemožno od vlastníka verejnej prístupovej komunikácie, ktorá nie je zaradená do siete komunikácií mesta, spravodlivo žiadať, aby túto sprístupnil a udržiaval v prevádzkovom stave bez toho, aby osoby, ktoré ju užívajú, na tieto náklady primerane neprispievali.
Vo vzťahu k užívaniu spornej komunikácie preto platí, že ak by aj žalobca bol povinný umožniť jej užívanie sťažovateľovi, má nárok na určitú odmenu za toto užívanie. Ústavný súd preto smeroval svoj ústavnoprávny prieskum k tomu, či je súdom určené bezdôvodné obohatenie určené arbitrárne alebo nie, a dospel k záveru, že nejde o arbitrárne právne posúdenie.
Keďže sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namietal právne posúdenie statusu spornej prístupovej cesty, či ju môže alebo nemôže užívať, teda či ide alebo nejde o verejnú účelovú komunikáciu, táto otázka nie je pre posúdenie výsledku konania rozhodujúca. Ak by aj súd prijal záver, že ide o verejnú účelovú komunikáciu, mohol by dospieť vo výsledku k rovnakému záveru o danosti nároku na priznanie bezdôvodného obohatenia. Preto súd ústavnej sťažnosti nevyhovel.
Odôvodnenie je redakčne krátené a upravované
Právnu vetu a rozhodnutie spracovala:
JUDr. Zuzana Fabianová, Ph.D.
advokátka
[1] K téme porov. tiež Bratko M.: Ochrana vlastníckeho práva účelovej komunikácie z pohľadu aplikačnej praxe. In Bulletin Slovenskej advokácie, č. 11 – 12/2022, s. 16 – 20.
[2] § 123 Občianskeho zákonníka: „Vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.“
[3] § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka: „Vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.“
[4] § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka: „Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.“