Dotknuté ustanovenia:
– zákon č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
– čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
– čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
– čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
Právny stav nastolený doterajšou judikatúrou, podľa ktorého dotknutí vlastníci pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky, majú na základe zákona č. 66/2009 Z. z. nárok len na jednorazovú náhradu za zákonné vecné bremeno, navyše premlčateľnú, nie je naďalej ústavne udržateľný, a to pre časové obdobie obmedzenia viac ako 16 rokov od nadobudnutia účinnosti zákona, za ktoré malo dôjsť k vyporiadaniu práv zmluvne. Bremeno kladené na vlastníkov z dôvodu verejného záujmu je tak v súčasnosti neprimerané a nezodpovedá požiadavkám proporcionality. Len opakovaná náhrada blížiaca sa k trhovej hodnote môže predstavovať nastolenie spravodlivej rovnováhy medzi potrebami verejného záujmu a vlastníckym právom dotknutých vlastníkov, teda viesť k ústavne aprobovateľnému stavu v právnom štáte.
(nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 369/2025-49 zo dňa 24. septembra 2025)
Sťažovatelia sa ústavnou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojich základných práv rozhodnutím krajského súdu, ktorým bol potvrdený prvoinštančný rozsudok o zamietnutí žaloby sťažovateľov, ktorou si uplatňovali proti mestu Košice nárok na zaplatenie opakovanej náhrady za zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov.[1] Súd uviedol, že odplata za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. je zásadne jednorazová a nemá charakter opakujúceho sa plnenia. Keďže vecné bremeno vzniklo účinnosťou zákona 1. 7. 2009 a žalovaný vzniesol námietku premlčania, súd žalobu zamietol.
Ústavný súd vyhodnotil ústavnú sťažnosť ako dôvodnú, vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy,[2] práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy,[3] práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Z odôvodnenia:
Zásah do pokojného užívania majetku musí zachovávať spravodlivú rovnováhu medzi potrebami verejného alebo všeobecného záujmu spoločnosti a požiadavkami ochrany základných práv jednotlivcov. Vlastníci dotknutí zákonnými obmedzeniami nesmú byť nútení znášať neprimerané bremeno vo verejnom záujme. Priznanie náhrady v samostatnom konaní musí zabezpečiť, že ochrana ich práv nie je iluzórnou a v neprimeranom nepomere k ochrane verejného záujmu.
Ani ustálená súdna prax nie je nemenná a odklon od nej je možný. V danom spore môže byť okolnosťou odôvodňujúcou prekonanie skoršej judikatúry najvyšších súdnych autorít fakt, že ani po 16 rokoch od nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. nebol dosiahnutý jeho účel. Tým bolo prioritne definitívne usporiadanie vlastníckych vzťahov medzi vlastníkom pozemku a obcou, resp. VÚC ako vlastníkom delimitovanej stavby, a to zákonom predpokladanými nástrojmi (§ 2 ods. 1 a 2 zákona),[4] a nie ďalšie fakticky časovo neurčité (do vykonania pozemkových úprav) zakonzervovanie stavu núteného obmedzenia vlastníckeho práva vlastníka pozemku bez náležitej kompenzácie.
Právny stav nastolený doterajšou judikatúrou a výkladom dotknutých právnych noriem nie je naďalej ústavne udržateľný. Sťažovatelia ako vlastníci pozemkov nedisponujú žiadnym z oprávnení vlastníka (nuda proprietas), ktoré tvoria obsah vlastníckeho práva v dôsledku dotknutej právnej úpravy a jej výkladu všeobecnými súdmi o nároku len na jednorazovú odmenu (navyše premlčateľnú v kontraste s nepremlčateľným vlastníckym právom), ktorú nemožno považovať za primeranú pre časové obdobie obmedzenia 16 rokov, za ktoré malo dôjsť k vysporiadaniu práv zmluvne. Bremeno kladené na vlastníkov z dôvodu verejného záujmu je neprimerané a nezodpovedá požiadavkám proporcionality. Jediným dôvodom hraničnej ústavnej akceptovateľnosti dosiaľ bola dočasnosť tohto riešenia, ktorá však nevyvíjala tlak na mestá a obce pristúpiť k zmluvnému riešeniu nežiaduceho stavu. Len opakovaná náhrada blížiaca sa k trhovej hodnote môže predstavovať nastolenie spravodlivej rovnováhy medzi potrebami verejného záujmu a vlastníckym právom sťažovateľov, teda viesť k ústavne aprobovateľnému stavu v právnom štáte.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že súdy nemohli porušiť právo sťažovateľov, keď pri rozhodovaní vychádzali z ustálenej praxe najvyššieho súdu. Bolo by možné uznať, že nemôže ísť o rozhodnutie zjavne nesprávne. Súdy sú však vždy povinné zvažovať, či je ustálená rozhodovacia prax, ktorú zvažujú v konkrétnej veci aplikovať, na vec priliehavá, teda či možno vo veci urobiť rovnaký právny záver. V tomto prípade išlo o aplikáciu zákona č. 66/2009 Z. z., ktorý na prvý pohľad takú možnosť ponúka. Napriek tomu tu je okolnosť, ktorá prípad robí odlišným od tých predchádzajúcich, a tou okolnosťou je čas. Túto okolnosť zdôrazňovali sťažovatelia, keď poukazovali na to, že ak aj rozhodovacia prax dávala zmysel po prijatí zákona č. 66/2009 Z. z., nedáva zmysel teraz, resp. aplikáciu takejto rozhodovacej praxe viac nemožno považovať za spravodlivú. Odvolací súd mal na túto argumentáciu reflektovať a vo svojom rozhodnutí sa o to viac mal sústrediť na to, či je odkaz na rozhodnutia najvyššieho súdu stále aktuálny. Neprihliadnutie na túto argumentáciu, a tým aj na účel samotného zákona č. 66/2009 Z. z. spôsobilo, že aj aplikovaním ustálenej rozhodovacej praxe mohlo dôjsť (a aj došlo) k porušeniu práv sťažovateľov.
Ústavný súd vychádzajúc z uvedených úvah dospel k záveru, že v prejednávanej veci došlo k porušeniu práv sťažovateľov na súdnu ochranu a spravodlivý proces ústavne nekonformným výkladom aplikovaných právnych noriem s priamym dopadom na ich vlastnícke právo a právo pokojne užívať majetok, ktorý predstavuje neprimerané bremeno.
(odôvodnenie je redakčne krátené a upravované)
Právnu vetu a rozhodnutie spracovala:
JUDr. Zuzana Fabianová, Ph.D.
advokátka
[1] Podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z. z.:
(1) Ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu.
(2) Vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území.
[2] Podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR:
(1) Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
(4) Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.
[3] Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR: Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
[4] Podľa § 2 zákona č. 66/2009 Z. z.:
(1) Obec alebo vyšší územný celok, ktorý sa stal podľa osobitných predpisov vlastníkom stavby prechodom z vlastníctva štátu bez majetkovoprávneho usporiadania vlastníctva k pozemkom (ďalej len „vlastník stavby“), môže poskytnúť zámennou zmluvou vlastníkovi pozemku pod stavbou náhradný pozemok, ktorý je v jeho vlastníctve. Náhradný pozemok v primeranej výmere, bonite a rovnakého druhu, ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním, poskytne vlastník stavby v tom istom katastrálnom území. Ak územie obce tvorí viac katastrálnych území, náhradný pozemok sa poskytne v rámci územia obce.
(2) Ak sa neuplatní postup podľa odseku 1, usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou sa vykoná v konaní o pozemkových úpravách podľa osobitného predpisu.