JUDr. Filip Geleta v roku 2016 absolvoval magisterské štúdium na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 2020 pôsobí ako advokát v Banskej Bystrici.
V prekladanom článku autor pracuje s hypotézou, v zmysle ktorej právna úprava trov konania podľa Trestného poriadku porušuje právo obvinených na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Ústava SR“) a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj ako „Dohovor“).
Základné východiská a súčasný stav problematiky
Obvinený má po vznesení obvinenia viacero možností ako sa obhajovať. Môže tak robiť sám, bez pomoci tretej osoby využívajúc katalóg práv, ktoré mu Trestný poriadok ponúka (právo na obhajobu v materiálnom zmysle), alebo môže tieto práva uplatňovať prostredníctvom obhajcu (právo na obhajobu vo formálnom zmysle).
Obhajcu si možno zvoliť na základe udelenej plnej moci a v prípade, ak obvinený nemá dostatočné prostriedky na úhradu trov obhajoby, môže požiadať, aby mu bol súdom ustanovený. Špecifickým prípadom ustanovenia obhajcu sú dôvody nutnej obhajoby v zmysle § 37 a nasl. Trestného poriadku, a to v prípade, ak si obvinený napriek poskytnutej možnosti obhajcu sám nezvolí.
Šiesta časť Trestného poriadku upravuje problematiku trov trestného konania. V rámci nej reguluje otázku trov, ktoré znáša štát, trov obvineného, poškodeného, odmeny obhajcu, splnomocnenca poškodeného a pod. Podrobne je tu riešená otázka povinnosti odsúdeného nahradiť trovy konania v prípade, ak bol právoplatne uznaný vinným.
Podľa § 555 ods. 1 Trestného poriadku platí, že ak bol obžalovaný právoplatne uznaný za vinného, je povinný nahradiť štátu
a) trovy spojené s výkonom väzby,
b) trovy spojené s výkonom trestu odňatia slobody,
c) vyplatenú odmenu a náhradu ustanovenému obhajcovi a ustanovenému zástupcovi z radov advokátov podľa § 47 ods. 6, ak nemá nárok na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú náhradu,
d) paušálnou sumou ostatné trovy, ktoré znáša štát.
Najvyššou čiastkou býva zásadne suma vyplatenej odmeny a náhrad ustanovenému obhajcovi v prípade, že obvinený nemá nárok na bezplatnú obhajobu alebo obhajobu za zníženú náhradu. Postup preukazovania tohto nároku nebudem bližšie analyzovať, pretože pre ciele tohto článku nie je podstatný.
V prípade voľby obhajcu neprichádza uloženie povinností v zmysle § 555 ods. 1 písm. c) do úvahy.
Otázne je, čo v prípade, ak je obžalovaný právoplatne oslobodený spod obžaloby, prípadne trestné stíhanie bolo voči nemu zastavené. Trestný poriadok v šiestej časti neupravuje náhradu účelne a preukázateľne vynaložených trov obhajoby obvineného a jediné ustanovenie, ktoré sa tejto otázky dotýka, je uvedené v § 119 ods. 4 Trestného poriadku.[1] Uvedená právna norma však neuvádza kedy, ako a kým majú byť takto účelne vynaložené náklady obvinenému nahradené. Taktiež je otázne, prečo tento nárok obvinenému nevznikne, ak dôjde k oslobodeniu spod obžaloby v zmysle § 285 písm. g) Trestného poriadku[2], keďže takýmto spôsobom je možné nárok obvineného na náhradu nákladov spojených s obstaraním dôkazov jednoducho zmariť (napr. prokurátor ustúpi od zjavne nedôvodnej obžaloby, pretože inak by súdne konanie skončilo podľa § 285 písm. a), b) alebo c) Trestného poriadku).
Takto opísaný právny stav de lege lata považujem za odporujúci právu na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Uvedený záver vyplýva z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „ÚS SR“) a Ústavného súdu Českej republiky (ďalej aj ako „ÚS ČR“).
„Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom“[3]
„Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania.“[4]
K rovnakému záveru sa prikláňa aj Ústavný súd Českej republiky (ďalej aj ako „ÚS ČR“).[5]
Pre objektivitu je potrebné uviesť, že citované judikáty sa týkajú civilných konaní. Ich závery sú však aplikovateľné aj v trestnom procese, pričom vychádzam z jednoduchých premís, v zmysle ktorých je obvinený (rovnako ako strana civilného sporu) subjektom práva na spravodlivý proces a zároveň v prípade právoplatného oslobodenia je stranou víťaznou (vyhral spor so štátom reprezentovaným prokuratúrou, ktorá tvrdila spáchanie trestného činu, avšak neuniesla dôkazné bremeno).
Napriek uvedenému sa právoplatne oslobodená osoba náhrady trov konania v trestnom procese nedomôže, a ak chce dosiahnuť refundáciu nákladov vynaložených na obhajcu, ktoré sa zásadne pohybujú v tisícoch eur, musí iniciovať civilné konanie v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej aj ako „zákon č. 514/2003“).
Aby sa zadosťučinilo uvedenému zákonu, pred podaním žaloby musí žalobca požiadať príslušný štátny orgán v zmysle § 4 zákona č. 514/2003 o predbežné prerokovanie nároku v zmysle § 15 a nasl. Zákona č. 514/2003. Tento proces, ktorý musí obligatórne predchádzať podaniu žaloby na súd, trvá spravidla niekoľko mesiacov. [6] Prax konajúcich orgánov [7] spočíva v zásadnom neuznávaní nároku na náhradu škody titulom trov obhajoby po právoplatnom oslobodení, a to tak pri predbežnom prerokovaní, ako aj v následnom súdnom konaní.
Takýto postup umožňuje medzera v zákone č. 514/2003, nakoľko jeho ustanovenia neupravujú nárok na náhradu škody v prípade právoplatného oslobodenia spod obžaloby. Výnimkou je § 8 zákona č. 514/2003, avšak tento upravuje náhradu škody spôsobenej v príčinnej súvislosti s výkonom trestu alebo väzby.
Základnou podmienkou pre uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu titulom nezákonného rozhodnutia je totiž zrušenie takéhoto rozhodnutia pre nezákonnosť. V prípade oslobodenia spod obžaloby nie je táto podmienka splnená, keďže k zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia nedochádza.
S uvedenou zákonnou medzerou sa preto musela vysporiadať súdna prax. Väčšinová judikatúra zastáva názor, v zmysle ktorého je zásadne vždy daný nárok žalobcu na náhradu škody z titulu trestného stíhania, pokiaľ toto trestné stíhanie neskončilo právoplatným odsúdením. Uvedené poznatky zhrnul Ústavný súd SR v náleze č. k. I. ÚS 540/2016-33 zo dňa 13. 12. 2016 [8] (ods. 25 – 27) nasledovne:
25. Ústavný súd zdôrazňuje, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do 30. júna 2004 (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“). Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania…
26. Pre správnu interpretáciu § 6 ods. 1 prvej vety zákona č. 514/2003 Z. z. však nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia a doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Z hľadiska systematického výkladu možno dospieť k záveru, že aplikácia § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. prichádza do úvahy aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Z hľadiska teleologického výkladu nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) namietaného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za správny treba považovať výklad, v zmysle ktorého z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia má zastavenie trestného stíhania (ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania…
27. …Ústavný súd zhodne so svojou judikatúrou pripomína, že v materiálnom právnom štáte musí štát niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ak nimi zasiahol do základných práv občana. Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ústavný súd konštatuje, že ak sa trestné stíhanie konkrétnej osoby skončilo vydaním oslobodzujúceho rozsudku bez ohľadu na dôvod, pre ktorý sa tak stalo (v danom prípade táto situácia nastala z dôvodu, že prokurátor ustúpil od obžaloby podľa § 239 ods. 2 Trestného poriadku),uznesenie, ktorým bolo obvinenému vznesené obvinenie, je potrebné považovať za takýchto okolností vždy za nezákonné a zasahujúce do základných práv jednotlivca…“
Rovnaký názor zastáva väčšina senátov Najvyššieho súdu SR.[9]
Existujú však aj opačné názory prezentované niektorými senátmi Ústavného súdu SR, podľa ktorých nemožno uznesenie o vznesení obvinenia v prípade neodsúdenia obvineného považovať bez ďalšieho za nezákonné.
„Skutočnosť, že vydaním uznesenia o vznesení obvinenia dochádza k posunu v rámci procesných štádií trestného konania, do štádia, v ktorom sa trestné konanie vedie už pre vyšší stupeň pravdepodobnosti, že prešetrovaný skutok spáchala konkrétna osoba v tomto uznesení označená, t. j. trestné konanie sa presúva do štádia zisťovania skutočností rozhodujúcich pre potvrdenie alebo pre vyvrátenie tohto trestného obvinenia, ktoré je tak vlastne predpokladom tohto šetrenia, tak vzhľadom na uvedené uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila.“[10]
Možno polemizovať nad tým, že nie každý prípad neodsúdenia obvineného predstavuje nezákonné trestné stíhanie (úvahy uvádzam nižšie). Nemožno však aplikovať vyššie uvedené závery v prípade zastavenia trestného stíhania podľa § 215 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku, alebo v prípade § 285 písm. a) až c) a g) Trestného poriadku,[11] pretože takýto výklad by odporoval elementárnym zásadám spravodlivosti (obvinený, ktorému štát nedokázal vinu má znášať trovy obhajoby, ktoré bol prinútený vynaložiť) a rovnako tak by potieral právo obvineného na náhradu trov trestného konania, a teda v konečnom dôsledku jeho právo na spravodlivý proces (viď vyššie).
Pre úplnosť je potrebné dodať, že obvinený má zásadne nárok na náhradu škody titulom nezákonného rozhodnutia aj v prípade, ak sa trestné stíhanie skončí postúpením veci v zmysle § 214 Trestného poriadku.[12]
Napriek prezentovanej ustálenej judikatúre orgány konajúce v mene štátu v súdnych konaniach o náhradu škody popierajú uplatnené nároky z titulu vzniknutých trov obhajoby, v dôsledku čoho musí žalobca na úhradu týchto nákladov čakať v priemere niekoľko rokov. Tu sa dostávame k ďalšiemu aspektu práva na súdnu ochranu, keďže táto má byť rýchla a účinná. Vzhľadom na načrtnutý stav nemožno konštatovať splnenie uvedeného postulátu.
Keďže žalobca sa musí náhrady trov obhajoby domáhať v samostatnom civilnom konaní, musí uniesť dôkazné bremeno v otázke ich vynaloženia. Trovy v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej aj ako „vyhláška o odmenách advokátov“) nestačí preto len vyčísliť, ale žalobca musí preukázať ich reálnu úhradu. Sporným v konaní býva taktiež nárok na náhradu cestovného, keďže autor sa v praxi stretol s prípadom, kedy orgán konajúci v mene štátu namietal prepravu advokáta osobným motorovým vozidlom na miesto úkonu (tvrdiac, že za účelné možno považovať len výdavky na prepravu hromadnou dopravou), či voľbu advokáta so sídlom mimo miesta úkonov OČTK alebo súdu.
Právna úprava de lege ferenda
Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy nepovažujem súčasnú právnu úpravu náhrady trov trestného konania za korešpondujúcu s účinnou realizáciou práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru. V tejto súvislosti by bolo vhodné zamyslieť sa nad možným legislatívnym riešením analyzovanej problematiky.
Nepovažujem za správne, aby obvinenému vznikol nárok na náhradu trov obhajoby pre akýkoľvek dôvod obligatórneho zastavenia trestného stíhania. Pokiaľ má platiť predpoklad, v zmysle ktorého náhrada trov patrí obvinenému, ktorému sa nepodarilo preukázať vinu, a teda vyhral spor so štátom, nemôže takýto nárok vzniknúť v prípade zastavenia trestného stíhania v dôsledku schváleného zmieru podľa 215 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku. V tomto prípade obvinený vyhlásil, že spáchal skutok, za ktorý je stíhaný, a neboli odôvodnené pochybnosti o tom, že toto vyhlásenie bolo vykonané slobodne, vážne a určito. Obvinený sa teda de facto ku spáchaniu trestného činu priznal a k jeho odsúdeniu nedošlo len preto, že dozorujúci prokurátor sa rozhodol využiť jeden z odklonov trestného konania.
Diskutabilné je priznanie trov v prípade obligatórneho zastavenia trestného stíhania pre nepríčetnosť obvineného v čase skutku alebo preto, že mladistvý obvinený v čase skutku mladší ako 15 rokov nedosiahol takú úroveň rozumovej a mravnej vyspelosti, aby mohol rozpoznať jeho protiprávnosť alebo ovládať svoje konanie. V oboch prípadoch obvinený spáchal čin inak trestný, avšak existuje okolnosť, ktorá vylučuje vyvodenie trestnej zodpovednosti. OČTK preto nemali vznášať obvinenie uvedenej osobe, nakoľko nespáchala trestný čin, a teda neboli splnené podmienky na postup podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku. Z uvedeného potom vyplýva, že aj v týchto prípadoch by mal byť obvinenému priznaný nárok na náhradu trov obhajoby. Obdobné závery platia aj v prípade oslobodenia spod obžaloby v zmysle § 285 písm. d), e) Trestného poriadku.
Ako rozporuplné sa javí posudzovanie nároku na náhradu trov v prípade zastavenia trestného stíhania pre neprípustnosť podľa § 215 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku. Argumentáciu uvedenú v predchádzajúcom odseku však možno vztiahnuť na eventuality uvedené v § 9 ods. 1 písm. a), b), c) g) Trestného poriadku (premlčanie, procesná exempcia, nedostatok veku, medzinárodná zmluva). V prípade premlčania trestného stíhania OČTK nemali pre premlčaný skutok vôbec vznášať obvinenie, resp. tým, že riadne nepokračovali v trestnom stíhaní, zapríčinili jeho zastavenie. V prípade procesnej exempcie, nedostatku veku a existencie medzinárodnej zmluvy spôsobujúcej neprípustnosť trestného stíhania, neboli splnené podmienky na vznesenie obvinenia podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku, a preto by mal mať obvinený nárok na náhradu trov obhajoby.
V prípade úmrtia (§ 9 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku) neexistuje právoplatný výrok odsudzujúceho rozsudku, ani iné obdobné rozhodnutie, a preto by zastavenie trestného stíhania z tohto dôvodu nemalo vylučovať nárok na náhradu trov obhajoby. V opačnom prípade by dochádzalo k bezdôvodnému ukráteniu dedičov obvineného v dôsledku zmenšenia dedičskej podstaty o trovy vynaložené v trestnom konaní. V tomto prípade by nárok obvineného na náhradu trov obhajoby mal prechádzať na jeho dedičov.
Absencia súhlasu poškodeného (§ 9 ods. 1 písm. f) Trestného poriadku) sa môže na prvý pohľad javiť ako jedna z výnimiek, kedy by nárok priznaný byť nemal, avšak faktom ostáva, že pri zastavení trestného stíhania z tohto dôvodu absentuje akékoľvek odsúdenie obvineného či vyhlásenie o spáchaní skutku tak, ako je to v prípade zmieru, a preto neexistuje legitímny dôvod, aby bolo obvinenému upreté právo na náhradu trov obhajoby.
Neprípustnosť v prípade prekážky rei iudicatae (§ 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku) naopak, pochybnosti nevyvoláva a nárok na náhradu trov obvinenému jednoznačne v tomto prípade patrí.
Posledný dôvod obligatórneho zastavenia je uvedený v § 215 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku. Zánik trestnosti nastáva v prípade zmeny zákona, účinnej ľútosti alebo premlčania trestného stíhania.
Pri zmene zákona je potrebné vychádzať z toho, že úmyslom zákonodarcu bolo určité konanie vyňať z katalógu trestných činov, pretože nedosahuje takú intenzitu, aby bolo postihované trestnoprávnou represiou. Taktiež v tomto prípade absentuje právoplatné odsúdenie, či vyhlásenie o spáchaní skutku.
Iná situácia nastáva pri účinnej ľútosti, keďže z povahy samotného inštitútu je zrejmé, že k spáchaniu trestného činu došlo. Na tento dôvod zastavenia možno preto mutatis mutandis vztiahnuť vyššie uvedenú argumentáciu použitú pri zastavení trestného stíhania v dôsledku schváleného zmieru.
Obdobná argumentácia platí aj pre oslobodenie spod obžaloby v zmysle § 285 písm. f) Trestného poriadku.
K premlčaniu som sa vyjadril vyššie.
V prípade existencie pochybností či by malo byť vo vyššie uvedených prípadoch obvinenému priznané právo na náhradu trov obhajoby, považujem za ústavne konformné nárok priznať, pričom vychádzam z nasledovnej úvahy: Ak je právo na náhradu trov konania súčasťou práva na spravodlivý proces a dôvody pre nepriznanie trov predstavujú výnimku z tohto práva, je potrebné takéto výnimky stanoviť len v nevyhnutnej miere tak, aby nedošlo k porušeniu čl. 13 ods. 4 Ústavy SR.[13] Inak povedané, v prípade pochybnosti nie je ústavne konformné predmetné právo zužovať.
Okrem vyššie uvedených prípadov je potrebné upraviť aj situáciu, keď si obvinený zaviní trestné stíhanie (napr. ako zadržaný podozrivý sa prizná k spáchaniu trestného činu, aby kryl jemu blízku osobu a neskôr v konaní vyjde najavo nepravdivosť tohto priznania). V takomto prípade je dôvodné nárok na náhradu trov obvinenému nepriznať.
Analyzovaná problematika sa však návrhom vyššie uvedeného ustanovenia nevyčerpáva. Problematickou otázkou je totiž náhrada trov obhajoby v prípade, ak je obžalovaný, ktorý je stíhaný z viacerých trestných činov spáchaných vo viacčinnom súbehu, uznaný vinným len v niektorých bodoch obžaloby.
Prvou alternatívou riešenia načrtnutého problému je nepriznať v takomto prípade obvinenému žiadny nárok na náhradu trov obhajoby, keďže mu bolo preukázané spáchanie aspoň jedného trestného činu. Druhou alternatívou je priznanie náhrady trov obhajoby obvineného v pomernej časti.
Prvú z prezentovaných možností nepovažujem za súladnú z postulátom, v zmysle ktorého je právo na náhradu trov konania súčasťou práva na spravodlivý proces.
Pokiaľ ide o stanovenie miery úspechu obvineného, ako racionálne sa javí stanoviť pomer medzi skutkami, pre ktoré bol obvinený oslobodený spod obžaloby a pre ktoré bol uznaný vinným. V tomto smere však môže vznikať polemika, či je spravodlivé určovať bez ďalšieho pomer takýmto spôsobom, keďže jednotlivé skutky môžu mať rozdielnu závažnosť.
Normatívne vyjadrenie vyššie uvedených úvah navrhujem v nasledovnom znení:
§ 553 ods. 7 Trestného poriadku: Obvinený má voči štátu nárok na náhradu všetkých preukázaných, odôvodnených a účelne vynaložených trov na svoju obhajobu, ktoré pozostávajú z odmeny a náhrady obhajcu podľa tarify určenej osobitným predpisom a z nákladov na obstaranie dôkazov (ďalej len „trovy obvineného“), ak:
- jeho trestné stíhanie bolo právoplatne postúpené podľa § 214, § 241 ods. 1 písm. b), § 244 ods. 1 písm. b) alebo § 280 ods. 2,
- jeho trestné stíhanie bolo právoplatne zastavené podľa § 215 ods. 1, § 241 ods. 1 písm. c), alebo § 244 ods. 1 písm. c) okrem zastavenia trestného stíhania v dôsledku schváleného zmieru alebo zániku trestnosti pre účinnú ľútosť,
- jeho trestné stíhanie bolo právoplatne zastavené podľa § 281 ods. 1,
- bol právoplatne oslobodený spod obžaloby podľa § 285 okrem oslobodenia spod obžaloby v dôsledku zániku trestnosti pre účinnú ľútosť.
§ 553 ods. 8 Trestného poriadku: Trovy obvineného patria obvinenému v pomernej časti v prípade, ak bol obvinený stíhaný pre viac trestných činov spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, ak nebolo trestné stíhanie obvineného za aspoň jeden z týchto skutkov právoplatne skončené niektorým zo spôsobov podľa odseku 7. Pomerná časť nároku obvineného podľa odseku 7 sa určí súčin trov obvineného a podielu počtu skutkov, pre ktoré bolo trestné konanie skončené podľa odseku 7 a celkového počtu skutkov, pre ktoré bol obvinený trestne stíhaný.[14]
§ 553 ods. 9: Nárok na náhradu trov obvineného obvinenému nepatrí, ak si trestné stíhanie zavinil sám. Za zavinenie trestného stíhania sa nepovažuje to, ak obvinený využije právo odoprieť výpoveď.
§ 553 ods. 10: Ak si obvinený zvolil viacerých obhajcov, patrí mu nárok na náhradu odmeny a náhrady len za jedného obhajcu.
§ 553 ods. 11 Trestného poriadku: Nárok na náhradu trov obvineného prechádza na jeho dedičov.
§ 554 ods. 12 Trestného poriadku: Oprávnená osoba môže nárok na náhradu trov obvineného uplatniť do troch rokov od právoplatného skončenia trestného stíhania.
§ 554 ods. 13 Trestného poriadku: Súd alebo orgán činný v trestnom konaní neprizná oprávnenej osobe nárok na náhradu trov obvineného, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
§ 554 ods. 14 Trestného poriadku: O návrhu oprávnenej osoby na náhradu trov obvineného rozhodne do 30 dní od jeho podania orgán činný v trestnom konaní alebo súd , pred ktorým sa trestné stíhanie právoplatne skončilo. V prípade, ak sa trestné stíhanie viedlo pre viaceré skutky, rozhodne orgán činný v trestnom konaní alebo súd, pred ktorým sa trestné stíhanie právoplatne skončilo pre posledný z týchto skutkov. Právoplatne priznaný nárok na náhradu trov obvineného vyplatí orgán činný v trestnom konaní alebo súd do 30 dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým sa tento nárok priznal.
§ 554 ods. 15 Trestného poriadku: Proti rozhodnutiu podľa odseku 14 je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.
Pokiaľ ide o vyššie navrhovanú úpravu pomerného nároku obvineného na náhradu trov obhajoby, podľa uvedeného vzorca možno uviesť zjednodušený praktický príklad: Na obvineného bola podaná obžaloba pre tri trestné činy spáchané tromi samostatnými skutkami. Obvinený je právoplatne odsúdený pre skutok kvalifikovaný ako zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a naproti tomu je právoplatne oslobodený pre iný skutok kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona a zároveň právoplatne oslobodený pre skutok kvalifikovaný ako prečin nedovolenej, výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 171 ods. 1 Trestného zákona. Obvinenému v súlade s vyhláškou o odmenách advokátov vznikli trovy titulom odmeny a náhrad obhajcu vo výške 15 500 eur. Vzhľadom na navrhovaný § 553 ods. 8 Trestného poriadku patrí obvinenému náhrada trov vo výške 10 230 eur (15 500 x (2:3)).
V prípade prijatia novej právnej úpravy by bolo zároveň potrebné vypustiť druhú vetu v § 119 ods. 4 Trestného poriadku.
Záver
V predloženom článku som poukázal na súčasnú absenciu právnej úpravy náhrady trov obvineného, ktorý si zvolil obhajcu, v prípade, že jeho trestné stíhanie sa skončilo inak ako právoplatným odsúdením. Podľa stavu de lege lata sa obvinený musí trov trestného konania domáhať v osobitnom civilnom konaní proti štátu vo forme nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.
Takúto právnu úpravu považujem za ústavne nonkonformnú, a preto som na základe vlastnej analýzy a úvah predložil riešenie de lege ferenda. Je obzvlášť dôležité poukázať na to, že otázkou nie je to či má mať obvinený vo všeobecnosti nárok na náhradu trov obhajoby, ale posúdenie, v ktorých prípadoch by malo ísť o výnimku z tohto pravidla. V prípade prijatia novej právnej úpravy bude najzložitejším normatívne vyjadrenie nároku obvineného na náhradu trov obhajoby v prípade, ak bol stíhaný za viac trestných činov spáchaných vo viacčinnom súbehu a podmienky na priznanie náhrady trov by boli splnené len k niektorým zo skutkov.
RESUMÉ
Právna úprava náhrady trov obvineného v trestnom konaní v kontexte zachovania práva na spravodlivý proces
Prekladaný článok je zameraný na právnu úpravu trov trestného konania s akcentom na náhradu účelne vynaložených trov obvinenému, ktorého trestné stíhanie sa skončilo inak, než právoplatným odsúdením. Podľa stavu de lege lata nie je táto otázka v Trestnom poriadku upravená, v dôsledku čoho musí obvinený po právoplatnom skončení trestného konania iniciovať civilné konanie, v ktorom sa bude domáhať náhrady trov trestného konania vo forme škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Pri zohľadnení judikatúry, ktorá vníma právo na náhradu trov ako súčasť práva na spravodlivý proces, možno konštatovať, že takáto právna úprava nie je ústavne konformná. Vzhľadom na túto skutočnosť autor predkladá vlastné návrhy de lege ferenda, ktorými by bolo možné túto právnu medzeru vyplniť.
SUMMARY
Legislation on the Compensation for Costs Incurred by the Accused in Criminal Proceedings in the Context of Preserving the Right to a Fair Trial
The article focuses on the regulation of the costs of criminal proceedings with an emphasis on the compensation for costs reasonably incurred by the accused whose prosecution was not terminated by final conviction. In the light of the de lege lata, this issue is not regulated in the Criminal Procedure Code, as a consequence of which the accused upon final disposition of the criminal case must initiate civil proceedings to seek compensation for the costs of criminal proceedings due to damage caused by an unlawful decision. Taking into account the case-law which regards the right to the compensation for costs as an inherent part of the right to a fair trial, it can be concluded that such legislation is not compliant with the Constitution. In view of this, the author puts forward his own de lege ferenda proposals which could fill this loophole.
ZUSAMMENFASSUNG
Rechtsregelung und Ersatz der Kosten des Angeschuldigten im Strafverfahren im Kontext der Wahrung des Rechtes auf einen gerechten Prozess
Der vorliegende Artikel befasst sich mit der Rechtsregelung der Strafverfahrenskosten mit Betonung des Ersatzes von zweckgebunden aufgewendeten Kosten an den Angeschuldigten, dessen Strafverfolgung anders als durch rechtskräftige Verurteilung abgeschlossen wurde. Nach dem de lege lata Zustand ist diese Frage in der Strafprozessordnung nicht geregelt, weswegen der Angeschuldigte nach dem rechtskräftigen Abschluss des Strafverfahrens das Zivilverfahren zu veranlassen hat, in dem er den Ersatz der Strafverfahrenskosten in Form des Schadenersatzes, verursacht durch einen gesetzwidrigen Beschluss, begehren wird. Bei Berücksichtigung der Judikatur, die das Recht auf den Prozesskostenersatz als einen Bestandteil des Rechtes auf einen gerechten Prozess wahrnimmt, kann man feststellen, dass eine solche Rechtsregelung verfassungsgemäß nicht konform ist. Hinsichtlich dieser Tatsache unterbreitet der Autor eigene de lege ferenda Entwürfe, durch die diese rechtliche Lücke aufgefüllt werden könnte.
[1]Dôkazy môžu obstarávať aj strany na vlastné náklady. V prípade oslobodenia spod obžaloby podľa § 285 písm. a), b) alebo c) nahradí účelne vynaložené náklady obvinenému štát.
[2]Súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak prokurátor na hlavnom pojednávaní ustúpil od obžaloby podľa § 239 ods. 2.
[3]Nález ÚS SR zo dňa 6. 3. 2008, sp. zn. I. ÚS 198/07
[4]Nález ÚS SR zo dňa 19. 5. 2009, sp. zn. II. ÚS 82/09
[5]Nález ÚS ČR zo dňa 9. 10. 2017, sp. zn. I. ÚS 1081/17, Nález ÚS ČR zo dňa 3. 5. 2006, sp. zn. I. ÚS 351/05, Nález ÚS ČR zo dňa 21. 3. 2006, sp. zn. II. ÚS 259/05
[6]V prípade, že príslušný orgán nebude na žiadosť reagovať vôbec, žiadateľ musí čakať minimálne 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti (§ 16 ods. 4 zákona č. 514/2003)
[7]V prípade, ak sa uplatňuje len nárok na náhradu trov po právoplatnom oslobodení spod obžaloby, príslušným orgánom konajúcim v mene štátu je Generálna prokuratúra SR
[8]A taktiež aj v ďalších nálezoch napr. č. k. II. ÚS 25/2011-33 zo dňa 26. 10. 2010, č. k. I. ÚS 320/2016-49 zo dňa 7. 7. 2016, č. k. III. ÚS 493/2016-11 zo dňa 17. 08. 2016
[9]R 35/1991, R 37/2014, R17/2018 Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/66/2018 zo dňa 21. 11. 2018
[10]Nález Ústavného súdu SR zo dňa 13. 11. 2013, sp. zn. II. ÚS 163/2013
[11]Ostatné dôvody zastavenia trestného stíhania a oslobodenia spod obžaloby, ktoré považujem za diskutabilné, analyzujem nižšie.
[12]R 37/2013: Z hľadiska uplatnenia práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov má rozhodnutie prokurátora alebo policajta o postúpení veci podľa § 214 ods. 1 Trestného poriadku1) inému orgánu, ktorý prejednáva priestupky alebo iné správne delikty alebo ktorý vykonáva disciplinárne konanie, rovnaké dôsledky, ako zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom.
[13]Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
[14] V tejto súvislosti možno uvažovať na tým, či by nebolo vhodné pri určení pomernej časti nároku na náhradu trov obvineného zohľadniť aj závažnosť trestným činov.