Nedávno sme posmutneli, pretože odišiel majster Juraj Jakubisko. Majster filmu, ktorý s osobitou výtvarnosťou a kúzelnosťou režíroval našu predstavu o nás samých.
Filmom, ktorý azda najviac túto predstavu formoval, bola Tisícročná včela – adaptácia rovnomenného románu Petra Jaroša. Ide o ságu murárskej rodiny z prelomu 19. a 20. storočia. Hlavným protagonistom bol múdry, láskavý a životnými skúsenosťami obdarený patriarcha Martin, otec Sama, Valenta a Kristíny. Samo reprezentuje hodnotu poctivej manuálnej práce. Kristína kľukaté súkromie. Nás však zaujíma hlavne Valent, právnik, podľa všetkého advokát.
Filmová poetika, prirodzene, stavia na zdôrazňovaní či preháňaní stereotypov. Stavia na umeleckej skratke. Valent vyštuduje právo v Prahe a domov sa vracia namyslený a bezcitne žiada brata o vyplatenie podielu na dome.
Teda postava, ktorá vyštudovala vysokú školu, v podstate právo v zahraničí, je postavou nie pozitívnou. Dobre vyzerá, jazdí v aute a medzi milovaným a bohatým dievčaťom si pragmaticky vyberie Hermínu zo zámožnej podnikateľskej rodiny. Vyzdvihovaný je Samo, ktorý síce chodí po svete na múračky, ale napokon, po vzore otca, ostáva doma a hospodári.
Ako to bolo skutočne, komplexnejšie koncom 19. storočia? Iste by nám viac príkladov a podrobnejšie povedal advokát Peter Kerecman[1], ale bez triednych stereotypov je dôležité vnímať, že advokátom bol aj Pavol Orságh Hviezdoslav. On je dobrým príkladom, že proto-štátnymi inštitúciami, dôležitými včelármi národa, boli popri kňazoch a spisovateľoch práve právnici.
Advokáti poznajú právny poriadok, vedia ako funguje štát, ako fungujú ekonomické vzťahy a majú realistický pohľad na život. Z týchto dôvodov pomohli v 19. storočí národnému obrodeniu a v neskoršom období pomáhali veci pokojného a slobodného života spoločnosti. Práve z týchto dôvodov už v decembri 1948 režim neslobody zviazal advokátov do štátneho zveráka krajských advokátskych združení.[2] Po obnove slobodnej advokácie zohrali dôležitú rolu v tranzícii našej spoločnosti smerom k právnemu štátu a trhovej ekonomike.
Osobitosť advokátskej práce
Práca advokáta je veľmi špecifická, pretože klient, resp. vec klienta ho posiela tam, kde sa klientovi nechce, kde klient nevie ako alebo kde sám nemôže. Klientom môže byť cudzinec v extradičnej väzbe, za ktorým je nevyhnutné prísť do väzby počas skorého chladného rána, alebo klientom môže byť korporácia, ktorá očakáva stostranové vyriešenie zložitého právneho problému počas niekoľkých víkendových hodín. Advokát je formálne nositeľom klientovej vôle, ale zároveň aj vlastného rozumu a vôle. Advokát vie, že aj keď klient pozná dokonale skutkovú situáciu, nemusí to v spore stačiť, ak skutkovú situáciu nemôže riadne preukázať. Advokát síce vie, že klient utrpel ujmu, ale napriek tomu právo nemusí byť na jeho strane, povedzme, z dôvodu premlčania. Aj v takýchto pozíciách je dočasným nositeľom klientovej vôle. Zložitosť týchto každodenne sa opakujúcich situácií je únavná a môže viesť k rutinnosti. Práve preto je neľahké zachovať si profesionalitu a integritu.
Osobná zodpovednosť advokáta
Návrat k slobodnej advokácii je podľa môjho názoru návratom k osobnej advokátskej zodpovednosti. So zveličením možno povedať, že každý advokát si môže vybrať medzi Valentom na jednej strane a Hviezdoslavom na strane druhej. Slobodná advokácia znamená, že sa musí každá advokátka a advokát sám rozhodnúť, či bude klienta skutočne zastupovať alebo len vybaví vec svojej stránky. V návale všetkých advokátskych povinností je to však náročné.
Advokát a ústavný súd
Možno to ilustrovať na konaní o ústavnej sťažnosti, v ktorom má náš ústavný súd vzhľadom na povinné právne zastúpenie najtesnejší a najfrekventovanejší vzťah s advokáciou. Musím konštatovať, že pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach sú ústavný súd a právni zástupcovia častokrát v zajatí vzájomného neporozumenia. Na jednej strane ústavný súd odmietne sťažnosť len so základnou argumentáciou, že napadnuté súdne rozhodnutie je dostatočne odôvodnené, avšak na druhej strane sťažnosť spísaná advokátom bola len samotným odkopírovaním dovolania či odvolania.
Pripomíname, že úlohou ústavného súdu v danom konaní nie je konkurovať všeobecným súdom a byť štvrtou inštanciou, ale kvôli ústavnému dôrazu na ochranu individuálnej slobody vzhľadom na náš historický vývoj ešte raz preveriť ústavnú súladnosť, teda skutočnosť, či všeobecné súdy, ktoré sú tiež viazané ústavou a zákonmi, pri aplikácii práva ostali v rámci ústavnosti. Skutočné, nielen nominálne zastúpenie v konaní o ústavnej sťažnosti, tak spočíva v hľadaní autentickosti klientovho prípadu, v nájdení a pútavom popísaní jej ústavného rozmeru a na strane ústavného súdu potom rozpoznanie týchto čŕt a ústavne súladné rozhodnutie.
Príčiny neporozumenia
V širších súvislostiach ide aj po 33 rokoch stále o to, že nám v právnickej komunite chýba silnejší spoločný menovateľ, a to nielen právnický, ale zvlášť miera toho, čo sa ešte patrí a čo už nie.
Právnický spoločný menovateľ nám chýba, pretože právo v dobe neslobody bolo podstatne jednoduchšie, bolo konštruované na dobovú odlišnú spoločnosť. Právna výuka a právna prax ešte stále dobiehajú komplexnosť a zložitosť súčasnej spoločnosti a právo aplikujú právnici rôznych generácií a skúseností. Z tohto dôvodu je aj náš právny jazyk, a tým nemyslím len terminológiu, ale jazyk ako spoločné uvažovanie o práve, stále natoľko neustálený, že si vlastne ako právnici často nerozumieme. A tento nedostatok je natoľko závažný, že má vplyv aj na možnosti efektívne rozvíjať právny štát a ústavnosť.
Závažnejšou je však skutočnosť, že v advokácii, ale aj v iných právnických profesiách stále, ani po 33 rokoch, nemáme ako spoločný menovateľ nastavené mimoprávne zábrany, ktoré nám napovedia, čo sa nemôže, čo sa už naozaj nepatrí a čo by si už ani pragmatický Valent nedovolil.
Na záver
Možno uzavrieť, že filmom Tisícročná včela sa advokátom, resp. právnikom, naozaj trochu krivdí. Ale v súčasnosti je situácia do istej miery opačná: právnici vo všeobecnosti sú z naznačených dôvodov ešte dlžníkmi voči spoločnosti. Myslím si však, že Jakubiskovi hrdinovia by dnešné, a nielen právnické, Slovensko brali. Je potvrdením, že postupná subtílna demokratická práca, vlastne po vzore Martinových včiel, naozaj funguje.
Ivan Fiačan
predseda Ústavného súdu Slovenskej republiky
[1] KUZMÍKOVÁ, J. – KERECMAN, P. (eds.): Poviedky o advokátoch a spravodlivosti. Bratislava, Slovenská advokátska komora, 2021, str. 334.
[2] Balík, S. Advokacie. In Bobek, M. – Molek, P. – Šimí ček, V. (eds.) Komunistické právo v Československu. Kapitoly z d ějin bezpráví. Mezinárodní politologický ústav, Masarykova univerzita: Brno, 2009, str. 892 ‒ 911. Přístupné na http://www.komunistickepravo.cz.