Námety na nové témy, krátke glosy alebo poznámky do diskusnej rubriky zasielajte na e-mailovú adresu office@sak.sk. Vaše podnety publikačne spracuje JUDr. František Sedlačko, PhD., LL.M.
Rozhodcovské konanie má z hľadiska jeho popularity pomerne krátku, avšak dynamickú a turbulentnú históriu. Po prijatí pôvodného zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní bolo toto alternatívne riešenie súkromnoprávnych sporov prezentované ako efektívnejšie, lacnejšie a výrazne rýchlejšie v porovnaní so štandardným a byrokratickým súdnym procesom. Aj pod vplyvom verejnej propagácie zo strany štátnej moci, ktorá vyzdvihovala najmä efekt odťaženia súdnictva, rástol počet rozhodcovských zmlúv a doložiek vskutku radikálne.
Opačný trend následne priniesla najmä zvýšená ochrana subjektívnych práv spotrebiteľa, a to jednak v legislatívnej rovine (sekundárne právo EÚ, rozsiahle novelizácie OZ, EP a súvisiacich predpisov), ale aj v rovine individuálnej aplikácie práva súdnymi orgánmi. V zásade ide o trend, ktorý pretrváva aj v súčasnosti a ktorý je nevyhnutné vnímať ako aktuálny.
Vo vzťahu k právoplatným rozhodcovským rozsudkom a nimi judikovaným nárokom nastali najzásadnejšie zmeny v procese exekúcie. Prítomnosť tzv. spotrebiteľského prvku legitimovala exekučný súd na individuálny prieskum obsahu, priebehu a výsledku rozhodcovského konania ex post, a to aj bez návrhu, resp. z vlastného podnetu. Týkalo a týka sa to nielen prvotnej fázy posudzovania exekučného návrhu pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie konkrétnemu exekútorovi, ale aj exekučných konaní, ktoré plynule prebiehali už niekoľko rokov.
Identifikovanie rozporu s predpismi na ochranu spotrebiteľa, predovšetkým v podobe tzv. neprijateľných zmluvných podmienok, viedlo následne k rôznym formám rozhodnutí exekučných súdov, ktorými bolo zabránené začatiu exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku, alebo ktorými boli už prebiehajúce exekučné konania ukončené. V súčasnosti možno referovať na § 53 ods. 3 písm. f) EP ohľadom zamietnutia návrhu na vykonanie exekúcie v spotrebiteľských veciach.
Pre oprávneného z rozhodcovského rozsudku je rezultát v podobe jeho nevykonateľnosti sprevádzaný výrazne negatívnymi dôsledkami. Odhliadnuc od premrhaného rozhodcovského poplatku je totiž vystavený nevyhnutnosti dosiahnuť exekučný titul iným spôsobom, a to spravidla v štandardnom súdnom konaní. Ak ale medzičasom uplynula premlčacia lehota, nemusí byť takýto postup vôbec možný (vzhľadom na znenie § 54a OZ).
Keďže veriteľ pôvodne vychádzal zo záväznosti právoplatného rozhodcovského rozsudku a v mnohých prípadoch aj z rozhodnutia exekučného súdu o udelení poverenia na vykonanie exekúcie po súdnom prieskume samotného exekučného titulu, je namieste otázka spočívania premlčacej lehoty. So začatím rozhodcovského konania spája totiž § 112 OZ tento účinok, čo platí aj pre začatie exekučného konania. Spočívanie premlčacej lehoty počas rozhodcovského konania a súvisiacej exekúcie by umožnilo veriteľovi následné uplatnenie nároku žalobou na všeobecnom súde.
Načrtnutú špecifickú situáciu však právny poriadok výslovne neupravuje. Aplikácia v praxi preto prirodzene generuje dva odlišné názorové prúdy, z ktorých ten radikálnejší „prospotrebiteľský“ ponecháva na zodpovednosti veriteľa, že výsledkom pôvodného rozhodcovského konania nie je plnohodnotný exekučný titul. Ak po splatnosti pohľadávky uplynula premlčacia lehota, je nárok definitívne premlčaný, bez ohľadu na rozhodcovské a prípadne aj nasledujúce exekučné konanie.
Zásadná otázka je teda jednoduchá; spočíva či nespočíva? Odpoveď už taká jednoduchá nie je. Pre komparáciu možno uviesť, že česká judikatúra sa s identickým problémom vysporiadala v prospech veriteľa, ako žalobcu v rozhodcovskom konaní. Popri množstve nepublikovaných rozhodnutí ide predovšetkým o judikát RČR 99/2017 civ. s nasledujúcou právnou vetou „Promlčecí doba přestává běžet zahájením rozhodčího řízení, i když rozhodčí smlouva je neplatná.“ (m.m. RČR 100/2017 civ.). S týmto názorom sa stotožnil aj Ústavný súd ČR vo viacerých svojich rozhodnutiach, napr. II. ÚS 1273/2017, II. ÚS 996/18, I. ÚS 1091/2019.
Diametrálne odlišne bola túto právnu otázku posúdil Ústavný súd SR. V uznesení zo dňa 20. 9. 2017 sp. zn. III. ÚS 572/2017 konštatoval, že (ods. 31) „Ak sťažovateľka uplatnila svoje právo na rozhodcovskom súde, ktorého rozhodca nemal právomoc vydať rozhodcovský rozsudok, nejde o uplatnenie práva u príslušného orgánu v zmysle § 112 OZ. Samotné rozhodcovské konanie, ale aj exekučné konanie bolo vedené bez toho, aby sťažovateľka mala k dispozícii právoplatné a vykonateľné rozhodnutie právomocným orgánom. Premlčacia doba sa preto nezastavila a plynula po celý čas ako rozhodcovského, tak aj exekučného konania, a preto sťažovateľka musí niesť následky jej plynutia.“.
Ústavný súd v tomto svojom rozhodnutí odobril pomerne bizarnú premisu, že veriteľ sa mal vedome správať v rozpore s uzavretou rozhodcovskou zmluvou a mal predpokladať posúdenie rozhodcovskej doložky ako neplatnej v budúcnosti. Pokiaľ nebol natoľko predvídavý, musí zniesť negatívne dôsledky plynutia času v podobe premlčania nároku.
Pre úplnosť je potrebné zdôrazniť, že k tomuto rozhodnutiu bolo pripojené pomerne rázne odlišné stanovisko jedného z členov senátu, ktorý vzhľadom na princíp právnej istoty a predvídateľnosti práva nesúhlasil s citovaným záverom. Zároveň okrajovo doplnil do značnej miery otvorenú prezentáciu vlastného názoru (ods. 8 odlišného stanoviska) „Nad rámec tohto stanoviska chcem uviesť všeobecnejšiu poznámku, že tento spôsob a miera ochrany spotrebiteľov, či už v právnej úprave alebo pri rozhodovaní súdov (ochrana tzv. „až za hrob“), ako sme v súčasnosti svedkami, môže (aj pri rešpektovaní potrebnosti plnenia si úloh štátu v tomto smere) v dlhodobejšom časovom horizonte priniesť až zhubné následky pre zdravý vývoj spoločnosti. Súčasný model (okrem rizika porušovania ústavy a ústavných princípov) totiž v praxi často vedie k tomu, že občania (spotrebitelia) nebudú povinní ani zaviazaní splácať svoje peňažné dlhy vrátane istiny, ku ktorým sa dobrovoľne zaviazali, čo (na základe uplatnenia štátnej moci) v konečnom dôsledku zbavuje paušálne nie zanedbateľný počet ľudí zodpovednosti za svoje rozhodnutia a činy (parafráza známeho pravidla „dlhy sa nemusia platiť“).
Na uvedené rozhodnutie Ústavného súdu SR nadväzovalo hneď niekoľko rozhodnutí všeobecných súdov o zamietnutí následnej žaloby z dôvodu premlčania, pričom túto argumentáciu si osvojili aj niektoré senáty občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR (porovnaj napr. 2 Cdo 253/2019).
Zmenu prinieslo až uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 15. 4. 2021 sp. zn. III. ÚS 486/2018, v ktorom ústavný súd zdôraznil (ods. 20), že aj neplatne dojednaná rozhodcovská doložka zakladá do určitého momentu medzi kontrahentmi subjektívny stav právnej istoty, ktorý musí byť rešpektovaný. Nemožno preto od veriteľa spravodlivo požadovať, aby sa úmyselne správal v rozpore s uzavretou zmluvou a vychádzal z predpokladaného súdneho rozhodnutia v konaní, ktoré ešte ani nebolo začaté.
Až kým súd právoplatne nerozhodne inak, je preto za daných okolností nevyhnutné považovať rozhodcovský súd za iný príslušný orgán v zmysle § 112 OZ, čo má za následok spočívanie premlčacej lehoty počas samotného rozhodcovského konania, ale aj počas následnej exekúcie. Táto interpretácia umožňuje naplnenie princípu právnej istoty, predvídateľnosti práva a bezrozpornosti právneho poriadku bez toho, aby bol degradovaný účel inštitútu premlčania.
Paradoxne aj k tomuto uzneseniu bolo pripojené odlišné stanovisko jedného z členov senátu, avšak iba vo vzťahu k jeho odôvodneniu. Namietaný bol odklon od citovaného rozhodnutia III. ÚS 572/2017, pri ktorom je opodstatnené predloženie veci plénu ústavného súdu na zjednotenie právnych názorov v režime § 13 ods. 1 ZÚS, s čím v zásade možno súhlasiť.
Ešte výraznejšie potvrdil Ústavný súd SR zmenu v nazeraní na danú problematiku v aktuálnom náleze zo dňa 10. 1. 2023 sp. zn. IV. ÚS 459/2022, ktorým zrušil uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. 4. 2022 sp. zn. 2 Cdo 253/2019. Vo vzťahu k tomuto nálezu bola v prehľade vybraných rozhodnutí štvrtého senátu Ústavného súdu SR za mesiac január 2023 na str. 10 uverejnená analytická právna veta, zjavne inšpirovaná predchádzajúcim uznesením III. ÚS 486/2018, v tomto znení „Bolo by v rozpore s právnou istotou nastolenou stranami uzavretou zmluvou, aby veriteľ neplatnosť rozhodcovskej doložky predpokladal a konal v protiklade s ňou tak, že by si právo zo zmluvy uplatnil na súde. Záver, že dojednaný a dovtedy, čo sa týka právomoci, nespochybnený rozhodcovský súd, nie je iným príslušným orgánom podľa § 112 OZ, by nevyhnutne viedol nielen k tomu, že by veriteľ musel konať neracionálnym spôsobom, ale aj k popretiu zmyslu § 112 OZ, ktorého účelom je ochrana oprávnenej osoby pred plynutím premlčacej doby v prípade riadneho uplatnenia nároku v konaní, ktoré neviedlo k jeho právoplatnému priznaniu alebo ku skutočnému vymoženiu.“.
Toto rozhodnutie Ústavného súdu SR bolo následne uverejnené aj v Justičnej revue č. 3/2023 na str. 410 až 415. Adaptovanie jeho záverov do zjednotenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov si zrejme ešte vyžiada určitý čas, avšak nateraz možno zhodnotiť, že aktuálny vývoj judikatúry sa z hľadiska právnej istoty uberá správnym smerom.