Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá neumožňuje, aby súd rozhodujúci o nariadení výkonu rozhodnutia, na ktorý bola podaná námietka proti exekúcii, posúdil ex offo alebo na návrh spotrebiteľa nekalú povahu podmienok zmluvy uzavretej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorá je exekučným titulom, pokiaľ súd rozhodujúci vo veci samej, na ktorý môže byť podaná samostatná žaloba podľa všeobecného práva na účely preskúmania potenciálne nekalej povahy podmienok takejto zmluvy, je oprávnený prerušiť exekučné konanie dovtedy, kým nerozhodne vo veci samej, len vtedy, ak je zložená zábezpeka, ktorej výška môže odradiť spotrebiteľa od toho, aby takúto žalobu podal a zotrval na nej.
Rozsudok Súdneho dvora zo 17. mája 2022 vo veci C-725/19, Impuls Leasing România – ECLI:EU:C:2022:396.
Veľká komora Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD“) mala opätovne možnosť zaoberať sa výkladom smernice 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica 93/13“). Táto smernica a ňou predpokladané právo spotrebiteľa nebyť viazaný zmluvnými podmienkami vyhlásenými za nekalé patrí medzi najčastejšie vykladané v rámci prejudiciálneho konania pred SD. Tentoraz sa uvedeným právom spotrebiteľa zaoberal SD v súvislosti s rumunskou právnou úpravou, ktorá neumožňuje súdu, aby v konaní o námietke proti exekúcii preskúmal ex offo alebo na základe návrhu spotrebiteľa, či podmienky zmluvy, ktorá predstavuje exekučný titul, majú nekalú povahu z dôvodu, že spotrebiteľ má k dispozícii osobitnú žalobu podľa všeobecného práva, na základe ktorej môžu byť spotrebiteľské zmluvy preskúmané z hľadiska existencie nekalých podmienok.
Vnútroštátne konanie súviselo s lízingovou zmluvou uzavretou ešte v roku 2008, ktorá sa týkala motorového vozidla s hodnotou vo výške 7 810,94 eur. Pre neschopnosť platiť lízingové splátky bola zmluva v roku 2009 vypovedaná, dotknuté motorové vozidlo bolo vrátené lízingovej spoločnosti a v roku 2010 bolo predané za sumu 5 294,12 eur. Následne bolo podaných niekoľko návrhov na vykonanie exekúcie, posledný v marci 2019 s cieľom dosiahnuť zaplatenie pohľadávky vo výške približne 27 900 eur. V apríli 2019 schválil rumunský súd nútený výkon vo výške takmer 30 000 eur. Voči tomuto rozhodnutiu boli podané námietky proti exekúcii. Aj keď sa vnútroštátny súd, ktorý o námietkach rozhoduje, domnieva, že pôvodná lízingová zmluva obsahuje určité podmienky, ktoré môžu byť považované za nekalé, nemôže skúmať povahu týchto podmienok, pretože existuje iný procesný prostriedok a to žaloba podľa všeobecného práva, v rámci ktorej môže vnútroštátny súd preskúmať prípadnú nekalú povahu zmluvných podmienok.
Originalita rumunskej prejudiciálnej otázky spočíva v tom, že upriamuje pozornosť SD na princíp procesnej autonómie členských štátov, v zmysle ktorého ak právo Únie nestanovuje postupy na uplatnenie práva plynúceho z práva Únie, tak je úlohou samotných členských štátov, aby vo svojom právnom poriadku tieto postupy stanovili. Limitom tejto procesnej autonómie sú dve zásady, a to zásada efektivity a zásada ekvivalencie. V súvislosti s rumunskou právnou úpravou sa javí ako problematická zásada efektivity, v zmysle ktorej vnútroštátne postupy nesmú znemožňovať alebo príliš sťažovať výkon práv, ktoré jednotlivcom poskytuje právo Únie. Rumunský súd naznačuje, že rumunská právna úprava by mohla mať práve takýto charakter, a to vo vzťahu k právu jednotlivca nebyť viazaný zmluvnými podmienkami vyhlásenými za nekalé, ktoré vyplýva zo smernice 93/13.
SD odkazom na rozsudok C-448/17,[1] ktorý sa týka slovenskej právnej úpravy, pripomenul, že účinnosť ochrany práv vyplývajúcich zo smernice 93/13 vyžaduje, aby súd mohol aj v štádiu výkonu exekučného titulu ex offo preskúmať povahu zmluvných podmienok, ak takéto preskúmanie nie je predpokladané v štádiu vydania exekučného titulu, alebo ak síce je predpokladané v štádiu odporu proti exekučnému titulu, ale existuje nezanedbateľné riziko, že dotknutý spotrebiteľ odpor nepodá buď z dôvodu osobitne krátkej lehoty na podanie odporu alebo vzhľadom na trovy, ktoré by vznikli v dôsledku podania odporu v porovnaní s výškou sporného dlhu, alebo z dôvodu, že vnútroštátna právna úprava nestanovuje povinnosť, aby mu boli oznámené všetky informácie potrebné na to, aby mohol určiť rozsah svojich práv.
Na prvý pohľad sa môže zdať zvláštne, že SD o rumunskej prejudiciálnej otázke rozhodoval vo veľkej komore, keďže podobná situácia, ako v tomto rumunskom prípade, už bola riešená v rozsudku SD vo veci C-407/18.[2] SD sa v ňom vyslovil, že vnútroštátna právna úprava predpokladajúca, že vnútroštátny súd rozhodujúci o návrhu na nútený výkon exekučného titulu nemôže preskúmať nekalú povahu zmluvných podmienok zmluvy, ktorá predstavuje exekučný titul, pretože toto preskúmanie môže vykonať súd v rámci konania o žalobe o neplatnosť nekalých podmienok, zjavne nestačí na zaistenie plnej účinnosti ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice 93/13. Mohlo by sa totiž stať, že exekučné konanie sa skončí ešte pred konaním, v ktorom sa rozhodne o nekalej povahe zmluvnej podmienky a tak by toto konanie poskytovalo spotrebiteľovi len ochranu a posteriori v podobe možnosti domáhať sa náhrady škody, čo je ochrana neúplná a nedostatočná.
Situácia v tomto rumunskom prípade sa však líši od situácie vo veci C-407/18 v tom, že exekučný súd má možnosť konanie prerušiť do doby, kým sa nerozhodne o namietanej nekalosti zmluvných podmienok. Podľa SD ani táto možnosť nič nemení na tom, že ochrana spotrebiteľa nie je dostatočná, pretože v súvislosti so žalobou smerujúcou k preskúmanie nekalosti zmluvných podmienok je spotrebiteľ podľa rumunskej právnej úpravy povinný zložiť zábezpeku, ktorá sa vypočíta na základe hodnoty predmetu žaloby. Táto požiadavka by mohla spotrebiteľa odradiť od toho, aby sa obrátil na súd na účely preskúmania nekalosti zmluvných podmienok, keďže je pravdepodobné, že dlžník v omeškaní s platením nemá k dispozícii dostatočné finančné prostriedky na zloženie požadovanej zábezpeky.
Spolu s týmto rozhodnutím boli vyhlásené aj ďalšie dve rozhodnutia veľkej komory SD týkajúce sa smernice 93/13. V oboch prípadoch bol rovnaký sudca spravodajca (S. Rodin) a rovnaký generálny advokát (E. Tančev). Prvé bolo rozhodnutie vo veci C-869/19,[3] ktoré je rovnako založené na zásade efektivity ochrany práva spotrebiteľa nebyť viazaný podmienkou, ktorá bola vyhlásená za nekalú, a druhé bolo vo veci C-693/19[4] týkajúcej sa právomoci súdu rozhodujúceho o nariadení výkonu rozhodnutia preskúmať ex offo prípadnú nekalú povahu podmienky a to vo svetle právnej sily rozhodnutej veci, ktorá sa implicitne vzťahuje na platnosť podmienok exekučného titulu.
Rozhodnutie spracovala:
doc. JUDr. Martina Jánošíková, Ph.D.
Ústav medzinárodného práva a európskeho práva UPJŠ v Košiciach, Právnickej fakulty
[1] Rozsudok Súdneho dvora z 20. septembra 2018 vo veci C-448/17, EOS KSI Slovensko, ECLI:EU:C:2018:745.
[2] Rozsudok Súdneho dvora z 26. júna 2019 vo veci C-407/18, Addiko Bank, ECLI:EU:C:2019:537.
[3] Rozsudok Súdneho dvora zo 17. mája 2022 vo veci C-869/19, Unicaja Banco, ECLI:EU:C:2022:397.
[4] Rozsudok Súdneho dvora zo 17. mája 2022 vo veci C-693/19, SPV Project 1503, ECLI:EU:C:2022:395.