Osoba umiestnená v zdravotníckom zariadení z dôvodu svojho duševného stavu by mala mať, pokiaľ sa nevyskytnú mimoriadne okolnosti, prístup k právnej pomoci v otázkach týkajúcich sa pokračovania, prerušenia alebo ukončenia jej nútenej hospitalizácie. To neznamená, že zraniteľné osoby by mali samy prevziať iniciatívu pri zabezpečení právneho zastúpenia. S ohľadom na okolnosti sa môže za účelom zabezpečenia účinnej ochrany práv vyžadovať aktívny prístup príslušných orgánov. Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci B. M. proti Španielsku zo dňa 6. novembra 2025, týkajúci sa sťažností č. 25893/23
Dotknuté ustanovenie:
- Článok 5 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach (právo na slobodu a bezpečnosť)[1]
Skutkové okolnosti prípadu
Sťažovateľa odviedla z práce polícia z dôvodu jeho agresívnych verbálnych výbuchov na pracovisku. Všeobecný lekár na pohotovosti nariadil jeho transfer do psychiatrickej nemocnice, kde bol nedobrovoľne hospitalizovaný a pripútaný na lôžko. Z prijímacej správy vyplynulo, že sťažovateľ opakovane žiadal prítomnosť svojho advokáta. Nemocnica informovala súd o urgentnom príjme sťažovateľa. Prvostupňový súd nariadil pojednávanie prostredníctvom online platformy, na základe ktorého potvrdil rozhodnutie umiestniť sťažovateľa do zdravotníckeho zariadenia. Súdny zapisovateľ vyplnil predtlačený formulár, ktorého obsahom bola aj informácia o tom, že pred súdom môže mať sťažovateľ právneho zástupcu podľa svojho výberu. V prepise stanoviska sťažovateľa ohľadom dôvodov zadržania na pracovisku nebolo zaznamenané žiadne vyjadrenie ohľadom právneho zástupcu.
Sťažovateľ sa pokúšal kontaktovať advokáta e-mailom prostredníctvom mobilného telefónu počas príjmu na všeobecnej pohotovosti a následne telefonicky o pár dní neskôr z psychiatrickej nemocnice. Deň po telefonáte advokát žiadal o stretnutie so sťažovateľom, ale návštevy neboli povolené. Umožnili mu však získať plnú moc, na základe ktorej podal odvolanie voči rozhodnutiu prvostupňového súdu. Namietal neprítomnosť advokáta a žiadal zrušenie rozhodnutia o umiestnení v zdravotníckom zariadení.
Sťažovateľa prepustili po 14 dňoch a nariadili mu medikamentóznu liečbu.
Druhostupňový súd odvolanie zamietol z dôvodu, že sťažovateľ výslovne nežiadal o ustanovenie právneho zástupcu počas online konania pred sudcom pre prípravné konanie a z dôvodu, že medzičasom (po 14 dňoch) došlo k jeho prepusteniu z nemocnice.
Sťažnosť na ústavný súd bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.
Z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva
Právo na slobodu v zmysle článku 5 Dohovoru nie je absolútne a fyzickú slobodu možno obmedziť na základe postupu stanového (vnútroštátnym) zákonom v taxatívne vymedzených prípadoch, okrem iného aj z dôvodu duševnej choroby.
Článok 5 Dohovoru ďalej vyžaduje, aby pri rozhodovaní o pozbavení osobnej slobody bola zabezpečená ochrana jednotlivcov pred svojvôľou zo strany príslušných orgánov. Arbitrárnosť môže mať rôzne podoby, vrátane opomenutia alebo zanedbania povinnosti príslušných orgánov uplatniť relevantné právne predpisy správnym spôsobom.
Zároveň v prípade duševnej choroby je potrebné skúmať nevyhnutnosť pozbavenia slobody vo vzťahu k dosiahnutiu stanoveného cieľa, keďže ide o veľmi závažné opatrenie, ktoré by malo byť využívané len v krajnom prípade ako posledná možnosť. Hoci posúdenie nevyhnutnosti s ohľadom na okolnosti prípadu prináleží vnútroštátnym orgánom, úlohou ESĽP je vyhodnotiť, či toto posúdenie bolo dôkladné a či osoba, ktorej sa týka, mala možnosť využiť účinné procesné záruky v praxi.
V predmetnom prípade o nedobrovoľnej hospitalizácii sťažovateľa rozhodla psychiatrická nemocnica na základe predbežnej diagnózy vykonanej počas príjmu sťažovateľa. Konkrétna diagnóza mala byť určená neskôr. Judikatúra ESĽP[2] potvrdzuje, že tento postup nie je ako taký v rozpore s Dohovorom. Zároveň nemocnica včasne informovala príslušný súd, ktorý tak mohol rozhodnúť o umiestnení v zákonnej lehote 72 hodín.
Podkladom pre rozhodnutie prvostupňového súdu je v zmysle zákona lekárska správa ustanoveného súdneho lekára. Tento lekár bol prítomný počas pojednávania v súdnej sieni, ale so sťažovateľom, ktorý bol pripojený online, sa osobne nestretol, ani mu počas pojednávania nekládol otázky. Lekárska správa v zásade zopakovala obsah prvej správy s rovnakým znením predbežnej diagnózy bez ďalšieho skúmania. Hoci lekárska správa odporúčala hospitalizáciu za účelom diagnostiky, prvostupňový súd rozhodol s odôvodnením, že pozbavenie slobody nariaďuje z dôvodu duševnej choroby sťažovateľa. Súd neodôvodnil, prečo nie je možné sťažovateľa liečiť ambulantne.
Navyše, sťažovateľ mal právo, aby bol v konaní zastúpený advokátom. ESĽP nepovažoval za preukázané, že bol sťažovateľ o tomto práve riadne informovaný. Na dokumente, ktorý túto informáciu obsahoval, nebol sťažovateľ podpísaný a mal ho k dispozícii len súdny zapisovateľ, ktorý nebol so sťažovateľom v jednej miestnosti. Online pojednávanie nebolo nahrávané a v spise nie je žiadne potvrdenie skutočnosti, že sťažovateľovi bola zrozumiteľne informácia sprostredkovaná. Zároveň sťažovateľ výslovne nevyjadril vôľu vzdať sa právneho zastúpenia. Naopak, viackrát sa usiloval kontaktovať svojho advokáta a jeho žiadosť spojiť sa s advokátom bola zaznamenaná aj v lekárskej správe.
Hoci procesné záruky v zmysle článku 5 Dohovoru nie sú identické so zárukami článku 6 Dohovoru, ktoré sa uplatňujú v trestnom a civilnom konaní, je nevyhnutné, aby dotknutá osoba mala zabezpečený prístup k sudu, mohla vypovedať a v prípade potreby mala právneho zástupcu.[3]
V predmetnom prípade síce možno hovoriť o naplnení podmienok a minima, ale ESĽP zdôraznil, že ak ide o osobu umiestnenú v psychiatrickej nemocnici, malo by jej byť poskytnuté právne poradenstvo vo vzťahu k priebehu, prerušeniu či ukončeniu hospitalizácie. Takýto postup je primeraný závažnosti zásahu do slobody a toho, čo je v stávke. Nemožno zároveň predpokladať, že osoba v takejto situácii si právne poradenstvo zabezpečí sama.[4] Dohovor zaručuje práva, ktoré sú praktické a účinné, nie teoretické a iluzórne. V prípadoch ako tento, kedy sa sťažovateľ ocitol v zraniteľnej pozícii by právo na právnu pomoc bolo lepšie chránené, ak by sa súd aktívne snažil zistiť vôľu sťažovateľa. Obzvlášť s ohľadom na skutočnosť, že vôľa sťažovateľa spojiť sa s advokátom bola zaznamenaná v prvej lekárskej správe, ktorú mal súd k dispozícii.
ESĽP dospel k záveru, že príslušné španielske orgány nevykonali dôkladné preskúmanie pozbavenia slobody sťažovateľa a že postup, akým potvrdili umiestnenie sťažovateľa v zdravotníckom zariadení, nebol v súlade s účinnými procesnými zárukami proti svojvoľnému zadržaniu. V dôsledku toho došlo k porušeniu článku 5 ods. 1 písm. e) Dohovoru.
Rozhodnutie je redakčne krátené a upravované.
Spracovala: Mgr. Michaela Chládeková, PhD.
Odbor medzinárodných vzťahov SAK
[1] 1. Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového zákonom: (…) e) zákonné pozbavenie slobody osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov; (…).
[2] Viď rozsudok ESĽP vo veci P. W. proti Rakúsku z 21. júna 2022, týkajúci sa sťažnosti č. 10425/19
[3] Viď rozsudok ESĽP vo veci M. S. proti Chorvátsku z 19. februára 2015, týkajúci sa sťažnosti č. 75450/12
[4] Viď rozsudok ESĽP vo veci Winterwerp proti Holandsku z 24. októbra 1979