ABSTRAKT
Článok analyzuje vzťah sudcovskej a zákonnej procesnej koncentrácie ku všeobecnej poučovacej povinnosti súdu v civilnom sporovom poriadku z pohľadu advokátskej praxe. Popisuje, kde leží hranica medzi oprávneným poučením a zásahom do nestrannosti súdu, a navrhuje praktické postupy, ako zabrániť „prepadnutiu“ kľúčových tvrdení a dôkazov, pričom zohľadňuje aj nedávnu judikatúru R 29/2025 a relevantné rozhodnutia ÚS SR, ESĽP a Súdneho dvora EÚ.
Kľúčové slová: civilné sporové konanie; procesná koncentrácia; sudcovská koncentrácia; zákonná koncentrácia; poučovacia povinnosť; spravodlivý proces; rovnosť zbraní.
ABSTRACT
Procedural concentration and the court’s duty to instruct in civil contentious proceedings.
The article analyses the relationship between judicial and statutory procedural concentration and the general duty of court instruction under the Slovak Civil Dispute Procedure Code from the perspective of legal practice. It explains where the line lies between legitimate guidance and an infringement of judicial impartiality and proposes practical tools to prevent key allegations and pieces of evidence from “falling through the cracks”. The analysis takes into account the recent unifying decision R 29/2025 of the Supreme Court of the Slovak Republic as well as relevant case law of the Constitutional Court, the European Court of Human Rights and the Court of Justice of the European Union.
Keywords: civil litigation; procedural concentration; judicial concentration; statutory concentration; duty to instruct; fair trial; equality of arms.
1. Úvod
Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) kladie výrazný dôraz na rýchlosť a hospodárnosť konania, čo sa odráža už v základných zásadách, podľa ktorých má súd vec čo najrýchlejšie prejednať a rozhodnúť, predchádzať zbytočným prieťahom a konať bez neprimeraného zaťažovania strán sporu.[1] Procesná koncentrácia je jedným z významných právnych nástrojov, ktoré majú tento cieľ napĺňať.[2] Toto normatívne nastavenie súvisí najmä s čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, pričom rešpektuje zásadu procesnej ekonómie a arbitrárneho poriadku.[3]
Súčasne však civilné konanie musí rešpektovať ústavne garantované právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces, najmä právo na prístup k súdu a na to, aby spor bol rozhodnutý po riadnom vypočutí strán v konaní vedenom podľa zákona a bez prekvapivých rozhodnutí. Tieto garancie vyplývajú z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.[4]
Článok sa zameriava na vzťah dvoch inštitútov CSP. Procesnej koncentrácie (sudcovskej a zákonnej) a všeobecnej poučovacej povinnosti súdu, a to z praktického pohľadu advokáta, pričom vychádza z toho, že práve ich kombinácia v konkrétnom konaní určuje, aký skutkový a dôkazný materiál sa vôbec dostane pred súd a do akej miery sú strany schopné tento procesný rámec efektívne využiť. Ambíciou je ukázať, kedy je koncentrácia „tvrdá“, kde leží hranica medzi legitímnym poučovaním a zásahom do nestrannosti súdu a ako nastaviť procesnú stratégiu tak, aby tvrdenia a dôkazy „neprepadli“.[5] Zároveň sa text opiera o aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR, ESĽP a Súdneho dvora EÚ, ako aj o novšiu literatúru k CSP, aby mal pre advokátsku prax nielen popisný, ale aj metodický a argumentačný prínos.[6]
2. Normatívny rámec procesnej koncentrácie a poučovania
CSP výslovne definuje prostriedky procesného útoku a procesnej obrany v § 149. Ide najmä o skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Zákon pritom vedome spája úpravu týchto prostriedkov s koncentráciou konania v rámci jedného dielu, čím zdôrazňuje, že nejde len o „technické“ nástroje, ale o jadro kontradiktórneho sporu, na ktoré sa viažu časové limity sudcovskej a zákonnej koncentrácie. [7]
Skutkové tvrdenia musia byť pravdivé a úplné a týkať sa podstatných a rozhodujúcich skutočností sporu; súd môže strany požiadať o doplnenie skutkových tvrdení, ak je to potrebné na zistenie rozhodujúcich okolností.[8]
Skutkové tvrdenia, ktoré protistrana výslovne nepoprie, sa považujú za nesporné, pričom popretie tvrdení o vlastnom konaní alebo vnímaní je účinné len vtedy, ak strana uvedie vlastné skutkové tvrdenia.[9]
Hmotnoprávna námietka je osobitný prostriedok procesnej obrany, ktorým strana spôsobuje zmenu, zánik alebo oslabenie práva protistrany.[10] Ústavný súd SR v súvislosti s týmito ustanoveniami výslovne zdôraznil, že návrhy na dokazovanie ako prostriedky procesného útoku a obrany sú časovo limitované sudcovskou a zákonnou koncentráciou konania.[11]
Sudcovskú koncentráciu upravuje § 153 CSP. Strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a obrany „včas“, pričom zákon spresňuje, že nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.
Na prostriedky procesného útoku a obrany, ktoré neboli uplatnené včas, súd „nemusí prihliadnuť“, najmä ak by ich vykonanie vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo ďalšie úkony súdu; ak súd neprihliadne, musí to uviesť v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.[12]
Ústavný súd vykladá sudcovskú koncentráciu ako normatívne vyjadrenie zásady arbitrárneho poriadku a procesnej ekonómie, pri ktorej sudca stanovuje záväzné lehoty a koncentruje procesné úkony strán, pričom nedodržanie koncentrácie vedie k procesnej preklúzii daného úkonu.[13]
Sudcovská koncentrácia tak vytvára „plávajúci“ časový rámec, v ktorom súd reaguje na priebeh konania a aktivitu strán. Judikatúra ÚS SR i NS SR zdôrazňuje, že jej použitie nesmie byť prekvapivé; požiadavka predvídateľnosti sa prejavuje najmä v tom, že súd má zreteľne označiť, dokedy môžu strany ešte efektívne uplatňovať nové tvrdenia a dôkazy a na záver jasne odôvodniť, prečo na niektoré neskoré prostriedky neprihliadol.[14]
Zákonná koncentrácia je formulovaná stručne: prostriedky procesného útoku a obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí (§ 154 CSP).
Ústavný súd pri posudzovaní zbytočných prieťahov a procesnej ekonómie opakovane pripomenul, že povinnosťou všeobecných súdov je využívať inštitúty CSP vrátane sudcovskej a zákonnej koncentrácie tak, aby boli spory rozhodnuté v primeranej lehote.[15] Na rozdiel od sudcovskej koncentrácie tu zákon sám ustanovuje „tvrdý“ časový limit. Po vyhlásení uznesenia o skončení dokazovania už nie je priestor na predkladanie ďalších tvrdení a dôkazov, hoci výnimočne judikatúra pripúšťa nápravu prostredníctvom obnovenia dokazovania, ak to vyžadujú zásadné okolnosti spravodlivého procesu.[16] Zákonná koncentrácia je systémový nástroj na ukončenie „skutkovej“ fázy sporu a prechod k fáze čisto právneho posúdenia.[17]
Pre advokátsku prax má mimoriadny význam aj nedávno publikované zjednocujúce rozhodnutie Najvyššieho súdu SR R 29/2025. Právna veta R 29/2025 zdôrazňuje, že pravidlám sporového konania, ktoré sa riadi zásadou koncentrácie konania a objektívnym stavom existujúcim v čase vyhlásenia rozsudku (§ 217 ods. 1 CSP), nebráni, ak sa uplatňovaný nárok preukáže vykonaním dôkazu, ktorý prišiel na rad až po vyslovení právneho názoru odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení a teda po koncentrácii konania. Zároveň vychádza z toho, že ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vráti na ďalšie konanie, strany môžu uvádzať nové skutočnosti a navrhovať nové dôkazy v rozsahu dôvodov zrušujúceho uznesenia, bez toho, aby boli limitované tým, že v predchádzajúcom konaní tieto možnosti nevyužili; účinky „pôvodnej“ koncentrácie tak ostávajú zachované len nad rámec dôvodov zrušujúceho uznesenia.[18]
R 29/2025 je dôležitým korektívom príliš formalistického chápania zákonnej koncentrácie: ukazuje, že po zrušení rozhodnutia sa koncentrácia „reštartuje“ v rozsahu dôvodov, pre ktoré bolo rozhodnutie zrušené. Pre advokáta to znamená jednak možnosť doplniť v ďalšom konaní tie tvrdenia a dôkazy, ktoré nadväzujú na právny názor odvolacieho súdu, jednak povinnosť systematicky analyzovať obsah zrušujúceho uznesenia a naviazať naň vlastnú procesnú stratégiu.
Všeobecná poučovacia povinnosť súdu je upravená v § 160 CSP. Súd poskytuje stranám poučenia o ich procesných právach a povinnostiach v rozsahu ustanovenom CSP, pričom vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci; ak je však strana zastúpená advokátom alebo ide o subjekt s vlastnou právnickou expertízou, poučovacia povinnosť odpadá.[19]
Ústavný súd v nadväznosti na skoršiu úpravu v OSP judikoval, že všeobecná aj osobitná poučovacia povinnosť je prostriedkom ochrany procesne slabšej strany, ale po splnení tejto povinnosti nesie zodpovednosť za odstránenie vád svojho podania už samotná strana konania[20]
Práve v sporoch, kde sú strany zastúpené advokátmi, je preto zodpovednosť za zvládnutie účinkov koncentrácie vo veľkej miere na advokátovi.[21] Najvyšší súd SR v rozhodnutiach sp. zn. 7Cdo/72/2024 a 7Cdo/263/2022 pripomenul, že rozsah poučovacej povinnosti prešiel vývojom smerom k posilneniu procesnej zodpovednosti strán; poučenie musí byť konkrétne, adresné a proporcionálne okolnostiam prípadu, avšak nemožno z neho robiť nástroj suplovania právneho zastúpenia.
Porušenie procesných pravidiel koncentrácie alebo poučovania môže viesť až k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP. Dovolanie je prípustné, ak súd „nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces“.[22]
Ústavný súd opakovane zdôraznil, že prepiaty formalizmus pri výklade procesných predpisov, ktorého výsledkom je odmietnutie veci bez meritórneho preskúmania, je v rozpore s právom na prístup k súdu a so zásadou spravodlivého procesu.[23]
Európsky rozmer spravodlivého procesu v kontexte koncentrácie konania sa prejavuje v dvoch líniách. Po prvé, ESĽP v judikatúre k čl. 6 Dohovoru akceptuje existenciu procesných lehôt a koncentrácie, pokiaľ tieto sledujú legitímny cieľ právnej istoty a procesnej ekonómie a nevedú k odopretiu prístupu k súdu (napr. prípady Dombo Beheer, Ankerl, Kraska proti Švajčiarsku).
Taktiež Súdny dvor EÚ v rozhodnutiach Peterbroeck (C‑312/93), Palmisani (C‑261/95), Unibet (C‑432/05) či Impact (C‑268/06) vyložil princíp procesnej autonómie členských štátov tak, že vnútroštátne pravidlá (vrátane koncentrácie a lehôt) nesmú robiť výkon práv z práva EÚ prakticky nemožným alebo nadmieru sťaženým (zásada efektivity) a nesmú byť menej priaznivé než pravidlá pre obdobné čisto vnútroštátne situácie (zásada ekvivalencie).
Pre advokáta to znamená, že pri uplatňovaní nárokov založených na práve EÚ je potrebné vnímať koncentráciu aj prizmou týchto európskych limitov a v odôvodnených prípadoch argumentovať zásadou efektivity a rovnosti zbraní podľa čl. 6 Dohovoru a čl. 47 Charty základných práv EÚ.[24]
3. Sudcovská koncentrácia konania: „mäkký“ režim
Sudcovská koncentrácia predstavuje priebežné „tvrdnutie“ procesných požiadaviek v reakcii na správanie strán v konaní. Jej základom je kombinácia povinnosti strany konať starostlivo a cieľ konania má byť rýchly a hospodárny.
Súd pri aplikácii sudcovskej koncentrácie musí skúmať, či strana mohla určitý prostriedok procesného útoku alebo obrany (napríklad podstatné skutkové tvrdenie, zásadný dôkaz či hmotnoprávnu námietku) uplatniť skôr, ak by konala so zreteľom na uvedené ciele. Ak áno, môže naň neprihliadnuť, najmä ak by jeho vykonanie znamenalo ďalšie pojednávanie, nové dokazovanie či iné významné predĺženie konania.[25]
Sudcovská koncentrácia je teda relatívne „mäkká“. Je založená na uvážení súdu, musí byť konkrétne zdôvodnená v rozhodnutí vo veci samej a je korigovateľná v odvolacom konaní. Zároveň je však prakticky veľmi významná: ak súd riadne odôvodní, prečo určitý neskoro predložený dôkaz alebo tvrdenie považuje za oneskorené a neprihliadne naň, môže to mať rozhodujúci dopad na výsledok sporu.[26]
Súdy pri výklade § 153 CSP typicky zohľadňujú okrem okamihu, kedy sa strana o skutočnosti dozvedela, aj to, či bola skutková alebo právna situácia pre ňu predvídateľná a či mala reálnu možnosť konať skôr. V judikatúre sa opakovane zdôrazňuje, že cieľom koncentrácie nie je „nachytať“ stranu, ale disciplinovať procesné správanie a zabrániť zneužívaniu práv na prieťahy.[27]
4. Zákonná koncentrácia: „tvrdý“ limit
Zákonná koncentrácia podľa § 154 CSP zavádza jednoznačný časový limit: po vyhlásení uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, už strany nesmú uplatňovať ďalšie prostriedky procesného útoku a obrany.
V praxi ide o „tvrdú“ koncentráciu z dvoch dôvodov:
- limit je daný priamo zákonom, nie uvážením súdu; na rozdiel od sudcovskej koncentrácie súd nemá diskrečnú právomoc „prihliadnuť“ na novoty po tomto okamihu,
- uznesenie o skončení dokazovania má procesne významnú funkciu: súd tým signalizuje, že skutkový stav považuje za dostatočne objasnený a prechádza k právnemu posúdeniu.[28]
Ak by súd po skončení dokazovania predsa len vykonal nový dôkaz, spravidla by musel formálne obnoviť dokazovanie tak, aby sa zachoval súlad s pravidlom § 154 CSP a právom strán vyjadriť sa k dôkazom.[29]
Zákonná koncentrácia preto vyžaduje od advokáta, aby mal všetky kľúčové skutkové tvrdenia a dôkazy uplatnené najneskôr do tohto procesného momentu.[30]
Osobitnú pozornosť si zaslúži situácia, keď po zrušení rozhodnutia odvolacím súdom prebieha nové konanie pred súdom prvej inštancie. R 29/2025 v tomto smere potvrdzuje, že zákonná koncentrácia nesmie byť chápaná mechanicky; pri „druhom“ rozhodovaní v tej istej veci je potrebné akceptovať nové tvrdenia a dôkazy, pokiaľ nadväzujú na právny názor odvolacieho súdu vyjadrený v zrušujúcom uznesení.
5. Poučovacia povinnosť a jej obmedzenia
V nadväznosti na vymedzenie sudcovskej a zákonnej koncentrácie sa žiada analyzovať postavenie poučovacej povinnosti súdu ako normatívneho korektívu ich účinkov, osobitne vo vzťahu k procesne slabším stranám.
Koncept poučovacej (manudukčnej) povinnosti nie je novinkou CSP; nadväzuje na dlhoročnú tradíciu § 5 Občianskeho súdneho poriadku. Pôvodný OSP kládol dôraz na aktívnu rolu súdu pri odstraňovaní nedostatkov podaní a pri ochrane procesne slabšej strany, čo viedlo k pomerne široko chápanej poučovacej povinnosti. Ústavný súd už v ére OSP judikoval, že táto povinnosť nesmie viesť k porušeniu zásady nestrannosti a rovnosti strán, zároveň však nesmie byť riešená tak, aby procesne neinformovaná strana reálne stratila prístup k súdu.[31]
CSP na túto tradíciu nadväzuje, no vedome ju modifikuje v duchu posilnenia kontradiktórnosti a procesnej zodpovednosti strán. Text § 160 CSP („v rozsahu ustanovenom týmto zákonom“) vyjadruje snahu limitovať poučovanie na tie situácie, kde zákon s poučením explicitne počíta, pričom vo všeobecnej rovine sa predpokladá vyššia „procesná gramotnosť“ procesných strán a ich zástupcov.[32]
V procesnoprávnej rovine predstavuje princíp rovnosti sporových strán základný postulát, podľa ktorého žiadna zo strán nemá vo vzťahu k protistrane iné než rovnocenné postavenie. Tento princíp sa funkčne dopĺňa s poučovacou povinnosťou. Ak má byť každej strane garantovaná rovnaká procesná možnosť uplatňovania práv a povinností, musí mať o nich rovnakú vedomosť. Poučovanie tak plní funkciu korektívu potenciálnej nerovnosti strán, najmä ak ide o laické subjekty bez právneho zastúpenia. [33]
Pre advokáta je dôležité vnímať, že poučovanie sa týka výlučne procesných práv a povinností – súd nemá poskytovať hmotnoprávne rady, navrhovať výhodné právne kvalifikácie či odporúčať konkrétnu procesnú stratégiu. V tomto zmysle je poučovanie legitímnym nástrojom na zabezpečenie rovnosti zbraní, nie na „pomoc“ jednej strane proti druhej.[34]
Podľa § 160 ods. 3 CSP súd nemá poučovaciu povinnosť, ak je stranou štát, štátny orgán alebo právnická osoba, za ktorú koná osoba s právnickým vzdelaním, alebo ak je strana zastúpená advokátom či iným právnikom.
Z toho plynie:
- v typickom spore s právnymi zástupcami (advokátmi) súd nie je povinný osobitne upozorňovať na procesnú koncentráciu, lehoty či následky nečinnosti,
- plná zodpovednosť za zvládnutie režimu koncentrácie leží na advokátovi; nemožno sa spravodlivo dovolávať toho, že súd nevysvetlil dôsledky neskorého dokazovania. [35]
Napriek tomu Najvyšší súd SR zdôraznil, že všeobecná poučovacia povinnosť nie je len abstraktnou zásadou, ktorá by sa uplatnila len tam, kde zákon na ňu výslovne odkazuje; jej aplikačný priestor trvá „po celú dobu konania“, hoci jej rozsah musí byť primeraný situácii a okolnostiam prípadu.[36]
Z rozhodnutí NS SR zároveň vyplýva, že nesplnenie poučovacej povinnosti samo osebe ešte neznamená porušenie práva na spravodlivý proces; relevantné je až vtedy, keď v konkrétnom procesnom kontexte reálne znemožní strane uplatniť jej procesné oprávnenia. [37]
Nestrannosť sudcu je ústavnou požiadavkou a jej narušenie môže zakladať nielen dôvod zaujatosti, ale aj dovolací dôvod podľa § 420 písm. e) a f) CSP (nesprávne obsadený súd; nesprávny procesný postup so zásahom do spravodlivého procesu). [38]
Hranica medzi prípustným poučovaním a zásahom do nestrannosti sa v judikatúre a doktríne obvykle vymedzuje takto:
- legitímne poučenie: vysvetlenie všeobecných procesných práv (napr. právo podať odvolanie, lehota, forma), vysvetlenie dôsledkov zmeškania lehoty, upozornenie na nutnosť koncentrácie tvrdení a dôkazov do určitej fázy konania, ak je to strane zjavne nejasné,
- neprípustné poučovanie: navádzanie strany na uplatnenie konkrétnej hmotnoprávnej námietky (napr. premlčania), navrhovanie vhodnej právnej kvalifikácie, odporúčanie konkrétnej procesnej stratégie (napr. „odporúčam, aby ste zobrali žalobu sčasti späť“).[39]
Ústavný súd SR v judikatúre k čl. 6 EDĽP a čl. 46 Ústavy opakovane zdôrazňuje, že zásada rovnosti zbraní v civilnom konaní nebráni tomu, aby súd poučoval procesne slabšiu stranu, ale nesmie tým vytvoriť procesnú nerovnosť v prospech jednej strany na úkor druhej.[40]
Pre advokáta to znamená, že nemôže spoliehať na to, že v klasickom sporovom prostredí súd upozorní na všetky procesné úskalia. Naopak, ak by súd zjavne prekročil hranicu poučovania a „poradil“ druhej strane spôsob obrany, je namieste uvažovať o procesných námietkach (vrátane námietky zaujatosti) a prípadnom využití opravných prostriedkov. [41]
6. Poučovacia povinnosť v jednotlivých štádiách civilného sporového konania
Prepojenie koncentrácie a poučovania sa najzreteľnejšie prejavuje vtedy, keď sa na ne pozrieme prizmou jednotlivých štádií civilného sporového konania – od podania žaloby až po rozhodnutie vo veci samej. Pre praktickú procesnú stratégiu advokáta je užitočné analyzovať poučovaciu povinnosť nie abstraktne, ale v jednotlivých fázach konania, v ktorých sa prelína s účinkami sudcovskej a zákonnej koncentrácie.
Po začatí konania (doručením žaloby súdu) je prvým kľúčovým momentom doručenie žaloby žalovanému s výzvou na vyjadrenie. CSP predpokladá, že súd v tejto fáze poskytne žalovanému poučenie o jeho právach a povinnostiach, vrátane upozornenia na to, že na neskôr predložené skutkové tvrdenia a dôkazy nemusí prihliadnuť v dôsledku koncentrácie konania. V praxi toto poučenie býva súčasťou doručenia žaloby alebo samostatnej prílohy k predvolaniu na pojednávanie.
Ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 339/2021 posudzoval situáciu, keď žalovaný namietal, že nebol riadne poučený o možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie podľa § 274 CSP. ÚS SR pripustil, že poučenie môže byť doručené aj v samostatnej listine priloženej k predvolaniu, pokiaľ je z nej jednoznačne zrejmý obsah poučenia a adresát má reálnu možnosť sa s ním oboznámiť.
Predbežné prejednanie sporu a prvé pojednávanie predstavujú štádium, v ktorom sa prejavuje sudcovská koncentrácia v „mäkkej“ podobe. Súd typicky vyzve strany, aby v určitom časovom horizonte doplnili skutkové tvrdenia a dôkazy; v odôvodnených prípadoch môže tieto lehoty výslovne koncentrovať. V tejto fáze má poučovanie predovšetkým funkciu „signalizačnú“ – upozorniť strany, že pri ďalšom dopĺňaní budú niesť riziko procesnej preklúzie.
Prakticky je pre advokáta dôležité, aby na takúto výzvu reagoval komplexne: ak súd výslovne uvedie, že na neskôr predložené tvrdenia a dôkazy nemusí prihliadnuť, je rozumné považovať túto výzvu za poslednú možnosť doplniť skutkový a dôkazný základ sporu bez zvýšeného rizika „prepadnutia“ neskorších návrhov.[42]
V štádiu dokazovania súd vykonáva nariadené dôkazy a smeruje k procesnému míľniku, ktorým je vyhlásenie uznesenia o skončení dokazovania podľa § 154 CSP. V súlade s požiadavkou spravodlivého procesu by súd mal jasne signalizovať stranám, že sa blíži k ukončeniu dokazovania, a dať im priestor na záverečné návrhy a prípadné doplnenie dôkazných návrhov. Nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 385/2020 zdôrazňuje, že vyhlásenie uznesenia o skončení dokazovania pred záverečnými rečami by bolo v rozpore so zmyslom zákonnej koncentrácie.
Poučovanie v tejto fáze môže mať podobu upozornenia, že po skončení dokazovania už spravidla nebude možné navrhovať nové dôkazy, a to ani vtedy, ak by k nim strana dodatočne dospela. Aj tu platí, že v sporoch s advokátmi je rozsah poučovania obmedzený, avšak práve zreteľné avizovanie blížiaceho sa skončenia dokazovania prispieva k predvídateľnosti rozhodnutia a k minimalizácii rizika, že koncentrácia bude pôsobiť prekvapivo.
Osobitnú pozornosť si zasluhuje poučovanie v kontexte zmeny žaloby (§ 139 a nasl. CSP), podania protinávrhu (§ 142 CSP) či vydania rozsudku pre zmeškanie (§ 273 a § 274 CSP). Odborná literatúra poukazuje na to, že sudcovská koncentrácia v týchto situáciách úzko súvisí s dispozičnou zásadou a zásadou hospodárnosti – rozsiahle poučovanie o strategických možnostiach (napr. o výhodnosti zmeny žaloby) by už predstavovalo prekročenie hranice nestrannosti.[43]
Na druhej strane, pri rozsudku pre zmeškanie je poučovanie o možnosti rozhodnúť kontumačne a o podmienkach takéhoto rozhodnutia integrálnou súčasťou spravodlivého procesu; absencia takého poučenia môže viesť k porušeniu práva na súdnu ochranu.
7. Procesná koncentrácia v čase: „tvrdnutie“ pravidiel počas konania
Predchádzajúce časti vytvorili normatívny a judikatúrny rámec koncentrácie aj poučovania; táto kapitola ich premieta do časovej osi konania, na ktorej je zrejmé, ako sa pravidlá pre uplatňovanie tvrdení a dôkazov postupne sprísňujú.
Z pohľadu advokáta je užitočné predstaviť si koncentráciu ako časovo vrstvený mechanizmus:
- Podanie žaloby / prvé vyjadrenie žalovaného – strany by už v tejto fáze mali uviesť jadro skutkového príbehu a základné dôkazy. Povinnosť uvádzať úplné a pravdivé rozhodujúce tvrdenia platí od začiatku konania. [44]
- Predbežné prejednanie sporu a prvé pojednávanie – priestor na doplnenie a spresnenie tvrdení a dôkazov, ale už v režime sudcovskej koncentrácie; čím neskôr je dôkaz označený, tým väčšie riziko, že súd ho označí za oneskorený. [45]
- Fáza ukončovania dokazovania – po faktickom vykonaní všetkých plánovaných dôkazov súd smeruje k vyhláseniu uznesenia o skončení dokazovania. Do tohto momentu možno ešte uplatniť nové prostriedky, ale sú už veľmi rizikové z pohľadu sudcovskej koncentrácie. [46]
- Vyhlásenie uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí – okamih „tvrdého“ zlomového bodu zákonnej koncentrácie podľa § 154 CSP; po ňom už nové prostriedky útoku a obrany zásadne nepatria do konania. [47]
Táto „časová os“ ukazuje, že kľúčová zodpovednosť advokáta nie je len v tom, čo do konania predloží, ale najmä kedy tak urobí. V konaniach, v ktorých po odvolaní nasleduje nové prvoinštančné konanie, treba navyše pridať „druhý cyklus“ koncentrácie – v medziach dôvodov zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu podľa R 29/2025. [48]
8. Ako advokátovi „neprepadnú“ tvrdenia a dôkazy
V nadväznosti na uvedenú časovú os sa sústredíme na praktické východiská nastavovania procesnej stratégie v advokátskej praxi v podmienkach koncentrovaného konania a obmedzenej poučovacej povinnosti súdu.
Už pri prvotnom posúdení sporu by mal advokát:
- identifikovať rozhodujúce skutkové okruhy a dôkazné prostriedky,
- rozlíšiť, ktoré skutočnosti sú (alebo môžu byť) sporné, a ktoré môžu zostať nesporné v zmysle § 151 CSP,
- premyslieť si, či bude potrebné znalecké dokazovanie, listiny od tretích osôb alebo iné náročné dôkazy, ktoré si vyžadujú čas na zabezpečenie.
Čím skôr sú takéto dôkazy označené, tým nižšie je riziko, že súd na ne v rámci sudcovskej koncentrácie neprihliadne.[49]
Pre žalobcu aj žalovaného platí:
- Komplexnosť skutkového príbehu: už v žalobe alebo prvom vyjadrení je potrebné uviesť všetky podstatné skutkové tvrdenia, nielen základné rámce sporu.
- Precízne popretie skutkových tvrdení protistrany: ak žalovaný skutky výslovne nepoprie, budú považované za nesporné.
- Dôkazný plán: ku každému rozhodujúcemu tvrdeniu by mal byť priradený dôkaz (alebo aspoň indícia, že dôkaz bude zabezpečený v určitej lehote – s návrhom na jej poskytnutie).
- Advokát by mal počítať s tým, že neskoršie „dopĺňanie“ pričasto narazí na sudcovskú koncentráciu, a preto by nemal kľúčové dôkazy odkladať na neurčito.[50]
Dobrou praxou je koncipovať žalobu i vyjadrenie tak, aby obstáli aj ako podklad pre prípadné obnovené konanie po zrušení rozhodnutia – t. j., aby z nich bolo zrejmé, ktoré tvrdenia a dôkazy už boli uplatnené v prvej fáze konania a ktoré nadväzujú až na právny názor odvolacieho súdu (v duchu R 29/2025).
Ak súd poskytne poučenie (napr. o tom, že na neskôr predložené tvrdenia a dôkazy nemusí prihliadať), advokát by mal:
- zareagovať bezodkladne doplnením všetkého, čo ešte nebolo uvedené,
- ak to nie je objektívne možné, navrhnúť primeranú lehotu a zdokumentovať dôvody (napr. nemožnosť okamžite zabezpečiť znalecký posudok).[51]
Ak súd poučenie neposkytne tam, kde by to bolo vzhľadom na okolnosti opodstatnené, môže to byť argumentom v odvolaní alebo dovolaní, najmä ak bolo porušené právo na spravodlivý proces postupom súdu podľa § 420 písm. f) CSP.[52]
Z praktického hľadiska možno spomenúť niekoľko opakujúcich sa pochybení:
- „Šetrenie si“ argumentov na neskôr – snaha „nevystrieľať všetku muníciu“ v úvodnej fáze konania, ktorá je v režime CSP vyslovene riziková.
- Nesystémové dopĺňanie tvrdení – dopĺňanie dôležitých skutkových tvrdení až po tom, čo protistrana úspešne napadne žalobu či dôkaznú situáciu.
- Podceňovanie významu uznesenia o skončení dokazovania – neskoré návrhy na vykonanie ďalších dôkazov po tomto okamihu sú spravidla bezúspešné.
Advokát by mal mať k procesnej koncentrácii vlastný „checklist“, ktorý systematicky prejde pred prvým pojednávaním, pred predbežným prejednaním sporu a bezprostredne pred skončením dokazovania.[53]
9. Procesné dôsledky nedodržania koncentrácie a poučovacích pravidiel
Procesné následky porušenia pravidiel koncentrácie alebo poučovania uzatvárajú obraz o tom, aký zásadný dopad majú tieto inštitúty na výsledok sporu aj mimo vecne-právnej roviny. Ak súd neprihliadne na tvrdenia alebo dôkazy s odvolaním sa na sudcovskú alebo zákonnú koncentráciu, musí to výslovne uviesť a odôvodniť v rozhodnutí vo veci samej.[54]
V odvolaní možno namietať:
- nesprávne posúdenie otázky, či strana mohla prostriedok uplatniť skôr,
- nedostatočné alebo chýbajúce odôvodnenie neprihliadnutia,
- porušenie zásady rovnosti zbraní, ak by súd miernejšie posudzoval oneskorené dôkazy protistrany.[55]
V dovolacom konaní prichádza do úvahy najmä dôvod podľa § 420 písm. f) CSP, ak súd nesprávnym procesným postupom (napr. nepredvídateľným použitím koncentrácie, nedostatočným poučením v situácii, kde to možno očakávať, alebo selektívnym uplatnením koncentrácie len voči jednej strane) znemožnil strane účinne realizovať jej procesné práva a tým porušil jeho právo na spravodlivý proces.[56]
Porušenie procesných pravidiel, ktoré sa neodzrkadlilo v náprave prostredníctvom opravných prostriedkov, môže v extrémnych prípadoch viesť aj k zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý za nesprávny úradný postup považuje aj porušenie účelu, ku ktorému postup orgánu verejnej moci smeruje.
Záver
Procesná koncentrácia a poučovacia povinnosť súdu sú v CSP navzájom previazané inštitúty, ktoré zásadne menia prostredie civilného sporového konania:
- Sudcovská a zákonná koncentrácia bránia „rozliezaniu“ sporu v čase a nútia strany – najmä prostredníctvom ich advokátov – sústrediť faktický a dôkazný materiál včas.
- Poučovacia povinnosť je úmyselne zúžená, najmä pri právne zastúpených stranách, čím sa posilňuje kontradiktórnosť a zodpovednosť strán za výsledok konania.
Judikatúra Najvyššieho súdu SR k § 420 písm. f) CSP jasne ukazuje, že nie každá prísna aplikácia koncentrácie je porušením spravodlivého procesu; rozhodujúce je, či ide o zjavné a kvalifikované porušenie kogentných procesných pravidiel, ktoré reálne znemožnilo strane realizovať jej procesné práva.[57] Na druhej strane, ani poučovanie nemôže byť bezbrehé – nesmie viesť k tomu, že súd začne suplovať procesnú stratégiu strán, čím by narušil vlastnú nestrannosť a rovnosť zbraní.[58]
Novšie rozhodnutie R 29/2025 potvrdzuje, že koncentráciu nemožno chápať ako absolútnu prekážku vykonania dôkazov v ďalšom priebehu konania po zrušujúcom rozhodnutí; zároveň však podčiarkuje, že tento „relaxovaný“ režim sa viaže len na rámec dôvodov, pre ktoré odvolací súd pôvodné rozhodnutie zrušil. Všetko ostatné zostáva pod režimom pôvodnej koncentrácie.
„Tvrdosť“ koncentrácie sa postupne zvyšuje – od relatívne flexibilnej sudcovskej koncentrácie, ktorá umožňuje súdu neprihliadať na neskoré tvrdenia a dôkazy, až po zákonnú koncentráciu, ktorá po skončení dokazovania už zásadne neumožňuje rozširovanie skutkového a dôkazného základu. V tomto prostredí je kľúčové, aby advokát koncipoval žalobu a vyjadrenia tak, aby boli maximálne kompletné už v úvodných fázach, a aby si bol vedomý procesných míľnikov, pri ktorých „tvrdne“ režim uplatňovania nových tvrdení a dôkazov.
Súčasne musí súd aj pri aplikácii koncentrácie rešpektovať ústavne garantované právo na spravodlivý proces: rozhodnutia nesmú byť prekvapivé, odmietnutie dôkazov musí byť jasne a logicky odôvodnené a poučovanie nesmie skryto preferovať jednu stranu na úkor druhej. Ak tieto požiadavky nie sú splnené, prichádza do úvahy korekcia prostredníctvom odvolania, dovolania a v krajnom prípade aj prostredníctvom ústavnej sťažnosti a nárokov na náhradu škody.[59]
Pre advokáta je preto významné:
- včas a komplexne formulovať skutkové tvrdenia a dôkazy,
- aktívne reagovať na procesné výzvy súdu a sledovať míľniky koncentrácie,
- dôsledne využívať opravné prostriedky, ak má za to, že koncentrácia bola uplatnená v rozpore so zákonom a ústavnými garanciami.
Pre advokáta tak procesná koncentrácia nepredstavuje len technické pravidlo, ale jadrovú súčasť procesnej stratégie, ktorej zvládnutie rozhoduje o tom, či sa vec posúdi na základe úplného skutkového a dôkazného základu – alebo či kľúčové tvrdenia a dôkazy „prepadnú“ mimo rámec konania.
JUDr. Dalibor Vyhnálik, PhD. pôsobí v Jurek, advokátska kancelária, s. r. o. (BEP); odborný asistent, Ústav súkromného práva, Paneurópska vysoká škola, Fakulta práva. Špecializuje sa na občianske právo a advokátsku prax.
Zoznam použitej literatúry a prameňov
Právne predpisy
Zákon č. 160/2015 z. z. Civilný sporový poriadok. zbierka zákonov slovenskej republiky.
Zákon č.161/2015 z. z. Civilný mimosporový poriadok.
Zákon č. 162/2015 z. z. Správny súdny poriadok.
Ústavný zákon č. 460/1992 zb. Ústava slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rím, 4. 11. 1950.
Charta základných práv európskej únie. úradný vestník európskej únie, C 326, 26. 10. 2012.
Zákon č. 514/2003 z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.
Judikatúra Ústavného súdu SR
ÚSTAVNÝ SÚD SR. Nález sp. zn. I. ÚS 324/2017.
ÚSTAVNÝ SÚD SR. Nález sp. zn. III. ÚS 62/2020.
ÚSTAVNÝ SÚD SR. Nález sp. zn. IV. ÚS 19/2018.
ÚSTAVNÝ SÚD SR. Nález sp. zn. III. ÚS 410/2017.
ÚSTAVNÝ SÚD SR. Nález sp. zn. III. ÚS 339/2021.
ÚSTAVNÝ SÚD SR. Nález sp. zn. II. ÚS 385/2020.
ÚSTAVNÝ SÚD SR. Nález sp. zn. IV. ÚS 341/2021.
ÚSTAVNÝ SÚD SR. Nález sp. zn. III. ÚS 181/2022.
ÚSTAVNÝ SÚD SR. Nález sp. zn. IV. ÚS 95/2018.
ÚSTAVNÝ SÚD SR. Nález sp. zn. II. ÚS 55/98.
ÚSTAVNÝ SÚD SR. Nález sp. zn. I. ÚS 50/2004.
ÚSTAVNÝ SÚD SR. Nález sp. zn. I. ÚS 447/2022.
ÚSTAVNÝ SÚD SR. Nález sp. zn. IV. ÚS 18/2018.
ÚSTAVNÝ SÚD SR. Nález sp. zn. II. ÚS 675/2016.
ÚSTAVNÝ SÚD SR. Nález sp. zn. I. ÚS 540/2015.
ÚSTAVNÝ SÚD SR. Nález sp. zn. I. ÚS 192/2015.
ÚSTAVNÝ SÚD SR. Nález sp. zn. IV. ÚS 349/2020.
Judikatúra Najvyššieho súdu SR
NAJVYŠŠÍ SÚD SR. R 29/2025. In: Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR, 2025, č. 3.
NAJVYŠŠÍ SÚD SR. Rozsudok sp. zn. 7Cdo/263/2022.
NAJVYŠŠÍ SÚD SR. Rozsudok sp. zn. 7Cdo/72/2024.
NAJVYŠŠÍ SÚD SR. Rozsudok sp. zn. 5Obdo/10/2022.
NAJVYŠŠÍ SÚD SR. Rozsudok sp. zn. 5Obdo/18/2019.
NAJVYŠŠÍ SÚD SR. Rozsudok sp. zn. 9Cdo/167/2022.
Judikatúra ESĽP a Súdneho dvora EÚ
EURÓPSKY SÚD PRE ĽUDSKÉ PRÁVA. Rozsudok vo veci Dombo Beheer B. V. proti Holandsku z 27. 10. 1993, č. 14448/88.
EURÓPSKY SÚD PRE ĽUDSKÉ PRÁVA. Rozsudok vo veci Ankerl proti Švajčiarsku z 23. 10. 1996, č. 17748/91.
EURÓPSKY SÚD PRE ĽUDSKÉ PRÁVA. Rozsudok vo veci Kraska proti Švajčiarsku z 19. 4. 1993, č. 13942/88.
SÚDNY DVOR EÚ. Vec C‑312/93, Peterbroeck, rozsudok z 14. 12. 1995.
SÚDNY DVOR EÚ. Vec C‑261/95, Palmisani, rozsudok z 10. 7. 1997.
SÚDNY DVOR EÚ. Vec C‑432/05, Unibet, rozsudok z 13. 3. 2007.
SÚDNY DVOR EÚ. Vec C‑268/06, Impact, rozsudok z 15. 4. 2008.
Odborná literatúra – monografie a komentáre
CRAIG, P.; DE BÚRCA, G. EU Law: Text, Cases, and Materials. 7. vyd. Oxford: Oxford University Press, 2020. ISBN 978-0-19-885664-1.
FICOVÁ, S.; ŠTEVČEK, M. a kol. Občiansky súdny poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2014. ISBN 978-80-7400-406-3.
HARRIS, D. J.; O’BOYLE, M.; WARBRICK, C. Law of the European Convention on Human Rights. 4. vyd. Oxford: Oxford University Press, 2018. ISBN 978-0-19-878516-3.
HORVÁTH, E.; ANDRÁŠIOVÁ, A. Civilný sporový poriadok. Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer, 2015. ISBN 978-80-8168-318-3.
HORVÁTH, E.; ANDRÁŠIOVÁ, A.; HENČEKOVÁ, S. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie – komentár. Bratislava: Wolters Kluwer, 2018. ISBN 978-80-8168-945-1.
KRÁLIK, J. Civilné procesné právo. Všeobecná časť. Bratislava: Wolters Kluwer, 2019.
ŠTEVČEK, M. – FICOVÁ, S. – BARICOVÁ, J. – MESIARKINOVÁ, S. – BAJÁNKOVÁ, J. – TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. 2. vyd. Praha: C. H. Beck, 2022. ISBN 978-80-7400-909-9.
ŠTEVČEK, M. a kol. Civilné právo procesné. Úvod do civilného procesu a sporové konanie. Praha: C. H. Beck, 2022. ISBN 978-80-7400-876-4.
ZAHRADNÍKOVÁ, R. Prvky moderního kontinentálního civilního procesu potřebné pro zefektivnění poskytování soudní ochrany. Brno: Masarykova univerzita, 2013.
ZOULÍK, F. Cesty práva. Výbor statí. Praha: CEVRO Institut; Wolters Kluwer, 2013. ISBN 978-80-7478-039-4.
Odborné články a štúdie
KUCBEL, D. Vybrané otázky zmeny žaloby v režime CSP. Justičná revue, 2017, č. 12. ISSN 1335-6461.
MAGOČOVÁ, B. Koncentrácia konania v praxi: ako ju súdy reálne uplatňujú. Personálny a mzdový poradca podnikateľa, 2020, č. 4. ISSN 1335-1508.
PODOBNÍKOVÁ, I. Poučovacia (manudukčná) povinnosť súdu. Personálny a mzdový poradca podnikateľa, 2016, č. 14 – 15. ISSN 1335-1508.
ŠTEVČEK, M. – FICOVÁ, S. Zákonná koncentrácia a hranice dôkaznej iniciatívy strán. Súkromné právo, 2018, roč. 1, č. 2. ISSN 1339-8652.
ZAHRADNÍKOVÁ, R. Prvky moderního kontinentálního civilního procesu potřebné pro zefektivnění poskytování soudní ochrany. Jurisprudence, 2014, roč. 23, č. 2, s. 9 – 19. ISSN 1802-3843.
[1] CSP, čl. 17; porovnaj nález ÚS SR, I. ÚS 324/2017; nález ÚS SR, III. ÚS 62/2020 CSP, § 149 až § 154; nález ÚS SR, IV. ÚS 19/2018,
[2] Porov. najmä Števček, M. – Ficová, S. – Baricová, J. – Mesiarkinová, S. – Bajánková, J. – Tomašovič, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár, 2. vyd., Praha: C. H. Beck, 2022; Števček, M. a kol.: Civilné právo procesné. Úvod do civilného procesu a sporové konanie, Bratislava: C. H. Beck, 2022; Králik, J.: Civilné procesné právo – všeobecná časť, Bratislava: Wolters Kluwer, 2019)
[3] čl. 17 CSP; nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 410/2017
[4] Obsah zásady „rovnosti zbraní“ a kontradiktórnosti v civilnom procese dlhodobo rozvíja judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, najmä rozsudok Dombo Beheer B. V. proti Holandsku z 27. 10. 1993, č. 14448/88, a Ankerl proti Švajčiarsku z 23. 10. 1996, č. 17748/91, HARRIS, David – O’BOYLE, Michael – WARBRICK, Colin. Law of the European Convention on Human Rights. 4. vyd. Oxford: Oxford University Press, 2018
[5]Števček, M. – Ficová, S. – Baricová, J. – Mesiarkinová, S. – Bajánková, J. – Tomašovič, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022
[6] Porov. Števček, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár, 2. vyd., 2022; Števček, M. a kol.: Civilné právo procesné. Úvod do civilného procesu a sporové konanie, 2022; Podobníková, I.: Poučovacia (manudukčná)povinnosť súdu, Personálny a mzdový poradca podnikateľa 14–15/2016; Magočová, B.: Koncentrácia konania v praxi: ako ju súdy reálne uplatňujú…, EPI, 2020; Zahradníková, R.: Prvky moderního kontinentálního civilního procesu potřebné pro zefektivnění poskytování soudní ochrany, Brno: Masarykova univerzita, 2013; Harris, D. – O’Boyle, M. – Warbrick, C.: Law of the European Convention on Human Rights, Oxford: OUP, 2018, CRAIG, Paul – DE BÚRCA, Gráinne. EU Law: Text, Cases, and Materials. 7. vyd. Oxford: Oxford University Press, 2020
[7] porov. Števček, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár, 2. vyd., komentár k § 149 CSP; Ficová, S. – Števček, M. a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár, Praha: C. H. Beck, 2014
[8] ŠTEVČEK, Marek et al. Civilné právo procesné. Úvod do civilného procesu a sporové konanie. Bratislava: C. H. Beck, 2022, CSP, § 150 ods. 1 a 2.
[9] CSP, § 151 ods. 1 a 2; porovnaj Števček, M. – Ficová, S. – Baricová, J. – Mesiarkinová, S. – Bajánková, J. – Tomašovič, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2022
[10] CSP, § 152; CSP, § 151 ods. 1 a 2; porovnaj Števček, M. – Ficová, S. – Baricová, J. – Mesiarkinová, S. – Bajánková, J. – Tomašovič, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022
[11] ÚS SR, nález IV. ÚS 341/2021
[12] CSP, § 153 ods. 2 a 3.
[13] ÚS SR, nález IV. ÚS 341/2021; ÚS SR, nález III. ÚS 181/2022, Nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 181/2022 zdôrazňuje, že porušenie princípu procesnej ekonómie môže zakladať porušenie práva na spravodlivý proces; nález IV. ÚS 341/2021 rozpracúva sudcovskú koncentráciu ako prejav čl. 10 CSP – princípu arbitrárneho poriadku.)
[14]ZAHRADNÍKOVÁ, Radka. Prvky moderního kontinentálního civilního procesu potřebné pro zefektivnění poskytování soudní ochrany. Brno: Masarykova univerzita, 2013.), IV. ÚS 385/2020; Števček a kol., Civilný sporový poriadok. Komentár, 2. vyd., § 153
[15] ÚS SR, nález III. ÚS 62/2020; nález IV. ÚS 95/2018.
[16]CSP, § 154; porovnaj ÚS SR, nález IV. ÚS 19/2018.
[17]Komentár: Horváth, E. – Andrášiová, A.: Civilný sporový poriadok – komentár. Bratislava: Wolters Kluwer, 2015, Nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 385/2020, MAGOČOVÁ, B.. Koncentrácia konania v praxi: ako ju súdy reálne uplatňujú. Personálny a mzdový poradca podnikateľa, 2020, roč. XX, č. 4.)
[18] R 29/2025 – zverejnené v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR, 3/2025
[19]CSP, § 160 ods. 1 až 3.
[20]PODOBNÍKOVÁ, I. Poučovacia (manudukčná) povinnosť súdu. Personálny a mzdový poradca podnikateľa, 2016, roč. XX, č. 14 – 15.), ÚS SR, nález II. ÚS 675/2016; m. m. I. ÚS 540/2015, I. ÚS 447/2022
[21]CSP, § 160 ods. 3; CSP, § 151 ods. 1 a 2; porovnaj Števček, M. – Ficová, S. – Baricová, J. – Mesiarkinová, S. – Bajánková, J. – Tomašovič, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022
[22] CSP, § 419 a § 420 písm. f; porovnaj Správny súdny poriadok – SSP, § 440 písm. f.
[23] Nález ÚS SR, I. ÚS 192/2015
[24] CRAIG, Paul – DE BÚRCA, Gráinne. EU Law: Text, Cases, and Materials. 7. vyd. Oxford: Oxford University Press, 2020.)
[25] CSP, § 153 ods. 1 a 2; nález ÚS SR, IV. ÚS 341/2021
[26] ÚS SR, nález III. ÚS 181/2022
[27] KRÁLIK, J. Civilné procesné právo. Všeobecná časť. Bratislava: Wolters Kluwer, 2019, ÚS SR, nález IV. ÚS 95/2018; I. ÚS 324/2017
[28] CSP, § 154; CSP, § 151 ods. 1 a 2; porovnaj Števček, M. – Ficová, S. – Baricová, J. – Mesiarkinová, S. – Bajánková, J. – Tomašovič, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022
[29] CSP, § 154 v spojení s § 181 a § 179 CSP; nález ÚS SR, IV. ÚS 19/2018, II. ÚS 385/2020; NS SR R 29/2025
[30] CSP, § 149 až § 154 CSP, § 151 ods. 1 a 2; porovnaj Števček, M. – Ficová, S. – Baricová, J. – Mesiarkinová, S. – Bajánková, J. – Tomašovič, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022, ŠTEVČEK, M. – FICOVÁ, S. Zákonná koncentrácia a hranice dôkaznej iniciatívy strán. Súkromné právo, 2018, roč. 1, č. 2.)
[31] napr. nálezy ÚS SR sp. zn. II. ÚS 55/98, I. ÚS 50/2004
[32] ÚS SR sp. zn. I. ÚS 447/2022
[33] ÚS SR, nález I. ÚS 324/2017; nález IV. ÚS 18/2018
[34] KRÁLIK, Ján. Civilné procesné právo. Všeobecná časť. Bratislava: Wolters Kluwer, 2019
[35] CSP, § 151 ods. 1 a 2; porovnaj Števček, M. – Ficová, S. – Baricová, J. – Mesiarkinová, S.– Bajánková, J. – Tomašovič, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022
[36] NS SR, sp. zn. 7Cdo/263/2022; 7Cdo/72/2024
[37]CSP, § 167 ods. 4 v spojení s § 153.
[38] Ústava SR, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2; CSP, § 420 písm. e) a f).
[39] ÚS SR, nález II. ÚS 675/2016
[40] Porov. nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 447/2022 a judikatúru ESĽP – Dombo Beheer, Ankerl, HARRIS, David – O’BOYLE, Michael – WARBRICK, Colin. Law of the European Convention on Human Rights. 4. vyd. Oxford: Oxford University Press, 2018
[41] ÚS SR, nález II. ÚS 675/2016; nález I. ÚS 540/2015, ZOULÍK, F.. Cesty práva. Praha: Wolters Kluwer, 2012
[42] CSP, § 52, § 53 a § 420 písm. e) a f).
[43] Kucbel, D.: Vybrané otázky zmeny žaloby v režime CSP, Justičná revue 12/2017
[44] CSP, § 150; nález ÚS SR, IV. ÚS 19/2018
[45]CSP, § 153, § 168 až § 172; ÚS SR, nález IV. ÚS 95/2018
[46]CSP, § 153 a § 154.
[47]CSP, § 154;
[48]ÚS SR, nález III. ÚS 181/2022, ZAHRADNÍKOVÁ, Radka. Prvky moderního kontinentálního civilního procesu potřebné pro zefektivnění poskytování soudní ochrany. Brno: Masarykova univerzita, 2013
[49]CSP, § 153 ods. 1; ÚS SR, nález IV. ÚS 341/2021
[50] ÚS SR, nález III. ÚS 181/2022
[51] ÚS SR, nález II. ÚS 675/2016
[52] ÚS SR, nález I. ÚS 192/2015
[53] porovnaj ÚS SR, nález III. ÚS 181/2022
[54] ÚS SR nález, IV. ÚS 341/2021
[55], ÚS SR nález I. ÚS 192/2015
[56] ÚS SR nález, I. ÚS 192/2015
[57] NS SR: napr. sp. zn. 5Obdo/10/2022, 5Obdo/18/2019, 9Cdo/167/2022
[58] ÚS SR: Nález IV. ÚS 349/2020,
[59]Ústava SR, čl. 46 a čl. 48; EDĽP, čl. 6; nález ÚS SR, I. ÚS 192/2015