Mgr. Lucia Vasilik je absolventkou Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, kde v súčasnosti pôsobí ako interná doktorandka na Katedre trestného práva, kriminológie a kriminalistiky. Zároveň pôsobí na Generálnom riaditeľstve Zboru väzenskej a justičnej stráže na úseku projektu Šanca na návrat 2.
Identifikácia páchateľov tzv. očitými svedkami je nepochybne dôležitým prvkom v skladačke úkonov vedúcich k objasneniu trestného činu a zisteniu páchateľa. Zahraničné štúdie však upozorňujú na vysokú omylnosť identifikácie očitými svedkami. Právny poriadok aj trestnoprávna prax by mali dbať na náležité zohľadnenie subjektívnych a objektívnych faktorov ovplyvňujúcich pamäť očitých svedkov, ako aj dôsledné uplatnenie práva na spravodlivý proces pri hodnotení priebehu a výsledkov rekognície.
ÚVOD
Rekognícia je špecifická metóda kriminalistickej taktiky, ktorá významne prispieva k usvedčeniu páchateľov trestných činov, ako aj vylúčeniu nedôvodného trestného stíhania nevinných osôb. Subjektom rekognície je vždy len osoba, ktorá priamo vnímala znovu poznávaný objekt. Ide spravidla o tzv. očitých svedkov[1] a svedkov – poškodených, ktorých pamäťová stopa môže byť skreslená pod vplyvom množstva faktorov subjektívneho a objektívneho charakteru. Pri vykonávaní rekognície v praxi dochádza k pochybeniam v oblasti poskytovania náležitého poučenia, výberu a úpravy objektov rekognície, ako aj k zamieňaniu rekognície s inými dôkaznými prostriedkami. V ďalšom texte poukážeme na nedostatky aplikačnej praxe pri výkone a hodnotení rekognície, ako aj na medzery v právnej úprave, ktoré oslabujú právo na spravodlivý proces a s ním neodmysliteľne súvisiacu zásadu zákazu donucovania k sebaobviňovaniu v súvislosti s rekogníciou.
- Zásada nemo tenetur se ipsum accusare
Jedným zo základných stavebných kameňov práva na obhajobu a práva na spravodlivý proces je zásada zákazu donucovania k sebaobviňovaniu „nemo tenetur se ipsum accusare“. Táto zásadasa konkrétne prejavuje na viacerých úrovniach právneho poriadku: i) na medzinárodnej úrovni v podobe čl. 37 ods. 1 a čl. 40 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd,[2] čl. 14 ods. 3 písm. g) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach,[3] a implicitne sa vyvodzuje z čl. 6 ods. 1 Dohovoru (právo na spravodlivé súdne konanie)[4]; ii) na ústavnej úrovni v čl. 47 ods. 1 a čl. 50 ods. 4 Ústavy SR;[5] iii) na zákonnej úrovni v rámci TZ,[6] TP[7] a ZTZPO[8] v nemožnosti trestného stíhania za niektoré trestné činy (§ 234 ods. 2 TZ, § 340-§ 341 TZ), v práve „podozrivého“ a obvineného odoprieť vypovedať (§ 34 ods. 1 TP, § 196 ods. 2 TP, v prípade právnickej osoby § 27 ods. 1 ZTZPO), v obmedzení edičnej povinnosti (§ 89a TP), v zákaze nezákonného donútenia alebo hrozby takéhoto donútenia (§ 119 ods. 4 TP a § 121 ods. 2 TP), v nemožnosti donucovania k poskytnutiu hlasovej vzorky a rukopisu (§ 123 ods. 2 TP), v nemožnosti použitia odopretia výpovede ako dôkazu proti obvinenému (§ 201 ods. 4 TP), v zákaze donucovania k úkonom súvisiacim s niektorými dôkaznými prostriedkami (napr. vyšetrovacím pokusom podľa § 157 ods. 4 TP, analogicky aj rekonštrukciou, previerkou výpovede na mieste a hlasovou skúškou/vzorkou). Nemo tenetur se ispum accusare teda predstavuje jednak zásadu trestného konania a súčasť práva na spravodlivý proces, a jednak subjektívne právo obvineného neprispievať k vlastnému obviňovaniu v rôznorodých podobách uvedených vyššie. Právu obvineného na druhej strane zodpovedá povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zdržať sa akéhokoľvek nezákonného donútenia a hrozby takéhoto donútenia a zároveň povinnosť poskytovať podozrivým a obvineným náležité poučenia v zmysle Trestného poriadku.
Právo neprispievať k vlastnému obviňovaniu však nie je bezlimitné a vzťahuje sa najmä na pasívnu obranu obvineného v podobe obhajobnej stratégie spočívajúcej v mlčaní, neuvádzaní skutočností (prípadne aktívnu obranu spočívajúcu v uvádzaní neprávd, ktoré však nedosahujú intenzitu trestného činu) a iných pasívnych konaniach, ako nevydanie veci a pod. Vylúčenie spod ochrany zásady nemo tenetur se ispum accusaremá úmyselné aktívne konanie obvineného (napríklad falšovanie dôkazov, vyhrážanie sa svedkom, a pod.), ktorým by naplnil skutkovú podstatu niektorého trestného činu, napríklad trestného činu marenia spravodlivosti podľa § 344 TZ alebo krivého obvinenia podľa § 345 TZ. Zároveň sa zásada nemo tenetur se ipsum accusare nevzťahuje na úkony, ktoré je obvinený podľa zákona povinný „pasívne“ strpieť, ako je napr. povinnosť strpieť odňatie veci, odobratie vzorky dychu, moču, krvi, pachu, vlasov alebo tkanív na účely testu DNA – a to i za pomoci primeraného donútenia napriek skutočnosti, že ho tieto dôkazy usvedčujú.[9] Medzi obdobné pasívne úkony, ktoré je obvinený povinný strpieť patrí aj vyzlečenie odevu a prehliadka tela. Na úkony, pri ktorých sa vyžaduje aktívna súčinnosť obvineného, sa však vzťahuje zákaz donucovania k sebaobviňovaniu. Príkladom je napríklad: i) výkon previerky výpovede na mieste(§ 158 TP), pri ktorej má osoba, ktorej výpoveď sa preveruje, aktívne popisovať okolnosti, ukazovať miesta a objekty, a demonštrovať činnosti; ii) výkon rekonštrukcie(§ 159 TP), ktorej účelom je primárne preverenie pravdivosti a hodnovernosti získaných výpovedí a ďalších dôkazov napodobnením pôvodnej situácie, teda taktiež predpokladá aktívnu účasť obvineného v prípade nutnosti jeho účasti; iii) výkon vyšetrovacieho experimentu(§ 157 TP), ktorý v odseku 4 explicitne ustanovuje, že „k úkonom, ktoré súvisia s vyšetrovacím pokusom, nesmie byť obvinený, podozrivý alebo svedok, ktorý má právo odoprieť výpoveď, žiadnym spôsobom donucovaný.“ Toto ustanovenie sa analogicky vzťahuje aj na previerku výpovede na mieste (pozri § 158 ods. 2 TP) a rekonštrukciu (pozri § 159 ods. 2 TP). Ďalším úkonom, ktorý vyžaduje aktívnu súčinnosť obvineného je iv) výkon hlasovej skúšky a poskytnutie hlasovej vzorky podľa § 160 TP v súvislosti s § 123 ods. 2 TP. Tieto úkony u obvineného (na rozdiel od svedka) nemožno vynucovať ani uložením poriadkovej pokuty. Rozdielnou je situácia, kedy obvinený odmietne dobrovoľne strpieť skúšku hlasu a v prípravnom konaní odmietne vypovedať a následne je hlasová vzorka odobratá z jeho ústneho prejavu na hlavnom pojednávaní, na ktorom sa rozhodol vypovedať a ktoré bolo s vedomím obvineného zvukovo zaznamenávané. Takýto postup sa považuje za zákonný, čo judikoval aj Najvyšší súd Českej republiky (ďalej len „NS ČR“), podľa ktorého: „Jestliže obviněný byl v souladu s ustanovením § 33 odst. 1 tr. ř. (§ 34 ods. 1 TP – pozn. autorky) řádně poučen o právu ve své trestní věci nevypovídat a poté při vědomí, že průběh hlavního líčení bude zvukově zaznamenán, rozhodl se sám vypovídat, tedy dobrovolně poskytl svůj hlasový vzorek.“[10] V ďalšom texte sa zameriame na vzťah zásady nemo tenetur se ipsum accusare k inštitútu rekognície.
- Rekognícia a jej presahy do zásady nemo tenetur se ipsum accusare a práva na spravodlivý proces
Rekognícia je dôkazný prostriedok upravený v § 126 TP [11] a zároveň špecifická metóda kriminalistickej taktiky, spočívajúca v „rozpoznávaní objektov znovu poznávaním na základe pamäťovej stopy podporovanej asociáciou s vonkajšími znakmi a funkčnými a dynamickými vlastnosťami skúmaných objektov.“[12] Podstatou rekognície je teda znovupoznávanie skôr vnímaného objektu (osoby, veci, zvieraťa, nehnuteľnosti a pod.) osobou, ktorá ho priamo vnímala v minulosti (subjekt rekognície), pričom znovupoznávanie prebieha v skupine objektov podobného zovňajšku, čím sa pri rekognícii využíva asociácia na základe vonkajších (vzhľad) a vnútorných a dynamických (hlas, chôdza, pohyb) vlastností,[13] čo zároveň posilňuje dôkaznú silu rekognície.
- Účasť obvineného na rekognícii
Pri rekognícii rozoznávame vo vzťahu k obvinenému dve situácie – i) rekognícia, pri ktorej je obvinený subjektom rekognície a ii) rekognícia, pri ktorej je obvinený objektom rekognície. V prvej situácii, pri ktorej je obvinený subjektom rekognície, teda poznávajúcou osobou, ktorá má na základe minulých vnemov, zakódovaných v jej pamäti, znovu rozpoznávať predvádzané objekty (napríklad identifikovať účastníka/spolupáchateľa na trestnom čine), sa predpokladá aktívna účasť obvineného a teda jeho aktívne pozorovanie a následne ukázanie na jeden z predvádzaných objektov – výber konkrétneho objektu. Samotnej rekognícii nevyhnutne predchádza výsluch,[14] pri ktorom je potrebné získať čo najpresnejší popis osoby alebo veci, ktorá sa má znovu poznávať. Tento výsluch si taktiež vyžaduje aktívnu účasť obvineného, ktorý vypovedá k vonkajším, funkčným a dynamickým znakom popisovanej osoby, uvádza skutočnosti dôležité na jej náležitú identifikáciu a výber a úpravu figurantov. Z povahy uvedených úkonov jednoznačnej vyplýva, že takáto účasť obvineného musí byť vždy dobrovoľná, má právo k nej nebyť žiadnym spôsobom donucovaný (neobstarávať dôkazy proti sebe). Na túto situáciu sa plne vzťahuje ochrana poskytovaná zásadou nemo tenetur se ipsum accusare.
V druhej situácii je sám obvinený objektom rekognície, tzn. je postavený do radu medzi ďalších minimálne troch figurantov[15] a opoznávaný inou osobou. V tejto situácii sa účasť obvineného považuje za pasívne strpenie rekognície, pri ktorom obvinený neprispieva aktívne k vlastnému sebaobvineniu, napriek tomu, že hranica medzi aktívnym konaním a pasívnym strpením sa môže zdať veľmi tenká. Ide teda o úkon, ktorý bezprostredne súvisí so zistením totožnosti obvineného za jeho pasívnej účasti a spadá pod množinu úkonov, ktoré je obvinený povinný strpieť na zistenie totožnosti v zmysle § 123 ods. 2 TP in fine. Otázkou sa zaoberal aj Ústavný súd Českej republiky (ďalej len „ÚS ČR“), ktorý vo svojom náleze zo dňa 11. 10. 2007, sp. zn. III.ÚS 528/06, konštatoval, že pravidlo nemo tenetur se ipsum accusare nie je, napriek svojmu zásadnému významu pre spravodlivosť trestného procesu, bezbrehé a požiadavky kladené na obvineného pri rekognícii nemajú taký charakter, aby dosahovali intenzitu sebaobviňovania alebo sebausvedčovania. Vo svojej podstate teda ide o dôkazný prostriedok, pri ktorom je obvinený nútený len pasívne strpieť poznávací úkon. ÚS ČR ďalej dôvodí, že „poznávaná osoba (včetně obviněného) je povinna strpět provedení rekognice a může být přípustnými prostředky (předvedením, uložením pořádkové pokuty) donucována k účasti na rekognici. (…) Zatímco pro zvláštní způsoby dokazování, jež vyžadují aktivní součinnost obviněného (vyšetřovací pokus podle ustanovení § 104c, rekonstrukce podle ustanovení § 104d a prověrka na místě podle § 104e trestního řádu), zákonodárce v ustanovení § 104c odst. 4 trestního řádu výslovně stanoví, že k těmto úkonům nesmí být obviněný žádným způsobem donucován, v případě rekognice podle ustanovení § 104b tak nečiní. (…) Stejný závěr však lze dovodit z tehdy i dosud platného znění ustanovení § 93 odst. 3 trestního řádu in fine (korešponduje s § 123 ods. 2 TP in fine – pozn. autorky), podle něhož je obviněný vždy povinen strpět úkony potřebné k tomu, aby se zjistila jeho totožnost.“[16]
Už druhou vecou je získanie materiálu, ktorého existencia je závislá len od jeho vôle obvineného. Týka sa to prípadov, kedy je obvinený vyzvaný, aby niečo povedal za účelom identifikácie hlasu počas výkonu rekognície (rekognícia podľa hlasu, prípadne aj podľa pohybu). Obvinený tým aktívne vytvára materiál a môže prispievať k vlastnému obvineniu. Aj z dikcie § 123 ods. 2 TP je zrejmé, že obvineného nemožno nútiť, aby poskytol hlasovú vzorku, možno ho len vyzvať, aby ju dobrovoľne poskytol.[17] V prípade, ak tejto výzve obvinený dobrovoľne nevyhovie, Trestný poriadok poskytuje iné možnosti zabezpečenia hlasovej vzorky,[18] donucovať však obvineného k poskytnutie hlasovej vzorky poriadkovou pokutou nie je prípustné. Ak je potrebné v rámci rekognície vykonať hlasovú skúšku, orgán činný v trestnom konaní je povinný náležite poučiť obvineného o možnosti odmietnuť vykonať hlasovú skúšku. Aj ÚS ČR vo svojom náleze konštatoval, že „je nucen odkázat na judikaturu Evropského soudu pro lidská práva, konkrétně na rozsudek ze dne 25. 9. 2001 ve věci P. G. a J. H. proti Spojenému království, v němž Evropský soud kvalifikoval donucování obviněného k tomu, aby mluvením poskytl vzorek hlasu, jako porušení práva na respektování rodinného a soukromého života podle čl. 8 odst. 1 Úmluvy (Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – pozn. autorky). (…) Policejní orgán tedy v daném případě nepostupoval správně, když stěžovatele předem nepoučil o jeho právu odmítnout uvedená slova opakovat.“[19]
Ďalšou oblasťou, ktorá je dôležitá pri vykonávaní rekognície z hľadiska spravodlivého procesu a práva na obhajobu je voľba poradia predvádzaných objektov. V Slovenskej republike sa uskutočňuje spravidla simultánna rekognícia[20] (predvádzanie znovupoznávaných objektov súčasne), ktorá vplýva aj zo znenia § 126 ods. 1 TP druhá veta „Až potom sa mu má osoba alebo vec ukázať, a to medzi viacerými osobami“. Slovenský Trestný poriadok je čo do taktických a organizačno-technických ustanovení týkajúcich sa priebehu rekognície pomerne skúpy. Pre zachovanie objektivity a dôkaznej hodnoty rekognície, a neobchádzanie tohto práva vo vyšetrovacej praxi, považujeme za vhodné zakotvenie práva obvineného na voľbu miesta a poradového čísla expressis verbis v § 126 TP, ako je tomu napríklad v Českej republike v § 104b ods. 3 zákona č. 141/1961 Sb. zákon o trestním řízení soudním (ďalej len „český TP“), podľa ktorého: „(…)Osoba, která má být poznána, se vyzve, aby se zařadila na libovolné místo mezi ukazované osoby. Jestliže osoba má být poznána nikoliv podle svého vzezření, ale podle hlasu, umožní se jí, aby hovořila v libovolném pořadí mezi dalšími osobami s podobnými hlasovými vlastnostmi.“
K taktickým pochybeniam pri výkone rekognície dochádza pri úprave zovňajšku predvádzaných osôb, kedy vzhľad figurantov nekorešponduje s popisom uvedeným v rámci výsluchu pred rekogníciou (napríklad podľa popisu mala poznávaná osoba na sebe v čase spáchania trestného činu biele tenisky, pričom z predvádzaných osôb ich má len podozrivý). Pri popise je potrebné, aby sa subjekt rekognície sústredil najmä na znaky, ktoré sú relatívne nemenné (výška, farba očí, tvar hlavy, tváre, pohlavie, zuby, tetovanie…), ale aj na ostatné (zdanlivý vek, spôsob chôdze, reči, oblečenie, okuliare,…) a podľa toho je potrebné upraviť výzor figurantov za účelom navodenia podmienok, za ktorých bola poznávaná subjektom rekognície vnímaná. Pochybenia v tejto oblasti možno demonštrovať v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 1 Tdo 22/2015 zo dňa 20. 05. 2015. Dovolateľ namietal, že v prípravnom konaní v dobe, keď už mu bolo vznesené obvinenie, teda jeho totožnosť bola známa (osoba bielej pleti, s krátkymi, riedkymi blond vlasmi), teda nešlo o neopakovateľný a neodkladný úkon, bola vykonaná rekognícia nie in natura, ale podľa fotografií. Na nich boli zobrazené tri osoby tmavej pleti s hustými čiernymi vlasmi, jedna osoba mala fúzy a jedna pravdepodobne briadku a ďalšia osoba bielej pleti mala dlhé vlasy zopnuté do uzla, z nich štyria, na rozdiel od obvineného mali výrazne okrúhlu tvár. Takto vykonaná rekognícia bola podľa dovolateľa v rozpore s § 126 TP, ale aj s rozhodovacou praxou NS SR (R 4Tz 9/2006, 28/1986). NS SR dal dovolateľovi za pravdu a konštatoval, že: „Vyšetrovateľ svedkyni ukázal fotoalbum s piatimi osobami, ktoré sa zjavne odlišovali od obvineného. Išlo o dôkaz vykonaný v rozpore s ustanovením § 126 Tr. por., preto do spisu nemal byť ani založený. (…) Dovolací súd konštatuje, že napadnutý rozsudok bol vyhlásený aj na podklade súdom vykonaného dôkazu, ktorý nebol získaný v prípravnom konaní v súlade so zákonom a preto je sám nezákonný, rovnako ako aj uznesenie odvolacieho súdu, ktorý túto nezákonnosť neodstránil.“[21]
Taktiež môže dôjsť k situácii, kedy sa OČTK rozhodne upravovať vzhľad figurantov a poznávanej osoby tak, aby korešpondoval s popisom uvedeným poznávajúcou osobou pri výsluchu – každá z týchto osôb však v tom prípade musí byť nositeľom zhodných markantov. Nemôže tak dôjsť k situácii, kedy majú predvádzané osoby napr. parochne rozdielnych odtieňov alebo okuliare zásadne iného tvaru.[22] Ďalšou diskutabilnou otázkou je, či je prípustné pod hrozbou poriadkovej pokuty prikázať obvinenému, aby na účely rekognície nemenil svoj vzhľad. V tomto ohľade sa stotožňujeme s názorom M. Protivinského, podľa ktorého akýkoľvek príkaz v podobnom duchu porušuje zásadu prezumpcie neviny.[23] Zároveň sme názoru, že napríklad príkaz obvinenému, aby sa oholil a ostrihal, by bol porušením zásady zdržanlivosti a neprimeraným zásahom do ľudskej dôstojnosti v zmysle § 2 ods. 2 TP.[24] Túto situáciu by bolo možné riešiť rekogníciou podľa fotografie z času, kedy vzhľad obvineného (dĺžka vlasov, brady a fúzov) korešpondovala so vzhľadom v čase, keď bol vnímaný subjektom rekognície. Iné, menej invazívne úpravy vzhľadu počas rekognície, ako nasadenie okuliarov alebo prispôsobenie oblečenia sú prípustné a vynútiteľné poriadkovou pokutou, v zásade však ťažko prinútiť obvineného, ktorý je rozhodnutý neuposlúchnuť výzvu napriek uloženej pokute, aby spolupracoval pri rekognícii, ktorú môže veľmi jednoducho zmariť napríklad tým, že sa začne správať v rozpore s inštrukciami (napríklad výkrikom „Som nevinný!“ alebo ukazovaním či úškľabkami na figurantov). Takáto rekognícia by bolo zmarená a nebolo by možné na ňu prihliadať ako na dôkaz v trestnom konaní.
- Agnoskácia a tipovanie páchateľa
Od rekognície je potrebné odlíšiť ďalšie metódy identifikácie, ktoré sú jej blízke, ale prebiehajú iným spôsobom. Agnoskácia je dôkazný prostriedok uznávaný judikatúrou, hoci nie je expressis verbis upravený v Trestnom poriadku. Hlavný rozdiel medzi rekogníciou a agnoskáciou spočíva v tom, že pri agnoskácii dochádza k znovupoznávaniu a identifikácii osoby alebo veci bez toho, aby bola predvádzaná v skupine podobných objektov. K agnoskácii sa nedávno vyjadril aj NS SR vo veci dovolania sp. zn. 1Tdo/27/2021. V uznesení zo dňa 23. 02. 2022 konštatoval, že: „Vo vzťahu k agnoskácii (stotožnenia obžalovaného svedkom či poškodeným na hlavnom pojednávaní) je potrebné uviesť, že je možné ju považovať za validný dôkazný prostriedok. Nemá však kvalitu dôkazného prostriedku rekogníciou, preto je potrebné, aby vo veci rozhodujúci súd posúdil, akú konkrétnu dôkaznú silu jej prizná. Poznávajúci je totiž na hlavnom pojednávaní postavený do situácie, keď sú účastníkom konania „priradené“ určité role a nemá možnosť voľby z figurantov. Ak prebehla agnoskácia až po vykonanej rekognícii, je jej dôkazný význam ešte obmedzenejší, pretože pamäťová stopa poznávajúceho je ovplyvnená zrakovým vnemom osôb, ktoré jej boli skôr ukázané.“[25] Rozdielmi medzi rekognícou a agnoskáciou sa NS SR zaoberal niekoľkokrát, kedy došlo k zamieňaniu týchto dvoch dôkazných prostriedkov buď zo strany súdov nižšej inštancie alebo obhajoby.[26] Takticky je vhodnejšie vykonávať agnoskáciu v prípade, kedy poškodený alebo svedok obvineného pozná, a teda nie je potrebné vykonávať rekogníciu (nevnímal ho bezprostredne iba po krátky časový úsek v priebehu kriminalisticky relevantnej udalosti).[27] Čím menej subjekt rekognície pozná poznávanú osobu a čím menej si je istý už pri jej popise pri výsluchu, tým je dôležitejšie dbať na vylúčenie náhodného označenia podozrivého (obvineného) pri rekognícii, čo sa prejaví aj v požiadavke pribrať väčší počet figurantov. Agnoskácia, teda identifikácia bez pribratia figurantov, je v týchto prípadoch nevhodná a je spojená s vysokým rizikom falošného pozitívneho výsledku, teda nesprávneho stotožnenia.[28] Ak bola pred agnoskáciou vykonaná rekognícia, dôkazná sila agnoskácie je oslabená kontamináciou pôvodnej pamäťovej stopy neskoršou z času rekognície. Taktiež je výsledok rekognície ako dôkazného prostriedku nedôveryhodný v opačnom poradí, ak bola vykonaná najskôr agnoskácia a následne rekognícia s tým istým objektom.
Od rekognície je potrebné odlíšiť tzv. tipovanie páchateľa, ktoré sa vykonáva podľa fotiek a je to v praxi bežne realizovaný neformálny úkon v situáciách, keď OČTK nemajú k dispozícii žiadneho podozrivého. Svedkovi (poškodenému) sa v priebehu tipovania páchateľa predložia fotografie viacerých osôb, ktoré si nemusia byť podobné. Osoby na fotografiách majú spravidla kriminálnu minulosť v oblasti vyšetrovaného druhu kriminality a poznávajúca osoba následne dáva „tip“ OČTK na páchateľa. Slovenská judikatúra sa problematike tipovania páchateľa nevenuje, avšak v Českej republike k nemu majú pomerne rozsiahlu judikatúru[29], z ktorej vyplýva, že tipovanie páchateľa z fotografie nevylučuje následné vykonanie rekognície in natura s konkrétnym podozrivým, súd však musí túto skutočnosť zohľadniť pri hodnotení výsledku rekognície.[30] Tipovanie páchateľa by taktiež nemalo časovo bezprostredne predchádzať rekognícii pre zníženie jej dôkaznej hodnoty.
- Subsidiarita rekognície podľa fotografie
Ustanovenie § 126 ods. 2 TP počíta s možnosťou vykonať rekogníciu podľa fotografií alebo s použitím technických prostriedkov, avšak na rozdiel od českej právnej úpravy podľa § 104b českého TP[31] nevyjadruje expressis verbis subsidiárne využitie rekognície podľa fotografií. Fotografická rekognícia je v praxi často využívaná aj v prípadoch, kedy je možné vykonať rekogníciu in natura, najmä kvôli menšej náročnosti jej prípravy a prípravy figurantov. Rekognícia in natura má vyššiu dôkaznú hodnotu, pretože subjekt rekognície môže vnímať vonkajšie vlastnosti v širšej miere a zároveň vníma aj funkčné a dynamické vlastnosti predvádzaných osôb. Subsidiaritou rekognície podľa fotografií za zaoberali aj slovenské súdy.[32] Podľa uznesenia NS SR sp. zn. 4 Tdo 12/2008 zo dňa 26. 08. 2008: „Rekognícia „in natura“ je nutná všade tam, kde takú osobu je možné zistiť. Rekognícia podľa fotografií je možná v prípade, že predchádzajúci postup nie je možný napríklad preto, že podozrivá osoba nie je zistená.“[33] Považujeme preto za vhodné v Trestnom poriadku upraviť znenie § 126 ods. 2 TP napríklad nasledovne: „Ak nie je možné zabezpečiť prítomnosť osoby alebo veci, ktorá má byť stotožnená alebo je na to iný dôležitý dôvod, je možné vykonať rekogníciu aj podľa fotografie, prípadne s použitím technických prostriedkov.“ „Iným dôležitým dôvodom“ môže byť napríklad prípad, kedy síce je možné zabezpečiť prítomnosť znovupoznávanej osoby, ale v čase, odkedy bola priamo vnímaná subjektom rekognície do vykonania rekognície zmenila vzhľad (napríklad v dôsledku zmrzačenia alebo podstúpenia zásadnej plastickej operácie) v takom rozsahu, že by sa rekognícia míňala účinkom.[34]
- Faktory majúce vplyv na výsledok rekognície
V trestnom konaní je nevyhnutné pristupovať k hodnoteniu výsledkov rekognície vždy individuálne a zohľadniť objektívne a subjektívne faktory, vyplývajúce jednak z existujúcej dôkaznej situácie a charakteru vykonaných dôkazných prostriedkov (napr. predchádzajúca agnoskácia), a jednak z daností poznávajúcej alebo poznávanej osoby a okolností konkrétneho prípadu. R. Blažek zdôrazňuje, že po vykonaní rekognície je potrebné hodnotiť podmienky vnímania stotožňovaného objektu, rozumové a zmyslové schopnosti rozpoznávajúcej osoby, kvalitu opisu stotožňovaného objektu a jednoznačnosť jeho označenia, súlad znakov stotožneného objektu so znakmi uvedenými pri popise, taktickú správnosť vykonania rekognície, vierohodnosť rozpoznávajúcej osoby a či výsledok rekognície zapadá do obrazu ostatných dôkazov.[35] Podľa M. Molnárovej[36] presnosť očitého svedka ovplyvňuje stres (zvyšujúce sa násilie vedie k zníženiu identifikačnej presnosti), prítomnosť zbrane počas trestného činu (zbraň odpútava pozornosť od páchateľa), pohlavie a rasa páchateľa (svedkovia sú presnejší pri identifikácii členov svojho pohlavia a ľudia sú vo všeobecnosti presnejší pri identifikácii príslušníkov vlastnej rasy), zamestnanie (výskum naznačuje, že policajti vo všeobecnosti sú schopní poskytnúť detailnejší popis udalosti a páchateľa ako laici, ale sú aj náchylní označiť úplne nevinnú udalosť ako možný trestný čin), doba medzi trestným činom a identifikáciou (množstvo správnych identifikácií klesá, keď sa časový interval medzi trestným činom a rekogníciou predlžuje), nezvyčajné črty (odlišnosť a odchýlky uľahčujú rekogníciu), reakčný čas (presné identifikácie sú spravidla uskutočnené svedkami v kratšom reakčnom čase než nepresné, cca do 12 sekúnd), počet členov rekognície (v podmienkach SR a ČR sa dospelým osobám odporúča predvádzať 6 až 8 osôb, a deťom ako aj osobám vo vyššom veku maximálne 5 osôb v skupine, výsledky zahraničných výskumov naznačujú, že veľkosť rekognície až do 20 fotografií neznižuje pravdepodobnosť správnej identifikácie), výber figurantov (vychádzajúci z popisu páchateľa), „double blind“ (dvojitá-slepá) metóda (policajt vykonávajúci rekogníciu a interagujúci so subjektom rekognície taktiež nie je oboznámený s tým, ktorá z radu predvádzaných osôb je podozrivou). Tieto faktory je nanajvýš dôležité zohľadniť pri hodnotení výsledkov a priebehu rekognície. Výsledky „The Innocence Project“, ktorý bol v USA spustený už v roku 1992 a prebieha dodnes, úspešne očisťujúc neprávom odsúdené osoby na podklade analýzy DNA a iných moderných vedeckých metód, totiž naznačujú alarmujúce zistenia, podľa ktorých pri vyše 70% všetkých zistených prípadov neprávom odsúdených nevinných osôb zohrávala rolu identifikácia očitými svedkami, v 50% nesprávne identifikovaných osôb identifikácia očitými svedkami bola rozhodujúcim dôkazom, pričom pri 38% prípadov nesprávne identifikovaných osôb tú istú nevinnú osobu nesprávne stotožnilo viacero očitých svedkov.[37] Podobný výskum sa v Slovenskej republike podľa našich informácií neuskutočnil, môžeme však predpokladať, že identifikačné schopnosti „slovenských očitých svedkov“ sa nebudú výrazne odlišovať. Páchateľova vina by preto z pohľadu práva na spravodlivý proces nemala byť vyslovená len na základe výsledkov rekognície ako jediného alebo rozhodujúceho dôkazu, ale mala by byť podporená aj ďalšími dôkazmi a zisteniami.
ZÁVER
Záverom je potrebné konštatovať, že zásada nemo tenetur se ipsum accusare sa pri rekognícii vzťahuje len na prípady, keď je obvinený (podozrivý) v postavení subjektu rekognície. Ak je objektom rekognície, je povinný strpieť jej výkon. Nie je už však povinný spolupracovať pri poskytnutí hlasovej vzorky a o tom musí byť náležite poučený. Sme názoru, že obvinený taktiež nemôže byť donucovaný, aby za účelom rekognície nemenil vzhľad, čo by bolo v rozpore s prezumpciou neviny a zákazom nútenia k sebaobviňovaniu. Pre posilnenie práv obvineného považujeme za vhodné v Trestnom poriadku expressis verbis ustanoviť i) právo obvineného na voľbu miesta a poradia figurantov a ii) subsidiaritu rekognície podľa fotografií pre jej nižšiu dôkaznú silu v porovnaní s rekogníciou in natura. Rekogníciu je potrebné dôsledne odlišovať od agnoskácie a tipovania páchateľa. V prípade výkonu týchto dôkazných prostriedkov v kombinácii v rámci jedného trestného konania voči tej istej podozrivej osobe je dôležité prihliadnuť na možné ovplyvnenie jedného úkonu druhým, a tým na kontamináciu pamäťovej stopy. Pri hodnotení rekognície by mali súdy zvážiť subjektívne a objektívne faktory, ktoré môžu skresľovať výsledok rekognície a prihliadať na jej výsledok najmä vtedy, ak je podporený ďalšími dôkazmi. Zahraničné výskumy totiž nasvedčujú veľkej chybovosti identifikácie páchateľa očitými svedkami.
RESUMÉ
Rekognícia v kontexte zásady nemo tenetur se ipsum accusare a práva na spravodlivý proces
Autorka sa v článku zaoberá špecifickými otázkami výkonu rekognície v trestnom konaní. Prvá časť je venovaná zásade nemo tenetur se ipsum accusare vo všeobecnosti, v druhej časti sa autorka zaoberá jej presahom do inštitútu rekognície a špecifickými problematickými oblasťami výkonu rekognície, akými sú účasť obvineného, úprava vzhľadu, agnoskácia a tipovanie páchateľa, subsidiarita rekognície podľa fotografií a faktory ovplyvňujúce dôkaznú silu rekognície. Závery podkladá relevantnou judikatúrou slovenských a českých súdnych autorít, ako aj zahraničnými štúdiami.
SUMMARY
Identification in the Context of the Principle Nemo Tenetur Se Ipsum Accusare and the Right to a Fair Trial
The author deals with specific issues related to identification of a suspect in the criminal proceedings. The first part deals with the principle nemo tenetur se ipsum accusare in general, the second part with its overlap with the concept of identification and specific problematic areas of identification, such as participation of the accused, modification of appearance, identification without a parade (no dispute about the suspect´s identification) and identification on the basis of showing an offender´s photographs, subsidiarity of identification on the basis of photographs and factors affecting the probative value of identification. The author´s conclusions are supported by relevant case law of Slovak and Czech judicial authorities as well as by foreign studies.
ZUSAMMENFASSUNG
Recognition im Kontext des nemo tenetur se ipsum accusare Grundsatzes und des Rechtes auf einen gerechten Prozess
Die Autorin befasst sich im Artikel mit spezifischen Fragen der Vollstreckung der Recognition im Strafverfahren. Der erste Teil wird dem Grundsatz nemo tenetur se ipsum accusare im Allgemeinen gewidmet, im zweiten Teil befasst sich die Autorin mit dessen Übergreifen ins Instrument der Recognition und mit spezifischen problematischen Bereichen bei der Vollstreckung der Recognition, wie die Beteiligung des Beschuldigten, die Gestaltung der Physiognomie, die Feststellung des Täters und das Tippen des Täters, die Subsidiarität der Recognition gemäß den Lichtbildern und Faktoren, welche die Beweiskraft der Recognition beeinflussen, sind. Ihre Schlussfolgerungen belegt sie durch relevante Judikatur der slowakischen und tschechischen Gerichtsautoritäten sowie durch ausländische Studien.
[1] Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok nepoužíva pojem „očitý svedok“, ale „svedok, ktorý bol osobne prítomný pri páchaní trestného činu“ (§ 203 ods. 1 písm. a) TP).
[2] „Každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe“ a „Obvinený má právo odoprieť výpoveď; tohto práva ho nemožno nijakým spôsobom pozbaviť.“
[3] „(…) nesmie byť nútený svedčiť proti sebe alebo priznať vinu“.
[4] „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.“
[5] „Každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe“ a „Obvinený má právo odoprieť výpoveď; tohto práva ho nemožno pozbaviť nijakým spôsobom.“
[6] Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon.
[7] Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok.
[8] Zákon č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
[9] Uznesenie NS SR sp. zn. 5 Tdo 71/2014 zo dňa 27. 11. 2014, R 92/2015.
[10] Uznesenie NS ČR sp. zn. 8 Tdo 921/2009 zo dňa 26. 08. 2009, publikované v Zbierke pod číslom R 3/2011. Dostupné na internete: https://sbirka.nsoud.cz/sbirka/6323/. [cit. 20. 11. 2023]. Pozri aj § 160 TP posledná veta.
[11] § 126 TP: „(1) Ak sa má výsluchom zistiť totožnosť nejakej osoby alebo veci, vyzve sa obvinený, aby ju opísal. Až potom sa mu má osoba alebo vec ukázať, a to medzi viacerými osobami podobného zovňajšku alebo vecami toho istého druhu. (2) Rekogníciu možno vykonať aj podľa fotografií, prípadne s použitím technických prostriedkov. (3) K rekognícii treba vždy pribrať nezúčastnenú osobu.“
[12] KRAJNÍK, V. a kol.: Kriminalistika. Bratislava : Akadémia Policajného zboru v Bratislave, 2005, s. 325.
[13] Identifikáciou na základe vnútorných vlastností sa zaoberajú iné kriminalistické metódy (napr. kriminalistická chémia, kriminalistická biológia a pod.).
[14] Nepostačuje napr. len podanie vysvetlenia. K tomu pozri rozhodnutie Vrchního soudu v Praze zo dňa 21. 4. 2005, sp. zn. 2 To 45/2005.
[15] § 126 ods. 1 TP používa pojem „viacerými“, ktorý je potrebné vykladať v zmysle § 127 ods. 12 TZ, podľa ktorého „Viacerými osobami sa na účely tohto zákona rozumejú najmenej tri osoby.“
[16] Nález ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 528/06 zo dňa 11. 10. 2007. Dostupné na internete: https://nalus.usoud.cz/Search/ResultDetail.aspx?id=56590&pos=20&cnt=20&typ=result. [cit. 20. 11. 2023].
[17] Pozri aj § 160 TP – Hlasová skúška a hlasová vzorka.
[18] Napr. zvukový záznam z výsluchu obvineného (viď § 160 TP in fine), ukážka hlasu zo zachyteného verbálneho prejavu obvineného napr. s operátorom, s nahrávaním ktorého vyjadril obvinený súhlas a pod.
[19] Nález ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 528/06 zo dňa 11. 10. 2007. Dostupné na internete: https://nalus.usoud.cz/Search/ResultDetail.aspx?id=56590&pos=20&cnt=20&typ=result. [cit. 20. 11. 2023].
[20] Tzv. sekvenčná rekognícia, kedy sú objekty predvádzané postupne po sebe, sa vykonáva napr. pri rekognícii nehnuteľných vecí in natura (napr. bytov, kancelárií, rodinných domov), kedy sa z logiky veci subjektu rekognície ukážu poznávané nehnuteľnosti po sebe.
[21] Dostupné na internete: https://www.judikaty.info/document/nssr/45734/.
[22] K tomu pozri nález ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 623/2000, zo dňa 27. 5. 2003.
[23] PROTIVINSKÝ, M.: Pro jaký výklad rekognice (104b TrR) se máme angažovat? In Kriminalistika, 2006, roč. 39, č. 4. s. 264. Opačný názor vyslovuje M. Fryšták, pozri: FRYŠTÁK, M.: Některé aspekty rekognice v praxi přípravného řízení a povinnost účasti obviněného jako poznávané osoby na ní. In Kriminalistika, 2004, roč. 37, č. 4, s. 283.
[24] § 2 ods. 2 TP: „Do základných práv a slobôd osôb v prípadoch dovolených zákonom možno zasahovať len v miere nevyhnutnej na dosiahnutie účelu trestného konania, pričom treba rešpektovať dôstojnosť osôb a ich súkromie.“
[25]Dostupné na internete: https://www.judikaty.info/document/nssr/120213/.
[26] Pozri napr.: uznesenie NS SR sp. zn. 1Tdo/20/2023 zo dňa 03. 05. 2023, dostupné a internete: https://www.judikaty.info/document/nssr/150679/; uznesenie NS SR sp. zn. 2 Tdo 67/2013 zo dňa 16. 12. 2013, dostupné na internete: https://www.judikaty.info/document/nssr/24007/.
[27] Porovnaj rozhodnutie ÚS ČR sp. zn. II. US 2/03 zo dňa 25. 02. 2003.
[28] K chybnej identifikácii pri agnoskácii (angl. „show-up“) pozri aj: WELLS, G. L.: Eyewitness identification: Systemic reforms. In Wisconsin Law Review, 2006, s. 628. Dostupné na internete: https://core.ac.uk/download/pdf/212848669.pdf
[29] Pozri napr.: uznesenie NS ČR zo dňa 16. 6. 2016, sp. zn. 6 Tdo 675/2016, uznesenie NS ČR zo dňa 21. 3. 2018, sp. zn. 4 Tdo 1508/2017.
[30] Rozsudok Vrchního soudu v Praze sp. zn. 2 To 191/03 zo dňa 15. 1. 2004,
[31] § 104b ods. 4 českého TP: „Není-li možno ukázat osobu, která má být poznána, rekognice se provede podle fotografie, která se předloží podezřelému, obviněnému nebo svědkovi s obdobnými fotografiemi nejméně tří dalších osob. Tento postup nesmí bezprostředně předcházet rekognici ukázáním osoby.“
[32] Pozri aj: uznesenie NS SR sp. zn. 6 To 7/2014 zo dňa 15. 12. 2015.
[33] Uznesenie NS SR sp. zn. 4 Tdo 12/2008 zo dňa 26. 08. 2008. Dostupné na internete: https://www.judikaty.info/document/nssr/1434/. [cit. dňa 01. 12. 2023].
[34] VASILIK, L.: Komparatívna analýza rekognície v slovenskom a českom trestnom konaní. In Sborník příspěvků z Mezinárodní Masarykova konference pro doktorandy a mladé vědecké pracovníky 2023, roč. XIV. (18. 12. 2023 – 20. 12. 2023).
[35] BLAŽEK, R. Kriminalistika. Šamorín : Heuréka, 2016. s. 146.
[36] MOLNÁROVÁ, M.: Kriminalistická rekognícia. In E-psychologie [online], 2008, roč. 2, č. 3, s. 41 – 53. Dostupné na internete: http://e-psycholog.eu/pdf/molnarova.pdf. ISSN 1802-8853.
[37] K tomu pozri: https://innocenceproject.org/reevaluating-lineups-why-witnesses-make-mistakes-and-how-to-reduce-the-chance-of-a-misidentification/; https://innocenceproject.org/how-eyewitness-misidentification-can-send-innocent-people-to-prison/.