Mgr. Peter Demovič
Jedným z aktuálnych problémov väzby v trestnom konaní je tzv. „reťazenie väzieb“, pri ktorom dochádza k zadržaniu obvineného bezprostredne po jeho prepustení z výkonu väzby v jednej trestnej veci a nezriedka aj k jeho opätovnému vzatiu do väzby v ďalšej trestnej veci.
Príspevok predkladá teoretické východiská skúmanej problematiky spoločne s ustanoveniami Trestného poriadku súvisiacimi so skúmaným problémom. Analyzuje známe, ako aj aktuálne prípady reťazenia väzieb, v ktorých Ústavný súd SR alebo Najvyšší súd SR konštatoval porušenie práv obvineného. V závere sa autor pokúsi identifikovať niekoľko všeobecných kritérií, ktoré naznačujú neprípustné reťazenie väzieb, ku ktorému dochádza zo strany orgánov činných v trestnom konaní.
Väzba je trestno – procesný inštitút, ktorým sa obvinený na základe rozhodnutia súdu dočasne zbavuje osobnej slobody s cieľom jeho zaistenia na účely trestného konania. Väzba predstavuje najintenzívnejší zásah do základných občianskych slobôd…, plní výlučne zaisťovaciu funkciu, nechápe sa ako opatrenie so sankčnými prvkami…, krajné a výnimočné opatrenie – ultima ratio…, nutné zlo trestného konania.., opatrenie fakultatívnej povahy.., pri uplatňovaní väzby treba rešpektovať zásadu primeranosti a zdržanlivosti…, treba prihliadať na použitie miernejších prostriedkov, ktorými možno dosiahnuť účel väzby, atď.[1]
Prezentuje sa názor, že väzba býva často nadužívaná a slúžiaca len na účel zmeny postoja obvineného k vlastnému trestnému stíhaniu a získania priznania obvineného. Postup orgánov činných v trestnom konaní v súlade so základnými zásadami trestného konania, ustanoveniami o väzbe a spoločnom konaní je základným predpokladom zákonného a spravodlivého procesu.
1. Reťazenie väzieb v rozhodovacej činnosti súdov
Pri odhaľovaní a objasňovaní najzávažnejších foriem kriminality, najmä trestných činov korupcie a organizovanej kriminality, dochádza často k „postupnému“ odhaľovaniu trestnej činnosti obvineného. Týka sa to najmä trestných stíhaní, v ktorých trestnú činnosť odhaľujú osoby označované ako tzv. spolupracujúce osoby, kajúcnici alebo spolupracujúci obvinení. Práve pri objasňovaní tejto trestnej činnosti môže vzniknúť potreba postupného vznášania obvinení v ďalších (nových) trestných veciach obvineného a v prípade existencie väzobných dôvodov aj potreba podať návrh na vzatie obvineného do väzby.
Samotný pojem reťazenia väzieb Trestný poriadok neupravuje. Vyplynul z aplikačnej praxe a rozhodovacej činnosti súdov.
Reťazenie väzieb je stav, kedy je väzobne stíhaný obvinený prepustený z výkonu väzby a bezprostredne po prepustení opäť zadržaný a vzatý opäť do väzby v inej trestnej veci. Dôvody prepustenia z predchádzajúcej väzby môžu byť rôzne, najčastejšie je to uplynutie maximálnej lehoty väzby[2], prípadne prepustenie z iných dôvodov (pominuli dôvody väzby, oslobodenie spod obžaloby, nahradenie väzby miernejšími prostriedkami a pod.).
Podstatné je, aby bol obvinený vzatý do väzby v inej trestnej veci, pretože znovu vzatie obvineného v rovnakej trestnej veci upravuje Trestný poriadok ako tzv. opätovnú väzbu.[3] V prípadoch opätovnej väzby už nepostačuje existencia konkrétnej skutočnosti odôvodňujúcej obavu z konania podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku, ale musí nastať niektorý z dôvodov uvedených v § 71 ods. 3 písm. a – f, Trestného poriadku.[4]
Predpokladom vzatia obvineného do väzby potom, ako bol z predchádzajúcej väzby prepustený, je výhradne splnenie formálnych a materiálnych podmienok väzby. Formálnou podmienkou je existencia zákonného a dôvodného uznesenia o vznesení obvinenia. Materiálnu podmienku tvoria skutkové okolnosti vzatia do väzby a existencia niektorého z väzobných dôvodov.[5] V prípade ďalšieho (dlhšieho) trvania väzby musí byť splnená podmienka, že vo veci sa musí postupovať s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.[6] Výkon predchádzajúcej väzby nemôže byť teda prekážkou opätovného vzatia obvineného do väzby v inej trestnej veci, pretože to žiaden zákonný predpis ani slovenská a európska judikatúra nevylučuje. Pri rozhodovaní o vzatí obvineného do väzby je potrebné prihliadať vždy na konkrétne okolnosti prípadu. Okolnosť, že obvinený v inej trestnej veci už väzbu vykonával, môže však silu väzobných dôvodov oslabovať.[7] Z rozhodovacej činnosti súdov teda vyplýva, že aj keď väzba obvineného trvá kumulovane dlhú dobu, prípustnosť alebo neprípustnosť reťazenia väzieb závisí od okolností každého jednotlivého prípadu.[8]
Ak by sa aj pripustila možnosť, že osobu nemožno po uplynutí predchádzajúcej väzby (najmä keď sa vyčerpala maximálna lehota väzby) vziať v inej trestnej veci do väzby, aj keď by boli naplnené formálne a materiálne podmienky väzby, mohlo by dôjsť k takej situácii, že do doby než by bola osoba právoplatne odsúdená na nepodmienečný trest odňatia slobody a vo výkone trestu, mohla by páchať trestnú činnosť s vedomím, že aj v prípade jej zadržania by nemohla byť vzatá do väzby a musela by byť prepustená na slobodu.[9] Ak by bola uvedená možnosť skutočne možná, vytvorila by sa pre osobu obvineného určitá „väzobná imunita,“ v rámci ktorej by nemohol byť za inú trestnú činnosť vzatý do väzby aj pri splnení formálnych a materiálnych podmienok. Takýto výklad by popieral samotný účel trestného konania.
Aplikačná prax chápe reťazenie väzieb ako len také konanie, kedy je obvinený (obžalovaný), po uplynutí maximálnej lehoty trvania väzby v jednej veci, (účelovo) vzatý do väzby v inej (ďalšej) trestnej veci, kde plynie nová (samostatná) lehota väzby od začiatku.[10]
Tu sa javí slovo „účelovo“ ako kľúčové. Účelovosť bude spočívať v obchádzaní ustanovení Trestného poriadku, najmä jeho základných zásad,[11] ustanovení o spoločnom konaní[12] ako aj ustanovení upravujúcich väzbu.[13] Obchádzanie spomínaných ustanovení Trestného poriadku je nesprávnou a nezdravou praxou orgánov činných v trestnom konaní, ktoré možno označiť aj ako svojvoľné. Základným prvkom zákonnosti obmedzenia osobnej slobody podľa Dohovoru je absencia svojvôle. Žiadne zadržanie, ktoré sa zakladá na svojvôli, nemožno považovať za žiadnych okolností za zákonné. Nestačí, že obmedzenie osobnej slobody je v súlade s vnútroštátnym právom, ale musí byť takisto nevyhnutné za daných okolností.[14]
Za svojvoľnú označil ESĽP väzbu sťažovateľa vo veci Yegorov proti Slovenskej republike. V sťažnosti rovnakého sťažovateľa Ústavný súd SR nálezom rozhodol o porušení práva obvineného na osobnú slobodu a v náleze konštatoval, že ustanovenie Trestného poriadku upravujúce celkovú lehotu väzby nemožno vykladať tak, že orgány činné v trestnom konaní a následne všeobecné súdy sú oprávnené držať obvineného vo väzbe pre každý z trestných činov, z ktorých je obvinený, samostatne či izolovane, a to po maximálnu dobu. Takýto prístup by mohol mať za následok, že obvinený by mohol byť v súvislosti s jedným trestným konaním vzatý do väzby až po maximálnu dobu určenú Trestným poriadkom. V prípade uplynutia maximálnej lehoty väzby, resp. pokiaľ by došlo z rôznych dôvodov k jeho prepusteniu, mohol by byť vzatý do väzby pre iný trestný čin, kedy by začala plynúť nová maximálna lehota stanovená pre ďalšiu väzbu, v dôsledku čoho by obvinený mohol stráviť aj celý zvyšok života vo väzbe bez toho, že by bolo vydané rozhodnutie súdu o jeho vine; takýto postup nelegitimizuje žiaden verejný záujem.[15]
Výkon predchádzajúcej väzby nie je síce prekážkou znovu vzatia do väzby v inej trestnej veci, vytvára však pre súdy určitý limit pri opätovnom rozhodovaní o väzbe. Ak je obvinený vo väzbe počas dvoch alebo viacerých samostatných období, tieto je pre posúdenie primeranosti väzby podľa Dohovoru treba kumulovať.[16] Trestné stíhanie obvineného v dvoch samostatných konaniach, kde v jednom je stíhaný väzobne, znamená obmedzenie jeho osobnej slobody aj v druhom z nich. Preto sú orgány činné v trestnom konaní (ďalej aj ako „OČTK“) povinné postupovať s osobitnou starostlivosťou a urýchlením aj v druhom trestnom stíhaní. Uvedená povinnosť orgánov činných v trestnom konaní vyplýva zo základných zásad trestného konania.[17]
Bezprostredné opakované zadržanie obvineného po prepustení z väzby ako aj výkon predchádzajúcej väzby sú skutočnosti, na ktoré by mal sudca pri rozhodovaní o väzbe obvineného prihliadať. Povinnosťou sudcu pri rozhodovaní o vzatí obvineného do väzby je vždy komplexne skúmať naplnenosť zákonných podmienok väzby (formálne i materiálne) a to nielen vo vzťahu k aktuálnej väzbe. V rámci skúmania materiálnych podmienok by mal sudca zohľadniť dĺžku predchádzajúcich väzieb a okolností, za ktorých bolo o nich rozhodované, a to, že obvinený bol vzatý do väzby vždy v bezprostrednej časovej nadväznosti po skončení predchádzajúcich trestných stíhaní bez odsudzujúceho rozsudku a následným prepustením z väzby.[18]
2. Vplyv ustanovení trestného poriadku o spoločnom konaní na reťazenie väzieb
O všetkých trestných činoch toho istého obvineného a proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy spolu súvisia sa môže vykonať spoločné konanie, ak to zrejme nebude brániť ukončeniu veci v primeranej lehote. Vylúčiť vec zo spoločného konania je možné z dôležitých dôvodov alebo z dôvodu urýchlenia trestného konania. Práve vylúčením veci zo spoločného konania sa z jednej trestnej veci obvineného stáva „iná trestná vec“, čo môže mať zásadný vplyv na celkovú dĺžku obmedzenia osobnej slobody obvineného.
Zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) upravoval, že spoločné konanie sa vykonávalo obligatórne. Vylúčiť vec zo spoločného konania bolo možné podobne, ako je to upravené v súčasnom Trestnom poriadku. Zákonom č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok sa ustúpilo od obligatórnosti spoločného konania a uprednostnila sa rýchlosť konania, konkrétne požiadavka na ukončenie veci v primeranej lehote.[19] V zmysle českej právnej úpravy spoločného konania, trestné veci, ktoré spolu súvisia majú byť z dôvodu hospodárnosti konania a náležitého objasnenia skutku riešené spoločne v jednom trestnom konaní.[20]
Ukončenie veci v primeranej lehote možno odvodiť od § 2 ods. 7 TP a § 209 ods. 2 Trestného poriadku. Podľa § 209 ods. 2 Trestného poriadku je potrebné skončiť vyšetrovanie obzvlášť závažného zločinu do šiestich mesiacov od vznesenia obvinenia, v ostatných prípadoch (zločiny) do štyroch mesiacov, samozrejme, s prihliadnutím na závažnosť a okolnosti každého konkrétneho prípadu.
Opakované vylučovanie vecí zo spoločného na samostatné konanie môže mať za následok viacnásobné výsluchy osôb v procesnom postavení obvinených a svedkov, resp. naopak. Takýto postup môže spôsobiť výrazné prieťahy v konaní a tým aj (účelovo) predlžovať trvanie väzby. Rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní o vylúčení veci na samostatné konanie musí byť pre súd signálom, aby pri rozhodovaní o väzbe bol osobitne ostražitý pri skúmaní naplnenia nielen formálnych, ale najmä materiálnych podmienok so zreteľom na to, či vylučovanie veci na samostatné konanie nemá charakter neprocesnej účelovosti a nespôsobuje i prieťahy v konaní. Pri každom rozhodovaní o väzbe je nutné z hľadiska celkového trvania lehoty väzby prihliadať aj na to, ako keby všetky formálne vylúčené trestné veci na samostatné konania, v ktorých bol obvinený bezprostredne po sebe vo väzbe, sa viedli v spoločnom konaní. Pokiaľ by sa pripustil iný výklad, teoreticky by obvinený pri viacerých samostatných trestných konaniach mohol byť vo väzbe aj celý život, napr. pri obzvlášť závažnom zločine.[21]
3. Reťazenie väzieb v aplikačnej praxi
Známe prípady reťazenia väzieb majú spoločné znaky – mediálne známe kauzy, v ktorých išlo o vyšetrovanie závažnej trestnej činnosti a z toho vyplývajúci tlak verejnosti na činnosť OČTK, dokazovanie založené na výpovediach spolupracujúcich obvinených, vykresľovanie obvinených v negatívnom svetle napriek absencie odsudzujúceho rozsudku a podobne. Východiskami v uvedených prípadoch môžu byť situácie kedy:
- obvinený je trestne stíhaný za zločin alebo obzvlášť závažný zločin (ďalej ako „OZZ“), v tejto veci je aj stíhaný väzobne,
- za súčasnej existencie prvej situácie je obvinenému vznesené ďalšie obvinenie pre menej závažný skutok (prečin), ktorý je vylúčený zo spoločného konania,
- za súčasnej existencie prvej situácie OČTK v štádiu pred začatím trestného stíhania preverujú ďalšie podozrenia z trestnej činnosti obvineného, pričom k vzneseniu obvinenia nedôjde, alebo je obvinenie vznesené krátko pred prepustením z väzby v prvom prípade.
Najznámejší prípad reťazenia väzieb je prípad V. Yegorova, ktorý bol označovaný za hlavu ukrajinsko – slovenskej zločineckej skupiny. Bol trestne stíhaný za rôznorodú trestnú činnosť, vrátane objednávky vraždy. Jeho osobná sloboda bola obmedzená viac ako 10 rokov, pričom vždy bezprostredne potom, čo bol z jednej väzby prepustený, bol zadržaný a opäť vzatý do väzby. V rámci uvedeného obdobia bol právoplatne odsúdený len v jednom prípade legalizácie príjmov z trestnej činnosti. O jeho sťažnosti rozhodoval ústavný súd nálezom[22], v ktorom konštatoval porušenie sťažovateľovho práva na osobnú slobodu. Ďalšiu sťažnosť posudzoval aj ESĽP,[23] v ktorej Yegorov namietal svojvoľnosť a neprimeranú dĺžku väzby. Súd konštatoval, že jeho väzba bola svojvoľná, nekonštatoval však, že dĺžka väzby bola neprimeraná.
V druhom prípade bola obvinená po 12 – mesačnej väzbe prepustená na slobodu, pričom väzba jej bola nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka, prijatím peňažnej záruky a uložením primeraných povinností a obmedzení vrátane elektronického monitorovania. Bezprostredne po prepustení bola opäť zadržaná s návrhom na vzatie do väzby. Sudca pre prípravné konanie okresného súdu obvinenú prepustil zo zadržania na slobodu. Do väzby obvinenú vzal až krajský súd z dôvodov kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1, písm. b) Trestného poriadku. Vo väzbe bola tri mesiace,[24] následne ju príkazom prokurátora prepustili na slobodu.
Obvinená podala ústavnú sťažnosť, o ktorej rozhodol ústavný súd nálezom,[25] že rozhodnutím krajského súdu o vzatí do väzby bolo porušené jej právo na osobnú slobodu.
Ústavný súd konštatoval, že krajský súd dôvody kolúznej väzby u obvinenej odôvodnil všeobecne, nepresvedčivo a vágne, keď konštatoval, že „…kolúzneho správania by sa mohla dopustiť vo vzťahu k obvineným, ktorí sú stíhaní na slobode, resp. svedkom, ktorí sa nachádzajú na slobode.“[26] V tejto súvislosti nepochyboval o účelovosti vzatia obvinenej do väzby, keďže prokurátor a ani krajský súd nedokázal špecifikovať žiadne konkrétne osoby (najmä z dôvodu ich neexistencie), ktoré by mohla obvinená ovplyvňovať. Z okolností prípadu totiž vyplývalo, že viacerí svedkovia a spoluobvinení už vypočutí boli, ďalší spoluobvinení boli buď vo výkone trestu alebo vo výkone väzby v inej trestnej veci. Ďalej dôvodil, že krajský súd v žiadnom smere neprihliadol na skutočnosť, že obvinenej boli po prepustení z predchádzajúcej väzby uložené povinnosti a obmedzenia, dohľad probačného a mediačného úradníka ako aj elektronický monitoring, čo značne znižovalo riziko možnej kolúzie do budúcnosti. Taktiež súd neprihliadol na výkon predchádzajúcej 12-mesačnej väzby a k možnostiam nahradenia ďalšej väzby u obvinenej.
V treťom prípade bolo vedené trestné stíhanie pre prečin, pričom Trestný poriadok pripúšťa celkovú lehotu väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom maximálne v trvaní dvanásť mesiacov, pričom z tejto lehoty pripadá na prípravné konanie najviac 7 mesiacov. K zadržaniu obvineného došlo okamžite po prepustení z väzby, ktorá trvala vyše 19 mesiacov, pričom pre posúdenie dôvodnosti väzobného stíhania a jeho dĺžky v tejto trestnej veci je irelevantné, z akých dôvodov bola väzba obvineného v inej trestnej veci skončená. Ak by bol obvinený v tejto veci okamžite po vznesení obvinenia vzatý do väzby, lehota väzby by mu už dávno uplynula. Sudca pre prípravné konanie následne skúmal, či trestné stíhanie obvineného prebiehalo plynulo a bez prieťahov. V danej trestnej veci však došlo k prieťahom v konaní, ktoré nezavinil obvinený, v trvaní viac ako 7 mesiacov (nečinnosť). Sudca dôvodil, že dôvodom väzobného stíhania obvineného vo veci, kde je stíhaný pre prečin nemôže byť naprávanie pochybení v inej trestnej veci, kde je trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin.
Sudca pre prípravné konanie uzavrel, že väzobné stíhanie obvineného v tejto trestnej veci, v ktorej je stíhaný pre prečin, a v ktorej boli zistené prieťahy, by predstavoval neoprávnený a neprípustný zásah do ústavou garantovaného práva na osobnú slobodu, keďže navrhované väzobné stíhanie by malo nasledovať bezprostredne po výkone väzby obvineného v inej zbiehajúcej trestnej veci, ktorá trvala vyše 19 mesiacov.[27]
Odvolací Najvyšší súd SR zamietol sťažnosť prokurátora a obvineného do väzby nevzal, no s dôvodmi sudcu pre prípravné konanie sa stotožnil len čiastočne. K obave z možného kolúzneho konania obvineného konštatoval, že OČTK počas takmer ôsmich mesiacov, kedy bol obvinený obmedzený na osobnej slobode, nevykonali žiadne úkony, ktorými by mohli vec objasniť, a preto sa argumentácia o možnom kolúznom správaní obvineného javí ako abstraktná. Nestotožnil sa však s úvahami sudcu pre prípravné konanie, že vyšetrovacie orgány musia u väzobne stíhaných obvinených postupovať s osobitnou starostlivosťou a urýchlením aj vo veciach, pre ktoré nie sú vo väzbe. Podľa názoru najvyššieho súdu takáto povinnosť z ustanovení Trestného poriadku nevyplýva. Zvýšené nároky na urýchlené vyšetrovanie sa viažu len na skutky, pre ktoré je obvinený vo väzbe, preto vyšetrovacie orgány mali postupovať plynulo bez prieťahov, rozhodne nie prednostne a urýchlene. K možnému vyčerpaniu lehoty väzby v tomto prípade (7 mesiacov za prečin), dodal, že úvahy sudcu pre prípravné konanie sú nesprávne a ak by konanie nebolo poznačené prieťahmi, obvinený by mohol byť vzatý do väzby aj po uplynutí tejto lehoty a nešlo by o neprípustné reťazenie väzieb.[28] Odvolací súd teda uzavrel, že po tak dlhom čase, ktorý strávil obvinený vo väzbe v inej trestnej veci, bolo možné ukončiť aj posudzovanú trestnú vec a pokiaľ sa tak nestalo, potom ďalšie väzobné stíhanie nemožno považovať za primerané.[29]
4. Závery a zhrnutie
Možno zhrnúť, že už samotný fakt, že bol obvinený v inej trestnej veci opätovne zadržaný bezprostredne po tom, ako bol z predchádzajúcej väzby prepustený, musí byť pre sudcu pre prípravné konanie rozhodujúceho o väzbe obvineného dostatočným signálom, aby v rámci rozhodovania o väzbe dôsledne skúmal všetky okolnosti posudzovanej trestnej veci.
Znovu vzatie obvineného do väzby v inej trestnej veci po tom, ako bol z predchádzajúcej väzby z akéhokoľvek dôvodu prepustený, je možné. Neodporujú tomu ustanovenia Trestného poriadku ani relevantná judikatúra súdov. Ak by bola nemožnosť vzatia do väzby v čase po prepustení z väzby prípustná, vytvorila by sa pre obvineného určitá „väzobná imunita,“ v rámci ktorej by nemohol byť za inú trestnú činnosť vzatý do väzby aj pri splnení formálnych a materiálnych podmienok. Takýto výklad by popieral samotný účel trestného konania. Limitom pri rozhodovaní o väzbe obvineného, z pohľadu trvania väzby, je povinnosť sudcu prihliadať aj na to, ako keby všetky formálne vylúčené trestné veci na samostatné konania, v ktorých bol bezprostredne po sebe vo väzbe, sa viedli v spoločnom konaní v zmysle § 18 ods. 1 Trestného poriadku.
Neprípustnosť reťazenia väzieb nastáva najmä vtedy, ak bol obvinený bezprostredne po prepustení z väzby v jednej trestnej veci (po uplynutí maximálnej lehoty väzby), účelovo (svojvoľne) vzatý do väzby v inej trestnej veci, kde plynie nová lehota väzby od začiatku, a to aj opakovane.
K potrebe vyčerpania maximálnej lehoty väzby vyplývajú z rozhodovacej činnosti súdov dve argumentačné línie. Podľa prvej, žiadne ustanovenie Trestného poriadku nebráni tomu, aby bol obvinený aj po vyčerpaní maximálnej lehoty väzby v jednej trestnej veci, znovu vzatý do väzby v inej trestnej veci, kde by mu plynula lehota od začiatku, samozrejme, za súčasného naplnenia formálnych a materiálnych podmienok väzby. Podľa druhej, žiaden verejný záujem nelegitimizuje držať obvineného pri viacerých trestných stíhaniach vo väzbe separátne v každom z nich až po maximálnu dobu, pričom je potrebné posudzovať všetky formálne vylúčené trestné veci, v ktorých bol obvinený bezprostredne vo väzbe podľa toho, ako by sa viedli v spoločnom konaní.
Podľa nášho názoru je bez významu, či obvinený predchádzajúcu väzbu vykonal v maximálnej lehote v zmysle § 76 ods. 6 Trestného poriadku alebo nie. Vyčerpanie maximálnej lehoty väzby môže naznačovať nečinnosť či prieťahy, pričom znovu vzatie obvineného do väzby v inej trestnej veci, by mohlo pomôcť tieto zhojiť alebo inak uľahčiť vyšetrovanie. Ustanovenia o maximálnej lehote väzby nemožno vykladať tak, že oprávňujú vyšetrovacie orgány či súd držať obvineného po celú túto dobu vo väzbe. Väzba môže trvať len nevyhnutnú dobu a je vždy fakultatívnej povahy. Trestné stíhanie obvineného na slobode je pravidlo, väzba je výnimka z pravidla.
Za dôvod neprípustnosti reťazenia väzieb považujeme práve existenciu účelovosti a svojvôle v postupoch vyšetrovacích orgánov. Účelovosť alebo svojvoľnosť môže mať svoj odraz najmä:
- v odôvodnení väzobných dôvodov – dôvody väzby sú vyjadrené všeobecne, nepresvedčivo, frázovito a vágne, prípadne väzobné dôvody neexistujú už v čase podania návrhu na vzatie obvineného do väzby. V prípadoch kolúznej väzby neexistuje okruh osôb, na ktoré by mohol obvinený pôsobiť (z vyšetrovacieho spisu vyplýva, že boli buď vypočuté alebo sú vo väzbe), alebo predmet (vec, listina), ohrozený možným kolúznym správaním sa obvineného. Na kolúznu väzbu nepostačuje fakt, že kolúzne správanie je obsiahnuté v skutku, pre ktorý je proti obvinenému vedené trestné stíhanie.[30] Pri preventívnej väzbe je neprijateľné, ak dôvodom väzby je len samotné podozrenie zo spáchania trestných činov, pre ktoré bolo vznesené obvinenie. Druh, charakter, rozsah, či závažnosť trestnej činnosti nemôžu byť dôvodom preventívnej väzby, pokiaľ nie je naplnená dispozícia tejto právnej normy.[31]
- v nečinnosti OČTK alebo prieťahoch v konaní – účelovosť konania orgánov činných v trestnom konaní v trestných veciach spočíva v tom, že nepostupujú s náležitou starostlivosťou a rýchlosťou, prípadne nekonajú vôbec, čím dochádza k prieťahom, ktoré nespôsobil obvinený, najmä ak bolo možné procesné úkony vykonávať aj v priebehu predchádzajúcej väzby. Prieťahy v konaní môžu vzniknúť aj v dôsledku účelového vylučovania veci na samostatné konanie a následnému opakovaniu procesných úkonov. Na ťarchu obvineného nemožno pripisovať, že štát nezabezpečí dostatok materiálnych, či personálnych prostriedkov na to, aby trestné stíhanie obvinených prebiehalo plynulo a bez prieťahov, navyše, ak ide o vec skutkovo a právne nenáročnú. Za účelové nemožno považovať prieťahy, ktoré spôsobil obvinený podávaním neodôvodnených podaní (napr. opakované neodôvodnené žiadosti o preskúmanie postupu policajta alebo podávanie trestných oznámení na vyšetrovateľa).
- vo vznesení obvinenia v ďalšej trestnej veci tesne pred prepustením z väzby – alternatívne, v paralelne vedenom trestnom stíhaní (v ktorom bolo obvinenému vznesené obvinenie) za menej závažnú vec vylúčenom na samostatné konanie. Tieto okolnosti by mohli nasvedčovať, že takéto trestné stíhanie si OČTK nechávajú „v zálohe“, práve pre prípad nečakaného prepustenia obvineného z väzby v predchádzajúcej trestnej veci.
Záver
Reťazenie väzieb nemožno považovať za bežnú súčasť trestného konania. Trestný poriadok tento pojem ani neupravuje. Vyvstal z rozhodovacej činnosti súdov pri prejednávaní najzávažnejších foriem trestnej činnosti.
Za zákaz reťazenia väzieb možno považovať, ak bol obvinený bezprostredne po prepustení z väzby v jednej veci účelovo vzatý do väzby v inej trestnej veci, kde plynie nová lehota väzby od začiatku. Svojvôľa alebo účelovosť v postupoch vyšetrovacích orgánov môže nájsť svoj odraz napríklad vo všeobecnom, frázovitom alebo vágnom odôvodnení väzobných dôvodov, v prieťahoch alebo celkovej nečinnosti vyšetrovacích orgánov vo veci, v ktorej žiadajú pre obvineného väzbu, či účelovom vznesení obvinenia pred prepustením z väzby alebo kombináciou uvedených kritérií.
Vzhľadom na samotnú povahu väzby, ako najzávažnejší zásah do osobnej slobody osoby, prostriedku ultima ratio, či nutného zla trestného konania je nanajvýš dôležité, aby v konaní orgánov činných v trestnom konaní absentovala účelovosť či svojvôľa.
Za správny možno považovať len postup, v rámci ktorého sudca pre prípravné konanie pri rozhodovaní o väzbe obvineného posúdi všetky okolnosti prípadu a súvisiacej trestnej činnosti obvineného vo vzájomnej súvislosti, za súčasnej aplikácie naznačenej judikatúry súdov týkajúcej sa reťazenia väzieb. Len tak možno dospieť k zákonnému a spravodlivému rozhodnutiu, v rámci ktorého by bolo nevzatie obvineného do väzby následkom za zistené pochybenia zo strany vyšetrovacích orgánov.
Pozitívne možno vnímať aktuálnu rozhodovaciu činnosť súdov vo väzobných veciach obvinených, ktorí boli po predchádzajúcej väzbe opäť zadržaní s návrhom na vzatie do väzby. Len posúdenie všetkých okolností trestnej veci obvineného vo vzájomnej súvislosti a nie izolovane môže dať odpoveď, či bolo konanie zo strany OČTK svojvoľné alebo nie.
RESUMÉ
Reťazenie väzieb v trestnom konaní
Autor v predloženom príspevku približuje aktuálny problém trestného konania súvisiaci s inštitútom väzby. Reťazenie väzieb, alebo tzv. „otočenie“ prepusteného obvineného pred Ústavom na výkon väzby je známe najmä z prípadov závažnej trestnej činnosti. Cieľom predloženého príspevku je na základe právnej teórie a poznatkov získaných analýzou súdnych rozhodnutí vo veciach týkajúcich sa reťazenia väzieb vymedziť, kedy je reťazenie väzieb možné, a kedy by mal platiť „zákaz reťazenia väzieb“. Autor poukazuje na niekoľko známych prípadov reťazenia väzieb, v ktorých súdy konštatovali porušenie práv obvineného.
Mgr. Peter Demovič je absolventom Právnickej fakulty Trnavskej univerzity, kde v súčasnosti pokračuje v štúdiu ako externý doktorand v odbore trestné právo. Zaujíma sa o trestné právo procesné ako aj o problematiku extrémizmu
SUMMARY
Chain Remands in Criminal Proceedings
The author deals with the topical issue of criminal proceedings related to the concept of detention. Chain remands or the so-called “re-arresting” of an accused in front of a penitentiary immediately upon being released are known mainly in serious crime cases. The article aims to define – on the basis of legal theory and knowledge acquired from the analysis of court decisions in cases related to chain remands – when the chain remand is possible and when a “ban on chain remand” should apply. The author highlights several well-known cases of chain remands in which the courts ruled on the violation of the accused´s rights.
ZUSAMMENFASSUNG
Ketten von Haften im Strafverfahren
Der Autor erklärt im Artikel näher das aktuelle Problem des Strafverfahrens im Zusammenhang mit dem Instrument der Haft. Das Ketten von Haften oder die sogenannte „Umkehrung“ des entlassenen Beschuldigten vor der Justizanstalt ist insbesondere in Fällen einer schweren strafbaren Tathandlung bekannt. Das Ziel des vorliegenden Beitrages ist, aufgrund der Rechtstheorie und der Erkenntnisse, erworben durch Analyse von Gerichtsentscheidungen in Sachen hinsichtlich des Kettens von Haften, abzugrenzen, wann das Ketten von Haften möglich ist und wann das „Verbot des Haftkettens“ gelten sollte. Der Autor verweist auf einige bekannte Fälle des Haftkettens, in denen Gerichte die Verletzung der Rechte des Beschuldigten festgestellt haben.
[1] Drgonec, J.:Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. 2. prepracované a doplnené vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2019, dostupné na www.beck-online.sk.
[2] Podľa §76 ods. 6 alebo § 76 ods. 7 Trestného poriadku.
[3] § 71 ods. 3. Trestného poriadku.
[4] Čentéš, J., Kurilovská, L., Šimovček, I., Burda, E. a kol.:Trestný poriadok I. § 1 – 195. Bratislava: C. H. Beck, 2021, dostupné na www.beck-online.sk.
[5] Tamže.
[6] Uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. ÚS II. ÚS 375/2020, zo dňa 27. 8. 2020.
[7] Uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 630/2014, zo dňa 21. 10. 2014 alebo II. ÚS 135/2016, IV. ÚS 288/2021.
[8] Uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 314/2012.
[9] Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Tost 35/2017, zo dňa 9. 10. 2017. K tomu porovnaj: VOJTUŠ, F.: Reťazenie väzieb. Justičná revue 70, 2018, č. 2, s. 196 – 210.
[10] Uznesenie sudcu pre prípravné konanie ŠTS v Pezinku, sp. zn. 11/Tp/4/2022 – tvrdenie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry. K tomu porovnaj Uznesenie Ústavného súdu II. ÚS 375/2020 z 27. 8. 2020:
„Podstatou skúmania je dôsledne sa vysporiadať s ústavným predpokladom trvania väzby len v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas a najmä zabrániť v rámci súdneho dozoru tomu, aby dochádzalo k tzv. reťazeniu väzieb (konkrétne aby obvinený nebol opakovane účelovo braný do väzby tak, že po skončení väzby v inej trestnej veci sa mu buď nanovo vznesie obvinenie za novú trestnú činnosť, alebo za trestnú činnosť, za ktorú je už dlhšiu dobu stíhaný a bude podaný ďalší návrh na jeho vzatie do väzby).“
[11] Najmä zásadu zákonnosti, zásadu primeranosti, zásadu prezumpcie neviny, zásadu rýchlosti konania.
[12] §18, §19 a § 21 Trestného poriadku.
[13] § 71 a nasl. Trestného poriadku.
[14] Drgonec, J.: Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. 2. prepracované a doplnené vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2019, dostupné na www.beck-online.sk.
[15] Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 47/2013, zo dňa 5. 6. 2013.
[16] Kemmache v. Francúzsko, Kuc v. Poľsko In: Drgonec, J.: Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. 2. prepracované a doplnené vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2019, dostupné na www.beck-online.sk.
[17] Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 55/98, zo dňa 18. 10. 2001.
[18] Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Tost 22/2015, zo dňa 15. 7. 2015.
[19] ŠIMOVČEK I. a kol.: Trestné právo procesné. 3. vydanie. Plzeň: Aleš Čeněk, 2019, s. 79.
[20] Jelínek, J. a kolektiv: Trestní právo procesní. 6. vydání. Praha: Leges, 2021, s. 219.
[21] Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Tost 22/2015, zo dňa 15. 7. 2015. Podobne aj uznesenie Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 675/2021, zo dňa 30. 11. 2021.
[22] Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 47/2013, zo dňa 5. 6. 2013.
[23] Yegorov proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 27112/11, rozsudok z 2. 6. 2015.
[24] Od 4. 3. 2021 do 26. 5. 2021.
[25] Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 347/2021, zo dňa 14. 10. 2021.
[26] Uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 5Tpo/300/2021, zo dňa 15. 3. 2021.
[27] Uznesenie sudcu pre prípravné konanie ŠTS o nevzatí obvineného do väzby, sp. zn. 11Tp/4/2022.
[28] K tomu porovnaj: Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Tost/22/2015, zo dňa 15. 7. 2015. s. 9 – 10.
[29] Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Tostš/2/2022, zo dňa 18. 3. 2022.
[30] Primerane k tomu: Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 33/2021, III. ÚS 347/2021, Uznesenie sudcu pre prípravné konanie ŠTS v Pezinku, sp. zn. 11Tp/4/22.
[31] Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 33/2021.