Nedostatočný trestnoprávny rámec, ktorý neposkytuje ochranu pred konkrétnymi činmi online násilia vo forme zverejnenia intímnych (zákonne získaných) fotografií bez súhlasu vyobrazeného subjektu a neochota OČTK viesť rýchle a dôkladné trestné vyšetrovanie, ktoré by mohlo mať odstrašujúci účinok, možno považovať za nesplnenie pozitívnych záväzkov štátu podľa článku 8 Dohovoru.
Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci M. Ș. D. proti Rumunsku z 3. Marca 2025, týkajúci sa sťažnosti č. 28935/21
Dotknuté ustanovenie:
- článok 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach [1] (právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života)
Skutkové okolnosti prípadu
Počas leta roku 2016 sa 18-ročná M. Ș. D. skontaktovala na sociálnej sieti Facebook s 20-ročným V. C. A. Mali krátky romantický vzťah, pričom obaja mali spolu študovať na fakulte v Bukurešti. Po ich rozchode na jeseň 2016 si V. C. A. vytvoril falošné účty, na ktorých zdieľal intímne fotografie, ktoré mu M. Ș. D. poslala. Využíval pri tom identity spoločných známych a fotografie šíril ďalej. Fotografie tiež poslal jej rodinným príslušníkom mužského pohlavia a zverejňoval ich na eskortných webových stránkach s jej osobnými údajmi vrátane adresy, čo viedlo k nechcenému kontaktu zo strany ľudí vyhľadávajúcich sexuálne služby. V. C. A. deklaroval, že s tým neplánuje prestať a fotografie bude distribuovať aj vytlačené v priestoroch univerzity. M. Ș. D. podala v októbri 2016 trestné oznámenie. Polícia otvorila vyšetrovanie in rem pre obťažovanie a narušenie súkromia. Policajt sťažovateľku presviedčal, aby trestné oznámenie stiahla pre zjavnú bezúspešnosť, odrádzal ju od konzultácie s advokátom a predvolával ju na výsluch spolu s V. C. A. V roku 2018 sa sťažovateľka nechala zastupovať advokátom. Vyšetrovanie sa pohlo až po zverejnení článku v médiách. Článok poukazoval na ironické a ponižujúce správanie polície (odporúčanie zarábať si fotkami, žiadosť na potvrdenie faktov otcom sťažovateľky, návrhy na riešenie veci mediáciou s V. C. A). Článok vyvolal aj verejný protest na podporu sťažovateľky. Po opakovaných výsluchoch a rozšírení trestného stíhania o falšovanie počítačových údajov prokurátor ukončil vyšetrovanie z dôvodu uplynutia zákonnej premlčacej lehoty. Prokuratúra uviedla, že V. C. A., ktorý sa ku konaniu priznal, nenarušil súkromie sťažovateľky, keďže intímne fotografie dostal s jej súhlasom. Konanie podľa prokuratúry nenaplnilo znaky obťažovania, vznesenie obvinenia by viedlo k sekundárnej viktimizácii sťažovateľky a neprimerane by penalizovalo V. C. A. Za dostatočné považovala verejné ospravedlnenie a 60 dní neplatenej práce. Konanie V. C. A. vyhodnotila ako mladícku nerozvážnosť vedenú žiarlivosťou. Zastavené bolo aj stíhanie falšovania počítačových údajov s odôvodnením, že na pokračovaní nie je verejný záujem. Okresný súd požiadal prokuratúru o opätovné otvorenie vyšetrovania. To však viedlo k ďalšiemu ukončeniu vyšetrovania v roku 2020 a 2022, aj s odvolaním na zásadu ne bis in idem. Okresný súd nakoniec konštatoval, že premlčacia lehota vo vzťahu k stíhaniu uplynula, a prípad opäť uzavrel. M. Ș. D sa následne obrátila na ESĽP so sťažnosťou, že vnútroštátne orgány jej neposkytli účinnú ochranu v súvislosti s online obťažovaním a neviedli účinné vyšetrovanie.
Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva
ESĽP poukázal na to, že nie je sporné, že sťažovateľka bola obeťou porušenia práva na súkromie zo strany jej intímneho partnera a že ide o prípad online obťažovania v zmysle predchádzajúcej judikatúry[2] ESĽP. Obsahom článku 8 Dohovoru je aj pozitívny záväzok štátu prijať opatrenia na zabezpečenie ochrany súkromného života vo sfére medzi jednotlivcami navzájom. Výber opatrení spadá do miery voľnej úvahy štátov, ale ak ide o najintímnejšie aspekty súkromného života, rozsah voľnej úvahy štátu sa úmerne zužuje. Online násilie alebo kybernásilie je úzko spojené s offline svetom a treba naň nazerať ako na ďalšiu formu komplexného fenoménu domáceho násilia. Zverejňovanie intímnych fotografií s cieľom ponižovať obeť pred rodinou a priateľmi a posielanie výhražných správ vedúcich k úzkosti a rozrušeniu obete, je dôvodom pre prijatie opatrení trestnoprávnej povahy. Možnosť využiť súkromnoprávne nástroje nemožno považovať za dostatočnú náhradu. Vnútroštátne súdy označili konanie V. C. A za odsúdeniahodné a vysoko nebezpečné, t. j. dostatočne závažné na to, aby vyžadovalo trestnoprávnu reakciu zo strany vnútroštátnych orgánov. Je vo verejnom záujme a v záujme ochrany zraniteľných obetí, aby existoval dostupný prostriedok nápravy, ktorý páchateľa identifikuje a privedie pred spravodlivosť.
Vnútroštátne orgány činné v trestnom konaní dospeli k záveru, že skutková podstata trestného činu porušenia práva na súkromie nebola naplnená z dôvodu, že fotografie poslala sťažovateľka z vlastnej vôle. Kasačný súd však už v roku 2021 v rozhodnutí uviedol, že vnútroštátna právna doktrína a prax nedospeli k jednotnému výkladu, t. j., či ustanovenie trestného zákona kriminalizuje aj šírenie intímnych fotografií získaných zákonným spôsobom. Ani iné ustanovenia neposkytovali sťažovateľke adekvátnu ochranu, keďže podľa vnútroštátnych orgánov sa nenaplnila ani skutková podstata trestného činu zastrašujúceho konania a obťažovania. Konanie páchateľa nebolo možné v plnej miere subsumovať ani pod trestný čin falšovania počítačových údajov
Pokiaľ ide o spôsob trestného vyšetrovania, podľa ESĽP účinné vyšetrovanie musí byť rýchle a dôkladné. OČTK by mali prijať všetky rozumné kroky smerom k zabezpečeniu dôkazov. V predloženom prípade prebiehalo vyšetrovanie in rem po dobu 6 mesiacov napriek tomu, že sťažovateľka predložila usvedčujúce dôkazy vo vzťahu k V. C. A. Prvý výsluch V. C. A. sa uskutočnil po 20 mesiacoch od podania trestného oznámenia a v tomto čase polícia realizovala len výsluch sťažovateľky, hoci niektoré z predmetných dôkazov, ktoré boli dostupné online alebo na počítačoch osôb, ktorých totožnosť sa dala ľahko zistiť, sa mohli stratiť. Rovnako polícia nepodnikla žiadne kroky na ochranu sťažovateľky pred ďalším konaním V. C. A., ktorý deklaroval, že bude v konaní pokračovať. Prokurátor neefektívnosť vyšetrovania pripisoval neochote sťažovateľky vypovedať. Vnútroštátne súdy však poukázali na to, že neochotu vypovedať mohli spôsobiť faktory mimo jej kontroly – strach, úzkosť, emočná nestabilita, opakované obťažovanie, kontaktovanie zo strany záujemcov o sexuálne služby. Navyše, sťažovateľkine sťažnosti na konanie vyšetrujúceho policajta zostali bez odozvy. Nedostatky vo vedení vyšetrovania viedli k otázke, či ide o opakujúci sa vzorec postupov polície a či je ochrana obetí ako taká efektívna. OČTK nekonali ani po tom, ako sa V. C. A. priznal k väčšine skutkov a záujem sťažovateľky na pokračovaní stíhania sa potvrdil aj prostredníctvom jej právneho zastúpenia. Vyšetrovanie sa pohlo až po medializovaní kritiky postupov policajtov vo veci. V prípade trestného činu falšovania počítačových údajov mohli OČTK konať z vlastnej iniciatívy a dĺžku vyšetrovania nemožno pripísať dôvodom na strane sťažovateľky.
Odôvodnenie je redakčne krátené a upravované.
Rozhodnutie spracovala:
Mgr. Michaela Chládeková, PhD.
Odbor medzinárodných vzťahov SAK
[1] 1. Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. 2. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.
[2] Viď Volodina proti Rusku (sťažnosť č. 41261/17), Buturugă proti Rumunsku (sťažnosť č. 56867/15)