JUDr. Zuzana Bublavá[1]
Prof. JUDr. Ján Mazák, PhD.
Abstrakt
Autori sa venujú vzťahu medzi Ústavným súdom SR a kompetenčným senátom Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu SR pri rozhodovaní negatívnych kompetenčných sporov medzi civilným a správnym súdom. Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 12. júna 2025, I. ÚS 221/2025 v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky došlo k zmene judikatúry (IV. ÚS 184/2022). Ústavný súd konštatoval porušenie základného práva na súdnu ochranu, kým uznesením IV. ÚS 184/2022 došlo k odmietnutiu ústavnej sťažnosti pre nedostatok právomoci ústavného súdu. Preskúmanie tejto zmeny viedlo autorov k vymedzeniu určitých základných východísk pri skúmaní ústavnosti uznesenia kompetenčného senátu.
Abstract
Decision-making procedure of the Chamber of the Supreme Court of the SR and the Supreme Administrative Court of the SR for Disputes on Competence in Proceedings on Constitutional Complaint.
The authors discuss the relationship between the Constitutional Court of the Slovak Republic and the Chamber of the Supreme Court of the Slovak Republic and the Supreme Administrative Court of the Slovak Republic for disputes on competence in deciding negative conflicts of jurisdiction between the civil and administrative courts. By finding of the Constitutional Court of the Slovak Republic of 12 June 2025, I. US 221 / 2025 has been changed the case law (IV. US 184 / 2022). The Constitutional Court found a violation of the right to judicial protection while the decision IV. US 184 / 2022 in the generically same case rejected the constitutional complaint on the grounds of lack of competence of the Constitutional Court. The examination of this amendment of the case law led the authors to identify certain basic grounds for examining the constitutionality of the decision of the Chamber for disputes on competence ruling on a negative jurisdictional dispute.
Kľúčové slová
Kompetenčný senát Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu SR; rozhodovanie kompetenčných sporov; konanie o ústavnej sťažnosti; Ústavný súd SR
Key words
Chamber of the Supreme Court of the SR and the Supreme Administrative Court of the SR for disputes on competence; decision-making procedure on disputes on competence; proceedings on constitutional complaint; Constitutional Court of the SR
Úvodné poznámky
Podľa § 11 ods. 1 Civilného sporového poriadku spory o právomoc medzi súdmi a inými orgánmi rozhoduje kompetenčný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „kompetenčný senát“) podľa tohto zákona. Rozhodnutím kompetenčného senátu sú súdy a orgány verejnej moci viazané.
Podľa § 8 ods. 1 Správneho súdneho poriadku ak odsek 2 neustanovuje inak, kompetenčné spory medzi súdmi, ak je sporné, či vec patrí do správneho súdnictva, rozhoduje kompetenčný senát podľa § 11 Civilného sporového poriadku. Podľa odseku 2 tohto paragrafu[2] kompetenčné spory medzi Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky a Najvyšším súdom Slovenskej republiky rozhoduje Ústavný súd Slovenskej republiky
Spory o právomoc medzi súdmi začínajú aj na návrh súdu, ktorý nesúhlasí so svojou právomocou. Tieto tzv. negatívne spory o právomoc sú najčastejšie predmetom konania a rozhodovania kompetenčného senátu.
Príspevok sa zameriava iba na výsledok takého negatívneho kompetenčného sporu a na základnú otázku, či rozhodnutie (uznesenie) kompetenčného senátu môže porušiť základné právo na súdnu ochranu (ďalej len: „právo na súdnu ochranu“) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len: „ústava“), prípadne iné základné práva a za akých predpokladov. Venuje sa aj niektorým súvisiacim problémom (zjednocovania právnych názorov senátov ústavného súdu, zásadám zásahov ústavného súdu do skutkového a právneho stavu veci ustáleného všeobecným súdom).
Priamym podnetom na napísanie tohto textu bol predovšetkým nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len: „ústavný súd“) z 12. júna 2025, sp. zn. I. ÚS 221/2025 (ďalej len: „nález ústavného súdu“), ktorým bolo zrušené uznesenie senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 18SKomp/9/2024 z 13. novembra 2024 (ďalej len: „zrušené uznesenie KS“).
Zrušeným uznesením KS bolo rozhodnuté, že na prejednanie a rozhodnutie o žalobe Mestskej časti Košice – sídlisko KVP (ďalej len: „mestská časť“), ktorou sa domáhala proti mestu Košice zaplatenia sumy 221 042 eur, predstavujúcej časť podielu z výnosov dane z príjmov fyzických osôb za účtovné obdobie roka 2023 je daná právomoc správneho súdu, nie civilného súdu.
Senát ústavného súdu rozhodol nálezom tak, že uznesením kompetenčného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 18SKomp/9/2024 z 13. novembra 2024 bolo porušené právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podstata odôvodnenia nálezu spočívala v tom, že mestská časť žalovala o finančné plnenie na civilnom súde; žalovanej sumy sa nemohla podľa platnej právnej úpravy domôcť na správnom súde a preto nárok uplatnila na civilnom súdu (Mestskom súde v Košiciach). Podľa právneho názoru senátu ústavného súdu zrušené uznesenie KS riadne neodôvodnilo danosť právomoci správneho súdu. Preto bolo predčasné. Súčasne nedalo sťažovateľke ani užitočnú odpoveď na to, ako sa môže domôcť svojich finančných nárokov voči mestu Košice a ponechalo ju v právnej neistote.
Obsah výroku a odôvodnenia citovaného nálezu sme tam, kde to bolo vhodné, konfrontovali so všeobecnými poznatkami, avšak v kontexte s judikatúrou ústavného súdu o ochrane základných práv s osobitným zreteľom na rozhodovanie kompetenčného senátu nielen vo veci zrušeného uznesenia, ale aj v širších súvislostiach.
Môže uznesenie kompetenčného senátu porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy?
Uznesenie kompetenčného senátu, ktorým sa rozhoduje kompetenčný spor je procesným rozhodnutím, ktorým sa nekončí súdne konanie. Ním sa iba určuje, ktorý súd má v konkrétnej veci danú právomoc na rozhodnutie. Kompetenčný senát zásadne môže rozhodnúť, že je daná právomoc civilného súdu alebo správneho súdu.[3]
Zrušeným uznesením KS bolo podľa právneho názoru senátu ústavného súdu porušené právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Kompetenčný senát, po nesprávnom vyhodnotení skutkových okolností a právneho základu veci odoprel mestskej časti (sťažovateľke) prístup k civilnému súdu, a preto porušil jej právo na súdnu ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Zo stabilizovanej judikatúry jednoznačne vyplýva, že na naplnenie práva na súdnu ochranu sa každému musí umožniť reálny prístup k súdu. Nestačí, ak fyzická osoba alebo právnická osoba má len formálny prístup bez možnosti ovplyvniť začatie, priebeh a výsledok konania. Do obsahu práva na súdnu ochranu patrí aj povinnosť nezávislého a nestanného súdu konať a rozhodnúť v konaní, v ktorom účastník konania (sporová strana) má všetky procesné oprávnenia a musí plniť aj procesné povinnosti.
Ak kompetenčný senát rozhodne tak, že je daná právomoc správneho súdu alebo civilného súdu, tak nespornou skutočnosťou zostáva, že vo výroku jeho uznesenia sa nachádza nezávislý a nestranný súd, ktorý má konať a rozhodnúť v konaní, v ktorom účastník konania (sporová strana) má všetky procesné oprávnenia a musí plniť aj procesné povinnosti bez zreteľa na to, či ide o správny alebo civilný súd. Právo na súdnu ochranu je teda plne zaručené.
Z takej formulácie výroku uznesenia preto vyplýva, že je ústavne vylúčené uvažovať o porušení práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy; vo výroku je totiž právne záväzne určený súd, ktorý je plne spôsobilý garantovať celý obsah tohto práva. Čl. 46 ods. 1 ústavy nemá vo svojom obsahu právo na to, aby vec každého bola prejednaná a rozhodnutá civilným, trestným alebo správnym súdom. Má byť prejednaná a rozhodnutá súdom.
Môže uznesenie kompetenčného senátu porušiť základné práva účastníkov konania?
V konaní o kompetenčnom spore medzi súdmi rozhoduje kompetenčný senát iba o jedinej procesnej podmienke. O právomoci civilného alebo správneho súdu.
Kompetenčný senát nerozhoduje a ani to nie je pojmovo možné o veci samej. Pred vydaním kritizovaného nálezu I.ÚS 221/2025 sa ústavný súd vyjadril k tejto problematike pomerne jednoznačne:[4] „… upriamuje pozornosť na aktuálny stav konania vo veci, keď napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté „len“ o tom, do ktorej oblasti výkonu všeobecného súdnictva patrí vec uplatnená na súde sťažovateľmi. Kompetenčný senát dal vo veci sťažovateľov s konečnou platnosťou jedinú parciálnu odpoveď, a to že sťažovatelia na základe nimi skutkovo vymedzených tvrdení sa vo svojom hmotnoprávnom postavení môžu domáhať súdnej ochrany iba v podobe prieskumu zákonnosti rozhodnutia, resp. opatrenia orgánu verejnej správy podľa Správneho súdneho poriadku. Ide teda o rozhodnutie o vecnej príslušnosti súdu ako o jednej z procesných podmienok konania, na ktorú je súd povinný prihliadať ex offo v každom štádiu konania (§ 40 CSP). Napadnuté rozhodnutie je preto záväzné (pre správny súd a civilný súd) len v otázke vecnej príslušnosti.
Na rozdiel od konania vo veci I. ÚS 221/2025, v ktorom nezistil porušenie princípu subsidiarity, ústavný súd ho v tomto konaní výslovne konštatoval:
Meritórne preskúmanie ústavnej sťažnosti ústavným súdom v situácii, keď všeobecné súdy zatiaľ neuplatnili svoju právomoc na ochranu základných práv sťažovateľov, t. j. nerozhodli vo veci samej ani o prípadnom opravnom prostriedku proti rozhodnutiu správneho súdu (kasačnej 5 sťažnosti), by bolo porušením princípu subsidiarity ako kompetenčného princípu vymedzujúceho vzťah medzi ústavným súdom a sústavou všeobecných súdov, na ktorom je založené rozhodovanie o ústavných sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. I. ÚS 728/2016).“[5]
Z tejto časti odôvodnenia citovaného uznesenia ústavného súdu, ktorým bola ústavná sťažnosť odmietnutá, vyplýva nemožnosť preskúmania uznesenia kompetenčného senátu; procesná podmienka právomoci ústavného súdu je totiž vybudovaná na princípe jej subsidiarity (čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy).
Napriek tomu sa dá súhlasiť s takým prístupom ústavného súdu len v obmedzenom rozsahu.
Nazdávame sa totiž, že aj kompetenčný senát môže porušiť základné právo. Pôjde o právo na zákonného sudcu, zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Porušenie práva na zákonného sudcu rozhodnutím kompetenčného senátu
Parametre spravodlivého výkonu súdnej moci nie sú určené len v čl. 46 ods. 1 ústavy. Jedným zo základných stavebných kameňov spravodlivého procesu je právo na zákonného sudcu.
Podstatou práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy je určenie príslušnosti súdu na prejednanie a rozhodnutie konkrétnej veci podľa vopred ustanovených procesných pravidiel. Na to nadväzujú rovnako vopred určené pravidlá prideľovania tejto veci konkrétnemu sudcovi (senátu).[6]
Právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy je autonómnym ústavným pojmom. Jeho obsah preto nie je vymedzený zákonom a rozvrhom práce, ale naopak, zákony upravujúce organizáciu a výkon súdnej moci musia byť vykladané a aplikované v súlade s jeho ústavnými požiadavkami.[7]
Keďže ide nielen o jednu zo základných záruk ústavne konformného výkonu súdnej moci, ale aj jej predpoklad, ústavný súd, ak zistí, že došlo k jeho porušeniu, sa musí zaoberať takýmto porušením práva na zákonného sudcu bez ohľadu na to, akým rozhodnutím všeobecných súdov došlo k takému zásahu do čl. 48 ods. 1 prvá veta ústavy.
Z toho plynie záver, že z právomoci ústavného súdu v konaní o ústavných sťažnostiach sa nedá vylúčiť uznesenie kompetenčného senátu o rozhodnutí kompetenčného sporu.
V tejto spojitosti je nutné venovať pozornosť aj výkladu pojmu „odňať“ v čl. 48 ods. 1 ústavy a otázke, kedy je možné odňať vec zákonnému sudcovi (zákonnému súdu).
Právo na zákonného sudcu (zákonný súd) nie je absolútnym právom. Z toho vyplýva, že zákonným súdom sa síce stane súd (sudca tohto súdu), na ktorý bola doručená žaloba alebo iný návrh na začatie konania, avšak ak zákonný sudcu dôjde k záveru, že nie je daná jeho právomoc (príslušnosť),[8] je oprávnený navrhnúť prelomenie ústavnej zásady nebyť odňatý zákonnému sudcovi tak, že predloží vec na rozhodnutie o kompetenčnom spore.
Vecne nesprávne rozhodnutie kompetenčného senátu o tom, ktorý súd (civilný alebo správny ) má danú právomoc môže viesť k odňatiu zákonnému sudcovi bez toho, aby boli na to splnené zákonom určené podmienky, ktoré spoluurčujú existenciu právomoci súdu.
Také rozhodnutie preto podlieha právomoci ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti.
Nález I. ÚS 221/2025 a uznesenie IV. ÚS 184/2022: Kde zostalo zjednocovanie právnych názorov senátov ústavného súdu?
Rozhodovanie senátov ústavného súdu o porušení základných práv rozhodnutím kompetenčného senátu by malo byť za každých okolností konzistentné, predvídateľné a zabezpečujúce právnu istotu, že vo všetkých skutkovo a právne identických prípadoch bude senát rovnako posudzovať prijateľnosť ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ako aj jej opodstatnenosť.[9]
Nálezom ústavného súdu I. ÚS 221/2025 bolo vyslovené porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 18SKomp/9/2024 z 13. novembra 2024.
V odôvodnení nálezu ústavného súdu I. ÚS 221/2025 sa cituje uznesenie IV. ÚS 184/2022 z 12. apríla 2022 v časti III. bod 12. Ide o procesné stanovisko najvyššieho správneho súdu.
Toto uznesenie, ako to vyplýva z odôvodnenia nálezu I. ÚS 221/2025, nebolo vzaté do úvahy pri tvorbe právneho základu nálezu. Senát ústavného súdu sa žiadnym spôsobom nevyrovnal s jeho úplne odlišným prístupom k právomoci ústavného súdu.
V konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 184/2022 totiž bola ústavná sťažnosť podaná voči uzneseniu kompetenčného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1KO/26/2020 z 25. novembra 2020 odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
Senát ústavného súdu vo veci I. ÚS 221/2025 ponechal bez povšimnutia dôvody, pre ktoré vo veci IV. ÚS 184/2022 ústavný súd neuznal svoju právomoc konať a rozhodnúť.
Vzhľadom na to, že v procesnom vyjadrení najvyššieho správneho súdu bolo argumentované uznesením sp. zn. IV. 184/2022 bolo, podľa nášho názoru, povinnosťou senátu I. ÚS pred vynesením nálezu vo veci I. ÚS 221/2025 podať návrh podľa § 13 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, podľa ktorého, ak senát ústavného súdu v rámci svojej rozhodovacej činnosti dospeje k právnemu názoru odlišnému od právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov ústavného súdu, sudca spravodajca predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení právnych názorov uznesením. Senát ústavného súdu je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného súdu.
Domnievame sa, že otázka zjednotenia právnych názorov senátov ústavného súdu pri skúmaní ústavnosti (porušovaní základných práv) rozhodnutí kompetenčného senátu zostáva otvorená; skôr či neskôr by bolo vhodné uzavrieť, v akom rozsahu sa môže ústavný súd, ktorý si ctí princíp subsidiarity svojej právomoci a minimalizácie zásahov do rozhodovania všeobecných súdov venovať porušovanie základných práv v konaní o kompetenčných sporoch.
Rozsah prieskumu, ak je ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie kompetenčného senátu v negatívnom kompetenčnom spore
Na zodpovedajúce vymedzenie rozsahu prieskumu uznesení kompetenčného senátu v negatívnom spore o právomoc je nutné sa najprv venovať predmetu konania o kompetenčnom spore ako aj ustálenej praxe ústavného súdu pri zasahovaní do rozhodnutí a postupov všeobecných súdoch v konaní o ústavnej sťažnosti.
Predmet konania o kompetenčnom spore
Kompetenčný senát je v negatívnom kompetenčnom oprávnený a povinný konať a rozhodovať výlučne o tom, ktorý súd, civilný alebo správny má v konkrétnej veci danú právomoc.
Vecne správne rozhodnutie kompetenčného senátu vyžaduje náležité rozlíšenie súkromnoprávnych vzťahov od verejnoprávnych (administratívnych) vzťahov[10] v spojitosti s vymedzením právomoci civilných súdov a správnych súdov. Každý právny vzťah je determinovaný svojimi základnými prvkami. Sú nimi subjekty právneho vzťahu, objekt právneho vzťahu a obsah právneho vzťahu. Subjektmi právneho vzťahu rozumieme nositeľov práv a povinností v tomto právnom vzťahu. Objektom právneho vzťahu rozumieme to, čoho sa týkajú práva, právom chránené záujmy a povinnosti subjektov. Obsahom právneho vzťahu sú jednotlivé práva a povinnosti subjektov.
Preskúmanie týchto prvkov právneho vzťahu tvorí východiská pre záver o tom, či je daná právomoc civilného alebo správneho súdu.
Základná charakteristika právomoci civilných súdov je v § 3 Civilného sporového poriadku (ďalej len: „CSP“), podľa ktorého súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Podľa § 4 tohto zákona iné spory a veci prejednávajú a rozhodujú súdy, len ak to ustanovuje zákon.
K výkladu § 3 CSP existuje stabilizovaná judikatúra kompetenčného senátu. Pre vymedzenie pojmu súkromnoprávneho sporu a súkromnej veci je zásadne rozhodujúca príslušná hmotnoprávna úprava právneho vzťahu, z ktorého vznikajú či majú vzniknúť práva alebo povinnosti, ktoré sú predmetom sporu v danej veci. Na vymedzeniu tohto pojmu nemá žiaden podstatnejší vplyv akým spôsobom sporová strana alebo účastník konania formulovali návrh na rozhodnutie vo veci samej (tzv. petit).[11] Priznať osobitný význam obsahu návrhu na rozhodnutie „… nemožno akceptovať, nakoľko by robil rozhraničenie pôsobnosti (právomoci) správnych súdov a iných (civilných) súdov, ale v konečnom dôsledku tiež právomoci súdov a iných orgánov verejnej moci závislým od ľubovôle žalobcu (navrhovateľa). Ten by si mohol voľbou vhodného žalobného petitu (napr. určovacieho alebo o zaplatenie peňažnej sumy) „vyberať“, kto o jeho práve alebo povinnosti rozhodne. To však odporuje zneniam § 3 a 4 CSP a § 2 a 6 SSP, ktoré túto právomoc vymedzujú na základe objektívnych charakteristík jednotlivých právnych vzťahov.“[12]
Podľa § 6 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
Pri skúmaní právomoci správneho súdnictva kompetenčný senát analyzuje subjekty, predmet aj obsah právneho vzťahu označeného v žalobe so zreteľom na právnu úpravu (hmotnoprávnu aj procesnoprávnu, prevažne patriacu do správneho práva), na základe ktorej taký vzťah vniká, mení sa, prípadne zaniká.[13] Jedine takáto komplexná analýza môže (nemusí) viesť k záveru, že predmetom konania je administratívny vzťah, o ktorom je oprávnený a povinný rozhodnúť správny súd.
Princípy prieskumu rozhodnutí všeobecných súdov v konaní o ústavnej sťažnosti z hľadiska skutkových a právnych záverov
Podľa dávno stabilizovanej judikatúry ústavný súd koná a rozhoduje o ústavných sťažnostiach proti rozhodnutiam všeobecných súdov berúc do úvahy to, že nepatrí do tohto systému všeobecného súdnictva. Preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu.[14]
Interpretácia a aplikácia zákonov patria výlučne do právomoci všeobecných súdov. Do právomoci ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu preto môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody.[15]
Z judikatúry z poslednej doby dokonca vyplýva, že: „Ústavný súd môže zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov týkajúcej sa trov konania len vtedy, ak by závery všeobecných súdov zahŕňali črty svojvôle a interpretácia a aplikácia príslušných právnych noriem by predstavovala extrémne vybočenie z pravidiel civilného sporového konania.“[16]
Aplikácia princípov prieskumu na rozhodnutia kompetenčného senátu
Vychádzajúc z predmetu konania o negatívnom kompetenčnom spore (pod 6.1.) a princípov prieskumu rozhodnutí všeobecných súdov v konaní o ústavnej sťažnosti z hľadiska skutkových a právnych záverov možno uvažovať o porušení práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy iba za predpokladu, že by v uznesení kompetenčného senátu chýbalo:
- odôvodnenie zaradenia skúmaného právneho (základného procesného vzťahu založeného žalobou alebo iným návrhom na začatie konania) ku súkromnoprávnym alebo administratívnym vzťahom;
- odôvodnenie základných prvkov tohto právneho vzťahu z hľadiska subjektov, predmetu a obsahu (práv a povinností);
- citácia hmotnoprávnych predpisov, ktoré odôvodnili súkromnoprávnu alebo administratívnu povahu skúmaného právneho vzťahu.
Aj keby senát ústavného súdu mal odlišný právny názor na takéto odôvodnenie, mohol by ho uplatniť iba v prípade, v ktorom by skutkové a právne závery v uznesení kompetenčného senátu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, predstavovali by extrémne vybočenie z výkladu procesných pravidiel a súčasne by znamenali porušenie práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
Zostane nález sp. zn. I. ÚS 221/2025 novou líniou judikatúry ústavného súdu pri prieskume rozhodnutí kompetenčného senátu?
V bode 53 nálezu sp. zn. I. ÚS 221/2025 sa uvádza: „Aj keď ústavný súd v zásade súhlasí s názorom najvyššieho správneho súdu, že nie každý súdne uplatnený nárok je prejednateľný v civilnom súdnictve, pretože účastník hmotnoprávneho vzťahu si nemôže zvoliť, v akom type súdneho konania sa bude uchádzať o ochranu svojich práv (bod 12), považuje záver kompetenčného senátu, že na prejedanie veci je daná právomoc správneho súdu, spojený s jeho odporúčaním, aby sťažovateľka svoju žalobu upravila zodpovedajúco niektorému žalobnému typu podľa Správneho súdneho poriadku, za predčasný, a to vzhľadom na absenciu hlbšieho rozboru problematiky nastolenej sťažovateľkou. Záver kompetenčného senátu totiž nedáva sťažovateľke žiadnu užitočnú odpoveď na to, ako má postupovať v situácii, v ktorej sa ocitla nie vlastnou vinou, ale naopak, ponecháva sťažovateľku v právnej neistote vo vzťahu k jej nároku a núti ju ďalej míňať vlastné finančné zdroje do doby, kým sa ho reálne domôže.“
Problematickým sa javí názor, že chýba hlbší rozbor problematiky nastolenej sťažovateľkou, mestskou časťou, a preto záver kompetenčného senátu o danosti právomoci správneho súdu je predčasný; tento názor je zosilnený ešte výčitkou, že záver kompetenčného senátu nedáva sťažovateľke žiadnu užitočnú odpoveď na to, ako má postupovať v situácii, v ktorej sa ocitla (krátenie časti podielu z výnosov dane z príjmov fyzických osôb za účtovné obdobie roka 2023). Záver kompetenčného senátu teda ponecháva sťažovateľku v právnej neistote a núti ju míňať vlastné finančné zdroje.
Na prvé prečítanie by sa mohol citovaný bod 53 odôvodnenia nálezu ústavného súdu javiť viac ako obiter dictum, než súčasť právneho názoru senátu ústavného súdu. V skutočnosti však ide o súčasť právnych záverov o tom, že napadnuté uznesenie KS porušilo právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd silou svojho právneho názoru požaduje, aby kompetenčný senát poučoval účastníka konania (sporovú stranu), ako má postupovať pri uplatnení svojho práva na súdnu ochranu, ako sa má odstrániť jeho právna neistota a ako sa má domôcť svojho nároku, v tomto prípade na finančné plnenie zo strany mesta Košice.
Také poučovanie je v úplnom rozpore s podstatou kompetenčného sporu, ktorého účelom je vyriešiť, ktorý súd pôsobiaci v systéme súdnej moci poskytne účastníkovi konania alebo sporovej strane ochranu. Nezanedbateľnou je aj výhrada o možnom porušení ústavného princípu rovnosti účastníkov konania pred súdom. Poučenie sa dostane jednému z účastníkov konania v rozpore s účelom konania o kompetenčnom spore.
Vzhľadom na to vzniká aj problém s výkladom § 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, podľa ktorého, ak ústavný súd zruší právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Riešenie tejto aplikačnej ťažkosti už presahuje účel príspevku.
Aj so zreteľom na argumenty o zjednocovaní právnych názorov senátov ústavného súdu je problematické uzavrieť, že nález I. ÚS je ozaj zmenou pôvodnej judikatúry (IV. ÚS 184/2022).
Závery
Jediným zákonom dovoleným predmetom konania o (negatívnom) kompetenčnom spore je rozhodnutie o tom, či vo veci je daná právomoc civilného súdu alebo správneho súdu.
Odôvodnenie uznesenia kompetenčného senátu by sa malo obmedziť na tento predmet kompetenčného sporu so zreteľom na to, či predmetom súdnej ochrany pred všeobecným súdom je súkromnoprávny vzťah alebo administratívny vzťah; zaradenie tohto vzťahu na účely právomoci sa odôvodní rozborom subjektov, predmetu a obsahu tohto vzťahu v súlade s jeho hmotnoprávnou úpravou, výnimočne aj procesnoprávnymi pravidlami.
Ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy možno namietať len porušenie práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy; ak je vo výroku uznesenia kompetenčného senátu určený súd, ktorého právomoc je daná, je vylúčené konštatovať porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Senát ústavného súdu pri napadnutí uznesenia vyneseného v kompetenčnom spore by sa mal obmedziť na použitie stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody, prípadne ak extrémne vybočili z výkladu a používania procesných pravidiel.
Použitá literatúra
Mikule, V.: Důvody a význam rozlišování mezi právem veřejným a právem soukromým. Odborný seminář „Prolínání veřejného a soukromného práva. Správní právo, 2011, 44 (1 – 2)
Vedral, J.: Soukromoprávní instituty ve veřejném právu. Odborný seminář „Prolínání veřejného a soukromného práva. Správní právo, 2011, 44 (1 – 2)
Vopálka, V.: Vyřeší všechny problémy veřejné právo? Odborný seminář „Prolínání veřejného a soukromného práva. Správní právo, 2011, 44 (1 – 2)
Zavřelová, J.: Dualismus práva v rozhodování zvláštního senátu. Odborný seminář „Prolínání veřejného a soukromného práva. Správní právo, 2011, 44 (1 – 2)
JUDr. Zuzana Bublavá je hlavná štátna radkyňa v Kancelárii Najvyššieho správneho súdu SR, pôsobila v rokoch 2012 až 2017 ako vyššia súdna úradníčka na Okresnom súde vo Vranove nad Topľou a v Rožňave, v rokoch 2017 až 2023 pracovala v Kancelárii Súdnej rady Slovenskej republiky ako hlavná štátna radkyňa pre otázky legislatívy a odborná asistentka predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky.
Prof. JUDr. Ján Mazák, PhD. je profesorom občianskeho a európskeho práva, bývalý štátny tajomník Ministerstva spravodlivosti SR (1998 – 1999), emeritný predseda Ústavného súdu SR (2000 – 2006), emeritný generálny advokát Súdneho dvora EÚ (2006 – 2012) a bývalý predseda Súdnej rady SR (2020 – 2024).
[1] Názory autorky v tomto príspevku sú jej osobnými názormi a nijako nezaväzujú inštitúciu, v ktorej pôsobí ako hlavná štátna radkyňa.
[2] Tejto problematike sa v článku nevenujeme.
[3] Na účely tohto príspevku uvažujeme len o tejto, najčastejšie sa vyskytujúcej procesnej situácii. O negatívnom kompetenčnom spore medzi civilným a správnym súdom.
[4] Uznesenie sp. zn. IV. ÚS 184/2022 z 12. apríla 2022, body 17 a 18.
[5] Uznesenie sp. zn. IV. ÚS 184/2022 z 13. februára 2022, ktorým bola odmietnutá ústavná sťažnosť podaná proti uzneseniu kompetenčného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1KO /26/2020 z 25. novembra 2020 pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
[6] Na účely ďalších úvah nie je podstatné sledovať plnenie povinnosti rešpektovať prideľovanie vecí zákonným sudcom na príslušnom súde. Pri skúmaní práva na zákonného sudcu sa venujeme len určeniu príslušného súdu, čo priamo súvisí s rozhodovaním kompetenčného senátu.
[7] Pozri k tomu najmä § 2 ods. 3, 3 ods. 3 a 4, 6 až 9, 50 až 52a zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov.
[8] Správne súdnictvo a občianskoprávne súdnictvo vykonávajú súdnu moc a v skutočnosti medzi nimi nejde o vzťahy právomoci, ale vecnej príslušnosti (čl. 142 ods. 1 ústavy, podľa ktorého súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon). K tomu aj § 2 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov (Súd rozhoduje o tom, či vec predložená súdu patrí do právomoci súdu. Súd nemôže vysloviť, že vec nepatrí do právomoci súdu, ak ju nemôže postúpiť na konanie a rozhodnutie inému orgánu verejnej moci).
[9] Ústavný súd sám trvá na takej kvalite súdnych rozhodnutí. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu (m. m. I. ÚS 73/2020). Obdobnú vec je možné rozhodnúť aj inak než v predošlých veciach. V takom prípade je však súd povinný svoje závery riadne, racionálne a ústavne konformne odôvodniť (čl. 2 ods. Civilného sporového poriadku), a to takým spôsobom, aby predošlé rozhodnutia neboli ignorované, ale, práve naopak, aby sa s nimi súd argumentačne vysporiadal (III. ÚS 275/2018).
[10] Pozri k tomuto neľahkému rozlišovaniu medzi súkromným právom a verejným právom a spojenými otázkami aj niektoré príspevky : ODBORNÝ SEMINÁŘ „PROLÍNÁNÍ VEŘEJNÉHO A SOUKROMÉHO PRÁVA ( Vladimír Mikule: Důvody a význam rozlišování mezi právem veřejným a právem soukromým; Jitka Zavřelová:
Dualismus práva v rozhodování zvláštního senátu ; Josef Vedral.: Soukromoprávní instituty ve veřejném právu ; Vladimír Vopálka: Vyřeší všechny problémy veřejné právo? Správní právo, 2011, 44 (1 – 2), passim.
[11] Predovšetkým uznesenia kompetenčného senátu sp. zn. 1SKomp/ 2/2021, 1SKomp/ 3/2021 a 1SKomp /6/2021 a tam citovaná judikatúra.
[12] Uznesenie kompetenčného senátu 1KO/12/2021 z 8. decembra 2021. Z toho istého dňa aj 1KO/9/2021.
[13] Pozri už citované uznesenie kompetenčného senátu 1KO/9/2021 z 8. decembra 2021.
[14] Napríklad IV. ÚS 27/2010.
[15] Opakovane potvrdené stanovisko, napríklad v I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07.
[16] Napríklad uznesenie sp. zn. III. ÚS 386/2025 zo 17. júla 2025.