Dotknuté ustanovenie:
– Článok 10 Dohovoru (Sloboda prejavu)[1]
Advokáti ako nezávislí odborníci zohrávajú kľúčovú úlohu pri zabezpečovaní dôvery verejnosti k súdom. Osobitná úloha advokátov pri výkone spravodlivosti so sebou nesie množstvo povinností; vrátane požiadavky na diskrétne, čestné a dôstojné profesionálne správanie. Táto požiadavka však nesmie ísť na úkor oprávnenia a povinnosti advokátov účinne brániť záujmy svojich klientov. Advokát v súdnej sieni pri obhajobe klienta požíva právo na slobodu prejavu v zmysle čl. 10 Dohovoru, pričom súd musí zo strany advokáta zniesť aj určitú mieru kritiky voči postupu súdu. Použitie sarkastických a uštipačných poznámok advokáta v tomto kontexte nie je automaticky dôvodom obmedzenia slobody prejavu advokáta.
(Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Simić proti Bosne a Hercegovine zo dňa 17. mája 2022, týkajúci sa sťažnosti č. 39764/20)
Skutkové okolnosti
Pán Simić, advokát a štátny príslušník Bosny a Hercegoviny, zastupoval svojho klienta v občianskom súdnom konaní o náhradu škody. Počas odvolacieho konania povedal vtip o profesorovi, ktorý chcel od študentov počuť nielen počet, ale aj mená obetí bombardovania Hirošimy. K profesorovmu správaniu prirovnal pán Simić spôsob, akým v konaní postupoval druhoinštančný súd. Súd tretej inštancie považoval tieto výroky advokáta vyslovené v súdnom konaní za urážlivé a uložil sťažovateľovi pokutu za pohŕdanie súdom vo výške približne 510 eur. Pán Simić musel po neúspešnom odvolaní pokutu zaplatiť. Po potvrdení rozhodnutia ústavným súdom podal sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva (ďalej „ESĽP“) pre porušenie svojho práva na slobodu prejavu zaručenú v článku 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“).
Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva
Strany sa v prípade zhodli v tom, že sťažovateľov trest za pohŕdanie súdom predstavoval zásah do jeho práva na slobodu prejavu, že tento zásah bol stanovený zákonom a taktiež sledoval legitímny cieľ zachovania autority súdnictva. Bolo potrebné posúdiť kritérium nevyhnutnosti zásahu do výkonu slobody prejavu.
Vnútroštátny súd, ktorý pokutu uložil, svoje rozhodnutie oprel o rozsudok ESĽP vo veci Žugić proti Chorvátsku. V tomto prípade sťažovateľ s právnickým vzdelaním sa v odvolaní vyjadril, že súd na hlavnom pojednávaní komunikoval s účastníkmi nesprávnym spôsobom a že sa sudkyňa správala nekompetentne a neznalo veci. Aj v tomto prípade bola sťažovateľovi uložená pokuta za pohŕdanie súdom. ESĽP v tomto prípade porušenie článku 10 Dohovoru nekonštatoval, keďže vo svetle okolností vyhodnotil, že zámerom pána Žugića bolo uraziť osobu sudkyne. Prípad pána Simića však ESĽP vyhodnotil odlišne.
Všeobecné princípy na posúdenie nevyhnutnosti zásahu do výkonu slobody prejavu v tomto konkrétnom kontexte boli formulované vo veci Radobuljac proti Chorvátsku. ESĽP stanovil podmienky pre hodnotenie komentárov a výrokov vyslovených v súdnych konaniach nasledovne: „Predovšetkým sa Súd musí pozrieť na sporný zásah vo svetle všetkých súvislostí, vrátane obsahu poznámok vznesených proti sťažovateľovi a kontextu, v ktorom boli urobené. Najmä musí určiť, či bol predmetný zásah „primeraný sledovaným legitímnym cieľom“ a či dôvody uvedené vnútroštátnymi orgánmi v odôvodnení sú „relevantné a dostatočné“. Súd sa pritom musí ubezpečiť, či vnútroštátne orgány uplatňovali normy, ktoré boli v súlade so zásadami obsiahnutými v článku 10, a navyše, či svoje rozhodnutia založili na prijateľnom posúdení relevantných skutočností.“[2]
V prípade pána Simića ESĽP poukázal na to, že kritické poznámky, ktoré vnútroštátne súdy považovali za urážlivé, zazneli zo strany sťažovateľa v rámci súdneho konania. Inými slovami, boli urobené na fóre, kde sa prirodzene očakáva, že práva klienta budú rázne obhajované, na rozdiel od kritiky vznesenej voči sudcovi na inom fóre, napríklad v médiách.[3] Široká verejnosť sa teda o nich nedozvedela. Domáce súdy však neprikladali tomuto kontextu dostatočnú váhu.
Na rozdiel od názoru vlády, podľa ESĽP sa vyjadrenia sťažovateľa nemohli interpretovať ako bezdôvodné osobné útoky s jediným úmyslom uraziť súd alebo sudcu. Jeho pripomienky totiž smerovali k spôsobu, akým súd druhého stupňa aplikoval pravidlá dokazovania v prípade jeho klienta. Aj keď je pravda, že tón napadnutých poznámok bol uštipačný alebo dokonca sarkastický, použitie takéhoto tónu v poznámkach o sudcoch sa už v predchádzajúcich prípadoch považovalo za zlučiteľné s článkom 10 Dohovoru.[4]
Advokáti zastávajú kľúčovú úlohu pri výkone spravodlivosti a budovaní dôvery v justíciu, čomu musí zodpovedať aj ich správanie a vystupovanie. Avšak, požiadavka dôstojného a čestného profesionálneho správania nemôže ísť na úkor oprávnenia a povinnosti advokátov účinne brániť záujmy svojich klientov. Preto ESĽP dospel k záveru, že argumenty uvádzané vnútroštátnymi súdmi na odôvodnenie zásahu do sťažovateľovho práva na slobodu prejavu neboli „relevantné a dostatočné“ a na základe toho ani nemožno povedať, že vnútroštátne súdy aplikovali štandardy, ktoré boli „v súlade so zásadami obsiahnutými v článku 10“ Dohovoru, resp. „nezaložili svoje rozhodnutia na prijateľnom posúdení relevantných skutočností“. ESĽP v závere konštatoval, že zásah do sťažovateľovho práva na slobodu prejavu nebol „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“ a preto došlo k porušeniu čl. 10 Dohovoru.
Rozhodnutie je redakčne krátené a upravované.
Rozhodnutie spracovala:
Mgr. Lucia Strečanská
Odbor medzinárodných vzťahov SAK
[1] 1. Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam. 2. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.
[2] Rozsudok vo veci Radobuljac proti Chorvátsku zo dňa 28. júna 2016, týkajúci sa sťažnosti č. 51000/11, § 57
[3] Pozri rozsudok vo veci Morice proti Francúzsku zo dňa 23. apríla 2015, sťažnosť č. 29369/10, § 137: „Pokiaľ ide „správanie sa v súdnej sieni“, keďže sloboda prejavu advokáta môže vyvolať otázky s ohľadom na právo jeho klienta na spravodlivý proces, zásada férovosti svedčí v prospech slobodnej, ba dokonca ráznej výmeny argumentov medzi stranami. Advokáti majú povinnosť „horlivo hájiť záujmy svojich klientov“, čo znamená, že sa niekedy musia rozhodnúť, či je v prospech veci namietať alebo sa sťažovať na konanie súdu.“
[4] Pozri rozsudok vo veci Gouveia Gomes Fernandes a Freitas e Costa proti Portugalsku zo dňa 29. marca 2011, č. 1529/08, §§ 48 – 51, podobne aj Morice proti Francúzsku zo dňa 23. apríla 2015, sťažnosť č. 29369/10, § 139: „Za okolností prípadu Gouveia Gomes Fernandes a Freitas e Costa proti Portugalsku sa použitie tónu, ktorý síce nebol urážlivý, ale uštipačný, či dokonca sarkastický, v poznámkach namierených na sudcov považovalo za zlučiteľné s článkom 10. Súd posudzuje poznámky v ich širšom kontexte, najmä s cieľom zistiť, či ich možno považovať za zavádzajúce alebo za bezdôvodný osobný útok a uistiť sa, že použité výrazy mali dostatočne úzku súvislosť s okolnosťami prípadu.“