Prof. JUDr. Margita Prokeinová, PhD. pôsobí na Katedre trestného práva, kriminológie a kriminalistiky Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Je autorkou viacerých odborných a vedeckých domácich aj zahraničných diel, pravidelne sa aktívne zúčastňuje na vedeckých medzinárodných konferenciách. Z projektovej činnosti viedla vedecké projekty VEGA 1/4575/07 a APVV 16-0471 a je členkou Komisie VEGA.
Sexuálne útoky na osobách s mentálnym postihnutím predstavujú jednu z najzávažnejších, no zároveň najmenej viditeľných foriem násilia v spoločnosti. Zraniteľnosť týchto osôb ich často robí ľahkým terčom, pričom mnohé prípady zostávajú nenahlásené alebo sú ignorované. Tento článok sa venuje hmotnoprávnym aspektom posudzovania právnej kvalifikácie konania páchateľa, ktoré spočíva v sexuálnych útokoch na osobách s mentálnym postihnutím.
Úvod
Sexuálne útoky voči osobám s mentálnym postihnutím sú mimoriadne vážnou problematikou, ktorá si vyžaduje komplexné porozumenie a citlivý prístup. Títo ľudia patria medzi zraniteľné skupiny obyvateľstva, a preto sú neraz vystavovaní riziku násilia, vrátane sexuálneho útoku. V zmysle § 2 ods. 1 písm. c) bod 3. zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o obetiach trestných činov“) spadajú takéto osoby do kategórie obzvlášť zraniteľných obetí. V tomto ustanovení síce nie je vyslovene uvedený pojem „osoba s mentálnym postihnutím“, ale „osoba so zdravotným postihnutím“, čo predstavuje širší pojem zahrňujúci i mentálne postihnutie. Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím definuje osoby so zdravotným postihnutím ako osoby s dlhodobými telesnými, mentálnymi, intelektuálnymi alebo zmyslovými postihnutiami, ktoré v súčinnosti s rôznymi prekážkami môžu brániť ich plnému a účinnému zapojeniu do spoločnosti na rovnakom základe s ostatnými (317/2010 Z. z., čl. 1). Takisto je okrem iných obzvlášť zraniteľnou obeťou aj obeť niektorého z trestných činov proti ľudskej dôstojnosti (zahrňujúce tzv. sexuálne trestné činy) podľa § 2 ods. 1 písm. c) bod 4 Zákona o obetiach trestných činov.
Osoby s mentálnym postihnutím sú bezpochyby vystavené vyššiemu riziku sexuálneho útoku z viacerých dôvodov, či už je to závislosť na druhých, neschopnosť rozpoznať nebezpečenstvo, čo im bráni adekvátne reagovať alebo vyhľadať pomoc, sociálna izolácia, ktorá ich robí viac zraniteľných voči útokom, ľahšia manipulovateľnosť s nimi atď. Zvýšenie povedomia o problematike sexuálnych útokov na osoby s mentálnym postihnutím je kľúčové pre zmenu spoločenského postoja a zvýšenie citlivosti voči tejto téme. Ide o závažný problém, ktorý si vyžaduje špeciálny prístup nielen z pohľadu sociálnej a zdravotnej starostlivosti, ale aj z právneho hľadiska. V článku sa práve zameriame na problematiku hmotnoprávnych aspektov ̶ na posudzovanie právnej kvalifikácie konania páchateľa, ktoré spočíva v sexuálnych útokoch na osobách s mentálnym postihnutím.
- Sexuálne zneužitie osoby s mentálnym postihnutím
Trestný čin sexuálneho zneužívania je upravený v druhej hlave v druhom diele pod názvom trestné činy proti ľudskej dôstojnosti. Okrem tohto trestného činu sú jeho súčasťou aj trestné činy znásilnenia, sexuálneho násilia a súlože medzi príbuznými. Trestný čin sexuálneho zneužívania je upravený až v štyroch paragrafových ustanoveniach ̶ § 201, § 201a, § 201b a § 202 Trestného zákona. Na účely tohto článku sa zameriame len na jeho všeobecnú právnu úpravu v zmysle § 201 Trestného zákona.[1] Skutková podstata tohto ustanovenia je v tomto znení:
„(1)Kto vykoná súlož s osobou mladšou ako pätnásť rokov alebo kto takú osobu iným spôsobom sexuálne zneužije, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až desať rokov.
(2) Odňatím slobody na sedem rokov až dvanásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku1
a) závažnejším spôsobom konania,
b) na chránenej osobe,
c) z osobitného motívu, alebo
d) spoločným konaním najmenej dvoch osôb.
(3) Odňatím slobody na dvanásť rokov až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku1a
a) spôsobí ním ťažkú ujmu na zdraví, alebo
b) bezprostredne ním ohrozí život dieťaťa.
(4) Odňatím slobody na pätnásť rokov až dvadsať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku1
a) a spôsobí ním smrť, alebo
b) za krízovej situácie.“
Na to, aby mohla byť naplnená objektívna stránka, musí dôjsť k súloži alebo k inému spôsobu sexuálneho zneužitia[2] na osobe mladšej ako pätnásť rokov, a to bez známok násilia, hrozby bezprostredného násilia alebo nezneužitia bezbrannosti. Ak je obeťou osoba s mentálnym postihnutím a má viac ako pätnásť rokov, ale rozumovo je na úrovni napríklad päťročného dieťaťa, absentuje predmet útoku, ktorý je v tejto skutkovej podstate stanovený obligatórne. Z toho dôvodu nemôže byť naplnená skutková podstata trestného činu sexuálneho zneužívania podľa § 201 Trestného zákona, keďže sa vyžaduje skutočný vek osoby.[3] Za predpokladu, že by išlo o maloleté štrnásťročné dievča s mentálnym postihnutím a dobrovoľne súhlasila s vykonaním súlože s osobou opačného pohlavia staršou ako pätnásť rokov,[4] je potrebné na správnu kvalifikáciu skutku zistiť, či chápala význam páchateľovho konania, resp. si uvedomovala protiprávnosť jeho závažného konania. Ak tomu tak nebolo, potom páchateľ zneužil stav jej bezbrannosti[5] v dôsledku čoho takéto konanie nevykazuje prvok sexuálneho zneužívania, ale môžeme hovoriť o znásilnení. V stave bezbrannosti sa nachádzajú aj osoby, ktoré síce vnímajú danú situáciu, ale ich duševné a rozumové schopnosti nie sú na takej úrovni, aby si ju dokázali dostatočne vyhodnotiť (konanie páchateľa nevnímajú ako niečo, čo by im ubližovalo) a primerane, logicky a účinne na ňu reagovať.[6] V takom stave zrejme nebola poškodená maloletá A. M., s ktorou vykonal pohlavný styk druh jej matky, hoci vedel, že maloletá ešte nedovŕšila pätnásť rokov svojho veku a že trpí duševnou poruchou trvalého charakteru ̶ mentálnou retardáciou stredne ťažkého stupňa s významnou poruchou správania. Samosudca Okresného súdu Pezinok skutok kvalifikoval ako zločin sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c), písm. f) Trestného zákona, pretože išlo o blízku osobu a zároveň aj o chorú osobu.[7] Obdobne posúdil skutok v bode 2 aj samosudca Okresného súdu Stará Ľubovňa, kde iným spôsobom sexuálne zneužil maloletú V. Č. brat napriek tomu, že mal vedomosť o tom, že je jeho sestrou, že v čase skutku nedovŕšila pätnásť rokov svojho veku a trpela duševnou chorobou, a to stredne ťažkou mentálnou retardáciou.[8] Na základe týchto súdnych rozhodnutí nemáme informácie o povahe vykonaných dôkazov predovšetkým z hľadiska riešenia otázky zneužitia stavu bezbrannosti. Preto možno len veriť a nádejať sa, že súdy správne vyhodnotili situáciu berúc do úvahy aj eventuálnu možnosť prítomnosti tzv. psychickej bezbrannosti,[9] že maloleté osoby napriek stredne ťažkej mentálnej retardácii, ktorou trpeli, dokázali v oboch prípadoch dostatočne chápať význam konania páchateľov a taktiež dokázali vyhodnotiť dôsledky ich konania, na základe čoho nedošlo k zneužitiu bezbrannosti.
Záverom k tejto časti článku môžeme konštatovať, že predmetom útoku sexuálneho zneužívania môže byť aj osoba mladšia ako pätnásť rokov s mentálnym postihnutím, pokiaľ nebola v stave bezbrannosti s ohľadom na jej mentálny postih (zneužitie bezbrannosti je súčasťou trestných činov znásilnenia a sexuálneho násilia). Samozrejme, z tohto hľadiska musí absentovať aj znak násilia alebo hrozby bezprostredného násilia, pretože tieto znaky taktiež nie sú súčasťou základnej skutkovej podstaty trestného činu sexuálneho zneužívania, ale opäť prináležia k znásilneniu a sexuálnemu násiliu.
2. Znásilnenie a sexuálne násilie voči osobe s mentálnym postihnutím
Znásilnenie, ako si možno vyvodiť z názvu tohto trestného činu obsahuje v sebe znak násilia, okrem toho je súčasťou spôsobu konania aj hrozba bezprostredného násilia alebo zneužitie bezbrannosti. Na naplnenieobjektívnej stránky sa teda vyžaduje donútenie ženy k súloži násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia alebo zneužitie jej bezbrannosti na taký čin. Celá skutková podstata trestného činu znásilnenia podľa § 199 Trestného zákona je v tomto znení:
„(1) Kto násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia donúti ženu k súloži alebo kto na taký čin zneužije jej bezbrannosť, potrestá sa odňatím slobody na päť rokov až desať rokov.
(2) Odňatím slobody na sedem rokov až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1
a) závažnejším spôsobom konania,
b) na chránenej osobe,
c) z osobitného motívu,
d) na žene vo výkone väzby alebo vo výkone trestu odňatia slobody, alebo
e) spoločným konaním najmenej dvoch osôb.
(3) Odňatím slobody na pätnásť rokov až dvadsať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a
a) spôsobí ním ťažkú ujmu na zdraví, alebo
b) bezprostredne ním ohrozí život dieťaťa.
(4) Odňatím slobody na dvadsať rokov až dvadsaťpäť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1
a) a spôsobí ním smrť, alebo
b) za krízovej situácie.“
Dôležité je pripomenúť, že pri zneužití bezbrannosti je nevyhnutné, aby sa žena do tohto stavu dostala sama alebo pod vplyvom okolností, ktoré páchateľ sám nevyvolal. Takou okolnosťou je aj duševná porucha, v dôsledku ktorej žena nechápe zmysel konania páchateľa a nie je tak schopná posúdiť potrebu odporu proti súloži, resp. iným sexuálnym praktikám (v prípade sexuálneho násilia). Takáto poškodená osoba nie je schopná prejaviť dostatočne jednoznačne svoju vôľu a dať svoj nesúhlas s konaním páchateľa zreteľne najavo z dôvodu, že nevie rozumovo posúdiť, že zo strany páchateľa ide o neprípustné, protiprávne konanie, že sa deje niečo nesprávne a že sa má brániť.[10]
Je potrebné rozlišovať medzi sexuálnym zneužívaním spáchanom vo forme súlože a znásilnením, kde následkom konania je tiež súlož. Ako sme už uviedli, pri sexuálnom zneužívaní ide o dobrovoľnú súlož, teda bez známok násilia, hrozby bezprostredného násilia alebo nezneužitia bezbrannosti. V rámci trestného činu znásilnenia sa zameriame na problematiku zneužitia bezbrannosti, pričom stále vychádzame z rámca, že predmetom útoku je maloleté štrnásťročné dievča s mentálnym postihnutím. Ak ide o taký stupeň mentálneho postihnutia, že v dôsledku tejto trvalej duševnej poruchy poškodená osoba nevníma konanie páchateľa tak, že by jej ubližoval, že by robil niečo, čo je v rozpore so záujmami spoločnosti, a preto sa mu ani neprieči, dokonca aj keď s páchateľom spolupracuje, nemožno to hodnotiť ako dobrovoľnú súlož. K násiliu síce nedošlo, ani k hrozbe bezprostredného násilia, ale bola zneužitá bezbrannosť, keď je preukázaný páchateľov úmysel vykonať súlož na maloletej poškodenej práve z dôvodu využitia jej mentálneho postihnutia. Preto neprichádza do úvahy trestný čin sexuálneho zneužívania podľa § 201 Trestného zákona, ale skutok má byť kvalifikovaný ako zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a), písm. f) Trestného zákona, keďže ide o dieťa[11] a zároveň aj o chorú osobu.[12] Oporou je aj český judikát v znení: „Jednání pachatele spočívající ve vykonání pohlavního styku na dítěti mladším patnácti let při současném zneužití bezbrannosti této oběti naplňuje znaky trestného činu znásilnění podle § 185 tr. zákoníku, a nikoli jen znaky trestného činu pohlavního zneužití podle § 187 tr. zákoníku. V případě znásilnění spáchaného zneužitím bezbrannosti dítěte mladšího patnácti let není použití kvalifikované skutkové podstaty podle § 185 odst. 1 alinea 2, odst. 3 písm. a) tr. zákoníku vyloučeno, neboť nejde o případ, na který dopadá zákaz dvojího přičítání téže okolnosti. Tento zákaz podle § 39 odst. 4 tr. zákoníku se totiž vztahuje výhradně k ukládání trestu.“[13]
Tak ako znásilnenie i sexuálne násilie je sprevádzané násilím, hrozbou bezprostredného násilia alebo zneužitím bezbrannosti. Pri sexuálnom násilí však nie je následkom donútenie k súloži, ale donútenie k orálnemu styku, análnemu styku alebo k iným sexuálnym praktikám. Skutková podstata trestného činu sexuálneho násilia podľa § 200 Trestného zákona je v tomto znení:
„(1) Kto násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia donúti iného k orálnemu styku, análnemu styku alebo k iným sexuálnym praktikám alebo kto na taký čin zneužije jeho bezbrannosť, potrestá sa odňatím slobody na päť rokov až desať rokov.
(2) Odňatím slobody na sedem rokov až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1
a) závažnejším spôsobom konania,
b) na chránenej osobe,
c) z osobitného motívu,
d) na osobe vo výkone väzby alebo vo výkone trestu odňatia slobody, alebo
e) spoločným konaním najmenej dvoch osôb.
(3) Odňatím slobody na pätnásť rokov až dvadsať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a
a) spôsobí ním ťažkú ujmu na zdraví, alebo
b) bezprostredne ním ohrozí život dieťaťa.
(4) Odňatím slobody na dvadsať rokov až dvadsaťpäť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1
a) a spôsobí ním smrť, alebo
b) za krízovej situácie.“
Opäť treba zisťovať, či poškodená osoba je alebo nie je schopná prejaviť dostatočne jednoznačne svoju vôľu a dať svoj nesúhlas s konaním páchateľa zreteľne najavo, či vôbec chápe význam páchateľovho konania z dôvodu svojho mentálneho postihu. Ak pôjde o maloletú osobu (o čom má páchateľ vedomosť), ktorá je schopná napriek takémuto postihnutiu pochopiť konanie páchateľa a svoj prípadný nesúhlas s týmto konaním dať dostatočne zreteľne najavo, v tom prípade nepôjde z tohto hľadiska o stav bezbrannosti. Ak absentovalo aj násilie alebo hrozba bezprostredného násilia, bude potrebné takýto skutok kvalifikovať ako zločin sexuálneho zneužívania (spáchaného vo forme iného spôsobu sexuálneho zneužívania) podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona. Ako sme už uviedli, kvalifikovanú skutkovú podstatu v rámci ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. f) Trestného zákona použijeme len v prípade, keď páchateľ spáchal trestný čin v súvislosti s jej zdravotným stavom. Ak sa dokazovaním preukáže páchateľov úmysel vykonať konanie zodpovedajúce sexuálnemu násiliu na poškodenej práve z dôvodu využitia jej mentálneho postihnutia, v dôsledku ktorého nechápe význam páchateľovho konania, a zároveň bol trestný čin spáchaný v súvislosti s jej vekom, skutok potom treba kvalifikovať ako zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a), písm. f) Trestného zákona, keďže ide o dieťa a zároveň o chorú osobu.
Vylúčený nie je ani jednočinný súbeh trestných činov znásilnenia a sexuálneho násilia. Takto vo svojom rozhodnutí postupoval napríklad Krajský súd v Prešove,[14] keď obžalovaného A. B. uznal za vinného zo zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, s poukazom na § 139 ods. 1 písm. f) Trestného zákona. V tomto prípade obžalovaný – opatrovateľ v ústavnom zariadení zneužil mentálne postihnutie poškodenej J. G., ktorá bola právoplatným rozsudkom okresného súdu pozbavená spôsobilosti na právne úkony, tak, že v spoločenskej miestnosti, kde boli v tom čase sami, vykonal s ňou orálny styk, análny styk a následne aj súlož. Na spáchanie týchto dvoch trestných činov v jednočinnom súbehu obžalovaný zneužil bezbrannosť ženy, pretože skutok bol spáchaný na chránenej osobe – chorej osobe. Krajský súd v Prešove postupoval v súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd SR“), kde obsahom právnej vety je: „Znásilnenie a sexuálne násilie je síce motivačne homogénnym konaním páchateľa, ktoré je zamerané na dosiahnutie vlastného sexuálneho uspokojenia, a to prostredníctvom prinútenia (násilím, jeho hrozbou, alebo využitím bezbrannosti) poškodenej osoby k sexuálnym praktikám alebo k súloži, a narúša druhovo rovnaký objekt, no tento objekt je diferencovaný ochranou jeho špecifických foriem v dvoch rôznych ustanoveniach, čo nemožno prehliadať. Preto ak páchateľ prinúti násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia ženu k súloži a tiež k inej sexuálnej praktike alebo ak na tento čin zneužije jej bezbrannosť, a tieto sexuálne praktiky (zahŕňajúce súlož) strieda, kumuluje alebo ich vykonáva v bezprostrednej nadväznosti, ide o jednočinný súbeh týchto dvoch trestných činov, čo napokon vyplýva aj z rozhodovacej praxe najvyššieho súdu (R 119/2014 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2014)… Ad marginem (na okraj) dovolací súd poznamenáva, že zákonodarca vymedzením skutkovej podstaty trestného činu sexuálneho násilia v trestnoprávnej norme jednoznačne vyjadril potrebu chrániť spoločnosť nielen pred konaním, ktoré znamená najvyššiu formu zásahu do slobody sexuálneho života (teda donútením k súloži), ale tiež pred donútením k iným sexuálnym praktikám, ako kvalitatívne a možnými následkami odlišnej (nie však menej významnej) formy takéhoto zásahu. Rešpektujúc uvedené nemožno tak závažné narušenie ľudskej dôstojnosti, k akému došlo aj v prejednávanej veci, bagatelizovať jeho prehliadaním, resp. subsumovaním pod nižšie štádiá trestnej činnosti (prípravu, pokus) a znižovať tak význam jeho dopadu na poškodenú osobu, a fortiori (tým skôr), že za oba trestné činy bola zákonodarcom stanovená rovnaká trestná sadzba.“[15]
2.1 Čo treba rozumieť pod bezbrannosťou
Pre komplexnosť si bližšie objasníme, čo treba rozumieť pod bezbrannosťou, pretože, ako sme už uviedli, Trestný zákon tento pojem nedefinuje. V rámci výkladových pojmov sa zmieňuje o stave bezbrannosti len v súvislosti s definovaním násilia v § 122 ods. 7 Trestného zákona: „Trestný čin je spáchaný násilím, ak páchateľ použije na jeho spáchanie fyzické násilie proti telesnej integrite inej osoby alebo ak je spáchaný na osobe, ktorú páchateľ uviedol do stavu bezbrannosti ľsťou, alebo ak páchateľ použil násilie proti veci iného.“ Stav bezbrannosti je v uvedenom ustanovení ponímaný len ako forma násilného konania za predpokladu, že páchateľ do stavu bezbrannosti uviedol obeť trestného činu ľsťou. Z uvedenej definície vyplýva, že ak páchateľ napríklad ženu opije alebo jej nebadane nasype do nápoja uspávací prášok, jeho konanie treba posúdiť tak, že konal násilím, pretože uviedol ženu do stavu bezbrannosti ľsťou. Ak je žena napríklad v stave opitosti v dôsledku nadmernej konzumácie alkoholu bez pričinenia páchateľa, pričom nevládze klásť odpor, keď na nej vykonáva súlož, tak zneužil stav jej bezbrannosti. Komentár k Trestnému zákonu uvádza, že o zneužitie bezbrannosti ide vtedy, ak sa žena bez pričinenia páchateľa nachádza v takom stave, v ktorom vzhľadom na okolnosti činu nie je schopná prejaviť svoju vôľu, prípadne nie je schopná klásť odpor voči páchateľovmu konaniu, napríklad z dôvodu bezvedomia, hlbokého spánku, nadmernej konzumácie alkoholu alebo omamných látok alebo ide o ženu trpiacu duševnou chorobou, pre ktorú nechápe význam páchateľovho konania.[16] Podľa judikátu Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len „Najvyšší súd ČR) je definícia bezbrannosti chápaná tak, že: „V případě této skutkové podstaty je pojem bezbrannosti chápán v jejím nejširším smyslu. Jednak se může jednat o bezbrannost, která předpokládá celkovou odevzdanost se pachateli bez jakýchkoli známek projevu vlastní vůle či schopnosti na požadavky obviněného jakkoli reagovat. Jedná se zde o takový stav bezbrannosti, kdy se oběť nachází v situaci, již sama nevnímá, a tudíž není schopna jakéhokoli vlastního úsudku, a tedy ani jakkoli ovlivnit jednání pachatele. V takovém stavu se nachází člověk, který je např. v bezvědomí, v mdlobách nebo v silném obluzení alkoholem, při němž zcela nevnímá situaci kolem sebe, v hypnotickém spánku, v umělém spánku nebo hlubokém spánku, pod vlivem drog, které ho zcela zbavily vlády nad sebou samým, anebo v obdobném stavu způsobeném chorobou a pod. Jde o stav, v němž si oběť vůbec neuvědomuje, co se s ní děje, a proto ani nemůže hodnotit situaci, ve které u ní dochází k pohlavnímu styku s pachatelem. Tuto bezbrannost lze označit za celkovou či absolutní. Ve stavu bezbrannosti se však nacházejí i osoby, které sice vnímají okolní svět, avšak jejich duševní a rozumové schopnosti nejsou na takové úrovni nebo takového stavu, aby si ve své mysli dokázaly situaci, v níž se nacházejí, dostatečně přiléhavě ze všech souvislostí vyhodnotit a přiměřeně, logicky a účinně na ni reagovat. Tak tomu obvykle bývá např. u osob trpících duševní chorobou, pro niž nechápou význam pachatelova jednání, anebo u dětí či osob mentálně zaostalých, které nemají dostatečné znalosti a zkušenosti, aby byly schopny posoudit význam odporu proti vynucovanému pohlavnímu styku a pod. V takových případech bezbrannosti se jedná o psychickou bezbrannost, v důsledku níž oběť často nechápe, co se po ní požaduje, resp. co je smyslem jednání pachatele, nebo není způsobilá vůbec domyslet a vyhodnotit důsledky takového jednání atd. Kromě této absolutně chápané bezbrannosti se však oběť může nacházet i ve stavu, kdy je bezbranná nikoli proto, že zcela nevnímá svět kolem sebe nebo není způsobilá chápat význam pachatelova jednání, ale proto, že ač ví, co se s ní děje, není schopna se buď vůbec, anebo účinně bránit, přestože by tak učinit chtěla. V takovém stavu bezbrannosti je osoba spoutaná nebo osoba s fyzickou vadou omezující její hybnost, osoba upoutaná na lůžku nebo na vozíku, osoba ochrnutá, vysílená nemocí nebo přestárlá a pod. Jedná se tedy o stav, při němž oběť není schopna vzdorovat nepřijatelnému chování pachatele pro nedostatek tělesných sil a schopností. V důsledku tohoto stavu je taková osoba fyzicky bezbranná, a vzhledem k tomu že takový fyzický stav vždy ovlivňuje i psychiku uvedeným způsobem handicapované osoby, je třeba přihlížet i k tomu, že stav její tělesné bezbrannosti může způsobovat i její bezbrannost psychickou. Za bezbrannost se však nepovažuje stav poškozené osoby, která je sice nezletilá, ale natolik fyzicky a duševně vyspělá, že je schopna pochopit jednání pachatele a svůj případný nesouhlas s tímto jednáním dát dostatečně zřetelně najevo.“[17]
V stave bezbrannosti sa teda nachádzajú i osoby, ktoré síce majú vnímacie schopnosti, ale v dôsledku svojich duševných a rozumových schopností nechápu význam páchateľovho konania. „Znak bezbrannosti poškozené trestným činem znásilnění podle § 185 odst. 1 alinea 2 TZ může být naplněn i v důsledku jejího velmi nízkého věku (např. pět let), vzhledem k němuž nebyla schopna adekvátně projevit svou vůli, pochopit jednání pachatele a bránit se mu, i když netrpěla duševní poruchou, měla pozitivní vztah k pachateli a jeho jednání nevnímala jako něco, co by jí ubližovalo.“[18]
Záver
Osoby s mentálnym postihnutím sú v našom právnom systéme považované za obzvlášť zraniteľné osoby. To znamená, že potrebujú dodatočnú právnu ochranu, aby sa plne zabezpečila ochrana a rešpektovanie ich práv. Istý pokrok v tomto smere priniesla novela Trestného poriadku zákon č. 274/2017 Z. z., ktorým sa zaviedla do § 2 ods. 21 zásada ochrany práv poškodeného, ktorá je v tomto znení: „Orgány činné v trestnom konaní a súd sú povinné v priebehu celého trestného konania umožniť poškodenému plné uplatnenie jeho práv, o ktorých ho treba riadne, vhodným spôsobom a zrozumiteľne poučiť. Trestné konanie sa musí viesť s potrebnou ohľaduplnosťou k poškodenému a rodinným príslušníkom obete podľa osobitného zákona. Treba zohľadniť jeho osobnú situáciu a okamžité potreby, vek, pohlavie, prípadné zdravotné postihnutie a jeho vyspelosť a zároveň plne rešpektovať jeho fyzickú, mentálnu a morálnu integritu. Ustanovenia osobitného zákona o právach obetí trestných činov tým nie sú dotknuté.“ Mentálne postihnutí ľudia sú často zraniteľnejší a môžu byť ľahšie zneužití alebo manipulovaní. V článku sme sa zamerali na skupinu tzv. sexuálnych trestných činov, kde ich obeťami sú neraz práve takýto ľudia. Pri posudzovaní prípadov sexuálnych útokov na mentálne postihnutých osobách sa zohľadňujú špecifické okolnosti, ako sú schopnosť obete rozpoznať povahu a význam páchateľovho konania a jej schopnosť prejaviť svoju vôľu, prípadne klásť odpor. To sú dôležité ukazovatele na správnu kvalifikáciu skutku, či pôjde o trestný čin znásilnenia, prípadne sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania pokiaľ ide o poškodenú (chorú) osobu mladšiu ako pätnásť rokov. Ak páchateľ na vykonanie súlože zneužil bezbrannosť takejto obete v dôsledku jej mentálneho postihu a trestný čin spáchal v súvislosti s jej vekom, právnou kvalifikáciou bude spáchanie zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods.1 písm. a), písm. f) Trestného zákona, keďže ide o dieťa a zároveň aj o chorú osobu. Obdobne tomu tak bude aj v prípade konania páchateľa napríklad vo forme iných sexuálnych praktík, kedy už pôjde o zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. a), písm. f) Trestného zákona. Mimochodom, tieto dva trestné činy môžu byť spáchané aj v jednočinnom súbehu. V článku sme si judikátom tiež priblížili pojem „bezbrannosť“, keďže jeho legálnu definíciu Trestný zákon neobsahuje. Za situácie, keď úroveň mentálneho postihu osoby mladšej ako pätnásť rokov nespĺňa atribúty zneužitia bezbrannosti (chápe význam páchateľovho konania a svoj prípadný nesúhlas s týmto konaním vie dať dostatočne zreteľne najavo), respektíve chýba znak násilia alebo hrozby bezprostredného násilia,[19] právnou kvalifikáciou bude spáchanie zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods.1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods.1 písm. f) Trestného zákona, pokiaľ bol trestný čin spáchaný v súvislosti s jej chorobou a páchateľ si bol vedomý aj jej veku. Osobitný kvalifikačný pojem chránená osoba – dieťa podľa § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona sa však pri tomto trestnom čine nepoužije, pretože takýto predmet útoku je súčasťou základnej skutkovej podstaty. V súhrne teda môžeme konštatovať, že nie každé mentálne postihnutie musí automaticky znamenať stav bezbrannosti. Treba to starostlivo posúdiť na podklade znaleckého posudku, aby bol skutok správne a spravodlivo právne kvalifikovaný orgánom činným v trestnom konaní a súdom. Treba si však uvedomiť nepopierateľnosť toho, že v každom prípade ide o chránenú osobu – chorú osobu, ak má diagnostikovaný napríklad mentálny postih a trestný čin bol spáchaný v súvislosti s jej stavom, čo má, samozrejme, za následok prísnejší trestný postih pre páchateľa. Záleží len na jeho stupni, či takto postihnutá osoba bola v dôsledku neho v stave bezbrannosti alebo nie. Je to jeden z dôležitých faktorov pre rozhodnutie súdu, či pôjde o znásilnenie, respektíve sexuálne násilie alebo sexuálne zneužívanie.
Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe zmluvy č. APVV 16-0471.
RESUMÉ
Sexuálne útoky na osobách s mentálnym postihnutím
Problematika sexuálnych útokov na osobách s mentálnym postihnutím nie je doménou spoločnosti v tom zmysle, že nejde o otázku, ktorá by bola široko diskutovaná alebo viditeľná vo verejnom diskurze. Tento problém je často podceňovaný, čo prispieva k jeho prehliadaniu. V dôsledku stigmatizácie sú osoby s mentálnym postihnutím vystavené vyššiemu riziku násilia a zneužitia. Veľa prípadov je aj latentných, ostávajú nenahlásené alebo neodhalené. Dôvody tkvejú v obmedzenej schopnosti obetí rozpoznať a komunikovať, že boli sexuálne napadnuté, ako aj strach z nedôvery alebo nepochopenia zo strany okolia. V súvislosti s tým sa autorka v článku koncentruje na otázku, či mentálny postih vždy predstavuje stav bezbrannosti, pretože je to tiež dôležitý ukazovateľ na posúdenie skutku, či došlo k spáchaniu trestného činu znásilnenia, prípadne sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania, pokiaľ by bola obeťou osoba s mentálnym postihnutím mladšia ako pätnásť rokov.
SUMMARY
Sexual Assaults on Persons with Mental Disorders
The issue of sexual assaults on persons with mental disorders is not of a main concern to the society in a sense that it is not widely discussed or visible in public discourse. This problem is often underestimated, which contributes to it being overlooked. As a consequence of mental health-related stigma, persons with mental disorders are exposed to a greater risk of violence and abuse. Many cases are also latent, remaining unreported or undetected due to the limited ability of victims to recognize and communicate that they have been sexually assaulted, as well as due to fear of mistrust or being misunderstood by other people. In this context, the author focuses on the question whether a mental disorder always constitutes a state of helplessness because this is also an important indicator for assessing whether a crime of rape, sexual violence or sexual abuse has been committed in cases where the victim would be a person with a mental disorder under the age of fifteen.
ZUSAMMENFASSUNG
Sexuelle Übergriffe an Personen mit mentaler Behinderung
Die Problematik sexueller Übergriffe an Personen mit mentaler Behinderung ist kein Einflussbereich der Gesellschaft in dem Sinne, dass es dabei um eine Frage geht, die breit diskutiert oder im öffentlichen Diskurs sichtbar wäre. Dieses Problem wird oft unterschätzt, was dazu beigetragen hat, dass es übersehen wird. Infolge der Stigmatisierung sind Personen mit mentaler Behinderung einem höheren Risiko der Gewalt oder des Missbrauchs ausgesetzt. Viele von diesen Fällen sind sogar latent, sie werden gar nicht angezeigt oder sie bleiben nicht aufgedeckt. Die Gründe liegen in der eingeschränkten Wahrnehmungs- und Unterscheidungsfähigkeit der Opfer und in deren mangelnden Fähigkeit klar zu kommunizieren, dass sie sexuell angegriffen worden sind und weiter ist es ihre Angst vor Mistrauen oder Unverständnis seitens der Umgebung. Im Zusammenhang damit konzentriert sich die Autorin im Artikel auf die Frage, ob die mentale Behinderung jeweils auch einen Schutzlosigkeitszustand bedeutet, weil es auch ein wichtiges Anzeichen für die Beurteilung der Tat in dem Sinne ist, ob die Straftat der Vergewaltigung eventuell der sexuellen Gewalt oder des sexuellen Missbrauches begangen wurde in dem Fall, wenn die Opfer eine Person mit mentaler Behinderung im Alter unter fünfzehn Jahren wäre.
[1] Bližšie k tomu pozri PROKEINOVÁ, M. – LACIAK, O.: Sexuálne zneužívanie detí a zverených osôb a trestnoprávna ochrana obetí trestných činov. 1. vyd. Bratislava: Wolters Kluwer SR s. r. o., 2021, s. 25 − 32.
[2] Za iný spôsob sexuálneho zneužitia možno považovať napríklad ohmatávanie prsníkov alebo pohlavných orgánov, bozkávanie prirodzenia, orálny, análny styk a iné sexuálne praktiky. BURDA, E. – ČENTÉŠ, J. – KOLESÁR, J. – ZÁHORA, J. a kol.: Trestný zákon. Osobitná časť. Komentár. II. diel. 1. vyd. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 426 − 427.
[3] Tomu, ako treba kvalifikovať skutok v takýchto prípadoch sa budeme zaoberať v ďalšej časti článku.
[4] Treba vychádzať z § 22 ods. 2 Trestného zákona: „Pre trestný čin sexuálneho zneužívania podľa § 201 nie je trestne zodpovedný, kto v čase spáchania činu nedovŕšil pätnásty rok svojho veku.“
Tým, že na Slovensku je určená hranica legálneho sexu od pätnásť rokov, z toho dôvodu je posunutá veková hranica trestnej zodpovednosti pri trestnom čine sexuálneho zneužívania podľa § 201 Trestného zákona na pätnásť rokov. Obdobne je tomu tak aj v prípade § 201b Trestného zákona.
[5] Pojem „bezbrannosť“ Trestný zákon nedefinuje, definuje len bezbrannú osobu, ktorou sa rozumie osoba, ktorá vzhľadom na svoj vek, zdravotný stav, okolnosti činu alebo okolnosti na strane páchateľa nemala nádej účinne sa ubrániť pred jeho útokom (§ 127 ods. 7 Trestného zákona).
[6] Uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 19. 06. 2019, sp. zn. 3 Tdo 457/2019.
[7] Trestný rozkaz Okresného súdu Pezinok z 15. 02. 2021, sp. zn. 39T/6/2021.
Pojmy „blízka osoba“ i „chorá osoba“ majú legálnu definíciu v § 127 ods. 4, ods. 5 a v § 127 ods. 6 Trestného zákona.
[8] Rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa zo 07. 08. 2023, sp. zn. 8T/36/2023.
[9] „Ve stavu bezbrannosti se však nacházejí i osoby, které sice vnímají okolní svět, avšak jejich duševní a rozumové schopnosti nejsou na takové úrovni nebo takového stavu, aby si ve své mysli dokázaly situaci, v níž se nacházejí, dostatečně přiléhavě ze všech souvislostí vyhodnotit a přiměřeně, logicky a účinně na ni reagovat. Tak tomu obvykle bývá např. u osob trpících duševní chorobou, pro niž nechápou význam pachatelova jednání, anebo u dětí či osob mentálně zaostalých, které nemají dostatečné znalosti a zkušenosti, aby byly schopny posoudit význam odporu proti vynucovanému pohlavnímu styku apod. V takových případech bezbrannosti se jedná o psychickou bezbrannost, v důsledku níž oběť často nechápe, co se po ní požaduje, resp. co je smyslem jednání pachatele, nebo není způsobilá vůbec domyslet a vyhodnotit důsledky takového jednání atd.“ Uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 19. 06. 2019, sp. zn. 3 Tdo 457/2019.
[10] Rozsudok Krajského súdu Prešov z 26. 09. 2023, sp. zn. 2 To/48/2022.
[11] Pri znásilnení na rozdiel od sexuálneho zneužívania nemáme v základnej skutkovej podstate vekovú limitáciu poškodenej osoby. Preto ak ide o znásilnenie dieťaťa, musíme ísť v tomto smere do kvalifikovanej skutkovej podstaty za predpokladu, že trestný čin bol spáchaný v súvislosti s vekom chránenej osoby (§ 139 ods. 2 Trestného zákona).
Dieťaťom sa rozumie osoba mladšia ako osemnásť rokov, ak Trestný zákon neustanovuje inak (§ 127 ods. 1 Trestného zákona). Definíciu dieťaťa upravuje aj Zákon o obetiach trestných činov v § 2 ods. 1 písm. c) v bode 1: „Dieťaťom sa rozumie osoba mladšia ako osemnásť rokov, a ak nie je vek osoby známy a existuje dôvod domnievať sa, že je dieťaťom, považuje sa za dieťa, až kým sa nepreukáže opak.“
[12] Ako už bolo naznačené, v súvislosti s § 139 ods. 1 Trestného zákona musíme mať vždy na zreteli aj ods. 2, v zmysle ktorého: „Ustanovenie odseku 1 sa nepoužije, ak trestný čin nebol spáchaný v súvislosti s postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby. “Páchateľ ak tedavykoná súlož na poškodenej práve v súvislosti s jej vekom a zároveň aj z dôvodu využitia jej mentálneho postihnutia, je namieste aplikovať § 139 ods. 1 písm. a), písm. f) Trestného zákona. Na margo § 139 ods. 2 Trestného zákona uvádzame judikát: „I. Ustanovenie § 18 Tr. zák. a ustanovenie § 139 ods. 2 Tr. zák. upravujú spôsob riešenia dvoch odlišných právnych otázok a to jednak otázku zavinenia vo vzťahu k okolnosti, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, a jednak ďalšiu podmienku použitia osobitného kvalifikačného pojmu chránenej osoby, spočívajúcu v súvislosti spáchania činu s postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby. Taká súvislosť musí byť daná nielen objektívne, ale z hľadiska páchateľa aj subjektívne. II. V zmysle § 139 ods. 2 Tr. zák. možno spáchanie činu voči (na) osobe vyššieho veku (§ 127 ods. 3, § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák.) považovať za okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, len pri úmyselnom trestnom čine. Zároveň sa vyžaduje, aby páchateľ vedel, že poškodený je osobou vyššieho veku a aby túto okolnosť subjektívne spájal s menším odporom alebo slabšou odvetou poškodeného, umocnením účinku trestného činu voči poškodenému, alebo inou okolnosťou, ktorá zakladá alebo podporuje rozhodnutie páchateľa spáchať trestný čin. Taká subjektívna súvislosť, primeraná postaveniu alebo stavu chránenej osoby, sa vyžaduje aj pri kvalifikačnom použití ostatných ustanovení uvedených v § 139 ods. 1 pod písmenami a) až d) a f) až i) Tr. zák.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 03. 12. 2013, sp. zn. 2 Tdo 65/2013, R 117/2014).
[13] Uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 12. 12. 2019, sp. zn. 15 Tdo 1154/2019.
[14] Rozsudok Krajského súdu Prešov z 26. 09. 2023, sp. zn. 2 To/48/2022.
[15] Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. 09. 2015, sp. zn. 4 Tdo 57/2014.
[16] BURDA, E. – ČENTÉŠ, J. – KOLESÁR, J. – ZÁHORA, J. a kol.: Trestný zákon. Osobitná časť. Komentár. II. diel. 1. vyd. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 416.
[17] Uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 19. 06. 2019, sp. zn. 3 Tdo 457/2019.
[18] Uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 31. 08. 2021, sp. zn. 7 Tdo 833/2021, R 15/2022.
[19] Tieto spôsoby konania nie sú súčasťou základnej skutkovej podstaty trestného činu sexuálneho zneužívania.