Právna teória, súdna prax a disciplinárne rozhodnutia
Sloboda prejavu ako pilier demokratickej spoločnosti je stále aktuálnou témou, ktorú rozvíja rozhodovacia prax reagujúca na rôzne situačné nuansy. Zámerom autorov je poskytnúť čitateľom prehľadný a ucelený obraz jedného z jej špecifických aspektov – slobody prejavu advokáta v súdnej sieni, a to z troch hľadísk – súdnej praxe, praxe disciplinárnych orgánov a rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva. Na základe judikatúry možno identifikovať „poľahčujúce a priťažujúce“ okolnosti, ktoré misku váh spravodlivosti priklonia buď na stranu ochrany slobody advokáta alebo na stranu ochrany autority súdnej moci. Jednotlivé kritériá určovania limitov slobody prejavu poskytujú možnosť vykonať test a vyhodnotiť, či advokát svojím prejavom hranice slobody prejavu prekročil, alebo nie. Prvá časť článku sa venuje problematike slobody prejavu z hľadiska súdnej praxe na Slovensku a v Českej republike, ako aj disciplinárnym rozhodnutiam. Druhá časť článku sa zameria na rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva.
JUDr. Peter Kerecman, PhD. je absolventom Právnickej fakulty UPJŠ a doktorandského štúdia v odbore trestné právo na Právnickej fakulte UK. Od roku 2000 vykonáva advokátsku prax v Košiciach. Je členom Tlačovej rady Slovenskej republiky, pôsobí ako externý poradca Ústavného súdu Slovenskej republiky. Publikuje od roku 1996, v roku 2001 získal cenu Nominant ceny Karola Planka, v roku 2006 Cenu Karola Planka. Je autorom monografií a odborných článkov uverejnených v Justičnej revue, Bulletine slovenskej advokácie a Právnom obzore z oblasti občianskeho práva hmotného i procesného, ústavného práva, trestného práva a obchodného práva. Je členom Amnesty International, Společnosti pro historii advokacie so sídlom v Prahe.
Mgr. Michaela Chládeková, PhD. je absolventkou Právnickej fakulty Paneurópskej vysokej školy a doktorandského štúdia v rámci študijného programu Európske štúdiá na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského so zameraním na problematiku ochrany ľudských práv v EÚ a humanitárnu pomoc. Pôsobí ako riaditeľka odboru medzinárodných vzťahov Slovenskej advokátskej komory. Problematike ľudských práv sa venuje ako certifikovaná tútorka a Info Point vzdelávacieho programu Rady Európy HELP (Human Rights Education for Legal Professionals), od roku 2025 ako členka Poradného výboru programu Rady Európy HELP.
Úvod
Sloboda prejavu patrí k pilierom demokratickej spoločnosti. Nezastupiteľnú úlohu zohráva aj v súdnom konaní v procese realizácie základného práva na súdnu ochranu, na naplnení ktorého sa podieľajú nielen sudcovia, ale aj advokáti. Limity ich slobody prejavu sú stanovené všeobecne (ako pre každého), ale aj osobitne (od iných odlišne) a to v záujme riadneho fungovania a ochrany autority súdnej moci ako aj v záujme naplnenia základného práva na súdnu ochranu strán v konaní. Zatiaľ čo u sudcov sú hranice slobody prejavu z týchto dôvodov stanovené prísnejšie,[1] u advokátov v súdnej sieni sú, naopak, v záujme naplnenia ich poslania širšie.
Sloboda prejavu advokáta je garantovaná Ústavou Slovenskej republiky (čl. 26 ods. 1) a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 10 ods. 1), ktoré pripúšťajú jej obmedzenie iba zákonom a iba ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na dosiahnutie akceptovaných účelov, medzi ktoré patrí ochrana práv a slobôd iných, ale aj zachovanie autority a nestrannosti súdnej moci (čl. 26 ods. 4 ústavy, čl. 10 ods. 2 dohovoru).
Sloboda prejavu chráni advokáta pri každom jeho prejave v súdnom konaní, pretože advokát realizuje slobodu prejavu na ochranu práv klienta. Možno hovoriť o určitej imunite[2] advokáta, ktorá ho v určitých prípadoch chráni pred sankciou v podobe zodpovednosti za zásah do osobnostných práv iného, poriadkových opatrení štátnych orgánov, trestných, ale aj disciplinárnych sankcií. Advokátovi, ktorý si riadne plní svoje povinnosti, musí byť dôsledne zaručená sloboda prejavu, aby mohol chrániť práva klienta bez obáv z postihu. Na strane druhej niet dôvodu, aby bol advokát takto chránený, ak svoje povinnosti nerešpektuje.
Na hľadanie hraníc imunity advokáta možno nazerať z troch strán. Prvým pohľadom je skúmanie podmienok, za ktorých nie je prejav advokáta zasahujúci do osobnostných práv iného zásahom neoprávneným, ale dovoleným. Druhým je posudzovanie, kedy môže byť prejav advokáta považovaný za disciplinárne previnenie. Tretí pohľad je pohľad Európskeho súdu pre ľudské práva na limity slobody prejavu advokáta ako práva garantovaného dohovorom. Každý z týchto pohľadov prináša vlastné hodnotenia, preto je účelné v záujme komplexného nazerania na slobodu prejavu advokáta tieto pohľady navzájom prepojiť.
1. Prejav advokáta pri obrane práv klienta ako okolnosť vylučujúca protiprávnosť
Právna teória aj súdna prax považujú zásah do osobnostných práv tretích osôb výrokmi advokáta v rámci ochrany práv a oprávnených záujmov klienta za okolnosť vylučujúcu ich protiprávnosť, pretože ide o plnenie právnej povinnosti uloženej zákonom, pokiaľ advokát nevybočil z rámca predmetu veci.[3]
Okolnosti vylučujúce protiprávnosť vychádzajú vo všeobecnosti z hodnotenia závažnosti, významu a funkcie vzájomne kolidujúcich porovnávaných záujmov dotknutej osoby (na jednej strane) a osobitných verejných záujmov obsiahnutých priamo v právnych normách alebo z nich vyplývajúcich (na strane druhej). Prípustnosť zásahu, ku ktorému dôjde v prípadoch plnenia právnej povinnosti, ktorú subjektu uložil zákon, je odôvodnená zvláštnym verejným záujmom na plnení zákonom uložených právnych povinností.
Pri výkone advokácie, ktorým je najmä zastupovanie klientov v konaní pred súdmi a obhajoba v trestnom konaní, je advokát povinný predovšetkým chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi (§ 18 ods. 1 ZoA). Advokát je povinný postupovať s odbornou starostlivosťou, konať čestne, svedomito, primeraným spôsobom, dôsledne využívať všetky právne prostriedky a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné (§ 18 ods. 2 ZoA).
Plnenie právnej povinnosti, ktorú subjektu uložil zákon, alebo ktorú zákon uznáva, je dôvodom vylúčenia protiprávnosti iba ak je povinnosť uskutočňovaná v medziach stanoveným právnym predpisom, teda tieto zákonom stanovené medze nepresahuje a plnenie povinnosti sa neodchyľuje čo do spôsobu.[4]
Chápanie výkonu povinnosti advokáta pri ochrane záujmov klienta ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť je stabilné aj v súdnej praxi:
Už v staršej veci (1922) najvyšší súd konštatoval, že nie je trestným advokát, ktorý si iba plní svoju povinnosť „klienta verne a svedomito brániť, predniesť všetko čo uzná za potrebné a využiť všetko čo je na prospech klienta, ak to nie je v rozpore s plnomocenstvom, svedomím a zákonmi“.[5] V tejto veci sa advokát mal pri zastupovaní žalobcu na pojednávaní pred súdom dopustiť urážky obžalovaného, keď o jeho hostinci uviedol, že je to „bordel“. Súd prvého stupňa advokáta oslobodil, pretože výrok advokát nepredniesol s urážlivým úmyslom, ale aby upozornil sudcu, neznalého miestnych pomerov, na prostredie, v ktorom došlo ku skutku, pričom advokátovi informáciu poskytol klient. Odvolací súd však rozsudok zmenil, pretože podľa jeho názoru pre trestnosť urážky postačuje, ak si bol páchateľ vedomý, že sa urážky dopúšťa, pričom v tomto prípade si toho advokát vedomý byť musel. Najvyšší súd advokáta nakoniec oslobodil. Dodal aj to, že advokát zo svojho oprávnenia nevybočil, pretože sudcu, ktorý bol v meste nový, informoval o okolnosti, ktorá mohla byť pre spor významná , že hostinec, ako miesto súdeného skutku, je známy ako nevestinec. Advokát preto iba bránil záujmy klienta, čo bol nielen oprávnený, ale aj povinný robiť.
Najvyšší súd ČSSR aj neskôr (1980) potvrdil, že zásah do osobnostných práv podaním alebo prednesom na súde môže byť síce neoprávneným aj keď ho urobí zástupca účastníka, zvýraznil však, že u advokátov je potrebné zohľadniť, že podľa zákona o advokácii sú povinní využívať pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov svojich klientov všetky zákonom pripustené prostriedky a spôsoby poskytovania právnej pomoci. V tomto prípade advokátka uviedla, že žalobkyňa narušovala výchovu maloletého dieťaťa „striedaním strýčkov“. Súdy v konaní o ochranu osobnosti uzavreli, že žalovaná advokátka ako právna zástupkyňa klienta bola podľa zákona o advokácii povinná zastávať v konaní jeho záujmy a bola preto nielen oprávnená, ale aj povinná upozorniť na všetko, čo bolo nutné v konaní zdôrazniť: „Ak teda advokát urobí v záujme účastníka podanie, ktoré vychádza z podkladov, ktoré mu oznámil klient, nejde o neoprávnený zásah, ak toto tvrdenie je primerané veci, o ktorú pred súdom ide a je oznámené súdu spôsobom zodpovedajúcim procesným prepisom“.[6]
V novšej veci o ochrane osobnosti rozhodovanej najvyšším súdom (2007), bol predmetom posudzovania údaj uvedený žalovanou ako advokátkou žalobcovej protistrany v predchádzajúcom konaní v podaní adresovanom súdu. Advokátka uviedla, že žalobca „niekoľko dní celé hodiny sledoval jej dom a pohyb v ňom zo svojho motorového vozidla zaparkovaného pred domom“. Hoci žalovaná pravdivosť svojho tvrdenia nepreukázala, okresný súd žalobu o ochranu osobnosti proti nej zamietol, keď výrok nepovažoval za objektívne spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu, lebo sa s ním oboznámil len súd. Odvolací súd rozhodnutie zmenil a žalobe vyhovel, pretože výrok pripísal žalobcovi správanie, ktoré sa prieči právnym aj morálnym normám. Dovolací súd jeho rozhodnutie zrušil s odôvodnením, že nešlo o neoprávnený zásah, ale o výkon procesného práva priznaného žalovanej bez excesu: „Subjektívnym právom účastníka vrátane jeho právneho zástupcu, je vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a k dôkazom, ako aj uvádzať skutočnosti, ktoré zo svojho uhla pohľadu ako účastník konania považuje za dôležité pre rozhodnutie o predmete sporu. Sporné tvrdenie v podaní nie je neoprávneným zásahom do osobnosti žalobcu. Pretože k zásahu došlo v rámci súdneho konania, v súvislosti so zákonným oprávnením účastníka konania vyplývajúceho z procesného predpisu, nešlo o taký závažný zásah, ktorý by bol spôsobilý obmedziť právo žalovanej ako právnej zástupkyne na slobodu prejavu. Toto vyjadrenie nepresahovalo rámec občianskoprávneho konania, keď k zásahu došlo pri výkone iného subjektívneho práva garantovaného zákonom“.[7]
Zhodne aj Najvyšší súd Českej republiky vo veci iného advokáta[8] konštatoval (2006), že „o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde tam, kde k nemu došlo pri výkone iného subjektívneho práva ustanoveného zákonom, poprípade kedy iný subjekt plnil právnu povinnosť, ktorú mu uložil zákon; pod tento výkon iného subjektívneho práva ustanoveného zákonom je nutné podradiť aj výkon činnosti advokáta pri obhajovaní práv a oprávnených záujmov svojho klienta“.[9] Pretože súdy posudzovali vec aj z hľadiska, či je v konaní o ochranu osobnosti žalovaný advokát pasívne vecne legitimovaný, keďže konal v mene zastúpeného klienta, ktorý ho tak použil na vybavenie svojej záležitosti, najvyšší súd zaujal stanovisko aj k tejto otázke a uzavrel, že na takýto prípad nie je možné uplatniť analogicky § 420 ods. 2 OZ. Pre takú analógiu niet totiž dôvodu práve vzhľadom na skutočnosť, že konanie advokáta za klienta pri poskytovaní právnej služby treba posudzovať ako výkon zákonom uloženej povinnosti, resp. práva za klienta konať.[10]
Ďalšie úvahy dovolacieho súdu smerovali k hraniciam excesu – treba skúmať, či sa advokát nedopustil excesu z výkonu svojej povinnosti, resp. oprávnenia.[11] Zopakoval, že „ak advokát koná v rámci tzv. zákonnej licencie za svojich klientov, jeho zodpovednosť za obsah prednesených výrokov nastupuje iba v prípade jeho excesu“ a dodal (2009), že „excesom je potrebné rozumieť vybočenie z medzí zákonných požiadaviek na činnosť advokát pri zastupovaní klienta. Exces musí byť preukázaný.“[12] Posudzovať primeranosť určitých slov prednesených advokátom je potrebné aj z hľadiska primeranosti výrazových prostriedkov a vzhľadom na okolnosti, na ktoré reagovali, pretože iba tak možno posúdiť, či advokát konal primerane. Advokát nevybočí z výkonu svojej zákonom uloženej povinnosti poskytovať právnu službu dotiaľ, kým ju poskytuje v súlade s právnymi predpismi upravujúcimi výkon advokácie.
Najvyšší súd Českej republiky následne (2010) prijal stanovisko k výkladu vylúčenia neoprávnenosti zásahu do osobnostných práv v súvislosti so súdnym (prípadne iným) konaním: „Ak došlo k zásahu do osobnostných práv v rámci výkonu zákonom stanovených oprávnení, resp. povinností (napr. úkonmi advokáta konajúceho za klienta na základe udelenej plnej moci), pravidelne nepôjde o zásah neoprávnený, pokiaľ subjekt, ktorý sa zásahu dopustil, nevybočil z medzí takto stanovených práv a povinností; zásah je potrebné súčasne vždy posudzovať v kontexte s okolnosťami, za ktorých k nemu došlo, a ďalej s prihliadnutím na funkciu, ktorú výkon dotknutých práv, resp. povinností, plní. Vybočením z medzí takto stanovených práv a povinností v súdnom konaní je najmä (napr.) krivé obvinenie, krivá výpoveď podľa trestného zákona alebo priestupok podľa priestupkového zákona“.[13] Je tomu tak preto, že „v určitých prípadoch o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nepôjde, a to ani vtedy, ak by sa zásah ako odporujúci objektívnemu právu zdanlivo javil. Hovorí sa o okolnostiach vylučujúcich neoprávnenosť, resp. o okolnostiach, ktoré porušenie, resp. ohrozenie osobnosti fyzickej osoby ospravedlňujú. Ostáva ale na pôvodcovi zásahu, aby preukázal, že k zásahu došlo po práve, t. j. že je daná okolnosť, ktorá neoprávnenosť (protiprávnosť) zásahu vylučuje“.
Ako vyplýva z týchto rozhodnutí, imunita advokáta pri zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby v súdnom konaní je založená na konštrukcii, podľa ktorej plnenie povinnosti advokáta brániť práva klienta je okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť, pretože na plnení tejto povinnosti je daný verejný záujem. O exces nepôjde, kým verejný záujem prevažuje, teda kým advokát svoju povinnosť plní riadne (v súlade so zákonom o advokácii), cieľom jeho prejavu je ochrana práv klienta (nie urážka iného) a prednes bol primeraný cieľu (proporcionálnosť).
2. Hľadanie limitov slobody prejavu advokáta v disciplinárnom konaní
Advokát je síce pri výkone advokácie povinný uplatňovať v záujme klienta všetko, čo považuje za prospešné, no zároveň je povinný postupovať tak, aby neznižoval dôstojnosť advokátskeho stavu. Preto je povinný dodržiavať aj pravidlá profesijnej etiky určené predpisom komory (§ 18 ods. 3 ZoA). Tieto pravidlá stanovujú limity pre správanie sa advokátov k súdom, k iným advokátom, ale aj k protistrane. Hoci ich dodržiavanie ukladá advokátovi zákon, sami povahu zákona nemajú, patria do normatívneho systému vytvoreného záujmovou advokátskou samosprávou. Advokát je povinný dodržiavať ich v záujme dôstojnosti advokátskeho stavu, predstavu o ktorej formujú sami advokáti vo vnútornom predpise.[14]
Podľa Advokátskeho poriadku advokát voči súdom a iným orgánom verejnej moci vystupuje tak, aby nenarušil svoju nezávislosť ako aj nezávislosť súdu a iného orgánu verejnej moci. Správa sa k nim slušne a korektne. Obsahom svojich písomných, ústnych a iných prejavov a svojím vystupovaním (…) prispieva k dôstojnosti a vážnosti úkonov, na ktorých sa zúčastňuje, ako aj k vážnosti advokátskeho povolania (§ 38 AP). Advokáti sa navzájom správajú zdvorilo, vecne, slušne, korektne a sú povinní rešpektovať oprávnené záujmy iných advokátov. Vyjadrenie advokáta má byť vecné, neosobné a nesmie byť vedome nepravdivé (§ 14 AP).
Disciplinárne orgány Slovenskej advokátskej komory mali viac ráz príležitosť posudzovať aj prejavy advokátov. Svojimi rozhodnutiami tak spolu definujú limity slobody prejavu advokáta. Vychádzajú z toho, že „hranice slobody slova v prípade advokáta musia byť dostatočne široké, aby advokátovi nebránili vyjadrovať sa, kritizovať a poukazovať na prešľapy štátnej moci, či štátnych orgánov. To však neplatí pri hodnotení práce kolegov. Ak ide o situáciu, v ktorej je otázne, či došlo alebo nedošlo k prekročeniu hraníc etiky, je potrebné hranice vykladať extenzívne a zákazy uplatňovať reštriktívne. Len v prípadoch, keď je zrejmé, že došlo k prekročeniu hraníc a o veci niet pochybnosti, možno skonštatovať, že došlo k disciplinárnemu previneniu.“[15] Obdobne ako súdy, aj disciplinárne orgány vychádzajú z toho, že advokát, ktorý vyhotoví podanie a toto podpíše, je zodpovedný za jeho obsah bez ohľadu na to, že mu mandant prezentuje názor na vec, ktorý je s profesijnou etikou advokáta v rozpore.[16]
Nevecné, urážlivé, neslušné alebo vedome nepravdivé výroky advokáta bez ohľadu na adresu koho boli vyslovené, nie sú slobodou prejavu chránené. Z hľadiska funkcie prejavu totiž prevažne nemôžu slúžiť na ochranu práv a záujmov klienta. Advokát je povinný vždy zachovať úctu a zdvorilosť voči súdu a musí dodržiavať pravidlá správania sa platné pred súdom.[17] „Advokát aj vo vypätých situáciách, poznačených problémovými vzťahmi medzi advokátom a sudcom, musí byť schopný odhadnúť hranicu, za ktorou sa už jeho správanie či vyjadrenia môžu javiť ako nekorektné, neslušné či nedôstojné a nemôže ospravedlňovať prekročenie tejto hranice ani pokynom klienta. Nezávislosť advokáta sa nemôže prejavovať konaním, ktoré prekročí všeobecne akceptovateľné hranice slušnosti, korektnosti a dôstojnosti“.[18]
Predmetom posudzovania výrokov na adresu súdov boli najčastejšie slová advokátov v opravných prostriedkoch, či námietkach zaujatosti (nevecné tvrdenia o zaujatosti, korupcii, či neodbornosti súdu). Za disciplinárne previnenie boli považované slová advokáta v odvolaní, že je „opovážlivosťou sudkyne posudzovať, či advokát konal profesionálne (…) sudkyňa môže hodnotiť nanajvýš svoju rodinu“,[19] na pojednávaní, kde sa advokát opýtal, či „navrhovateľka nemá mať nárok na výživné rozvedenej manželky len preto, že odporca sa pozná s predsedom súdu?“,[20] alebo v prípade, keď advokát v odvolaní o sudkyni uviedol, že „vehementne bránila navrhovateľku, čím chcela zakryť konanie svedka, ktorý je jej susedom“.[21] Neprípustné sú aj nepodložené tvrdenia o pomere sudcu k stranám,[22] či všeobecné tvrdenia o korupcii.[23]
O disciplinárne previnenie ide aj vtedy, keď sa „advokát v podaní súdu pri poukázaní na nedostatky v jeho postupe neobmedzí len na právnu a skutkovú argumentáciu, ale pristúpi k zbytočným hodnotiacim úsudkom s expresívnym podtónom bez toho, aby na prešetrenie pochybení súdu využil na to určené právne prostriedky“.[24] Takým bolo označenie pojednávania vo veci starostlivosti o maloleté deti slovami: „tragikomédia, dokonale zohraté divadlo, ktoré úspešne režírovala JUDr. X. Y., za veľmi účinnej pomoci pracovníčky odboru sociálnych vecí a rodiny“.[25] Obdobne z medzí povinností vybočil advokát, ktorý v urgencii súdu o nariadenie termínu pojednávania uviedol: „žiadam Vás, aby ste okamžite vytýčili termín pojednávania (…) môj mandant tu nie je pre Vás, ale Vy ste tu preňho (…) máte dosť vysoké platy na to, aby ste sa práci ako sudcovia mohli naplno venovať a stíhať veci vybavovať plynule a bez prieťahov, alebo si myslíte opak?“.[26] Disciplinárneho previnenia sa dopustil aj advokát, ktorý o sudcovi uviedol, že u neho „absentujú všetky atribúty nezávislého sudcu od času, keď na strane právneho zástupcu žalovaného došlo k vstupu X. Y.“, s ktorou „mal sudca konexie“.[27] Podobne neprimerané bolo uvedenie advokátom ako obhajcom v záverečnej reči pred odvolacím súdom o sudcovi, ktorý rozhodoval v prvom stupni, že vykonal dokazovanie, ale s „mnohými primitívnymi procesnými vadami“, pričom „zásada, že súd je znalý práva pre konajúci okresný súd neplatí (…) bolo to úmyselné a schválne konanie súdu so zjavným úmyslom poškodiť môjho klienta (…) možno aj korupčné (…) ide o novú diktatúru sudcovskú“.[28] Neprípustné bolo aj odôvodnenie námietky zaujatosti proti všetkým sudcom daného súdu advokátom tým, že ju podáva pre „ich zákernosť a zlomyseľnosť (…) ako sudcovia v mnohých prípadoch zlyhali, neštítili sa ani najväčších špinavostí, porušovali platný právny poriadok“.[29]
V inej veci disciplinárne orgány zvýraznili, že „je povinnosťou advokáta, aby aj vo vypätých situáciách plných emócií a nervozity postupoval profesionálne, zachoval si od veci profesionálny odstup a nadhľad tak, aby dokázal zachovať korektnú a slušnú komunikáciu“.[30] Tu advokát po uložení poriadkovej pokuty a vykázaní z pojednávacej miestnosti uviedol na adresu sudkyne, že „pán A. si to s vami vybaví u JUDr. B. a C.“ a na adresu zasahujúceho príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže „Idem, ty súdruh“.
K vybočeniu z hraníc slobody prejavu advokáta môže dôjsť aj nevecnými kritickými výrokmi na adresu prokurátora. Tak tomu bolo v prípise advokáta prokuratúre, ktorým po odvolaní prokuratúry v konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, vrátil časť príloh doručeného odvolania s tým, že sú nepotrebné a navrhuje adresátovi, aby ich nastrihal na potrebnú veľkosť a doručil „na WC, kde nájdu vzhľadom na ich obsah podstatne lepšie využite“ a okrem iného v tom istom liste uviedol aj to, že „obžaloba pochádzala z pera matky všetkej neschopnosti na úrade prokuratúry dr. E. F.“ a „tvrdiť taký právny nezmysel je čerešničkou na torte Vašej neschopnosti a neporozumenia práva ako takého“. Disciplinárne orgány uviedli, že „na zdôraznenie pochybení v činnosti orgánov verejnej moci môže advokát zvoliť aj expresívnejšie slovné spojenia, ich limity však vyplývajú z charakteru, ako aj zo závažnosti pochybení vykonaných orgánmi verejnej moci; tieto prejavy vždy musia byť v rámci určitých hraníc, ktoré sú dané najmä právami a právom chránenými záujmami iných osôb alebo inštitúcií. Nie je prípustné, aby prejav advokáta urážal alebo zosmiešňoval iné osoby alebo inštitúcie. Pokiaľ je advokát toho názoru, že iná osoba sa mýli alebo má nesprávny právny názor, mal by využiť práve svoje odborné vedomosti na vecné vyvrátenie iného názoru“.[31]
Podobne neprípustné sú nevecné kritické výroky aj na adresu ďalších štátnych orgánov. Disciplinárnym previnením boli slová advokáta v podaní colnému úradu, že „riaditeľovi colného úradu by prospelo, ak by viac času venoval študovaniu predpisov a neobťažoval môjho klienta“,[32] vyslovenie dôkazmi nepodložených podozrení z korupcie v stavebnom konaní,[33] či výrok advokáta v emaily súdnemu exekútorovi, že „exekútorský stav je systémovo zvráteným prejavom privatizácie spravodlivosti a prístavom pre profesionálne nepoužiteľných absolventov štúdia, proti ktorému je potrebné razantne postupovať“.[34]
Vo vzťahu k výrokom advokáta na adresu vyšetrovateľa Policajného zboru, bolo zdôraznené, že „advokát sa nemôže vo vyjadreniach uchýliť k osobným invektívam, vyjadrovaniu názoru o nedostatočnej úrovni vzdelania, vedomostí, intelekte osoby, s ktorou komunikuje na strane verejného orgánu; takéto vyjadrenia nie sú právnymi prostriedkami obrany práv a oprávnených záujmov klienta v konaní pred orgánom verejnej moci a z pozície advokáta sú nedôstojné a neadekvátne“.[35] V tomto prípade advokát v emaily vyzval vyšetrovateľa, aby sa nesprával ako „právny idiot“, odporučil mu doplniť si vzdelanie samoštúdiom, jeho prácu označil za „fušerskú a primitívnu“, uviedol, že „porušujete zákony, dokonca mi pripadá, že ich ani nečítate, nie že im nerozumiete“ a vyslovil nádej, že vyšetrovateľovi toto advokátovo „pedagogické okienko pomôže v práci“.
Sloboda prejavu neospravedlňuje ani urážlivé výroky advokátov na adresu kolegov. Disciplinárnym previnením bolo vyjadrenie advokáta o žalobe protistrany, že „za celú dobu svojej právnickej praxe som sa nestretol s tak stupídnym, podradným a doslova odfláknutým a nekvalifikovaným žalobným návrhom“,[36] uvedenie o kolegovi, že „má narušený duševný stav“[37] alebo označenie kolegu za „intelektuálne prázdneho človeka (…) klasický pozostatok komunistickej minulosti slovenského právnického Východu“.[38]
To platí aj o výrokoch advokáta v súdnom konaní na adresu protistrany,ktoré prekračujú akceptovateľnú mieru expresivity výrazových prostriedkov. Disciplinárnym previnením boli slová advokáta, ktorý v podaní súdu o navrhovateľovi uviedol, že je to „blondiačik s modrými očami, homosexuál, ktorý urobil návrh aj právnemu zástupcovi odporcu (…) vychytrálek drzí ako opica“,[39] či označenie protistrany v konaní o rozvod manželstva v krátkej textovej správe „striga“,[40] alebo vo vyjadrení súdu o podaní protistrany, že sú to „len úbohé ničím nepodložené klamstvá a výmysly pravdepodobne narušeného človeka“.[41] V inej veci advokát v podaní o prednese protistrany uviedol, že tento bol „opäť prejavom poruchy jej osobnosti“,[42] v ďalšej, že „počúvame tu hlúposti psychopata (…) podám na vás návrh na skúmanie duševného stavu, toto čo tu rozprávate? … Pre Boha živého, to je blázon“.[43] Na pojednávaní v konaní o rozvod o protistrane advokát uviedol, že je „zviera, keď ho uvidíte – totálne zviera, čo keď raz deti zoberie a niečo im urobí, zoberie do lesa a podreže napríklad“.[44] Vo všetkých prípadoch išlo o disciplinárne previnenie. Podobne tomu bolo aj v prípade obhajcu, ktorý na adresu svedka pri konfrontácii s klientom uviedol, že „ďalej nebude počúvať také drísty a odmieta sa ďalej zúčastňovať na konfrontácii, lebo svedok nie je v pozícii vyšetrovateľa a nebude taký šašo klásť ďalej jeho klientovi otázky“,[45] či v prípade, keď obhajca v rozhovore s prokurátorom cez prestávku pojednávania označil poškodeného vulgárnym výrazom.[46]
Disciplinárne orgány v rozhodovacej praxi vymedzili aj situácie, v ktorých síce advokát použil expresívne výrazy, avšak o zneužitie slobody prejavu nešlo:
Disciplinárnym previnením nie je, ak bol expresívny výraz použitý iba ojedinele v inak korektnom podaní, keď advokát v odvolaní „s cieľom zdôraznenia závažných pochybení pri rozhodovaní uviedol expresívnejšie slovné spojenia, nakoľko na zdôraznenie pochybení v činnosti orgánov verejnej moci môže advokát zvoliť aj expresívnejšie slovné spojenia, limity ktorých vyplývajú z charakteru, ako aj zo závažnosti pochybení orgánu verejnej moci“.[47] Zneužitím slobody prejavu neboli ani slová advokáta v sťažnosti, v ktorej uviedol skutkové tvrdenia, pre ktoré mala byť dozorujúca prokurátorka zaujatá, spočívajúce v tom, že v minulosti bol jeho klient nadriadeným manžela prokurátorky a svojim rozhodnutím zasiahol do jeho života, hoci sa tieto ukázali nepravdivými, pretože tieto advokátovi poskytol klient a javili sa v kontexte iných informácii od klienta správne.[48]
V inej veci disciplinárne orgány zdôraznili, že „advokát síce musí povolanie vykonávať dôstojne a s noblesou, no v záujme udržania dôstojnosti advokátskeho stavu musí byť aj osobou, ktorá sa jednoznačne postaví proti nepravdivým výrokom adresovaným advokátovi“.[49] Výnimočne tak bolo akceptovateľné, že advokát nazval na pojednávaní protistranu „primitívny luhár“ v reakcii na závažné, nepodložené a urážlivé obvinenie advokáta protistranou.
Pravdivé a vecné vyjadrenia advokáta o protistrane sú však zásadne prípustné. Ak advokát ako obhajca v podaní o oznamovateľke uviedol, že „žije a stýka sa s drogovo závislými a pochybnými osobami a jej súčasné bydlisko je v bytovke známej ako P.“, tieto slová boli považované za vecné, pravdivé a majúce oporu v trestnom spise: „Advokát musí v každom prípade individuálne zvažovať, aký prostriedok ochrany záujmov klienta použiť, aby tento prostriedok zároveň zachoval vážnosť a dôstojnosť advokátskeho stavu, neporušil pravidlá profesijnej etiky a nezasiahol ani do osobnostných práv protistrany takým spôsobom, aby to protistrane klienta bolo spôsobilé privodiť ujmu. Nie je preto disciplinárnym previnením advokáta, ak pri zastupovaní klienta a v jeho záujme vo vzťahu k protistrane uvedie korektným spôsobom skutočnosti, ktoré vychádzajú z obsahu spisu, ak tieto skutočnosti majú reálny základ a zároveň dehonestujúcim spôsobom nezasahujú do osobnostnej sféry protistrany.[50]
Zneužitím slobody prejavu advokáta nie sú ani primerané hodnotenia skutočnosti hoc aj obsahujúce expresívnejšie výrazy. Advokát „musí využiť všetky prostriedky, ktoré považuje za potrebné, avšak adekvátne danej situácii, rozumne a v súlade s pravidlami spoločenského správania. Použitie sarkastických, ironických alebo expresívnych výrazov zodpovedajúcich situácii, ku ktorej sa advokát vyjadruje a súladných s normou spoločenského správania bude obvykle dovolené tam, kde je potrebné poukázať a zdôrazniť určitú skutočnosť, pričom s využitím formálnych vyjadrovacích výrazov by nebolo možné túto skutočnosť zdôrazniť“.[51]
Za disciplinárne previnenie nie je považované ani konanie, ktoré síce napĺňa formálne znaky disciplinárneho previnenia, ale nedosahuje potrebný stupeň nebezpečnosti, „nie sú disciplinárnym previnením výroky advokáta v podaní, ak po použití zásady ultima ratio trestného práva v spojení s materiálnym korektívom, tieto výroky nedosahujú takú intenzitu, aby bolo možné predmetný skutok posúdiť ako disciplinárne previnenie“.[52] V tejto veci advokát vo vyjadrení poukázal na zovňajšok odporcu, ktorý sa označoval za nemajetného a žiadal priznať oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanoviť advokáta, a uviedol, že „ak má odporca na posilňovanie a anabolické steroidy, mal by mať aj na súdy a právnikov“.
Ako vidno, aj disciplinárna prax potvrdila, že hrubo urážlivé, či vulgárne prejavy advokáta, zásadne nie sú chránené slobodou prejavu. To zodpovedá aj prístupu zákonodarcu, ktorý hrubo urážlivé prejavy[53] kohokoľvek v súdnom konaní sankcionuje poriadkovými opatreniami.[54] Zároveň disciplinárna prax potvrdila aj to, že prejavy advokáta pred súdom, ak sledujú ochranu práv klienta, treba posudzovať tolerantnejšie a vždy hodnotiť ako celok.
Za disciplinárne previnenie sa nepovažuje obsahovo korektné (hoci kritické) hodnotenie protistrany, ktoré s vecou súvisí a má oporu v obsahu spisu. Miera akceptovateľnej expresivity závisí aj od charakteru a závažnosti advokátom kritizovaného pochybenia orgánu verejnej moci. Treba zohľadniť aj to, že údaje, na ktorých bol prejav založený, oznámil advokátovi klient a posúdiť, či sa mohli advokátovi v kontexte veci javiť korektné alebo nie. Tolerantnejšie treba posúdiť aj situáciu, keď sa advokát bráni pred závažným nepravdivým obvinením. Miera prípustnej dôraznosti prejavu advokáta by mala vždy zodpovedať najvhodnejšiemu spôsobu ochrany práv klienta v konkrétnej situácii, mala by byť proporcionálna a nemala by ho bezdôvodne prekračovať. Disciplinárna prax však zároveň kladie vysoké nároky na advokátov vo vypätých situáciách. Advokát je profesionál, ktorý má byť navyknutý na konflikty v súdnom konaní. Vyžaduje to profesionálna úroveň advokáta, ale aj noblesa advokátskeho povolania.[55]
(pokračovanie v nasledujúcom čísle)
RESUMÉ
Sloboda prejavu advokáta v súdnom konaní
1. časť
Právna teória, súdna prax a disciplinárne rozhodnutia
Sloboda prejavu chráni advokáta pri každom jeho prejave v súdnom konaní, pretože na realizácii základného práva na súdnu ochranu je daný verejný záujem. Výnimku tvoria prípady, kedy advokát vybočil z medzí akceptovateľnej expresivity spôsobom prednesu, cieľom prednesu, primeranosťou prednesu okolnostiam či nekorektným obsahom. Cieľom článku je identifikovať limity imunity advokáta pri jeho prejave voči sudcovi, prokurátorovi, protistrane či iným advokátom, vychádzajúc z rozhodnutí súdnych a disciplinárnych orgánov, ale aj Európskeho súdu pre ľudské práva. Na základe analýzy rozhodovacej praxe si autori dávajú za cieľ poskytnúť návod pre realizáciu testu, ktorý napomôže posúdiť, či advokát svojím prejavom hranice slobody prejavu prekročil, alebo nie. Prvá časť článku sa venuje vývoju judikatúry (najmä českých súdnych orgánov) v otázke slobody prejavu advokátov v súdnej sieni a rozhodnutí disciplinárnych orgánov Slovenskej advokátskej komory, druhá časť článku sa zameriava na prierez rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva.
SUMMARY
Freedom of Expression of Lawyers in Court Proceedings
Part 1
Legal Theory, Judicial Practice and Disciplinary Decisions
Freedom of expression protects lawyers when making all their statements in court proceedings because there is the public interest inherent in the exercise of the fundamental right to judicial protection, except for the cases where lawyers have exceeded the limits of acceptable expressiveness in the manner of their presentations, the purpose of their presentations, the appropriateness of their presentations to the circumstances or the incorrect content. The article aims to identify the limits of lawyers´ immunity in their communication with judges, prosecutors, opposing parties or other lawyers based on the decisions of judicial and disciplinary bodies as well as of the European Court of Human Rights. Having analysed case law, the authors aim to provide guidance for a test to help assess whether a lawyer has exceeded the limits of freedom of expression in his/her communication. The first part of the article deals with the development of case law (especially of Czech judicial authorities) on the issue of freedom of expression of lawyers in courtrooms and the decisions of the Slovak Bar Association disciplinary bodies. The second part of the article focuses on the overview of the ECHR case law.
ZUSAMMENFASSUNG
Freiheit der Äußerungen des Rechtsanwaltes im Gerichtsverfahren
1.Teil
Rechtstheorie, Gerichtspraxis und Disziplinarentscheidungen
Die Freiheit bei Äußerungen eines Rechtsanwaltes schützt ihn bei jeder seinen Rede im Gerichtsverfahren, weil bei der Inanspruchnahme des Grundrechtes auf den gerichtlichen Schutz das öffentliche Interesse besteht. Ausgenommen davon sind jene Fälle, wann der Rechtsanwalt die Grenzen einer akzeptablen Expressivität durch Art und Weise seiner Rede, durch das Ziel seiner Rede, unangemessen den Umständen vorgetragen, oder durch einen unkorrekten Inhalt überschritten hat. Das Ziel des Artikels ist, die Grenzen der Immunität eines Rechtsanwaltes bei seiner Rede vor einem Richter, Staatsanwalt, vor der Gegenpartei oder gegenüber anderen Rechtsanwälten anhand der Entscheidungen der Gerichts- oder der Disziplinarorgane sowie des Europäischen Gerichtshofes für Menschenrechte, zu identifizieren. Auf Grund der Analyse der Entscheidungspraxis wird von den Autoren angestrebt, eine Anweisung zur Prüfung anzubieten, ob der Rechtsanwalt durch seine Rede die Grenzen der Äußerungsfreiheit überschritten hat oder nicht. Der erste Teil des Artikels wird der Entwicklung der Judikatur (insbesondere der tschechischen Justizorgane) in der Frage der Äußerungsfreiheit der Rechtsanwälte im Gerichtssaal sowie den Entscheidungen der Disziplinarorgane der Slowakischen Rechtsanwaltskammer gewidmet, der zweite Teil einer kurzen Übersicht der Entscheidungspraxis des Europäischen Gerichtshofes für Menschenrechte.
[1] K limitom slobody prejavu sudcu viac napr.: JELINKOVÁ DUDZIKOVÁ, D.: Sloboda prejavu sudcu. Wolters Kluwer, Bratislava, 2024.
[2] Napr. Európsky súd pre ľudské práva, Casado Coca proti Španielsku, sťažnosť č. 15450/89, rozsudok z 24. 2. 1994, bod 46.
[3] ŠVESTKA, J. – JEHLIČKA, O. – KNAP, K. – PAVLÍK, P. – PLECITÝ, V.: Ochrana osobnosti podle občanského práva. 3. přepracované a doplněné vydání. Praha, Linde, 1996, str. 133.
[4] LUBY, Š.: Prevencia a zodpovednosť v občianskom práve. I. diel. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava, 1958, str. 324 – 325.
[5] Rozhodnutie Najvyššieho súdu, sp. zn. Kr I 580/22 z 3. 6. 1922, Vážny č. 877, In.: Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních, ročník 4, Praha, 1924, str. 319 – 321.
[6] Nejvyšší soud o občanském soudním řízení v některých věcech pracovněprávních, občanskoprávních a rodinněprávních. Sborník stanovisek, závěrů, rozborů a zhodnocení soudní praxe, zpráv o rozhodovaní soudů a soudních rozhodnutí Nejvyššího soudu 1964 – 1969 (Sborník III). NS ČSSR, SEVT, Praha, 1980, str. 197.
[7] Najvyšší súd Slovenskej republiky, rozsudok sp. zn. 5 Cdo 180/2007 z 20. 3. 2007.
[8] V tejto veci advokát nezastupoval klienta pred súdom, ale pri rokovaní o ďalšom nájme nebytových priestorov s prenajímateľom (nemocnicou), za ktorého konal neskorší žalobca. Advokát o ňom v liste adresovanom novému vlastníkovi predmetu nájmu (mestu) a poslancovi parlamentu uviedol, že od neho žiadal úplatok za to, že podpíše s klientmi advokáta zmluvu o budúcej nájomnej zmluve. Toto tvrdenie malo byť zásahom do osobnostných práv.
[9] Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 2342/2006 z 12. 10. 2006.
[10] Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 2342/2006 z 12. 10. 2006.
[11] Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 2342/2006 z 12. 10. 2006.
[12] Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 3580/2007 z 31. 8. 2009.
[13] Stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky k výkladu vylúčenia neoprávnenosti zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby v súvislosti so súdnym konaním, prípadne iným konaním pred príslušným orgánom sp. zn. Cpjn 13/2007 z 14. 2. 2010, Rč. 54/2010.
[14] K tomu viac: SOKOL, T.: Svoboda projevu a povinnosti advokáta. Bulletin advokacie, č. 2/2002, s. 10 – 22.
[15] Rozhodnutie odvolacieho disciplinárneho senátu sp. zn. I. ODS – 7/23:456/2022, ZDR 45/2022 – 23.
[16] Rozhodnutie odvolacieho disciplinárneho senátu sp. zn. II. ODS – 8/16:2759/2015, ZDR č. 93/2016 – 17.
[17] Rozhodnutie P SAK sp. zn. P – 57/092595/2008 z 30. 10. 2010, ZDR č. 127/2007 – 11.
[18] Rozhodnutie PSAK sp. zn. P – 44/2011:4207/201, ZDR č. 117/2012 – 13.
[19] Rozhodnutie P SAK sp. zn. P – 57/092595/2008 z 30. 10. 2010, ZDR č. 127/2007 – 11.
[20] Rozhodnutie disciplinárneho senátu sp. zn. DS X. – 30/11:3873/2010 z 6. 7. 2011, ZDR č. 131/2007 – 11.
[21] Rozhodnutie P SAK sp. zn. P – 44/2011:4207/201, ZDR č. 117/2012 – 13.
[22] Rozhodnutie odvolacieho disciplinárneho senátu sp. zn. II. ODS – 1/15:3256/2013, ZDR č. 107/2014 – 15.
[23] Rozhodnutie odvolacieho disciplinárneho senátu sp. zn. I. ODS – 33/14:2510/2013, ZDR č. 106/2014 – 15.
[24] Rozhodnutie disciplinárneho senátu sp. zn. DS VIII. – 18/15:2280/2014, ZDR č. 113/2014 – 15.
[25] Rozhodnutie disciplinárneho senátu sp. zn. DS VIII. – 18/15:2280/2014, ZDR č. 113/2014 – 15.
[26] Rozhodnutie odvolacieho disciplinárneho senátu sp. zn. II.ODS – 38/15:579/2014, ZDR č. 92/2016 – 17.
[27] Rozhodnutie odvolacieho disciplinárneho senátu sp. zn. I. ODS – 4/2021:1332/2019, ZDR č. 72/2020 – 21.
[28] Rozhodnutie disciplinárneho senátu sp. zn. DS I. – 61/2022:1074/2022, ZDR č. 43/2022 – 23.
[29] Rozhodnutie disciplinárneho senátu sp. zn. DS V. – 25/2023:272/2023, ZDR č. 44/2022 – 23.
[30] Rozhodnutie odvolacieho disciplinárneho senátu sp. zn. III.ODS – 3/16:2596/2013, ZDR č. 94/2016 – 17.
[31] Rozhodnutie odvolacieho disciplinárneho senátu sp. zn. II. ODS – 32/17:1221/2016, ZDR č. 75/2018 – 19.
[32] Rozhodnutie P SAK sp. zn. P – 6/2012:2013/2010, ZDR č. 116/2012 – 13.
[33] Rozhodnutie disciplinárneho senátu sp. zn. DS II. – 32/15:1724/2014, ZDR č. 109/2014 – 15.
[34] Rozhodnutie odvolacieho disciplinárneho senátu sp. zn. I. ODS – 24/14:667/2013, ZDR č. 105/2014 – 15.
[35] Rozhodnutie disciplinárneho senátu sp. zn. DS I. – 41/2018:302/2018, ZDR č.79/2018 – 19.
[36] Rozhodnutie odvolacieho disciplinárneho senátu sp. zn. II. ODS – 21/2018:5414/2017, ZDR č. 87/2018 – 19.
[37] Rozhodnutie disciplinárneho senátu sp. zn. DS III. – 93/12:1588/2012 z 7. 2. 2013, ZDR č. 127/2012 – 13.
[38] Rozhodnutie disciplinárneho senátu sp. zn. DS III. – 43/2020:1228/2020, ZDR č. 79/2020 – 21.
[39] Rozhodnutie PSAK sp. zn. P – 8/2011:886/2010, ZDR č. 132/2007 – 11.
[40] Rozhodnutie odvolacieho disciplinárneho senátu sp. zn. II. ODS – 16/16:1655/2015, ZDR č. 100/2016 – 17.
[41] Rozhodnutie disciplinárneho senátu sp. zn. DS X. – 80/15:850/2015, ZDR č. 106/2016 – 17.
[42] Rozhodnutie disciplinárneho senátu sp. zn. DS IV. – 24/2018:3239/2017, ZDR č. 89/2018 – 19.
[43] Rozhodnutie disciplinárneho senátu sp. zn. DS IX. – 39/2021:3266/2020, ZDR č. 82/2020 – 21.
[44] Rozhodnutie odvolacieho disciplinárneho senátu sp. zn. I. ODS – 7/2019:1299/2018, ZDR č. 77/2020 – 21.
[45] Rozhodnutie odvolacieho disciplinárneho senátu sp. zn. II. ODS – 11/2019:765/2018, ZDR č. 72/2020/21.
[46] Rozhodnutie disciplinárneho senátu sp. zn. DS II. – 282/ – 2826/2006, ZDR č. 133/2007 – 11.
[47] Rozhodnutie disciplinárneho senátu sp. zn. DS IV. – 4/13:2932/2012, ZDR č. 110/2014 – 15.
[48] Rozhodnutie disciplinárneho senátu sp. zn. DS V. – 42 – 07:2148/2007 z 26. 1. 2011, ZDR č. 128/2007 – 11.
[49] Rozhodnutie disciplinárneho senátu sp. zn. DS VI. – 6/11:2757/2010, ZDR č. 137/2007 – 11.
[50] Rozhodnutie disciplinárneho senátu sp. zn. DS II. – 2/17:1438/2016, ZDR č. 102/2016 – 17.
[51] Rozhodnutie odvolacieho disciplinárneho senátu sp. zn. I. ODS – 4/18:3629/2016, ZDR č. 82/2018 – 19.
[52] Rozhodnutie disciplinárneho senátu sp. zn. DS VIII. – 18/2018:2921/2017, ZDR č. 90/2018 – 19.
[53] K tomu viac: PONIŠT, V.: Urážlivý jazyk podaní v civilnom sporovom konaní. Bulletin slovenskej advokácie č. 1 – 2/2020, str. 14 – 20; FUCHS, A.: Urážlivý jazyk podaní v súdnom konaní aj z iného pohľadu. Bulletin slovenskej advokácie č. 7 – 8/2020, str. 8 – 9.
[54] Súd v civilnom sporovom konaní môže uložiť poriadkovú pokutu tomu, kto (okrem iného) urobí hrubo urážlivé podanie (§ 102 ods. 1 písm. e/ CSP).
[55] Obdobne: SEDLAČKO, F.: Prirodzené napätie medzi advokátom a sudcom z pohľadu judikatúry ESĽP, Bulletin slovenskej advokácie č. 4/2019, str. 5.