JUDr. Juraj Gyárfáš, PhD., LL.M.
Pred dvoma rokmi sme na stránkach tohto časopisu s prof. Števčekom opakovali náš dlhodobý názor, že fungujúce rozhodcovské konanie je prínosom pre právny a hospodársky život moderného štátu a jedným z kľúčových predpokladov fungujúcej arbitráže je dôvera.[2] Dovolili sme si postulovať, že arbitráž je akýmsi „stelesnením“ dôvery. Strany sa s dôverou obracajú na neštátnu rozhodcovskú inštitúciu a štátom neregulovaných rozhodcov a zároveň štát dôveruje rozhodnutiam vydaným v tomto konaní natoľko, aby im priznal účinky exekučného titulu a ich kontrolu obmedzil na krátky zoznam taxatívne vymedzených dôvodov.
A práve nedostatok dôvery bol – podľa nášho názoru – za posledné dve desaťročia jedným z hlavných problémov slovenskej arbitráži. Niektoré rozhodcovské inštitúcie a rozhodcovia, osobitne v rozmáhajúcej sa spotrebiteľskej arbitráži, žiaľ, nekonali spôsobom, ktorý by si dôveru zaslúžil. A niektoré súdne rozhodnutia, žiaľ, prejavovali nedôveru voči rozhodcovskému konaniu, ktorá negatívne zasahovala aj rozhodcovské inštitúcie a rozhodcov konajúcich v súlade s náležitými štandardami.
Hlavným nástrojom štátnych súdov pri kontrole rozhodcovského konania je zrušenie rozhodcovského rozsudku. Nejde o jediný moment, kedy môže súdy ingerovať do rozhodcovského konania, ale na rozdiel od iných nástrojov, ktoré sú viazané na určitý postup rozhodcovského súdu (napr. prieskum uznesenia o právomoci je možný len vtedy, ak rozhodcovský súd takéto samostatné uznesenie o právomoci vydá), je tento nástroj dostupný v zásade vždy. Preto je rozhodovacia prax súdov v rámci konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku hlavným lakmusovým papierikom pre dôveru súdov voči arbitráži.
Práve v tejto súvislosti niektoré rozhodnutia súdov pri domyslení do dôsledkov výrazne obmedzovali až ohrozovali fungujúce rozhodcovské konanie. Príkladom možno uviesť rozhodnutia o objektívnej non-arbitrabilite určovacích sporov,[3] o neplatnosti rozhodcovskej doložky inkorporovanej do zmluvy prostredníctvom odkazu na všeobecné obchodné podmienky[4] a rozhodnutia pripúšťajúce ústavnú sťažnosť proti rozhodcovským rozsudkom.[5]
Tristným svedectvom o slovenskej arbitráži bola štúdia vypracovaná v roku 2014 pre Európsky parlament porovnávajúca arbitrážnu legislatívu a prax v členských štátoch EÚ a vo Švajčiarsku. V prieskume otvorenosti právneho poriadku voči rozhodcovskému konaniu sa Slovenská republika (spoločne s Lotyšskom) umiestnila na poslednom (!) mieste.[6]
Tzv. „veľká novela“ zákona o rozhodcovskom konaní[7] prijatá zákonom č. 336/2014 Z. z. súbežne s prijatím samostatného zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní (č. 335/2014 Z. z.) mala za cieľ tento neutešený stav prekonať.
Teraz – takmer sedem rokov, odkedy táto novela 1. januára 2015 nadobudla účinnosť – sa možno pozrieť na to, ako sa dôvera súdov voči arbitráži, analyzovaná cez prizmu rozhodnutí v konaniach o zrušenie rozhodcovského rozsudku, za tieto roky vyvinula.
A tento pohľad – ako bude podrobne uvedené nižšie – nás napĺňa opatrným optimizmom. Zdá sa, že arbitráži sa opätovne darí postupne si získavať dôveru všeobecných súdov a že táto dôvera sa prejavuje aj vo väčšej miere akceptácie rozhodcovských rozsudkov a teda menšej ingerencii spočívajúcej v ich rušení.
Nižšie si dovolíme poukázať na rozhodnutia všeobecných súdov týkajúce sa niektorých kľúčových otázok rozhodcovského konania. Pre úplnosť dodávame, že zámerne sa nevenujeme prieskumu rozhodcovských rozsudkov v exekučnom konaní, ktorému sme sa venovali na inom mieste[8] a ktorý by si zasluhoval samostatnú štúdiu presahujúcu rozsah aj ambície tohto príspevku.
- Predpojatosť rozhodcu
V jednom zaujímavom prípade súdy riešili otázku predpojatosti rozhodcu. Skutkové okolnosti sú pomerne špecifické a ťažko aplikovateľné na iné prípady. Závery vyvodené z tejto kauzy však môžu mať širší význam a na ich pochopenie je užitočné stručne zhrnúť aj skutkové okolnosti.
Právnym vzťahom, z ktorého daný spor vznikol, bola zmluva medzi obchodným reťazcom a jeho dodávateľom, takže zmluva sa okrem Obchodného zákonníka riadila aj osobitnými predpismi.[9] Predmetná vec bola počas rozhodcovského konania medializovaná a podľa sťažovateľa „vrcholný predstaviteľ výkonnej moci (člen vlády, minister pôdohospodárstva) v celoštátne šírenom médiu (v televíznom vysielaní spravodajskej televízie TA3, výroky boli následne prevzaté mnohými ďalšími médiami) atakoval Rozhodcovský súd“, čím bol „na Rozhodcovský súd ako aj na ktoréhokoľvek z rozhodcov vytvorený enormný mediálny nátlak“.[10]
Žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku súd prvej inštancie zamietol a toto rozhodnutie odvolací súd potvrdil. Odvolací súd pritom potvrdil, že nepredpojatosť rozhodcu – rovnako ako sudcu – je potrebné skúmať zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska a v rámci objektívneho testu sa aplikuje tzv. teória zdania. Nestačí teda, že rozhodca je subjektívne nepredpojatý, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach účastníkov konania.
Tieto objektívne skutočnosti však musia spočívať v konkrétnom konaní alebo vo vzťahu konkrétneho rozhodcu k predmetu konania alebo k zmluvným stranám. Tvrdenia „o mediálnom tlaku sú všeobecné a nekonkrétne a tieto samy o sebe nemôžu byť dôvodom na vylúčenie rozhodcu v predmetnej veci“.[11]
Citované rozhodnutie odvolacieho súdu bolo aj predmetom ústavnoprávneho prieskumu na základe sťažnosti podanej neúspešným žalovaným. Ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. V odôvodnení sa síce detailne nevenoval otázke predpojatosti rozhodcu, vo všeobecnosti však konštatoval, že závery odvolacieho súdu boli primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu príslušných právnych noriem.[12]
- Meritórny prieskum rozhodcovského rozsudku
Jedným z najväčších rizík pre fungujúcu arbitráž je právny a inštitucionálny rámec, v rámci ktorého dochádza k opätovnému prieskumu meritórnych záverov rozhodcovského súdu. De novo revízia (révision au fond) skutkových a právnych záverov pred všeobecným súdom by poprela rýchlosť ako jednu zo základných výhod rozhodcovského konania.
Táto skutočnosť nebola v slovenskom kontexte nikdy sporná[13] a potvrdzuje ju aj aktuálna judikatúra najvyššieho súdu a rozhodovacia prax nižších súdov.
Jednoznačne to vyjadril najvyšší súd v judikáte R 56/2020 nasledovne:
„Konanie pred všeobecným súdom o zrušenie rozsudku rozhodcovského súdu podľa zákona č. 244/2002 Z. z. na rozhodcovské konanie nenadväzuje a nie je možné ho považovať za ďalšie opravné konanie. Predmetom takého konania všeobecného súdu nie je vecná správnosť rozhodnutia rozhodcovského súdu vo veci samej.“[14]
Takisto aj v inom rozhodnutí najvyšší súd jednoznačne dôvodil, že „všeobecnému súdu (vrátane dovolacieho súdu) neprináleží preskúmavať rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke“.[15]
Rovnaký postoj zaujali aj nižšie súdy. Krajský súd v Banskej Bystrici konštatoval, že v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ZRK „nie je možné a prípustné, aby všeobecný súd posudzoval aj hmotnoprávnu stránkunároku uplatneného v rozhodcovskom konaní. Posudzovanie aplikácie hmotného práva rozhodcovským súdom nemôže zakladať dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku.“[16]
Identicky aj v inej veci konštatoval, že súdy v konaní podľa § 40 ZRK „nemôžu vecne zasahovať do záverov rozhodcu, t. j. nemôžu sa zaoberať jeho prípadným rozporom s hmotným právom.“[17]
Ako už bolo uvedené, zásadný zákaz meritórneho prieskumu je jedným zo základných kameňov arbitráže a – podľa našich vedomostí – nebol v slovenskom kontexte nikdy sporný. Napriek tomu považujeme za relevantné, že súdy ho potvrdzujú s takou mierou jednoznačnosti a že bol povýšený na právnu vetu jedného z mála „R-kových“ judikátov týkajúcich sa arbitráže.
- Rozpor s verejným poriadkom
V rámci taxatívneho výpočtu dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku je rozpor s verejným poriadkom [§ 40 ods. 1 písm. b) v spojení s § 50 ods. 2] jediným, ktorý otvorene pripúšťa prieskum meritórnej stránky rozhodcovského rozsudku. Tento prieskum by však vždy mal byť limitovaný mantinelmi verejného poriadku.
Na inom mieste sme argumentovali, že účelom tohto dôvodu na zrušenie „za žiadnych okolností nemá byť široký prieskum rozhodcovských rozsudkov z hľadiska ich vecnej správnosti“ a pojem verejný poriadok je preto potrebné „vykladať reštriktívne“.[18]
Z dostupnej rozhodovacej praxe všeobecných súdov sa zdá, že taktiež preferujú reštriktívny výklad. Krajský súd v Banskej Bystrici v tomto duchu konštatoval, že „pojem verejný poriadok by sa v súlade s medzinárodnou praxou mal vykladať reštriktívne s ohľadom na záujem podporovať rozhodcovské konanie. Zrušenie pre rozpor s verejným poriadkom bude adekvátnym prostriedkom nápravy v prípadoch, keď rozhodcovské rozhodnutie bolo ovplyvnené trestným činom rozhodcu, znalcom, svedka alebo keď tomu bránila prekážka rozhodnutej veci.“[19]
Citovaná časť odôvodnenia je prevzatá z dôvodovej správy k veľkej novele zákona o rozhodcovskom konaní, ktorá zdôrazňovala medzinárodné štandardy a celkovo podporu arbitráže. V citovanom odôvodnení sa dokonca uvádzajú len aspekty procesného verejného poriadku (trestný čin rozhodcu, prekážka rei iudicatae). To však zrejme neznamená, že by vylučoval aj rozpor so substantívnym verejným poriadkom (napr. súťažné právo), akurát substantívny verejný poriadok v danej veci nebol relevantný.
- Nepreskúmateľné odôvodnenie
Ako bolo uvedené vyššie, javí sa byť ustálené, že meritórny prieskum rozhodcovského rozsudku je v konaní podľa § 40 ZRK vylúčený a že „zadnými vrátkami“ k takémuto prieskumu nebude ani prieskum súladu s verejným poriadkom, keďže ten bude vykladaný reštriktívne.
Ako sporná otázka sa javí „prieskum preskúmateľnosti odôvodnenia“. Inými slovami, či nepreskúmateľné odôvodnenie rozhodcovského rozsudku zakladá procesnú vadu odôvodňujúcu jeho zrušenie. Alebo či by zrušenie rozhodcovského rozsudku na základe nepreskúmateľného odôvodnenia predstavovalo neprípustný zásah do merita rozhodcovského rozsudku.
V čase veľkej novely zákona o rozhodcovskom konaní k tejto otázke – podľa našich vedomostí – neboli žiadne rozhodnutia vyšších slovenských súdov. V komentári k zákonu o rozhodcovskom konaní sme si dovolili vyjadriť názor, že medzi procesné vady podľa § 40 ods. 1 písm. a) bodu 4 je potrebné zaradiť aj vady odôvodnenia rozhodcovského rozsudku.[20] Tento názor v danom čase nebolo možné oprieť o žiadne slovenské zdroje, ale vychádzali sme z nemeckej literatúry[21] a švajčiarskej judikatúry.[22]
Rozhodovacia prax súdov sa medzitým vybrala opačným smerom.
Najvyšší súd v odôvodnení jedného rozhodnutia (nie judikátu) konštatoval nasledovné:
„ … porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania“ totiž treba rozumieť znevýhodnenie niektorého z účastníkov rozhodcovského konania tým, že nemá umožnenú rovnakú mieru možností predkladať vyjadrenia, dôkazy, vyjadrovať sa k protistranou navrhovaným dôkazom alebo k ňou predloženým vyjadreniam, … čiže ide o prípady, kedy dôjde v rozhodcovskom konaní k porušení princípu kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní. … Nedostatočné odôvodnenie rozhodcovského rozsudku – však nemožno považovať za porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania v zmysle § 17 ZoRK.“[23]
Podobne aj Krajský súd v Bratislave dôvodil, že „argumenty žalobcu, ktoré sa obmedzili na [žalobcovu] snahu preskúmať vec z hmotnoprávnej stránky a v ktorých namietol nedostatok odôvodnenia rozhodcovského rozsudku sú vzhľadom na právnu úpravu obsiahnutú v ustanovení § 40 ZoRK neprípustné.“[24]
Napriek týmto rozhodnutiam sa naďalej skôr prikláňame k názoru, že je potrebné rozlišovať medzi – na jednej strane – napádaním odôvodnenia ako „zadnými vrátkami“ pre napádanie meritórnych záverov, kedy by nemalo ísť o dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku a – na druhej strane – nepreskúmateľnosťou odôvodnenia, ktorá zakladá procesnú vadu a tým aj dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku.
Okrem vyššie citovaných záverov nemeckej literatúry a švajčiarskej judikatúry možno z posledných rokov doplniť aj identické závery v rozhodovacej praxi alebo doktríne týchto a ďalších príbuzných právnych poriadkov.
Nemecký Spolkový súdny dvor napr. konštatoval, že nedostatočné vysporiadanie sa s kľúčovými argumentmi jednej zo strán v odôvodnení rozhodcovského rozsudku zakladalo porušenie práva byť vypočutý a tým aj verejného poriadku.[25]
Taktiež švajčiarsky Spolkový súd zrušil rozhodcovský rozsudok na základe skutočnosti, že v odôvodnení nebolo vysvetlené, prečo sa rozhodcovský súd priklonil k jednej z dvoch protichodných možností.[26]
Podobne aj rakúsky Najvyšší súdny dvor dospel k záveru, že požiadavka na riadne odôvodnenie je základným princípom rakúskeho právneho systému a porušenie tejto zásady zo strany rozhodcovského súdu zakladá rozpor s procesným verejným poriadkom.[27] V neskoršom rozhodnutí tento záver potvrdil a špecifikoval, že musí ísť o kľúčový bod sporu.[28]
V neposlednom rade aj poľský Najvyšší súd judikoval, že rozhodcovský rozsudok musí byť dostatočne odôvodnený. Dĺžka viac ako 100 strán v danom prípade nepostačovala, pretože podľa súdov rozhodcovský súd nedostatočne odôvodnil svoje závery, čo zakladalo rozpor s verejným poriadkom.[29]
Okrem zahraničnej judikatúry sa ako zaujímavá analógia ponúka aj dlhotrvajúca vnútroštátna diskusia o vadách odôvodnenia v civilnom konaní.
Dlhodobo je sporné, či sa nepreskúmateľné odôvodnenie považuje za vadu zakladajúcu prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.[30] Rekapitulácia tejto diskusie by výrazne presahovala rozsah aj ambície tohto príspevku.[31] Na účely tunajšej témy je však relevantná diskusia o nepreskúmateľnosti odôvodnenia, ktorá prebiehala za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku.[32] V tejto diskusii bolo sporné, či nepreskúmateľné odôvodnenie zakladá odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP alebo „len“ inú procesnú vadu v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP.
Hoci bolo sporné, či ide o vadu zmätočnosti alebo o „inú“ procesnú vadu, nikdy nebolo sporné, že nepreskúmateľné odôvodnenie je procesnou vadou. V režime Civilného sporového poriadku už „iné“ procesné vady nie sú dovolacím dôvodom a teda tento aspekt diskusie stratil relevanciu. Naďalej však – podľa našich vedomostí – nie je sporné, že vady odôvodnenia sú procesného charakteru, sporné je len, či tieto procesné vady dosahujú intenzitu § 420 písm. f) CSP.
Ak by sa tieto závery aplikovali aj v kontexte zákona o rozhodcovskom konaní, mali by viesť k záveru, že nepreskúmateľné odôvodnenie zakladá procesnú vadu. Namietanie tejto vady v takom prípade nie je snahou o meritórne preskúmanie rozhodcovského rozsudku.
Ako však už bolo uvedené vyššie, rozhodovacia prax slovenských súdov sa zatiaľ uberá opačným smerom a budúcnosť ukáže, na akom názore sa ustáli.
- Záver
Netrúfame si tvrdiť, že tento prehľad zachytáva všetky relevantné súdne rozhodnutia týkajúce sa arbitráže vydané od veľkej novely zákona o rozhodcovskom konaní. Takisto si uvedomujeme, že arbitráž na Slovensku rieši aj mnohé otázky, ktorých sme sa v tomto príspevku nedotkli.[33]
Napriek tomu si dovolíme tvrdiť, že táto vzorka – napriek svojej nedostatočnej reprezentatívnosti – má istú výpovednú hodnotu o interakcii medzi arbitrážou a súdnou ingerenciou za posledné roky. A – ako sme predoslali už v úvode – obsah tejto výpovednej hodnote nás vedie k opatrnému optimizmu o stave slovenskej arbitráže v porovnaní s nelichotivým stavom pred necelým desaťročím. Považujeme za pozitívne, že súdy vo všeobecnosti rešpektujú arbitráž ako legitímny a prínosný alternatívny spôsob riešenia sporov. Zároveň sú súdy pripravené zrušiť rozhodcovské rozsudky v prípadoch závažných vád,[34] čo je pre fungujúcu arbitráž rovnako dôležité.
Veríme, že ak symbióza rozhodcovských súdov a všeobecných súdov bude mať ďalej príležitosť rozvíjať sa týmto smerom na pôdoryse zákona, ktorý od veľkej novely v zásade zodpovedá medzinárodným štandardom a – hoci ,samozrejme, žiadny zákon nie je dokonalý – podľa nášho názoru si nevyžaduje zásadnú zmenu, bude o ďalších niekoľko rokov stav slovenskej arbitráže zo začiatku 10-tych rokov súčasného storočia len nepríjemnou spomienkou.
JUDr. Juraj Gyárfáš, PhD., LL.M. absolvoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, postgraduálny program European Master in Law & Economics na univerzitách v Hamburgu a v Haife, rigorózne konanie na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity a doktorandské štúdium na Právnickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach. V súčasnosti pôsobí ako advokát a partner Dentons Europe [1] CS LLP a externe vyučuje na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Publikuje články k rôznym otázkam slovenského a európskeho práva a bol vedúcim autorského kolektívu komentára k zákonu o rozhodcovskom konaní. Od roku 2015 pôsobí ako člen Komisie pre rekodifikáciu súkromného práva.
RESUMÉ
Súdna ingerencia do rozhodcovského konania: Opatrné budovanie novej dôvery
Autor hodnotí aktuálnu rozhodovaciu prax slovenských súdov vo vzťahu k rozhodcovskému konaniu od nadobudnutia účinnosti tzv. veľkej novely zákona o rozhodcovskom konaní 1. januára 2015. Na základe prehľadu rozhodovacej praxe v niektorých kľúčových otázkach autor konštatuje, že arbitráži sa darí znovu získavať dôveru všeobecných súdov a tým dochádza k menšej miere ingerencie.
SUMMARY
Court interference with arbitration: Cautiously building new trust
The author surveys recent case law of Slovak courts related to arbitration since the „major amendment“ to the Slovak Arbitration Act entered into force on 1 January 2015. On the basis of reviewing the courts’ position on some instrumental questions, the author concludes that arbitration is gradually re-gaining the trust of general courts and that the level of interference by those courts is thus decreasing.
ZUSAMMENFASSUNG
Gerichtliche Einmischung im Schiedsverfahren: Vorsichtiger Aufbau eines neuen Vertrauens
Der Autor wertet die aktuelle Rechtsprechung der slowakischen Gerichte in schiedsverfahrensbezogenen Fragen seit die „große Novelle“ des slowakischen Schiedsverfahrensgesetzes am 1. Januar 2015 in Kraft getreten ist. Anhand der gerichtlichen Rechtsprechung in einigen wichtigen Fragen ist der Autor der Auffassung, dass die Schiedsgerichte in der Slowakei langsam wieder das Vertrauen der staatlichen Gerichte gewinnen und dadurch die Einmischung der staatlichen Gerichte in die Schiedsverfahren abgenommen hat.
[1] Názory prezentované v tomto článku sú súkromnými názormi autora a nemusia sa nevyhnutne zhodovať s názorom inštitúcie, v ktorej autor pôsobí.
[2] GYÁRFÁŠ, J., ŠTEVČEK, M. Odkiaľ prichádza, kde sa nachádza a kam kráča arbitráž na Slovensku. Bulletin Slovenskej advokácie, 3/2019, s. 13.
Týmto presvedčením sme si dovolili uviesť aj komentár k zákonu o rozhodcovskom konaní (GYÁRFÁŠ, J., ŠTEVČEK, M. a kol. Zákon o rozhodcovskom konaní. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. IX).
[3] Rozhodnutie Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 26 Cob 161/2009; rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 2 Cob 178/2008; rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 1 Cob 171/2015. Pre opačný názor pozri HRIVNÁK, J. Základy arbitráže: Druhá časť: Rozhodcovská zmluva. Bulletin slovenskej advokácie, roč. XI, 2005, č. 5, s. 17 a HRIVNÁK, J. Základy arbitráže. Prvá časť. Prípustnosť arbitráže. Bulletin slovenskej advokácie, roč. XI, 2005, č. 3 − 4. Pozri taktiež kritiku citovaných rozhodnutí v MAGÁL, M., GYÁRFÁŠ, J. Arbitrabilita sporov o určenie (ne)platnosti právneho úkonu. Justičná revue, 2011, č. 8 – 9 ako aj tam citovanú zahraničnú judikatúru a literatúru.
[4] Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Cdo 245/2010. V rámci opačného názoru pozri pozri GYÁRFÁŠ, J.Je platná rozhodcovská doložka vo všeobecných obchodných podmienkach? Lexforum, 9. 4. 2012, http://www.lexforum.sk/386.
[5] Ohľadom podrobného historického prehľadu názorov jednotlivých senátov Ústavného súdu SR na prípustnosť ústavných sťažnosť proti rozhodcovským rozsudkom aj ohľadom kritiky tohto názoru pozri uznesenie Ústavného súdu SR, PLz. ÚS 5/2015.
[6] COLE, T., BANTEKAS, I., FERRETTI, F., RIEFA, CH., WARWAS, B. A., ORTOLANI, P. Legal Instruments and Practice of Arbitration in the EU. Study for the JURI Committee. Brusel : European Parliament, 2014, s. 161.
[7] Zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“ alebo „ZRK“).
[8] GYÁRFÁŠ, J., ŠTEVČEK, M. Odkiaľ prichádza, kde sa nachádza a kam kráča arbitráž na Slovensku. Bulletin Slovenskej advokácie, 3/2019, s. 17. GYÁRFÁŠ, J. Rozhodcovským rozsudkom v exekúcii svitá na lepšie časy. Lexforum. https://www.lexforum.sk/478 a na to nadväzujúca diskusia.
[9] Zákon č. 362/2012 Z. z. o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch, ktorých predmetom sú potraviny a zákon č. 152/1995 Z. z. o potravinách v znení neskorších predpisov.
[10] Rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 43 CoB 52/2015; rozhodnutie Ústavného súdu SR, II. ÚS 205/2017.
[11] Rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 43 CoB 52/2015.
[12] Rozhodnutie Ústavného súdu SR, II. ÚS 205/2017.
[13] „Skutočnosť, či pri vydaní rozhodcovského rozsudku došlo k porušeniu hmotnoprávnych predpisov, alebo nie, všeobecný súd [okrem spotrebiteľských sporov] nemôže preskúmavať v konaní o žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ale žalobu môže preskúmať len z dôvodov uvedených v § 40.“ (ŠKRINÁR, A.Problémy pri žalobách na zrušenie rozhodcovského rozsudku a uznávania výkonu rozhodcovských rozsudok. Bulletin slovenskej advokácie, 2013, č. 7 − 8, s. 4). „Samotné zlé rozhodnutie nie je dôvodom na jeho zrušenie.“ [ŠKRINÁR, A.Zodpovednosť rozhodcu za škodu spôsobenú vydaním rozhodcovského rozsudku. In: JURČOVÁ, M., NOVOTNÁ, M. (eds.)Náhrada škody ako prostriedok nápravy v súkromnom práve. Zborník z konferencie XII. Lubyho právnické dni. Praha: Leges, 2016, s. 256].
[14] R 56/2020, zvýraznenie doplnené.
[15] Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Obdo 39/2018, publikované v Zo súdnej praxe pod č. 36/2020, avšak s právnou vetou týkajúcou sa inej otázky.
[16] Rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 41CoR/5/2018.
[17] Rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 43CoR/6/2017.
[18] GYÁRFÁŠ,. § 40 [Dôvody na podanie žaloby]. In: GYÁRFÁŠ, J, ŠTEVČEK, M. a kol. Zákon o rozhodcovskom konaní. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2017, s. 518.
[19] Rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 41CoR/10/2018.
[20] GYÁRFÁŠ, J. § 40 [Dôvody na podanie žaloby]. In: GYÁRFÁŠ, J, ŠTEVČEK, M. a kol. Zákon o rozhodcovskom konaní. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2017, s. 518.
[21] BÖCKSTIEGEL, K. – H., KRÖLL, S. M., NACIMIENTO, P. (eds.) Arbitration in Germany. The Model Law in Practice. Second Edition. Alphen aan den Rijn: Kluwer Law International, 2015, s. 409.
[22] Rozhodnutie švajčiarskeho Spolkového súdu 4A_246/2014; VOSER, N., BOEHM, H. Swiss Supreme Court partially grants petition to set aside CAS award; practicallawcompany.com, 26. augusta 2015. Pozri tiež rozhodnutie švajčiarskeho Spolkového súdu, 4A_520/2015, podľa ktorého nie je porušením práva byť vypočutý, ak sa rozhodcovský súd sústredil na jeden rozhodujúci argument, pričom ostatné tým pádom neboli relevantné [VOSER, N. No violation of a party’s right to be heard where a tribunal does not address arguments that it considers to be irrelevant (Swiss Supreme Court). practicallawcompany.com, 3. februára 2016].
[23] Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Obdo 18/2018, zvýraznenie doplnené.
[24] Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 2 CoB/119/2016.
[25] BGH, I ZB 90/18; WILSKE, S., KRAPFL, C. Award st aside for violation of right to be heard where tribunal failed to address party’s core submission (German Federal Court of Justice). practicallawcompany.com. 30. septembra 2019.
[26] Rozhodnutie švajčiarskeho Spolkového súdu 4A_642/2017; SPOORENBERG, F, FRANCHINI, D. Award partially set aside due to tribunal’s unexplained choice between two contradictory findings. Internationallawoffice.com, 21. február 2019.
[27] OGH, 18 OCg 3/16i; PITKOWITZ, N. Supreme Court sets aside arbitral award for defective reasoning. Internationallawoffice.com. 19. január 2017.
[28] OGH, 18 OCg 11/19/w; PITKOWITZ, N. Supreme Court specifies reasoning standards for awards. Internationallawoffice.com. 8. október 2020.
[29] SN V CSK 301/17; DURBAS, M., KOS, R. Arbitral tribunals must consider all evidence or risk violating public policy. Internationallawoffice.com. 6. september 2018. K nadväzujúcej judikatúre pozri DURBAS, M., KOS, R. Words, words, words: concise reasoning not grounds to vacate award. Internationallawoffice.com. 27. február 2020.
[30] Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“ alebo „Civilný sporový poriadok“).
[31] Pozri dlhodobé zhrnutie judikatúry aj literatúry dostupné v diskusii k článku GYÁRFÁŠ, J. Zakladá nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odňatie možnosti konať pred súdom? Lexforum https://www.lexforum.cz/512.
[32] Zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom pred jeho zrušením (ďalej len “OSP” alebo „Občiansky súdny poriadok“).
[33] Vhodným príkladom je otázka, či je rozhodcovský súd povinný nariadiť ústne pojednávanie. V jednom prípade súdy rozhodli, že “samotná skutočnosť, že rozhodcovský súd nenariadi účastníkom konania navrhované ústne pojednávanie, nemá vždy automaticky za následok porušenie zásady rovnosti účastníkov konania“, pričom vychádzali zo znenia rozhodcovskej doložky a v nej inkorporovaných rozhodcovských pravidiel, podľa ktorých malo by konanie písomné. Rozhodca v konaní nepovažoval vykonanie ústneho pojednávania za účelné a s touto skutočnosťou sa v odôvodnení rozhodcovského rozsudku vysporiadal (rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 43 CoB 52/2015; toto rozhodnutie obstálo aj v ústavnoprávnom prieskume, pozri II. ÚS 205/2017). Naopak v inom rozhodnutí najvyšší súd konštatoval, že „aj v prípade ak sa účastníci dohodli v rozhodcovskej zmluve na písomnej forme rozhodcovského konania, avšak vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania častník podal návrh na ústne pojednávanie, rozhodcovský súd bol povinný ústne pojednávanie nariadiť“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Obdo 39/2018, publikované v Zo súdnej praxe pod č. 36/2020). Toto rozhodnutie je však potrebné vnímať v kontexte osobitných skutkových okolností (rozhodcovský súd sa zrejme dopustil aj iných zásahov do rovnosti strán) a najmä znenia § 26 ZRK účinnom do 31. decembra 2014. Veľká novela zdôraznila dispozitívny charakter tohto ustanovenia. Tejto téme sa osobitne venoval Matej Košalko na konferencii RICHARD DEWITT Arbitration Conferencev 3. júna 2021 v príspevku pod názvom Právo strán na ústne pojednávanie v rozhodcovskom konaní z pohľadu súdov.
[34] Ako je napr. nedostatok právomoci, pozri Krajský súd v Bratislave, sp. zn. 4CoR/2/2020, v ktorom súdy rozumným a dobre odôvodneným spôsobom zamietli argumenty žalovaného, podľa ktorých žalobca zmeškal právo namietať nedostatok právomoci.