(pokračovanie článku z predchádzajúceho čísla)
JUDr. Filip Šmeringai pôsobí ako advokát v advokátskej kancelárii bnt attorneys-at-law, s. r. o. a ako externý doktorand na Katedre občianskeho a obchodného práva Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave*. Je absolventom Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Absolvoval aj zahraničné́ štúdium na Univerzite Martina Luthera v Halle-Wittenberg v Spolkovej republike Nemecko, kde pôsobil ako právny asistent na Katedre občianskeho, obchodného a hospodárskeho práva. Je autorom viacerých odborných príspevkov.
Príspevok predstavuje druhú časť dvojdielnej štúdie venovanej právnemu inštitútu súpisu hnuteľných vecí v nájomných vzťahoch ako osobitnej forme procesného posilnenia zákonného záložného práva prenajímateľa. Druhá časť štúdie je venovaná osobitným hmotnoprávnym predpokladom uplatnenia súpisu hnuteľných vecí so špeciálnym zameraním na úkon zadržania vecí nájomcu ako aj súvisiacim procesnoprávnym aspektom tohto inštitútu. Príspevok nadväzuje na prvú časť publikovanú v BSA 5/2025.
Osobitné hmotnoprávne predpoklady v prípade súpisu hnuteľných vecí v nadväznosti na zadržanie vecí prenajímateľom
Súpis hnuteľných vecí vykonaný v nadväznosti na zadržanie vecí prenajímateľom predstavuje značne invazívnejší právny inštitút než preventívny súpis hnuteľných vecí. Zadržaním týchto vecí totiž prenajímateľ dočasne obmedzuje nájomcu v užívaní vecí v jeho vlastníctve, čo vie byť impulzom k iniciácii súvisiacich súdnych sporov, týkajúcich sa napr. nárokov na vydanie týchto vecí alebo uplatňovania nárokov z náhrady škody. Ak dochádza k priam bezohľadnému výkonu tohto práva, pri ktorom nie sú očividne splnené základné podmienky realizácie tohto práva, nie je vylúčená ani trestnoprávna zodpovednosť prenajímateľa (napr. v súvislosti s porušovaním domovej slobody).[66]
Miera právneho rizika je preto v prípade tohto súpisu hnuteľných vecí badateľne vyššia. Priamo úmerne s týmto rizikom sa však zvyšuje aj prípadná efektivita takéhoto kroku, pokiaľ je realizácia tohto práva plne konformná so zákonnými predpokladmi, pri stanovení ktorých zákonodarca prihliadal na zvýšenú závažnosť realizácie tohto právneho inštitútu. Aj preto sa popri všeobecných predpokladoch (viď päť základných predpokladov v predošlej časti príspevku vzťahujúcej sa na preventívny súpis hnuteľných vecí) uplatňujú na túto formu súpisu hnuteľných vecí aj osobitné predpoklady, ktoré sprísňujú podmienky výkonu tohto právneho inštitútu. Medzi tieto sprísňujúce podmienky patrí (i) neexistencia iného zabezpečenia pohľadávky, (ii) sťahovanie alebo odstraňovanie vecí z predmetu nájmu zo strany nájomcu, (iii) zadržanie nájomcových vecí prenajímateľom na vlastné nebezpečenstvo, (iv) uplatnenie práva na súde v zákonnej lehote a (v) oznámenie prenajímateľa nájomcovi o zadržaní vecí vo vlastníctve nájomcu.
Neexistencia iného zabezpečenia pohľadávky prenajímateľa
Medzi všeobecné predpoklady realizácie preventívneho súpisu hnuteľných vecí patrí pohľadávka prenajímateľa (nájomné), resp. možnosť jej vzniku v budúcnosti (viď bod 3.1.3. štúdie). V porovnaní s preventívnym súpisom hnuteľných vecí je v prípade súpisu hnuteľných vecí v zmysle § 672 ods. 2 OZ vyžadovaná jej existencia, pričom je doplnená aj o špecifickú vlastnosť tejto pohľadávky, ktorú predstavuje neexistencia jej iného zabezpečenia.
Sprísňujúca povaha druhej zo zmienených zákonných požiadaviek je zákonne legitimizovaná potrebou zvýšenej ochrany nájomcu, keďže v prípade tejto formy súpisu hnuteľných vecí dochádza k faktickému obmedzeniu užívacích práv nájomcu k veciam podliehajúcim súpisu hnuteľných vecí. Bližšie sa k tomuto predpokladu vyjadrila aj NS SR, ktorý predpoklad „iného zabezpečenia pohľadávky“ vníma extenzívne, keď uvádza: „Zákon hovorí o zabezpečenej pohľadávke, a takou je každá, ku ktorej patrí veriteľovi ktorékoľvek z práv v zákone vymedzených ako práva zabezpečovacie.“ V danom prípade NS SR zaradil pod zabezpečenie pohľadávky výslovne ručenie ako aj paralelne zjednané zmluvné záložné právo na veciach nájomcu nachádzajúcich sa na prenajatej veci .[67] Pri jednotlivých zabezpečeniach pohľadávky nie je navyše účelné sa obmedziť iba na úpravy jednotlivých foriem zabezpečenia záväzku v Občianskom zákonníku, ale treba primerane zohľadniť aj tie upravené v osobitných predpisoch (napr. banková záruka v zmysle § 313 a nasl. Obchodného zákonníka).[68] Pravda, v rozhodovacej činnosti českých súdov môžeme identifikovať aj rozhodnutia, ktoré sa prikláňajú viac reštriktívnej interpretácii „iného zabezpečenia pohľadávky“. V niektorých rozhodnutiach sa môžeme stretnúť napríklad s názorom, že zmluvná pokuta nepredstavuje zabezpečenie pohľadávky pre účely § 672 ods. 2 OZ, keďže takéto zabezpečenie pohľadávky má iba zabezpečovaciu, no nie uhradzovaciu funkciu.[69] Otáznym je taktiež v tejto súvislosti, či pod „iné zabezpečenie pohľadávky“ môžeme zaradiť aj v praxi bežnú tzv. peňažnú zábezpeku (kauciu), ktorú zloží nájomca u prenajímateľa na začiatku nájomného vzťahu (viď napr. § 5 zákona o krátkodobom nájme bytu). Vzhľadom na povahu tohto zabezpečovacieho prostriedku sa javí ako vhodné v prvom rade posúdiť, akému účelu má slúžiť zmluvne dohodnutá kaucia. Ak kauciou nie sú kryté prípadné omeškané platby nájomného, ale povedzme iba nároky prenajímateľa na náhradu škody, niet právneho dôvodu vylučovať právny inštitút súpisu hnuteľných vecí pre takto dohodnutý nájomný vzťah. V druhom rade je potrebné poukázať na peňažnú limitáciu kaucie, v rámci ktorej vie kaucia v zmysle zmluvy pokryť iba pohľadávky z nájomného vzniknuté rádovo v niekoľkých mesiacoch. Vzhľadom na toto obmedzenie sa nejaví ako správne limitovať súpis hnuteľných vecí v prípade, kedy kaucia zabezpečuje iba menšiu časť nájomného, no vo zvyšnej väčšej časti neposkytuje prenajímateľovi žiadnu ochranu. Použitie kaucie na časť splatných nájomných koniec koncov vedie k zániku tohto zabezpečovacieho prostriedku a súbežne aj splneniu časti splatných nájomných. Vo zvyšnej časti pohľadávky prenajímateľa nie sú uspokojené a ani inak zabezpečené. V kontexte týchto úvah by prípustnosť súpisu hnuteľných vecí pre takto dohodnutý nájomný vzťah mala byť daná.
Sťahovanie alebo odstraňovanie vecí z predmetu nájmu zo strany nájomcu
Zadržanie veci nájomcu prenajímateľom na vlastné nebezpečenstvo (viď ďalší výklad) je možné iba za predpokladu, že sa nájomca sťahuje alebo odstraňuje veci z prenajatej nehnuteľnosti. Súdna prax nám ukazuje, že tento predpoklad predstavuje čo do dokazovania jednu z najväčších výziev v konaní o vykonanie súpisu hnuteľných vecí. Ide totiž viac o otázku skutkovú než právnu,[70] čo súvisí aj s potrebou relevantného preukázania tejto skutočnosti v konaní. Problematickosť dokazovania tejto skutočnosti spočíva predovšetkým v relatívne krátkom časovom rozmedzí, v rámci ktorého vie prenajímateľ identifikovať prípadné „sťahovanie“ alebo „odstraňovanie“ vecí zo strany nájomcu. Samozrejme, vzhľadom na okolnosti prípadu môžu tieto skutočnosti prebiehať aj dlhšie. To môže závisieť napríklad od veľkosti prenajatej nehnuteľnosti a množstva vecí, ktoré sa nachádzajú na prenajatej nehnuteľnosti. Sťahovanie alebo odstraňovanie vecí z jednoizbového bytu v tomto zmysle nemožno porovnávať so sťahovaním alebo odstraňovaním vecí z prenajatého priemyselného parku. Prvý z prípadov môže prebehnúť rádovo v hodinách, druhý z prípadov v dňoch, ak nie týždňoch alebo mesiacoch (napríklad v prípade potreby demontáže strojov).
V tomto bode sa však musíme bližšie pristaviť aj pri zmienených zákonných pojmoch, a síce „sťahovaniu“ a „odstraňovaniu vecí“ z prenajatej nehnuteľnosti. Osobitne treba upriamiť pozornosť na nedokonavý vid použitý v znení týchto pojmov. Použitie nedokonavého vidu naznačuje, že ide pri oboch skutočnostiach o prebiehajúci proces,[71] čo je logické vzhľadom na to, že momentom odstránenia vecí z prenajatej nehnuteľnosti zaniká záložné právo prenajímateľa.[72] „Sťahovanie vecí“ je pritom svojou povahou širší pojem než je „odstraňovanie vecí“, keďže „sťahovanie vecí“ v sebe zahŕňa aj samotné „odstraňovanie vecí“. Širší rozmer tohto pojmu totiž zahŕňa aj tie úkony nájomcu, ktoré sa priamo netýkajú, ale iba súvisia s faktickým odstránením veci z prenajatej nehnuteľnosti.[73] Ak napríklad nájomca preukázateľne oznámi prenajímateľovi, že nájomný priestor v dohľadnej dobe opustí, a teda má úmysel trvale odstrániť veci z prenajatej nehnuteľnosti, podmienka „sťahovania vecí“ v zmysle § 672 ods. 2 OZ je splnená.
Odstraňovanie vecí z prenajatej nehnuteľnosti — ako zákonná alternatíva k sťahovaniu vecí — na druhej strane signalizuje, že takéto odstraňovanie vecí z prenajatej nehnuteľnosti musí byť systematické a rámcované úmyslom nájomcu trvale odstrániť veci z prenajatej nehnuteľnosti. Singulárne odstránenie časti vecí, ktoré je vedené napríklad úmyslom nájomcu vymeniť inventár prenajatej nehnuteľnosti za modernejší, resp. hodnotnejší, nezodpovedá účelu § 672 ods. 2 OZ.[74] Odstraňovanie vecí z prenajatej nehnuteľnosti na účely tejto normy totiž musí viesť k znižovaniu miery zabezpečenia pohľadávky prenajímateľa. Ak dochádza iba k dočasnému odstráneniu vecí a následnej ilácii hodnotnejších vecí, nájomca nielenže neukracuje prenajímateľa, ale dokonca zhodnocuje samotný predmet záložného práva.
Zadržanie nájomcových vecí prenajímateľom na vlastné nebezpečenstvo
Keď sa nájomca preukázateľne sťahuje alebo odstraňuje veci z prenajatej nehnuteľnosti, prenajímateľ je v zmysle § 672 ods. 2 OZ oprávnený zadržať veci nájomcu na vlastné nebezpečenstvo. Samotný úkon zadržania vecí nájomcu je v zmysle citovaného ustanovenia jedna z právom aprobovaných foriem útočnej svojpomoci. Svojou povahou má tento úkon zadržania veci blízko zádržnému právu, no tieto právne inštitúty nemožno v žiadnom prípade stotožňovať. Zádržné právo totiž predstavuje osobitné vecné právo k cudzej veci s vlastnými funkciami a predpokladmi jeho uplatnenia. Úkon zadržania veci prenajímateľom na druhej strane nie je samo sebou vecným právom k cudzej veci, ale viaže sa obsahovo výlučne na záložné právo prenajímateľa ako iné vecné právo k cudzej veci. Vzájomný vzťah zádržného práva a úkon zadržania veci preto nemôže byť iný iba ako vzťahu zákona všeobecného a zákona špeciálneho. Vzájomné konvergencie týchto právnych inštitútov neznamenajú totožnosť. Všeobecné ustanovenia o zádržnom práve sa preto iba primerane uplatnia na úkon zadržania veci prenajímateľom. Názory v súdnej praxi, ktoré zamieňajú tieto právne inštitúty a priznávajú prenajímateľovi napr. postavenia veriteľa vykonávajúceho zádržné právo, preto treba vnímať zdržanlivo, keďže nezohľadňujú systematické zaradenie tohto právneho inštitútu v Občianskom zákonníku, ako aj jeho teleologický rozmer.[75] Zdržanlivo treba vnímať aj tie názory právnej doktríny v tejto otázke, ktoré konštatujú paralelnú existenciu týchto zabezpečovacích práv[76] alebo prichádzajú s teóriou istej transformácie záložného práva prenajímateľa na zádržné právo a po vykonaní súpisu späť na záložné právo.[77]
Samotná forma zadržania vecí nájomcu súvisí s okolnosťami prípadu, no má v zásade charakter zamedzenia prístupu nájomcu k zadržiavaným veciam. Podstatným je, aby takýto výkon zadržania vecí nájomcu neviedol k odstráneniu vecí nájomcu, keďže momentom takéhoto odstránenia vecí dochádza k zániku záložného práva prenajímateľa. V súdnej praxi sa vyskytol napríklad názor, že aj obyčajné premiestnenie zadržiavaných vecí z prenajatých miestností do iných miestností danej stavby vedie automaticky k zániku záložného práva prenajímateľa, a teda nemožnosti vykonať súpis takto zadržaných vecí nájomcu.[78] Takýto záver súvisí predovšetkým s evidenčnou funkciou súpisu hnuteľných vecí, ktorý má za úlohu identifikovať, aké veci sa nachádzajú v prenajatej nehnuteľnosti.[79] Úkon zadržania veci zo strany prenajímateľa má teda prakticky „konzervačnú“ funkciu, v rámci ktorej prenajímateľ stabilizuje existujúci stav v nájomnom vzťahu za účelom zabezpečenia a uhradenia jeho pohľadávky z nájomného. Táto konzervácia stavu platí prakticky do momentu vykonania súpisu hnuteľných vecí, resp. pri bezodkladnom výkone záložného práva do speňaženia jednotlivých vecí nájomcu za účelom úhrady pohľadávky prenajímateľa. Ako bolo už uvedené aj skôr v rámci tohto príspevku, prenajímateľ sa týmto konaním vystavuje hrozbe uplatnenia nárokov na vydanie veci zo strany prenajímateľa, resp. tretích osôb vrátane uplatnenia súvisiacej náhrady škody. Výkonom zadržania vecí prenajímateľom prechádza navyše naňho aj nebezpečenstvo — hoc aj náhodnej — škody na zadržaných veciach nájomcu. K uvedenému treba dodať, že zadržanie vecí nájomcu je singulárny úkon; duplicitné zadržovanie vecí za účelom predĺženia prekluzívnej lehoty neprichádza do úvahy.[80]
Uplatnenie práva na súde v zákonnej lehote
Sprísňujúca podmienka vyžadujúca uplatnenie práva prenajímateľa na súde v zákonnej osemdňovej lehote sa uplatní nielen v prípade, ak prenajímateľ zadrží veci nájomcu, ale aj vtedy, ak dôjde k odstráneniu vecí z prenajatej nehnuteľnosti na úradný príkaz (viď § 672 ods. 1 veta 1 OZ). Pojem „úradný príkaz“ je generálnym pojmom, ktorý zahŕňa prierezovo širokú škálu rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci. Extenzívna interpretácia tohto pojmu však naráža pri niektorých typoch úradných príkazov na účel danej normy. Teleologická redukcia zákonnej normy sa vyžaduje predovšetkým pri tých typoch „úradných príkazov“, ktoré iniciuje sám prenajímateľ. Ak totiž prenajímateľ žiada súd o vypratanie vecí z prenajatej nehnuteľnosti, odstránenie vecí z prenajatej nehnuteľnosti sa síce deje na základe „úradného príkazu“, no iniciátorom tohto odstránenia je sám prenajímateľ. Z právneho hľadiska teda nie je táto situácia odlišná od tej, keď by sám prenajímateľ, t. j. nie prostredníctvom tretej osoby, odstránil veci z prenajatej nehnuteľnosti. Na druhej strane, pod „úradný príkaz“ možno zaradiť ostatné rozhodnutia orgánov verejnej moci, napr. ak dôjde k odstráneniu veci z prenajatej nehnuteľnosti v exekučnom konaní iniciovanom treťou osobou,[81] popr. ak dôjde k zaisteniu veci v trestnom konaní, popr. odňatím veci v správnom konaní atď. V týchto prípadoch odstránením vecí z prenajatej nehnuteľnosti nedochádza k zániku záložného práva prenajímateľa, no prenajímateľ je viazaný zákonnou osemdňovou lehotou, v rámci ktorej môže uplatniť svoje práva na súde. Počítanie tejto lehoty „od výkonu“ tohto rozhodnutia je problematické, keďže prenajímateľ nemusí vždy disponovať informáciou o odstránení vecí nájomcu z prenajatej nehnuteľnosti.
V prípade zadržania veci nájomcu prenajímateľom je situácia značne prehľadnejšia, keďže plynutie zákonnej lehoty je viazané na zadržanie veci prenajímateľom, t. j. úkonu, ktorý vykonáva sám prenajímateľ. Na plynutie tejto lehoty sa uplatnia všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o počítaní času (§ 122 OZ). Zákonná lehota osem (8) kalendárnych dní je pritom lehota prekluzívna, t. j. uplynutím tejto lehoty zaniká právo prenajímateľa žiadať vykonanie súpisu.[82] Týmto momentom sa prenajímateľ zároveň stáva aj neoprávneným držiteľom zadržaných vecí, čoho dôsledkom je povinný veci vydať nájomcovi.
Oznámenie prenajímateľa nájomcovi o zadržaní vecí vo vlastníctve nájomcu
Medzi špeciálne podmienky pri súpise hnuteľných vecí môžeme zaradiť aj oznámenie prenajímateľa nájomcovi o zadržaní vecí.[83] Táto požiadavka nevyplýva priamo z § 672 ods. 2 OZ, ale možno ju odvodiť analogicky z § 151s ods. 4 OZ. Uvedené oznámenie prenajímateľa predstavuje neformálny právny úkon, prostredníctvom ktorého informuje nájomcu o zadržaní vecí a jeho dôvodoch. V zásade je táto podmienka splnená aj momentom doručenia súdneho rozhodnutia, ktorým súd nariadi výkon súpisu hnuteľných vecí. Je v každom prípade vhodné, aby prenajímateľ doručil nájomcovi toto oznámenie osobitne ešte pred rozhodnutím súdu, keďže týmto postupom predchádza prenajímateľ situáciám, v rámci ktorých nájomca — v dôsledku absencie informácie o zákonnom zadržaní vecí — si sám útočnou svojpomocou sprístupní veci v jeho vlastníctve. Je pritom zrejmé, že k takémuto úkonu nájomca môže pristúpiť prakticky vždy, no uvedené konanie môže mať v takomto prípade trestnoprávnu relevanciu, a to osobitne ak nájomca vedel o zadržaní vecí zo strany prenajímateľa, a predsa túto svojpomoc realizoval.[84]
- Právny inštitút súpisu hnuteľných vecí z pohľadu procesného práva
Ako už bolo zmienené, hmotnoprávna úprava záložného práva prenajímateľa (vrátane súpisu hnuteľných vecí) výrazne kontrastuje s procesnou úpravou, prostredníctvom ktorej žiada prenajímateľ o vykonanie súpisu.[85] V žiadnom z procesných kódexov totiž nie je explicitne upravený (i) procesný postup súdu, ktorým súd poveruje exekútora na súpis hnuteľných vecí. Rovnako absentuje výslovná úprava (ii) procesného postupu exekútora, ktorý súpis hnuteľných vecí vykonáva.
Absencia týchto pravidiel spôsobuje v praxi nemalé problémy, ktoré sa týkajú jednak procesných podmienok tohto konania ako aj jeho priebehu. Následkom absencie týchto pravidiel je zároveň vysoká miera právnej neistoty, ktorá sa prejavuje v zníženej miere legitímnych očakávaní prenajímateľa a nájomcu, ktorí sú vystavení napospas nepredvídateľnej súdnej praxi snažiacej sa nájsť východisko v rámcoch (ne)existujúcej zákonnej úpravy. Z pohľadu právnej praxe by tento stav neistoty dopomohla odstrániť — dosiaľ taktiež absentujúca — judikatórna činnosť Najvyššieho súdu SR, ktorá by mohla priniesť viac svetla do systému tohto konania. Bez nej sa totiž obmedzujeme iba na právne názory a ratio decidendi jednotlivých súdnych rozhodnutí, na ktoré bude čiastočne poukázané v ďalších bodoch tohto príspevku.
- Konanie o poverení exekútora na súpis hnuteľných vecí nájomcu
Komplexnosť danej problematiky a obmedzený rozsah predloženej štúdie neumožňuje rozobrať procesnú stránku konania o poverení exekútora na súpis hnuteľných vecí do najmenších podrobností. V ďalšom texte sa pokúsime zaujať stanovisko k najpodstatnejším právnym problémom, ktoré vyplývajú zo súdnej praxe a ktoré vedia byť zároveň vhodným poradcom pre praktizujúcich právnikov.
Medzi tieto problematické body patrí predovšetkým (i) otázka právomoci a procesnoprávneho režimu konania, (ii) určovanie príslušnosti súdu v konaní, (iii) priebeh konania, (iv) rozhodnutie súdu a jeho prieskum a finálne (v) otázka (ne)existencie poplatkovej povinnosti za vedenie konania.
- Právomoc a procesnoprávny režim konania
Ako problematická sa v súdnej praxi javí už len základná otázka, aký orgán verejnej moci má v konaní o poverenie na súpis hnuteľných vecí konať a rozhodnúť. V rozhodovacej činnosti slovenských súdov sa objavil názor, že konanie o súpise hnuteľných vecí spadá pod činnosť notárov, a teda sa riadi príslušnými ustanoveniami Notárskeho poriadku.[86] Aj bez potreby hlbšej analýzy takéhoto názoru sa nedá s takýmto záverom stotožniť: Občiansky zákonník výslovne normuje, že poverenie na súpis hnuteľných vecí môže prenajímateľ žiadať iba súd. Existencia právomoci súdu v tomto type konaní — čo je evidentné bez ďalšieho zo znenia normy — zároveň vylučuje alternatívu, v rámci ktorej by sa prenajímateľ mohol svojím návrhom obrátiť priamo na ním zvoleného exekútora.
S právomocou súdov súvisí z procesného hľadiska aj základná otázka, aký procesný režim sa vzťahuje na konanie o poverení exekútora na súpis hnuteľných vecí.[87] V prvom rade je dôležité si zodpovedať, či uvedené konanie nespadá po exekučnú činnosť, t. j. pod pôsobnosť Exekučného poriadku. Odpoveď na túto otázku nám dáva sám Najvyšší súd SR, ktorý sa k tejto problematike vyjadril v rámci sporu o príslušnosť (§ 43 CSP).[88] V tomto spore postúpil všeobecne príslušný súd (toho času Okresný súd Bratislava II) Okresnému súdu Banská Bystrica ako kauzálne príslušnému súdu v exekučnom konaní súdny spis, ktorého predmetom bolo konanie o poverenie exekútora na súpis hnuteľných vecí. Okresný súd Banská Bystrica toto postúpenie namietal s odôvodnením, že nejde v tomto konaní o exekučnú činnosť v zmysle Exekučného poriadku, pričom Najvyšší súd SR dal za pravdu Okresnému súdu Banská Bystrica. NS SR vo svojom rozhodnutí podrobne zdôvodnil, že v prípade poverenie na súpis hnuteľných vecí ide o „inú činnosť exekútora“ v zmysle § 2 ods. 2 EP, ktorá je bližšie konkretizovaná v § 193 písm. d) EP. Súd doslovne uvádza: „je teda namieste prisvedčiť záveru Okresného súdu Banská Bystrica, že súpis hnuteľných vecí podľa ustanovenia § 672 ods. 2 OZ nie je exekučným konaním, ani poverenie súdneho exekútora vykonať takýto súpis vecí nemožno stotožňovať s poverením na vykonanie exekúcie podľa § 55 EP. Ak by bol na súpis poverený súdny exekútor, išlo by o výkon tzv. ďalšej činnosti v zmysle ustanovenia § 193 písm. d/ EP.“[89] Právne posúdenie zo strany NS SR netreba bližšie rozoberať, keďže je vonkoncom správne a zohľadňuje účel ako aj systematiku zmieňovaných právnych predpisov. S prihliadnutím na uvedené teda môžeme odpovedať negatívne na položenú otázku: konanie o poverení exekútora na súpis hnuteľných vecí nespadá pod pôsobnosť Exekučného poriadku.
V druhom rade je potrebné sa vyporiadať s otázkou, či v prípade konania o poverení exekútora na súpis hnuteľných vecí nájomcu ide o civilné sporové alebo civilné mimosporové konanie. Aj k tejto otázke sa vyjadril Najvyšší súd SR, ktorý konštatoval, že pri tomto type konania ide o civilné mimosporové konanie, keďže súd v takomto konaní nerozhoduje „o hmotnoprávnom spore procesných strán“. Na druhej strane NS SR uviedol, že Civilný mimosporový poriadok[90] ako procesný kódex neupravuje tento typ konania a ani jemu podobný. Východisko z tejto situácie našiel NS SR v analógii legis, a to vo vzťahu k ustanoveniam, ktoré sa svojou povahou najviac približujú konaniu o poverení exekútora na súpis hnuteľných vecí: ustanoveniam o zabezpečovacích / neodkladných opatreniach podľa CSP.[91] Svojim rozhodnutím tým NS SR nadviazal na judikatúru našich súdov z 50-tych rokov minulého storočia,[92] ktorá dospela k identickému záveru. K podobnému záveru dospela aj prvorepubliková judikatúra.[93]
Hoci NS SR svoje právne posúdenie nerozvádza do podrobností, záver o analogickom uplatnení ustanovení o zabezpečovacích / neodkladných opatreniach na konanie o poverení exekútora na súpis hnuteľných vecí je z doktrinálneho ako aj praktického pohľadu správny. Analógia v procesnom práve je totiž vo všeobecnosti prípustná, čo uznáva aj sám zákonodarca. Pri vypĺňaní tzv. pravých medzier v právnom predpise treba pritom vždy prihliadať na ochranný účel normy, ktorý by mal byť v rámci takejto procesnej analógie podobný.[94] Táto požiadavka sa v zmienenom prípade javí ako splnená. Ako konanie o zabezpečovacom / neodkladnom opatrení tak konanie o poverení exekútora na súpis hnuteľných vecí nájomcu totiž vychádza v prvom rade z potreby neodkladnej úpravy pomerov medzi dotknutými subjektami. Zatiaľ čo v prípade zabezpečovacieho / neodkladného opatrenia je škála týchto situácií značne širšia, v prípade poverenia na súpis hnuteľných vecí sa táto potreba vzťahuje na „konzerváciu“ stavu v prenajatej nehnuteľnosti, a to osobitne vtedy, ak sa nájomca sťahuje alebo odstraňuje veci z prenajatej nehnuteľnosti (viď bod 3.2.2. štúdie). Ak by k takémuto spísaniu zároveň nedošlo, hrozí taktiež, že by sa prenajímateľovi sťažila možnosť uspokojiť svoju pohľadávku. Tým je naplnená aj analógia s druhým dôvodom pre nariadenie zabezpečovacieho / neodkladného opatrenia, a to obava, že by bol prípadný výkon záložného práva (v prípade zabezpečovacieho / neodkladného opatrenia výkon exekúcie) ohrozený v dôsledku odstránenia vecí nájomcu z prenajatej nehnuteľnosti.
Objasnenie procesného režimu konania o poverení exekútora na súpis hnuteľných vecí sa však zďaleka nevyčerpáva v ustálení, ktoré ustanovenia sa na toto konania analogicky uplatnia. Ako značne problematické sa v praxi javí pôsobenie procesnej analógie v interkódexových procesnoprávnych vzťahoch, akým je aj vzťah medzi Civilným mimosporovým poriadkom a Civilným sporovým poriadkom. Ak totiž vychádzame zo záveru NS SR, že konanie o poverení exekútora na súpis hnuteľných vecí je civilným mimosporovým konaním, je otáznym, či analogické uplatnenie pravidiel o zabezpečovacom / neodkladnom opatrení v CSP so sebou prináša komplexné uplatnenie Civilného sporového poriadku na toto konanie alebo či „iba“ primerané uplatnenie týchto pravidiel nevylučuje uplatnenie Civilného mimosporového poriadku na tie aspekty konania, ktoré sú v Civilnom mimosporovom poriadku výslovne upravené.
Zrozumiteľne sa dá táto sporná otázka ilustrovať na zásade koncentrácie ako centrálnom princípe sporového konania,[95] ktoré sa však v civilnom mimosporovom konaní neuplatňuje.[96] Časť rozhodovacej činnosti slovenských súdov pripúšťa v konaniach o poverení exekútora na súpis hnuteľných vecí aplikáciu tejto zásady, pričom tento záver podporuje primeraným uplatnením pravidiel o zabezpečovacom / neodkladnom opatrení v zmysle CSP.[97] Z rovnakého dôvodu však nachádzame v súdnej praxi aj presne opačný názor, ktorý poukazuje na skutočnosť, že pravidlá koncentrácie sú ucelene upravené v Civilnom mimosporovom poriadku.[98] Analógia v procesnom práve sa v zmysle tohto názoru obmedzuje iba na tie aspekty konania, ktoré nie sú v Civilnom mimosporovom poriadku výslovne riešené, čo vo výsledku približuje analógiu v procesnom práve tej v hmotnom práve.
Stotožňovanie analógie v procesnom práve s tou v hmotnom práve však vedie k ťažko udržateľným záverom a spôsobuje výrazné aplikačné problémy. Systém konania, ktorý by v časti podliehal Civilnému sporovému poriadku a z druhej časti Civilnému mimosporovému poriadku, totiž nie je systémom, ale jeho presným opakom: antisystémom, v rámci ktorého sa snažíme hľadať kompromis medzi ustanoveniami s kontradiktórnym obsahom. Takáto konštatácia súvisí s tým, že primerané uplatnenie pravidiel o zabezpečovacom / neodkladnom opatrení v zmysle CSP sa nedá striktne obmedziť iba na tie časti Civilného sporového poriadku, ktoré o tomto procesnom inštitúte výslovne pojednávajú.[99] Pravidlá regulujúce konanie o zabezpečovacom / neodkladnom opatrení sa vinú praktický celým Civilným sporovým poriadkom, ktorý upravuje procesné podmienky tohto konania. Inými slovami: nedajú sa aplikovať princípy Civilného mimosporového poriadku a zároveň vychádzať z ustanovení Civilného sporového poriadku o neodkladných opatreniach.
Vzhľadom na uvedené sa preto javí ako správny záver, že konanie o poverení exekútora na súpis hnuteľných vecí môže byť svojou povahou civilným mimosporovým konaním,[100] no v dôsledku analogickej aplikácii ustanovení o zabezpečovacom / neodkladnom opatrení sa na toto konanie uplatní výlučne Civilný sporový poriadok. Tento aspekt konania o poverení exekútora na súpis hnuteľných vecí je však v súdnej praxi naďalej sporný, na čo bude ukázané aj v ďalšom texte tejto štúdie. V jednom z najnovších rozhodnutí poukazuje na túto rozporuplnosť aj NS SR, keď uvádza: „Podľa najvyššieho súdu bolo preto úlohou oboch nižších súdov ako prvé zrozumiteľne a vyčerpávajúco vysporiadať sa s tým, pod ktorý procesný kódex je vhodnejšie zaradiť predmetné konanie, vzhľadom na osobitosti charakteru a účelu hmotnoprávnej normy (§ 672 Občianskeho zákonníka), ktorá sa konaním uplatňuje a následne tomu prispôsobiť ďalší procesný postup, vrátane spôsobu rozhodnutia o veci ako i posúdenia otázky prípustnosti opravného prostriedku.“[101]
- Príslušnosť súdu
V už beztak komplikovanom procesnom režime konania o poverení exekútora na súpis hnuteľných vecí je vysoko problematická aj otázka príslušnosti súdu ako základnej procesnej podmienky tohto konania. Problematickosť tejto otázky sa spája predovšetkým s určením miestnej príslušnosti súdov,[102] a to konkrétne určenia, či sa pri týchto konaniach uplatní buď (i) všeobecná miestna príslušnosť odporcu v zmysle § 13 CSP alebo (ii) výlučná miestna príslušnosť v zmysle § 20 písm. a) CSP určená podľa lokality prenajatej nehnuteľnosti.
Ako pri mnohých iných právnych problémoch, aj pri tomto problematickom aspekte proti sebe stojí na jednej strane formálny výklad právnej normy opierajúci sa o znenie právnej normy, a na druhej strane taká interpretácia právnej normy, ktorá hľadí skrze slovné vyjadrenie právnej normy na účel právnej normy. Ak vychádzame z formálneho výkladu právnej normy, uplatní sa v týchto konaniach všeobecná miestna príslušnosť odporcu určená podľa adresy trvalého pobytu resp. sídla odporcu. Formálna interpretácia zmienených právnych ustanovení nám totiž zamedzuje vzťahovať na tieto konania výlučnú miestnu príslušnosť určenú podľa obvodu, kde sa nachádza prenajatá nehnuteľnosť. S odkazom na znenie tejto normy sa totiž výlučná miestna príslušnosť uplatní len vtedy, ak sa spor týka »vecného práva k nehnuteľnosti« .
Konanie o poverení exekútora na súpis hnuteľných vecí sa vecného práva k nehnuteľnosti netýka. Toto konanie sa skôr týka vecného práva k hnuteľným veciam nachádzajúcim sa »v / na nehnuteľnosti«. Napriek slovnému vyjadreniu danej normy by sme však mali hľadieť na samotný účel tejto normy, ktorý je rámcovaný procesnou ekonómiou a skutočnosťou, že súd — v ktorého obvode sa nachádza prenajatá nehnuteľnosť — je viac znalý miestnych pomerov než je všeobecný súd odporcu.[103] Prerozprávané opäť v praktickom príklade: Ak je navrhovateľ z Bratislavy, odporca z Banskej Bystrice a prenajatá nehnuteľnosť sa nachádza v Košiciach, ako účelné sa javí, aby vo veci konal Mestský súd Košice, a nie Okresný súd Banská Bystrica. Znalosť miestnych pomerov by totiž Mestskému súdu Košice v zmienenom prípade skôr vedela dopomôcť k efektívnemu a materiálne spravodlivejšiemu posúdenie veci. Blízkosť prenajatej nehnuteľnosti by umožňovalo súdu vykonať napríklad obhliadku tejto nehnuteľnosti. Vo vzťahu k povereniu exekútora je zároveň zrejmé, že tento súd by skôr vedel efektívnejšie posúdiť, ktorého exekútora v danej veci a v danom obvode poverí (napr. vzhľadom na lokalizáciu prenajatej nehnuteľnosti, skúsenosti daného exekútora pôsobiaceho v danom obvode súdu atď.).
Teleologickým výkladom § 20 písm. a) CSP preto môžeme dospieť k záveru, že v konaniach je daná výlučná miestna príslušnosť súdu vzhľadom na umiestnenie prenajatej nehnuteľnosti. Podporne môžeme v tejto otázke poukázať aj na historickú úpravu platnú na našom území: Občiansky súdny poriadok z r. 1950 totiž vychádzal pri úprave konania o súpise hnuteľných vecí z príslušnosti súdu, v ktorého obvode sa nachádzali zaistené veci.[104] Zákonodarca tým sám vyjadril, že vzhľadom na procesnú ekonómiu je predovšetkým vyžadovaná aktivita súdu, ktorý má zaistené veci nájomcu — a teda aj prenajatú nehnuteľnosť — situované vo svojom obvode.
- Priebeh konania
V konaní o poverení exekútora na súpis hnuteľných vecí sa uplatňuje dispozičný princíp, ktorý je typický pre civilné sporové konanie (čl. 7 CSP). Návrh prenajímateľa, ktorým sa začína toto konanie,[105] musí z procesného pohľadu spĺňať jednak všeobecné náležitosti procesného podania,[106] ale aj tie obsahové náležitosti, ktoré súvisia s povahou návrhu na nariadenie zabezpečovacieho / neodkladného opatrenia.[107] Okrem uvedeného treba aj na tomto mieste poukázať na vzájomné prelínanie hmotnej a procesnej úpravy súpisu hnuteľných vecí, čoho dôsledkom vieme odvodiť jednotlivé náležitosti tohto návrhu aj priamo zo znenia § 672 Občianskeho zákonníka (viď predošlé časti štúdie). Špecifikom návrhu prenajímateľa na súpis hnuteľných vecí je, že v prípade tohto návrhu ide z procesného pohľadu o podanie vo veci samej. Táto povaha návrhu súvisí predovšetkým s limitovanou súdnou kontrolou výkonu záložného práva v SR, v rámci ktorej súd nepovoľuje výkon záložného práva. V porovnaní napríklad s rakúskou úpravou, preto na konanie o poverení exekútora na súpis hnuteľných vecí nenadväzuje konanie vo veci samej.[108] Právoplatnosťou uznesenia súdu o poverení exekútora na súpis hnuteľných vecí sa teda konanie končí.
Čo sa týka priebehu samotného konania, v tejto otázke môžeme odkázať na príslušné ustanovenia vzťahujúce sa na nariadenie zabezpečovacieho / neodkladného opatrenia. V konaní o poverení exekútora na súpis hnuteľných vecí sa v zmysle uvedeného osobitne uplatnia procesné pravidlá týkajúce sa (i) možnosti súdu rozhodnúť vo veci bez nariadenia pojednávania[109] (ii) doručovania rozhodnutia súdu zainteresovaným subjektom,[110] (iii) lehoty pre rozhodnutie zo strany súdu,[111] (iv) predbežnej vykonateľnosti rozhodnutia súdu,[112] eventuálne aj (v) zrušenie tohto rozhodnutia zo strany súdu, ak odpadnú dôvody vydania tohto rozhodnutia.[113] Ak vychádzame zo záveru, že konanie o poverení exekútora na súpis hnuteľných vecí sa riadi Civilným sporovým poriadkom, v konaní sa uplatňuje taktiež princíp zákonnej koncentrácie. Prenajímateľ musí v tomto zmysle uplatniť svoje prostriedky procesného útoku vo svojom návrhu, pričom na neskôr uplatnené prostriedky procesného útoku sa neprihliada.[114]
- Rozhodnutie súdu a jeho prieskum
Ak sú splnené všetky hmotnoprávne a procesné podmienky konania o súpise hnuteľných vecí, súd rozhodnutím poverí exekútora na vykonanie súpisu hnuteľných vecí. Poverenie inej osoby na vykonanie tohto súpisu sa podľa znenia § 672 ods. 2 OZ javí ako teoreticky možné, no vzhľadom na systémové odstraňovanie dualizmu núteného výkonu rozhodnutí v SR — označené zo strany NS SR aj ako tzv. „útlm súdnych vykonávateľov“[115] — je táto možnosť málo pravdepodobná.
Súd rozhoduje o poverení exekútora formou uznesenia, t. j. podobne ako v prípade zabezpečovacieho / neodkladného opatrenia. Enunciát uznesenia pozostáva spravidla zo znenia poverenia, v rámci ktorého súd označí, (i) ktorého exekútora poveril daným súpisom, (ii) koho vecí sa daný súpis týka (nájomcu) a (iii) kde sa nachádzajú dané veci (označenie prenajatej nehnuteľnosti).[116] Súčasťou uznesenia je aj rozhodnutie súdu o priznaní náhrady trov konania prenajímateľa. Keďže ide v prípade uznesenia súdu o poverení exekútora na súpis hnuteľných vecí rozhodnutie vo veci samej, uznesenie musí spĺňať všetky náležitosti, ktoré sa vyžadujú pre rozsudok.
Medzi doktrinálne zaujímavé otázky v prípade uznesenia súdu o poverení exekútora na vykonanie súpisu hnuteľných vecí patrí aj určenie, či má toto uznesenie bližšie k uzneseniu o nariadení neodkladného opatrenia alebo uzneseniu o zabezpečovacom opatrení. Vzhľadom na evidentnú blízkosť právneho inštitútu „sudcovského záložného práva“ a záložného práva prenajímateľa (vrátane jeho procesnej intenzifikácie v podobe súpisu hnuteľných vecí) sa javí ako správnejší záver, že súpis hnuteľných vecí má skôr charakter zabezpečovacieho opatrenia.[117] Treba zároveň dodať, že ide nanajvýš o zabezpečovacie opatrenie sui generis, keďže samotným súpisom hnuteľných vecí nedochádza k zriadeniu záložného práva. Aj v tomto bode treba vyzdvihnúť evidenčnú funkciu tohto procesného inštitútu (viď predošlý výklad).
Z procesného hľadiska zohráva dôležitú úlohu aj otázka súdneho prieskumu uznesenia súdu o poverení exekútora na vykonanie súpisu hnuteľných vecí. Civilný sporový poriadok totiž vychádza z koncepcie obmedzenej prípustnosti odvolania proti uzneseniu súdu. Odvolanie je v tomto zmysle prípustné iba voči tým uzneseniam, ktoré zákon taxatívne vymenúva.[118] Vzhľadom na absentujúcu úpravu konania o súpis hnuteľných vecí je pritom nanajvýš zrejmé, že taxatívny výpočet uznesení, proti ktorým môže smerovať odvolanie, nezahŕňa aj uznesenie o poverení exekútora na vykonanie súpisu hnuteľných vecí. Aj v tomto aspekte však vypĺňa medzeru v právnom predpise primerané uplatnenie pravidiel o zabezpečovacom / neodkladnom opatrení na konanie o poverení exekútora na vykonanie súpisu hnuteľných vecí. Ak teda Civilný sporový poriadok pripúšťa odvolanie proti uzneseniu o nariadení zabezpečovacieho / neodkladného opatrenia,[119] primerane to platí aj o uznesenie o poverení exekútora na vykonanie súpisu hnuteľných vecí. Ako zrejme nesprávny prístup zo strany súdov sa preto javí reštriktívna interpretácia, ktorá by vylučovala súdny prieskum tohto uznesenia v rámci odvolacieho konania.[120] V rámci súdnej praxe treba skôr vyzdvihnúť tie právne názory, ktoré prieskum v rámci odvolacieho konania pripúšťajú.[121] Prípustnosť dovolania proti tomuto uzneseniu je taktiež daná, čo mimo iné dokazujú aj rozhodnutia NS SR, na ktoré už bolo opakovane poukazované.
- Súdny poplatok
Správne rozlišovanie procesného režimu konania o poverení exekútora na vykonanie súpisu hnuteľných vecí sa prejavuje aj v základnej procesnej podmienke spočívajúcej v úhrade súdneho poplatku. Zatiaľ čo časť rozhodovacej činnosti slovenských súdov vychádza z východiska, že s konaním nie je spojená poplatková povinnosť v zmysle zákona o súdnych poplatkoch,[122] druhá časť súdnej praxe tvrdí presný opak. Jedno či druhé východisko sa odvíja predovšetkým od toho, či sa konanie o poverení exekútora na vykonanie súpisu hnuteľných vecí riadi buď Civilným sporovým alebo Civilným mimosporovým poriadkom. Ak vychádzame zo záveru prezentovaného v tejto štúdii, poplatková povinnosť vzniká. Sporným v tejto rovine ostáva, či sa v prípade tohto konania uplatní sadzba poplatku v zmysle Položky 1 písm. b) alebo písm. c) zákon o súdnych poplatkoch. V prípade prvej z týchto položiek ide o sadzbu, „ak nemožno predmet konania oceniť peniazmi“, v druhom prípade ide o sadzbu za „návrh na nariadenie alebo zrušenie neodkladného opatrenia“. S odkazom na tak často spomínanú analógiu legis môžeme dospieť k názoru, že na konanie sa vzťahuje súdny poplatok za návrh na nariadenie alebo zrušenie neodkladného opatrenia; v súdnej praxi však nachádzame aj iný názor.[123]
- Konanie o vyhotovení súpisu hnuteľných vecí exekútorom
Vykonanie súpisu hnuteľných vecí nájomcu v rovine § 672 OZ nie je v Exekučnom poriadku ani v inom právnom predpise bližšie upravené. V rámci analógie legis sa však uplatnia primerane na tento postup ustanovenia o vykonaní „exekučného“ súpisu hnuteľných vecí na účely predaja hnuteľných vecí.[124] Tento záver môžeme podporne odvodiť aj z odkazu § 672 OZ na Exekučný poriadok, a to konkrétne v otázke vylúčenia spísania tých vecí, ktoré nepodliehajú exekúcii.
Súpis hnuteľných vecí nájomcu v zmysle § 672 OZ treba však dôsledne odlišovať od „exekučného“ súpisu hnuteľných vecí. Exekučný súpis hnuteľných vecí sa totiž vyhotovuje v exekučnom konaní na podklade exekučného titulu, pričom na základe tohto súpisu dochádza následne k speňažovaniu spísaných vecí za účelom uspokojenia vymáhanej (titulovanej) pohľadávky. Súpis hnuteľných vecí nájomcu v zmysle § 672 OZ má na druhej strane evidenčnú funkciu, ktorá iba posilňuje zákonné záložné právo prenajímateľa. Vyhotovenie tohto súpisu preto nie je nevyhnutnou podmienkou výkonu záložného práva, a teda aj uspokojenia pohľadávky prenajímateľa.
S prihliadnutím na tento základný rozdiel sa neuplatnia na konanie o súpise hnuteľných vecí nájomcu tie ustanovenia, ktoré umožňujú exekútorovi zabezpečiť veci poňaté do súpisu, a teda tie, ktoré umožňujú exekútorovi z jeho moci obmedziť užívanie veci zo strany nájomcu.[125] Neuplatnia sa taktiež ustanovenia, ktorý reguluje procesný postup pri speňažení vecí podliehajúcich súpisu v medziach exekučného konania.[126]
Záver a vyhliadky de lege ferenda
Historické ako aj pozitívno- právne úvahy nám ukazujú, že právny inštitút súpisu hnuteľných vecí je esenciálnym prvkom nášho právneho poriadku, a je vhodné zachovať jeho kontinuitu aj v znení nového občianskeho zákonníka. V porovnaní s inými právnymi inštitútmi môže táto kontinuita dokonca vychádzať z hmotnoprávnej úpravy obsiahnutej v § 672 OZ, keďže znenie tejto normy v minulosti neprešlo ideologickým filtrom marxizmu, ale nadväzovalo v základoch na slobodnú úpravu v rakúskom práve.
Nemožno na druhej strane tvrdiť, že by sa znenie tejto normy nedalo zlepšiť. Návrhov na zlepšenie hmotnoprávnej úpravy je hneď niekoľko: zákonodarca by do budúcna napr. nemusel limitovať zabezpečenie iba na nájomné, ale na akúkoľvek pohľadávku vyplývajúcu z nájomného vzťahu, ako je tomu napríklad v českom práve. Prekluzívna lehota ôsmich dní by mohla byť po vzore rakúskeho práva skrátená na lehotu troch dní, čím by došlo k posilneniu zodpovednosti prenajímateľa za výkon tohto práva a časovo by sa aspoň čiastočne znížila doba, po ktorú by nájomca bol obmedzení v užívaní jeho vecí. Znenie normy by zároveň mohlo vytvoriť predpoklady na to, aby pod zákonné záložné právo nepatrili iba hnuteľné veci, ale aj iné predmety právnych vzťahov (napr. práva pripúšťajúce opakovaný výkon alebo iné majetkové hodnoty atď).
Celkom iná situácia nastáva v rovine procesného práva, v rámci ktorého by bol zásah zákonodarcu žiadaný. Ako na to bolo poukazované aj v príslušných častiach príspevku, absencia výslovnej procesnej úpravy pri problematike súpisu hnuteľných vecí otvára viaceré aplikačné problémy, ktoré sa pretavujú do ťažko prehľadnej súdnej praxe odkázanej na analógiu v procesnom práve. Neprehľadnosť súdnej praxe sa pritom deje celkom evidentne na úkor právnej istoty navrhovateľa a odporcu v konaniach o poverení exekútora na súpis hnuteľných vecí. Zákonodarcovi môžu pri tomto zámere koniec koncov sekundovať aj naše najvyššie súdne autority, a to vplyvom ich judikatórnej činnosti. Práve judikatórna činnosť by mohla priniesť viac „svetla do tmy“, čo by bezpochyby následne prispelo k formovaní ustálenej rozhodovacej praxe slovenských súdov v týchto konaniach.
RESUMÉ
Súpis hnuteľných vecí v nájomných vzťahoch
2. časť
Príspevok sa venuje právnemu inštitútu súpisu hnuteľných vecí v nájomných vzťahoch ako špecifickej forme procesného posilnenia zákonného záložného práva prenajímateľa. Tento inštitút je analyzovaný z pohľadu hmotného a procesného práva ako aj historického vývoja na území Slovenska. Autor sa zaoberá jeho účelom, právnou povahou a podmienkami uplatnenia, pričom poukazuje aj na praktické problémy, ktoré s týmto inštitútom súvisia. Pri vybraných aspektoch problematiky poukazuje autor aj na príbuzné právne úpravy tejto problematiky v regióne strednej Európy. Cieľom príspevku je ponúknuť systematický pohľad na súpis hnuteľných vecí ako na prostriedok posilňujúci zabezpečovaciu a uhradzovaciu funkciu záložného práva v nájomných vzťahoch, a tým prispieť k jeho správnemu výkladu a aplikácii v praxi.
SUMMARY
Inventory of Movable Property in Landlord-Tenant Relationships
Part 2
The article deals with the legal concept of making an inventory of movable property in landlord-tenant relationships as a specific form of procedural enhancement of a landlord´s statutory lien. This concept is analysed from the perspective of both substantive and procedural law as well as from the perspective of historical development in Slovakia. The author deals with its purpose, legal nature and conditions of its application while also pointing out practical problems associated with this concept. When it comes to selected aspects of this issue, the author also refers to related legal rules and regulations in this area in the Central European region. The article aims to offer a systematic view of making an inventory of movable property as a means of enhancing the security and compensation function of the lien in landlord-tenant relationships, thereby contributing to its correct interpretation and application in practice.
ZUSAMMENFASSUNG
Verzeichnis von beweglichen Vermögensgegenständen in Mietverhältnissen
2. Teil
Der Beitrag befasst sich mit dem Rechtsinstrument des Verzeichnisses von beweglichen Vermögensgegenständen in den Mietverhältnissen als einer spezifischen Form der Verstärkung des gesetzlichen Pfandrechtes des Vermieters. Dieses Instrument wird vom Sichtpunkt des materiellen und des Prozessrechtes sowie der historischen Entwicklung auf dem Gebiet der Slowakei analysiert. Der Autor befasst sich mit seinem Zweck, mit seiner Rechtsnatur und den Bedingungen seiner Geltendmachung wobei er auf praktische Probleme, die mit diesem Instrument zusammenhängen, hingewiesen hat. Bei ausgewählten Gesichtspunkten der Problematik weist der Autor auch auf verwandte Rechtsregelungen dieser Problematik in der Mitteleuroparegion hin. Das Ziel des Beitrages ist, eine systematische Ansicht auf das Verzeichnis von beweglichen Sachen als ein Mittel anzubieten, das in den Mietverhältnissen eine Absicherungs- und Deckungsaufgabe hat und dadurch zu seiner richtigen Auslegung und Anwendung in der Praxis beizutragen.
* Vyjadrené názory sú výlučne osobnými odbornými názormi autora a nereprezentujú stanovisko žiadnej inštitúcie, s ktorou je autor profesijne asociovaný. Nemožno ich považovať za záväzné pre tieto subjekty, ani ich interpretovať v ich neprospech.
[66] Viď § 194 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších právnych predpisov.
[67] Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. 01. 2022, sp. zn. 5Obdo/4/2021.
[68] Zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších právnych predpisov.
[69] Uznesenie Krajského súdu v Hradci Králové zo dňa 20. 08. 2009, sp. zn. 23 Co 242/2009.
[70] »Odstránením« ve smyslu § 1101 ABGB lze rozuměti jen skutečné (nikoliv právne) přerušení spojitosti věcí, k nimž pronajímateli (propachtovateli) přisluší zákonné právo zástavní, s věcí pronajatou (propachtovanou).“ Rozhodnutie NS ČSR zo dňa 09. 02. 1934, Rv I 1421/32
[71] Hulmák, M.: In Švestka, J. a kol.: ref. 42, s. 1754.
[72] V súdnej praxi sú označené tieto úkony ako „prípravné úkony“ alebo „objektívne úkony“, viď napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 01. 02. 2023, sp. zn. 26Co/5/2023.
[73] Hulmák, M.: In Švestka, J. a kol.: ref. 42, s. 1754.
[74] Ibidem.
[75] Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 01. 10. 2013, sp. zn. 5Co/514/2013.
[76] Križan, M. 1.5.6 Zabezpečenie nájomného. In: Dulaková Jakúbeková, a kol. Nájomná zmluva v procese rekodifikácie súkromného práva. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2014, s. 416; Graban, A.: Zádržné právo. In Bulletin slovenskej advokácie, r. 2006, č. 3, s. 16.
[77] Valová, K. a kol.: Zákon o dobrovoľných dražbách. 4. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2022, s. 64.
[78] Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 19. 12. 2018, sp. zn. 11Co/431/2017
[79] „Zájemné popsání vnesených svršků (§ 1101 obč. zák.) má jen účel evidenční.“ K tomu pozri: rozhodnutie NS ČSR zo dňa 19. 12. 1931, sp. zn. R I 836/31, ú. č. 11286; „Zájemné popsání není podmínkou ani jeho vzniku ani jeho uplatnění, pokud ovšem svršky nebyli později zase z najatých místností odstraněny. Zájemné popsání má jinak jen význam, že se jím zjišťuje, které věci byly tímto právem již při vnesení zatíženy.“ K tomu pozri: rozhodnutie NS ČSR zo dňa 21. 09. 1927, sp. zn. R I 668/27, ú. č. 7339.
[80] Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 01. 10. 2020, sp. zn. 13Cob/120/2020.
[81] K tomu pozri napr.: rozhodnutie NS ČSR zo dňa 13. 06. 1936, sp. zn. R I 501/36, ú. č. 15295.
[82] Nie je pritom relevantné, či v tejto lehote dôjde alebo nedôjde fakticky k vykonaniu súpisu. Pre splnenie tejto podmienky je podstatné iba podanie návrhu na súd. K tomu pozri: Eliáš, K a kol. Občanský zákoník. Velký akademický komentář. Sv. 2. Praha: Linde, 2008, s. 2012.
[83] K tomu pozri aj: uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27. 08. 2018, sp. zn. 11Co/25/2018.
[84] K tomu pozri primerane: uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 24. 01. 2019, sp. zn. 3To/49/2018.
[85] K tomu pozri najaktuálnejšie: Uznesenie NS SR zo dňa 29. 1. 2025, sp. zn. 7Cdo/160/2023.
[86] K tomu pozri odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu v znení uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 01. 07. 2021, sp. zn. 4Cob/89/2021; napriek tomu sa v pracovnej verzii k novému OZ z r. 2018 počítalo s takouto právomocou notára (viď § 1011 návrhu OZ). Link: https://www.justice.gov.sk/dokumenty/2022/02/Navrh-OZ_2018.pdf
[87] K tomu pozri najaktuálnejšie: Uznesenie NS SR zo dňa 29. 1. 2025, sp. zn. 7Cdo/160/2023.
[88] Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej ako „CSP“ alebo „Civilný sporový poriadok“)
[89] Uznesenie NS SR z 27. 11. 2019, sp. zn. 7Ndc/17/2019.
[90] Zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej ako “CMP” alebo “Civilný mimosporový poriadok”)
[91] Uznesenie NS SR z 25. 01. 2022, sp. zn. 5Obdo/4/2021.
[92] Rozhodnutie Krajského súdu v Olomouci z 18. 09. 1952, sp. zn. 9 Ok 212/52, R 24/1953.
[93] Rozhodnutie NS ČSR z 31. 10. 1931, sp. zn. R I 729/31, ú. č. 11127.
[94] Števček, M. a kol.: Čl. 3 [Analógia a dotváranie práva súdom]. In: Smyčková, R. a kol: Civilný mimosporový poriadok. 2. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2024, s. 12, marg. č. 2.
[95] § 154 CSP
[96] § 34 CMP
[97] Uznesenie Krajského súdu v Trnave z 01. 02. 2023, sp. zn. 26Co/5/2023; uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26. 04. 2022, sp. zn. 43Cob/27/2022.
[98] Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 14. 02. 2024, sp. zn. 41Cob/94/2023
[99] § 324 a nasl. CSP.
[100] Aj s týmto záverom sa dá polemizovať, keďže dané konanie má vo veľkej miere charakter sporovej veci. V tomto type konania ide totiž o konanie (i) s kontradiktórnym postavením sporových strán a (ii) formálnym poňatím účastníctva. K tomu pozri: Števček, M. § 1 [Sporové konanie]. In: Števček, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 88.
[101] Uznesenie NS SR z 29. 1. 2025, sp. zn. 7Cdo/160/2023.
[102] Vecná príslušnosť je zrejmá z § 324 ods. 2 CSP, ktoré sa analogicky uplatní aj na konanie o poverení exekútora na súpis hnuteľných vecí.
[103] Strapáč, P.: § 20 [Výlučná miestna príslušnosť] (účinné do 31. 12. 2022). In: Števček, M. a kol.: ref. 100, s. 165.
[104] § 229 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku z r. 1950
[105] § 156 CSP
[106] § 127 CSP
[107] § 326 v spojitosti s § 132 CSP
[108] Uznesenie OGH zo dňa 18. 12. 1991, sp. zn. 3Ob583/91; rovnako k takémuto záveru dospela prvorepubliková judikatúra. K tomu pozri: rozhodnutie NS ČSR zo dňa 13. 01. 1926, sp. zn. R II 389/25, ú. č. 5654.
[109] § 329 CSP
[110] § 331 CSP
[111] § 328 CSP
[112] § 332 CSP
[113] § 334 CSP
[114] § 154 CSP
[115] Uznesenie NS SR z 27. 11. 2019, sp. zn. 7Ndc/17/2019.
[116] Označenie konkrétnych vecí sa javí ako nadbytočné. Úloha konkretizácie týchto vecí náleží exekútorovi ako súdom poverenej osobe. Napriek tomu nachádzame v súdnej praxi aj názor, že prenajímateľ musí v návrhu špecifikovať veci, aby bolo súdne rozhodnutie vykonateľné. Pre prvý záver pozri: Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. 11. 2024, sp. zn. 42Cob/109/2024; pre druhý záver pozri: uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 20. 08. 2020, sp. zn. 43Cob/37/2020.
[117] Určenie právnej povahy tohto uznesenia súdu môže mať relevanciu v situácii, ak prenajímateľ žiada aj o vykonanie súpisu hnuteľných vecí a aj nariadenie neodkladného opatrenia. K tejto kumulácii a aj odôvodneniu v otázke subsidiarity pozri: uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 02. 02. 2021, sp. zn. 2Co/2/2021.
[118] § 357 CSP
[119] § 357 písm. d) CSP
[120] Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 09. 03. 2021, sp. zn. 31Cob/105/2020; uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07. 12. 2020, sp. zn. 3Cob/199/2020.
[121] Uznesenie Krajského súdu v Trnave z 01. 02. 2023, sp. zn. 26Co/5/2023.
[122] Uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 13. 03. 2018, sp. zn. 2Cob/78/2017.
[123] Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 16. 04. 2014, sp. zn. 15Co/343/2014.
[124] § 114 a nasl. EP
[125] Napr. § 121 EP
[126] § 125 a nasl. EP