Ak strana mala možnosť namietané nesprávne právne posúdenie veci uplatniť v rámci podaného odvolania, avšak tak neurobila, hoci tak urobiť mohla a mala, nemohli sa namietané vady stať predmetom dovolacieho prieskumu v dovolacom konaní (princíp subsidiarity).
(uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/155/2023 zo dňa 29. januára 2025)
Dotknuté ustanovenia:
– § 151o ods. 3 OZ
– § 13 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny
– § 420 písm. f), § 421 ods. 1 písm. b) CSP
V konaní o zriadenie vecného bremena práva prechodu a prejazdu podala žalovaná strana dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie, na základe ktorého bolo rozhodnuté o zriadení vecného bremena cez nehnuteľnosť žalovanej. Prípustnosť dovolania žalovaná vyvodzovala z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP, pričom navrhla, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Najvyšší súd SR dospel k záveru, že dovolanie žalovanej treba odmietnuť.
Z odôvodnenia:
Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP[1] nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Žalovaná v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) CSP v podstatnom namietala nepreskúmateľnosť, nedostatok dôvodov a arbitrárnosť odvolacieho rozsudku.
Podľa názoru dovolacieho senátu i keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho riadneho odôvodnenia je takým nesprávnym procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť sporovej strane, aby uplatňovala svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie práva na spravodlivý proces, v prejednávanej veci o taký prípad nešlo. Dovolaním napádaný rozsudok totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i rozhodujúce skutočnosti, na základe ktorých vyvodil svoje právne závery vysvetlené v odôvodnení. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú jednotu. Napriek tomu, že nižšie súdy sa zaoberali viacerými okolnosťami súvisiacimi s posudzovaním danej veci je nepochybné, že nosné dôvody, ktoré viedli prvostupňový súd k vyhoveniu žalobe a odvolací súd k potvrdeniu prvostupňového rozsudku spočívali v zistení, že v danej veci boli preukázané predpoklady aplikácie ustanovenia § 151o ods. 3 OZ.
Pokiaľ dovolateľka v súvislosti s dovolaním podľa § 420 písm. f) CSP namietala nesprávnu interpretáciu § 13 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny, dovolací súd uviedol, že jadrom uvedenej námietky je právne posúdenie veci. Pritom pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, správnosť právnych záverov, ku ktorým odvolací súd dospel, nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne právne posúdenie prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá. Navyše, nesprávnu interpretáciu § 13 zákona č. 543/2002 Z. z. žalovaná nenamietala v rámci podaného odvolania (princíp subsidiarity) a teda namietaná vada nemohla ani spôsobiť arbitrárnosť napadnutého odvolacieho rozhodnutia.
Žalovaná vyvodzovala prípustnosť dovolania aj v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP,[2] keď podľa jej názoru rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky súvisiacej s interpretáciou § 13 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
Prvostupňový súd sa v danej veci otázkou interpretácie § 13 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny, ktorý stanovuje obmedzenia v druhom stupni ochrany, zaoberal a v tejto súvislosti okrem citácie daného zákonného ustanovenia záverom dodal, že zriadenie vecného bremena na pozemku žalovanej nie je ani v rozpore so zákonom č. 543/2002 Z. z. z dôvodov bližšie uvedených v rozhodnutí. Žalovaná v rámci podaného odvolania vyslovený právny názor prvostupňového súdu nijako nenamietala, ani nespochybnila, na čo poukázal aj odvolací súd.
Z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní vyplýva, že dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie návrhy už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy odvolací súd riadne preskúmal a či k nim zaujal správny právny záver. Povedané inými slovami, nedávalo by žiaden rozumný zmysel, aby podstatné argumenty a návrhy, ktoré mohol (a mal) dovolateľ uplatniť už v predchádzajúcom odvolacom konaní, predkladal až dovolaciemu súdu. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpania riadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen formálne, ale aj materiálne, teda obsahovo vecne (argumentačne), čo znamená, že dovolateľ môže v mimoriadnom opravnom prostriedku (úspešne) argumentovať len takými dôvodmi, ktoré namietol už v rámci riadneho opravného prostriedku a ktoré boli meritórne posudzované odvolacím súdom v jeho neprospech. Dovolateľ môže urobiť spôsobilým predmetom dovolacieho konania len také námietky, ktoré už uplatnil v odvolacom konaní, pokiaľ tak s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu urobiť mohol, a tak poskytol príležitosť odvolaciemu súdu sa k nim vyjadriť (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/90/2019, 4Cdo/40/2019, 4Cdo/110/2018).
Žalovaná teda mala možnosť namietané nesprávne právne posúdenie veci (interpretácia § 13 zákona č. 543/2002 Z. z.) ako vady prvostupňového konania a rozhodovania uplatniť v rámci podaného odvolania, ale keď tak neurobila, hoci tak urobiť mohla a mala, nemohli sa namietané vady stať predmetom dovolacieho prieskumu rozhodnutia odvolacieho súdu (princíp subsidiarity).
Najvyšší súd vzhľadom na vyššie uvedené dovolanie žalovanej odmietol.
(odôvodnenie je redakčne krátené a upravované)
Právnu vetu a rozhodnutie spracovala
JUDr. Zuzana Fabianová, Ph.D.
advokátka
[1] Podľa § 420 písm. f) CSP:
„Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.“
[2] Podľa § 421 ods. 1 CSP:
„Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.“