Vady rozhodnutí a postupov správnych orgánov v správnom trestaní

ABSTRAKT

Správne orgány v oblasti správneho trestania môžu svojím nesprávnym postupom alebo nezákonným rozhodnutím zasiahnuť do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Cieľom správneho trestania nie je automatické ukladanie pokút, ale zistiť presný a skutočný stav veci, umožniť obvinenej osobe právo na obhajobu a rešpektovať jej ďalšie procesné práva, čo vyúsťuje do spravodlivého a zákonného rozhodnutia. Vady v postupoch a rozhodnutiach správnych orgánov sú spravidla identické a niekedy sa opakujú aj po predošlých výčitkách zo strany nadriadených orgánov či správnych súdov. Príspevok rozoberá jednotlivé vady chronologicky, od vád na začiatku konania s súvislosti s oznámením obvinenia (skutku), až po nesprávne vymedzenie skutkovej vety v rozhodnutí či nedostatočné odôvodnenie správnych orgánov.

Kľúčové slová: správne trestanie, právo na obhajobu, skutková veta, odôvodnenia rozhodnutia, vady rozhodnutia

ABSTRACT

Defects in the Decisions and Procedures of Administrative Authorities in Administrative Punishment

Administrative authorities in the field of administrative punishment may, through improper procedure or unlawful decisions, interfere with the rights and legally protected interests of natural and legal persons. The purpose of administrative punishment is not the automatic imposition of fines, but rather to establish the precise and actual state of affairs, to ensure the accused person’s right of defence, and to respect their other procedural rights, thereby leading to a fair and lawful decision. Deficiencies in the procedures and decisions of administrative authorities are generally similar in nature and, in some cases, recur even after prior criticism by superior authorities or administrative courts. The paper analyses these deficiencies chronologically, from defects occurring at the outset of the proceedings in connection with the notification of charges (description of the alleged act), to the incorrect formulation of the operative part of the decision and insufficient reasoning provided by administrative authorities.

Keywords: administrative punishment, right of defence, description of the alleged act, reasoning of the decision, defects of the decision

Stručná charakteristika správneho trestania

Okrem súdnych deliktov (trestné činy deliace sa na prečiny a zločin) právny poriadok pozná aj správne delikty, za ktoré sa ukladá sankcia stanovená zákonom. Uloženiu sankcie predchádza proces pred správnym orgánom, ktorý musí zabezpečiť podklady pre spravodlivé rozhodnutie a umožniť realizáciu práv obvinenej osoby.

Správne trestanie je stále aktuálna oblasť práva tak z pohľadu odbornej teórie, ako aj z pohľadu rozhodovacej praxe súdov. Svedčí o tom i nové rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-544/23, zaoberajúce sa otázkou retroaktívneho uplatnenia priaznivejšieho ustanovenia trestného zákona, keď nový zákon nadobudol účinnosť po vyhlásení rozsudku napadnutého kasačnou sťažnosťou.

Pojem správne trestanie pôvodne vymedzovala akademická obec, či rozhodovacia prax súdov, ktorí vychádzali nielen z vnútroštátnej právnej úpravy v oblasti správneho a trestného práva, ale aj medzinárodných dokumentov, akým je napríklad Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej ako „Európsky dohovor“) či Odporúčaní Výboru ministrov Rady Európy alebo rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej ako „ESĽP“). Práve rozhodovacia činnosť tejto nadnárodnej súdnej inštitúcie prispieva k vývoju správneho trestania, pretože z pohľadu Európskeho dohovoru sa nerozlišujú trestné činy a správne delikty, ako ich pozná vnútroštátne právo, ale pre posúdenie protiprávneho konania ako trestného má vlastné kritériá (tzv. Engelovské kritériá).

Machajová definuje správne trestanie ako rozhodovanie správneho orgánu o správnom delikte a o správnom treste (sankcii) za tento delikt.[1] Hamuľáková správne trestanie považuje za neoddeliteľnú súčasť verejnej správy, pričom ide o proces ukladania sankcií orgánmi verejnej správy za spáchané protiprávne konania.[2]

Vo svojej podstate identicky definuje tento pojem aj zákonodarca v zákone č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), ktorý v § 194 ods. 1 správne trestanie definuje „na účely tohto zákona“ tak, že ide o rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. Legálna definícia správneho trestania je súčasťou nášho právneho poriadku od 01. 07. 2016.

Podľa ESĽP za súčasť správneho trestania možno považovať aj konanie na správnom súde, predmetom ktorého je preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu, keďže správny súd musí mať právomoc preskúmať všetky právne i faktické otázky, o ktorých rozhodol správny orgán. Na účely garancií čl. 6 Európskeho dohovoru tvorí konanie pred správnymi orgánmi a následne pred správnym súdom v rámci prieskumu rozhodnutí organický celok.[3]

V nadväznosti na uvedené možno zjednodušene vyvodiť, že podstatou správneho trestania je rozhodovanie správneho orgánu o správnom delikte. Za rozhodovanie možno považovať nie len vydanie individuálneho správneho aktu formálne označeného ako „rozhodnutie“, ale aj samotný procesný postup správneho orgánu, ktorý rozhodnutiu predchádzal.

Správny orgán v rámci správneho trestania musí postupovať nielen v intenciách základných zásad správneho konania, ale aj zásad typických pre trestné právo. Súdna prax už v minulosti dôvodila, že trestanie za správne delikty musí podliehať rovnakému režimu ako postih za trestné činy.[4] Vychádzajúc aj z rozhodovacej praxe ESĽP, najmä k čl. 6 Európskeho dohovoru, trestnoprávne zásady a práva osôb obvinených z trestného činu (napr. právo na obhajobu, právo na tlmočníka) sa majú aplikovať priamo, a to už počas konania na správnom orgáne. Dôvodom je práve výklad pojmu „trestný čin“ zo strany ESĽP, ktorý, ako už bolo uvedené, zahŕňa aj správne delikty, ak prejdú testom Engelovských kritérií. Následne priama aplikácia Európskeho dohovoru vyplýva z Ústavy Slovenskej republiky.[5] Možno teda zhrnúť, že zásady trestného procesu a práva obvinených osôb sú už stabilnou súčasťou právneho poriadku a vzťahujú sa aj na vedenie a rozhodovanie pred správnym orgánom, a to aj bez potreby špeciálneho odvodzovania.[6]

Aplikáciu zásad trestného práva v správnom trestaní možno odvodiť aj od § 195 písm. c) a písm. d) SSP. Hoci ide o legislatívny príkaz pre správne súdy, ktoré sú povinné aj z úradnej povinnosti prihliadať na porušenie týchto zásad v rámci prieskumu rozhodnutí správnych orgánov v správnom trestaní, nemožno opomenúť význam daného ustanovenia aj pre rozhodovaciu činnosť samotných správnych orgánov. Ak má totiž správny súd povinnosť skúmať dodržanie zásad trestného práva v rámci správneho trestania, potom, aby sa správny orgán vyhol zrušeniu jeho rozhodnutia, musí sám aplikovať tieto zásady už v počas konania o správnom delikte.[7]

Porušenie práva na obhajobu a jeho podoby

Na správne delikty podľa slovenského právneho poriadku dopadá čl. 6 Európskeho dohovoru, je preto osobám obvineným zo správneho deliktu garantované právo na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 Európskeho dohovoru. Zásahy do tohto práva môžu mať rôznu podobu, najčastejšie sa však možno stretnúť s tým, že správny orgán bez meškania neoboznámi obvineného s povahou a dôvodmi obvinenia, nedá mu dostatok času na prípravu obhajoby a neumožní obvinenému oboznámiť sa s podkladmi a dôkazmi pred vydaním rozhodnutia.

Zásadným nedostatkom postupu správneho orgánu v správnom trestaní je, že správny orgán v upovedomení o začatí konania alebo v predvolaní na ústne pojednávanie skutok žiadnym spôsobom nevymedzí, resp. uvádza iba právnu kvalifikáciu správneho deliktu s odkazom na miesto a čas, kedy k nemu malo dôjsť.[8] Skutok by mal byť už pri tomto prvom procesnom úkone vymedzený dostatočne určito, jasne a zrozumiteľne, aby nebol zameniteľný s iným skutkom a aby skutok vyčerpával znaky skutkovej podstaty správneho deliktu. Ak by skutok nebol vymedzený tak, že by vyčerpával znaky skutkovej podstaty niektorého správneho deliktu, konanie by bolo vedené nezákonne pre skutok, ktorý nie je správnym deliktom.

ESĽP k tomu uvádza, že obvinená osoba musí byť podrobne informovaná o skutkových okolnostiach, ktoré viedli k obvineniu a na ktorých sa obvinenie zakladá a tiež o právnej kvalifikácii týchto okolností. Iba úplná a presná informácia je základnou podmienkou spravodlivého konania.[9]

Na právo byť bez meškania oboznámený s povahou a dôvodmi obvinenia nadväzuje právo na primeraný čas na prípravu obhajoby, ktoré sú navzájom prepojené. Pokiaľ správny orgán uvedie v predvolaní alebo upovedomení o začatí konania iba právnu kvalifikáciu s odkazom na miesto a čas, a až na samotnom ústnom pojednávaní oboznámi obvineného so skutkom, potom dochádza k porušovaniu práva na obhajobu. Za tejto situácie nie je možné naplniť účel práva „mať primeraný čas na prípravu obhajoby“, pretože obvinená osoba je nútená reagovať na skutkové okolnosti a dôvody obvinenia okamžite, spontánne. Konanie o správnom delikte je potom potrebné označiť ako celok za nespravodlivé, pretože, kým správny orgán na jednej strane disponuje administratívnym spisom, dôkazmi a podkladmi, ktoré navyše sám môže zabezpečovať, dokáže sa na pojednávanie pripraviť (napr. s vopred premyslenými otázkami pre obvineného alebo svedkov), obvinená osoba pozná nanajvýš právnu kvalifikáciu správneho deliktu a na pojednávaní je oboznámená prvýkrát so skutkom, bez možnosti predošlej prípravy obhajovania. Predmetný nesprávny postup vnáša do konania aj istý prvok „prekvapenia“ a nepredvídateľnosti pre obvinenú osobu, pretože niektoré správne delikty možno spáchať porušením rôznych povinností podľa administratívnych predpisov.[10]

Veľmi častým dôvodom porušenia práva na obhajobu je postup správneho orgánu, ktorý neumožní obvinenému vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a dôkazom o nich. Aj keď toto právo explicitne nevyplýva z Európskeho dohovoru, má svoje legislatívne vyjadrenie v § 73 ods. 2 zákona o priestupkoch, prípadne v § 34 ods. 1 Trestného poriadku. Napriek tomu, že správny poriadok sa neuplatňuje len na konanie o správnom delikte, do iste miery možno § 3 ods. 2 v spojení s § 33 ods. 2 správneho poriadku považovať, na účely správneho trestania, za prejav práva na obhajobu v podobe parciálneho práva vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom.

Právne predpisy umožňujú obvinenej osobe zo správneho deliktu realizovať svoje právo na správnom orgáne prvého stupňa od okamihu začatia konania o správnom delikte až do času, kedy správny orgán zabezpečí podklady potrebné na vydanie rozhodnutia. Iba správny orgán, ktorý vedie konanie o správnom delikte a má k dispozícii administratívny spis vie, kedy tento okamih nastáva. Zo správneho poriadku preto vyplýva povinnosť pre správny orgán, aby pred vydaním rozhodnutia upovedomil obvinenú osobu o možnosti vyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie. V praxi sa obvinené osoby mnohokrát stretávajú s tým, že správny orgán realizáciu tohto práva obmedzuje na čas do ústneho pojednávania, resp. vyjadrením sa na ústnom pojednávaní o priestupku,[11] prípadne toto právo nedôvodne zamieňajú s právom nahliadnuť do administratívneho spisu.[12]

Opísaný postup nie je prijateľný a je spôsobilý zasiahnuť do práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru. V prvom rade narúša spravodlivú rovnováhu a kontradiktórnosť konania o správnom delikte,[13] pretože správny orgán disponuje administratívnym spisom, z úradnej moci ako aj na návrh obvinenej osoby zabezpečuje a vyhľadáva dôkazy, s ktorými je vopred oboznámený, pričom dôkazy môže zabezpečovať aj po ústnom pojednávaní, pokiaľ potreba doplniť dokazovanie vyplynie z výsledkov ústneho pojednávania, čo nie je ojedinelé. Ak by obvinená osoba mala možnosť oboznámiť sa s podkladmi pre rozhodnutie len do času, kým bude ústne pojednávanie alebo najneskôr na ústnom pojednávaní, potom konanie o správnom delikte nemožno označiť z uvedených dôvodov za spravodlivé, pretože obvinenej osobe je upretá možnosť poznať všetky dôkazy a skutočnosti, na základe ktorých je voči nej vedené konanie. Súčasne si treba uvedomiť, že výpoveď obvinenej osoby je jedným z dôkazov v správnom trestaní, teda pred ústnym pojednávaním správny orgán objektívne nemôže mať k dispozícii všetky relevantné podklady na vydanie rozhodnutia, čo vylučuje aplikáciu § 33 ods. 2 správneho poriadku v danom momente.

V tejto súvislosti nemožno opomenúť zásadu úzkej súčinnosti podľa § 3 ods. 2 správneho poriadku, v zmysle ktorej musí dať správny orgán obvinenej osobe možnosť účinne obhajovať svoje práva a vyjadriť sa k podkladom pre vydanie rozhodnutia. Ak by sa napr. obvinená osoba na ústne pojednávanie nedostavila, potom je jej právo na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia pred vydaním rozhodnutia zachované a správny orgán musí umožniť jeho realizáciu. Ospravedlnením sa z ústneho pojednávania sa obvinená osoba nevzdáva jej ďalších práv a ani účasťou na ústnom pojednávaní o správnom delikte sa právo obvinenej osoby na obhajobu nevyčerpáva.[14]

Napokon k porušeniu práva na obhajobu v postupe správneho orgánu v rámci správneho trestania dochádza aj vtedy, keď správny orgán síce umožní realizovať obvinenej osobe jej právo vyjadriť sa k skutku, dôkazom a podkladom pre rozhodnutie, ako aj právo navrhovať dôkazy, ale na tieto vyjadrenia a návrhy v rámci odôvodnenia rozhodnutia žiadnym spôsobom nereaguje. Realizácia práva na obhajobu sa tak stála iba formálnym, iluzórnym právom. Už Európsky dohovor vo svojej preambule deklaruje, že cieľom uvedeného dokumentu je zabezpečenie všeobecného a účinného uznávania a dodržiavania práv v ňom obsiahnutých. Rovnako v čl. I Európskeho dohovoru je obsiahnutý záväzok zmluvných strán priznať každému, kto podlieha ich jurisdikcii, práva a slobody uvedené v hlave I Európskeho dohovoru.

Aj v trestnom konaní sa ustálil právny záver, že pokiaľ obvinená osoba nedostane dostatočnú odpoveď na všetky podstatné (právne relevantné) argumenty, ktoré v konaní predniesol, dochádza k zásadnému porušeniu práva na obhajobu.[15] O nesprávny postup, ktorý popiera právo na obhajobu ide aj v prípade, ak obvinený navrhne vykonanie dôkazov, ktoré súd ignoruje, prípadne ich zaregistruje, ale o ich posúdení mlčí. Dôležité je, aby na tento návrh reagoval a dostatočne (kvalifikovane) sa s ním vyrovnal.[16] Ústavný súd Slovenskej republiky považoval za porušenie práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Európskeho dohovoru, pokiaľ sa súdy nespoľahlivo a arbitrárne vyrovnali v odôvodnení svojich rozhodnutí s otázkami podstatnými pre rozhodnutie.[17]

Tieto závery možno aplikovať aj na správne trestanie, teda správny orgán musí právo na obhajobu obvinenej osoby vnímať z materiálnej stránky. Na námietky, tvrdenia a návrhy musí správny orgán reagovať kvalifikovane, teda uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto námietok, tvrdení alebo návrhov. Nestačí teda iba formálne alebo všeobecné odmietnutie tvrdení či návrhov,[18] hoci patrí do právomoci správneho orgánu rozhodnúť o tom, ktorý dôkaz vykonaná a ktorý nie. Aby bolo zaručené právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 Európskeho dohovoru, musí sa objasniť, z akých dôvodov nebude vykonaný dôkaz navrhovaný obvineným.[19]

Porušovanie zásady in dubio pro reo

Ďalším nedostatkom v rozhodovaní správnych orgánov v správnom trestaní je nerešpektovanie zásady „in dubio pro reo“, teda v pochybnostiach v prospech obvineného. V správnom konaní vo všeobecnosti je úlohou správneho orgánu zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za týmto účelom obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. V správnom trestaní sa tento nedostatok, v podobe absencie usvedčujúcich dôkazov v rozsahu, ktoré by vinu odôvodňovali bez rozumných pochybností, často pretavuje aj do porušenia spomínanej zásady. K tomu dochádza spravidla pri správnych deliktoch na úseku cestnej premávky, kedy jediným dôkazom o porušení povinností v cestnej premávke býva iba tvrdenie príslušníka Policajného zboru zachytené v správe o výsledku objasňovania priestupku, prípadne neskôr v úradnom zázname.

Príslušník Policajného zboru je orgánom objasňujúcim priestupok (ak sa nebude realizovať blokové konanie o priestupku), preto by mal podľa možností obstarať podklady potrebné na rozhodnutie správneho orgánu. V cestnej premávke nimi budú najmä obrazové záznamy alebo video záznamy, avšak nie je vylúčené, že by mohol požadovať vysvetlenia aj od svedkov, napríklad okoloidúcich chodcov či iných vodičov. Mnoho správnych orgánov sa odvoláva na to, že policajt je verejný činiteľ, ktorý zložil sľub podľa zákona o Policajnom zbore, teda nemá dôvod klamať. Tento argument ale naznačuje, ako by obvinená osoba v každom prípade mala záujem klamať, lebo jej hrozí sankcia. Aplikáciou tohto argumentu sa potom potiera aj zmysel práva na obhajobu, pretože vyjadreniu obvinenej osoby je prikladaný menší význam a hodnota, než tvrdeniu policajta.[20]

Súdna prax (v oblasti priestupkov v cestnej premávke) uvádza, že je úlohou policajta zabezpečiť dostatok dôkazov, ktoré by neskoršie tvrdenia osoby obvinenej z priestupku, že priestupok nespáchala, mohli byť vyvrátené.[21] Ak takéto dôkazy existovať nebudú, resp. nebudú zabezpečené a verzia skutkového deja o tom, že priestupok bol spáchaný, nebude podporená ďalším dôkazom alebo nevyplynie z iných skutočností, potom sa správny orgán dostáva do dôkaznej núdze. V týchto prípadoch, ak absentujú ďalšie dôkazy o vine obvinenej osoby, ktorá navyše popiera spáchanie skutku, musí správny orgán rešpektovať zásadu in dubio pro reo. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky dokonca uvádza,[22] že ani explicitné nepopretie spáchania priestupku podozrivej osoby neznamená, že táto osoba je páchateľom priestupku a správny orgán je povinný riadne vinu preukázať.

Zásada in dubio pro reo vychádza z prezumpcie neviny, ktorá je garantovaná nielen v zákone o priestupkoch (ustanovenie § 73 ods. 1), ale aj v Ústave Slovenskej republiky (čl. 50 ods. 2) a Európskom dohovore (čl. 6 ods. 2), teda musí byť aplikovaná aj v správnom trestní o správnom delikte. Vznik pochybností o vine obvinenej osoby, ktoré v zmysle súdnej praxe existujú, ak stoja proti sebe dve verzie skutkového deja, musí viesť správny orgán k vydaniu rozhodnutia v prospech obvineného.[23]

Nedostatočné a nezákonné odôvodnenie sankcie

Výrok rozhodnutia v správnom trestaní, ak sa preukáže vina obvinenej osoby, musí obsahovať aj určenie a výmeru sankcie. Tento výrok o sankcii musí byť následne dostatočne odôvodnený, pretože iba tak sa napĺňa požiadavka spravodlivého procesu vyjadrená v čl. 6 Európskeho dohovoru. Správny poriadok ako všeobecný predpis uplatňujúci sa vo verejnej správe pri rozhodovaní o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb upravuje požiadavky na odôvodnenie ako také,[24] teda nestanovuje žiadne špecifické kritériá, ktoré sa majú zohľadňovať pri určení druhu a výmery sankcie. Naopak, zákon o priestupkoch takéto kritériá priamo vypočítava, avšak iba na účely konania o priestupkoch. Keďže správne delikty sú následne upravené v rôznych osobitných predpisoch, tieto by mali zároveň upraviť konkrétne hľadiská, na ktoré sa má pri určovaní druhu a výmery sankcie prihliadať.

Ak zákon konkretizuje jednotlivé kritériá v súvislosti s ukladaním sankcií, potom je povinnosťou správneho orgánu ich zohľadniť a zrozumiteľne vysvetliť: ako dané kritériá hodnotil, na základe akých dôkazov ich má za preukázané a akým spôsobom sa toto hodnotenie premietlo do uloženia konkrétnej sankcie. Ustálená judikatúra uvádza, že je nutné, aby správny orgán uviedol nielen dôvod, pre ktorý ukladá sankciu, ale aj výšku uloženej pokuty. Pokuty nesmú byť ukladané ľubovoľne, ale v rámci správneho uváženia, ktoré správny orgán náležitým spôsobom odôvodní.[25] Rovnako nie je dostatočné, ak je sankcia síce uložená v zákonom stanovenom rozmedzí, ale bez dostatočného a presvedčivého odôvodnenia vo vzťahu k druhu a výšky zvolenej sankcie.[26] Pre zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu a jeho preskúmateľnosť nepostačí ani to, ak správny orgán formálne odkáže na zákonné hľadiská a skonštatuje, že na tieto prihliadal,[27] hoci jeho úvaha o výbere druhu a výšky sankcie nie je zrejmá.[28]

Podľa súdnej praxe je správny orgán povinný zohľadniť tie kritériá, ktoré stanovuje zákon, inak je rozhodnutie nepreskúmateľné[29] a nezákonné.[30] Na základe zákonodarcom stanovených kritérií sa totiž určuje závažnosť deliktu, prípadne aj osoba páchateľa, jeho pohnútky a miera zavinenia, čo je nutné zohľadniť v rámci individualizácie sankcie. Na tento účel je povinný zabezpečiť si aj potrebné podklady, aby svoje úvahy vedel oprieť o konkrétne zistenia. Ak zákon upravuje kritériá pre druh a výmeru sankcie demonštratívne, správny orgán môže prihliadať aj na iné okolnosti s tým, že na zákonné kritériá musí prihliadať obligatórne. V českej judikatúre sa uvádza, že správny orgán je povinný prihliadnuť na osobné a majetkové pomery páchateľa, aj keď toto kritérium zákon výslovne neuvádza.[31]

Správne orgány závažnosť skutku niekedy odvodzujú od formálneho označenia správneho deliktu ako „závažného“. Typicky v doprave, kde zákon o cestnej premávke v § 137 ods. 2 explicitne označuje taxatívne porušenia zákona za závažný spôsob porušenia pravidiel cestnej premávky. Správne orgány následne pri určení druhu a výmery sankcie argumentujú práve tým, že skutok bol spáchaný závažným spôsobom.[32] Tento postup ale nepovažujeme za správny, pretože závažnosť priestupku účastníka cestnej premávky, ktorý poruší niektorú povinnosť podľa § 137 ods. 2 zákona o cestnej premávke, sa prejavuje v zákonnom rozpätí výšky sankcie, ktorá je vyššia ako „bežné“ porušenie povinnosti, a navyše, sankcie sa môžu kumulovať (t. j. pokuta + zákaz činnosti).

Pri určovaní druhu a výmery sankcie by správny orgán nemal (na úkor obvinenej osoby) prihliadať na to, či a akým spôsobom obvinená osoba realizuje svoje práva. Ak sa obvinený nevyjadrí ku skutku, alebo sa vyjadrí spôsobom, ktorým popiera spáchanie správneho deliktu, prípadne sa nezúčastní na pojednávaní,[33] ide o spôsob realizácie jeho práva na obhajobu, ktoré mu nemôže byť na príťaž, inak by sa obvinené osoby trestali za výkon ich práva spôsobom nezodpovedajúcim predstave správneho orgánu. Na druhej strane, aktívna spolupráca a priznanie sa k správnemu deliktu s cieľom čo najskoršieho a najhospodárnejšieho objasnenia priestupku môže byť okolnosťou, ktorá môže viesť k uloženiu miernejšej sankcie.[34]

Vady v skutkovej vete

Výrok rozhodnutia o správnom delikte musí napokon obsahovať popis skutku. Skutkom sa rozumie udalosť vo vonkajšom svete vyvolaná činom (aktivitou) človeka.[35] Skutkom je teda konanie, ktoré predstavuje vlastné konanie páchateľa, pričom musí byť opísané tak, aby vyčerpávalo všetky znaky skutkovej podstaty správneho deliktu.

V správnom trestaní iba zákon o priestupkoch relatívne stručne definuje, že skutok musí obsahovať uvedenie údaju o mieste a čase spáchania priestupku. Judikatúra dopĺňa, že skutok musí obsahovať aj špecifikáciu spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedenie iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným.[36]

Nedostatočné vymedzenie skutku v rozhodnutí správneho orgánu o správnom delikte je podstatnou vadou, pretože konanie o správnom delikte sa vedie pre konkrétny skutok, ktorý je správnym deliktom. Sankciu nemožno uložiť za konanie, ktoré nie je správnym deliktom a ktoré nenapĺňa znaky skutkovej podstaty konkrétneho správneho deliktu.

V rozhodovacej činnosti správnych orgánov sa možno stretnúť s tým, že skutok nevymedzia ako určité ľudské konanie vo vonkajšom svete, ale v skutkovej vete namiesto toho citujú povinnosť, ktorá mala byť porušená. S týmto postupom sme sa stretli najmä v oblasti priestupkov a správnych deliktov v cestnej premávke. Správne orgány vodičom vytýkajú, že s vozidlom „zastavil a stál“ na konkrétnom mieste a čase.[37] Zastavenie a státie sú ale zákonnými pojmami, ktoré majú v zákone o cestnej premávke svoje legálne vymedzenie, ktoré sa navyše z povahy veci navzájom vylučujú – v jednom momente nie je možné súčasne zastaviť a stáť. Z takto opísaného skutku ale nie je zrejmé, za ktoré konanie je vodič stíhaný a potrestaný, či za nedovolené zastavenie alebo státie, pretože v niektorých prípadoch je jeden úkon povolený a iný nie (napr. pri osadení dopravnej značky č. 271 Zákaz státia, ktorá umožňuje zastavenie ale nie státie). Taktiež nie je zrejmé, či vodič porušil zákaz zastavenia tým, že vystupovala alebo nastupovala osoba alebo sa vykladal alebo nakladal náklad [§ 2 ods. 2 písm. y) zákona o cestnej premávke], teda akým konkrétnym spôsobom.

Pri objektívnej zodpovednosti bolo držiteľom vozidiel v rámci skutku vytýkané, že porušili povinnosť podľa zákona o cestnej premávke bez toho, aby bol popísaný spôsob tohto konania. Pri správnom delikte držiteľa vozidla je nutné v skutkovej vete opísať aj konkrétny priestupok vodiča, konkrétne konanie, ktoré napĺňa znaky priestupku, pretože iba tým sa súčasne napĺňa skutková podstata správneho deliktu držiteľa vozidla. Až v takom prípade dochádza k porušeniu povinnosti držiteľa vozidla zabezpečiť dodržiavanie pravidiel cestnej premávky podľa § 6a zákona o cestnej premávke. Správne orgány síce uviedli čas a miesto porušenia predpisov zo strany vodiča, následne ale nekonkretizovali spôsob porušenia tejto povinnosti a obmedzili sa iba na citáciu povinnosti podľa zákona o cestnej premávke.[38]

Tento postup je pravdepodobne spôsobený nesprávnym pochopením objektívnej zodpovednosti zo strany správnych orgánov, ktoré nerozlišujú medzi povinnosťami držiteľa vozidla a porušením konkrétnych povinnosti vodičom uvedených v § 6a zákona o cestnej premávke.[39] Pod objektívnu zodpovednosť v rámci konania o správnom delikte držiteľa vozidla možno subsumovať iba povinnosť samotného držiteľa vozidla (teda zabezpečiť dodržiavanie konkrétnych pravidiel cestnej premávky), nie aj samotné konanie vodiča, ktorý mal porušiť konkrétne povinnosti. Konanie vodiča totiž nemusí byť vždy protiprávne,[40] prípadne nemusí byť vôbec priestupkom pre absenciu materiálnej stránky. Bolo by v rozpore s účelom trestania a vyvodzovania zodpovednosti voči držiteľovi vozidla, ak vodič formálne porušil povinnosť podľa zákona o cestnej premávke, ale toto porušenie nie je priestupkom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uzavrel,[41] že pokiaľ vo výroku rozhodnutia správneho orgánu, ktorým sa ukladá administratívne trestanie, nie je uvedená skutková veta vymedzujúca skutok, ktorým sa trestajúci subjekt dopustil porušenia povinnosti vyplývajúcej mu z právneho predpisu spôsobom určitým a zrozumiteľným tak, aby popísaný skutok nemohol byť zameniteľný s iným, takýto výrok rozhodnutia správneho orgánu treba považovať za nezákonný.

Použitá literatúra:

1. MACHAJOVÁ, J. a kol.: Všeobecné správne právo. Žilina: Eurokódex, 2014, 708 s.
2. HAMUĽÁKOVÁ, Z.: Správne delikty právnických osôb – vybrané inštitúty a problémy. Bratislava: Wolters Kluwer, s. r. o., 2017, 320 s.
3. ĽALÍK, T.: Právo na spravodlivý proces a zásada ne bis in idem podľa Dohovoru a správne trestanie. Justičná revue, 67, 2015, č. 12, s. 1381 – 1402
4. KUKLIŠ, Ľ.: Analógia v správnom trestaní a judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Právny obzor, 97, 2014, č. 5, s. 456 – 469
5. rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-544/23
6. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 17. 01. 2018, sp. zn. II. ÚS 476/2016
7. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. 01. 2015, sp. zn. 4 Sžo 39/2014
8. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 01. 07. 2015, sp. zn. 3 Sžo 39/2014
9. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. 03. 2009, sp. zn. 8 Sžo 147/2008
10. rozhodnutie ESĽP vo veci Drassich proti Taliansku z 22. 02. 2018 k sťažnosti č. 65173/09
11. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. 10. 2019, sp. zn. 9Sžsk/122/2018
12. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 17. 07. 2013, sp. zn. 10Sžp/2/2013
13. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. 12. 2015, sp. zn. 7Sžo/32/2014
14. rozsudok Správneho súdu v Košiciach z 22. 10. 2024, sp. zn. 2Sa/1/2023
15. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 05. 09. 2012, sp. zn. 3 Tdo 64/2011
16. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. 04. 2022, sp. zn. 1 Tdo 16/2021
17. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. 02. 2021, sp. zn. IV. ÚS 546/2020
18. rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 4 As 2/2005
19. rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 29. 05. 2025, sp. zn. TT-20S/132/2022
20. rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 4 As 2/2005
21. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. 04. 2011, sp. zn. 8Sžo/173/2010
22. rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky z 31. 07. 2025, sp. zn. 4Stk/3/2025
23. rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky z 24. 05. 2023, sp. zn. 4Stk/2/2022
24. R 11/2014
25. rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky z 26. 01. 2023, sp. zn. 1Asan/4/2021
26. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. 10. 2018, sp. zn. 2Sžo/54/2016
27. R 109/2002
28. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. 05. 2012, sp. zn. 2 Sžp/16/2011
29. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. 05. 1996, sp. zn. 4 Sž 24/96
30. rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky z 27. 10. 2021, sp. zn. 4 Asan 5/2021
31. rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 20. 04. 2010, sp. zn. 1 As 9/2008
32. nález Ústavného súdu Českej republiky z 13. 08. 2002, sp. zn. PL. ÚS 3/02
33. rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky z 24. 05. 2023, sp. zn. 4Stk/2/2022
34. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 01. 01. 1995, sp. zn. 6 Tz 109/95
35. R 41/2018
36. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. 07. 2011, sp. zn. 6Sžf/7/2011
37. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. 05. 2017, sp. zn. 10Sžo/58/2016
38. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžf/7/2011
39. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Asan/25/2017

JUDr. Marcel Ružarovský je absolventom Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. V súčasnosti pôsobí ako advokát so sídlom v Trnave so zameraním na trestné právo, správne delikty a dopravné nehody. Počas svojej praxe zastupoval množstvo klientov pred správnymi orgánmi, predovšetkým dopravnými inšpektorátmi, ako aj v oblasti správneho súdnictva.

advokat@ak-ruzarovsky. sk

---

[1] Machajová, J.: Správne trestanie, In: Machajová, J. a kol.: Všeobecné správne právo. Žilina : Eurokódex, 2014, s. 251.

[2] Hamuľáková, Z.: Správne delikty právnických osôb – vybrané inštitúty a problémy. Bratislava: Wolters Kluwer, s. r. o., 2017, s. 13.

[3] Ľalík, T.: Právo na spravodlivý proces a zásada ne bis in idem podľa Dohovoru a správne trestanie. Justičná revue, 67, 2015, č. 12, s. 1387.

[4] Napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 17. 01. 2018, sp. zn. II. ÚS 476/2016, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. 01. 2015, sp. zn. 4 Sžo 39/2014, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 01. 07. 2015, sp. zn. 3 Sžo 39/2014, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. 03. 2009, sp. zn. 8 Sžo 147/2008

[5] Čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

[6] Kukliš, Ľ.: Analógia v správnom trestaní a judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Právny obzor, 97, 2014, č. 5, s. 460

[7] Hamuľáková, Z.: Správne delikty právnických osôb – vybrané inštitúty a problémy. Bratislava: Wolters Kluwer, s. r. o., 2017, s. 165.

[8] Napr. vo veci ORPZ-TO-ODI2-14/2025P vedenej na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v Topoľčanoch, Okresný dopravný inšpektorát bol obvinený predvolaný pre skutok „podľa § 22 ods. 1 písm. f) zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov zo dňa 03. 07. 2024, ku ktorému došlo v čase o 22. 05 hod. v meste Topoľčany na ceste I/64“ alebo na Okresnom úrade Trnava, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácii č. konania OU-TT-OCDPK-2025/001673-035 správny orgán uviedol, že „Okresný úrad Trnava, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií ako príslušný správny orgán podľa ustanovenia § 14 písm. f) zákona č. 93/2005 Z. z. Vás v súlade s ustanovením § 18 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 71/1967 Zb. “) upovedomuje o začatí správneho konania vo veci uloženia pokuty za správny delikt. “. alebo na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v Nitre, Okresný dopravný inšpektorát vo veci ORPZ-NR-ODI2-304/2024 Pr správny orgán uviedol, že predvoláva obvineného za účelom ústneho pojednávania „vo veci priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k) zákona SRN č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení platnom v čase spáchania priestupku zo dňa (uviesť aj čas, miesto spáchania a popis skutku) 20. 06. 2023 o 15:05 hod., Nitra, I/64 v km 63,500, predchádzanie“.

[9] Rozhodnutie ESĽP vo veci Drassich proti Taliansku z 22. 02. 2018 k sťažnosti č. 65173/09

[10] Napríklad priestupok podľa § 22 ods. 1 písm. l) zákona o priestupkoch možno spáchať porušením rôznych povinností podľa zákona o cestnej premávke (nepripútanie bezpečnostným pásom, zastavenie alebo státie v rozpore so zákonom, nerešpektovanie dopravnej značky prikazujúcej smer jazdy vpravo) alebo priestupok podľa § 47 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch možno spáchať neuposlúchnutím rôznych povinností podľa zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov alebo zákona č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii v znení neskorších predpisov

[11] Napr. Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Košice, Okresný dopravný inšpektorát vo veci ORPZ-KE-ODI1-370/2020-SD v predvolaní na ústne pojednávanie uviedol: „V súlade s ustanovením § 33 ods. 2) správneho poriadku účastník konania má možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia i spôsobu zistenia týchto podkladov ešte pred vydaním rozhodnutia, teda ešte pred samotným ústnym pojednávaním o správnom delikte. V prípade, ak tak chcete vykonať, termín natretia do spisu a prípravné Vaše vyjadrenie je nutné dohodnúť na správnom orgáne ešte pred ústnym pojednávaním o správnom delikte. V prípade ak túto možnosť nevyužijete, máte samozrejme možnosť po oboznámení sa s kompletným spisovým materiálom, vyjadriť sa k predmetnej veci v plnom rozsahu na ústnom pojednávaní o správnom delikte. “ Totožným spôsobom v predvolaní na ústne pojednávanie „poučil“ obvinenú osobu aj Okresný dopravný inšpektorát Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Senci vo veci ORP-P-369/SC-ODI2-2024 alebo aj Okresný dopravný inšpektorát Okresného riaditeľstvo Policajného zboru v Malackách vo veci ORPZ-MA-ODI2-2025/002189-013 alebo Okresný dopravný inšpektorát Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave II vo veci ORP-P-302/BAII-ODI-2023-M. Pre úplnosť možnosť spomenúť, že s podobným nesprávnym postupom sme sa v advokátskej praxi nestretávali na Okresných úradoch, odbor všeobecnej vnútornej správy.

[12] Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí z 30. 10. 2019, sp. zn. 9Sžsk/122/2018 uviedol, že „Právo účastníka konania nahliadať do administratívneho spisu správneho orgánu je len jedným z prostriedkov, ktorými zákonodarca umožňuje účastníkovi konania v konaní pred správnym orgánom svoje práva a záujmy účinne obhajovať. Právo účastníka konania nahliadať do spisu nevylučuje povinnosť správneho orgánu postupovať v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania a dať im možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. “. Podobne uviedol Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí zo 17. 07. 2013, sp. zn. 10Sžp/2/2013, podľa ktorého právo podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku „nemožno v nijakom prípade nahrádzať poukazovaním na práva účastníka konania podľa § 23 ods. 1, 4 Správneho poriadku“.

[13] Súdna prax kontradiktórnosť konania považuje za súčasť práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru, ktorý dopadá aj na správne trestanie (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. 12. 2015, sp. zn. 7Sžo/32/2014).

[14] Správny súd v Košiciach v rozhodnutí z 22. 10. 2024, sp. zn. 2Sa/1/2023 považoval za nesprávny postup správneho orgánu, ktorý neumožnil žalobcovi oboznámiť sa s podkladmi pre rozhodnutie, konkrétne s výpoveďou svedka, hoci sa žalobca ako obvinený nezúčastnil na ústnom pojednávaní, aj keď predvolanie prevzal, ale správnemu orgánu zaslal iba písomné vyjadrenie. Išlo však o nový dôkaz, ktorý v čase vyhotovenia písomného vyjadrenia neexistoval. Aj uvedené teda nasvedčuje tomu, že realizovať právo podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku pred ústnym pojednávaním popiera zmysel práva na vyjadrenie sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom (podkladom).

[15] Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 05. 09. 2012, sp. zn. 3 Tdo 64/2011

[16] Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. 04. 2022, sp. zn. 1 Tdo 16/2021

[17] Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. 02. 2021, sp. zn. IV. ÚS 546/2020

[18] Aj Najvyšší správny súd Českej republiky v rozhodnutí sp. zn. 4 As 2/2005 zastáva názor, že pokiaľ správny orgán nevykoná dôkazy obvinenej osoby na preukázanie svojich tvrdení a rozhodne len základe dôkazov zabezpečených správnym orgánom, dochádza k porušovaniu práva na spravodlivý proces a práva na obhajobu podľa Európskeho dohovoru.

[19] Rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 29. 05. 2025, sp. zn. TT-20S/132/2022

[20] Najvyšší správny súd Českej republiky v rozhodnutí sp. zn. 4 As 2/2005 uviedol, že samotná prísaha policajta a povinnosti podľa zákona o Policii České republiky nemôžu automaticky odôvodniť záver, že výpoveď policajtov je bez ďalšieho pravdivá. Zo skutočnosti, že policajti majú uložené povinnosti, ktoré bežní občania nemajú, nemožno a priori usudzovať, že sú čestnejší. Vždy treba vychádzať z konkrétnych skutočností, ktoré vyjdú najavo.

[21] Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. 04. 2011, sp. zn. 8Sžo/173/2010 alebo rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky z 31. 07. 2025, sp. zn. 4Stk/3/2025

[22] Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky z 24. 05. 2023, sp. zn. 4Stk/2/2022

[23] R 11/2014

[24] Ustanovenie § 47 ods. 3 Správneho poriadku

[25] Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky z 26. 01. 2023, sp. zn. 1Asan/4/2021

[26] Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. 10. 2018, sp. zn. 2Sžo/54/2016

[27] R 109/2002

[28] Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí z 30. 05. 2012, sp. zn. 2 Sžp/16/2011 považoval za nekonkrétne a všeobecné odôvodnenie správnych orgánov, ktoré sa iba odvolávali na zákonné ustanovenie a uviedli, že „Po posúdení rozsahu zistených nedostatkov, stanoviska zhotoviteľa stavby, berúc do úvahy mieru a závažnosť protispoločenského konania z hľadiska ochrany verejných záujmov, ktoré chráni stavebný zákon, je možné zistení stav považovať za závažný, preto je pokuta uložená vo výške 6 500 EUR“.

[29] Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. 05. 1996, sp. zn. 4 Sž 24/96

[30] Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky z 27. 10. 2021, sp. zn. 4 Asan 5/2021

[31] Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 20. 04. 2010, sp. zn. 1 As 9/2008 prípadne aj Nález Ústavného súdu Českej republiky z 13. 08. 2002, sp. zn. PL. ÚS 3/02

[32] Napr. rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Galante z 22. 06. 2022, sp. zn. ORPZ-GA-ODI2-2021/4660, kde správny orgán prihliadal na to, že „skutok bol spáchaný porušením pravidiel cestnej premávky závažným spôsobom v súvislosti s porušením ustanovenia § 137 ods. 2 písm. a) zákona o premávke. . . “ alebo rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Dunajskej Strede zo 16. 09. 2025, sp. zn. ORPZ-DS-ODI2-2025/007477, kde správny orgán prihliadal „v zmysle zákona NR SR č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov aj na to, že sa jedná o porušenie pravidiel cestnej premávky závažným spôsobom podľa § 137 ods. 2 písm. q) zákona o cestnej premávke. . . “ alebo rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Partizánskom zo dňa 07. 07. 2021, sp. zn. ORPZ-PE-OPDP3-87/2021-SK, kde správny orgán prihliadal na „závažnosť priestupku, kde J. Č. Viedol osobné motorové vozidlo pričom bolo vyradené z evidencie vozidiel, čo je v zmysle § 137 ods. 2 písm. l) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke považované za porušenie pravidiel cestnej premávky závažným spôsobom. “

[33] Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Poprade v rozhodnutí z 30. 03. 2021, sp. zn. ORPZ-PP-ODI2-244,245,246,247,343,378,397/2020-P uviedlo, že „obvinený ako pri objasňovaní skutkov tak v samotnom správnom konaní o nich nijako nespolupracoval, pričom z ústneho pojednávania sa ospravedlnil. “ Tieto isté závery Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Poprade prezentovalo aj v rozhodnutí z 30. 04. 2019, sp. zn. ORPZ-PP-ODI2-235,320,358,364,420,83,94/2018,2019-P.

[34] Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky z 24. 05. 2023, sp. zn. 4Stk/2/2022

[35] Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 01. 01. 1995, sp. zn. 6 Tz 109/95

[36] Napr. R 41/2018 alebo rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. 07. 2011, sp. zn. 6Sžf/7/2011 alebo z 31. 05. 2017, sp. zn. 10Sžo/58/2016

[37] Napr. rozhodnutia Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II, Okresný dopravný inšpektorát, z 28. 09. 2023, sp. zn. ORP-P-302/BAII-ODI-2023-M, zo 17. 04. 2024, sp. zn. ORP-P-76/BAII-ODI-2024-M alebo z 23. 10. 2024, sp. zn. ORP-P-242/BAII-2024-M

[38] Napr. Mesto Trnava v rozkaze z 15. 03. 2024, sp. zn. MsP/40805-19722/2024/Bp uviedol skutok nasledovne: „ako držiteľ vozidla značky: Mercedes s EČV: TT013EP dňa 11. 03. 2024 v čase o 12:19 hod. na ulici: Ulica Jerichova v Trnave porušil povinnosť zabezpečiť, aby pri prevádzkovaní motorového vozidla boli dodržiavané pravidlá cestnej premávky podľa § 139a ods. 7 písm. b) zákona o cestnej premávke, ktoré ustanovujú: Zóna s plateným alebo regulovaným státím (§ 3 ods. 2 písm. b) zákona č. 8/2009 Z. z.), konkrétne Zóna s plateným alebo regulovaným státím (§ 3 ods. 2 písm. b) zákona č. 8/2009 Z. z.).“ z čoho ale nemožno vyvodiť, či skutočne došlo k porušeniu povinnosti zo strany vodiča, lebo nie je zrejmé ako, teda nie sú vymedzené ani znaky skutkovej podstaty správneho deliktu. Správny orgán citoval len zákonné povinnosti, ktoré mali byť porušené. Prípadne Mesto Ružomberok v rozkaze z 25. 05. 2024, sp. zn. MsP-6237-16364/2024-VH uviedlo skutok nasledovne: „ako držiteľ vozidla ev. č. RK-811BV dňa 04. 05. 2024 v čase o 13. 40 h., Štefana Moyezsa, Ružomberok, porušil povinnosť zabezpečiť, aby pri prevádzkovaní motorového vozidla boli dodržiavané pravidlá cestnej premávky podľa § 25 odstavec 1 písmeno q zákona o cestnej premávke.“,teda opäť nie je zrejmé, ako mal vodič porušiť povinnosť.

[39] Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava ako správny orgán v rozhodnutí zo 16. 06. 2025, sp. zn. 0/25/104091-21/59/168347 uviedlo, že „v danom prípade sa neobjasňujú dôvody a okolnosti protiprávneho konania ale sa vychádza len z objektívnych skutočností“, čo nie je v súlade s § 139c ods. 1 písm. c) zákona o cestnej premávke.

[40] Napríklad v prípade okolností vylučujúcich protiprávnosť alebo povolenia výnimky podľa § 69 ods. 4 zákona o cestnej premávke

[41] Napr. sp. zn. 6Sžf/7/2011 alebo 7Asan/25/2017