Mgr. Ladislav Lukáč je absolventom Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. V súčasnosti ukončil koncipientskú prax v advokátskej kancelárii STANĚK VETRÁK & PARTNERI, s. r. o.
Jedným z najpoužívanejších procesných nástrojov na vymoženie peňažných pohľadávok slúži v našom právnom poriadku inštitút platobného rozkazu, ktorého právny rámec je vymedzený v Civilnom sporovom poriadku (ďalej len ako „CSP”)[1] a v zákone o upomínacom konaní (ďalej len ako „ZoUK”).[2]
Voči platobnému rozkazu, ktorý je vydaný len na základe tvrdení a dôkazov prezentovaných zo strany žalobcu a v prípade nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti je spôsobilým exekučným titulom, má žalovaný ako jediný možný prostriedok procesnej nápravy (v štádiu rozkazného konania) možnosť podať voči platobnému rozkazu odpor, ktorý musí by vecne odôvodnený.
Právny rámec Slovenskej republiky neobsahuje legálnu definíciu vecnej odôvodnenosti odporu – obsah tohto pojmu bol teda ponechaný a je predmetom dotvárania a interpretácie orgánov aplikácie práva, prípadne ďalšieho vývoja právnej úpravy.
Požiadavka odôvodnenosti odporu voči platobnému rozkazu bola založená ešte v Občianskom súdnom poriadku na základe novelizácie – zákona č. 46/1994 Z. z., avšak podľa nášho názoru, doteraz nejestvuje uspokojivý (a najmä jednotný) výklad alebo kľúč, podľa ktorého by sa mala odôvodnenosť odporu posudzovať.
Vývoj požiadaviek na odôvodnenosť odporu
Úvodom tejto časti je vhodné uviesť, že požiadavka na odôvodnenie odporu (minimálne v našich reáliách) nevznikala súčasne s inštitútom platobného rozkazu a jeho celková koncepcia sa postupom času menila. V tomto smere sa pre celkovú genézu nevyhneme ani krátkemu historickému exkurzu do predchádzajúcej právnej úpravy, počnúc prvým kodifikovaným kódexom civilného práva procesného na našom území.[3]
Podľa zákona o konaní v občianskych právnych veciach (občiansky súdny poriadok) z roku 1952[4] (ďalej len ako „Zákon 142/1950”) vo svojom pôvodnom znení bolo možné na návrh žalobcu, ktorý sa domáhal zaplatenia peňažnej pohľadávky nepresahujúcej sumu vo výške 20 000 Kč, aby sudca vydal aj bez vypočutia žalovaného platobný rozkaz. Voči platobnému rozkazu mohol žalovaný podať do 15 dní od jeho doručenia odpor, ktorého odôvodnenie sa však nevyžadovalo. Zákon neobsahoval ustanovenia týkajúce sa náležitostí odôvodnenia návrhu na vydanie platobného rozkazu a ani mieru prieskumu žaloby/návrhu na vydanie platobného rozkazu zo strany súdu.[5]
Požiadavku na odôvodnenie odporu priniesol do právneho poriadku až zákon č. 46/1959 Zb. (ktorým bol novelizovaný Zákon 142/1950), ktorý jednak zmenil majetkový cenzus, na základe ktorého mohol byť platobný rozkaz vydaný,[6] a jednak ustanovil povinnosť, aby žalovaný v rámci odporu uviedol dôvody, pre ktoré odpor podáva. Napriek tomu, že vznikla zákonná požiadavka na odôvodnenie odporu, právna úprava s absenciou takéhoto odôvodnenia nespájala žiadnu sankciu – ex lege bolo ustanovené, že „pre nedostatok odôvodnenia nemožno odpor odmietnuť.”
Nadobudnutím účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len ako „OSP”) od. 01. 04. 1964 sa opätovne upustilo od potreby odôvodnenia platobného rozkazu, pričom tento trend (i napriek viacerým novelizáciám) pretrval až do novelizácie OSP zákonom č. 46/1994 Z. z., podľa ktorého sa odpor voči platobnému rozkazu musel odôvodniť.[7] Podľa dôvodovej správy k predmetnej novelizácií zákonodarca uviedol: „pretože v súdnej praxi sa vyskytlo veľké množstvo prípadov, keď odporcovia bez akýchkoľvek právnych alebo vecných dôvodov len s úmyslom oddialiť vybavenie veci podávajú voči platobným rozkazom odpor, navrhuje sa doplnenie textu ustanovenia o povinnosť odpor odôvodniť.”[8]
Z vyššie uvedeného teda jednoznačne vyplývala snaha zákonodarcu, aby sa predišlo podávaniu tzv. bianko odporov voči platobným rozkazom a zvýšila sa procesná zodpovednosť žalovaných.[9] Žiaľ, zákonodarca opomenul bližšie špecifikovať náležitosti takéhoto odporu, v dôsledku čoho začali vznikať diskrepancie a nejednotnosť súdnej praxe (čomu sa budeme venovať v ďalšej časti).
Pravdepodobne reakciou na nejednotnosť súdnej praxe (i keď o tom nie je v dôvodovej správe zmienka) bola mimo iného prijatá novelizácia OSP zákonom č. 73/2015 Z. z., na základe ktorého bolo explicitne ustanovené, že odpor musí byť odôvodnený vecne.
Požiadavka na vecné odôvodnenie odporu voči platobnému rozkazu bola premietnutá aj do aktuálneho procesného kódexu – zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj ako „CSP”), ako aj do právnej úpravy ZoUK.
S poukazom na prezentovaný prístup zákonodarcu môžeme konštatovať, že už od polovice 90-tych rokov minulého storočia mal záujem na tom, aby sa predišlo zahlcovaniu súdov a predlžovaniu súdnych konaní podávaním tzv. bianko odporov, ktoré neboli, čo do vecnej stránky, prípadne právnej argumentácie riadne, respektíve vôbec odôvodnené. Požiadavka na riadnu vecnú odôvodnenosť odporu osobitne vyplýva aj z dôvodovej správy k CSP, ktorá túto snahu zákonodarcu len podčiarkovala a podľa ktorej: „inštitút vecného odôvodnenia treba vykladať ako odôvodnenie riadne, teda vecne odôvodnený odpor znamená odpor podaný s odôvodnením vo veci samej, teda so splnením si povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti.”[10]
Napriek jednoznačnej snahe zákonodarcu sprísniť požiadavky na odôvodňovanie odporu zo strany žalovaných, nikdy nedošlo k precizovaniu týchto zámerov (napríklad formou legálnej definície) do právnej úpravy, čím sa vytvoril priestor na pomerne značné právne vákuum pre súdny výklad, ktorý nemusel viesť – a ktorý v konečnom smere ani neviedol k zjednoteniu súdnej praxe pokiaľ ide o otázku, akým spôsobom by sa mala odôvodnenosť odporu voči platobnému rozkazu vyhodnocovať.
Poslednou zmenou, ktorú právna úprava vo vzťahu k otázke odôvodnenosti odporu priniesla, bolo prijatie zákona č. 211/2021 Z. z.[11] (ďalej len „Zákon 211/2021”), ktorý tak do právnej úpravy CSP, ako aj ZoUK inkorporoval ustanovenie, podľa ktorého: „súd posudzuje vecné odôvodnenie odporu miernejšie, ak je žalovaný spotrebiteľom.”[12]
Nesúrodosť aplikačnej praxe vo vzťahu k vyhodnocovaniu vecnej odôvodnenosti odporu
Ako je zrejmé aj z vyššie prezentovanie právnej úpravy rozkazného konania v civilnom procese, zámer zákonodarcu na potrebe vecného odôvodnenia odporu voči platobnému rozkazu bol za ostatných 30 rokov prakticky nemenný a smeroval k zostrovaniu požiadaviek na procesnú aktivitu žalovaného (s výnimkou vyššie uvedeného Zákona 211/2021), tak sa súdna prax stavia k otázke odôvodnenosti odporu pomerne rozpačito a rozdielnosť v právnych výkladoch je možné badať prakticky od súdu k súdu. V tomto smere na účely tohto príspevku môžeme rozdeliť jednotlivé názory do nasledovných kategórií:
- prístup formálneho odôvodňovania odporu a
- prístup materiálneho odôvodnenia
Prvú zo spomínaných kategórií predstavujú právne názory, ktoré sú reprezentované predovšetkým v časti súdnej praxe, ktorá formálne síce uznáva potrebu odôvodňovania odporu voči platobnému rozkazu, avšak vo svojej podstate nahráva priznávaniu odôvodnenosti aj takým podaniam, ktoré sú (alebo môžu byť) nesubstancované a nemôžu dôvodnosť tvrdení žalobcu, na základe ktorého bol platobný rozkaz vydaný kvalifikovaným spôsobom spochybniť. Je teda možné stretnúť sa s názorom, že už samotný nesúhlas s platobným rozkazom vyjadreným v odpore je dostatočným obsahovým naplnením požiadavky na jeho vecnú odôvodnenosť (pozri napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 03. 06. 2009, sp. zn.: III. ÚS 161/09 alebo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 09. 2017, sp. zn.: 2 Cdo 201/2016).[13]
Rovnako bol v súdnej praxi pertraktovaný záver, že samotná podmienka odôvodnenosti odporu môže byť naplnená uvádzaním tvrdení, ktoré nijakým spôsobom nespochybňujú podstatu samotného uplatňovaného nároku. Takéto odôvodňovania odporu spočívali predovšetkým v zlej finančnej a sociálnej situácií žalovaného, voči ktorému platobný rozkaz smeroval,[14] prípadne inými skutočnosťami nespochybňujúcimi samotný nárok.
Naproti názorom prezentovaným v predchádzajúcich odsekoch však existuje aj bohatá rozhodovacia prax, ktorá reprezentuje druhý načrtnutý názorový prúd, ktorý zdôrazňuje požiadavku na vecnosť – teda riadne substancovanie skutkových tvrdení a právnej argumentácie uvedených v odpore.
Táto názorová línia zastáva názor, že odpor proti platobnému rozkazu nie je vecne odôvodnený, pokiaľ žalovaný uvádza len svoj nesúhlas s vydaným platobným rozkazom (prípadne nárok uplatnený návrhom na vydanie platobného rozkazu aj rozporuje, avšak len v rovine abstraktných a ničím nepodložených tvrdení).[15] Rovnako podľa tohto názorového prúdu požiadavke vecnej odôvodnenosti nedostojí ani argumentačná línia odôvodňujúca odpor nepriaznivými zdravotnými alebo sociálnymi podmienkami žalovaného (prípadne inými dôvodmi, ktoré nespochybňujú samotný žalovaný nárok).[16]
Z uvedeného diametrále sa odlišujúceho prístupu všeobecných súdov pri posudzovaní vecnej odôvodnenosti odporu sa prikláňame ku konzervatívnejšiemu posudzovaniu vecnej odôvodnenosti odporu. Teda zastávame pozíciu, že odpor proti platobnému rozkazu musí zo svojej obsahovej stránky vykazovať istú kvalitu.
V tomto smere považujeme za nesprávny názor, podľa ktorého na riadne odôvodnenie odporu postačuje prostý nesúhlas s vydaným platobným rozkazom. Je potrebné uviesť, že každý odpor proti platobnému rozkazuprima facie predpokladá nesúhlas s vydaným platobným rozkazom, nakoľko v opačnom prípade by zo strany žalovaného takýto odpor nebol vôbec podaný. Za tejto prezumpcie by totiž bolo možné za vecne odôvodnený považovať aj odpor bez akéhokoľvek odôvodnenia (respektíve s odôvodnením, ktoré by sa netýkalo veci samej) čo je v priamom rozpore s výslovným znením § 267 ods. 2 písm. c) CSP a ust. § 11 ods. 1 ZoUK, ako aj v rozpore so zámerom zákonodarcu ( ako už bolo uvedené, tiež s časťou súdnej praxe).
Požiadavka vecnej odôvodnenosti, v zmysle uvedenia konkrétnych skutkových alebo právnych záverov, ktoré by spochybňovali uplatnený nárok (prípadne jeho časť) je pertraktovaná aj v odbornej literatúre.[17]
Rovnako je podľa nášho názoru potrebné odmietnuť názorový prúd, podľa ktorého bolo možné odôvodňovať odpor sociálnymi (prípadne ďalšími) s uplatňovaným nárokom nesúvisiacimi dôvodmi. Napriek tomu, že už od 90-tych rokov minulého storočia existovali rozhodnutia, a to aj na úrovni Najvyššieho súdu,[18] podľa ktorých musel byť odpor proti platobnému rozkazu odôvodnený vo veci samej, pomerne často boli účinky odporu (spočívajúce v zrušení platobného rozkazu) priznané aj odporom bez vecného odôvodnenia. Ani po doplnení dikcie OSP a následne CSP a ZoUK o výslovnú požiadavku vecnej odôvodnenosti odporu tento trend z aplikačnej praxe celkom nevymizol.
Uvádzanie skutočností týkajúcich sa osobných, sociálnych alebo zdravotných pomerov pri absencií relevantných skutkových tvrdení alebo právnej argumentácie nie je dôvodom pre zrušenie platobného rozkazu a môže byť nanajvýš brané ako dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie trov podľa § 257 CSP (i to nie automaticky).[19]
Možné hodnotenie vecnej odôvodnenosti odporu
Z vyššie prezentovaných prístupov, ktoré v sebe prirodzene zahŕňajú veľké množstvo nuáns je zrejmé, že napriek veľkej používanosti rozkazného konania[20] ako mechanizmu slúžiacemu na vymáhanie peňažných pohľadávok nejestvuje jednotná doktrína a ani aplikačná prax – čo nevyhnutne môže mať za následok rozpor s princípom právnej istoty. V týchto koreláciách je naším cieľom ponúknuť alternatívu pre výklad a snahu o aspoň čiastočné zjednotenie posudzovania vecnej odôvodnenosti odporu, ktorá by svoje miesto mohla zaujať i v aplikačne praxi.
Napriek tomu, že posudzovanie vecnej odôvodnenosti odporu sa nevyhnutne posudzuje v osobitne pre každú konkrétnu vec, vo všeobecnej rovine je možné pri vyhodnocovaní odôvodnenosti odporu reflektovať nasledovné hľadiská:
- odôvodnenie a zdôkaznenie návrhu na vydanie platobného rozkazu zo strany žalobcu a tomu zodpovedajúcu mieru presvedčivosti potrebnú pre vydanie platobného rozkazu zo strany súdu a
- kvalita skutkových tvrdení, právnej argumentácie a dôkazov spochybňujúcich nárok uplatňovaný žalobcom v odpore voči platobnému rozkazu.
Ad. A)
Žalobca v žalobe/návrhu na vydanie platobného rozkazu musí v texte podania uviesť také tvrdenia a podložiť ich relevantnými dôkazmi, z ktorých musí jednoznačne vyplývať ním uplatňovaný nárok. Žalobca si musí splniť povinnosť tvrdenia ako aj povinnosť dôkaznú tak, ako to vyžaduje § 132 CSP. Musí mať však na zreteli, že v prípade neuvedenia všetkých relevantných skutkových tvrdení a dôkazov, ktoré má v čase podania žaloby k dispozícií sa vzhľadom na sudcovskú koncentráciu, ktorej sprísnenie je pre súčasný civilný proces príznačné, v prípade ďalšieho konania (najmä v prípade zrušenia platobného rozkazu) nemusí prihliadať.[21]
V praxi sa možno nezriedka stretnúť so situáciou, keď žalobca v návrhu na vydanie platobného rozkazu uvedie len veľmi strohý opis skutkových okolností, z ktorého pri svojom uplatňovanom nároku vychádza a rovnako stručný je aj v otázke dôkaznej (napríklad, pokiaľ má byť nárok žalobcu založený na základe nezaplatenej ceny za dodaný tovar a k návrhu na vydanie platobného rozkazu sú pripojené len faktúry bez dodacích listov, prípadne inej relevantnej dokumentácie). Takýto postup, či už je spôsobený nedostatočnou procesnou diligenciou zo strany žalobcu alebo len jeho prostou laxnosťou a spoľahnutím sa na to, že buď žalovaný v prípade vydania platobného rozkazu nepodá odpor alebo, že ďalšie dôkazy a skutočnosti uvedie vo svojom vyjadrení k odporu alebo v ďalšom priebehu konania môžu mať preňho neblahé následky nielen z pohľadu sudcovskej koncentrácie (ako sme načrtli v predchádzajúcom odseku), ale tiež na požiadavky kladené na odpor zo strany žalovaného.
Pokiaľ vychádzame z toho, že podaný odpor by mal mať istú kvalitu, je potrebné túto kvalitatívnu zložku vnímať v priamej súvislosti s kvalitou odôvodnenia a zdôkaznenia návrhu na vydanie platobného rozkazu. Teda čím bude argumentačná a dôkazná pozícia jednoznačnejšia už zo samotného návrhu na vydanie platobného rozkazu, tým väčšiu námahu bude musieť žalovaný vo svojom odpore vyvinúť na spochybnenie nároku žalobcu. Akiste bude z pozície žalovaného náročnejšie dôvodiť napríklad tým, že mu požadovaný tovar nebol dodaný, pokiaľ súčasťou návrhu na vydanie platobného rozkazu dôkaz o tom, že predmetný tovar si žalovaný riadne prevzal. Ak totiž aj vo vzťahu k takýmto dôkazom a skutočnostiam nebude mať v čase podania odporu voči platobnému rozkazu k dispozícií dôkazy, ktoré by skutočnosti a dôkazy žalobcu vyvracali alebo spochybňovali, minimálne sa im bude musieť v odpore náležite venovať.
Ad. B)
Naproti požiadavke na riadne odôvodnenie a zdôkaznenie žaloby/návrhu na vydanie platobného rozkazu a s tým spojenú požadovanú mieru presvedčivosti potrebnú na jeho vydanie, stojí požiadavka na riadne odôvodnenie odporu ako prostriedku procesnej nápravy.
Ako sme uviedli v časti komparácie možných prístupov k otázke vyhodnocovania vecnej odôvodnenosti odporu, napriek jasnému zámeru zákonodarcu sa tieto prístupy v samotnej aplikačnej praxi značne rozchádzajú.
I keď už toho času prevažuje v odbornej literatúre[22] a v časti súdnej praxe názor, že odpor, ktorý obsahuje len tzv. „holé” odmietnutie uplatňovaného nároku nemožno považovať za dostatočne vecne odôvodnený (prípadne odpory odôvodnené argumentáciou s meritom nesúvisiacou za vecne odôvodnené považovať nemožno ), stále je možné sa stretnúť nezriedka aj s takýmito závermi, prípadne s častým odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 76/1999,[23] podľa ktorého mohol žalovaný na svoju obranu použiť akékoľvek tvrdenia tak skutkové alebo právne, ktoré spochybňujú opodstatnenosť v platnom rozkaze uloženej povinnosti, pričom nie je rozhodné, či tieto tvrdenia sú spôsobilé pre žalovaného privodiť aj priaznivejší výsledok.
Podľa názoru autora tohto článku sa síce možno stotožniť s tým, že na účely odporu proti platobnému rozkazu je možné v zásade uvádzať akékoľvek skutkové tvrdenia alebo právnu argumentáciu, táto však musí smerovať priamo k popretiu, prípadne oslabeniu nároku žalobcu. Nakoľko sa v čase podania odporu nevykonáva dokazovanie, nie je prirodzene isté, že obrana žalovaného bude v prípade konania vo veci samej úspešná, avšak v štádiu rozkazného konania musí táto argumentácia vykazovať takú kvalitu a presvedčivosť, z ktorej vyplýva dôvodná pochybnosť o uplatňovanom nároku. Pokiaľ je návrh na vydanie platobného rozkazu náležite odôvodnený a sú k nemu pripojené relevantné dôkazy (napríklad zmluvná dokumentácia, faktúry a dodacie listy, prípadne výzvy na zaplatenie pohľadávky), sotva možno za dostatočne odôvodnený považovať odpor, v ktorom žalovaný uvedie napríklad len to, že žalobcovi nie je nič dlžný.[24]
Pokiaľ ide o konkrétne tvrdenia a dôkazy, ktoré môže žalovaný v rámci svojej obrany voči platobnému rozkazu použiť, je diapazón možností skutočne široký. Dovolíme si však aspoň ilustračne a nevyčerpávajúco uviesť nasledovné príklady možnej použiteľnej argumentácie, ktoré sa v praxi častokrát vyskytujú a pri ktorej použití (samozrejme za predpokladu, že by sa nejednalo len o strohé konštatovanie ale išlo by o argumentáciu dostatočne rozvinutú a opretú o relevantné skutkové okolnosti a dôkazy) možno odôvodnene predpokadať podanie účinného odporu:
– neplatnosť právneho úkonu, ktorý nárok žalobcu uplatnený v návrhu na vydanie platobného rozkazu zakladal;[25]
– vznesenie námietky preklúzie, premlčania[26] alebo inej námietky spôsobujúcej oslabenie alebo zánik nárok žalobcu;
– popretie nároku na náhradu škody alebo bezdôvodného obohatenia čo do právneho dôvodu alebo výšky – toto osobitne platí v prípadoch, keď žalobca k návrhu na vydanie platobného rozkazu v nie triviálnych veciach nepredložil znalecký posudok alebo doklad z ktorého výška škody alebo bezdôvodného obohatenia jednoznačne vyplýva;
– popretie existencie nároku ako takého alebo jeho časti a jeho podrobné zdôvodnenie (napríklad v dôsledku vadného plnenia žalobcu), argumentácia splnením, či už čiastočným alebo úplným (napríklad v dôsledku splnenia, čiastočného alebo úplného započítania, atď.).
Ako sme však už uviedli vyššie, uvedené príklady predstavujú výsostne demonštratívny výpočet. Zároveň zdôrazňujeme, že pre účinné podanie odporu nie je významné, či žalovaný bude rozporovať tak istinu, ako aj príslušenstvo (alebo náklady spojené s uplatnením pohľadávky), prípadne jednotlivé čiastkové nároky, ak boli uplatnené. Pokiaľ sa žalovanému podarí spochybniť povinnosť uloženú mu platobným rozkazom čo i len čiastočne (napríklad len v rozsahu úrokov z omeškania), súd musí platobný rozkaz zrušiť.
Napokon uvádzame, že jediným čiastkovým rozpracovaním požiadavky na vecnú odôvodnenosť odporu (z ktorej možno priamo z právneho predpisu vyvodiť, čo má byť obsahom odporu proti platobnému rozkazu) možno badať v § 11 ods. 3 a 4 ZoUK za situácie, keď sú žalobca i žalovaný účtovnými jednotkami. Žalovaný musí v takom prípade okrem iných skutočností uviesť, či pohľadávku žalobcu eviduje vo svojom účtovníctve a pokiaľ túto neeviduje, musí uviesť z akých dôvodov. Zároveň, pokiaľ žalobca v rámci svojho návrhu na vydanie platobného rozkazu podľa ZoUK urobí vyhlásenie, že uplatňovaný nárok voči žalovanému uviedol v kontrolnom výkaze podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, tak žalovaný musí mimo iného tiež uviesť, či faktúru žalobcu, ktorá sa uplatňovaného nároku týka uviedol vo svojom kontrolnom výkaze a pokiaľ tak učinil, tak na odôvodnenie odporu musí uviesť také skutočnosti, ktoré závažným spôsobom spochybňujú žalobcom uplatnený nárok, a svoje tvrdenia musí v lehote na podanie odporu osvedčiť listinnými dôkazmi, na ktoré sa odvoláva. V opačnom prípade sa odpor nepovažuje za vecne odôvodnený.[27]
Zmena posudzovania vecnej odôvodnenosti odporu v spotrebiteľských veciach
Od prvého júla 2021 nadobudol účinnosť zákon č. 211/2021 Z. z.,[28] ktorým došlo k zásahu do – zo strany súdov len ustaľujúcej sa (a v konečnom dôsledku stále roztrieštenej) aplikačnej praxe ohľadom posudzovania požiadavky na vecnú odôvodnenosť odporu.
Podľa novej právnej úpravy, ktorá bola pretavená tak do CSP[29] ako aj ZoUK[30] sa vo veciach, v ktorých na strane žalovaného vystupuje spotrebiteľ ako slabšia strana sa odpor posudzuje miernejšie.
Podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu nová právna reglementácia reaguje na nesúlad toho času platnej právnej úpravy s rozhodovacou praxou Súdneho dvora Európskej únie v spotrebiteľských veciach.[31]
Pôvodne mal zákonodarca v úmysle od požiadavky na vecné odôvodnenie odporu upustiť úplne, a to nie len vo veciach spotrebiteľských, ale plošne vo vzťahu ku všetkým fyzickým osobám,[32] na čo sa v odbornej verejnosti zdvihla vlna odporu,[33] čo vyústilo do istého kompromisu, ktorý je pretavený do textácie aktuálne platnej a účinnej právnej úpravy CSP a ZoUK.
Z hľadiska dodržania únijného spotrebiteľského práva má pre aktuálnu právnu úpravu kľúčový rozmer rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj ako “Súdny dvor”) zo dňa 20. 09. 2018 vo veci vedenej pod č. C- 448 – 17.[34] V predmetnom rozhodnutí Súdny dvor mimo iného konštatoval nasledovné: “Smernica 93/13[35] sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ako je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá, napriek tomu, že v štádiu vydania platobného rozkazu proti spotrebiteľovi stanovuje preskúmanie nekalej povahy podmienok uvedených v zmluve uzatvorenej medzi podnikateľom a spotrebiteľom, na jednej strane priznáva právomoc vydať tento platobný rozkaz súdnemu úradníkovi, ktorý nemá postavenie sudcu, a na druhej strane stanovuje pätnásťdňovú lehotu na podanie odporu a vyžaduje, aby bol tento odpor vecne odôvodnený, za predpokladu, že takéto ex offo preskúmanie nie je stanovené v štádiu výkonu uvedeného platobného rozkazu, čo musí preveriť vnútroštátny súd. Na predmetné rozhodnutie napokon samotná dôvodová správa k zákonu 211/2021 Z. z. priamo odkazuje.
V koreláciách aktuálnej právnej úpravy s predmetným rozhodnutím Súdneho dvora možno zákonodarcovi kvitovať, že súčasná právna reglementácia ukladá vyššiemu súdnemu úradníkovi povinnosť v spotrebiteľských veciach s ohľadom na preskúmanie neprijateľných zmluvných podmienok ktoré ešte neboli posudzované v právoplatne skončenom konaní predložiť vec pred rozhodnutím o vydaní platobného rozkazu sudcovi, ktorého právnym názorom je vyšší súdny úradník viazaný.[36]
Pokiaľ však ide o „miernejšie posudzovanie odporu” je právna úprava CSP a ZoUK vo vzťahu k adresátom právnych noriem prinajmenšom mätúca. Z pohľadu požiadavky na poznateľnosť práva a predvídateľnosť súdnych rozhodnutí však vnímame „miernejšie” posudzovanie odôvodnenosti odporu ako veľmi nešťastný krok a možno očakávať, že sa orgány aplikácie práva budú prikláňať k veľmi formálnemu posudzovania odporov voči platobným rozkazom – a teda fabulovať stav, ako keby odpor nemal byť odôvodnený vôbec, napriek tomu, že by naň mal byť v plnom rozsahu aplikovateľný výklad, ktorý sme uviedli v predchádzajúcej časti toho článku. Ak totiž žalovaný nebude v rámci svojho odporu schopný ani len spochybniť (bez ohľadu na to, či by v konečnom dôsledku jeho argumentácia mohla priniesť procesný úspech) nárok uplatnený žalobcom, tak ako bolo prezentované v predchádzajúcej časti tohto príspevku, mal by súd takýto odpor odmietnuť.
Je potrebné poznamenať, že zákonodarca mohol v tejto časti (teda mimo prieskumu neprijateľných súdnych podmienok) vyriešiť nesúlad právnej úpravy so Smernicou 93/13 napríklad tým spôsobom, že by žalovaným v postavení spotrebiteľa poskytol dlhšiu lehotu na podanie odporu s vecným odôvodnením (napríklad 25 dní). Takéto riešenie by bolo jednak z výkladového hľadiska jednoznačné, bola by ním poskytnutá dostatočná miera ochrany spotrebiteľovi, ktorý by v prípade potreby mal dostatočný časový priestor aj pre vyhľadanie odbornej právnej pomoci a zároveň by to bolo na prospech aj samotnému žalobcovi z hľadiska rýchlosti vymožiteľnosti práva, nakoľko v prípade priznania účinku odporu, ktorý by nebol riadne vecne odôvodnený sa konanie nepomerne predĺži. Z pohľadu de lege ferenda by sa takéto alebo obdobné riešenie javí byť žiadúce.
Záver
V zmysle vyššie uvedených záverov možno uzavrieť, že skúmanie požiadaviek na vecnú odôvodnenosť odporu voči platobnému rozkazu v podmienkach Slovenskej republiky ostáva naďalej aktuálnou. Možno konštatovať, že sa k tejto otázke doteraz nevytvorila jednotná aplikačná prax, čo v konečnom dôsledku negatívne prispieva k znižovaniu rýchlej a efektívnej vymožiteľnosti práva a aj vzhľadom na právnu úpravu zákona 211/2021 Z. z., nemožno v dohľadnej dobe predpokladať jej zlepšenie.
V článku sme sa pokúsili načrtnúť základné východiská – najmä s ohľadom previazanosti kvality žaloby/návrhu na vydanie platobného rozkazu s kvalitatívnymi požiadavkami na vecnú odôvodnenosť odporu a prezentáciu možných foriem argumentácie obsiahnutej v samotnom odpore zo strany žalovaného. Napokon sme poukázali na zmenu posudzovania odporu v spotrebiteľských veciach a na úskalia s tým spojené.
Vyššie prezentované prístupy tak môžu byť nápomocné jednak pre sporové strany, ako aj pre orgány aplikácie práva pri posudzovaní vecnej odôvodnenosti odporov voči platobným rozkazom a napomáhali by jednak k vytvoreniu ustálenej súdnej praxe, ako aj zrýchleniu súdnych konaní.
RESUMÉ
Vecná odôvodnenosť odporu
Predmetom tohto príspevku je problematika otázky vecnej odôvodnenosti odporu podaného voči platobného rozkazu. Autor sa zaoberá kvalitatívnou zložkou odôvodňovania odporu a rozličného prístupu, aký k tejto otázke zaujíma aplikačná prax, pričom pripája svoj náhľad na možnosti posudzovania materiálnej zložky odporov voči platobným rozkazom.
SUMMARY
Substantive Grounds for the Appeal against an Order for Payment
The article deals with is the issue of the substantive grounds for the appeal lodged against an order for payment. The author discusses the qualitative component of substantiating the appeal and a different approach taken in the application practice as regards this issue. He also gives his insights into the possibilities of assessing the material component of appeals against orders for payment.
ZUSAMMENFASSUNG
Sachliche Stichhaltigkeit des Einspruchs
Der Gegenstand dieses Beitrages ist die Problematik der sachlichen Stichhaltigkeit des gegen einen Zahlungsbefehl erhobenen Einspruchs. Der Autor befasst sich mit dem qualitativen Bestandteil der Begründung des Einspruchs und mit der unterschiedlichen Behandlung, welche zu dieser Frage in der Anwendungspraxis eingenommen wird, wobei er seine Auffassung zu den Möglichkeiten der Beurteilung des materiellen Bestandteiles der Einsprüche gegen die Zahlungsbefehle äußert.
[1] Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov.
[2] Zákon č. 307/2016 Z. z. Zákon o upomínacom konaní v znení neskorších predpisov.
[3] Máme pri tom na mysli prvý unifikovaný civilný procesný kódex.
[4] Zákon č. 142/1950 Zb. Zákon o konaní v občianskych veciach (občiansky súdny poriadok)
[5] § 425 ods. 1 Zákona 142/1950 v znení do 31. 08. 1959.
[6] Sudca mohol aj bez návrhu vydať platobný rozkaz pre peňažný nárok neprevyšujúci sumu vo výške 500 Kčs a na návrh, pokiaľ išlo o nárok na zaplatenie sumy prevyšujúcej 500 Kčs a neprevyšujúcej sumu 5 000 Kčs.
[7] § 172 ods. 1 platnej v čiastke zákona 46/1994 Z. z.
[8] Dôvodová správa k zákonu č. 46/1994 Z. z.
[9] Požiadavka na vecnú odôvodnenosť odporu vyplývala aj z relevantnej právnej doktríny. Porovnaj: Števček, M., Ficová, S. a kol. Občiansky súdny poriadok. Komentár. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2009, s. 454.
[10] Dôvodová správa k Civilnému sporovému poriadku.
[11] Zákon č. 211/2021 Z. z. Zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
[12] § 12 ods. 3 ZoUK.
[13] Obdobne aj Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 12. 12. 2018, sp. zn.: 16Co/297/2018 alebo Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 29. 06. 2018, sp. zn.: 11Co/61/2017.
[14] Napríklad uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. 11. 2019, sp. zn.: 6Co/4/2019.
[15] Napríklad uznesenie NS SR zo dňa 28. 01. 2021, sp. zn.: 1 Ndob 2/2021, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 29. 04. 2018, sp. zn.: 12Co/68/2018, uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 27. 02. 2018, sp. zn.: 14Cob/121/2017, uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 27. 02. 2018, sp. zn.: 14Cob/128/2017 alebo uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 22. 06. 2020, sp. zn.: 5CoCsp/21/2020.
[16] Napríklad uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 25. 08. 2016, sp. zn.: 7Co/559/2016, uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27. 03. 2017, sp. zn.: 6Co/58/2017 alebo uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 31. 03. 2020, sp. zn.: 12CoCsp/7/2020.
[17] Porovnaj: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 990 – 991, Števček, M. a kol. Prednášky a texty z (nového) civilného procesu. Skriptá. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2017, s. 79 alebo Horváth, E. a Andrášiová, A. Civilný sporový poriadok. Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer, 2015, 585 s.
[18] Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 3 Obo 403/98
[19] Porovnaj rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 28. 5. 2018, sp. zn.: 11Co/265/2017
[20] Ktorého význam pri rýchlej a efektívnej vymožiteľnosti práv len podčiarkuje právna úprava ZoUK.
[21] Samozrejme, isté špecifiká platia najmä pri podávaní návrhu na vydanie platobného rozkazu podľa ZoUK najmä v spotrebiteľských veciach, kde sú požiadavky na zdôkaznenie návrhu na vydanie platobného rozkazu zvýšené.
[22] Vzhľadom na odkazy na odbornú literatúru uvedenú v tomto článku je možné konštatovať, že z hľadiska právnej teórie je otázka požiadaviek na odôvodnenosť odporu relatívne ustálená.
[23] Prípadne s odkazom na už spomenuté uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 03. 06. 2009, sp. zn.: III. ÚS 161/09.
[24] Takáto argumentácia by prirodzene mohla mať miesto v prípade vydania platobného rozkazu, ktorého návrh by žalobca prakticky ničím nedoložil. Tu by sa však otvárala otázka, prečo bol takýto platobný rozkaz (z ktorého nárok žalobcu jasne nevyplýval) vôbec vydaný.
[25] Pozri napríklad rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 24. 03. 2022, sp. zn.: 43Cob/67/2021
[26] Aj vo svetle rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. 06. 2020, sp. zn.: IV. ÚS 307/2020 vyplýva, že vo vzťahu k uplatnenej námietke premlčania je spravidla potrebné vykonanie dokazovania – čo v štádiu rozkazného konania nie je možné.
[27] Opäť na tomto mieste možno vidieť jasnú spojitosť medzi kvalitou návrhu na vydanie platobného rozkazu a požiadavkou na vecnú odôvodnenosť odporu. Ak totiž žalobca uvedie, že svoj nárok voči žalovanému uviedol v kontrolnom výkaze, nepochybne tým pozíciu žalovaného pre prípad podania odporu proti platobnému rozkazu sťaží.
[28] Zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
[29] § 267 ods. 3 CSP.
[30] § 12 ods. 3 ZoUK.
[31] Dôvodová správa k zákonu 211/2021.
[32] Je potrebné uviesť, že takýto prístup by napokon nepredstavoval nóvum, nakoľko požiadavka na vecné odôvodňovanie odporu nie je obsiahnuté vo viacerých európskych právnych úpravách (len na ilustráciu možno uviesť napríklad § 172 ods. 1 českého OSŘ alebo § 694 ods. 1 nemeckého ZPO).
[33] Pozri výsledky vyhodnotenia medzirezortného pripomienkového konania k legislatívnemu návrhu predmetného zákona.
[34] Rozsudok Súdneho dvora z 20. septembra 2018 vo veci EOS KSI Slovensko s. r. o. proti Jánovi Dankovi a Margite Dankovej, sp. zn.: C-448/17.
[35] Smernica Rady 93/13 EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských veciach
[36] § 5 ods. 3 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov