Článok 8 Dohovoru zahŕňa právo na účinnú ochranu zo strany štátnych orgánov pred vážnymi nepriaznivými účinkami zmeny klímy na život, zdravie, duševné blaho a kvalitu života. Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Verein KlimaSeniorinnen Schweiz a ostatní proti Švajčiarsku zo dňa 9. apríla 2024, týkajúci sa sťažnosti 53600/20
Dotknuté ustanovenie:
- Článok 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach (právo na spravodlivý súdny proces)[1]
- Článok 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach (právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života)[2]
Skutkové okolnosti prípadu
Sťažovateľom bola švajčiarska nezisková organizácia Verein KlimaSeniorinnen Schweiz založená s cieľom podporovať implementáciu efektívnej ochrany životného prostredia v mene svojich vyše 2000 členov, ktorými boli prevažne staršie ženy. V pozícii sťažovateliek vystupovali tiež štyri členky organizácie s poukazom na svoje zdravotné ťažkosti a životné podmienky zhoršené vyššími teplotami spôsobenými globálnym otepľovaním. Sťažovateľky v roku 2016 podali podnet na švajčiarske orgány, v ktorých kompetencii je ochrana životného prostredia, s poukazom na nedostatky v tejto oblasti a s dôrazom na Parížsku dohodu o zmene klímy z roku 2015. Ich podania boli odmietnuté s odôvodnením, že ich individuálne práva neboli priamo porušené, ako aj z dôvodu, že sa ich podnet netýkal priameho okolia, keďže požadovali opatrenia smerujúce k celosvetovému zníženiu emisií CO2. Federálny správny súd zamietol ich odvolanie s poukazom na to, že seniorky nad 75 rokov nie sú jedinou skupinou obyvateľstva, ktorá je znečistením životného prostredia ovplyvnená, a teda nepreukázali, že ich práva boli porušené viac ako v prípade iných osôb. Odvolanie voči tomuto rozhodnutiu bolo znovu zamietnuté v roku 2020. Sťažovateľky sa následne obrátili na Európsky súd pre ľudské práva.
Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva
V prvom rade Súd poukázal na to, že otázky súvisiace s ochranou životného prostredia môže skúmať len do takej miery, akú mu umožňuje článok 19 Dohovoru, t. j. pokiaľ ide o zabezpečenie plnenia záväzkov prijatých Vysokými zmluvnými stranami. Podľa Súdu vedecké výskumy potvrdzujú a vlády uznávajú skutočnosť, že na Zemi prebiehajú antropogénne klimatické zmeny vedúce k zhoršeniu stavu životného prostredia, ktoré boli spôsobené nedostatočnými opatreniami štátov na ochranu životného prostredia. V prípade emisií oxidu uhličitého je situácia komplikovaná, pretože neexistuje iba jeden zdroj emisií, CO2 sám osebe škodlivý nie je, zdrojom CO2 sú bežné ľudské aktivity, riešenie nie je viazané len na konkrétny sektor alebo štát a priama súvislosť medzi emisiami a škodlivými následkami je ťažko preukázateľná. Rámcový dohovor OSN o zmene klímy však štátom ukladá povinnosti viažuce sa na stabilizáciu koncentrácie skleníkových plynov. ESĽP ako súdny orgán poverený presadzovaním ľudských práv tento vývoj nemôže ignorovať, keďže zmena klímy so sebou nepochybne nesie riziko škodlivých následkov a dopad na ľudské práva chránené Dohovorom.
Súd ďalej skúmal prípustnosť sťažnosti z hľadiska osoby sťažovateľa. Pri podaní individuálnej sťažnosti na Súd je nutné preukázať, že sťažovateľ bol osobne a priamo dotknutý konaním alebo nekonaní štátu („status obete“). V tomto prípade sa požaduje splnenie dvoch podmienok – vysoká intenzita vystavenia sťažovateľa nepriaznivým účinkom zmeny klímy a naliehavá potreba zabezpečiť individuálnu ochranu sťažovateľa. Po preskúmaní rozsahu rizika, povahy zraniteľnosti sťažovateliek a miery pravdepodobnosti nepriaznivých následkov klimatickej zmeny v danom čase na život a zdravie sťažovateliek, Súd rozhodol, že neboli splnené kritériá pre „status obete“ v zmysle článku 34 Dohovoru a ich sťažnosť vyhlásil za neprípustnú. Na druhej strane, Súd prijal ako prípustnú individuálnu sťažnosť podanú neziskovou organizáciou. Hoci sťažnosti podané vo verejnom záujme (actio popularis) Súd v zásade nepovažuje za prípustné, pri komplexných fenoménoch, akým je zmena klímy, kolektívne orgány (napr. neziskové organizácie) sú jediným prostriedkom efektívnej ochrany záujmov jednotlivcov. Škodlivé následky klimatických zmien sú spoločným problémom celého ľudstva a význam tu zohráva aj medzigeneračné zdieľanie bremena. Hlas jednotlivcov, ktorí sú vo výraznej reprezentatívnej nevýhode v takýchto prípadoch môže zaznievať len prostredníctvom organizácií zastupujúcich ich záujmy.
Povinnosťou štátu je prijať a uplatniť v praxi právnu úpravu a opatrenia na zmiernenie existujúcich a potenciálne nezvratných následkov klimatických zmien. Existuje príčinná súvislosť medzi klimatickou zmenou a požívaním práv chránených Dohovorom. Ustanovenia Dohovoru musia byť vykladané a uplatňované tak, aby zaručili práva, ktoré sú praktické a účinné. Rámcový dohovor OSN o zmene klímy ukladá štátom povinnosť prijať opatrenia na stabilizáciu koncentrácie skleníkových plynov v atmosfére na úrovni, ktorá by zabránila nebezpečnej a antropogénnej interferencii s klimatickým systémom a to s cieľom minimalizovať nepriaznivé účinky na zdravie a blaho ľudí tejto i ďalšej generácie. Ak si štáty túto povinnosť nesplnia, práva zaručené Dohovorom nemôžu byť efektívne chránené.
Súd poukázal vo vzťahu k Švajčiarsku na závažné medzery v procese prijímania vnútroštátneho právneho rámca, ako aj na absenciu vyčíslenia potrebného obmedzenia emisií skleníkových plynov. Súd upozornil aj na nedostatky Švajčiarska v tejto oblasti v minulosti. Švajčiarske orgány si opakovane nesplnili pozitívny záväzok v zmysle článku 8 Dohovoru včas a vhodným spôsobom navrhnúť a uplatniť príslušné právne predpisy a opatrenia na ochranu osôb pred vplyvom klimatickej zmeny. Švajčiarsko tak prekročilo mieru voľnej úvahy priznanú Dohovorom a porušilo článok 8 Dohovoru.
Pokiaľ ide o prístup k spravodlivému súdnemu konaniu, Súd nemal výhrady voči tomu, že vnútroštátne súdy rozlišovali medzi individuálnou ochranou práv a actio popularis, keďže Federálny zákon o správnom konaní priznáva ochranu práv iba jednotlivcom. Vnútroštátne súdy však nepovažovali za potrebné ďalej skúmať dôvodnosť sťažnosti, sťažnosť nebrali vážne a nezohľadnili presvedčivé vedecké dôkazy týkajúce sa klimatických zmien. Zamietnutie podania neziskovej organizácie zo strany správneho orgánu a následne súdov oboch inštancií bez preskúmania merita veci, ako aj absencia iných vnútroštátnych právnych prostriedkov nápravy tak viedla Súd k rozhodnutiu o porušení práva na prístup k súdu v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru.
Súd zdôraznil kľúčovú úlohu vnútroštátnych súdov v konaniach týkajúcich sa životného prostredia a nevyhnutnosť garantovať prístup k spravodlivosti. S ohľadom na princíp spoločnej zodpovednosti a subsidiarity je zabezpečenie plnenia povinností vplývajúcich z Dohovoru v prvom rade úlohou vnútroštátnych súdov.
Odôvodnenie je redakčne krátené a upravované.
Rozhodnutie spracovala
Mgr. Michaela Chládeková, PhD.
Odbor medzinárodných vzťahov SAK
[1] Článok 6 – Právo na spravodlivé súdne konanie
(1) Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.
[2] Článok 8 – Právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života
(1)Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
(2)Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.