JUDr. Jakub Mandelík, PhD.
JUDr. Patrik Butvin
Voľná úvaha pri určení výšky nemajetkovej ujmy umožňuje súdom reagovať na rozličné životné situácie, avšak na druhej strane, ako garantovať poškodenému, aby priznaná suma bola primeranou satisfakciou za vzniknutú ujmu? Keďže do rozsahu krytia povinného zmluvného poistenia motorových vozidiel patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy, došlo k rozšíreniu súdnych sporov a postupom času dochádza k ustáleniu priznávaných súm. V tejto súvislosti je legitímna otázka, v akej výške má byť priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za stratu blízkej osoby pri dopravnej nehode? Za účelom stanovenia spravodlivého, primeraného odškodnenia a vylúčenia možnej svojvôle pri posudzovaní jej výšky z rozhodovacieho procesu je vhodné, aby sa, obdobne ako to urobil Najvyšší súd Českej republiky, prijala základná čiastka náhrady s tým, že sudcovi by sa ponechal priestor reagovať na okolnosti konkrétneho prípadu. Účelom tohto príspevku je otvoriť diskusiu o tom, aká výška peňažnej kompenzácie je spôsobilá dostatočne vyvážiť ujmu, ktorú pociťujú pozostalí v súvislosti s úmrtím blízkej osoby pri dopravnej nehode.
Kým po rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci Katarína Haasová proti Rastislavovi Petríkovi a Blanke Holingovej zo dňa 24. 10. 2013, sp. zn. C-22/12, ECLI:EU:C:2013:692 (ďalej len „rozsudok Haasová“) si rozhodovacia prax všeobecných súdov SR a Ústavného súdu SR prešla v otázke pasívnej vecnej legitimácie komerčných poisťovní turbulentným obdobím, nakoniec s pozitívnym výsledkom pre poistených a osôb poškodených dopravnou nehodou,[1] v súčasnosti sa do popredia dostáva otázka, akú výšku náhrady za zničené citové väzby úmrtím blízkej osoby je možné považovať v tom-ktorom prípade za primeranú satisfakciu. Je zrejmé, že žiadna suma nedokáže vyvážiť zmarený ľudský život, zničené citové puto osôb a že pozostalí budú neustále vnímať traumatizujúco stratu blízkej osoby. Celý rozhodovací proces by (nielen) súdu uľahčilo, keď by bol v právnickej obci prijatý úzus o „základnej sume náhrady“, ktorá by sa na základe kritérií zvyšovala alebo znižovala. Keďže sme na začiatku hľadania, považujeme za nevyhnutné otvoriť širšiu odbornú diskusiu o takých pravidlách, ktoré umožnia prijímať spoločensky akceptovateľné odškodnenia a budú nielen zo strany poškodených, ale taktiež verejnosti, vnímané ako slušné a primerané. Z pozície advokátov, zastupujúcich osoby poškodené dopravnou nehodou, chceme týmto príspevkom priniesť pohľad poškodených pozostalých ako tzv. „sekundárnych“ obetí na posudzovanie nárokov, otvoriť diskusiu o výške odškodnení priznávaných v súdnych konaniach a vysvetliť, prečo ich považujeme za absolútne neprijateľné a v rozpore s hierarchiou spoločenských hodnôt (viď ďalej v texte).
Priamy poškodený versus sekundárna obeť – skutočne rozdiel?
Pri posudzovaní nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku poškodenia zdravia pri dopravnej nehode a v dôsledku úmrtia blízkej osoby nie je podľa nás dôvod rozdeľovať obete na primárne (priame) a sekundárne (nepriame). Takúto klasifikáciu považujeme za skresľujúcu a na účely odškodnenia nemajetkovej ujmy za nesprávnu. Napokon, zásah pri správe o úmrtí je priamy. Tvrdiť pri posudzovaní výšky nároku, že ide „iba“ o sekundárnu obeť nie je namieste, pretože v tej chvíli zabúdame, že účelom náhrady nemajetkovej ujmy je finančne ohodnotiť zmarené emocionálne puto vytvorené medzi zosnulou a pozostalou osobou – priamo zasiahnutým. Z uvedeného dôvodu používame v článku aj pre pozostalých pojem „poškodený“.
Hodnotenie smútku
V praxi sa stretávame s rôznymi sumami, ktoré súdy priznávajú poškodeným, pričom spoločným menovateľom rozhodnutí je nekonzistentnosť a nepredvídateľnosť. Kým niektoré z okresných súdov priznajú za ujmu žalobcom po 30 tisíc až 50 tisíc eur, krajské súdy v tom lepšom prípade (pre poškodených) rozhodnutia potvrdia,[2] v ostatných prípadoch považujú sumy za premrštené a za primeranú satisfakciu určia sumy od 7 tisíc až po 10 tisíc eur.[3] Je takáto prax v súlade s legitímnymi očakávaniami poškodených, s právnou istotou? V náleze Ústavného súdu SR zo dňa 5. 12. 2017, sp. zn. III. ÚS 288/2017, publikovanom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR (ďalej len „Zbierka“) pod č. 46/2017 sa uvádza:„Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.“ Problém vidíme v už spomínanej rôznorodej, ba až svojvoľnej rozhodovacej praxi, ktorá odporuje aj nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 21. 11. 2017, sp. zn. III. ÚS 289/2017, publikovanom v Zbierke pod č. 43/2017: „(…) postoj všeobecných súdov vyznačujúci sa odlišnosťou prístupu k prejednávaným veciam, ktoré sú v podstate identické, bez toho, aby svoj odklon odôvodnili, je prejavom svojvôle, ktorá odporuje základnému princípu materiálneho právneho štátu.“
Je nepochybné, že ide o veľmi citlivú oblasť, ktorá sivyžaduje obzvlášť vnímavý prístup, spojený s komplexným individuálnym zhodnotením všetkých právne relevantných skutočností. Každý prípad je špecifický a naším cieľom nie je vytvoriť „vzorec“, ktorý by po dosadení jednotlivých údajov vygeneroval konkrétnu sumu. Považujeme však za nedostatočné, keď má rozhodovacia prax ustálené len kritéria, ktoré má zohľadňovať na strane poškodeného a strane škodcu. V rozhodovacom procese totiž nie je možné eliminovať subjektívny prvok, t. j., ako vníma konkrétny sudca citovú ujmu na strane žalobcov a tak priznaná suma nie je ničím iným, iba výsledkom procesu subjektívneho posúdenia vzťahu dvoch osôb. Práve preto, aby sa predišlo svojvôli, by podľa nás mala byť stanovená „objektivizovaná exaktná suma“, ktorá by stanovila základ pre výšku odškodnenia tak, aby bola výrazom koherentnosti (jednotnosti) právneho poriadku ako celku. Samozrejme, táto suma by bola modifikovateľná kritériami, ktorými by sa súdu umožnilo zareagovať na jedinečnosť (špecifickosť) prípadu. Touto objektívnou exaktnou sumou by sa vytvorila „zlatá stredná cesta“, kde by si aplikujúc jednotlivé kritéria pre zníženie alebo zvýšenie tejto sumy, mohli súdy po starostlivom a rozumnom uvážení vytvoriť úvahu o primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V rozhodovacej činnosti by sa týmto spôsobom vytvoril jednotný, resp. porovnateľný prístup k priznávaniu tejto náhrady v obdobných skutkových prípadoch.
Prístupy k stanoveniu objektivizovanej sumy
Aktuálnu právnu úpravu nehodnotíme kriticky, naopak, je veľmi liberálna, keďže konečné rozhodnutie o výške nemajetkovej ujmy pre poškodeného ponecháva plne v kompetencii sudcu. Z iného uhla pohľadu však môže byť táto „voľnosť“ negatívna, o čom svedčí aj rozhodovacia prax, keď v porovnateľných prípadoch sú priznávané neporovnateľné sumy. Esenciálna otázka teda znie: Ako stanoviť pravidlá, aby sa v rozhodovacej praxi minimalizoval subjektívny prvok (už uvedené vnímanie tragickej udalosti sudcom) a aby posudzovanie výšky nároku bolo merateľné na objektívnych kritériách?
Prvou alternatívou je stanovenie fixných súm, čo bolo aj snahou Národnej banky Slovenska a Slovenskej asociácie poisťovní. Tento spôsob považujeme za nevhodný, nakoľko legislatívna iniciatíva v podobe novelizácie Občianskeho zákonníka a ZoPZP smerovala nielen k ignorovaniu judikatúry Súdneho dvora EÚ (ktorej primárnym cieľom je dosiahnutie stavu, aby akékoľvek škody a ujmy v oblasti povinného poistného krytia neostali neuhradené),[4] ale aj k nedôvodnému paušálnemu „zastropovaniu“ všetkých postmortálnych nárokov pozostalých osôb voči zodpovedným subjektom v súkromnoprávnej rovine. Takéto účelové paušálne stanovenie náhrady nezohľadňuje individuálne okolnosti prípadu, ani charakter a mieru závažnosti ujmy vybraných prípadov „sekundárnych“ obetí, t. j. popiera špecifickosť každého prípadu. K negatívam paušalizácie a ďalším dôvodom, prečo je nevyhnutné odmietnuť tento spôsob odškodňovania odkazujeme na autorov predchádzajúci článok[5] a tiež negatívne ohlasy odbornej verejnosti.[6] Sme presvedčení, že do okamihu, kým táto problematika nebude definitívne legislatívne upravená, súdy musia dôsledne vyhodnocovať jedinečnosť každého prípadu a nastaviť adresné, jasné a zrozumiteľné odpovede postavené na objektívnych a preskúmateľných záveroch a nepripustiť zdeformovanú filozofiu o údajnej spravodlivosti paušálneho odškodňovania pozostalých. V opačnom prípade môže dochádzať ku kreovaniu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením úniového práva.
Druhou alternatívou, resp. inšpiráciou pre vyriešenie naznačeného právneho problému môžu byť pre nás závery prijaté v rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa 19. 9. 2018, sp. zn. 25Cdo/894/2018, Rc 85/2019, podľa ktorého: „[z]a základní částku náhrady, modifikovatelnou s užitím zákonných a judikaturou dovozených hledisek, lze považovat v případě nejbližších osob (manžel, rodiče, děti) dvacetinásobek průměrné hrubé měsíční nominální mzdy na přepočtené počty zaměstnanců v národním hospodářství za rok předcházející smrti poškozeného“.
Myšlienku dovolacieho súdu Českej republiky vyjadrenú v Rc 85/2019, ktorý sa týmto spôsobom rozhodol kvantifikovať nároky nemajetkovej ujmy, hodnotíme ako pozitívnu, avšak za nedostatočné považujeme jej odôvodnenie. Prečo má byť práve 20-násobok adekvátnou náhradou oproti ostatným odškodneniam nemajetkových ujm? Najvyšší súd sa v bode 28 rozsudku[7] iba veľmi stručne vyjadril k porovnaniu tohto odškodnenia s inými prípadmi nemajetkovej ujmy, pričom svoje úvahy bližšie nerozvinul (zrejme aj chybou dovolateľa, ktorý od Najvyššieho súdu ČR žiadal, aby porovnával usmrtenie osoby s inými nemajetkovými ujmami). Hoci dovolací súd ČR správne uviedol, že v prípade úmrtia osoby pri dopravnej nehode nejde o odškodnenie usmrtenia, ďalej sa už nezaoberal tým, aké postavenie má nezvratný zásah do najužších rodinných väzieb medzi inými prípadmi nemajetkových ujm. Preformulujeme preto otázku dovolateľa, na ktorú Najvyšší súd ČR vo svojom pilierovom rozhodnutí odpoveď nedal: V akej výške má byť stanovená základná objektívna suma odškodnenia nemajetkovej ujmy za nezvratný zásah do najbližších rodinných väzieb tak, aby odzrkadľovala jednotnosť prístupu právneho poriadku, t. j. zohľadňovala výšky odškodnení priznávaných súdmi v iných prípadoch nemajetkových ujem, akými sú napr. zásahy do práva na česť, dôstojnosť, prípadne súkromia? Práve pre nezodpovedanie tejto zásadnej otázky považujeme prístup Najvyššieho súdu ČR za nepostačujúci.
Treťou, autormi preferovanou alternatívou prístupu k stanoveniu objektívnej sumy je, že výsledná suma odškodnenia pri úmrtí blízkej osoby bude odzrkadľovať aj to, akú hodnotu prisudzuje spoločnosť znehodnoteniu citových vzťahov. Je nesporné, že rodina je základnou bunkou spoločnosti, pričom ak hľadáme „finančnú náplasť“ za znehodnotenie emocionálnych väzieb, musíme pri posudzovaní výšky nárokov zohľadňovať hodnoty, akými sú život, zdravie, význam rodiny a fungujúcich vzťahov pre spoločnosť. Pravidlá pre odškodňovanie nemajetkových ujm musia byť nastavené tak, aby bola rešpektovaná (zohľadnená) hierarchia spoločenských hodnôt a primeranosť medzi jej všetkými variantmi, a to od odškodňovania najtragickejších nemajetkových ujm po satisfakcie priznávané v iných, menej závažných konaniach. Ak si dáme na pomyselnú misku váh na jednu stranu „stratu najbližšej osoby“ a na druhej budú „ostatné prípady nemajetkovej ujmy“, majú váhy ostať v rovnovážnom stave alebo sa nakloniť na niektorú stranu?
Ako sa má zdôvodniť rodičom, ktorí v dôsledku dopravnej nehody prišli o maloleté dieťa, prečo ich odškodnenie je nižšie ako suma priznaná urazenému sudcovi, politikovi alebo inej verejne činnej osobe? Nechceme bagatelizovať závažnosť zásahu do profesionálneho života týchto osôb, práve naopak. Keď sú však priznané niekoľkotisícové odškodnenia pre tieto osoby, prečo už v prípade iných zásahov vnímame túto satisfakciu ako premrštenú? Síce ide o odlišné prípady zásahov, ale v čom je doživotná trauma spôsobená blízkym osobám menej závažná, že si vyžaduje priznanie nižšej náhrady? Ak sme sa stotožnili s priznanou finančnou satisfakciou u týchto osôb, potom ani porovnateľnú sumu priznanú pozostalej osobe, ktorá preukáže závažnosť zásahu, nie je dôvod vyhodnotiť ako neprimeranú a nedôvodnú.
Aby sme sa nezamotali do spleti rôznych „tesných“ porovnávaní výšky primeraných odškodnení v rámci hierarchie spoločenských hodnôt, skúsme si posúdiť vybrané, už právoplatné rozhodnutia, od ktorých sa môžeme odraziť pri hľadaní pomyselnej objektívnej sumy pre odškodňovanie nemajetkovej ujmy najbližších pozostalých (vychádzame z vnútorného citu a nastavenia hierarchie hodnôt autorov):
| VÝŠKA NEMAJETKOVEJ UJMY PRI ÚMRTÍ NAJBLIŽŠÍCH OSÔB (MANŽEL/KA, RODIČIA, DETI) | ||
| Vnútroštátna úroveň | Európska úroveň | |
| Dolný limit | 16 tisíc eur priznané rozsudkom Krajského súdu v Bratislave v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 5Co/105/2018 za vzniknuté 20 ročné prieťahy | 20 tisíc eur priznané rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 1. 9. 2020, sťažnosť č. 20649/18 – policajná akcia v oblasti obývanej Rómami –možný rasovo motivovaný útok (ľahké zranenia spôsobené donucovacími prostriedkami, bez nutnosti PN, bez zanechania trvalých následkov) |
| Stredný limit | 60 tisíc eur priznané nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 4. 12. 2014, sp. zn. I. ÚS 397/2014 za nevymenovanie sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora SR | ? |
| Horný limit | Takmer 100 tisíc eur priznané rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26. 6. 2013, sp. zn. 2Co/259/2012 za difamačný článok o sudcovi | ? |
Predložené rozhodnutia by mali minimálne podnietiť naše nazeranie na výšku nárokov, či dostatočne reagujeme na jednotlivé kauzy a či primerane finančne kompenzujeme zásah do integrity jednotlivca. Ak akceptujeme súdmi právoplatne priznané výšky odškodnenia, pričom na odlišné výšky nevidíme dôvod, kam zaradíme odškodnenie za úmrtie maloletého a nezvratný emocionálny zásah do života jeho rodičov? Domnievame sa, že pokiaľ sa uspokojíme s nastavenou praxou a nepodrobíme ju hlbšej analýze, resp. kritike, nikdy nedosiahneme zmenu. Od účinnosti ZoPZP do rozhodnutia Haasová uplynulo 12 rokov. Až do októbra 2013 bolo nepredstaviteľné, že povinné zmluvné poistenie má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy. Tak ako spoločnosť, aj pre právo je príznačný vývoj a nie je vylúčené, aby pri nezmenenej právnej úprave bola judikatúra dopĺňaná o nové interpretačné závery a menená v súvislosti s vývojom sociálnej reality, techniky a pod., s ktorými sú spojené zmeny v hodnotách spoločnosti (totožne: nález Ústavného súdu ČR zo dňa 5. 8. 2010, sp. zn. II. ÚS 3168/2009, bod 18).
Práve teraz by sa mala viesť diskusia, či je správne, ak sa odškodnenie „sekundárnych“ obetí drží pri dolných sumách, t. j. 10, maximálne 20 tisíc eur alebo je nevyhnutné prehodnotiť náš prístup k posudzovaniu týchto nárokov. Z príspevku JUDr. Imricha Feketeho, CSc. na tému „Náhrada nemajetkovej ujmy a povinné zmluvné poistenie vo svetle rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Haasová“, ktorý bol odprezentovaný na Slovenských dňoch práva v októbri 2014 vyplýva, že naprieč celou Európou sa (až na zopár európskych krajín) nemajetková ujma pohybuje do sumy 25 tisíc eur. Môžeme sa iba pýtať, prečo sa odškodnenie nemajetkových ujm pri úmrtí najbližších osôb (manžel, rodičia, deti), napriek celkovému pro ľudskému nastaveniu európskych hodnôt, drží na spodných limitoch, keď na druhej strane Európsky súd pre ľudské práva za spomínaný policajný zásah priznal nemajetkovú ujmu vo výške 20 tisíc eur. Autori tohto článku sú názoru, že objektívny základ pre stanovenie výšky odškodnenia za zničenie najbližších rodinných väzieb by mal byť s ohľadom na hierarchiu európskych aj vnútroštátnych spoločenských hodnôt stanovený v rozsahu 40 až 50 tisíc eur.
Záver
V súdnych konaniach zo strany komerčných poisťovní často zaznieva argument, že poškodení žalobcovia využívajú ekonomicky stabilný subjekt a zámerne si uplatňujú nadhodnotené finančné nároky. Z pohľadu udržania poistného systému sa môže zdať suma v rozsahu 40 až 50 tisíc eur ako privysoká. Ak sa však pozrieme na túto sumu cez limit poistného plnenia, ktorý je v zmysle § 7 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. nastavený na niekoľko miliónov eur, zistíme, že predstavuje iba minimálne percento zo stanoveného limitu. Komerčné poisťovne po rozhodnutí vo veci Haasová mali dostatok času na úpravu svojich poistných podmienok tak, aby nebola ohrozená ich finančná situácia. Je jednoduché tvrdiť, že poškodení sa chcú obohacovať na úkor poisťovní a nezohľadňovať pritom fakt, že poškodení požadujú iba primeranú satisfakciu za stratu blízkej osoby. Domnievame sa, že nie je dôvod čiastky odškodnenia priznávať v neprimerane nízkych sumách, ale naopak, prijať také pravidlá, aby finančná kompenzácia bola vyvážením znehodnotených úzkych citových väzieb a zároveň sa v nej odzrkadľovala hierarchia spoločenských hodnôt, náhrady priznávané v iných prípadoch a v neposlednom rade, aby reagovala na vývoj ekonomiky a cien. Riešenie tejto situácie vidíme v prijatí obdobného rozhodnutia ako tomu bolo v Českej republike, ktoré nám dá jasnú odpoveď na otázku, ako stanoviť výšku nemajetkovej ujmy pri úmrtí najbližšej osoby (manžel, rodičia, deti), aby táto suma spĺňala predstavy o spravodlivosti a aby sa zároveň vymedzili hranice medzi jednotlivými náhradami nemajetkovej ujmy.
JUDr. Jakub Mandelík, PhD. je absolventom Právnickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach (2004), postgraduálneho štúdia na Ústave súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, odbor: Doprava cestná (2010) a doktorandského štúdia na Stavebnej fakulte Žilinskej univerzity v Žiline, odbor: Súdne inžinierstvo, špecializácia: Doprava (2012). Pôsobí ako advokát v advokátskej kancelárii A. K. JUDr. Jakub Mandelík, s. r. o., kde sa venuje najmä oblasti obchodného a občianskeho práva.
JUDr. Patrik Butvin je absolventom Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (2012). V súčasnosti pôsobí ako advokát spolupracujúci s advokátskou kanceláriou A. K. JUDr. Jakub Mandelík, s. r. o. so zameraním na občianske, obchodné, ako aj medicínske právo.
RESUMÉ
Výška nemajetkovej ujmy – hierarchia hodnôt
Autori sa v článku venujú problematike určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy v prípade úmrtia blízkej osoby (manžel/ka, rodičia, deti) pri dopravnej nehode. Keďže právna úprava ponecháva stanovenie jej výšky na voľnej úvahe súdu, v rozhodovacej praxi všeobecných súdov neexistuje jednotný prístup. Porovnaním s inými odškodneniami nemajetkovej ujmy a so zohľadnením hierarchie spoločenských hodnôt sa autori snažia objektivizovať základnú čiastku tejto kompenzácie, ktorá by bola modifikovateľná zákonnými a judikatórnymi kritériami.
SUMMARY
Amount of Non-Material Damage – Hierarchy of Values
The authors deal with the issue of determining the amount of compensation for non-material damage in the case of death of a close relative (spouse, parents, children) in a road accident. Due to the fact the legislation leaves the determination of the amount of compensation to the discretion of the court, there is no uniform approach in the decision-making practice of general courts. Making a comparison with other forms of compensating non-material damage and taking into account the hierarchy of social values, the authors aim to objectify the basic amount of such compensation, which could be modified by statutory and case-law criteria.
ZUSAMMENFASSUNG
Höhe des immateriellen Schadens – Wertordnung
Die Autoren widmen sich der Problematik der Feststellung des Ersatzes für einen immateriellen Schaden im Fall des Ablebens einer nahestehenden Person (Ehegatte/Ehegattin, Eltern, Kinder) beim Verkehrsunfall. Da die Rechtsregelung zur Bestimmung dessen Höhe dem freien Ermessen des Gerichtes überlassen wird, es besteht diesbezüglich bei der Entscheidungspraxis der allgemeinen Gerichte keine einheitliche Einstellung. Im Vergleich zu anderen Entschädigungen des immateriellen Schadens und bei Berücksichtigung der Ordnung von Gesellschaftswerten bemühen sich die Autoren, den grundlegenden Betrag dieser Kompensation, der durch gesetzliche und judikatorische Kriterien modifiziert wäre, zu objektivieren.
[1] Predovšetkým rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. 7. 2017, sp. zn. 6MCdo/1/2016, R 61/2018, ale aj viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR, predovšetkým uznesenie ÚS SR zo dňa 11. 10. 2016, sp. zn. III. ÚS 666/2016, publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod č. 50/2016 (tiež uznesenia ÚS SR zo dňa 17. 8. 2016, sp. zn. I. ÚS 474/2016; zo dňa 16. 12. 2015, sp. zn. III. ÚS 646/2015 a zo dňa 29. 4. 2015, sp. zn. I. ÚS 206/2015).
[2] Viď napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. 1. 2021, č. k. 15Co/29/2020-334 alebo rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 25. 2. 2020, č. k. 11Co/207/2019-526.
[3] Viď napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 20. 7. 2020, sp. zn. 7Co/14/2020 alebo rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. 10. 2019, č. k. 3Co/244/2018-448.
[4] Podľa čl. 54 rozsudku SD EÚ Haasová „Na základe žiadneho ustanovenia v prvej, druhej ani tretej smernici nemožno dospieť k záveru, že normotvorca Únie si želal zúžiť ochranu zaručenú týmito smernicami len na osoby, ktoré sa priamo zúčastnili na škodovej udalosti.“
[5] MANDELÍK, J.: Náhrada nemajetkovej ujmy pozostalým – ad hoc novela Občianskeho zákonníka? Bulletin slovenskej advokácie, 2019, č. 11.
[6] Zborník z podujatia organizovaného Ministerstvom spravodlivosti SR dňa 18. 9. 2019 na tému „Náhrada nemajetkovej ujmy.
pozostalým – De lege lata. De lege ferenda.
TROJČÁKOVÁ, V.: Určovanie výšky náhrady nemajetkovej ujmy sekundárnych obetí. Súkromné právo, 2020, č. 3.
[7] Bod 28: „I z uvedených důvodů požadavek srovnání výše náhrad přiznaných v některých případech zásahů do práva na čest, důstojnost, popřípadě soukromí veřejně známých osob ze strany informačních médií a v případech jiných zásahů do osobnostních práv nelze mechanicky vykládat tak, že by náhrada za usmrcení osoby blízké měla být vždy vyšší než náhrada za zásah do jiných osobnostních práv.“