V priebehu letných mesiacov Súdny dvor EÚ vyniesol dva rozsudky týkajúce sa Slovenskej republiky.
V rozhodnutí vo veci C‑351/23 GR REAL Súdny dvor reagoval na prejudiciálne otázky podané Krajským súdom v Prešove týkajúce sa ochrany spotrebiteľov a možnosti za určitých podmienok napadnúť zákonnosť prevodu vlastníckeho práva na tretiu osobu po nútenom výkone hypotekárneho záložného práva zriadeného k ich rodinnému obydliu.
V rozhodnutí C‑544/23BAJI Trans odpovedal Súdny dvor na otázky Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky týkajúce sa zásady retroaktívneho uplatnenia priaznivejšieho ustanovenia trestného zákona upravenej Chartou základných práv Európskej únie, ktorá sa uplatňuje vždy, keď na vnútroštátnej úrovni dochádza k vykonávaniu práva Únie.
Právo hypotekárneho dlžníka napadnúť zákonnosť prevodu vlastníctva k nehnuteľnosti po dražbe
Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v spojení s článkami 7 a 47 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že do ich pôsobnosti patrí súdne konanie, v rámci ktorého na jednej strane spoločnosť, ktorá vydražila nehnuteľnosť predstavujúcu rodinné obydlie spotrebiteľa, predanú v rámci mimosúdneho núteného výkonu hypotekárneho záložného práva k tejto nehnuteľnosti, ktoré bolo so súhlasom tohto spotrebiteľa zriadené v prospech poskytovateľa úveru, ktorý je predajcom alebo dodávateľom, navrhuje vypratanie dotknutej nehnuteľnosti obývanej uvedeným spotrebiteľom, a na druhej strane tento spotrebiteľ vzájomnou žalobou spochybňuje zákonnú povahu prevodu vlastníckeho práva k uvedenej nehnuteľnosti na túto spoločnosť vydražiteľku, ku ktorému došlo napriek súdnemu konaniu, ktoré v čase tohto prevodu ešte prebiehalo a ktorého cieľom bolo prerušenie tohto výkonu z dôvodu existencie nekalých podmienok v zmluve, na ktorej je založený uvedený výkon, pričom tento spotrebiteľ túto spoločnosť vydražiteľku o tomto súdnom konaní vopred informoval. Uvedené platí v prípade, ak ku dňu dotknutej dražby existovali navzájom sa zhodujúce nepriame dôkazy o potenciálne nekalej povahe týchto zmluvných podmienok a ak spotrebiteľ využil právne prostriedky, ktorých uplatnenie bolo možné rozumne očakávať od priemerného spotrebiteľa na účely dosiahnutia súdneho preskúmania uvedených zmluvných podmienok.
Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení s článkami 7 a 47 Charty základných práv sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje, aby mimosúdny nútený výkon hypotekárneho záložného práva, zriadeného k nehnuteľnosti predstavujúcej rodinné obydlie spotrebiteľa so súhlasom tohto spotrebiteľa v prospech poskytovateľa úveru, ktorý je predajcom alebo dodávateľom, pokračoval napriek tomu, že pred súdom prebieha konanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia smerujúceho k prerušeniu tohto výkonu, a tomu, že existujú navzájom sa zhodujúce nepriame dôkazy o prípadnej existencii potenciálne nekalej podmienky v zmluve, na ktorej je tento výkon založený, pričom táto vnútroštátna úprava nestanovuje žiadnu možnosť domáhať sa súdnou cestou určenia neplatnosti toho istého výkonu z dôvodu existencie nekalých podmienok v tejto zmluve.
Rozsudok Súdneho dvora vo veci C‑351/23 GR REAL (ECLI:EU:C:2025:474) z 24. júna 2025
Banka poskytla manželskému páru úver vo výške 63 000 eur, ktorý mal byť splácaný do januára 2030 formou mesačných splátok. V zmysle všeobecných úverových podmienok v prípade oneskorenej platby mohla banka okamžite požadovať vrátenie celej dlžnej sumy, zabezpečenej hypotékou, zriadenou na rodinné obydlie. V dôsledku oneskorených platieb banka vyhlásila predčasnú splatnosť úveru a domáhala sa núteného výkonu hypotekárneho záložného práva prostredníctvom mimosúdnej dražby. Dlžníci podali na súd žalobu, v ktorej namietali proti tomuto postupu, pričom banke vytýkali, že porušila ich spotrebiteľské práva. Zatiaľ čo konanie o návrh na prerušenie výkonu hypotekárneho záložného práva ešte prebiehalo, rodinný dom bol predaný právnickej osobe na dražbe. Osoba poverená organizáciou dražby aj nadobúdateľ boli v čase dražby informovaní o tom, že prebieha súdne konanie. Dlžníci odmietli vypratať dom a spoločnosť proti nim podala žalobu na vypratanie. Dlžníci teda podali vzájomnú žalobu, ktorou napadli zákonnosť prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, pričom uviedli, že boli porušené ich spotrebiteľské práva a ich právo na obydlie.
Krajský súd sa v tejto veci obrátil na Súdny dvor, ktorému položil otázku, či takéto súdne konanie patrí do pôsobnosti smernice o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Pýtal sa tiež, či táto smernica bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje mimosúdny nútený výkon hypotekárneho záložného práva napriek tomu, že prebieha konanie o návrhu na prerušeniu tohto výkonu, založenom na potenciálne nekalej podmienke uvedenej v zmluve o úvere.
Súdny dvor odpovedal na obe tieto otázky kladne.
Skutočnosť, že dlžníci neboli pasívni v rámci mimosúdneho postupu núteného výkonu a existencia vzájomne sa zhodujúcich nepriamych dôkazov o prípadnej existencii potenciálne nekalej podmienky v zmluve, na ktorej bol nútený výkon založený, odôvodňujú, aby sa títo dlžníci mohli dovolávať ochranných mechanizmov stanovených smernicou. Spotrebitelia totiž využili zákonné prostriedky s cieľom zabrániť tomuto výkonu, pričom o svojich krokoch informovali dotknuté osoby. V dôsledku toho ochrana právnej istoty prevodu vlastníckeho práva na tretiu osobu, ku ktorému už došlo, nemá v prejednávanej veci absolútnu povahu, ktorá by bránila uplatneniu smernice.
Vnútroštátna právna úprava, ktorá umožňuje mimosúdny nútený výkon hypotekárneho záložného práva zriadeného k rodinnému obydliu napriek tomu, že prebieha konanie o návrhu na jeho prerušenie, a tomu, že existujú navzájom sa zhodujúce nepriame dôkazy, ktoré naznačujú, že tento výkon je založený na nekalej zmluvnej podmienke, je v rozpore s právom EÚ. O to viac v prípade, keď táto právna úprava nestanovuje možnosť dosiahnuť v rámci konania prebiehajúceho po nútenom výkone súdnou cestou určenie neplatnosti tohto núteného výkonu z dôvodu existencie takejto podmienky v zmluve, na ktorej bol nútený výkon založený.
Retroaktivita in mitius v prípade správnej sankcie trestnoprávneho charakteru
Článok 49 ods. 1 posledná veta Charty základných práv sa má vykladať v tom zmysle, že sa môže uplatniť na správnu sankciu trestnoprávnej povahy, ktorá bola uložená na základe pravidla, ktoré bolo po uložení tejto sankcie zmenené spôsobom, ktorý je priaznivejší pre sankcionovanú osobu, pokiaľ táto zmena odráža zmenu postoja k trestnoprávnej kvalifikácii skutkov, ktorých sa dopustila táto osoba, alebo k trestu, ktorý sa má uložiť.
Článok 49 ods. 1 posledná veta Charty základných práv sa má vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o kasačnej sťažnosti proti súdnemu rozhodnutiu, ktorým bol zamietnutý opravný prostriedok podaný proti správnej pokute, ktorá má trestnoprávnu povahu a patrí do pôsobnosti práva Únie, je v zásade povinný uplatniť voči odsúdenej osobe priaznivejšiu vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá nadobudla účinnosť po vyhlásení tohto súdneho rozhodnutia, bez ohľadu na to, že vo vnútroštátnom práve sa toto rozhodnutie považuje za právoplatné.
Rozsudok Súdneho dvora vo veci C‑544/23 BAJI Trans (ECLI:EU:C:2025:614) z 1. augusta 2025
Vodičovi vozidla na prepravu betónu bola uložená pokuta vo výške 200 eur po tom, čo bolo 4. novembra 2015 konštatované, že tachograf jeho vozidla nebol podrobený povinnej periodickej prehliadke. V tom čase vyplývala táto povinnosť zo slovenského práva v spojení s právom EÚ. Správne rozhodnutie o uložení pokuty bolo následne napadnuté žalobou v rámci správneho súdnictva. V roku 2019 Krajský súd v Bratislave zamietol žalobu vodiča ako nedôvodnú a žalobu spoločnosti BAJI Trans, ktorej patrilo vozidlo, odmietol ako neprípustnú. Vodič a BAJI Trans podali proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave kasačnú sťažnosť. Právo EÚ bolo následne zmenené s účinnosťou od 20. augusta 2020 v tom zmysle, že členské štáty majú od uvedeného dátumu možnosť oslobodiť vozidlá používané na dodávku transportného betónu od povinnosti byť vybavené tachografom. Slovensko túto možnosť využilo ešte v čase, keď prebiehalo konanie o kasačnej sťažnosti. Vodič a BAJI Trans tak tvrdili, že skutky, ktoré boli spáchané v novembri 2015, prestali byť protiprávne.
Najvyšší správny súd SR, ktorý mal rozhodnúť o kasačnej sťažnosti, predložil Súdnemu dvoru otázky týkajúce sa rozsahu zásady retroaktívneho uplatnenia priaznivejšieho ustanovenia trestného zákona, ktorá je stanovená v Charte. Zdôraznil, že podľa slovenského práva sa predmetné porušenie považuje za správny delikt a že rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sa považuje za právoplatné bez ohľadu na možnosť podať proti nemu kasačnú sťažnosť.
Po prvé Súdny dvor konštatoval, že keďže slovenský zákonodarca svojou pôvodnou právnou úpravou, ako aj jej následnou zmenou, vykonal právo EÚ, uplatňuje sa Charta základných práv EÚ.
Po druhé Súdny dvor zdôraznil, že zásada retroaktívneho uplatnenia priaznivejšieho ustanovenia trestného zákona stanovená Chartou zostáva vyhradená pre trestnoprávnu oblasť. Skutočnosť, že sankcia je vo vnútroštátnom práve kvalifikovaná ako správna sankcia, však nevyhnutne nevylučuje uplatnenie tejto zásady. S cieľom zabezpečiť jednotné uplatňovanie tejto zásady v celej Európskej únii môžu totiž ďalšie dve kritériá viesť k tomu, že takáto sankcia bude kvalifikovaná ako trestnoprávna sankcia, pričom týmito kritériami sú samotná povaha porušenia a stupeň prísnosti sankcie.
Po tretie Súdny dvor spresnil, že predpokladom uplatnenia zásady retroaktívneho uplatnenia priaznivejšieho ustanovenia trestného zákona, ktorú stanovuje Charta, je, aby zmena zákona odrážala zmenu postoja zákonodarcu k trestnoprávnej kvalifikácii skutkov, ktorých sa dopustila dotknutá osoba, alebo k trestu, ktorý sa má uložiť. V tejto veci slovenský zákonodarca skutočne zmenil svoj postoj, pokiaľ ide o vôľu sankcionovať také skutky, aké sú vytýkané dotknutému vodičovi.
Po štvrté Súdny dvor pripomenul, že zásada retroaktívneho uplatnenia priaznivejšieho ustanovenia trestného zákona stanovená Chartou sa uplatní, pokiaľ nebol vyhlásený žiadny právoplatný odsudzujúci rozsudok. Pojem „právoplatnosť“ je však v tomto kontexte autonómnym pojmom práva Únie s jednotným výkladom vo všetkých členských štátoch, preto označenie rozhodnutia za právoplatné podľa vnútroštátneho práva nie je rozhodujúce. Podľa Súdneho dvora odsúdenie nemožno považovať za právoplatné na tento účel, ak ho možno napadnúť riadnym opravným prostriedkom, teda akýmkoľvek opravným prostriedkom, ktorý je súčasťou riadneho priebehu konania a ktorý ako taký predstavuje procesný vývoj, s ktorým musí každý účastník konania rozumne rátať. O takúto situáciu ide vtedy, ak je možné opravný prostriedok podať v lehote stanovenej zákonom a bez toho, aby sa museli odôvodniť výnimočné okolnosti, ako je napríklad potreba zabezpečiť v záujme zákona konzistentnosť judikatúry. Znovu teda nie je rozhodujúce označenie opravného prostriedku za riadny alebo mimoriadny podľa vnútroštátneho práva. Ak teda Najvyšší správny súd SR podľa návodu Súdneho dvora usúdi, že kasačnú sťažnosť je možné podať v lehote stanovenej zákonom bez toho, aby musela byť odôvodnená výnimočnými okolnosťami, tak rozhodnutie Krajského súdu nie je možné považovať za právoplatné v zmysle práva Únie a kasačný súd je v zásade povinný uplatniť na páchateľa trestného činu, ktorého sankcia patrí do výkonu práva Únie, trestnoprávnu úpravu, ktorá je pre tohto páchateľa priaznivejšia, aj keď táto právna úprava nadobudla účinnosť po vyhlásení súdneho rozhodnutia, ktoré je predmetom tejto kasačnej sťažnosti.
Odôvodnenie je redakčne krátené a upravované.
Rozhodnutie spracovala:
Mgr. Michaela Chládeková, PhD.
Odbor medzinárodných vzťahov SAK