Článok 2 ods. 1 písm. b), článok 4 ods. 5 a článok 9 smernice 2016/1919/EÚ z 26. októbra 2016 o právnej pomoci pre podozrivé a obvinené osoby v trestnom konaní a pre vyžiadané osoby v konaní o európskom zatykači v spojení s článkom 3 ods. 2 písm. a) až c), ako aj článkom 3 ods. 3 smernice 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody sa majú vykladať v tom zmysle, že:
členské štáty majú povinnosť jednak dbať na to, aby sa zraniteľnosť obvinenej alebo podozrivej osoby identifikovala a uznala pred výsluchom tejto obvinenej alebo podozrivej osoby v rámci trestného konania alebo pred prijatím osobitných opatrení v oblasti vyšetrovania alebo dokazovania, a jednak zabezpečiť týmto osobám prístup k obhajcovi s využitím právnej pomoci na účely tohto konania bez zbytočného odkladu, najneskôr pred výsluchom políciou alebo iným orgánom presadzovania práva, alebo pred vykonaním opatrení v oblasti vyšetrovania alebo dokazovania, na ktorom je uvedená obvinená alebo podozrivá osoba povinná alebo oprávnená zúčastniť sa.
Rozsudok Súdneho dvora vo veci C‑530/23 Barało (ECLI:EU:C:2025:322) z 8. mája 2025
Dňa 22. júla 2022 bol po zrážke dvoch vozidiel zadržaný K. P.. Príslušníci polície našli u K. P. amfetamín a marihuanu. Po zadržaní bol K. P. prevezený do nemocnice na odber krvi. Následne bol obvinený z prechovávania omamných a psychotropných látok. K. P. bol poučený o svojom práve na obhajcu podľa svojho výberu a o práve na ustanovenie obhajcu ex offo. Zápisnica z výsluchu obsahovala poznámku, že podľa tvrdenia K. P. je tento duševne zdravý a nepodstupuje žiadnu liečbu. K. P. sa nevzdal práva na obhajcu, ale ani nepožiadal o obhajcu ex offo. Zo znaleckého posudku vyplynulo, že bol pod vplyvom amfetamínu, na základe čoho bol obvinený 14. októbra 2022 z vedenia vozidla pod vplyvom látky s podobným účinkom ako alkohol.
Zo zdravotnej dokumentácie K. P. vyplynulo, že bol od 30. júna 2021 do 22. júla 2022 viackrát prijatý do psychiatrickej nemocnice so schizofréniou a schizoafektívnou poruchou, trpel poruchou duševného zdravia a poruchou spôsobenou striedavým užívaním omamných a psychoaktívnych látok, ako aj psychotickou poruchou duševného zdravia. Psychiater pred výsluchom uviedol, že psychický stav K. P. mu neumožňuje zúčastniť sa na procesných úkonoch, pričom tento stav môže pretrvávať ešte niekoľko týždňov. Obvinenie bolo K. P. doručené na psychiatrickom oddelení nemocnice, v ktorej bol hospitalizovaný. Bol tu vypočutý v neprítomnosti obhajcu a prokurátor nepožiadal o ustanovenie obhajcu ex offo. Jeho výsluch nebol zaznamenaný ani v audiovizuálnej podobe.
Okresný súd vrátil vec prokuratúre na doplnenie vyšetrovania s cieľom vypočuť K. P. v prítomnosti obhajcu a získať stanovisko znalcov v odbore psychiatria k duševnému zdraviu K. P. v čase trestného činu a počas trestného konania vedeného proti nemu. Toto rozhodnutie odôvodnil tým, že počas vyšetrovania nebolo vykonané žiadne individuálne posúdenie, či sa K. P. nachádzal v situácii zraniteľnosti, ktorá by si vyžadovala ustanovenie obhajcu ex offo. Toto rozhodnutie krajský súd na základe opravného prostriedku prokuratúry zrušil. Vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.
Prejudiciálne otázky položené okresným súdom sa týkali výkladu ustanovení smernice 2013/48 o práve na prístup k obhajcovi a smernice 2016/1919 o právnej pomoci pre podozrivé a obvinené osoby, ktoré sú súčasťou balíka právnych aktov EÚ na posilnenie procesných záruk pre občanov v trestnom konaní. Viacerými otázkami sa súd pýtal, či ustanovenia smerníc[1] ukladajú štátom povinnosť dbať na to, aby sa zraniteľnosť obvinenej alebo podozrivej osoby identifikovala a uznala pred výsluchom tejto osoby a povinnosť zaručiť tejto osobe prístup k obhajcovi s možnosťou využitia obhajoby ex offo.
Pokiaľ ide o súvzťažnosť a pôsobnosť smerníc, podľa Súdneho dvora EÚ z čl. 1 ods. 2[2] smernice 2016/1919 výslovne vyplýva, že táto smernica dopĺňa smernicu 2013/48, keďže právo na právnu pomoc súvisí s uplatnením práva na prístup k obhajcovi.
Právo na prístup k obhajcovi je základnou zásadou, ktorá umožňuje podozrivým a obvineným osobám vykonávať svoje právo na obhajobu konkrétnym a účinným spôsobom. Z tohto dôvodu musia mať podozrivé a obvinené osoby prístup k obhajcovi bez zbytočného odkladu a od okamihu, keď nastane jedna zo štyroch osobitných okolností[3] uvedených v článku 3 ods. 2 písm. a) až d) smernice 2013/48, medzi ktoré patrí aj výsluch políciou.[4] Z toho vyplýva, že na to, aby bola táto pomoc účinná, k samotnej právnej pomoci musí dôjsť v počiatočnom štádiu konania.[5]
Toto ustanovenie má priamy účinok, keďže členským štátom sa jednoznačne ukladá povinnosť zaručiť prístup k obhajcovi od vzniku konkrétnych udalostí bez toho, aby tieto štáty disponovali akoukoľvek mierou voľnej úvahy alebo mohli k tejto povinnosti pripojiť akúkoľvek podmienku, ako aj bez toho, aby bol potrebný zásah v podobe aktu Únie alebo členských štátov.[6]
Pokiaľ ide o rozsah práva na prístup k obhajcovi a práva zraniteľnej osoby na právnu pomoc Súdny dvor v tejto súvislosti už rozhodol, že osoby s poruchami duševného zdravia patria do kategórie zraniteľných osôb podľa čl. 13[7] smernice 2013/48. Keďže smernica 2016/1919 dopĺňa smernicu 2013/48 a tieto dve smernice sledujú spoločný cieľ, ktorým je zabezpečenie ochrany práv podozrivých alebo obvinených osôb v rámci trestného konania, ich pôsobnosť ratione personae sa nemôže líšiť. Z toho vyplýva, že osoby trpiace poruchami duševného zdravia patria tiež do kategórie zraniteľných osôb v zmysle čl. 9 smernice 2016/1919.
Orgány činné v trestnom konaní sa musia uistiť, že zraniteľnosť podozrivej alebo obvinenej osoby je identifikovaná a uznaná predtým, ako sa uskutoční výsluch týchto osôb v rámci trestného konania alebo pred prijatím osobitných opatrení v oblasti vyšetrovania alebo dokazovania, ktoré sa ich týkajú, aby sa im umožnilo konkrétne a účinne uplatniť svoje právo na obhajobu.
Z odôvodnenia 18 smernice 2016/1919 navyše vyplýva, že najmä vzhľadom na osobitné potreby zraniteľných osôb by poskytnutie právnej pomoci nemalo byť hmotnoprávne podmienené žiadosťou podozrivej alebo obvinenej osoby o pridelenie obhajcu ex offo.
Ustanovenia smerníc nezakladajú povinnosť vnútroštátneho súdu automaticky odmietnuť všetky dôkazy získané v rozpore s právami priznanými smernicami 2013/48 a 2016/1919. Ak sa však zistí procesná vada, prináleží vnútroštátnym súdom, aby overili, či v priebehu následného konania došlo k jej náprave.
Odôvodnenie je redakčne krátené a upravované.
Rozhodnutie spracovala:
Mgr. Michaela Chládeková, PhD.
Odbor medzinárodných vzťahov SAK
[1] Čl.1 ods. 2, čl. 2 ods. 1 písm. b), čl. 4 ods. 5 a čl. 9 smernice 2016/1919/EÚ v spojení s čl. 3 ods. 2 písm. a) až c), ako aj s čl. 3 ods. 3 písm. a) a b) smernice 2013/48/EÚ
[2] „Táto smernica dopĺňa smernice 2013/48/EÚ a (EÚ) 2016/800. Žiadne ustanovenie tejto smernice sa nesmie vykladať spôsobom, ktorý by obmedzoval práva stanovené v uvedených smerniciach.“
[3] Článok 3 ods. 2 písm. a) až d) smernice 2013/48 stanovuje, že toto právo musí byť zaručené po prvé pred výsluchom políciou alebo iným orgánom presadzovania práva alebo justičným orgánom, po druhé, keď sa vykonávajú určité opatrenia v oblasti vyšetrovania alebo dokazovania, po tretie bez zbytočného odkladu po tom, ako boli pozbavené slobody, alebo po štvrté v dostatočnom predstihu pred ich predvolaním na príslušný súd.
[4] Viď rozsudok zo 14. mája 2024, Stačev, C‑15/24 PPU, body 47 a 48
[5] Viď rozsudok z 19. septembra 2019, Rajonna prokuratura Lom, C‑467/18, bod 50
[6] Čl. 3 ods. 3 smernice 2013/48/EÚ, ktorý obsahuje základné prvky práva na prístup k obhajcovi, má tiež priamy účinok, keďže bezpodmienečne a dostatočne presne stanovuje obsah minimálnej ochrany v prospech podozrivých alebo obvinených osôb. Aj čl. 4 ods. 5[6] smernice 2016/1919 stanovuje jasne identifikovanú povinnosť, ktorej splnenie je vymedzené bezpodmienečne. Podľa znenia tohto ustanovenia sa právna pomoc musí podozrivým a obvineným osobám priznať bez zbytočného odkladu, najneskôr však pred výsluchom políciou alebo orgánom presadzovania práva, alebo pred vykonaním opatrení v oblasti vyšetrovania alebo dokazovania podľa čl. 2 ods. 1 písm. c) tejto smernice.
[7] „Členské štáty zabezpečia, že pri uplatňovaní tejto smernice sa zohľadnia osobitné potreby zraniteľných podozrivých a zraniteľných obvinených osôb.“