Zabezpečovanie informácií dôležitých pre trestné konanie ako relevantný nástroj odhaľovania organizovanej kriminality[1]

1. časť – Informačno-technické prostriedky

JUDr. Karin Vrtíková, PhD., je absolventkou Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave, aktuálne pôsobí ako Odborná asistentka na Katedre trestného práva a kriminológie Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave.

Inštitúty zaradené v rámci prvej časti predkladaného textu deklarujú významovosť a neopomenuteľnosť procesných nástrojov boja s organizovanou kriminalitou. Daný text bude pojednávať o informačno-technických prostriedkoch, ktorými sú vyhotovovanie obrazových, zvukových a obrazovo–zvukových záznamov a odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky. Pre ich uplatnenie v trestnom konaní treba splniť niekoľko zákonných podmienok, ktoré sú s tým ktorým trestno-procesným prostriedkom previazané. Je však legitímne uviesť, že práve špecifickosť páchania organizovanej trestnej činnosti predurčuje aj samotné jej dokazovanie k použitiu takých trestno-procesných metód, ktoré svojou povahou môžu zasahovať do základných práv a slobôd členov organizovanej či zločineckej skupiny.

Úvod

O všetkých prostriedkoch získavania informácií dôležitých pre trestné konanie možno povedať, že sú špecifické, v zásade utajovaným spôsobom získavané dôkazné prostriedky, ktorých význam podporuje, že slúžia na odhaľovanie a dokazovanie najzávažnejších druhov trestnej činnosti. Dôležitou skutočnosťou ostáva, že síce sú efektívnym dôkazným prostriedkom, v mnohých prípadoch s neopakovateľnou možnosťou ich získania, na strane druhej svojím spôsobom významne zasahujú do oblasti základných ľudských práv a slobôd. Takéto zasahovanie je možné „ospravedlniť“ záujmom spoločnosti na potrestaní a odhalení závažnej trestnej činnosti. Z uvedeného vyvstáva minimálne jedna otázka: Čo má pre spoločnosť väčší význam? Odhaľovanie organizovanej trestnej činnosti alebo ochrana základných ľudských práv, do zásahu ktorých dochádza zabezpečovaním informácií dôležitých v trestnom konaní? Odpovede akademickej obce na túto problematiku sa rôznia. Preto odpoveď na túto otázku bude podrobená výskumu judikatúry v aplikačnej praxi súdov. Aj napriek skutočnosti zásahu do základných ľudských práv a slobôd zo strany prostriedkov zabezpečenia informácií dôležitých pre trestné konanie máme zato, že tieto nástroje sú mnohokrát nevyhnutným a zároveň jediným spôsobom získania takýchto informácií.[2]

Apelujeme na fakt, že právna úprava v tejto oblasti musí byť bezpodmienečne zrozumiteľná, jednoznačná, precízna a tým aby bolo zminimalizované riziko prípadných problémov vyskytujúcich sa v aplikačnej praxi, ktoré by orgány činné v trestnom konaní museli riešiť v časovej tiesni.

Na základe vyššie uvedeného bude cieľom predloženého textu zistenie, či skúmané prostriedky zabezpečovania informácií plnia svoju úlohu ustanovenú Trestným poriadkom, resp. či existujú v aplikačnej praxi problémy, ktoré je nutné zákonným spôsobom vyriešiť. Parciálnym cieľom bude aj zmapovanie, či predmetné, zákonodarcom umožnené prostriedky zabezpečenia informácií, dávajú orgánom činným v trestnom konaní dostatočný priestor na získavanie informácií dôležitých pre trestné konanie a z toho bude vyplývať ďalšia čiastková otázka, za akých okolností môže dôjsť k zásahu do základných ľudských práv a slobôd. Svoje slová budeme opierať o bohatú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva.[3] V rámci nej totiž možno vidieť, ako sa ESĽP viackrát zasadzoval za absolútnu ochranu práva na súkromie a rodinný život, ale postupne, najmä s ohľadom na rozmáhanie sa organizovaných zločineckých skupín, sa priklonil k tomu, že určité zásahy do týchto práv predsa len môžu byť legitímne.

Ešte v roku 1968 ESĽP v rozhodnutí „Belgický jazykový zákon“ považoval právo na súkromie a ochranu rodinného života za absolútne. Priamo konštatoval, že štátne orgány nemajú za žiadnych okolností možnosť a ani oprávnenie zasahovať do takýchto práv. O desať rokov neskôr, v roku 1978 konštatoval, že takéto zásahy sú možné, ale musia splniť požiadavky, ktoré sú uvedené v čl. 8 ods. 2 Dohovoru.[4]

Za pomerne prelomový prípad je považované rozhodnutie Kopp vs. Švajčiarsko, v rámci ktorého ESĽP konštatoval, že každému sa musí garantovať ochrana jeho práv v zmysle Európskeho dohovoru a s ohľadom na to musia byť vnútroštátne predpisy jasné, presné, smerujúce k dosahovaniu legitímneho cieľa a ich použitie musí prejsť aj testom proporcionality.

Záverom je nutné zdôrazniť skutočnosť, že nestačí len vytvorenie zákonného rámca na používanie takýchto prostriedkov, ale je potrebné neustále deklarovať legálnosť ich použitia a aj výsledkov získaných na takomto základe. Vzhľadom na to, že ide prevažne o závažné zásahy do ústavných práv občanov, ktoré, pochopiteľne, citlivo vníma široká verejnosť je legitímne, aby jednotlivé zákonné ustanovenia podrobne upravovali postupy orgánov činných v trestnom konaní a súdov. Vzhľadom na vyššie uvedené budú vymedzené trestné činy, pri ktorých bude možné tieto úkony použiť, s indikáciou podmienok udelenia príkazu na tieto úkony, vymedzením doby ich použitia, resp. prípadného predĺženia a ďalších kľúčových náležitostí.

1. Právo na súkromie, ako najčastejšie porušované právo pri aplikovaní prostriedkov zabezpečovania informácií dôležitých pre trestné konanie

            V súvislosti s využívaním prostriedkov zabezpečovania informácií dôležitých pre trestné konanie dochádza v nevyhnutnej miere k zásahom do základných práv a slobôd občanov, ktoré sú chránené tak na medzinárodnej, resp. európskej úrovni, ako aj na úrovni národnej. Je možné uviesť, že primárne dochádza k zásahom do práva na súkromie. Preto bude predmetom nasledujúceho textu právo na súkromie, i keď to nie je expressis verbis zadefinované. Právno-teoretické vymedzenie práva na súkromie uvádza, že toto spočíva v možnosti jednotlivca samostatne sa rozhodovať o svojom živote. Podľa profesora Čentéša právo na súkromie jednotlivca spočíva v jeho rozhodovaní na základe samostatného uváženia, či a v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jeho súkromného života sprístupňované verejnosti alebo zverejnené.^[5] Účelom ochrany tohto práva je totižto ochrana jednotlivca pred svojvoľným a neprimeraným zásahom verejnej moci do súkromia jednotlivca.

            Právo na súkromie je na medzinárodnej úrovni chránené Všeobecnou deklaráciou ľudských práv, konkrétne v článku 12, ktorý uvádza, že: „Nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného alebo rodinného života, domova, korešpondencie, ani útokom na svoju česť a povesť.“

Totožným spôsobom poskytuje ochranu súkromnému životu aj čl. 8 ods. 1 Dohovoru:

• „Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie“;
• „Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.“[6]

Na podklade uvedeného možno uviesť, že zákonné možnosti zásahu do práva na súkromie, v rámci trestného konania, sú zachytené v početnej judikatúre ESĽP, ktorý sformuloval niekoľko hľadísk na posudzovanie toho ktorého konkrétneho prípadu zásahu do práva na súkromie. Ide o princípy legality, legitimity a proporcionality.[7]

Legitimita zásahu štátu do práva na súkromie vyplýva, ako bolo uvedené vyššie, z čl. 8 ods. 2 Dohovoru, ktorý dáva štátnym orgánom možnosť zasiahnuť do práva na súkromie iba vtedy, ak je to v záujme štátu, v záujme spoločnosti alebo v záujme jednotlivca. Legitímny zásah je teda vykonávaný v záujme národnej bezpečnosti, resp. verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia, morálky, práv a slobôd iných. Pri posudzovaní predmetného aspektu, ESĽP skúma, či opatrenia umožňujúce zásah štátu do práva na súkromie zodpovedajú legitímnemu cieľu trestného konania, čo je v trestnom konaní zistenie a usvedčenie páchateľov trestnej činnosti a ich potrestanie vydaním spravodlivého rozsudku.

Pri posudzovaní legality je naliehavé klásť dôraz na náležitosti právneho predpisu, ktoré musia byť naplnené. Nevyhnutným aspektom naplnenia zásady legality v tomto smere je zabezpečenie dostupnosti[8] a predvídateľnosti[9] zákona. A contrario, nie je nutné klásť dôraz na formu právneho predpisu, na ktorého základe sa zasiahne do práva na súkromie.

Proporcionalita zásahu do práva na ochranu súkromia je dodržaná správnym výberom prostriedkov, ktorými štát disponuje pri plnení legitímneho cieľa. Východiskovým kritériom pri posudzovaní proporcionality zásahu štátu je jeho nevyhnutnosť v demokratickej spoločnosti. Štát je pritom limitovaný výberom prostriedkov, ktoré môže použiť a ktorými chce zároveň dosiahnuť legitímny cieľ. Pri tomto rozhodovaní je štátnym orgánom umožnené uplatnenie voľnej úvahy, ale za podmienok ustanovených v rámci demokratickej spoločnosti.[10]

Na demonštráciu uvedeného ilustrujeme jeden z prípadov, ktorý bol prerokovaný pred ESĽP. Vo veci Roman Zakharov vs. Ruská federácia došlo k zásahom do práva na súkromie pri telefonickej komunikácii, a to v súlade s relevantnou vnútroštátnou úpravou, ktorá umožňovala Federálnej bezpečnostnej službe zachytávať všetku telefonickú komunikáciu bez predchádzajúceho povolenia súdu. Sťažovateľ namietal, že mu pri telefonickej komunikácii bolo zasiahnuté do práva na súkromie a žiadal odstránenie tohto zariadenia zo svojho mobilného telefónu a zároveň sa domáhal, aby pro futuro bolo možné pristupovať k telefonickým hovorom iba na základe súdneho povolenia. V prvom bode súdy konštatovali, že inštalácia zariadenia sama o sebe nepredstavuje zásah do súkromia telefonickej komunikácie sťažovateľa. Následne ESĽP vymedzil, že sťažovateľa by bolo možné v danom prípade označiť za obeť zásahu do jeho práva na súkromie, ak by boli kumulatívne naplnené nasledovné podmienky:

• rozsah legislatívy – tá ponechávala štátnym orgánom takmer neobmedzenú diskrečnú právomoc pri určovaní, ktoré udalosti alebo konania predstavovali ohrozenia, a či bola hrozba natoľko vážna, že odôvodňovala tajné sledovanie. Naviac, v danom prípade ESĽP skonštatoval, že napriek tomu, že vnútroštátna legislatíva jasne upravovala dobu trvania sledovania a jeho predĺženie, právna úprava sledovania neobsahovala dostatočné záruky pred zneužitím;
• dostupnosť vnútroštátnych právnych prostriedkov nápravy – z následných zistení bolo možné skonštatovať, že osoby, ktorých hovory boli odpočúvané, neboli o tejto skutočnosti vyrozumené a nemohli to ani zistiť, a to až pokiaľ nedošlo k trestnému stíhaniu odpočúvanej osoby a pokiaľ zaznamenané údaje neboli použité ako dôkazy. ESĽP preto konštatoval, že ruské právo neponúkalo účinné prostriedky nápravy proti tajnému sledovaniu v prípadoch, v ktorých nebolo zahájené trestné stíhanie proti odpočúvanému subjektu.

Záverom, európsky garant dodržiavania ľudských práv dospel k jednomyseľnému zisteniu, že došlo k porušeniu Dohovoru, pretože zákonná úprava umožňujúca odpočúvanie mobilnej telefonickej komunikácie obyvateľstva bez toho, aby obsahovala dostatočné záruky proti zneužitiu a svojvôli je v rozpore s právom na ochranu súkromného života a korešpondencie.[11]

Právo na súkromie nie je predmetom zabezpečenia len v medzinárodnej rovine, ale tiež na národnej úrovni. Práve národná úroveň ochrany súkromia vymedzuje tzv. zákonné limity umožňujúce využívanie nástrojov na odhaľovanie trestnej činnosti. Priamo Ústava SR garantuje základné ľudské práva v rozsahu, ktorý je determinovaný ustanoveniami Dohovoru.[12] Je teda možné konštatovať, že táto skutočnosť predstavuje premietnutie daných práv do nášho ústavného základu. Uvedené preukazuje aj nález Ústavného súdu SR, v rámci ktorého sa uvádza, že Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej činnosti pri poskytovaní ochrany základným právam obsiahnutým v Ústave postupuje v intenciách judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.[13]

Zabezpečovanie informácií dôležitých pre trestné konanie sa musí nevyhnutne vykonávať v medziach zákonných limitov, ktoré predstavujú ochranu práva na súkromie na jednej strane a v oprávnených zásahoch do tohto práva na strane druhej. Teda, veľkosť ochrany práva na súkromie vyplýva z premisy možného zasahovania do tohto práva v nevyhnutnej miere za podmienok ustanovených zákonom a neoprávneným zasahovaním do súkromného alebo rodinného života.

Na potvrdenie svojich slov vymedzíme čitateľovi ďalší prípad prerokovaný pred ESĽP, v rámci ktorého senát súdu rozhodol, že použitím audio nahrávky na ktorej bola zaznamenaná výpoveď člena zločineckej skupiny pašerákov drog získaná jeho mučením, ako relevantným dôkazom v trestnom konaní proti sťažovateľovi odsúdenému za pašovanie drog, došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, ktorý je chránený článkom 6 Dohovoru. ESĽP odkázal na svoju konštantnú judikatúru, v rámci ktorej už prezentoval dôvody pre ktoré sú dôkazy získané pri mučení v zmysle Dohovoru a aj medzinárodného práva zakázané.[14]

Skutkové okolnosti prípadu boli nasledovné. Sťažovateľ a K. G. boli členmi organizovanej zločineckej skupiny pašerákov drog, ktorá do Poľska pašovala veľké objemy kokaínu z Hondurasu, Kolumbie a Spojených štátov. Vedenie zločineckej organizácie však ich zámer odhalilo a odviezli K. G. do suterénu domu, kde bol mučený so zámerom prezradenia miesta úkrytu drog. Časť mučenia K. G. bola nahratá na videokazetu. Následne polícia K. G. oslobodila a zaistila nahrávku. Predmetná nahrávka bola v danom prípade použitá ako podporný dôkaz a vnútroštátne súdy konštatovali, že nahrávka potvrdzovala zapojenie sťažovateľa do obchodovania s drogami. Aj napriek tomu, že sťažovateľ podal odvolanie voči rozsudku z dôvodu, že použitie nahrávky bolo nezákonné, keďže na nej zaznamenané informácie boli získané za cenu mučenia z čoho vyplývalo, že išlo o neprípustný dôkaz. Avšak odvolací súd túto námietku zamietol s odkazom na to, že uvedené ustanovenie trestného poriadku sa týkalo výhradne postupu orgánov činných v trestnom konaní a nezahrňovalo konanie súkromných osôb. Následná sťažnosť podaná na ESĽP dokázala, že ani v rámci boja proti organizovanému zločinu či terorizmu nie je možné ako prostriedok na ich preukázanie použiť mučenie alebo neľudské či ponižujúce zaobchádzanie. Tento zákaz je teda absolútny a nemožno ho obmedziť ani za takých závažných okolností, ako je potieranie terorizmu či organizovanej kriminality.[15]

1.2  Vybrané informačno-technické prostriedky a ich využitie v rámci odhaľovania organizovanej kriminality

Informačno-technické prostriedky sú veľmi špecifické, ofenzívne a spravidla utajovaným spôsobom vykonávané dôkazné prostriedky, prostredníctvom ktorých je možné získať informácie dôležité pre trestné konanie a tak napomáhať k odhaľovaniu tej najzávažnejšej trestnej činnosti.

Aby bolo možné v súlade s § 2 ods. 12 TP vyhodnotiť dôkaz získaný použitím informačno-technických prostriedkov ako dôkaz získaný zákonným spôsobom v intenciách judikatúry Európskych orgánov ochrany práva, Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR je nutné kumulatívne naplnenie základných podmienok:

• podaný návrh spĺňa náležitosti stanovené Trestným poriadkom alebo zákonom č. 166/2003 Z. z. o ochrane pred odpočúvaním v znení neskorších predpisov;
• príkaz alebo súhlas na použitie ITP je riadne odôvodnený, obsahuje všetky stanovené náležitosti a bol vydaný príslušným súdom a sudcom;
• použitie ITP bolo vykonané v súlade s vydaným príkazom;
• dôkaz získaný použitím ITP je použiteľný v trestnom konaní z hľadiska kvality, obsahu a úplnosti.[16]

V nasledujúcich riadkoch budú preto identifikované niektoré informačno-technické prostriedky, vymedzením ktorých dôjde k zodpovedaniu otázky, či ich použitie pri odhaľovaní organizovanej trestnej činnosti vykazuje v aplikačnej praxi nedostatky a v prípade ich vybádania budú navrhnuté riešenia pro futuro.

Cieľom tejto časti textu bude preto dokázanie, či zákonodarca reflektuje súčasné potreby spoločnosti v oblasti dokazovania organizovanej kriminality prostredníctvom predmetných trestno-procesných inštitútov.

O informačno-technických prostriedkoch platí, že síce ide o efektívne a účinné prostriedky napomáhajúce k odhaľovaniu závažných druhov trestnej činnosti na jednej strane, na strane druhej významným spôsobom zasahujú do základných práv a slobôd občanov. Ich použitie v rámci trestného práva preto nie je samozrejmé a musí byť starostlivo uvážené a podložené zákonnými predpokladmi. Bez splnenia podmienok ustanovených Trestným poriadkom by totiž nebolo možné považovať ich za zákonný dôkaz, čim by bol zmarený ich význam, a to ex tunc. Uvedené podporuje aj konštatovanie ESĽP, že prostriedky tajného dohľadu nad občanmi typické pre policajný štát sú tolerovateľné pokiaľ sú striktne nevyhnutné na ochranu demokratických inštitúcií.[17]

Legálna úprava informačno-technických prostriedkov je vymedzená v rámci piatej hlavy prvej časti Trestného poriadku, ktorá predstavuje nielen podmienky použitia a povoľovania týchto prostriedkov ale aj výpočet subjektov, ktoré sú oprávnené nariadiť ich vykonanie a spôsoby použitia takto získaných informácií.

Za informačno-technické prostriedky považujeme v zmysle § 10 ods. 20 TP nasledovné:

• elektrotechnické, rádiotechnické, fototechnické, optické, mechanické, chemické a iné technické prostriedky a zariadenia alebo ich súbory použité utajovaným spôsobom pri odpočúvaní a zázname prevádzky v elektronických komunikačných sieťach „odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky“
• obrazové, zvukové alebo obrazovo-zvukové záznamy a
• zadržanie a otvorenie zásielok.

 

1.2.1 Vyhotovovanie obrazových, zvukových a obrazovo – zvukových záznamov

Je prirodzené klásť si otázku, akým spôsobom je možné efektívne bojovať s organizovanou kriminalitou. Organizovaná trestná činnosť a boj proti nej si na jednej strane vyžaduje nemalé množstvo finančných prostriedkov a na strane druhej účinné nástroje, ktorými dôjde k získaniu objektívnych a neskreslených informácií, ktoré budú môcť byť použité v rámci trestného konania.

Jedným z takýchto prostriedkov je aj vyhotovovanie obrazových, zvukových a obrazovo–zvukových záznamov. Práve tento informačno-technický prostriedok je v značnej miere využívaný pri odhaľovaní najzávažnejších druhov trestnej činnosti, najmä z dôvodu, že napomáha k preverovaniu vierohodnosti a zákonnosti vykonávaných dôkazov. Právny inštitút vyhotovovania obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov v Trestnom poriadku predstavuje trestnoprávnu úpravu tzv. priestorových odposluchov, vyhotovovania fotografií a videozáznamov utajovaným spôsobom na účel zistenia informácií dôležitých pre trestné konanie a ich procesné použitie ako dôkazov v trestnom konaní.[18]

Vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov je jeden zo spôsobov aplikácie informačno-technických prostriedkov podľa § 10 ods. 20 TP, ktoré sú realizované prostredníctvom špeciálnych, na tento účel skonštruovaných technických zariadení na záznam obrazu a zvuku v priestore.[19]

Tento procesný postup je možné využiť:

• vo verejnom priestranstve, čo tiež predstavuje zásah do základných práv;
• v priestoroch, ktoré nie sú verejne prístupné (napr. kancelárie);
• v obydlí, čo zároveň podlieha osobitnému povoľovaciemu konaniu.

            Vyhotovovanie obrazových, zvukových a obrazovo–zvukových záznamov, ktoré sa nespája so vstupom do obydlia, je viazané na:

• trestné konanie o úmyselných trestných činoch, ktorých trestná sadzba v hornej hranici presahuje 3 roky;
• korupčné trestné činy;
• trestné činy na konanie o ktorých nás zaväzuje medzinárodná zmluva.

V prípade, ak sa vyhotovovanie obrazových zvukových alebo obrazovo – zvukových záznamov spája so vstupom do obydlia, je možné vykonať ho v trestných konaniach o:

• zločinoch;
• korupčných trestných činoch;
• trestnom čine zneužívania právomoci verejného činiteľa;
• trestnom čine legalizácie výnosu z trestnej činnosti;
• pri inom úmyselnom trestnom čine, ku ktorému nás zaväzuje medzinárodná zmluva.

Vyhotovovanie takýchto záznamov, ktoré je spojené so vstupom do obydlia sa vyznačuje nekompromisným zásahom do domovej slobody a z tohto dôvodu ich zákon umožňuje iba pri zločinoch a taxatívne vymedzených trestných činoch. Na vydanie príkazu na vyhotovovanie obrazových, zvukových a obrazovo–zvukových záznamov, ktoré sú spojené s priamym vstupom do obydlia je nevyhnutná ingerencia súdu, t. j. sudcu pre prípravné konanie, ak ide o štádiá postupu pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní, príkaz samosudcu na návrh prokurátora, resp. príkaz predsedu senátu.

Z uvedeného vyplýva, že na základe príkazu prokurátora by takéto vyhotovovanie nebolo možné začať. Ak sudca pre prípravné konanie vydá príkaz na vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo obrazovo–zvukových záznamov, neprichádza do úvahy preskúmanie odôvodnenosti orgánov činných v trestnom konaní. Má sa za to, že vydaním takéhoto príkazu súdu je zabezpečená ústavnosť a opodstatnenosť jeho vydania. Sudca pre prípravné konanie je v tomto prípade garantom, že použitie ITP je opodstatnené.[20]

Podmienkou akéhokoľvek vyhotovovania obrazového, zvukového alebo obrazovo-zvukového záznamu je existencia dôvodu, že takto získané informácie sú dôležité pre trestné konanie. Predmetné konštatovanie nepredpokladá subsidiárne použitie tohto ITP, čo je možné považovať za rozporné s judikatúrou ESĽP, ktorá na všetky formy „tajného sledovania“ aplikuje rovnaké princípy[21] a preto, pro futuro, navrhujeme doplniť do § 114 TP explicitné vymedzenie zásady subsidiarity spôsobom, že v prípade neaplikovania informačno-technického prostriedku, vyhotovovania obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov, by utajené poznatky nebolo možné získať iným spôsobom, resp. získanie potrebných dôkazov a následne odhalenie a usvedčenie páchateľa inými spôsobmi by bolo podstatne sťažené. Z toho dôvodu odporúčame, aby § 114 ods. 1 TP znel nasledovne, pričom nami navrhované doplnenie predmetného ustanovenia je zvýraznené tučným písmom:

„V trestnom konaní pre úmyselný trestný čin, za ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou tri roky, korupciu alebo pre iný úmyselný trestný čin, o ktorom na konanie zaväzuje medzinárodná zmluva, možno vyhotoviť obrazový, zvukový alebo obrazovo-zvukový záznam, ak možno dôvodne predpokladať, že ním budú zistené skutočnosti významné pre trestné konanie. Príkaz možno vydať, ak sledovaný účel nie je možné dosiahnuť inak, alebo ak by bolo jeho dosiahnutie iným spôsobom podstatne sťažené.“

Na druhej strane zákonodarca alternuje so situáciou, že prostredníctvom tohto zabezpečovacieho prostriedku nemusia byť zistené informácie dôležité pre trestné konanie. V takom prípade je nevyhnutné, aby buď OČTK alebo príslušný útvar PZ zničili všetky záznamy, a to bez meškania a zákonným spôsobom.

Na aplikačné problémy súvisiace s danou problematikou upozorňujú viacerí autori. Jednou z právnych nuáns danej problematiky je situácia, keď dôjde k zmene právnej kvalifikácie skutku na trestný čin neuvedený v § 114 ods. 1 TP. Na túto spornosť totiž existujú dva druhy názorov. Prvá skupina tvrdí, že dôkazy získané postupom podľa § 114 TP je možné použiť aj po zmene právnej kvalifikácie, ak v čase ich získania bola pôvodná právna kvalifikácia skutku ako trestného činu uvedeného v § 114 ods. 1. Po zmene právnej kvalifikácie na trestný čin neuvedený v § 114 ods. 1, resp. 2 TP môže byť tiež neisté, kedy reálne nastali podmienky pre takúto zmenu právnej kvalifikácie, a tým aj pre stratu zákonnej možnosti získavania ITP. Kubička považuje za najvhodnejší záver ten, podľa ktorého pri prekvalifikovaní skutku na trestný čin neuvedený v § 114 ods. 1 TP by nepoužiteľnosť takto získaných dôkazov pôsobila spätne aj na obdobie do zmeny právnej kvalifikácie skutku. Pokiaľ by teda bolo na základe vykonaného dokazovania zistené, že skutok nie je možné posudzovať v zmysle právnej kvalifikácie uvedenej v § 114 ods. 1 TP, takto získané dôkazy by nebolo možné od začiatku použiť ako dôkaz.[22] Na druhej strane profesor Čentéš tvrdí, že takto získané informácie sú použiteľné ako dôkaz v trestnom konaní, ak v čase vznesenia obvinenia právna kvalifikácia (umožňujúca aplikovať postup podľa § 114 TP) zodpovedala skutku, teda, že nešlo o účelovú nadkvalifikáciu skutku.[23] Mihók dopĺňa, že: „Takto získané informácie by boli neprípustné ako dôkaz v prípade absolútnej nesprávnosti právnej kvalifikácie, resp. v prípade hrubého nepomeru medzi právnou kvalifikáciou skutku pred vydaním príkazu a po zmene právnej kvalifikácie.“[24] V takom prípade však, máme za to, že by vôbec nemalo dôjsť k vydaniu príkazu, teda sudca pre prípravné konanie by príkaz nemal vôbec vydať.

Základnou podmienkou použitia tohto zabezpečovacieho prostriedku je odôvodnený príkaz[25] ktorý je v zmysle aktuálnej právnej úpravy oprávnený v konaní pred súdom vydať predseda senátu a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie. V príkaze je nevyhnutné uvádzať aj čas, počas ktorého sa majú záznamy vyhotovovať. Ex lege je možné, aby vyhotovovanie obrazových, zvukových a obrazovo–zvukových záznamov trvalo šesť mesiacov s možnosťou ich dodatočného predĺženia maximálne o dva mesiace, a to aj opakovane. Na tomto mieste upozorňujeme, že nepovažujeme za správne, deklarovanie možnosti predĺženia tohto príkazu v Trestnom poriadku bez toho, že by bol v jeho rámci uvedený čas kedy môže k takémuto predĺženiu dôjsť. Teda, Trestný poriadok umožňuje opätovne predĺžiť príkaz, ktorým možno vyhotovovať obrazové, zvukové a obrazovo-zvukové záznamy, avšak neustanovuje lehotu, kedy tak treba učiniť. Túto skutočnosť vyhodnocujeme ako problematickú a z dôvodu zabezpečenia právnej istoty navrhujeme, aby zákonodarca priamo v § 114 ods. 3 TP doplnil časový úsek, kedy má byť príkaz predĺžený. Odporúčame, aby tak bolo učinené minimálne desať pracovných dní pred uplynutím lehoty trvania predchádzajúceho príkazu. Zároveň platí, že ak je takýto príkaz vyhotovený na šesť mesiacov, predčasné ukončenie vykonávania záznamov je možné iba v prípade, ak by bolo dodatočne zistené, že neboli dodržané podmienky potrebné na použitie tohto zabezpečovacieho prostriedku.

Začať s použitím tohto ITP je možné aj v prípade, ak hrozí nebezpečenstvo omeškania, vec neznesie odklad a nie je možné získať príkaz sudcu pre prípravné konanie. Zároveň musí byť kumulatívne naplnené, že ide o postup pred začatím trestného stíhania alebo postup v prípravnom konaní a nie je spojený s priamym vstupom do obydlia. O vydaní takéhoto príkazu môže rozhodnúť aj prokurátor, no v lehote do dvadsaťštyri hodín musí byť príkaz potvrdený sudcom pre prípravné konanie, v opačnom prípade stráca platnosť a s takouto neplatnosťou príkazu sa spája aj absolútna neplatnosť získaných informácii a povinnosť zničenia všetkých záznamov, ktoré boli takto získané.

Pri zničení záznamu ešte chvíľu ostaneme. V zásade je možné uviesť, že právno-teoretické vymedzenie zničenia získaných dôkazov predpokladá nasledovné okolnosti:

• dôkazy neboli dodatočne konvalidované sudcom pre prípravné konanie a teda sa ich zničenie spája s ich neplatnosťou;
• zistené informácie neboli významné pre trestné konanie. V takom prípade sa dané informácie musia zničiť bez meškania, napr. vymazaním z nosiča informácií alebo zničením listiny, na ktorej sú zaznamenané. Subjektom tejto povinnosti je OČTK, súd alebo príslušník Policajného zboru, ktorý porovnávanie údajov v informačných systémoch vykonal. Zápisnica o zničení záznamu je súčasťou spisu. Zároveň platí, že o zničení záznamu je nevyhnutné informovať osobu, ktorej sa vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov týkalo (bola špecifikovaná v návrhu prokurátora, resp. príkaze sudcu), ak táto osoba nemá možnosť nazerať do spisu podľa Trestného poriadku. Účelom informačnej povinnosti je osobe, ktorej bolo zasiahnuté do práva na súkromie, umožniť preskúmanie takého postupu napr. Ústavným súdom SR. [26]

Použitie informácií z vyhotovených obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov ako dôkazov v trestnom konaní je možné, napríklad, nasledovnými spôsobmi:

• premietnutím obrazového, zvukového alebo obrazovo-zvukového záznamu na technickom zariadení;
• vykonaním listinného dôkazu – predložením fotografie;
• prečítaním doslovného prepisu záznamu alebo obrazovo-zvukového záznamu;
• vykonaním výsluchu policajtov, resp. príslušníkov policajného zboru, ktorí vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov vykonávali.

Takto získaný záznam môže byť použitý ako dôkaz v trestnom konaní až po skončení jeho vyhotovovania. Podmienkou použitia takéhoto dôkazu v inej trestnej veci je, že ide o trestné konanie pre trestný čin podľa § 114 ods. 1 TP.[27]

S rozmachom informačných technológii je previazaná aj problematika na ktorú upozorníme v nasledujúcom texte. Je zrejmé, že v aplikačnej praxi sa pomerne často vyskytujú situácie, kedy sa do konfliktu dostávajú dve závažné skupiny oprávnení. Tou prvou je bez pochýb právo osoby na súkromie, do ktorého je zasahované vyhotovovaním obrazového, zvukového či obrazovo–zvukového záznamu. Druhou je právo spoločnosti na potrestanie páchateľov závažných druhov kriminalít, a to v čo možno najkrajšej dobe a s najmenšími možnými obeťami. Položme si teda otázku, kde sú hranice medzi dvoma oprávneniami a akým spôsobom nastaviť objektivitu používania predmetného zabezpečovacieho prostriedku.

Ďalším pálčivým problémom vyskytujúcim sa v aplikačnej praxi, ktorý spôsobuje právnu roztrieštenosť je nemožnosť podania opravného prostriedku proti príkazu na vykonávanie obrazových, zvukových a obrazovo-zvukových záznamov. Trestný poriadok ako lex generalis v danom prípade neumožňuje osobe, do práva ktorej bolo zasiahnuté týmto zabezpečovacím prostriedkom podať opravný prostriedok, teda neumožňuje preskúmanie zákonnosti takéhoto príkazu. Súčasne táto skutočnosť nekonvenuje odporúčaniam plynúcim z judikatúry ESĽP a nie je v súlade s článkom trinásť Európskeho dohovoru.[28] Osoba, ktorej bolo do práva na súkromie zasiahnuté vykonaným zásahom nemá možnosť podať návrh na preskúmanie zákonnosti príkazu na vyhotovovanie obrazových, zvukových a obrazovo-zvukových záznamov na Najvyšší súd SR, pretože v § 114 ods. 8 TP táto možnosť absentuje. Len pre porovnanie osoba, ktorej bolo do práva na súkromie zasiahnuté odpočúvaním, disponuje oprávnením dovolávať sa preskúmania zákonnosti príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky na Najvyššom súde SR[29]. Takéto rozdielne nazeranie na, v zásade, obdobné situácie a disharmóniu v právnej úpravy nepovažujeme za objektívnu a už vôbec nie za preukazujúce právnu istotu v demokratickej spoločnosti. S ohľadom na to apelujeme na zákonodarcu, aby v rámci trestno-procesného inštitútu vyhotovovania obrazových, zvukových a obrazovo-zvukových záznamov zabezpečil rovnakú právnu úpravu ako pri odpočúvaní a zázname telekomunikačnej prevádzky a dotknutej osobe tak nezabraňoval v možnosti uplatniť svoje oprávnenie, teda nechať príkaz preskúmať Najvyšším súdom SR.

Na základe uvedeného navrhujeme zmenu a zároveň doplnenie § 114 ods. 8 TP nasledovným spôsobom, pričom nami navrhované doplnenie je zvýraznené tučným písmom:

„Ak sa pri vyhotovovaní obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov nezistili skutočnosti významné pre trestné konanie, orgán činný v trestnom konaní alebo príslušný útvar Policajného zboru musí získaný záznam predpísaným spôsobom, bez meškania zničiť. Zápisnica o zničení záznamu sa založí do spisu. O zničení záznamu osobu uvedenú v odseku 2, ktorá nemá možnosť nazerať do spisu podľa tohto zákona, upovedomí orgán, ktorého rozhodnutím sa vec právoplatne skončila, a v konaní pred súdom predseda senátu súdu prvého stupňa do troch rokov od právoplatného skončenia trestného stíhania v danej veci. Upovedomenie zahŕňa označenie súdu, ktorý vydal alebo potvrdil príkaz na vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov, dĺžku vyhotovovania záznamu a dátum skončenia tohto vyhotovovania. Súčasťou informácie je aj poučenie o práve podať v lehote troch dvoch mesiacov od jej doručenia návrh na preskúmanie zákonnosti príkazu na vyhotovovanie obrazových, zvukových a obrazovo-zvukových záznamov najvyššiemu súdu.“

Navrhované znenie § 114 ods. 9 TP:

„Informácie podľa odseku deväť predseda senátu, policajt alebo prokurátor nepodá, ak ide o osobu, ktorá má možnosť nazerať do spisu podľa tohto zákona, alebo v konaní o obzvlášť závažnom zločine alebo zločine spáchanom organizovanou skupinou, zločineckou skupinou alebo teroristickou skupinou alebo ak sa na trestnom čine podieľalo viac osôb a vo vzťahu aspoň k jednému z nich nebolo trestné stíhanie právoplatne skončené, alebo ak by poskytnutím takej informácie mohol byť zmarený účel trestného konania.“

Máme za to, že všetky zásahy do súkromia prostredníctvom prostriedkov zabezpečovania informácií dôležitých pre trestné konanie si vyžadujú z hľadiska právnej istoty, aby istý okruh dotknutých osôb mal možnosť preskúmania príkazu, na základe ktorého bolo danej osobe zasiahnuté do súkromia. Na druhej strane, pripúšťame výnimku z tohto oprávnenia, a to za účelom zachovania utajenia takejto informácie po naplnení zákonných dôvodov, ale aj v týchto prípadoch by mal zákonodarca garantovať, že posúdenie príslušných orgánov, či sú dané dôvody na utajenie tejto informácie, nebolo svojvoľné, ale podliehalo povinnej súdnej kontrole.

Vymedzením situácie medzi sledovaním osôb a vecí v zmysle § 113 ods. 4 TP a vyhotovovaním obrazových, zvukových a obrazovo–zvukových záznamov v zmysle § 114 TP predostrieme ďalší aplikačný rozpor. Najvyšší súd SR v jednom zo svojich uznesení[30], dospel k niekoľkým záverom v aplikácii daných inštitútov. Ako prvé uviedol, že postup podľa § 113 ods. 4 TP „ne­mož­no vy­užiť, ak by sa ma­lo vy­ko­nať sle­do­va­nie v obyd­lí“ (čo vy­plý­va zo zne­nia uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia, že „sle­do­va­nie nie je spo­je­né so vstu­pom do oby­dlia), „nap­ro­ti to­mu pos­tup pod­ľa § 114 ods. 2 TP mož­no ap­li­ko­vať aj v obyd­lí“ (čo vy­plý­va zo zne­nia toh­to us­ta­no­ve­nia, že „vy­ho­to­vo­va­nie ob­ra­zo­vých, zvu­ko­vých ale­bo ob­ra­zo­vo-zvy­ko­vých zá­zna­mov spo­je­ných s pria­mym vstu­pom do oby­dlia“). Roz­sah pos­tu­pu pod­ľa § 114 ods. 2 TP je op­ro­ti us­ta­no­ve­niu § 113 ods. 4 TP šir­ší a s váž­nej­ší­mi dôs­led­ka­mi na prá­vo na súk­ro­mie. Naj­vyš­ší súd SR zdô­raz­nil, že: „Už len z tých­to sku­toč­nos­tí je zrej­mé, že pos­tup pod­ľa § 114 TP pred­sta­vu­je ra­zan­tnej­ší zá­sah do prá­va na súk­ro­mie dot­knu­tej oso­by op­ro­ti pos­tu­pu pod­ľa § 113 TP a to len pri vy­bra­ných tres­tných či­noch. Pos­tup pod­ľa § 114 ods. 2 TP je špe­ciál­nym vo vzťa­hu k pos­tu­pu pod­ľa § 113 TP pri­čom pro­ces­ný pos­tup pod­ľa § 113 ods. 4 TP (sle­do­va­nie so sú­čas­ným pou­ži­tím ITP) mož­no pou­žiť len v prí­pa­de, ak ne­pôj­de o tres­tné či­ny spa­da­jú­ce do ka­ta­ló­gu tres­tných či­nov vy­me­no­va­ných v us­ta­no­ve­ní § 114 ods. 1, ods. 2 TP a sle­do­va­nie ne­bu­de spo­je­né so vstu­pom do oby­dlia. Iný­mi slo­va­mi, ak je pot­reb­né vy­ko­nať sle­do­va­nie spo­je­né s pou­ži­tím ITP (§ 113 ods. 4 TP) so vstu­pom do oby­dlia s tým, že pôj­de o niek­to­rý z tres­tných či­nov taxatív­ne uve­de­ných v us­ta­no­ve­ní § 114 ods. 1, ods. 2 TP mu­sí sa pos­tu­po­vať pod­ľa špe­ciál­ne­ho us­ta­no­ve­nia a to pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 114 TP.“ Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že pos­tu­po­vať pod­ľa § 113 ods. 4 TP, t. j. vy­ko­nať sle­do­va­nie osôb ale­bo ve­cí za sú­čas­né­ho vy­ho­to­vo­va­nia ob­ra­zo­vých zá­zna­mov (sle­do­vať oso­bu, či vec vy­ho­to­vo­va­ním ob­ra­zo­vých zá­zna­mov) nie je mož­né pri tres­tných či­noch, kto­ré nes­pa­da­jú do ka­ta­ló­gu tres­tných či­nov vy­me­no­va­ných v us­ta­no­ve­ní § 114 ods. 1, ods. 2 TP. Vychádzajúc z uvedeného je možné konštatovať, že vydanie príkazu na sledovanie osôb alebo vecí pre nedbanlivostný trestný čin by právne neobstálo a informácie získané z takéhoto sledovania by museli byť bez meškania zničené. Na druhej strane, ak je nevyhnutné vykonávať sledovanie s použitím ITP, je možné tak učiniť iba na základe § 114 TP.

1.2.2  Odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky

Podľa Korga je definícia odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky nasledovná: „Ide o trestno-procesný inštitút, pri ktorom sa zaznamenávajú telefonické hovory a iné informácie, ktoré sa realizujú elektronickou komunikačnou sieťou, ak sú svojim obsahom dôležité pre trestné konanie.“[31]

Predmetný prostriedok je okrem Trestného poriadku upravený aj v samostatnom zákone o ochrane pred odpočúvaním. Tento zákon určuje podmienky použitia ITP bez predchádzajúceho súhlasu toho, komu zasahuje do súkromia orgán štátu, ktorý ITP používa. Zákon sa nevzťahuje na používanie ITP v trestnom konaní,[32] a preto nebude predmetom nasledujúceho textu.

Odpočúvanie[33] a záznam[34] telekomunikačnej prevádzky[35] je ďalším z efektívnych nástrojov boja proti organizovanej trestnej činnosti. Môžeme o ňom povedať, že významným spôsobom zasahuje do práv a slobôd občanov, preto je nevyhnutné pri jeho ustanovení zabezpečiť dodržiavanie ústavou garantovaných práv na súkromie, ktoré možno odvíjať z čl. 8 Dohovoru.[36]

Nádejame sa, že percipient si je vedomý nebezpečenstva, ktoré so sebou prináša organizovaná kriminalita, z čoho je nevyhnutné vyvodiť aj špeciálne prostriedky na jej odhalenie. S ohľadom na to je možné, určitým spôsobom zasahovať do práva na súkromie, avšak len za predpokladu, že takýto zásah je v demokratickej spoločnosti nevyhnutný a súladný so zákonom.

Uvedený zabezpečovací prostriedok je vykonávaný spravodajským spôsobom, čoho následkom je získanie neskreslených a objektívnych informácií dôležitých pre trestné konanie. V prípade naplnenia zákonných podmienok, na ktorých splnenie je tento prostriedok viazaný, je takto získaným informáciám v trestnom konaní priznaná povaha dôkazu.[37]

Trestno-procesná úprava v § 115 ods. 1 TP presne a jednoznačne vymedzila trestné činy a ďalšie podmienky, pri splnení ktorých je možné vydať príkaz na odpočúvanie. Príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky je možné vydať v trestnom konaní o:

V zmysle piateho odseku predmetného ustanovenia je možné vydať príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky v trestnom konaní aj pre iný úmyselný trestný čin. Vydať ho môže predseda senátu pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora, a to iba so súhlasom užívateľa odpočúvaného alebo zaznamenávaného telekomunikačného zariadenia. Začať s použitím tohto ITP je možné aj v prípade, ak:

Zároveň musí byť kumulatívne naplnené, že ide o postup pred začatím trestného stíhania alebo postup v prípravnom konaní. O vydaní takéhoto príkazu môže rozhodnúť aj prokurátor, avšak v lehote do dvadsaťštyri hodín musí príkaz potvrdiť sudca pre prípravné konanie, v opačnom prípade stráca platnosť a s takouto neplatnosťou príkazu sa spája aj povinnosť zničenia všetkých záznamov, ktoré boli takto získané.

Príkaz[38] ako taký môže byť vydaný iba v prípade, ak OČTK dôvodne predpokladajú, že budú zistené skutočnosti významné pre trestné konanie. Zároveň musí platiť, že sledovaný účel nebolo možné dosiahnuť inak, resp. jeho dosiahnutie iným spôsobom by bolo podstatne sťažené. Hovoríme teda o subsidiarite použitia daného informačno-technického zariadenia. Zároveň platí, že takýto príkaz musí byť vždy písomný a odôvodnený pre každú účastnícku linku alebo zariadenie osobitne. Na vydanie príkazu je oprávneným orgánom v postupe pred začatím trestného stíhania a v štádiu prípravného konania sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora. V štádiu hlavného pojednávania vydáva príkaz predseda senátu, resp. samosudca na návrh prokurátora. Tým sa aktivuje súdna ochrana aplikácie odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky, teda judiciarita, v predsúdnom aj súdnom konaní.[39]

Preskúmateľnosť dôvodnosti vydania príkazu si vyžaduje relevantnú vysvetľujúcu argumentáciu, akými skutočnosťami boli naplnené zákonom stanovené podmienky pre tento zásah do práva na súkromie. Bez takéhoto odôvodnenia opierajúceho sa o konkrétne skutočnosti je súhlas, resp. príkaz spravidla nepreskúmateľný.[40] V tomto smere zastávame názor, že práve utajený charakter odpočúvania predurčuje odôvodnenosť príkazu ako nevyhnutného predpokladu na deklarovanie princípu právnej istoty a jeho prípadnú neodôvodnenosť by bolo možné považovať za kontraproduktívnu.[41]

Vychádzajúc z dikcie Trestného poriadku je možné konštatovať, že príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky môže z časového hľadiska trvať maximálne šesť mesiacov s možnosťou jeho aj opakovaného predĺženia. O takomto predĺžení rozhoduje ten orgán, ktorý príkaz vydal.

Na tomto mieste si dovolíme taktiež upozorniť, že tak ako pri vyhotovovaní obrazových, zvukových a obrazovo-zvukových záznamov nepovažujeme za správne, že Trestný poriadok síce deklaruje možnosť predĺženia tohto príkazu, dokonca niekoľkokrát, ale zákonodarca neuvádza čas, kedy môže k opätovnému predĺženiu dôjsť. Túto skutočnosť možno považovať za problematickú a z dôvodu naplnenia princípu právnej istoty navrhujeme, priamo v § 115 ods. 3 TP doplniť časový úsek, kedy má byť príkaz predĺžený. Odporúčame, aby tak bolo učinené minimálne desať pracovných dní pred uplynutím lehoty trvania predchádzajúceho príkazu. Zároveň platí, že ak je takýto príkaz vyhotovený na šesť mesiacov, predčasné ukončenie vykonávania odpočúvania je možné iba v prípade, ak by bolo dodatočne zistené, že neboli dodržané podmienky potrebné na použitie tohto zabezpečovacieho prostriedku.

Samotný akt odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky vykonáva príslušný útvar PZ, a to utajeným spôsobom.[42] Zároveň platí, že policajt, resp. útvar PZ je povinný neustále skúmať trvanie dôvodov na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, t. j. skúmanie materiálnej podmienky odpočúvania. Formálna podmienka, teda doba aplikácie odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky môže trvať, no ak nepretrváva materiálna podmienka, je nevyhnutné odpočúvanie bez meškania ukončiť. Teda naplnenie materiálnej a formálnej stránky príkazu na začatie odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky je nevyhnutné splniť kumulatívne, avšak na skončenie odpočúvania postačí skutočnosť, že nie je naplnená materiálna podmienka.

Podľa § 115 ods. 6 TP, ak sa má záznam telekomunikačnej prevádzky použiť ako dôkaz, treba k nemu pripojiť, ak to vyhotovený záznam umožňuje, jeho doslovný prepis,[43] ktorý vypracuje príslušník policajného zboru vykonávajúci odpočúvanie v celom rozsahu. V tomto okamihu je na mieste spomenúť judikát Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5To 6/2017, zo dňa 16. apríla 2018, ktorý jednoznačne vymedzil, že: „Je porušením práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach, pokiaľ orgány činné v trestnom konaní s poukazom na § 115 ods. 6 Tr. por. neumožnia obvinenému a jeho obhajcovi oboznámiť sa so všetkými relevantnými záznamami telekomunikačnej prevádzky a obrazovo-zvukovými záznamami v rozsahu potrebnom na uplatnenie ich obhajoby. Rovnako je porušením práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach, pokiaľ orgány činné v trestnom konaní s poukazom na § 10 ods. 2 Tr. por. selektívne samy vyhodnocujú, čo je a čo nie je pre daný prípad relevantné bez toho, aby v tomto procese opätovne boli prítomné akékoľvek záruky na právo obhajoby. Vzhľadom na kontradiktórnosť trestného konania a povinnosť orgánov činných v trestnom konaní, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie, bude už výlučným právom obvineného a jeho obhajcu, aby potom čo im budú na vhodných elektronických nosičoch uvedené záznamy poskytnuté, orgánom činným v trestnom konaní predložili doslovné prepisy tých záznamov, ktoré ako dôkaz požadujú vykonať spolu s konkrétnymi dôvodmi takéhoto procesného postupu.“ Na podklade uvedeného je možné konštatovať, že do vydania tohto judikátu OČTK informácie jednostranne selektovali, čo malo v mnohých prípadoch negatívny dopad na obvineného najmä s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti, ktorá v takýchto prípadoch nebola dodržaná.

Aby sme čitateľovi poskytli širokospektrálny pohľad na danú problematiku, upozorníme na skutočnosť, ktorá je často problémom, s ktorým sa súdy stretávajú vo svojej aplikačnej praxi. Ide o situáciu, v rámci ktorej má obvinený právo na vyžiadanie si kompletného záznamu využívania informačno-technických prostriedkov v jeho celosti, teda všetky vykonané záznamy telekomunikačnej prevádzky a obrazovo–zvukových záznamov a ich vykonanie ako dôkazov na hlavnom pojednávaní, a to aj v prípade, ak uvedené dôkazy nie sú využiteľné na preukázanie skutkového stavu. V danom prípade možno pozitívne zhodnotiť zákonodarcom zakomponované uchovávanie všetkých záznamov z telekomunikačnej prevádzky a obrazovo–zvukových záznamov v spisoch v celistvosti. Domnievame sa, že táto skutočnosť je preukázaním zabezpečenia práva na spravodlivý proces pre obvineného.[44] Avšak na opačnej strane, nemyslíme si, že záujmom zákonodarcu bolo týmto spôsobom umožniť obvinenému, či jeho obhajcovi zneužívať toto oprávnenie spôsobom, ktorý môže ohroziť ukončenie trestnej veci v optimálnom čase, teda bez zbytočných prieťahov. V praxi sa totiž možno stretnúť so situáciou, kedy obhajcovia, najmä vo väzobných veciach navrhujú, aby boli ako dôkazy na hlavnom pojednávaní vykonané všetky vyhotovené záznamy, teda kompletný spis. Šamko v tomto prípade upozorňuje, že: „Obhajcovia majú dokonca vedomosť (z poskytnutých záznamov), že na väčšine zo záznamov nie je nič relevantné, a to nielen pre prokurátora, ale ani pre obvineného. Účelom takéhoto prístupu obhajoby je tzv. šikanózny výkon práva (teda zneužitie práva) pretože jeho cieľom nie je výkon obhajoby, ale len predlžovanie súdneho konania, čo má svoj význam hlavne pri väzobných trestných stíhaniach.“[45] Za správny postup nemožno považovať vykonanie všetkých záznamov, teda aj tých, na ktorých nie je nič relevantné pre konanie, pretože by tým dochádzalo k neúmernému predĺženiu súdneho konania. Náležité konanie je také, ktoré, de lege lata, vychádza z Trestného poriadku, konkrétne povinnosť súdu poskytnúť obhajobe na vhodných elektronických nosičoch kompletný záznam v celosti a zabezpečiť dostatočný priestor na jeho preštudovanie. Následne súd určí lehotu, v ktorej obvinenému uloží povinnosť oznámiť súdu, ktorý zo záznamov chce vykonať v konaní pred súdom. V prípade, ak by aj napriek takémuto legálnemu zneniu obvinený oznámil súdu, že žiada vykonať všetky záznamy v konaní pred súdom, jednoznačne navrhujeme, aby mu toto oprávnenie nebolo umožnené a aby bol jeho návrh zamietnutý.

Takto získané informácie je možné ako dôkaz v trestnom konaní použiť až po tom, čo bolo odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky ukončené. Samozrejme platí, že ako dôkazy nemôžu byť použité také informácie, ktorých obsahom je komunikácia obvineného so svojím obhajcom okrem prípadu, že by sa obvinený s obhajcom rozprávali o veciach, v ktorých ho nezastupuje ako advokát.

Informácie získané v rámci určitej trestnej veci, v ktorej bolo nariadené odpočúvanie, je možné použiť aj v inej trestnej veci, za splnenia predpokladu, že ide o trestné konanie pre trestný čin uvedený v § 115 ods. 1 TP.[46]

Ako pri vyhotovovaní obrazových, zvukových alebo obrazovo–zvukových záznamoch, aj pri odpočúvaní a zázname telekomunikačnej prevádzky platí, že je možné nariadiť ich iba za predpokladu zistenia informácií dôležitých pre trestné konanie. Napriek tomu môže v aplikačnej praxi nastať situácia, kedy informácie získané odpočúvaním nie sú dôležité pre trestné konanie. V takom prípade je nevyhnutné takéto záznamy bez meškania zničiť. Zápisnica o takomto zničení sa zakladá do spisu, pričom o zničení záznamu[47] je potrebné informovať aj dotknutú osobu, ktorá nemá právo nazerať do spisov. Upovedomenie vykoná orgán, ktorého rozhodnutím sa vec právoplatne skončila a v konaní pred súdom predseda senátu súdu prvého stupňa v lehote do troch rokov od právoplatnosti ukončenia trestného stíhania v danej veci.

Zákonodarca teda ustanovuje inštitút preskúmania zákonnosti vydania príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, na rozdiel od predchádzajúceho ITP (vyhotovovanie obrazových, zvukových a obrazovo–zvukových záznamov), v rámci ktorého toto oprávnenie nejestvuje. Preskúmanie zákonnosti príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky je osobitným druhom prieskumového konania, ktoré sa špecializuje na procesné inštitúty podľa §§ 115 a 116 TP.

Konanie sa začína na návrh osoby, ktorej sa odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky týkalo, najmä užívateľa účastníckej stanice. Príslušným na konanie je Najvyšší súd SR, ktorý návrh prejedná na neverejnom zasadnutí. Zároveň má povinnosť vyžiadať si stanovisko sudcu, ktorý vydal alebo potvrdil príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky. Najvyšší súd SR uznesením vysloví, či vydaním príkazu bol alebo nebol porušený zákon. Opravný prostriedok v tomto prípade nie je prípustný. Dotknutej osobe nie je týmto upretá jej možnosť podať sťažnosť na Ústavný súd SR pre zásah do základných práv a slobôd nezákonným odpočúvaním.[48] Pre odpočúvanú osobu výrok Najvyššieho súdu SR o porušení zákona otvára možnosť prípadnej náhrady nemajetkovej ujmy, avšak toto nemá žiadny vplyv na právoplatnosť rozhodnutia v prípade, v ktorom bol predmetný príkaz vydaný.

Predmetnú povinnosť deklaroval ESĽP vo viacerých svojich rozhodnutiach: „Vždy keď je to možné a neodporuje to zmyslu tajného odpočúvania, musí byť osoba dodatočne oboznámená s tým, že jej hovory boli odpočúvané a musí mať k dispozícii účinný prostriedok, ktorým môže namietať nezákonnosť alebo bezdôvodnosť odpočúvania.“[49]

Vo vzťahu k podávaniu informácii o zničení záznamu a následnom informovaní osôb, zákonodarca vymedzil tzv. vylučovaciu doložku prostredníctvom ktorej ustanovil situácie, kedy informačná povinnosť nevzniká. Ide o nasledovné prípady:

Uvedenú vylučovaciu doložku, najmä v kontexte konania o obzvlášť závažnom zločine alebo zločine spáchanom organizovanou, zločineckou či teroristickou skupinou, považujeme za opodstatnenú v súvislosti s účasťou zainteresovaných osôb na takejto nebezpečnej trestnej činnosti, či ich inou kooperáciou v zločineckom priestore. Preto je na mieste, aby ich ochrana bola zabezpečená aj po skončení odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky.

Záver predmetnej časti textu bude patriť rozhodnutiu Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach previazaných s použitím odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky. V prípade Blaj vs. Rumunsko,[50] išlo o nasledovnú skutkovú situáciu. Vo väznici v Bukurešti bolo vyhlásené výberové konanie na pozíciu lekára. Sťažovateľ, vojenský lekár, bol vymenovaný za predsedu výberovej komisie. Prípravou otázok k výberovému konaniu bola poverená pani N. D. a tá pred konaním písomného kola výberového konania kontaktovala jednu z uchádzačiek T.G. a informovala ju, že za čiastku 2 500 USD jej zaistí prednosť pred ostatnými kandidátmi a sprístupní jej skúšobné otázky. T. G. si však jednu so schôdzok s N. D. nahrala a tri dni pred konaním skúšky ju oznámila prokurátorovi. Prokurátor nariadil odpočúvanie rozhovor medzi T. G a N. D. a nechal označiť bankovky, ktoré mala T. G. prenechať N. D.

Následne, v deň konania skúšky, vyšetrovatelia pri odovzdávaní peňazí N. D. zasiahli, následne bola prevezená na prokuratúru kde vypovedala, že konala v zmysle pokynu sťažovateľa, pre ktorého boli peniaze určené. Tiež súhlasila, že výmenou za zníženie trestu bude spolupracovať s OČTK a na schôdzku so sťažovateľom pôjde so skrytým nahrávacím zariadením. Prokuratúra v danej veci nariadila odpočúvanie niekoľkých telefónnych liniek a vydala povolenie k nahraniu schôdzky N. D. so sťažovateľom. Všetky nariadené odpočúvania boli bezodkladne schválené súdom.

N. D. v nemocnici, kde sa malo odohrávať výberové konanie odovzdala obálku s peniazmi sťažovateľovi. O pár minút neskôr do miestnosti vstúpili vyšetrovatelia a zaistili stopy bankoviek na sťažovateľovej ľavej ruke. O tomto zásahu bol spísaný protokol, v ktorom boli zachytené aj odpovede sťažovateľa na otázky prokurátora. Nakoľko sťažovateľ nebol poučený o práve nevypovedať a byť zastúpený advokátom, po prevezení na prokuratúru, kde bol obvinený z trestného činu úplatkárstva bol poučený o svojich procesných právach. Neskôr bol obžalovaný a odsúdený k podmienečnému trestu odňatia slobody v dĺžke osemnásť mesiacov. Súdy dospeli k záveru, že spáchanie trestného činu bolo nahrávkou stretnutia sťažovateľa s N. D. jednoznačne preukázané.

Sťažovateľ v danej veci podal sťažnosť na ESĽP, konkrétne pre porušenie čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý zaručuje právo na spravodlivý proces a namietal, že sa stal obeťou policajnej provokácie. Taktiež namietal porušenie čl. 8 Dohovoru tým, že zabezpečením nahrávok a nariadením odpočúvania jeho telefónov došlo k porušeniu jeho práva na rešpektovanie súkromného života.

Garant zákonnosti na poli Európskej Únie ohľadom policajnej provokácie pripomenul, že využitie dôkazov získaných použitím prostriedkov operatívno-pátracej činnosti v trestnom konaní musí byť uskutočňované dostatočnými zárukami proti ich zneužitiu.[51] Súd uznal, že poskytnutie nahrávacej techniky N. D. ovplyvnilo priebeh udalostí. S ohľadom na dôležitosť boja proti korupcii však ESĽP uznal, že vyšetrovatelia neprekročili prípustné medze. Ich počínanie naviac nebolo rozhodujúce pre spáchanie trestného činu, teda trestný čin nevyvolali. N. D. nebola agentom provokatérom a nič nenasvedčovalo tomu, že by nútila sťažovateľa predmetnú obálku prijať.

K námietke sťažovateľa, že zabezpečením nahrávok a nariadením odpočúvania jeho telefónov došlo k porušeniu jeho práva na rešpektovanie súkromného života, súd konštatoval, že nariaďovanie a vykonávanie odpočúvania musí mať zákonný podklad. Zákon musí byť formulovaný tak, aby jednotlivcovi umožnil zistiť, za akých okolností môžu príslušné orgány nariadiť jeho odpočúvanie. V prejednávanej veci ESĽP konštatoval, že odpočúvania boli nielen zákonné ale aj nevyhnutné v demokratickej spoločnosti.

Záver príspevku patrí konštatovaniu, ktoré vyplynulo z procesnoprávnych aspektov súvisiacich s analyzovanou problematikou. V tomto kontexte ako najzásadnejšie závery vyplynuli tie, z rozboru rozhodnutia Ćvik vs. Poľsko.[52] V tomto kontexte ESĽP konštatoval, že zákaz mučenia alebo neľudského či ponižujúceho zaobchádzania je absolútny a nemožno ho obmedziť ani za tak závažných okolností, ako je boj proti organizovanému zločinu či terorizmu. Garant ochrany ľudských práv uviedol, že použitie takýchto dôkazov by nepriamo ospravedlňovalo druh morálne zavrhnutiahodného správania, ktoré chceli autori Dohovoru zakázať. Okrem iného, dôkazy získané pri mučení je nutné považovať za nespoľahlivé, nepoctivé, urážlivé voči bežnému štandardu ľudskosti, slušnosti a nezlučiteľné so zásadami, ktoré by mal dodržiavať súd usilujúci sa o výkon spravodlivosti. S ohľadom na tento fakt, súd uviedol záver, že použitie napadnutej audio nahrávky zakladá nespravodlivosť konania ako celku, čím došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru.[53]

Prostredníctvom zabezpečovania informácií dôležitých pre trestné konanie je, bez pochýb, možné zistiť významné skutočnosti pre trestné konanie. Napriek tomu nemožno zabúdať na fakt, že Trestný poriadok prioritne nabáda na používanie iných trestnoprávnych inštitútov a až subsidiárne umožňuje využívanie prezentovaných nástrojov dokazovania. Tieto prostriedky umožňujú v boji so závažnými druhmi kriminality získať hodnoverné informácie, ktoré disponujú zásadným významom pre samotné rozhodovanie o vine a treste. Na druhej strane je nevyhnutné narábať s nimi opatrne a v medziach zákona. Aby bolo možné konštatovať, že trestné stíhanie v najrôznejších prípadoch závažnej kriminality bolo efektívne, je nutné preukázať dôkaznú núdzu. Znamená to, že v súčasnosti sa trestné konanie nezaobíde s využitím iba „štandardných“ metód dokazovania, ale čím ďalej tým viac sú používané moderné netradičné dôkazné prostriedky, ktorých aplikáciu zapríčinila neustále sa vyvíjajúca veda, technika a informatika. Keďže využívanie takýchto metód boja predstavuje závažný zásah do ľudských práv a slobôd, je nevyhnutná ich precízna právna úprava.

Z tohto miesta apelujeme na orgány činné v trestnom konaní, aby striktne dodržiavali zákonné podmienky nutné na ich použitie. Absencia niektorej z podmienok môže spôsobiť nezákonnosť daného dôkazu a tým môže dôjsť k zmareniu účelu trestného konania. Nemožno opomínať ani fakt, že využívaním týchto prostriedkov dochádza k narušeniu práva na súkromie osoby, ktorá sa o realizácii daného zabezpečovacieho prostriedku dozvie, ex post. Preto iba správnou a legálnou aplikáciou daných prostriedkov, neopomínajúc judikatúru Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR možno garantovať, že predmetné trestno-procesné prostriedky budú efektívnym nástrojom, ktorým bude možné získať informácie významné pre trestné konanie a tak učiniť spravodlivosti za dosť.

Na podklade vyššie uvedeného, resp. konkrétnych poznatkov je možné vysloviť, že procesné nástroje zasahujúce do základných práv a slobôd majú svoje ústavné limity. Sú nimi výnimočnosť, nevyhnutnosť v demokratickej spoločnosti, subsidiarita ich použitia a zákonný podklad.

Po analyzovaní aplikačných problémov môžeme pristúpiť k navrhnutiu riešení pro futuro. V rámci § 114 TP navrhujeme zákonodarcovi explicitne vymedziť zásadu subsidiarity spôsobom, že ak by nebol príkaz na vyhotovovanie obrazových, zvukových a obrazovo-zvukových záznamov vykonaný, sledovaný účel by nebolo možné dosiahnuť iným spôsobom, resp. získanie potrebných dôkazov by bolo podstatne sťažené. Uvedené považujeme za nevyhnutné pre doplnenie primárne z dôvodu, že právny stav de lege lata v tomto prípade nie je konzistentný s judikatúrou ESĽP, sekundárne z dôvodu, že všetky ostatné zabezpečovacie prostriedky vo svojich ustanoveniach majú expressis verbis subsumovanú zásadu subsidiarity.

Odporúčané znenie § 114 ods. 1 TP, s ohľadom na vyššie uvedené navrhujeme nasledovne, pričom pripravované doplnenie predmetného ustanovenia je zvýraznené tučným písmom:

„V trestnom konaní pre úmyselný trestný čin, za ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou tri roky, korupciu alebo pre iný úmyselný trestný čin, o ktorom na konanie zaväzuje medzinárodná zmluva, možno vyhotoviť obrazový, zvukový alebo obrazovo-zvukový záznam, ak možno dôvodne predpokladať, že ním budú zistené skutočnosti významné pre trestné konanie. Príkaz možno vydať, ak sledovaný účel nie je možné dosiahnuť inak, alebo ak by bolo jeho dosiahnutie iným spôsobom podstatne sťažené.“

Ďalšia predkladaná zmena súvisí s predlžovaním platnosti príkazu na vyhotovenie obrazového, zvukového a obrazovo-zvukového záznamu, na vykonanie odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky. Nakoľko právna úprava týchto informačno-technických prostriedkov, de lege lata, explicitne nevymedzuje lehotu, v rámci ktorej má dôjsť k prípadnému predĺženiu príkazu na vyhotovovanie týchto druhov „tajných sledovaní“, odporúčame tak učiniť minimálne v lehote desiatich pracovných dní pred uplynutím lehoty predchádzajúceho príkazu.

S ohľadom na vyššie uvedené nabádame, aby zákonné znenie § 114 ods. 3 TP znelo nasledovne, pričom nami navrhnuté doplnenie predmetného ustanovenia je zvýraznené tučným písmom:

„V príkaze podľa odseku 2 musí byť ustanovený čas, v ktorom bude vykonávané vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov; tento čas môže trvať najviac šesť mesiacov. Ten, kto vydal príkaz na vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov, môže čas ich trvania písomne predĺžiť vždy najviac o dva mesiace, a to aj opakovane. O prípadné predĺženie príkazu prostredníctvom ktorého sa vykonávajú obrazové, zvukové alebo obrazovo-zvukové záznamy, je možné požiadať orgán, ktorý ho vydal aspoň v lehote desiatich pracovných dní pred uplynutím lehoty predchádzajúceho príkazu.“

Dovolíme si taktiež upozorniť, že tak ako pri vyhotovovaní obrazových, zvukových a obrazovo-zvukových záznamov nepovažujeme za správne, že Trestný poriadok síce deklaruje možnosť predĺženia tohto príkazu, dokonca niekoľkokrát, ale zákonodarca neuvádza čas, kedy môže k opätovnému predĺženiu dôjsť. Túto skutočnosť možno považovať za problematickú a z dôvodu naplnenia princípu právnej istoty navrhujeme priamo v § 115 ods. 3 TP doplniť časový úsek, kedy má byť príkaz predĺžený. Odporúčame, aby tak bolo učinené minimálne desať pracovných dní pred uplynutím lehoty trvania predchádzajúceho príkazu.

S ohľadom na uvedené preto konštatujeme, že zákonné znenie § 115 ods. 3 TP by malo znieť nasledovne, pričom nami navrhované doplnenie predmetného ustanovenia je zvýraznené tučným písmom:

„Príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky sa musí vydať písomne a odôvodniť aj skutkovými okolnosťami, a to osobitne na každú účastnícku stanicu alebo zariadenie. V príkaze musí byť určená účastnícka stanica alebo zariadenie a osoba, ak je známa, ktorej sa odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky týka, a čas, po ktorý sa bude odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky vykonávať. Čas odpočúvania a záznamu môže trvať najviac šesť mesiacov. Tento čas môže v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie predĺžiť vždy o ďalšie dva mesiace, a to aj opakovane. O prípadné predĺženie príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky je možné požiadať orgán, ktorý ho vydal aspoň v lehote desiatich pracovných dní pred uplynutím lehoty predchádzajúceho príkazu. Odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky robí príslušný útvar Policajného zboru.“ Zároveň platí, že ak je takýto príkaz vyhotovený na šesť mesiacov, predčasné ukončenie vykonávania odpočúvania je možné iba v prípade, ak by bolo dodatočne zistené, že neboli dodržané podmienky potrebné na použitie tohto zabezpečovacieho prostriedku.

Z totožného dôvodu navrhujeme nanovo koncipovať aj informačnú povinnosť, prostredníctvom doplnenia § 114 ods. ods. 8 TP nasledovným spôsobom:

„Ak sa pri vyhotovovaní obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov nezistili skutočnosti významné pre trestné konanie, orgán činný v trestnom konaní alebo príslušný útvar Policajného zboru musí získaný záznam predpísaným spôsobom bez meškania zničiť. Zápisnica o zničení záznamu sa založí do spisu. O zničení záznamu osobu uvedenú v odseku 2, ktorá nemá možnosť nazerať do spisu podľa tohto zákona, upovedomí orgán, ktorého rozhodnutím sa vec právoplatne skončila, a v konaní pred súdom predseda senátu súdu prvého stupňa do troch rokov od právoplatného skončenia trestného stíhania v danej veci. Upovedomenie zahŕňa označenie súdu, ktorý vydal alebo potvrdil príkaz na vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov, dĺžku vyhotovovania záznamu a dátum skončenia tohto vyhotovovania. Súčasťou informácie je aj poučenie o práve podať v lehote troch dvoch mesiacov od jej doručenia návrh na preskúmanie zákonnosti príkazu na vyhotovovanie obrazových, zvukových a obrazovo-zvukových záznamov najvyššiemu súdu.“

V zmysle vyššie uvedeného je podľa nás žiadúce nanovo navrhnúť aj ďalší § 114 ods. 9 TP:

„Informácie podľa odseku deväť predseda senátu, policajt alebo prokurátor nepodá, ak ide o osobu, ktorá má možnosť nazerať do spisu podľa tohto zákona, alebo v konaní o obzvlášť závažnom zločine alebo zločine spáchanom organizovanou skupinou, zločineckou skupinou alebo teroristickou skupinou alebo ak sa na trestnom čine podieľalo viac osôb a vo vzťahu aspoň k jednému z nich nebolo trestné stíhanie právoplatne skončené, alebo ak by poskytnutím takej informácie mohol byť zmarený účel trestného konania.“

Spravodajský charakter procesnoprávnych inštitútov vymedzených v predmetnom vedeckom texte a tajomno, ktoré okolo seba vzbudzujú ako magnet priťahujú záujem laickej verejnosti. Na to, aby informačná moc slúžila nezištným cieľom, musí byť nevyhnutne v nezávislých rukách a zároveň v hľadáčiku orgánov ochrany práva.

RESUMÉ

Zabezpečovanie informácií dôležitých pre trestné konanie ako relevantný nástroj odhaľovania organizovanej kriminality

1. časť – Informačno-technické prostriedky

Získavanie dôkazov legálnou cestou považujeme za jednu z najväčších slabín súčasného trestného konania. Spoločenský tlak na objasňovanie závažnej trestnej činnosti podľa nášho názoru často spôsobuje zneužívanie inštitútov trestného práva procesného. I keď si nerobíme ambície, že predkladaná vedecká práca venovala priestor všetkým problémom trestného konania v oblasti dokazovania organizovanej kriminality, našou snahou bolo v tomto smere priniesť nové postrehy a rozvinúť tie najkľúčovejšie míľniky, ktoré zároveň vykazujú najvyšší stupeň problematickosti.

SUMMARY

Obtaining Information Important for Criminal Proceedings as a Relevant Tool to Detect Organised Crime

Part I – Communication Control Cellular Intercept Systems

The author considers the obtaining of evidence legally to be one of the biggest weaknesses of criminal proceedings at present. In her opinion, social pressure to unravel serious criminal activities often leads to the abuse of criminal procedural law concepts. Even though it is not the author´s ambition to cover all the problems related to criminal proceedings, when it comes to the obtaining of evidence with respect to organized crime, she aimed to give new insights in this regard and to elaborate on the most important milestones, which at the same time seem to be the most problematic.

ZUSAMMENFASSUNG

Die Erlangung von für das Strafverfahren wichtigen Informationen als ein relevantes Instrument zur Aufdeckung der organisierten Kriminalität

1. Teil – Informationstechnische Mittel

Die Einholung von Beweisen im legalen Wege betrachten wir als eine der größten Schwächen des derzeitigen Strafverfahrens. Der gesellschaftliche Druck auf die Aufklärung von schweren strafbaren Tathandlungen bewirkt unserer Meinung nach oft die Verdrehung der Instrumente des prozessualen Strafrechtes. Obwohl wir nicht erwarten, dass die vorgelegte wissenschaftliche Arbeit den Raum sämtlichen Problemen des Strafverfahrens im Bereich der Beweisführung bei der organisierten Kriminalität gewidmet hat, wir sind bemüht, in dieser Hinsicht mit neuen Beobachtungen beizutragen und diejenigen schwerpunktmäßigsten Meilensteine zu entwickeln, die zugleich die höchste Fragwürdigkeitsstufe aufweisen.

---

[1]     Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV- 19-0050.

This work was supported by Slovak Research and Development Agency under the Contract No. APVV- 19-0050

[2]     Pri posudzovaní zásahov štátu do práva na súkromie ESĽP uplatňuje mechanizmus postupnosti skúmania niekoľkých hľadísk. V prvom rade skúma, či daný skutkový stav možno ratione materiae považovať za súčasť práva na súkromie. Po kladnej odpovedi na túto otázku ESĽP následne pristupuje k posúdeniu kritéria legality zásahu, jeho legitímnosti a napokon jeho proporcionality. Ak ESĽP dospeje k negatívnej odpovedi pri niektorej z týchto otázok, ďalej už v posudzovaní zásahov štátu do práva na súkromie nepokračuje.

      Európsky súd pre ľudské práva vo veci č. 8691/79, Malone vs. UK, zo dňa 2. augusta 1984 pri výklade čl. 8 dohovoru viackrát zdôraznil, že zber a uchovávanie údajov týkajúcich sa súkromného života jednotlivca spadajú pod rozsah čl. 8 dohovoru, pretože výraz „súkromný život“ nesmie byť interpretovaný reštriktívne. Právo na súkromný život tak v sebe zahŕňa i právo na ochranu pred sledovaním, striehnutím a prenasledovaním zo strany verejnej moci, a to i vo verejnom priestore či na verejne prístupných miestach. Navyše, žiadny zásadný dôvod neumožňuje vylúčiť z pojmu súkromný život profesijné, obchodné či sociálne aktivity (rozhodnutie ESĽP vo                 veci č. 13710/88, Niemietz vs. Nemecko, zo dňa 16. decembra 1992.) Podľa ESĽP tento extenzívny výklad pojmu „súkromný život“ je v súlade s Dohovorom Rady Európy č. 108 o ochrane jednotlivcov pri automatizovanom spracovaní osobných údajov (tento dohovor a dodatky k tomuto dohovoru nadobudli pre Slovenskú republiku platnosť 1. januára 2001, publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky vo forme Oznámenia Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 49/2001 Z. z.), ktorého účelom je „zabezpečiť pre každého jednotlivca na území každej strany dohovoru rešpektovanie jeho práv a základných slobôd, najmä práva na súkromie pri automatizovanom spracovaní osobných údajov o ňom…“ (čl. 1 Dohovoru o ochrane jednotlivcov pri automatizovanom spracovaní osobných údajov), pričom podľa čl. 2 tohto dohovoru sa osobnými údajmi rozumejú „všetky informácie, ktoré sa vzťahujú na nejakého identifikovaného alebo identifikovateľného jednotlivca“. Obdobné ESĽP konštatoval aj v pomerne nedávnom rozhodnutí, vo veci č. 70838/13, Antovič a Mirkovič vs. Čierna Hora, zo dňa 28. novembra 2017, v ktorom rozhodol, že „súkromný život“ zahŕňa aj pracovné aktivity a keďže v tomto prípade išlo o monitorovanie univerzitných prednáškových miestností, ESĽP rozhodol o porušení čl. 8 Dohovoru.

[3]     V rozhodnutí Sallinen vs. Fínsko z 27. decembra 2005 ESĽP vyslovil záver, že vnútroštátne právo musí poskytovať jednotlivcovi ochranu proti arbitrárnemu zásahu do jeho práv zaručených čl. 8 dohovoru, preto musí dostatočne jasne v pojmoch poskytovať občanovi náležitú indikáciu podľa okolností a podmienok, za akých je verejná autorita zmocnená na zásahy do jeho práva na súkromie

[4]     Prvým prípadom, dokazujúcim potrebu boja proti rozmáhajúcim sa organizovaným formám zločinnosti bol, rozsudok ESĽP vo veci č. 5029/71, Klass vs. Nemecko zo dňa 6. septembra 1978. V rámci uvedeného vidno evidentný odklon od pôvodného konceptu absolútnej ochrany práva na súkromie a pripustenie niektorých zásahov do tohto práva. ESĽP povolil, že je možné sledovanie podozrivých osôb a na tieto účely sa dajú využívať aj prostriedky tajného sledovania, ktorých úpravu obsahuje vnútroštátna právna úprava.

[5]     Čentéš, J.: Odpočúvanie – procesnoprávne a hmotnoprávne aspekty. Bratislava. C. H. Beck. 2013. s. 1

[6]     Online dostupné na: https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/ (navštívené dňa 5. 2. 2023)

[7]     Ešte predtým ako sa skúmajú princípy legality, legitimity a proporcionality, je nevyhnutné v zmysle konštantnej judikatúry ESĽP, resp. Ústavného súdu SR skúmať, či daný skutkový stav možno ratio materiae považovať za súčasť práva na súkromie. Až v prípade kladnej odpovede na túto otázku sa pristupuje ku skúmaniu predmetných atribútov.

      K tomu bližšie pozri nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 117/07, zo dňa 4. februára 2009

[8]     Dostupnosť zákona je zabezpečená jeho verejným publikovaním.

[9]     Predvídateľnosť zákona vyžaduje, aby zákon bol sformulovaný dostatočne a jasne, aby tak umožnil potenciálne dotknutej osobe informáciu o tom, za akých podmienok môže dôjsť k zásahu do jej práva na súkromie.

[10]   K tomu tiež pozri Nález Ústavného súdu SR, sp. zn., PL ÚS 10/2014 zo dňa 29. apríla 2015.

      Test proporcionality uskutočňovaný v rámci rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR:

1) test ústavou nevylúčeného a dostatočne dôležitého cieľa (hľadiska vhodnosti),

2) zisťovanie kritéria nevyhnutnosti, resp. použitia šetrnejších prostriedkov na dosiahnutie sledovaného cieľa,

3) test proporcionality v užšom zmysle slova, ktorého obsah tvorí porovnanie miery zásahov do ústavou chránených hodnôt.

[11]   K tomu bližšie pozri rozsudok ESĽP vo veci č. 47143/06, Roman Zakharov vs. Ruská federácia, zo dňa 4. decembra 2015

[12]   Záhora, J.: Obrazové a zvukové záznamy v trestnom konaní. Wolters Kluwer. Bratislava. 2018. s. 25

[13]   K tomu bližšie pozri Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 367/2015, zo dňa 11. júna 2015

[14] K tomu pozri Rozhodnutie ESĽP vo veci č. 54919/00 Içöz vs. Turecko, zo dňa 9. januára 2003, alebo rozhodnutie ESĽP vo veci č. 16483/12 Khlaifia a ostatní vs. Taliansko zo dňa 15. decembra 2016

[15]   Rozsudok ESĽP vo veci č. 31454/10 Ćvik vs. Poľsko, zo dňa 5. novembra 2020

[16]   K tomu bližšie pozri Rozhodnutie trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Tdo/22/2019, zo dňa 27. augusta 2019

[17] Rozsudok ESĽP vo veci č. 5029/71, Klass vs. Nemecko, zo dňa 6. septembra 1978

K tomu tiež pozri Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 290/2015 zo 7. októbra 2015         

[18]   Čentéš, J. – Kurilovská, L. – Šimovček, I. – Burda, E. a kol.: Trestný poriadok I. § 1 – 195. Bratislava: C. H. Beck. 2021. s. 592.

[19]   Ľudovo nazývané tzv. ploštice. Zameranie na udalosti v priestore, nie v prostredí telekomunikačnej prevádzky je základným rozdielom medzi vyhotovovaním obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov podľa § 114 TP a odpočúvaním a záznamom telekomunikačnej prevádzky podľa § 115 TP.

[20]   K tomu bližšie pozri Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2TdoV/1/2017, zo dňa 24. mája 2017

[21]   Rozsudok ESĽP vo veci č. 35394/97 Khan vs. Spojené kráľovstvo, zo dňa 12. mája 2000

Rozsudok ESĽP vo veci č. 62617/00 Copland vs. Spojené kráľovstvo, zo dňa 20. novembra 2012

[22]   Kubička, R., Informačno-technické prostriedky v trestnom konaní – analýza niektorých aspektov aktuálnej právnej úpravy s dôrazom na interpretačné problémy. In: Záhora J.: (ed) Teoretické a praktické problémy využívania informačno-technických prostriedkov v trestnom konaní. Praha: Leges. 2017. s. 216

[23]   Čentéš, J. – Kurilovská, L. – Šimovček, I. – Burda, E. a kol.: Trestný poriadok I. § 1 – 195. Bratislava: C. H. Beck. 2021. s. 591 – 604

[24] Mihók, M.: Príkaz na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke a vybrané problémy aplikačnej praxe. In: Justičná revue. č. 12. 2019. s. 1320 – 1330

[25]   § 181 Obsah príkazu

(1) Príkaz musí obsahovať

a) označenie orgánu, o ktorého rozhodnutie ide,

b) dátum a miesto rozhodnutia,

c) výrok príkazu s uvedením zákonných ustanovení, ktoré boli použité,

d) skutok s uvedením právnej kvalifikácie trestného činu, ak z povahy veci nevyplýva niečo iné.

(2) Písomné vyhotovenie príkazu musí obsahovať odôvodnenie vtedy, kde to zákon výslovne ustanovuje.

(3) Proti príkazu opravný prostriedok nie je prípustný.

[26]   Čentéš, J. – Kurilovská, L. – Šimovček, I. – Burda, E. a kol.: Trestný poriadok I. § 1 – 195. Bratislava: C. H. Beck, 2021. s. 591 – 604

[27]   Pre úplnosť uvádzame, že právna úprava v Trestnom poriadku účinná do 31. decembra 2020 ustanovovala pri tomto inštitúte podmienku na použitie informácií v inej trestnej veci skutočnosť, že v inej trestnej veci sa súčasne viedlo trestné konanie pre niektorý z trestných činov uvedených v § 114 ods. 1 TP.

[28]   Čl. 13 Európskeho dohovoru: „Koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.“

[29]   § 115 ods. 9 TP deklaruje právo osoby, ktorej bude poskytnutá informácia o zničení záznamu o odpočúvaní a zázname telekomunikačnej prevádzky, podať v lehote dvoch mesiacov od jej doručenia návrh na preskúmanie zákonnosti príkazu na odpočúvanie a záznamu telekomunikačnej prevádzky Najvyššiemu súdu SR.

[30]   Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Tdo/31/2016, zo dňa 14. septembra 2016

[31]   Korgo, D., a kol.: Trestné právo procesné. Plzeň. Aleš Čeněk. 2013. s. 193

[32]   Zákon č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov v znení neskorších predpisov. Predmetný zákon zmocňuje používať ITP na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačných činností a vyhotovovanie a využívanie obrazových, zvukových alebo iných záznamov aj mimo trestného konania Policajný zbor, Slovenskú informačnú službu, Vojenské spravodajstvo, Zbor väzenskej a justičnej stráže a Colnú správu.

      Rozdielne podmienky použitia ITP sú do značnej miery determinované rozdielnou formuláciou legitimity ich použitia. Podľa Trestného poriadku je legitímnym cieľom použitia ITP objasnenie trestnej činnosti a zistenie jeho páchateľa. Podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním, je legitimita použitia týchto prostriedkov nastavená širšie, a síce, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na zabezpečenie ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriadku, zahranično-politických záujmov štátu, bezpečnosti a obrany štátu, získavanie informácii so zahraničných zdrojov, predchádzanie a objasňovanie trestnej činnosti alebo na ochranu práv a slobôd iných.

[33]   Odpočúvanie je utajené a účelové vnímanie komunikácie medzi účastníkmi telekomunikačnej prevádzky, ktoré je sprostredkované tretej osobe.

[34]   Záznamom je najmä proces, pri ktorom sa komunikácia medzi účastníkmi prevádzky zachytáva na príslušný nosič, ktorý umožní archivovanie a reprodukovanie obsahu komunikácie.

[35] Telekomunikačnou prevádzkou je prenos signálu uskutočňovaný prostredníctvom telekomunikačného zariadenia.

[36] Zásah do práva na súkromie je oprávnený, ak je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie legitímnych cieľov (napr. objasnenie trestnej činnosti), pričom štát používa určitú mieru voľnej úvahy pri definovaní legitímneho cieľa (t. j. konkrétne druhy závažnej trestnej činnosti).

[37]   Ivor. J., Optimalizácia prípravného konania trestného. Praha. Leges. 2017. s. 255

[38] § 181 Obsah príkazu

(1) Príkaz musí obsahovať

a) označenie orgánu, o ktorého rozhodnutie ide,

b) dátum a miesto rozhodnutia,

c) výrok príkazu s uvedením zákonných ustanovení, ktoré boli použité,

d) skutok s uvedením právnej kvalifikácie trestného činu, ak z povahy veci nevyplýva niečo iné.

(2) Písomné vyhotovenie príkazu musí obsahovať odôvodnenie vtedy, kde to zákon výslovne ustanovuje.

(3) Proti príkazu opravný prostriedok nie je prípustný.

[39]   Čentéš, J. – Kurilovská, L. – Šimovček, I. – Burda, E. a kol.: Trestný poriadok I. § 1 – 195. Bratislava: C. H. Beck. 2021. s. 619 – 620

[40]   Deset, M. (ed.): Informácie dôležité pre trestné konanie. Praha: Leges. 2017 s. 73

[41]   K tomu bližšie pozri Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 490/2015 zo dňa 2. februára 2016

[42]   Ak sa pri odpočúvaní a zaznamenávaní telekomunikačnej prevádzky zistí, že obvinený komunikuje so svojím obhajcom, takto získané informácie nemožno použiť na účely trestného konania a musia sa predpísaným spôsobom bez meškania zničiť; to neplatí, ak ide o informácie, ktoré sa vzťahujú na vec, v ktorej advokát nezastupuje obvineného ako obhajca.

[43]   Prepis záznamu sa následne ukladá do spisu a od toho okamihu sa neutajuje. Prípadné utajenie je možné iba pre utajované skutočnosti a to by sa vykonávalo podľa osobitného predpisu.

      K tomu bližšie pozri Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Tdo/24/2013, zo dňa 28. mája 2013

[44]   Naproti tomu porovnaj Rozsudok ESĽP č. 2742/12 vo veci Matanovič vs. Chorvátsko, zo dňa 04. apríla 2017. V ktorom uvádza, že: „Obhajoba nebola dostatočne oboznámená so záznamami z utajeného sledovania osôb v priebehu vyšetrovania a takýto prístup bol označený za rozporný s judikatúrou ESLP, podľa ktorej v právnych poriadkoch, v ktorých vyšetrovacie orgány sú povinné vziať do úvahy skutočnosti svedčiace v prospech ako aj v neprospech obvineného, nemôže byť v súlade s článkom 6 ods. 1 Dohovoru taký systém, kedy vyšetrovacie orgány samé vyhodnocujú, čo je a čo nie je pre daný prípad relevantné, bez toho, aby tu boli akékoľvek záruky pre právo na obhajobu, čím došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý proces a prostredníctvom toho konštatoval, že obhajoba má nárok na oboznámenie sa so všetkými kategóriami dôkazov a so všetkými zabezpečenými odposluchmi.“

[45]   Šamko, P.: Matanovič proti Chorvátsku a nadväzujúce rozhodnutie Najvyššieho súdu SR. Právne listy. Online dostupné na: http://www.pravnelisty.sk/clanky/a661-matanovic-proti-chorvatsku-a-nadazujuce-rozhodnutie-najvyssieho-sudu-sr (navštívené dňa 20. 1. 2023)

[46]   Pre úplnosť uvádzame, že právna úprava v Trestnom poriadku účinná do 31. decembra 2020 ustanovovala ako podmienku (pri tomto inštitúte) na použitie informácií v inej trestnej veci skutočnosť, že v inej trestnej veci sa súčasne viedlo trestné konanie pre niektorý z trestných činov tak, ako predpokladá § 115 ods. 1 TP.

[47]   Samotné zničenie sa vykonáva najmä zmazaním, spálením alebo iným účelným spôsobom a týka sa jednak záznamov a jednak aj vyhotovených prepisov.

[48]   Čentéš, J. – Kurilovská, L. – Šimovček, I. – Burda, E. a kol.: Trestný poriadok I. § 1 – 195. Bratislava: C. H. Beck. 2021. s. 624 – 625

[49]   K tomu bližšie pozri Rozsudok ESĽP vo veci č. 62332/00, Segerstedt-Wiberg a iní vs. Švédsko, zo dňa 6. júna 2006

[50]   Rozsudok ESĽP vo veci č. 36259/04, Blaj vs. Rumunsko, zo dňa 8. apríla 2014

[51]   Obdobné vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Tdo/30/2015, zo dňa 9. septembra 2015, v rámci ktorého konštatoval: „Policajnou provokáciou je zámerné, aktívne a cielené podnecovanie alebo navádzanie, či iné vedomé iniciovanie alebo navádzanie na spáchanie trestnej činnosti u druhej osoby, ktorá by inak protiprávne nekonala. Pokiaľ by činnosť polície bola vedená len snahou, aby kontaktovaná osoba spáchala trestný čin bez zistenia skutočností, ktoré nasvedčujú tomu, že páchateľ by spáchal trestný čin aj vtedy, ak by príkaz na použitie agenta nebol vydaný (§ 117 ods. 2 TP). Išlo by o neprípustnú policajnú provokáciu trestného činu. Za kľúčovú odlišnosť skrytej aktivity polície od policajnej provokácie sa považuje skutočnosť, že polícia neiniciuje, t. j. nevytvára u kontaktovanej osoby vôľu spáchať trestný čin, ale vytvára pre spáchanie trestného činu vhodné podmienky.“

[52]   Rozsudok ESĽP vo veci č. 31454/10 Ćwik vs. Poľsko, zo dňa 5. novembra 2020

[53]   K uvedenému rozhodnutiu ESĽP bolo pripojené aj nesúhlasné stanovisko sudcov Wojtyczeka a Pojchala, ktorí vyjadrili názor, že v danom prípade neboli dostatočné dôvody, aby súd na dôkazy získané pri mučení spôsobenom súkromnými osobami uplatnil všeobecné pravidlo neprípustnosti dôkazov získaných pri nevhodnom zaobchádzaní. Poznamenali, že posudzovanie prípustnosti jednotlivých dôkazov v súdnom konaní náleží vnútroštátnemu právu. V kontinentálnej Európe sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorú je podľa ich názoru nutné chápať ako pripustenie všetkých dostupných dôkazov a ich následné zhodnotenie. Podotkli, že dôležitou okolnosťou je taktiež skutočnosť, že nahrávka nebola v konaní rozhodujúcim dôkazom pre odsúdenie sťažovateľa.