Prof. JUDr. Svetlana Ficová, CSc.; Doc. JUDr. Martin Križan, PhD.
ABSTRAKT
Príspevok je pokračovaním príspevku Žaloby na ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov, ktorý bol publikovaný v Justičnej revue č. 10/2025. Kým v prvom príspevku bol výklad zameraný na analýzu niektorých pojmov (spotrebiteľ, obchodník, oprávnená osoba) a podmienok konania o vydanie nápravného opatrenia, v tomto príspevku je pozornosť venovaná žalobnému zámeru ako prvej (predprocesnej ale obligatórnej) fáze konania o vydanie nápravného opatrenia, ktoré je jedným z dvoch konaní slúžiacich na ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov. Autori sa zamerali na podrobnú analýzu jednotlivých náležitostí žalobného zámeru, z ktorých viaceré vyvolávajú interpretačné nejasnosti napriek skutočnosti, že vzor žalobného zámeru spolu s vysvetlivkami je uvedený v prílohe č. 1 vyhlášky č. 289/2023 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 261/2023 Z. z. o žalobách na ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov. Za pomoci gramatického, teleologického, logického a systematického výkladu autori ponúkajú riešenia, ktoré by mohli pomôcť súdnej praxi alebo vyvolať ďalšiu diskusiu.
Kľúčové slová: zákon č. 261/2023 Z. z. o žalobách na ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov, kolektívna žaloba, spotrebiteľ, nápravné opatrenie, žalobný zámer
ABSTRACT
Notice of intent to sue in proceedings for the issuance of a redress measure
The article is a continuation of the article Actions for the Protection of the Collective Interests of Consumers, which was published in the Judicial Review No. 10/2025. While in the first article the explanation was focused on the analysis of certain concepts (consumer, trader, authorized person) and the conditions of the procedure for issuing a remedial measure, in this article attention is paid to the notice of intent to sue as the first (pre-trial but mandatory) phase of the procedure for issuing a remedial measure, which is one of the two procedures serving to protect the collective interests of consumers. The authors focused on a detailed analysis of the individual requirements of the notice of intent to sue, several of which give rise to interpretative ambiguities despite the fact that the model of the notice of intent to sue together with explanatory notes is given in Annex No. 1 of Decree No. 289/2023 Coll., which implements certain provisions of Act No. 261/2023 Coll. on actions for the protection of the collective interests of consumers. Using grammatical, teleological, logical, and systematic interpretation, the authors offer solutions that could help judicial practice or spark further discussion.
Keywords: Act No. 261/2023 Coll. on Representative Actions for the Protection of the Collective Interests of Consumers; representative action; consumer; redress measure, Notice of intent to sue
Úvod
Konanie o vydanie nápravného opatrenia je novým druhom konania, ktoré je upravené v zákone č. 261/2023 Z. z. o žalobách na ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov (ďalej len zákon alebo zákon o kolektívnych žalobách), ktorým sa prevzala smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2020/1828 z 25. novembra 2020 o žalobách v zastúpení na ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov a o zrušení smernice 2009/22/ES (Ú. V. EÚ L 409, 4. 12. 2020). Zákon nadobudol účinnosť dňa 25. júla 2023.
Ako už z názvu zákona vyplýva, ide o konanie, ktoré je možné využiť len v prípadoch, keď bolo zo strany obchodníka zasiahnuté do kolektívnych záujmov spotrebiteľov. Cieľom zákona je poskytnúť spotrebiteľom lepší prístup k spravodlivosti, ale súčasne poskytnúť obchodníkom primerané záruky pred zneužívaním sporov, ktoré by im neodôvodnene bránili vykonávať činnosť na vnútornom trhu.
Konanie o vydanie nápravného opatrenia je jeden z dvoch druhov konaní spadajúcich pod spoločný pojem konanie o žalobách na ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov, ktoré sú v zákone upravené. Druhým je konanie o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach, ktoré bolo súčasne vyňaté z Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z. z.). Tým sa zabránilo duplicitnej právnej úprave.
Konanie o vydanie nápravného opatrenia možno rozdeliť na niekoľko fáz:
- žalobný zámer
- prihlásenie sa spotrebiteľov k žalobnému zámeru
- predbežné prejednanie sporu
- pojednávanie
- dokazovanie
- rozhodnutie súdu, zmier, účinky rozhodnutia (v rámci nej aj odmena oprávnenej osoby a trovy konania)
- výkon rozhodnutia
Pri podrobnejšej analýze právnej úpravy sme dospeli k záveru, že je pomerne komplikovaná. Pri ďalších výkladoch sa preto sústredíme len na prvú fázu – žalobný zámer, a to podľa jednotlivých náležitostí, ako sú uvedené vo vyhláške č. 289/2023 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 261/2023 Z. z. o žalobách na ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov.
Žalobný zámer – všeobecne
Zákon zavádza nový pojem žalobný zámer. Ide o inštitút, ktorý nášmu právnemu poriadku zatiaľ nebol známy. V súvislosti s ním zákon stanovuje prísne formálne podmienky na jeho zverejnenie čo sa týka osoby, miesta, času a obsahových náležitostí. Bez ich dodržania nie je možné podať žalobu o vydanie nápravného opatrenia, ktorá by mohla mať vyhliadky na úspech.
- Osoba
Žalobný zámer musí zverejniť oprávnená osoba. Oprávnenou osobou je právnická osoba zastupujúca záujmy spotrebiteľov, ktorá musí byť zapísaná do zoznamu oprávnených osôb, vedeným Ministerstvom hospodárstva Slovenskej republiky na jeho webovom sídle.[1] Aktuálne sú ako oprávnené osoby zapísané len tri subjekty – i) European Information Society Institute, o. z. so sídlom v Košiciach, ii) Spoločnosť ochrany spotrebiteľov (S.O.S.) so sídlom v Poprade a iii) Združenie na ochranu práv občana – AVES so sídlom v Bratislave. Ktorákoľvek iná osoba, ako jedna z týchto troch subjektov, nie je oprávnená zverejniť žalobný zámer. Dokonca takéto oprávnenie nemá ani orgán dohľadu alebo samoregulačný orgán podľa osobitného predpisu, ktoré sú podľa zákona oprávnené podať len žalobu o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach.
- Miesto
Žalobný zámer musí byť zverejnený v Obchodnom vestníku. Podmienky, spôsob a podoba uverejňovania v Obchodnom vestníku sú upravené v zákone č. 200/2011 Z. z. o Obchodnom vestníku.
- Čas
Žalobný zámer musí byť zverejnený v Obchodnom vestníku najmenej dva mesiace pred podaním žaloby na vydanie nápravného opatrenia. Zákon tak stanovuje minimálnu dĺžku lehoty, počas ktorej musí byť žalobný zámer zverejnený v Obchodnom vestníku. Jej uplynutie však samo osebe nestačí na to, aby mohla byť žaloba podaná.
Minimálna dĺžka lehoty totiž úzko súvisí s ďalšou podmienkou, a to minimálnym počtom prihlásených spotrebiteľov. Podľa § 17 ods. 2 zákona môže totiž oprávnená osoba podať žalobu na vydanie nápravného opatrenia, ak sa v lehote do dvoch mesiacov od zverejnenia žalobného zámeru prihlási najmenej dvadsať spotrebiteľov. Podmienka uplynutia dvoch mesiacov a prihlásenia sa najmenej dvadsiatich spotrebiteľov tak musia byť splnené súčasne.
Znenie § 15 ods. 1 zákona, podľa ktorého musí byť žalobný zámer zverejnený najmenej dva mesiace a znenie § 17 ods. 2 zákona, podľa ktorého môže oprávnená osoba podať žalobu, ak sa v lehote do dvoch mesiacov od zverejnenia žalobného zámeru prihlási najmenej dvadsať spotrebiteľov, sa tak dostávajú do zjavného rozporu. Pri použití gramatického výkladu nedávajú jednoznačnú odpoveď na nasledujúcu otázku: Musí sa počas dvoch mesiacov od zverejnenia žalobného zámeru prihlásiť minimálne dvadsať spotrebiteľov? Alebo stačí, ak sa minimálne dvadsať spotrebiteľov prihlási kedykoľvek, teda aj po uplynutí dvojmesačnej lehoty?
Spomenuté znenie § 17 ods. 2 zákona, ktoré upravuje právo oprávnenej osoby podať žalobu na vydanie nápravného opatrenia, ak sa v lehote do dvoch mesiacov od zverejnenia žalobného zámeru prihlási najmenej dvadsať spotrebiteľov, by mohlo zvádzať k zužujúcemu výkladu, podľa ktorého ak sa do uplynutia dvoch mesiacov neprihlási najmenej dvadsať spotrebiteľov, tak už oprávnená osoba nemôže podať žalobu na vydanie nápravného opatrenia, ani keby sa neskôr, to znamená až po uplynutí dvojmesačnej lehoty, prihlásil dostatočný počet spotrebiteľov. K rovnakému záveru by mohla zvádzať aj informácia dostupná na stránke Ministerstva spravodlivosti SR, podľa ktorej sa musí v dvojmesačnej lehote od zverejnenia prihlásiť k žalobnému zámeru najmenej 20 poškodených spotrebiteľov.[2]
Podľa nášho názoru predmetné ustanovenie nie je možné interpretovať doslovne. Vychádzame zo znenia § 16 ods. 2 zákona, ktorý pripúšťa, aby sa spotrebitelia mohli prihlásiť k žalobnému zámeru dokonca aj po začatí konania, teda až po podaní žaloby, ale najneskôr v lehote do skončenia dokazovania na súde prvej inštancie. Okrem toho s márnym uplynutím dvojmesačnej lehoty zákon nespája žiadne právne následky (napr., že by žalobný zámer stratil účinky).
Z uvedeného vyplýva, že maximálna dĺžka lehoty, počas ktorej môže byť žalobný zámer zverejnený v Obchodnom vestníku a súčasne musí byť podaná žaloba, nie je stanovená. Oprávnená osoba preto nemusí podať žalobu na vydanie nápravného opatrenia hneď po uplynutí dvoch mesiacov, ale môže tak urobiť aj po dlhšom čase, ak bude prihlásených aspoň 20 spotrebiteľov. Ak by sa ale tento počet dosiahol aj skôr, ako uplynie dvojmesačná lehota, nemôže byť žaloba podaná skôr, pretože z § 15 ods. 1 zákona jednoznačne vyplýva, že žalobný zámer musí byť pred podaním žaloby zverejnený v Obchodnom vestníku najmenej dva mesiace.
- Obsahové náležitosti
§ 15 ods. 3 zákona vymedzuje obsahové náležitosti žalobného zámeru. Ich výpočet je len demonštratívny. To znamená, že ide o minimálny výpočet náležitostí, ktoré musí žalobný zámer obsahovať. Nevylučuje to ale, aby boli v žalobnom zámere uvedené aj iné skutočnosti.
Podľa § 15 ods. 1 zákona má oprávnená osoba zverejniť žalobný zámer podľa vzoru ustanoveného všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorý vydá Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Týmto právnym predpisom je vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 289/2023 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 261/2023 Z. z. o žalobách na ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov, v ktorej prílohe č. 1 je vzor žalobného zámeru.[3] Možno si položiť otázku, či musí byť žalobný zámer zverejnený na formulári, ktorý je uvedený vo vyhláške alebo je možné, aby si oprávnená osoba pripravila aj vlastný vzor.
Ak zákon použil formuláciu „podľa vzoru“, malo by to znamenať, že oprávnená osoba sa môže rozhodnúť, či použije vzor (formulár), ktorý je podľa Ministerstva spravodlivosti SR[4] priamo dostupný v Obchodnom vestníku v elektronickej forme, alebo si podobný vzor pripraví sama. K takémuto záveru nás vedie komparácia so zákonom č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní, v ktorého § 4 ods. 1 sa výslovne uvádza, že návrh sa podáva prostredníctvom na to určeného elektronického formulára. Z takejto formulácie je zrejmé, že sa musí daný elektronický formulár použiť. Nemôže sa teda použiť iný, napr. vlastný, aj keby bol na prvý pohľad identický. Ak však zákon v súvislosti s podávaním žalobného zámeru na zverejnenie v Obchodnom vestníku použil formuláciu miernejšiu, opakujeme, „podľa vzoru“, tak to nemôže viesť k záveru, že musí byť použitý elektronický formulár. Dá sa však predpokladať, že kvôli zjednodušeniu budú oprávnené osoby používať práve tento dostupný formulár.
Vzor žalobného zámeru obsahuje všetky náležitosti z § 15 ods. 3 zákona spolu s priestorom na ich špecifické vymedzenie a vysvetlivkami, čo sa pri niektorých náležitostiach má uvádzať.
Medzi náležitosti žalobného zámeru patrí:
4.1 Identifikačné údaje žalobného zámeru (vo vzore označené ako „identifikátor žalobného zámeru“), ktoré podľa vysvetliviek pozostávajú z poradového čísla žalobného zámeru, roku a IČO oprávnenej osoby, prípadne iného identifikačného údaju oprávnenej osoby, ak nemá IČO pridelené. Všetky údaje sa oddeľujú lomkou. Pod poradovým číslom žalobného zámeru treba rozumieť interné číslo určujúce poradie žalobného zámeru u jednej oprávnenej osoby, (nie teda poradové číslo spomedzi všetkých žalobných zámerov zverejnených v Obchodnom vestníku).
4.2 Označenie žalobcu (vo vzore označené ako „označenie oprávnenej osoby“) obchodným menom alebo názvom, sídlom a IČO, ak má pridelené, (resp. iným identifikačným údajom).
4.3 Označenie žalovaného, ktorým môže byť fyzická alebo právnická osoba – obchodným menom alebo názvom, resp. menom a priezviskom, miestom podnikania, resp. sídlom a IČO, ak má pridelené (resp. iným identifikačným údajom).
4.4 Opis skutkového stavu znamená opis všetkých rozhodujúcich skutočností, z ktorých vyplýva porušenie ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov zo strany obchodníka, v dôsledku ktorého došlo k zásahu do kolektívnych záujmov spotrebiteľov.
Podrobné opísanie skutkového stavu má dva významy.
Po prvé, vymedzuje okruh porušených zákonných alebo zmluvných povinností obchodníkom podľa druhu, miesta a času, ktorý je rozhodujúci pre prípadnú identifikáciu spotrebiteľa s jeho porušenými právami, a teda môže viesť k rozhodnutiu spotrebiteľa prihlásiť sa k žalobnému zámeru.
Po druhé, vymedzený okruh porušených povinností spolu s následne vykonanými dôkaznými prostriedkami bude mať rozhodujúci význam pre prípadnú úspešnosť žaloby.
Podľa zákona je obligatórnou náležitosťou žalobného zámeru len opis skutkového stavu, nie aj označenie dôkazných prostriedkov, ktoré by sa mali v následnom konaní vykonať na preukázanie tvrdených skutočností. V tejto fáze postupu preto nie je zatiaľ potrebné uvádzať dôkazné prostriedky.
Hoci v zmysle § 15 ods. 3 písm. d) zákona sa opis skutkového stavu, vrátane označenia porušenia, považuje za jednu náležitosť, vo vzore žalobného zámeru sú tieto dve náležitosti oddelené, čo vyvoláva určité pochybnosti o tom, čo kde treba uviesť a či nepôjde o duplicitné uvádzanie.
4.5 Označenie porušenia práv spotrebiteľov – domnievame sa, že pod „označením porušenia“ treba rozumieť uvedenie nezákonného konania obchodníka, ktorým zasiahol do práv spotrebiteľov, teda spôsob, akým bolo porušovanie realizované.
To však odporuje vysvetlivkám, podľa ktorých tu treba uviesť všetky druhy a formy porušených práv spotrebiteľov zo strany obchodníka. Hoci je slovenčina ťažký jazyk, je zrejmé, že označiť porušenie práv a označiť porušené práva nie je to isté.
Vysvetlivky tak pôsobia mätúco, čo je znásobené aj tým, že nie je bližšie vysvetlené, čo treba rozumieť pod druhmi a čo pod formami porušených práv spotrebiteľov.
Podľa nášho názoru zákonodarca nelogicky spojil druhy a formy do jedného celku, pričom by malo ísť o dve rozdielne skutočnosti. Predpokladáme, že pod slovom „druhy“ by sa mali rozumieť jednotlivé práva spotrebiteľov, ktoré boli porušené a pod slovom „formy“ by sa mali rozumieť konania obchodníka, ktorými zasiahol do práv spotrebiteľov.
Inými slovami povedané, malo by sa uviesť, čo bolo porušené a akým spôsobom bolo porušovanie realizované (samozrejme vo väčšom rozsahu, nie iba v individuálnom prípade). Ako príklad možno uviesť:
– právo spotrebiteľa na vrátenie plnenia ako druh porušeného práva a súčasne neoprávnené inkasovanie platieb, účtovanie nezákonných poplatkov, nevrátenie plnenia po odstúpení od zmluvy, dodanie zdraviu škodlivého produktu ako forma porušenia práva obchodníkom,
– právo spotrebiteľa na opravu alebo výmenu produktu alebo zľavu z kúpnej ceny ako druh porušeného práva a súčasne dodanie vadného produktu alebo produktu v nižšej ako garantovanej kvalite ako forma porušenia práva zo strany obchodníka,
– právo spotrebiteľa na ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami ako druh porušeného práva a aplikovanie neprijateľných zmluvných podmienok na jednostrannú zmenu cien obchodníkom, na ukončenie zmluvného záväzku alebo naopak na pokračovanie v plnení záväzku ako forma porušenia práva zo strany obchodníka a tak ďalej.
Čo sa týka porušenia práva nezáleží na tom, či bolo spôsobené aktívnym konaním obchodníka (napr. používal klamlivú reklamu, účtoval nezákonné poplatky) alebo opomenutím obchodníka (napr. nepoučil spotrebiteľov o možnosti odstúpiť od zmluvy uzatvorenej na diaľku, neinformoval ich o možnosti reklamácie vady).
Takisto nezáleží na tom, či porušenie zo strany obchodníka bolo iba jednorazové (napr. išlo len o konkrétnu akciu) alebo trvalo určitý čas ako typický model podnikania obchodníka.
Takisto nie je rozhodujúce, či porušenie zo strany obchodníka stále trvá alebo už bolo ukončené, ak jeho dôsledky v podobe porušených práv stále pretrvávajú.
Vzhľadom na výklad podaný pod bodmi 4. a 5. sa dôvodne domnievame, že sa pri popisovaní týchto dvoch náležitostí budú opakovane uvádzať tie isté skutočnosti. Z tohto dôvodu rozdelenie jednej náležitosti podľa zákona na dve náležitosti podľa vzoru žalobného zámeru nepovažujeme za praktické.
4.6 Návrh nápravného opatrenia – podľa tejto náležitosti je potrebné uviesť, teda obsahovo presne vymedziť, aké uloženie povinnosti obchodníkovi sa bude žalobou žiadať.
Zákon ponúka v § 3 písm. i) iba demonštratívny výpočet obsahu nápravných opatrení. Konkrétne môže byť obchodníkovi uložená povinnosť nahradiť spotrebiteľovi škodu, opraviť produkt, vymeniť produkt, poskytnúť zľavu z kúpnej ceny, vrátiť uhradenú kúpnu cenu, vydať bezdôvodné obohatenie, ukončiť zmluvný záväzok a vysporiadať so spotrebiteľmi vzájomné nároky z daného zmluvného záväzku, alebo naopak pokračovať v plnení zmluvného záväzku, ktorý obchodník ukončil.
Okrem toho zákon § 3 písm. i) vymedzuje nápravné opatrenie aj generálnou klauzulou, a to ako uloženie povinnosti obchodníkovi poskytnúť prihláseným spotrebiteľom nápravu. Tým sa poskytuje možnosť navrhnúť nápravné opatrenie akéhokoľvek obsahu, ak bude spĺňať podmienku, že ním nepôjde o sankčný postih obchodníka v podobe trestania, ale len o reparáciu v rôznych podobách. Zákon pripúšťa nápravu tak v podobe uloženia povinnosti na peňažné plnenie, ako aj nepeňažné plnenie, ako aj na zotrvanie v záväzkovom vzťahu alebo na ukončenie záväzkového vzťahu a jeho vysporiadanie.
Podľa vysvetliviek k vzoru sa môže uviesť v žalobnom zámere jeden návrh nápravného opatrenia, ale tak isto sa môžu uviesť aj alternatívne návrhy, ktoré budú podkladom pre petit žaloby.
V tejto súvislosti si možno položiť otázku, čo mal zákonodarca na mysli pod alternatívnymi návrhmi.
Sú to:
– návrhy, z ktorých oprávnená osoba po dohode so spotrebiteľmi bude požadovať len jeden z nich, alebo
– návrhy, z ktorých oprávnená osoba po dohode so spotrebiteľmi bude požadovať viaceré návrhy pre prihlásenú skupinu spotrebiteľov,[5] alebo
– návrhy, z ktorých oprávnená osoba po dohode so spotrebiteľmi bude požadovať viaceré návrhy, vždy pre každého spotrebiteľa podľa jeho záujmu, alebo
– má ísť o prípad typického alternatívneho petitu, podľa ktorého (za podmienky, že je možné záväzok splniť viacerými spôsobmi) bude oprávnená osoba požadovať, aby bol žalovaný obchodník zaviazaný na jedno z niekoľkých stanovených plnení (spravidla ide o výber medzi plnením peňažným a nepeňažným), pričom splnením ktoréhokoľvek z nich zanikne celý záväzok obchodníka[6], alebo
– môže ísť aj o alternativa facultas, pre ktorú je typické, že aj bez dohody s dlžníkom môže oprávnená osoba požadovať na splnenie dlhu niečo iné ako plnenie, ktoré jej podľa zmluvy alebo podľa zákona prislúcha, pričom dlžník je súdom zaviazaný na plnenie, na ktoré má veriteľ nárok, ale zároveň je vo výroku stanovené, že tejto svojej povinnosti sa zbaví tým, keď poskytne iný predmet plnenia požadovaný žalobcom?[7]
Ak sa prikloníme k záveru, že oprávnená osoba môže v žalobe požadovať viaceré druhy nápravného opatrenia, je nepochybné, že všetky tieto druhy musí uviesť už v žalobnom zámere. Uvedenie rôznych druhov nápravných opatrení môže mať význam aj pre samotných spotrebiteľov, pre ktorých rozhodnutie, či sa prihlásia k žalobnému zámeru, môže byť významný práve druh nápravy, ktorý sa bude žalobou požadovať.
Ak by chcela oprávnená osoba zmeniť návrh nápravného opatrenia, považuje sa to za podstatnú zmenu žalobného zámeru, ktorú je potrebné opäť zverejniť v Obchodnom vestníku (§ 15 ods. 4 zákona).
4.7 Spôsob a forma rozhodovania o prípadnom poverení oprávnenej osoby na uzavretie zmieru alebo obdobného urovnania ohľadom žalobného zámeru. K tejto náležitosti nie sú vo vysvetlivkách žiadne použiteľné návody.
So snahou o vysvetlenie obsahu tejto náležitosti sa vynára niekoľko otázok:
- čo treba rozumieť pod spôsobom rozhodovania,
- čo treba rozumieť pod formou rozhodovania,
- či je možná zmena spôsobu a formy rozhodovania, ktoré boli uvedené v žalobnom zámere a za akých podmienok,
- či uvedenie spôsobu a formy rozhodovania o prípadnom poverení oprávnenej osoby na uzavretie zmierualebo obdobného urovnania je obligatórnou alebo fakultatívnou náležitosťou žalobného zámeru,
- ktoré ustanovenia Obchodného zákonníka sa majú použiť na hlasovanie, ak spôsob a forma rozhodovania nie je v žalobnom zámere uvedená,
f) či môžu prihlásení spotrebitelia rozhodovať len o prípadnom poverení oprávnenej osoby na uzavretie zmieru alebo obdobného urovnania alebo môžu rozhodovať aj o iných otázkach. Ad a) Pod spôsobom rozhodovania možno rozumieť mechanizmus, akým sa dospeje k prijatiu rozhodnutia. Inými slovami povedané, či pôjde o individuálne alebo kolektívne rozhodovanie. Ak sa pripúšťa individuálne rozhodovanie, treba určiť, kto má takéto oprávnenie. Ak sa pripúšťa kolektívne rozhodovanie, treba určiť, kto má právo rozhodovať (napr. či len prihlásení spotrebitelia alebo aj oprávnená osoba), aké podmienky musia byť splnené, (napr. stanovenie dĺžky lehoty na hlasovanie) a aká väčšina hlasov sa na prijatie rozhodnutia vyžaduje (napr. jednomyseľné rozhodovanie, nadpolovičná alebo kvalifikovaná napr. dvojtretinová väčšina všetkých prihlásených spotrebiteľov alebo len zúčastnených na hlasovaní). Tiež sem možno zaradiť aj určenie, akým spôsobom možno zmeniť už prijaté rozhodnutie (napr. že sa na jeho zmenu vyžaduje iná väčšina hlasov, spravidla väčšia, resp. že rozhodnutie je možné zmeniť až po uplynutí určitého času).
Ad b) Pod formou rozhodovania možno rozumieť proces prijímania rozhodnutia, najmä kde a akým spôsobom sa má prejaviť vôľa. Teda či pôjde o rozhodovanie na zasadnutí alebo mimo neho (napr. elektronicky, per rollam), či sa vôľa prejaví v ústnej alebo písomnej forme, či pôjde o verejné alebo tajné hlasovanie.
Ad c) Ak aj oprávnená osoba uvedie v žalobnom zámere spôsob a formu rozhodovania o jej prípadnom poverení na uzavretie zmieru alebo obdobného urovnania, možno si položiť otázku, kto a ako môže tento spôsob a formu rozhodovania zmeniť. Zmena je určite možná, a to vzhľadom na § 15 ods. 4, 3. veta zákona, podľa ktorého by išlo o podstatnú zmenu žalobného zámeru s následnou povinnosťou zverejniť ju v Obchodnom vestníku.
Pri úvahe o možnej zmene spôsobu a formy rozhodovania, ktoré boli uvedené v žalobnom zámere, je, podľa nášho názoru, rozhodujúce slovné spojenie „rozhodovanie o prípadnom poverení oprávnenej osoby na uzavretie zmieru“. Ak zákon uvažuje o možnosti poverenia oprávnenej osoby na uzavretie zmieru, potom logicky môžu byť subjektom na udelenie takéhoto poverenia iba spotrebitelia, ako nositelia hmotnoprávnych oprávnení (materiálneho subjektívneho práva). Sama oprávnená osoba určite nie, lebo nikto si sám sebe nemôže vydať poverenie. Súd tak isto nemôže, a to z dôvodu, že rozhoduje vo veci, preto nemôže pred vydaním rozhodnutia vydávať jednej strane sporu poverenie na uzavretie zmieru. Ak by to mal byť akýkoľvek iný subjekt, musel by mať zákonné splnomocnenie, ktoré sa ale v zákone nenachádza.
Vzhľadom na skutočnosť, že žalobný zámer zverejňuje oprávnená osoba ešte skôr, ako sa k nemu prihlásia jednotliví spotrebitelia, je zrejmé, že určenie spôsobu a formy rozhodovania je v plnej kompetencii oprávnenej osoby. Samozrejme, že k zverejneniu žalobného zámeru môže pristúpiť oprávnená osoba v niektorých prípadoch až potom, keď komunikovala s niektorými spotrebiteľmi o možnosti zverejniť žalobný zámer a následne podať žalobu. Mohla si s nimi neformálne dohodnúť aj formu a spôsob rozhodovania, ale v konečnom dôsledku je len na rozhodnutí oprávnenej osoby, či a aký spôsob a formu rozhodovania v žalobnom zámere zvolí. Sú preto zverejnený spôsob a forma rozhodovania pre spotrebiteľov záväzné? Čo ak oprávnená osoba v žalobnom zámere uvedie, že o poverení oprávnenej osoby na uzavretie zmieru rozhoduje spotrebiteľ, ktorý sa prihlási k žalobnému zámeru ako prvý v poradí? Je to možné? Podľa nášho názoru áno, lebo zákon neuvádza nič o povinnosti kolektívneho rozhodovania, ktorého by mali mať možnosť zúčastniť sa všetci prihlásení spotrebitelia.
Zákon teda pripúšťa zmenu rozhodovania, súčasne ale nedáva odpoveď na otázku, ako môžu spotrebitelia dosiahnuť zmenu rozhodovania (či už spôsobu, formy alebo obidvoch súčasne), ktoré je uvedené v žalobnom zámere.
Isté je len to, že ak by potenciálni spotrebitelia nesúhlasili so zverejnenou formou a spôsobom prijímania rozhodnutia na vydanie poverenia oprávnenej osobe na uzavretie zmieru, nemusia sa k žalobnému zámeru prihlásiť.
Ad d) Uvedenie spôsobu a formy rozhodovania o prípadnom poverení oprávnenej osoby na uzavretie zmieru alebo obdobného urovnania sa na prvý pohľad javí byť obligatórnou náležitosťou. Zvádza k tomu výpočet ostatných náležitostí žalobného zámeru, ktorý je síce demonštratívny, ale vzhľadom na ich charakter by pri ich absencii nebol žalobný zámer dostatočne identifikovateľný, (napr. označenie žalobcu a žalovaného, opis skutkového stavu, označenie porušenia, návrh nápravného opatrenia, označenie určeného notára). Napriek tomu sa domnievame, že uvedenie spôsobu a formy rozhodovania je len fakultatívnou náležitosťou. § 15 ods. 4 zákona totiž predpokladá takúto situáciu a rieši ju odkazom na primerané použitie ustanovení Obchodného zákonníka o akciovej spoločnosti.
Ad e) Ktoré ustanovenia Obchodného zákonníka sa majú na rozhodovanie použiť, však ostáva nejasné.
Strohé znenie zákona bližšie vysvetľuje dôvodová správa, podľa ktorej by malo ísť o uplatnenie pravidiel z § 125 a nasl. Obchodného zákonníka.[8] Problémom je, že citovaný paragraf upravuje hlasovanie v spoločnosti s ručením obmedzeným a nie v akciovej spoločnosti, na ktorú odkazuje zákon. Dôvodová správa je preto v tejto časti nepoužiteľná.
Jediné ustanovenie, v ktorom je zmienka o spôsobe hlasovania na valnom zhromaždení akciovej spoločnosti, je § 180 ods. 1 Obchodného zákonníka. Toto ustanovenie však nerieši samotný spôsob hlasovania, iba odkazuje na úpravu hlasovania v stanovách. Takisto nie je aplikovateľná ani úprava o počte hlasov akcionára, ktorý sa určuje pomerom menovitej hodnoty jeho akcií k výške základného imania. V prípade spotrebiteľov prihlásených k žalobnému zámeru by analogické kritérium pre určenie počtu hlasov jednotlivého spotrebiteľa podľa pomeru hodnoty jeho pohľadávky k výške hodnoty všetkých prihlásených pohľadávok bolo pre zistenie uznášaniaschopnosti nerealizovateľné už aj z toho dôvodu, že tvrdená výška nároku toho-ktorého spotrebiteľa nemusí zodpovedať skutočnosti.
Jednoznačné je len to, že hlasovacie oprávnenie by mali mať len spotrebitelia prihlásení k žalobnému zámeru.
Na základe uvedeného možno konštatovať, že ak si oprávnená osoba neupraví v žalobnom zámere presný spôsob a formu hlasovania, spôsobí analogické použitie ustanovení Obchodného zákonníka o hlasovaní v akciovej spoločnosti interpretačné vákuum.
Na druhej strane, ak oprávnená osoba upraví v žalobnom zámere spôsob a formu rozhodovania, neponúka zákonná úprava žiadnu možnosť, ako môžu spotrebitelia tento spôsob a formu rozhodovania zmeniť. Jedinou možnosťou preto ostáva, ak oprávnená osoba v žalobnom zámere súčasne určí aj spôsob a formu na prijatie zmeny rozhodovania.
Ad f) Poslednou z položených otázok ostáva, či môžu prihlásení spotrebitelia rozhodovať aj o iných otázkach, alebo môžu rozhodovať len o prípadnom poverení oprávnenej osoby na uzavretie zmieru alebo obdobného urovnania.
Podľa dôvodovej správy[9] je základným účelom právnej úpravy, aby si oprávnená osoba sama v žalobnom zámere určila spôsob/mechanizmus rozhodovania o zásadných veciach (napr. uzavretie zmieru, zmena petitu žaloby a pod.). Z dôvodovej správy teda vyplýva, že spotrebitelia môžu rozhodovať o rôznych otázkach. Ak by sme sa priklonili k takémuto výkladu, mala by oprávnená osoba uviesť spôsob a formu rozhodovania o iných otázkach, ako je poverenie osoby na uzavretie zmieru, v časti žalobného zámeru, ktorá je vo vzore označená ako „Iné“. Primerané použitie ustanovení Obchodného zákonníka o akciovej spoločnosti by neprichádzalo do úvahy vzhľadom na výklad uvedený pod Ad e).
Ak by sme vychádzali z gramatického výkladu, tak rozhodovanie zákon používa len v súvislosti s poverením oprávnenej osoby na uzavretie zmieru alebo obdobného urovnania.
Ak by sme vychádzali zo systematického výkladu, tak treba uviesť, že v § 15 ods. 4 zákona je súčasne upravené aj analogické použitie ustanovení Obchodného zákonníka o akciovej spoločnosti na rozhodovanie (prvá veta) aj podstatná zmena žalobného zámeru (tretia veta). Domnievame sa však, že ide len o nesystémové zaradenie dvoch rôznych skutočností do toho istého zákonného ustanovenia. Vedú nás k tomu nasledovné argumenty.
Za podstatnú zmenu žalobného zámeru sa považuje zmena:
- návrhu nápravného opatrenia,
- označenia určeného notára,
- spôsobu a formy rozhodovania o prípadnom poverení oprávnenej osoby na uzavretie zmieru alebo obdobného urovnania ohľadom žalobného zámeru,
- výšky úhrady za podanie prihlášky k žalobnému zámeru a výšky úhrady za odvolanie súhlasu s účasťou na žalobnom zámere a
- výšky a prípadne spôsobu výpočtu odmeny oprávnenej osoby.
Ak je oprávnená osoba stranou sporu, a teda je zodpovedná za výsledok konania, musí byť iba na jej posúdení, aký návrh nápravného opatrenia bude požadovať. Nie je možné, aby jej spotrebitelia svojím rozhodnutím nanútili iný návrh nápravného opatrenia, ktorý by podľa oprávnenej osoby nevyplýval z porušenia práva, a teda by neviedol k úspešnému ukončeniu sporu.
Ak si oprávnená osoba vyberie notára, s ktorým chce spolupracovať, nemali by mať spotrebitelia právo nanútiť mu na základe svojho rozhodnutia iného notára (k určenému notárovi pozri aj výklad pod bodom 8.).
Spôsobu a forme rozhodovania o prípadnom poverení oprávnenej osoby na uzavretie zmieru alebo obdobného urovnania sme sa venovali vo svojom výklade vyššie.
Výška úhrady za podanie prihlášky k žalobnému zámeru a výška úhrady za odvolanie súhlasu s účasťou na žalobnom zámere sú stanovené vo vyhláške č. 289/2023 Z. z. presnou sumou, preto rozhodovanie o nich za súčasného právneho stavu nie je možné (bližšie pozri výklad pod bodmi 9. a 10.).
Výška a prípadne spôsob výpočtu odmeny oprávnenej osoby musia byť v plnej kompetencii oprávnenej osoby. Je to nielen motivačný prvok, ale súčasne aj rozhodujúci ekonomický činiteľ, pre ktoré je oprávnená osoba ochotná podstúpiť finančne náročné súdne konanie s vopred neistým výsledkom. Nie je preto možné, aby mali spotrebitelia právo rozhodnúť o výške odmeny oprávnenej osoby. I keď sa to zdá málo pravdepodobné, nedá sa vylúčiť situácia, že by spotrebitelia pred koncom blížiaceho sa úspešného zavŕšenia súdneho konania rozhodli o úplne nízkej, až symbolickej odmene sledujúc svoje vlastné finančné záujmy. To by mohlo viesť k demotivácii aj ostatných zapísaných oprávnených osôb, čím by ochrana spotrebiteľov podľa zákona č. 261/2023 Z. z. ostala len normatívnou proklamáciou bez reálneho uplatnenia v praxi.
4.8 Označenie notára, ktorý je určený na vedenie zoznamu prihlásených spotrebiteľov k žalobnému zámeru a ako uschovávateľ finančných prostriedkov
Zákon, ani vysvetlivky ku vzoru žalobného zámeru neobsahujú žiadne osobitné požiadavky na notára, preto si oprávnená osoba môže vybrať ktoréhokoľvek notára na území Slovenskej republiky bez ohľadu na sídlo oprávnenej osoby, sídlo obchodníka, ktorého bude žalovať alebo príslušnosť súdu. V žalobnom zámere však už musí byť presne identifikovaný notár, s ktorým oprávnená osoba uzavrela zmluvu, v rozsahu meno a priezvisko, sídlo, telefonický a e-mailový kontakt. Zákon pre neho používa výraz „určený notár“ (§ 15 ods. 2 zákona).
Povinnosťou určeného notára je viesť zoznam prihlásených spotrebiteľov (§ 16 ods. 1 zákona). To ale neznamená, že by sa spotrebitelia mohli prihlasovať k žalobnému zámeru len u tohto určeného notára. Ako je výslovne uvedené v § 16 ods. 2 zákona, spotrebiteľ môže podať prihlášku u ktoréhokoľvek notára, ktorý je povinný ju následne odoslať určenému notárovi.
Súčasne je určený notár miestom plnenia, na ktorom bude obchodník v prípade neúspechu v súdnom spore povinný zložiť sumu peňažného plnenia do notárskej úschovy (§ 17 ods. 5 a 6 zákona).
Následne je určený notár povinný uspokojiť nároky prihlásených spotrebiteľov bezodkladne po doručení právoplatného rozhodnutia a po prijatí peňažného plnenia zo strany obchodníka (§ 17 ods. 11 zákona).
Zákon pripúšťa aj následnú zmenu určeného notára bez vymedzenia kvalifikovaných dôvodov. Zmena notára je preto možná z akéhokoľvek dôvodu, dokonca aj bez uvedenia dôvodu. Otázkou ostáva, či zmena určeného notára je výlučne v právomoci oprávnenej osoby alebo k zmene dochádza na základe rozhodovania spotrebiteľov. Zo zákona totiž riešenie tejto otázky jednoznačne nevyplýva. Isté je len to, že zmena určeného notára sa považuje za podstatnú zmenu žalobného zámeru, ktorú je oprávnená osoba povinná zverejniť v Obchodnom vestníku. K otázke zmeny určeného notára na základe rozhodovania pozri úvahy pod bodom 7.
4.9 Výška úhrady poplatku spotrebiteľa za podanie prihlášky k žalobnému zámeru vyplýva priamo z § 3 ods. 1 vyhlášky č. 289/2023 Z. z., podľa ktorého je 20 eur. V prípade, že je notár platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa suma 20 eur o príslušnú sadzbu dane z pridanej hodnoty.
V tejto súvislosti môže vážne interpretačné pochybnosti vyvolávať znenie § 15 ods. 4 zákona, podľa ktorého sa zmena výšky úhrady za podanie prihlášky k žalobnému zámeru považuje za podstatnú zmenu žalobného zámeru s následnou povinnosťou oprávnenej osoby zverejniť túto zmenu v Obchodnom vestníku.[10]
Zo znenia § 3 ods. 1 vyhlášky je však hneď na prvý pohľad zrejmé, že ide o kogentnú právnu normu. Stanovenie vyššej úhrady poplatku za podanie prihlášky preto nie je možné ani jednostranne zo strany oprávnenej osoby, ani zo strany notára, ani na základe prípadného rozhodovania. Náležitosť o uvedení výšky úhrady poplatku za podanie prihlášky vo výške 20 eur má preto len informačný charakter pre spotrebiteľa.
V tejto súvislosti by bolo vhodné, keby oprávnená osoba súčasne spotrebiteľa poučila aj o tom, že prihláška k žalobnému zámeru nadobúda účinnosť až zaplatením úhrady za podanie prihlášky.
Súčasne by bolo vhodné, keby oprávnená osoba buď pri tejto náležitosti alebo pri náležitosti uvedenej v bode 14. výslovne uviedla, že ani oprávnená osoba, ani určený notár, ani notár nemôžu od spotrebiteľa požadovať inú platbu ako je úhrada za podanie prihlášky a úhrada za odvolanie súhlasu.
4.10 Výška úhrady poplatku spotrebiteľa za odvolanie súhlasu s účasťou na žalobnom zámere vyplýva priamo z § 3 ods. 2 vyhlášky č. 289/2023 Z. z., podľa ktorého je 10 eur. V prípade, že je notár platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa suma 10 eur o príslušnú sadzbu dane z pridanej hodnoty.
K možnosti interpretačných pochybností vyvolaných znením § 15 ods. 4 zákona a ku kogentnosti právnej normy pozri výklad v bode 9.
4.11 Odmena oprávnenej osoby v prípade úspechu je podľa § 13 zákona rozdielna v závislosti od toho, či išlo o konanie o vydanie nápravného opatrenia, ktorého hodnotu možno určiť alebo o konanie o vydanie nápravného opatrenia, ktorého hodnotu nemožno určiť.
Ak išlo o konanie o vydanie nápravného opatrenia, ktorého hodnotu možno určiť, stanovuje zákon limit výšky odmeny na 20 % z vymoženej sumy (v prípade plného úspechu vo veci).
Ak išlo o konanie o vydanie nápravného opatrenia, ktorého hodnotu nemožno určiť, stanovuje zákon limit výšky odmeny na 100 000 eur v závislosti od rôznych skutočností, na ktoré súd musí prihliadať. V § 13 ods. 4 zákona sú vymenované skutočnosti, ktoré sú relevantné pre stanovenie výšky odmeny oprávnenej osoby, a preto súd na ne musí prihliadať. Ide o rozsah skutočnej alebo potenciálnej ujmy prihlásených spotrebiteľov, výšku prospechu alebo potenciálneho prospechu obchodníka, počet úkonov žalobcu, dĺžku konania a počet prihlásených spotrebiteľov. Tento výpočet je ale len demonštratívny, preto súd musí prihliadať aj na iné skutočnosti, ak ich bude považovať za významné pre určenie výšky odmeny.
Podľa vzoru je odmena rozčlenená na výšku odmeny a spôsob výpočtu odmeny. Vo vzore žalobného zámeru nie sú k tejto náležitosti žiadne vysvetlivky. Jednoznačnej interpretácii nepomôže ani znenie § 15 ods. 3 písm. i) zákona, podľa ktorého sa v žalobnom zámere uvádza výška a prípadne spôsob výpočtu odmeny oprávnenej osoby.
Pri výklade obsahu pojmu výška odmeny a spôsob výpočtu odmeny použijeme gramatický a logický výklad.
Pod výškou odmeny by sa mala, podľa nášho názoru, rozumieť pevná suma (napr. 10 000 eur).
Pod spôsobom výpočtu odmeny zase matematický mechanizmus, podľa ktorého sa vypočíta výška odmeny v prípade úspechu. Môže to byť napr. určité percento z nejakého presne vymedzeného základu (ale maximálne 20% z vymoženej sumy).
Ak vychádzame z takéhoto obsahu pojmov, potom slová použité v citovanom zákonnom ustanovení „výška a prípadne spôsob výpočtu odmeny“ spôsobujú interpretačnú nejasnosť.
Hneď na úvod našich úvah musíme poznamenať, že vzor žalobného zámeru je univerzálny. Použije sa preto aj pri konaní o vydanie nápravného opatrenia, ktorého hodnotu možno určiť, aj pri konaní o vydanie nápravného opatrenia, ktorého hodnotu nemožno určiť a dokonca aj pri konaní o abstraktnej kontrole.
V druhých dvoch spomenutých konaniach (v konaní o vydanie nápravného opatrenia, ktorého hodnotu nemožno určiť a v konaní o abstraktnej kontrole) zákon určuje odmenu oprávnenej osoby iba konkrétnou maximálnou sumou (§ 13 ods. 2 a 3 zákona). Nie je teda vôbec možné uviesť v žalobnom zámere spôsob výpočtu odmeny. Ten ale zákon ani striktne nepožaduje.
Interpretačná nejasnosť sa preto viaže len s uvedením odmeny v konaní o vydanie nápravného opatrenia, ktorého hodnotu možno určiť. Problém vyvoláva, podľa nášho názoru, nevhodné použite spojky „a“, ktorá vyvoláva dojem kumulatívnosti.
Podľa čisto gramatického výkladu by znenie zákona malo znamenať, že oprávnená osoba v žalobnom zámere vždy musí uviesť výšku svojej odmeny. Ak chce, môže súčasne uviesť aj spôsob výpočtu svojej odmeny, ale nie je to nevyhnutné.
Podľa teleologického výkladu by zase malo stačiť, ak oprávnená osoba uvedie v žalobnom zámere iba jeden z týchto dvoch údajov, a to buď len konkrétnu výšku svojej odmeny alebo uvedie spôsob výpočtu svojej odmeny.
Keď sa na to pozrieme z čisto praktického hľadiska, tak v čase spisovania žalobného zámeru, respektíve jeho zverejnenia v Obchodnom vestníku, oprávnená osoba nemá skompletizovaný zoznam spotrebiteľov, ktorí by mali záujem prihlásiť si svoje pohľadávky na základe žalobného zámeru. Oprávnená osoba preto nemá ani približný odhad hodnoty v budúcnosti prihlásených pohľadávok. Ťažko preto môže určiť svoju odmenu pevnou sumou, i keď sa to samozrejme nedá vylúčiť, najmä v prípade, ak by bola ochotná sa uspokojiť s minimálnou odmenou alebo by svoju odmenu vysoko nadhodnotila dúfajúc, že sa priblíži k maximálnej povolenej odmene 20 % z vymoženej sumy. Keďže zrejme nie je účelom, aby oprávnená osoba naslepo uvádzala pevnú sumu svojej odmeny a súčasne aj percento z vymoženej sumy, je vhodné sa prikloniť k takému výkladu, že stačí ak oprávnená osoba vymedzí iba spôsob výpočtu svojej odmeny.
Či už pôjde o výšku odmeny stanovenú pevnou sumou alebo percentom z presne vymedzeného základu, nemôže výsledná suma prekročiť 20 % z reálne vymoženej sumy.
Ďalším interpretačným problém je, že ani z textu zákona, ani z vysvetliviek k vzoru nie je zrejmé, či uvedenie odmeny v žalobnom zámere je materiálnou podmienkou priznania nároku na odmenu oprávnenej osobe.
Tak isto nie je zrejmé, či výška odmeny uvedená v zámere, ktorá je vyššia ako zákonom prípustná, spôsobuje neplatnosť celej odmeny alebo len neplatnosť nad maximálnu sumu povolenú zákonom.
4.12 Jazyk, v ktorom oprávnená osoba podáva žalobu na vydanie nápravného opatrenia. Uvedenie jazyka, v ktorom sa podáva žaloba, súvisí s vymedzením osoby, ktorá je oprávnená takúto žalobu podať. Podľa § 3 písm. d) zákona nie je na podanie žaloby na vydanie nápravného opatrenia oprávnená len právnická osoba, ktorá je zapísaná do zoznamu oprávnených osôb, ktorý vedie Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, ale aj osoba, ktorá je v inom členskom štáte Európskej únie určená ako osoba oprávnená podávať cezhraničné žaloby a je zapísaná v zozname oprávnených subjektov, ktorý vedie Európska komisia.
Hoci musí konanie na súde prebiehať v slovenskom jazyku (§ 7 ods. 1 zákona č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku), z § 155 ods. 1 CSP vyplýva právo každého konať pred súdom v materinskom jazyku alebo v jazyku, ktorému rozumie. Toto právo v sebe zahŕňa nielen právo v materinskom jazyku na súde vystupovať, ale aj právo robiť písomné podania v tomto jazyku. Povinnosť zabezpečiť preklad všetkých podaní zostáva na konajúcom súde, ktorý musí konať aj v prípade, že strany preklady nezabezpečia. Súčasne v zmysle § 155 ods. 2 CSP štát znáša náklady spojené s prekladom podaní a nemôže týmito nákladmi zaťažiť stranu sporu.[11]
4.13 Poučenie a informácie pre spotrebiteľa
Táto náležitosť žalobného návrhu nevyvoláva žiadne interpretačné pochybnosti, pretože vzor žalobného zámeru priamo obsahuje štyri základné informácie, ktoré oprávnená osoba musí spotrebiteľovi ponúknuť. Svojou povahou majú charakter poučenia.
Konkrétne ide o informáciu o tom, že spotrebiteľ:
- môže podať prihlášku u ktoréhokoľvek notára na území Slovenskej republiky,
- nie je počas trvania prihlášky oprávnený si uplatňovať svoj nárok v iných konaniach o žalobách na vydanie nápravného opatrenia v tejto veci voči tomu istému obchodníkovi,
- nie je počas trvania prihlášky oprávnený uzavrieť so žalovaným obchodníkom dohodu o mimosúdnom vyrovnaní týkajúcu sa jeho individuálneho nároku a súčasne je povinný bezodkladne informovať oprávnenú osobu o tom, že ho oslovil žalovaný obchodník so zámerom mimosúdneho vyrovnania jeho nároku,
- nie je počas trvania prihlášky oprávnený uplatňovať individuálne svoj nárok z exekučného titulu pred uplynutím lehoty podľa § 22 ods. 2 zákona (to znamená pred uplynutím lehoty 3 mesiacov od nadobudnutia vykonateľnosti súdneho rozhodnutia vydaného v konaní o vydanie nápravného opatrenia, pretože v tejto lehote je oprávnená osoba nielen oprávnená ale súčasne aj povinná podať sama návrh na vykonanie exekúcie).
4.14 Iné. Jednoznačne ide o fakultatívnu náležitosť, čo znamená, že nemusí byť v žalobnom zámere vyplnená.
Podľa vysvetliviek k žalobnému zámeru sa v tomto bode uvádza napríklad spôsob rozhodovania o bežných organizačných, ale aj o závažných skutočnostiach v rámci konania, napríklad rozhodovanie o uzavretí zmieru a podobne.
S týmito vysvetlivkami sa nedá úplne stotožniť vzhľadom na skutočnosť, že spôsob a forma rozhodovania o prípadnom poverení oprávnenej osoby na uzavretie zmieru alebo obdobného urovnania je samostatnou náležitosťou žalobného zámeru [§ 15 ods. 3 písm. g) zákona, resp. náš výklad v bode 7.).
K úvahe o tom, či spotrebitelia majú právo rozhodovať o iných skutočnostiach a k následnému spôsobu rozhodovania pozri výklad v bode 7. Ak rozhodovanie pripustíme, môže byť v tejto časti žalobného zámeru uvedený.
V tejto časti žalobného zámeru však môžu byť uvedené akékoľvek iné skutočnosti, ktoré chce oprávnená osoba oznámiť spotrebiteľom, ktorí by mohli mať záujem prihlásiť sa k žalobnému zámeru, pretože výpočet obsahových náležitostí žalobného zámeru je len demonštratívny (§ 15 ods. 3 zákona).
ZÁVER
Zverejnenie žalobného zámeru v Obchodnom vestníku je obligatórnou podmienkou pre následné podanie samotnej žaloby na vydanie nápravného opatrenia.
Hoci vyhláška č. 289/2023 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 261/2023 Z. z. o žalobách na ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov obsahuje v prílohe č. 1 vzor žalobného zámeru spolu s poučením a informáciami pre spotrebiteľa, nie je úplne zrejmé, či musí byť žalobný zámer podaný na tomto predpísanom vzore alebo si identický vzor môže oprávnená osoba vyhotoviť aj sama. Autori vyslovujú záver, že zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, že by žalobný zámer mohol byť podaný výlučne na tomto predpísanom vzore.
Ako druhú otázku autori riešili výklad splnenia podmienky, podľa ktorej sa v lehote dvoch mesiacov od zverejnenia žalobného zámeru musí prihlásiť najmenej 20 spotrebiteľov. Autori v tomto prípade zvolili voľnejší výklad, na základe ktorého dospeli k záveru, že márnym uplynutím dvojmesačnej lehoty zverejnený žalobný zámer nestráca účinky, a preto ak bude splnená podmienka 20 prihlásených spotrebiteľov neskôr, môže oprávnená osoba podať žalobu o vydanie nápravného opatrenia bez toho, aby musela žalobný zámer opakovane zverejniť v Obchodnom vestníku.
Ťažiskom výkladu sú jednotlivé náležitosti žalobného zámeru z pohľadu ich obsahového naplnenia.
Osobitnú pozornosť venovali výkladu slovného spojenia „označenie porušenia práv spotrebiteľov“, ktoré nekorešponduje s vysvetlivkami v dôvodovej správe.
Ďalej sa venovali úvahe o možnostiach alternatívnych návrhov nápravného opatrenia.
Pri spôsobe a forme rozhodovania autori identifikovali dva závažné interpretačné problémy. Prvý sa týkal otázky, či vôbec môžu spotrebitelia rozhodovať o všetkých otázkach alebo môžu rozhodovať len o prípadnom poverení oprávnenej osoby na uzavretie zmieru alebo obdobného urovnania ohľadom žalobného zámeru. Druhý problém sa týkal pravdepodobnej obsolétnosti blanketovej normy zakotvenej v § 15 ods. 4, 1. veta zákona, pretože všeobecným odkazom na prijímanie rozhodnutí podľa ustanovení Obchodného zákonníka o akciovej spoločnosti nie je zrejmé, ako sa má rozhodovať.
Rozsiahlejšie úvahy sa napokon týkajú aj vymedzenia odmeny oprávnenej osoby, pri ktorej nie je zrejmé, či jej vymedzenie je materiálnou podmienkou pre jej priznanie, tak isto nie sú zrejmé právne dôsledky uvedenia vyššej odmeny, ako povoľuje zákon. Autori sa pri vymedzení výšky odmeny prikláňajú k teleologickému výkladu, pretože gramatickým výkladom slovného spojenia „výška a prípadne spôsob výpočtu odmeny“, by bolo vymedzenie výšky odmeny (nie spôsobu jej výpočtu) v štádiu podávania žalobného zámeru pri požadovaní nápravného opatrenia, ktorého hodnotu možno určiť, nerealizovateľné.
Použitá literatúra:
ĎURIŠ, M. IN ŠTEVČEK, M. – FICOVÁ, S. – BARICOVÁ, J. – MESIARKINOVÁ, S. – BAJÁNKOVÁ, J. – TOMAŠOVIČ, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2022, 1752 s.
FICOVÁ, S. – KRIŽAN, M.: Žaloby na ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov; Justičná revue, 77, 2025, č. 10, s. 953 – 964.
ŠVESTKA, J. – SPÁČIL, J. – ŠKÁROVÁ, M. – HULMÁK, M. a kol.: Občanský zákoník II. § 460 až 880. Komentář. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, 2471 s.
Právne predpisy:
Zákon č. 261/2023 Z. z. o žalobách na ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov
Vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 289/2023 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 261/2023 Z. z. o žalobách na ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov
Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
Zákon č. 200/2011 Z. z. o Obchodnom vestníku
Zákon č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní
Zákon č. 513/1991 Z. z. Obchodný zákonník
Zákon č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku
Internetové zdroje:
Dôvodová správa k zákonu č. 261/2023 Z. z. dostupná na <https://www.najpravo.sk/dovodove-spravy/rok-2023/dovodova-sprava-k-zakonu-c-261-2023-z-z.html?utm_source=chatgpt.com>
https://static.slov-lex.sk/pdf/prilohy/SK/ZZ/2023/289/20230725_5563216-2.pdf
Prof. JUDr. Svetlana Ficová, CSc. pôsobí na Katedre občianskeho práva Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave ako hlavná garantka 3. stupňa vysokoškolského štúdia v študijnom odbore právo, v študijnom programe občianske právo a tiež ako hlavná garantka pre habilitačné konanie a konanie na vymenovanie za profesora (inauguračné konanie) v odbore občianske právo. Vo svojej publikačnej činnosti sa venuje aktuálnym otázkam občianskeho práva hmotného a procesného. Je členkou International Association of Procedural Law. Dlhoročne spolupracuje s občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu SR pri vypracovávaní stanovísk. V právnej praxi pôsobí ako advokátka.
svetlana.ficova@flaw.uniba.sk
Doc. JUDr. Martin Križan, PhD. pôsobí ako docent na Katedre občianskeho práva Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. V právnej teórii sa zaoberá problematikou súkromnoprávnych aspektov moderných technológií, dedičského práva a vybraných otázok záväzkového práva. Je autorom alebo spoluautorom viacerých vedeckých publikácií a článkov. Pravidelne publikuje v domácich a zahraničných odborných a vedeckých periodikách, rovnako sa zúčastňuje na domácich a zahraničných konferenciách a seminároch. V právnej praxi pôsobí aj ako advokát.
martin.krizan@flaw.uniba.sk
[1]Zoznam oprávnených osôb vedený podľa § 5 zákona č. 261/2023 Z. z., dostupný na: https://www.mhsr.sk/obchod/ochrana-spotrebitela/zaloby-na-ochranu-kolektivnych-zaujmov-spotrebitelov/zoznam-opravnenych-osob?csrt=4345915891451017415
[2] https://www.justice.gov.sk/agenda-ministerstva/civilne-pravo/zaloby-na-ochranu-kolektivnych-zaujmov-spotrebitelov/ dostupné dňa 10. 6. 2026
[3] https://static.slov-lex.sk/pdf/prilohy/SK/ZZ/2023/289/20230725_5563216-2.pdf
[4]https://www.justice.gov.sk/agenda-ministerstva/civilne-pravo/zaloby-na-ochranu-kolektivnych-zaujmov-spotrebitelov/
[5] K úvahe o možnom počte nápravných opatrení pozri bližšie in FICOVÁ, S. – KRIŽAN, M.: Žaloby na ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov; Justičná revue, 77, 2025, č. 10, s. 962 – 963.
[6] Švestka, J. – Spáčil, J. – Škárová, M. – Hulmák, M. a kol.: Občanský zákoník II. § 460 až 880. Komentář. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 1651.
[7] Švestka, J. – Spáčil, J. – Škárová, M. – Hulmák, M. a kol.: Občanský zákoník II. § 460 až 880. Komentář. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 1652 – 1653.
[8] Dôvodová správa k zákonu č. 261/2023 Z. z. pri § 15 ods. 4, dostupná dňa 10. mája 2026 na <https://www.najpravo.sk/dovodove-spravy/rok-2023/dovodova-sprava-k-zakonu-c-261-2023-z-z.html?utm_source=chatgpt.com>
[9] Dôvodová správa k zákonu č. 261/2023 Z. z. pri § 15 ods. 4, dostupná dňa 10. mája 2026 na <https://www.najpravo.sk/dovodove-spravy/rok-2023/dovodova-sprava-k-zakonu-c-261-2023-z-z.html >
[10] Jediná zmena výšky úhrady by mohla byť vykonaná len právnym predpisom, čo by samozrejme znamenalo povinnosť oprávnenej osoby zverejniť túto skutočnosť v Obchodnom vestníku. Vzhľadom na skutočnosť, že retroaktivita sa v práve pripúšťa úplne výnimočne, dá sa predpokladať, že zmenená výška by sa mala vzťahovať už len na spotrebiteľov, ktorí sa ešte len chcú prihlásiť k žalobnému zámeru.
[11] Ďuriš, M. in Števček, M. – Ficová, S. – Baricová, J. – Mesiarkinová, S. – Bajánková, J. – Tomašovič, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2022, s. 631 – 632.