JUDr. Martin Bratko je absolventom Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. V súčasnosti pracuje ako advokátsky koncipient so zameraním na občianske právo, pracovné právo, náhradu škody a nemajetkovej ujmy.
Jedným zo základných cieľov návrhu nového Občianskeho zákonníka, uvedeného do pripomienkového konania 30. septembra 2025, je deklarovaná snaha „odstrániť relikty socialistického prístupu k súkromnému právu.“[1] Tento návrh však v plnej miere zachováva súčasné znenie § 579 ods. 2 OZ,[2] v zverejnenej verzii ako § 645 ods. 2.[3] Cieľom tohto článku nie je tému vyčerpať, ale podnietiť diskusiu o tom, či navrhované znenie citovaného ustanovenia nie je práve neželaným reliktom, ktorý sa ukazuje ako nevyhovujúci požiadavkám doby a ktorý má zásadné praktické dopady na tých, ktorí utrpeli škodu na zdraví alebo inú nemajetkovú ujmu. Súčasný právny stav má totiž mnohokrát za následok preteky so smrťou v podobe, ktorá stavia poškodeného do mimoriadne nepriaznivej situácie.
Zhrnutie súčasnej judikatúry
V prípade úmrtia žalobcu poškodeného na zdraví sa súdy v uzneseniach o zastavení konania opierajú o rozhodnutie R 53/1996, v zmysle ktorého právo na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia neprechádza na dedičov. Judikatúra k tejto problematike však začína už rozhodnutím R 20/1966, nasleduje R 31/1973, R 53/1996 až R 2/2015.
Je možné si povšimnúť, že s právami viazanými na osobu veriteľa sa spája niekoľko významných momentov, ktorými je teoreticky možné podmieniť ich dediteľnosť (od vytrpenia ujmy, prípadne ustálenia zdravotného stavu, cez podanie žaloby, priznanie práva neprávoplatným rozhodnutím, priznanie práva právoplatným rozhodnutím, vykonateľnosť rozhodnutia, návrh na výkon rozhodnutia, až po prijatie platby oprávneným).
Slovenská súdna prax sa pridŕža najneskoršieho momentu možného, teda prijatia platby oprávneným. V prípade skoršej smrti oprávneného pretrvá len nárok na náhradu trov právneho zastúpenia za predpokladu, že konanie bolo právoplatne skončené. Ani právoplatné rozhodnutie tak nemá za následok dedenie nároku.
Krajský súd v Prešove, vychádzajúc z uznesenia NS SR zo 06. 03. 2014, sp. zn. 3 ECdo 278/2013 (R 2/2015) dospel k zaujímavému právnemu názoru, že i keď nároky na náhradu škody na zdraví smrťou zanikajú, je potrebné „12. (…) pokračovať s dedičmi pôvodného žalobcu a zaoberať sa príslušenstvom pôvodne uplatnenej pohľadávky, teda trovami konania, ktoré pôvodnému žalobcovi vznikli a v zmysle záverov vyššie uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR [pozn.: 3ECdo/278/2013]aj úrokom z omeškania, pretože vychádzajúc z odôvodnenia tohto rozhodnutia niet dôvodu nevzťahovať právny záver uvedený v tomto rozhodnutí najvyššieho súdu aj na ďalší druh príslušenstva pohľadávky, ktorým je úrok z omeškania, pretože z tohto rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že rovnaké právne závery o možnosti na strane právnych nástupcov pôvodného poškodeného domáhať sa istých nárokov aj po jeho smrti v súdnom konaní platia tak pre trovy konania, ako aj pre úrok z omeškania.“[4]
Jedným dychom však treba dodať, že nič nenasvedčuje tomu, že by sa tento názor ujal, a ak by aj áno, z pohľadu žalobcu a osôb pozostalých po žalobcovi by išlo len o kozmetickú korekciu mimoriadne nepriaznivej súdnej praxe.
Už na prvý pohľad je zrejmé, že celá doterajšia prax sa odvíja od rozhodnutia prijatého krátko po prijatí zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Stručne povedané, celá doterajšia judikatúra stavia na rozhodnutí prijatom dávno a v inom kontexte doby.
Kontext, v ktorom bol zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník prijatý a v ktorom vznikla judikatórna línia pretrvávajúca až do súčasnosti, vystihuje dôvodová správa k § 1475 českého zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník (nový): „Právní úprava dědění byla v našem občanském právu v průběhu kodifikací z 50. a 60. let postupně výrazně redukována, neboť v předchozím společenském zřízení nebyly potřeba a zájem věnovat výraznější pozornost péči o přechod větších majetkových podstat. V úpravě práva dědického se tak nejvýrazněji projevily někdejší simplifikační tendence totalitního zákonodárství.“[5]
V zmysle citovanej dôvodovej správy sa prechod práv nehmotnej povahy na dedičov považuje za prejav dôslednej aplikácie zásady zachovania hodnôt v kontexte modernej doby. „Předně se jedná o zásadu zachování hodnot, tedy zachování hodnot se zřetelem k budoucnosti jako výraz solidarity lidí a sledování cílů sahajících přes více generací. Že se tato zásada uplatňuje, pokud jde o nemovité i movité věci ve všech společnostech vyjma některých neliterárních (tzv. archaických či přírodních), je dostatečně známo. Moderní doba se v té souvislosti k uvedené zásadě přiklonila důsledněji, zejména co se týká předmětů duševního vlastnictví a jiných předmětů bez hmotné podstaty. Uvedené vyjadřují z různých úhlů všechny odstavce navrženého paragrafu. Posun oproti stávající úpravě je zejména v opuštění široce formulovaného pravidla § 579 stávajícího obč. z. o zániku subjektivních práv a povinností vázaných jen na osobu dlužníka nebo věřitele jeho smrtí.“[6]
Historický a komparatívny exkurz
Najvyšší súd ČR[7] zosumarizoval dediteľnosť nárokov osobnej povahy, z čoho vyplýva podstatný záver, že ide o prístup tradičný (aspoň pokiaľ ide o územie Českej republiky pod vplyvom ABGB), ktorý bol pretrhnutý až zákonom 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a nadväzujúcou interpretáciou (R 20/1966). „Obecný zákoník občanský z roku 1811, který byl v řadě otázek inspirací pro rekodifikaci českého občanského práva, neupravoval sice výslovně nároky druhotných obětí při usmrcení osoby blízké, ty jsou nicméně podřaditelné pod úpravu obsaženou v § 531[8] a § 1325[9] tohoto zákona (srov. zejména aktuální výklad tohoto předpisu v rakouské soudní praxi například v rozhodnutích Nejvyššího soudního dvora ze dne 22. 2. 2001, sp. zn. 2 Ob 79/00g, či ze dne 16. 5. 2001, sp. zn. 2 Ob 84/01v). Proto je významné, že podle této úpravy judikatura dovodila, že „bolestné jest zděditelné pouze tehdy, bylo-li za života poškozeného buď smlouvou (smírem) uznáno, nebo poškozeným soudně vymáháno“ (k tomu srov. např. plenární rozhodnutí bývalého rakouského Nejvyššího soudu ve Vídni ze dne 17. 6. 1913 Pres 169/13, judikát č. 204, Nowakova sbírka č. 1503,[10] či na něj odkazující rozhodnutí NS Rv I 183/23, Sbírka rozhodnutí, Vážný).“[11]
Pre lepšie uchopenie tejto problematiky je vhodné nahliadnuť aj do odôvodnenia dávnejšej judikatúry z doby účinnosti ABGB na území Českej republiky. „Co se týče nároku žalující pozůstalosti na bolestné, dlužno poukázati k tomu, že nárok na bolestné sám o sobě není zděditelným (§ 531 obč. zák.) a že ke vzniku nároku toho jest třeba, by poškozený sám bolestné žádal (§ 1325 obč. zák.). Tuto žádost musí poškozený vznésti u soudu, jelikož bolestné jest zaplatiti dle zjištěných okolností a tyto mohou být s právním účinkem jen soudem býti vyšetřeny, a k určitosti a přesnosti žádosti o bolestné jest třeba, aby je udal poškozený ve výši, číselně určené. Z toho se podává, že bolestné jest zděditelným, bylo-li již za života poškozeného smlouvou (smírem) uznáno nebo poškozeným soudně vymáháno (judikát čís. 204).“[12]
Z toho plynie kľúčový záver, že plnohodnotný nárok na bolestné vzniká v podstate momentom podania žaloby. Nárok existoval zrejme aj predtým (keďže citovaný judikát používa rovnaké pojmoslovie aj keď vraví, že „nárok na bolestné sám o sobě není zděditelným“), avšak zjavne nie v plnohodnotnej podobe, ktorú nadobudol až podaním žaloby na súd, resp. transformoval sa na akúsi vyššiu formu nároku, ktorý je možné dediť. Z odôvodnenia sa nedozvedáme podrobnosti, možno sa však domnievať, že ide o transformáciu práva založeného „na poměrech pouze osobních“ na majetkový nárok.
Z hľadiska judikatórnej komparatistiky je však zrejme najvýraznejším rozhodnutím prelomový judikát Najvyššieho súdu Rakúska z 30. 09. 1996, sp. zn. 6 Ob 2068/96, ktorý dokonca upustil aj od požiadavky uplatnenia nároku (auf Verlangen) a „… žalobcům právo uplatnit nárok zemřelé dívky na bolestné přiznal. Upozornil přitom na skutečnost, že přístup k děditelnosti nároku na bolestné v § 1325 ABGB vychází z již překonaného právního myšlení (viz níže). Nadto novela exekučního řádu účinná od roku 1992 založila možnost bolestné zastavit. Ve světle tohoto legislativního vývoje je pak i bez novelizace § 1325 ABGB třeba dospět k závěru, že nárok na bolestné vzniká již se vznikem bolesti, poškozený s ním může volně nakládat a může být děděn. Dle názoru OGH byla vůle původního zákonodárce překonána, jelikož se dostala do rozporu se záměrem zákonodárce současného.“[13]
Považujeme za zásadné, že aj právna doktrína v Rakúsku kritizovala uplatnenie nároku na náhradu škody na zdraví ako podmienku dediteľnosti. Ako výstižne uvádza Šustek, „Tento zjevný důsledek v praxi znamená, že poslední dny života poškozeného jsou zatíženy starostmi o uplatnění nároku před soudem namísto důstojného a v rámci možností pokojného rozloučení s blízkými.“[14]
Je vhodné sa pozastaviť a porovnať osud rakúskeho a slovenského poškodeného. Zatiaľ čo v Rakúsku bolo doktrinálne kritizované vôbec podmieňovanie dedenia nárokov uplatnením na súde, aby poškodený nemusel pretekať so smrťou, slovenský poškodený neraz svojou smrťou zakončí niekoľkoročný spor. Preto je potrebné si zodpovedať otázku, či chceme pokračovať v takto nastavenom trende.
V rámci historického exkurzu a za účelom vykreslenia pôvodnej kontinuity vývoja nemožno opomenúť, že podľa § 335 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník nárok na náhradu škody na zdraví taktiež nezanikal, ak bol uplatnený: „Záväzok zaniká smrťou dlžníka, ak mal plniť dlžník osobne, alebo smrťou veriteľa, ak bolo plnenie obmedzené len na jeho osobu. Záväzok na náhradu bolestného a na náhradu za zohyzdenie nezaniká smrťou oprávneného, ak oprávnený už nárok uplatnil.“
Vzhľadom na vyššie uvedené môžeme uzavrieť, že simplifikačné tendencie zákonodarcu sa v otázke dediteľnosti škody na zdraví prejavili až prijatím zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, na čo nadviazala i judikatúra najjednoduchším možným výkladom, teda doslovne a bezvýnimočne tak, ako je v jeho § 579 ods. 2 napísané. V skutočnosti išlo o spôsobenie diskontinuity z dovtedy judikatórne stabilizovaným právnym stavom.
Praktické dôsledky
Ako sme uviedli, slovenská súdna prax sa pridŕža najneskoršieho momentu možného, od ktorého je nárok na náhradu škody na zdraví dediteľný, a to od prijatia platby oprávneným. To znamená, že povinný (škodca, prevádzkovateľ vozidla alebo iný poskytovateľ náhrady) môže v prípade starších poškodených, prípadne u poškodených s podlomeným zdravím (hoci aj práve v dôsledku deliktu) zvoliť oddialenie úhrady ako procesnú taktiku. V dôsledku toho sa práve najzraniteľnejší poškodení nemusia odškodnenia dočkať. Zmeškaná spravodlivosť sa tak skutočne stáva spravodlivosťou odmietnutou.
Dokonca aj v prípade právoplatného rozhodnutia môže povinný skúsiť získať čas tým, že nebude dobrovoľne plniť, pretože oprávnený môže zomrieť aj vo fáze núteného výkonu rozhodnutia. Aj rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 ECdo 278/2013, R2/2015 predchádzalo, že exekučný súd poveril 28. 09. 2012 súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu a 30. 09. 2012 poškodený zomrel.
Takýto výklad legitimizuje zadržiavanie plnenia ako procesnú taktiku a prieči sa základnému princípu, že nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. Jedine dediteľnosť práv odstraňuje motiváciu používať zadržiavanie plnenia ako nástroj taktiky dlžníka. Tým sa zároveň zamedzí situácii, že nároky poškodeného sú závislé od okolností, ktoré poškodený ovplyvniť nemôže, a naopak, škodca splnenie nároku odďaľuje.
Argumenty proti dediteľnosti
Vyššie uvedený prístup, či už s podmienkou uplatnenia nároku na súde alebo bez nej sa stretáva aj s oponujúcimi argumentmi, ktoré však vo svetle uvedených praktických dopadov nemajú pevný základ.
Častým argumentom je deklarovaný účel náhrady za bolesť, sťaženie spoločenského uplatnenia (prípadne nemajetkovú ujmu), ktorým má byť zmiernenie vytrpenej ujmy len konkrétneho poškodeného (preto je s jeho osobou späté) a teda zaniká, i keď bolo napr. právoplatne priznané, ale nevyplatené povinným.
Za situácie, kedy osoba zomrie krátko po tom, ako jej je plnenie pripísané na účet, tieto prostriedky už rovnako nikdy nesplnia svoj účel. Rozvinutím tohto argumentu by sa vlastne malo vrátiť všetko, čo poškodený nestihol za života minúť, pretože to boli prostriedky určené len a výhradne pre jeho obveselenie, k čomu nedochádza. Paradoxne ide o argument, ktorý žiadnemu účelu nesvedčí.
Nemožno pritom zabúdať aj na autonómiu vôle jednotlivca ako súčasť moderných právnych poriadkov. Nie je úlohou zákonodarcu, aby poškodenému diktoval, či má využiť náhradu len na vlastnú kompenzáciu aby ostalo viazané na jeho osobu. Rovnako môže odškodnenie nepochybne aj rozdať, pretože je len na ňom, ako s ním naloží. Vo svojej podstate ide o majetkové právo, ktoré je viazané na osobu poškodeného len tým, že z porušenia konkrétne jeho integrity vzišlo.
Ďalším argumentom bývajú údajné ťažkosti pri zisťovaní zdravotného stavu post mortem, avšak tento argument odpadá, pokiaľ bola zdravotná dokumentácia vedená dôsledne. Mnohokrát vyšetrenie poškodeného nemá ani len potenciál objasniť jeho zdravotný stav. Napríklad pri bolesti sa odškodňuje jej akútna fáza, preto ak by zdravotná dokumentácia nebola riadne vedená, osobné vyšetrenie s odstupom času už neobjasní vytrpenú bolesť v čase minulom.
Možnosti riešenia
Vzniknutý stav môže mať judikatórne alebo legislatívne riešenie. V prípade judikatórneho riešenia by išlo o odklon (overrulling) od doterajšej súdnej praxe. Súdy by sa síce museli odkloniť od samotného textu, avšak rozhodne nie je interpretačne nemožné obmedziť § 579 ods. 2 súčasného Občianskeho zákonníka (a jeho navrhovaný ekvivalent v novom Občianskom zákonníku) na situácie, kedy nárok na náhradu škody na zdraví ešte súdne uplatnený nebol.
Ako sme mali možnosť vidieť v predchádzajúcich častiach článku, v rakúskej[15] i českej[16] súdnej praxi (pred prijatím zákona č. 40/1964 Zb.) práve judikatúra vytvorila priestor na dedenie práv osobnej povahy napriek tomu, že zákon (ABGB) o takejto možnosti mlčí.
Z doterajšej skúsenosti však nie je dôvod predpokladať, že by mali súdy ambíciu odkloniť sa od súdnej praxe formulovanej prakticky bez zmeny od rozhodnutia R 20/1966, ktorá je v kontraste s legislatívnou i judikatórnou praxou našich západných susedov. Preto sa prijatie nového Občianskeho zákonníka javí ako jedinečná príležitosť na vytvorenie právneho prostredia viac zodpovedajúceho súčasným pomerom.
Uvádzame preto alternatívnu formuláciu znenia § 645 ods. 2 navrhovaného Občianskeho zákonníka: „Smrťou veriteľa právo zanikne, ak bolo plnenie obmedzené len na jeho osobu; to neplatí pre [namiesto „zanikne aj“] právo na náhradu škody pri zásahu do osobnosti človeka a právo na náhradu za bolesť a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia.“
Je možné uvažovať aj o úplnom vynechaní časti vety za bodkočiarkou, v takom prípade by však bolo otázne, či by súdna prax neinterpretovala tieto nároky naďalej v „starom režime“ podľa doterajšej judikatúry, teda ako viazané na osobu veriteľa.
Záver
Pri porovnaní slovenského, českého a rakúskeho právneho prostredia súčasného i minulého konštatujeme, že zánik práva na náhradu škody na zdraví sa stáva menšinovou právnou úpravou. V Českej republike sa najprv pod vplyvom ABGB a v spojitosti s judikatúrou nároky dedili, ak boli uplatnené na súde. Neskôr bol tento režim súčasťou zákona č. 141/1950 Zb. Opačný prístup priniesol až zákon č. 40/1964 Zb. a zákonom č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník (nový) sa pôvodný režim vrátil. V Rakúsku bolo dedenie rovnako podmienené uplatnením na súde, avšak kritika doktríny a následný judikatórny obrat odstránil aj túto podmienku. Návrh nového Občianskeho zákonníka v našich pomeroch zachováva opačný trend v podobe režimu najviac nevýhodného pre poškodeného, ktorý neraz preteká so smrťou, zatiaľ čo odďaľovanie poskytnutia náhrady (hoci aj v exekučnom konaní) je legitímnou procesnou taktikou škodcu. Je otázne, z akých dôvodov by mala byť zachovaná kontinuita s takou právnou úpravou.
RESUMÉ
Zánik práva na náhradu škody na zdraví a preteky so smrťou
Autor sa v článku zaoberá súčasným i navrhovaným právnym stavom pokiaľ ide o zánik práva na náhradu škody na zdraví smrťou poškodeného. Po porovnaní slovenského, českého a rakúskeho právneho prostredia, a to legislatívy i judikatúry konštatuje, že je vhodné prehodnotiť navrhovanú kontinuitu so súčasným právnym stavom, keď existujú dôvody na jeho zmenu, ktorá v susedných štátoch nastala a v ktorých je pozícia poškodených podstatne priaznivejšia. Autor zároveň navrhuje úpravu znenia ustanovenia § 645 ods. 2 navrhovaného Občianskeho zákonníka.
SUMMARY
Extinction of Personal Injury Claims and Death Race
The author deals with the existing and proposed legal state of affairs regarding the extinction of the right to compensation for damage to health upon the injured party´s death. Having compared the Slovak, Czech, and Austrian legal environment including legislation and case law, he concludes that it is appropriate to reconsider the proposed continuity with the current legal state of affairs as there are the reasons for a change that have occurred in neighbouring countries where the position of the injured parties is significantly more favourable. The author also proposes an amendment to Section 645(2) of the proposed Civil Code.
ZUSAMMENFASSUNG
Erlöschen des Rechtes auf den Ersatz eines Gesundheitsschadens und Wettlauf mit dem Tod
Der Autor befasst sich im Artikel mit dem aktuellen sowie dem vorgeschlagenen Rechtszustand im Zusammenhang mit dem Erlöschen des Rechtes auf den Ersatz eines Gesundheitsschadens durch den Tod des Geschädigten – der Opfer. Nach dem Vergleich zwischen der slowakischen, der tschechischen und der österreichischen rechtlichen Umgebung, d. i. der Gesetzgebung und der Judikatur stellt er fest, dass es angebracht wäre, die vorgeschlagene Kontinuität mit dem derzeitigen Rechtszustand neu zu bewerten, falls die Gründe für seine Änderung, die in den benachbarten Staaten schon eingetreten ist, vorliegen und in diesen Staaten die Stellung der Geschädigten wesentlich günstiger ist. Der Autor schlägt zugleich auch die Änderung des Wortlautes der Bestimmung § 645 Absatz 2 im vorgeschlagenen Bürgerlichen Gesetzbuch vor.
[1] Napríklad vyjadrenie dostupné na: https://www.justice.gov.sk/agenda-ministerstva/kodifikacia-sukromneho-prava/
[2] Smrťou veriteľa právo zanikne, ak bolo plnenie obmedzené len na jeho osobu; zanikne aj právo na bolestné a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia.
[3] Smrťou veriteľa právo zanikne, ak bolo plnenie obmedzené len na jeho osobu; zanikne aj právo na náhradu škody pri zásahu do osobnosti človeka a právo na náhradu za bolesť a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia.
[4] Uznesenie Krajského súdu Prešov z 09. 01. 2018, sp. zn. 1Co/25/2017, zhodne uznesenie Krajského súdu Prešov z 16. 04. 2019, sp. zn. 5Co/54/2019 (bod 15. a nasl.)
[5] Důvodová zpráva k § 1475 zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník (nový), dostupné na: http://obcanskyzakonik.justice.cz/images/pdf/Duvodova-zprava-NOZ-konsolidovana-verze.pdf
[6] tamtiež.
[7] Uznesení NS ČR z 28. 02. 2018, sp. zn. 25 Cdo 293/2018
[8] Souhrn práv a závazků zemřelého, pokud se nezakládají na poměrech pouze osobních, nazývá se jeho pozůstalostí.
[9] Kdo poškodí někoho na těle, zapraví léčebné náklady poškozeného; nahradí mu ušlý nebo, stane-li se poškozený neschopen výdělku, také budoucně ucházející výdělek; a zaplatí mu na žádost kromě toho bolestné, přiměřené vyšetřeným okolnostem.
[10] „Das Schmerzensgeld ist vererblich und übertragbar, sobald es noch zu Lebzeiten des Berlekten durch Bertrag anerfaunt oder gerichtlich geltend gemacht worden ist“
[11] Uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 28. 02. 2018, sp. zn. 25 Cdo 293/2018
[12] Rozhodnutie Najvyššieho súdu Československej republiky z 13. 06. 1923, Rv I 183/23, Sbírka rozhodnutí ve věcech občanských, ročník pátý, Vážný, čís. 2722.
[13] ŠUSTEK, P.: Závody se smrtí, aneb když pozůstalost tvoří také osobní práva zůstavitele. In NOVOTNÁ, M., ZORIČÁKOVÁ, V. (eds.) Náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých a osobitosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v medicínskom práve v podmienkach slovenského a českého práva. Bratislava: TINCT, 2021, 184 s., str. 27.
[14]Ttamtiež, str. 23 ako aj tam uvedené ďalšie zdroje k problematike „Wettlauf mit dem Tod“
[15] Rozhodnutie bývalého rakúskeho Najvyššieho súdu vo Viedni zo 17. 06. 1913, Pres 169/13; rozhodnutie Najvyššieho súdu Rakúska z 26. 01. 1984, ap. zn. OGH 13 Os 211/83; rozhodnutie Najvyššieho súdu Rakúska z 30. 9. 1996, sp. zn. OGH 6 Ob 2068/96b.
[16] Rozhodnutie Najvyššieho súdu Československej republiky z 13. 06. 1923, Rv I 183/23, Sbírka rozhodnutí ve věcech občanských, ročník pátý, Vážný, čís. 2722.