Dr. habil. JUDr. Rastislav FUNTA, Ph.D., LL.M. je absolventom Právnickej fakulty TU v Trnave, postgraduálneho LL.M. štúdia na Fakulte práva a právnej komparatistiky Andrássy Gyula Deutschsprachige Universität v Budapešti v spolupráci s Ruprecht Karls Universität v Heidelbergu a doktorského Ph.D. štúdia medzinárodného, európskeho a ústavného práva na Právnickej fakulte Karlovej Univerzite v Prahe. Úspešne ukončil habilitačné konanie (docent) na Fakulte práva a politických vied Széchenyi István Univerzite v Győri. V súčasnosti pôsobí ako právnik so zameraním na európske právo, súťažné právo, GDPR, počítačové právo a medzinárodné právo, ako národný právny expert pri College of Europe/Európska Komisia a ako prorektor na Vysokej škole Danubius.
Nezávislé súdne orgány zohrávajú kľúčovú úlohu pri zabezpečovaní právneho štátu a ich zapojenie je významné na udržanie dôvery a zabezpečenie legitímnosti európskeho priestoru trestného súdnictva. Týka sa to aj praktík zameraných na umožnenie prístupu k elektronickým informáciám pri vyšetrovaní trestných činov, ktoré majú vplyv na právo na spravodlivý proces, ako aj na práva jednotlivcov ako dotknutých osôb. Príspevok si kladie za cieľ zhodnotiť zefektívnenie cezhraničného prístupu k elektronickým dôkazom prostredníctvom navrhovaného nariadenia o európskom príkaze na predloženie a uchovanie elektronických dôkazov v trestných veciach.
1. Úvod
Návrh Európskej komisie je reakciou na výzvu Rady na konkrétne opatrenia na zlepšenie spolupráce medzi členskými štátmi a poskytovateľmi služieb pri získavaní digitálnych dôkazov. Podľa Európskej komisie jej návrh prispôsobuje mechanizmy spolupráce digitálnemu veku a zároveň zachováva vysoký štandard v oblasti presadzovania práva, čím zabezpečuje ochranu základných práv. Rade[1] trvalo približne rok, kým sa dohodla na všeobecnom prístupe. Rada vypustila ustanovenia o ľudských právach z dôvodov, na základe ktorých môžu poskytovatelia služieb odmietnuť príkaz na predloženie dôkazov, a zo zoznamu dôvodov, na základe ktorých môžu poskytovatelia služieb namietať proti jeho vykonaniu. Zodpovednosť za ochranu základných práv mala byť preto výlučne na štáte pôvodu. Európsky parlament prejavil nevôľu voči tomuto návrhu. Jeho záverečná správa[2] v skutočnosti navrhuje takmer úplne odlišný nástroj, ako pôvodne plánovala Európska komisia, a vracia sa k tradičnému prístupu vzájomného uznávania. Európsky parlament sa prostredníctvom výboru LIBE[3] a svojho spravodajcu dôrazne postavil proti posudzovaniu základných práv súkromnými subjektmi a označil za veľmi sporné postaviť poskytovateľov služieb do pozície rozhodcov o základných právach občanov.
V novembri 2022 Európska komisia oznámila, že medzi Európskym parlamentom a Radou bola dosiahnutá politická dohoda o posilnení cezhraničného prístupu k digitálnym dôkazom. Návrh nariadenia Európskeho parlamentu a Rady o európskom príkaze na predloženie a uchovanie elektronických dôkazov v trestných veciach, v znení upraveného (kompromisného) návrhu (ďalej aj ako „návrh nariadenia o cezhraničnom prístupe k elektronickým dôkazom“)[4] sa zaoberá týmto špecifickým problémom a jeho cieľom je prispôsobiť postupy spolupráce digitálnemu veku. Sleduje ambíciu vytvoriť celoeurópsky právny rámec pre zhromažďovanie elektronických dôkazov v oblasti trestného konania a inštitucionalizovať novú paradigmu trestného súdnictva: priamu spoluprácu medzi justičnými orgánmi a poskytovateľmi služieb.
2. Predmet úpravy
Návrh Európskej komisie týkajúci sa elektronických dôkazov pozostáva z dvoch vzájomne prepojených nástrojov: návrhu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady o európskom príkaze na predloženie a uchovanie elektronických dôkazov v trestných veciach[5] a návrhu smernice obsahujúcej harmonizované pravidlá o určovaní právnych zástupcov na účely zhromažďovania dôkazov v trestnom konaní.[6] Návrhom nariadenia o cezhraničnom prístupe k elektronickým dôkazom sa vytvárajú záväzné európske príkazy na predloženie elektronických dôkazov (EPP) a príkazy na uchovanie elektronických dôkazov (EPU) pre uložené údaje. EPP umožňujú justičným orgánom vydávajúceho členského štátu požadovať od poskytovateľa služieb so sídlom v inej jurisdikcii, aby predložil určité údaje, zatiaľ čo EPU umožňujú uchovávanie údajov až do vydania následného EPP. Obidva príkazy majú byť adresované právnemu zástupcovi poskytovateľa služieb mimo vydávajúceho členského štátu. Návrh smernice, ktorou sa stanovujú harmonizované pravidlá určovania právnych zástupcov na účely zhromažďovania dôkazov v trestnom konaní zaväzuje európskych poskytovateľov služieb, ktorí ponúkajú služby vo viac ako jednom členskom štáte, ako aj neeurópskych poskytovateľov služieb, ktorí sú aktívni na trhu EÚ, vymenovať právneho zástupcu aspoň v jednom členskom štáte. Právny zástupca bude pôsobiť ako kontaktná osoba v rámci celej EÚ pre príslušné vnútroštátne orgány. Ide o zásadný posun od tradičných nástrojov vzájomného uznávania, ktoré si vyžadujú spoluprácu dvoch justičných orgánov.
2.1. Cieľ návrhu
Európsky príkaz na predloženie a uchovanie elektronických dôkazov by sa mal vydať len pre konkrétne trestné konanie týkajúce sa konkrétneho trestného činu, ktorý sa už stal, po individuálnom posúdení primeranosti a nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade, pričom sa má prihliadať na práva podozrivej alebo obvinenej osoby. Hlavný rozdiel medzi dvoma navrhovanými opatreniami, teda príkazom na predloženie dôkazov v trestných veciach a príkazom na uchovanie elektronických dôkazov v trestných veciach sa týka účinkov presadzovania. Cieľom príkazu na uchovanie elektronických dôkazov v trestných veciach je iba zabezpečiť údaje bez toho, aby boli v skutočnosti prenesené orgánom vydávajúceho štátu. Zabezpečené údaje budú potom predmetom ďalšieho opatrenia, ktoré bude potrebné na tento účel prijať. Môže to byť príkaz na predloženie dôkazov v trestných veciach, ale aj európsky vyšetrovací príkaz alebo mechanizmus vyplývajúci z dohôd o vzájomnej právnej pomoci. Výsledkom je, že vydanie príkazu na uchovanie elektronických dôkazov v trestných veciach ochráni dôkazy a zabezpečí, že nebudú zmenené alebo zničené počas spracovania žiadosti o prenos údajov.
2.2. Časová pôsobnosť a subjekty
Návrhom nariadenia o cezhraničnom prístupe k elektronickým dôkazom sa predpokladá zhromažďovanie údajov uložených poskytovateľom služieb iba v čase prijatia európskeho príkazu na predloženie alebo uchovanie dôkazov. Údaje požadované prostredníctvom európskeho príkazu na predloženie alebo uchovanie dôkazov by sa mali podľa návrhu nariadenia o cezhraničnom prístupe k elektronickým dôkazom poskytnúť alebo zachovať bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú šifrované. Nemá to mať za následok, že poskytovatelia služieb budú musieť dešifrovať takéto údaje (recitál 19 a) návrhu nariadenia o cezhraničnom prístupe k elektronickým dôkazom).
Návrh nariadenia o cezhraničnom prístupe k elektronickým dôkazom tiež podrobne vymedzuje okruh subjektov, ktorým môžu byť obidva typy príkazov adresované. Ide predovšetkým o subjekty poskytujúce elektronické komunikačné služby a služby informačnej spoločnosti. Tento katalóg bol ďalej rozšírený o poskytovateľov služieb internetových doménových mien a IP čísiel (čl. 2 (3) (c) návrhu nariadenia o cezhraničnom prístupe k elektronickým dôkazom). Nevzťahuje sa však na iné kategórie poskytovateľov služieb, ako sú poskytovatelia v zdravotníctve (recitál 35 a 35a) návrhu nariadenia o cezhraničnom prístupe k elektronickým dôkazom). V dôsledku toho budú musieť orgány dožadujúceho štátu pri potrebe získať elektronické dôkazy, ktoré majú takéto subjekty, použiť iné mechanizmy ako tie, ktoré vyplývajú z návrhu nariadenia o cezhraničnom prístupe k elektronickým dôkazom. Účelom nariadenia teda na rozdiel od jeho názvu nie je uľahčiť prenos všetkých druhov elektronických dôkazov, ale de facto len informácií, ktoré majú k dispozícii poskytovatelia konkrétnych druhov digitálnych služieb. Návrh nariadenia o cezhraničnom prístupe k elektronickým dôkazom by sa mal vzťahovať na poskytovateľov služieb ponúkajúcich služby v EÚ (t. j. služby ponúkané mimo EÚ nie sú zahrnuté do rozsahu jeho pôsobnosti, a to ani v prípade, že poskytovateľ služieb má sídlo v EÚ).[7]
3. Ochrana osobných údajov
Navrhované nariadenie o cezhraničnom prístupe k elektronickým dôkazom rozlišuje medzi údajmi o predplatiteľoch, prevádzkovými údajmi alebo údajmi o obsahu uložené poskytovateľom služieb alebo v jeho mene v elektronickej forme. Takéto rozlíšenia sú v súlade s právom EÚ, ako aj medzinárodným právom, najmä Dohovorom Rady Európy o počítačovej kriminalite.[8]
3.1. Údaje o predplatiteľoch, prevádzkové údaje, údaje o obsahu
Údaje o predplatiteľoch predstavujú akékoľvek údaje týkajúce sa totožnosti predplatiteľa (napr. meno, dátum narodenia, údaje o platbách, telefónne číslo). Údaje o predplatiteľoch opisujú kto je danou osobou a poskytujú základné informácie o používaní služby v určitom období.[9]
Prevádzkové údaje súvisia s poskytovaním služby ponúkanej poskytovateľom služby. Z toho dôvodu slúžia na poskytnutie dodatočných informácií o takejto službe a sú spracovávané informačným systémom poskytovateľa služby (napr. dátum a čas použitia, prihlásenie a odhlásenie zo služby a pod.). Takéto prevádzkové údaje zahŕňajú hlavičku e-mailu, ale nezachytávajú predmet samotnej e-mailovej správy.[10]
Údaje o obsahu, alebo obsahové údaje sú akékoľvek údaje v digitálnom formáte (t. j. informácie zaslané e-mailom medzi odosielateľom a prijímateľom, ktoré zahŕňajú text, hlas, videá, obrázky).
3.2. Príkazy na predloženie a uchovanie dôkazov
Návrh nariadenia o cezhraničnom prístupe k elektronickým dôkazom obsahuje dva druhy príkazov na predloženie dôkazov, a to Európsky príkaz na predloženie dôkazov týkajúci sa údajov o predplatiteľoch a na získanie údajov výlučne na účely identifikácie používateľa (čl. 4 ods. 1 návrhu nariadenia o cezhraničnom prístupe k elektronickým dôkazom) a Európsky príkaz na predloženie dôkazov týkajúci sa údajov o transakciách a obsahových údajov (čl. 4 ods. 2 návrhu nariadenia o cezhraničnom prístupe k elektronickým dôkazom). V návrhu nariadenia o cezhraničnom prístupe k elektronickým dôkazom sa najmä predpokladá, že za vydávanie príkazov budú zodpovedné rôzne orgány v závislosti od typu požadovaných údajov. Hoci je pravda, že niektoré osobitné typy osobných údajov sú charakterizované ako „citlivé“, a preto sa im poskytuje dodatočná ochrana, a že určité druhy spracovania sa považujú za zahŕňajúce vyššie riziko, a preto podliehajú prísnejším pravidlám, nemalo by ich to zbaviť základných foriem ochrany. Súdny dvor rozhodol, že keď metaúdaje (ako sú prevádzkové údaje a lokalizačné údaje) poskytujú prostriedky na vytvorenie profilu dotknutých osôb, tieto informácie nie sú s ohľadom na právo na súkromie menej citlivé ako skutočný obsah komunikácie.[11] Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) sa tiež výslovne odklonil od argumentov, podľa ktorých by získavanie „súvisiacich komunikačných údajov“ (zahŕňajúcich rôzne prípady „prevádzkových údajov“) bolo nevyhnutne menej rušivé ako získavanie obsahu komunikácie.[12] Tieto otázky je potrebné zvážiť popri základnej požiadavke podmienenia získania komunikačných údajov od poskytovateľa komunikačných služieb orgánom verejnej moci predbežným preskúmaním súdom alebo nezávislým správnym orgánom. Problém kategorizácie údajov sa stáva ešte problematickejším, keď sa vezme do úvahy, že v navrhovanom nariadení chýbajú osobitné pravidlá o neprijateľnosti nesprávne kategorizovaných údajov. Preto sa môže stať, že údaje zozbierané nesprávnym postupom (napr. bez požadovaného nezávislého súdneho overenia) budú v niektorých členských štátoch EÚ stále uznané ako dôkazy. Súdy tak nezamietnu prípad len preto, že údaje boli vo fáze prípravného konania nesprávne kategorizované.
Čl. 4 ods. 3 návrhu nariadenia o cezhraničnom prístupe k elektronickým dôkazom hovorí o príkaze na uchovávanie údajov, ktorý môže byť vydaný pre všetky kategórie údajov. V prípade schvaľovania žiadostí o menej citlivé údaje (ktoré zahŕňajú údaje účastníka a prístupové údaje), ako aj príkazov na uchovanie údajov, budú právomoci súdu zverené prokurátorovi. Prokurátor môže tiež overiť správnosť žiadosti podanej vyšetrovacím orgánom, ktorý má právomoc získať alebo zabezpečiť údaje sám v súlade s platnými vnútroštátnymi právnymi predpismi. Hoci niet pochýb o tom, že pri určovaní rozsahu oprávnených orgánov je vhodné spoliehať sa na vnútroštátne právo, nie je jasné, prečo sa autori a priori domnievali, že na schvaľovanie takýchto príkazov by mal byť oprávnený aj prokurátor. Takéto oprávnenie môže viesť k situácii, že prokurátor, ktorý podľa vnútroštátneho práva nie je oprávnený schváliť uchovávanie metadát z elektronických komunikácií (ktoré sú klasifikované ako prístupové údaje), bude môcť uplatniť takéto opatrenie nezávisle (bez dodatočného overenia zo strany súdu), pokiaľ ide o informácie zhromaždené v iných krajinách EÚ. Stojí však za zmienku, že tvorcovia návrhu nariadenia o cezhraničnom prístupe k elektronickým dôkazom zaviedli dodatočnú záruku, podľa ktorej sa príkaz na sprístupnenie elektronických údajov môže vydať len „ak by podobné opatrenie bolo dostupné pre rovnaký trestný čin v porovnateľnej vnútroštátnej situácii“ (čl. 5 ods. 2 návrhu nariadenia o cezhraničnom prístupe k elektronickým dôkazom). Touto požiadavkou by sa teda mala vylúčiť možnosť prokurátora získať údaje, ktoré by nemohol získať podľa platného vnútroštátneho práva. Vyššie uvedené obmedzenie sa však týka len príkazov na prenos údajov, a preto sa nevzťahuje na príkazy na uchovanie údajov. Súdny dvor vo veci H. K.[13] potvrdil, že predbežné preskúmanie nezávislým orgánom je nevyhnutnou podmienkou pre prístup orgánov činných v trestnom konaní k metaúdajom o elektronickej komunikácii. Výsledkom bolo, že vo veci H. K. Súdny dvor rozhodol, že prístup k prevádzkovým údajom možno poskytnúť na boj proti závažnej trestnej činnosti alebo na predchádzanie vážnym ohrozeniam verejnej bezpečnosti. Tento zásah do základných práv zakotvených v čl. 7 a 8 Charty základných práv EÚ pri prístupe k týmto údajom je závažný bez ohľadu na lehotu poskytnutú na prístup k údajom alebo množstvo požadovaných údajov prokurátorom. Trestné stíhanie menej závažných trestných činov preto nemôže ospravedlniť takýto zásah. Na základe toho je potrebné dospieť k záveru, že skutočný spôsob, akým sú právomoci prokurátora vymedzené v návrhu nariadenia o cezhraničnom prístupe k elektronickým dôkazom, je potrebné zosúladiť so súčasnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ.
3.3. Poskytovatelia služieb
Návrh nariadenia o cezhraničnom prístupe k elektronickým dôkazom nešpecifikuje, či sa povinnosť poskytovateľov služieb zdržať sa informovania dotknutých osôb aplikuje na všetky prípady, alebo len vtedy, keď to vydávajúce orgány výslovne vyžadujú. V prípadoch, keď sa poskytovateľ služieb musí zdržať informovania subjektu, ktorého sa príkaz týka, návrh nariadenia o cezhraničnom prístupe k elektronickým dôkazom predpokladá výslovnú povinnosť vydávajúceho orgánu „bez zbytočného odkladu“ informovať osobu, o ktorej údaje sa žiada. Napriek tomu môže byť informovanie odložené, pokiaľ je to potrebné a primerané, aby sa zabránilo mareniu príslušného trestného konania.[14] Takzvaná „policajná smernica“[15] poskytuje orgánom presadzovania práva všeobecnú povinnosť informovať dotknuté osoby a odchýlky od zásady oznamovania dotknutej osoby sú jasne vymedzené ako výnimky z pravidla.
4. Právo na účinný prostriedok nápravy
Právo na účinný prostriedok nápravy je kľúčové pre účinnosť práv priznaných jednotlivcom Chartou základných práv EÚ a inými medzinárodnými a regionálnymi nástrojmi v oblasti ľudských práv.[16] Účinnosť opravných prostriedkov zase závisí od existencie a dostupnosti opravných prostriedkov vrátane inštitúcií a postupov, ktoré sú schopné predchádzať a napravovať zneužívanie súvisiace s použitím donucovacích právomocí, a to aj v kontexte trestného konania.[17] Zabezpečenie prístupu k účinným opravným prostriedkom proti porušovaniu základných práv, ktoré by mohlo vyplývať zo zavedenia a používania opatrení na zhromažďovanie údajov, s ktorými sa počíta v navrhovanom nariadení o cezhraničnom prístupe k elektronickým dôkazom, by mohlo byť zložitým v situácii, keď by neexistovali žiadne záruky – pre podozrivé a obvinené osoby, ako aj pre dotknuté tretie strany.
4.1. Možnosť zhromažďovania alebo uchovávania informácií
Možnosť zhromažďovania alebo uchovávania informácií týkajúcich sa osôb odlišných od podozrivých alebo obvinených osôb je nevyhnutná pri vykonávaní opatrení na zhromažďovanie údajov prijatých v rámci trestného konania.[18] V niektorých prípadoch sa zhromažďujú alebo uchovávajú údaje tretích strán, pretože takéto informácie majú priamy význam pre vyšetrovanie alebo stíhanie trestného činu. Môže sa však tiež stať, že údaje tretích strán sa zhromažďujú alebo uchovávajú len náhodne, pretože nie sú priamym cieľom vyšetrovacieho opatrenia. V tejto súvislosti sa javí ako obzvlášť dôležité umožniť vnútroštátnym orgánom na ochranu údajov formálne vykonávať práva dotknutých osôb „nepriamo“ a byť informovaný o vydaní príkazu. Hoci je zrejmé, že konkrétne štádiá vyšetrovania si môžu vyžadovať utajenie, systém, ktorý by mohol potenciálne umožniť systematické vylúčenie oznamovania týkajúceho sa zhromažďovania a uchovávania údajov rôznych kategórií jednotlivcov, zásadne spochybňuje nielen existujúce normy EÚ v oblasti súkromia a ochrany údajov,[19] ale aj zásadu rovnosti zbraní a zásadu kontradiktórnosti v trestnom konaní. Priorita zachovania tajnosti vyšetrovacieho opatrenia (potenciálne až do vznesenia obvinenia), ako aj neskoré oznámenie rôznym kategóriám potenciálne dotknutých jednotlivcov by sťažili namietanie, resp. spochybnenie jeho zákonnosti, primeranosti a nevyhnutnosti, najmä v počiatočných štádiách konania.
4.2. Možnosť napadnúť príkaz na predloženie dôkazov
Návrh nariadenia o cezhraničnom prístupe k elektronickým dôkazom uznáva možnosť napadnúť príkaz na predloženie dôkazov vydávajúceho orgánu. V čl. 17 ods. 1 návrhu nariadenia o cezhraničnom prístupe k elektronickým dôkazom sa stanovuje, že „každá osoba, ktorej údaje boli vyžiadané prostredníctvom európskeho príkazu na predloženie, má právo na účinné opravné prostriedky … Ak je touto osobou podozrivá alebo obvinená osoba, táto osoba má právo na účinné opravné prostriedky počas trestného konania, v ktorom sa údaje použili …“ Podľa čl. 17 ods. 2 návrhu nariadenia o cezhraničnom prístupe k elektronickým dôkazom potom „právo na účinný prostriedok nápravy sa uplatní pred súdom vo vydávajúcom štáte v súlade s jeho vnútroštátnym právom a zahŕňa možnosť napadnúť zákonnosť opatrenia vrátane jeho nevyhnutnosti a primeranosti.“ V tomto bode však môže byť ťažké napraviť negatívne účinky nezákonného príkazu. Čl. 7 smernice 2012/13/EÚ o práve na informácie v trestnom konaní[20] zaručuje zatknutej osobe alebo jej advokátovi prístup k spisu týkajúcemu sa dôkazov, na ktorých je postavené trestné stíhanie.[21] Okrem toho návrh nariadenia o cezhraničnom prístupe k elektronickým dôkazom nerozširuje právo žiadať nápravu na osoby, ktoré sú podozrivé alebo obvinené zo spáchania trestného činu a ktorých údaje boli predmetom príkazov na uchovanie.
Rovnako tak návrh nariadenia o cezhraničnom prístupe k elektronickým dôkazom neukladá orgánom činným v trestnom konaní jasnú povinnosť formulovať príkazy tak, aby okrem usvedčujúcich údajov obsahovali aj informácie, ktoré môže obhajoba použiť. Návrh nariadenia o cezhraničnom prístupe k elektronickým dôkazom presne nestanovuje ani podmienky, za ktorých by podozriví mohli požiadať príslušné orgány o vydanie príkazu, a ponecháva určenie takýchto podmienok na vnútroštátne právo členských štátov. V návrhu nariadenia o cezhraničnom prístupe k elektronickým dôkazom sa neuvádza ani to, aké sú „druhy nápravných opatrení“ alebo náhrady, ktoré majú dotknuté osoby k dispozícii, keď dotknuté osoby preukážu, že v súvislosti s postupmi zhromažďovania údajov, došlo k zneužitiu ich práv.
5. Záver
Niet pochýb o tom, že rastúca vlna počítačovej kriminality si vyžaduje zavedenie nových a účinnejších spôsobov boja proti tomuto fenoménu. Je preto opodstatnené predpokladať, že na vyriešenie hlavného problému uplatňovania dohôd o vzájomnej právnej pomoci, konkrétne času potrebného na získanie údajov, musí návrh na nadnárodnú trestnoprávnu spoluprácu v oblasti elektronických dôkazov umožňovať príkazy na sprístupnenie údajov poskytovateľom služieb.
Práca na novom modeli EÚ o cezhraničnom prístupe k elektronickým dôkazom vstupuje do rozhodujúcej fázy. Skutočnosť, že jednotlivé inštitúcie EÚ dospeli k vlastným záverom, otvorila možnosť začať trialóg a dohodnúť sa na konečnej (kompromisnej) verzii nariadenia. Návrh nariadenia o cezhraničnom prístupe k elektronickým dôkazom prichádza ako riešenie pre orgány činné v trestnom konaní na výzvy, ktoré vytvárajú nové informačné a komunikačné technológie, a na neustále rastúcu závislosť od spolupráce poskytovateľov služieb pri odhaľovaní, vyšetrovaní a stíhaní trestných činov. Aplikácia načrtnutých nových pravidiel však môže byť výzvou pre orgány činné v trestnom konaní, súdy a celý justičný systém – v dožadujúcich aj vykonávajúcich štátoch. Zdá sa teda, že úspech navrhovaných pravidiel bude závisieť od zabezpečenia toho, aby konečná podoba právnych predpisov dosiahla rovnováhu medzi uľahčením vyšetrovacích činností a rešpektovaním práv dotknutých osôb. Predovšetkým bude potrebné, aby si štáty, ktoré fungujú na základe odlišných ústavných princípov alebo ktoré poskytujú rôzne hmotno-právne a procesné záruky podľa vnútroštátneho trestného práva, osvojili tento typ modernej výmeny údajov.
Príspevok je súčasťou projektu VEGA 1/0004/20, Zavedenie vzájomného uznávania justičných rozhodnutí v trestných veciach do právneho poriadku Slovenskej republiky.
RESUMÉ
Zefektívnenie cezhraničného prístupu k elektronickým dôkazom
Vyšetrovanie a stíhanie trestnej činnosti sa spolieha na možnosť prístupu, zhromažďovania ako aj prenosu elektronických informácií a osobných údajov cez hranice. Rozsah, v akom vnútroštátne ústavné špecifiká a rôzne právne tradície obmedzujú spoluprácu v oblasti trestného súdnictva medzi členskými štátmi, je už dlho predmetom diskusie medzi justičnými orgánmi EÚ a členskými štátmi. Cezhraničný prístup k údajom a ich zhromažďovanie na účely boja proti trestnej činnosti tak vyvolávajú právne a jurisdikčné problémy. V predkladanom príspevku skúmame niektoré otázky možného zefektívnenia cezhraničného prístupu k elektronickým dôkazom prostredníctvom navrhovaného nariadenia o európskom príkaze na predloženie a uchovanie elektronických dôkazov v trestných veciach.
SUMMARY
Streamlining cross-border access to electronic evidence
For criminal investigation and prosecution, it is essential to have the ability to access, collect, and distribute electronic information and personal data across borders. The extent to which national constitutional nuances and different legal traditions limit cooperation in criminal justice between Member States is subject of debate between EU judicial authorities and Member States. Cross-border data access and collection raises legal and jurisdictional concerns. In the present paper, we examine some issues of possible streamlining of cross-border access to electronic evidence through the proposed regulation on European Production and Preservation Orders for electronic evidence in criminal matters.
ZUSAMMENFASSUNG
Vereinfachung des grenzüberschreitenden Zugangs zu elektronischen Beweismitteln
Für strafrechtliche Ermittlungen und Strafverfolgung ist es unerlässlich, grenzüberschreitend auf elektronische Informationen und personenbezogene Daten zugreifen, diese sammeln und verteilen zu können. Das Ausmaß, in dem nationale verfassungsrechtliche Nuancen und unterschiedliche Rechtstraditionen die Zusammenarbeit in der Strafjustiz zwischen den Mitgliedstaaten einschränken, ist Gegenstand von Debatten zwischen den EU-Justizbehörden und den Mitgliedstaaten. Grenzüberschreitender Datenzugriff und -erhebung wirft rechtliche und gerichtliche Bedenken auf. Im vorliegenden Beitrag untersuchen wir einige Fragen einer möglichen Straffung des grenzüberschreitenden Zugangs zu elektronischen Beweismitteln durch die vorgeschlagene Verordnung über die Europäische Herausgabeanordnungen und Sicherungsanordnungen für elektronische Beweismittel in Strafsachen.
[1] Rada zverejnila konečný kompromisný text 20. januára 2023, text dostupný tu: https://data.consilium.europa.eu/doc/document/ST-5448-2023-INIT/en/pdf
[2] Správa o návrhu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady o európskych príkazoch na predloženie a uchovanie elektronických dôkazov v trestných veciach, 11. 12. 2020 – (COM(2018)0225 – C8‑0155/2018 – 2018/0108(COD)).
[3] Výbor pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci.
[4] Návrh nariadenia Európskeho parlamentu a Rady o európskom príkaze na predloženie a uchovanie elektronických dôkazov v trestných veciach, v znení upraveného (kompromisného) návrhu 2018/0108/COD.
[5] Ibit. 4.
[6] Návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady, ktorou sa stanovujú harmonizované pravidlá určovania právnych zástupcov na účely zhromažďovania dôkazov v trestnom konaní, 2018/107/COD.
[7] Napr. použitie jazyka používaného aspoň v jednom členskom štáte predstavuje faktor, z ktorého je zjavné, že poskytovateľ služby má v úmysle ponúkať služby v EÚ. Samotná dostupnosť online rozhrania v EÚ, ako napr. dostupnosť webovej stránky alebo e-mailovej adresy sa nepovažujú za dostatočné na potvrdenie takéhoto úmyslu.
[8] FUNTA, R. (2021): Dohovor Rady Európy o počítačovej kriminalite. Wolters Kluwer. Bratislava.
[9] Európske príkazy na predloženie údajov o predplatiteľoch alebo údajov požadovaných výlučne na účely identifikácie používateľa možno vydať pre všetky trestné činy a na výkonu trestu alebo ochranného opatrenia v dĺžke najmenej 4 mesiace (čl. 5 ods. 3 návrhu nariadenia o cezhraničnom prístupe k elektronickým dôkazom).
[10] Európske príkazy na predloženie prevádzkových údajov alebo údajov o obsahu sa o. i. vydávajú iba za trestné činy, ktoré sa vo vydávajúcom štáte trestajú odňatím slobody s hornou hranicou najmenej 3 roky (čl. 5 ods. 4 návrhu nariadenia o cezhraničnom prístupe k elektronickým dôkazom).
[11] Rozsudok z 21. decembra 2016, Tele2 Sverige AB a Secretary of State for the Home Department/Post- och telestyrelsen a i., C-203/15, EU:C:2016:970.
[12] Veľká komora Európskeho súdu pre ľudské práva, Big Brother Watch and Others v. Spojené kráľovstvo, č. 58170/13 atď. a Centrum för rättvisa v. Švédsko, číslo 35252/08.
[13] Rozsudok z 2. marca 2021,Trestné konanie proti H. K., C-746/18, EU:C:2021:152.
[14] IVOR, J. – KLIMEK, L. – ZÁHORA, J. (2013): Trestné právo Európskej únie a jeho vplyv na právny poriadok Slovenskej republiky. Eurokódex. Žilina.
[15] Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/680 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov príslušnými orgánmi na účely predchádzania trestným činom, ich vyšetrovania, odhaľovania alebo stíhania alebo na účely výkonu trestných sankcií a o voľnom pohybe takýchto údajov a o zrušení rámcového rozhodnutia Rady 2008/977/SVV.
[16] JANKUV, J. (2006): Medzinárodné a európske mechanizmy ochrany ľudských práv. Iura Edition. Bratislava; Di FEDERICO, G. (2013): The EU Charter of Fundamental Rights. Springer. Cham.
[17] Patria sem: Smernica 2010/64/EÚ o práve na tlmočenie a preklad v trestnom konaní, Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ z 22. mája 2012 o práve na informácie v trestnom konaní; Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody; Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní; Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/800 z 11. mája 2016 o procesných zárukách pre deti, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní a Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/1919 z 26. októbra 2016 o právnej pomoci pre podozrivé a obvinené osoby v trestnom konaní a pre vyžiadané osoby v konaní o európskom zatykači.
[18] BURDA, E. – ČENTÉŠ, J. – KOLESÁR, J. – ZÁHORA, J. a kol. (2011): Trestný zákon. Osobitná časť: komentár. II. diel. C. H. Beck. Praha.
[19] KARAS, V. – KRÁLIK, A. (2012): Právo Európskej únie. 1. vydanie, C. H. Beck. Bratislava.; FUNTA, R. – GOLOVKO, L. – JURIŠ, F. (2020): Európa a Európske právo. 2. doplnené a rozšírené vydanie, MSD. Brno.
[20] Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ z 22. mája 2012 o práve na informácie v trestnom konaní.
[21] ŠRAMEL, B. (2011): Niekoľko poznámok k postaveniu orgánov činných v trestnom konaní po rekodifikácii slovenského trestného práva. In: Časopis pro právni vedu a praxi, č. 1.