- Článok 17 ods. 1 Dohovoru o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu, uzavretého 28. mája 1999 v Montreale, podpísaného Európskym spoločenstvom 9. decembra 1999 a schváleného v jeho mene rozhodnutím Rady 2001/539/ES z 5. apríla 2001, sa má vykladať v tom zmysle, že situácia, keď cestujúci z neurčitého dôvodu spadne na mobilných schodoch pristavených na účely vystúpenia cestujúcich z lietadla a zraní sa, spadá pod pojem „nehoda“ v zmysle tohto ustanovenia, a to aj v prípade, že dotknutý letecký dopravca v tejto súvislosti neporušil svoje povinnosti týkajúce sa primeranej starostlivosti a bezpečnosti.
- Článok 20 prvá veta Dohovoru o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu, uzavretého 28. mája 1999 v Montreale, sa má vykladať v tom zmysle, že ak nehoda, ktorá spôsobila škodu cestujúcemu, spočíva v jeho páde z neurčitého dôvodu na mobilných schodoch pristavených na účely vystúpenia cestujúcich lietadla, dotknutý letecký dopravca môže byť zbavený svojej zodpovednosti voči tomuto cestujúcemu len vtedy, ak s ohľadom na všetky okolnosti, za ktorých táto škoda vznikla, tento dopravca preukáže v súlade s uplatniteľnými pravidlami vnútroštátneho práva a pod podmienkou dodržania zásad rovnocennosti a efektivity, že nedbanlivosť, iný protiprávny čin alebo opomenutie zo strany uvedeného cestujúceho spôsobili úplne alebo čiastočne škodu, ktorú tento cestujúci utrpel, v zmysle tohto ustanovenia.
Rozsudok Súdneho dvora z 2. júna 2022 vo veci C-589/20, Austrian Airlines – ECLI:EU:C:2022:424.
Prejudiciálne otázky rakúskeho súdu sa týkali výkladu Dohovoru o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu (ďalej len „Montrealský dohovor“), ktorý je výsledkom Medzinárodnej diplomatickej konferencie o leteckom práve konanej v Montreale v roku 1999. Aj keď tento dohovor nie je klasickým aktom inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie tak ako to požaduje článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, napriek tomu je daná právomoc Súdneho dvora Európskej únie podávať v prejudiciálnom konaní jeho výklad. Montrealský dohovor patrí totiž medzi tzv. zmiešané medzinárodné zmluvy, teda zmluvy, ktorých zmluvnými stranami sú aj členské štáty[1] aj Európska únia. Európske spoločenstvo ho podpísalo 9. decembra 1999, schválený bol rozhodnutím Rady 2001/539/ES z 5. apríla 2001[2] a od 28. júna 2004 sa Montrealský dohovor stal integrálnou súčasťou právneho poriadku Európskej únie.[3]
Spor pred rakúskym súdom sa týka zodpovednosti leteckého dopravcu za škodu spôsobenú v prípade zranenia cestujúceho. Táto problematika je upravená v článku 17 ods. 1 Montrealského dohovoru, v zmysle ktorého je dopravca zodpovedný za spôsobenú škodu v prípade smrti alebo telesného zranenia cestujúceho iba vtedy, ak sa nehoda, ktorá spôsobila smrť alebo zranenie udiala na palube lietadla alebo v ktoromkoľvek štádiu nastupovanie alebo vystupovania. Vnútroštátny súd sa snaží zistiť, či pod pojem „nehoda“, ktorý používa článok 17 ods. 1 Montrealského dohovoru, spadá aj situácia, keď sa cestujúci zraní v dôsledku pádu z neurčitého dôvodu na mobilných schodoch pristavených na účely vystúpenia cestujúcich z lietadla. Pre vnútroštátny súd je dôležité zistiť, či je odpoveď na túto otázku závislá od skutočnosti, že letecký dopravca v súvislosti so zabezpečením vystupovania cestujúcich z lietadla neporušil svoje povinnosti týkajúce sa primeranej starostlivosti a bezpečnosti. Žalobkyňa v konaní pred ním totiž tvrdí, že sa zranila pri vystupovaní z lietadla v dôsledku pádu na pristavených mobilných schodoch, avšak žalovaná letecká spoločnosť Austrian Airlines tvrdí, že predmetné mobilné schody neboli šmykľavé a k pádu žalobkyne došlo v dôsledku jej vlastného správania, keďže sa pri zostupovaní nepridržiavala zábradlia. Na prvom stupni bola žaloba o náhradu škody zamietnutá, keďže súd dospel k záveru, že nie je možné určiť dôvody pádu žalobkyne a že žalovaná spoločnosť neporušila svoju povinnosť zabezpečiť bezpečnosť svojich cestujúcich.
Súdny dvor sa už v svojej skoršej judikatúre zaoberal pojmom „nehoda“ a vyložil ho tak, že sa chápe ako neúmyselná poškodzujúca a nepredvídaná udalosť, pričom sa nevyžaduje, aby bola škoda spôsobená naplnením rizika typického pre leteckú dopravu, alebo tým, že existuje spojenie medzi nehodou a prevádzkou alebo pohybom lietadla.[4] V kontexte prípadu pred rakúskym súdom tento výklad pojmu „nehoda“ znamená, že pod neho spadá aj situácia, keď sa cestujúci zraní pri páde z neurčitého dôvodu na mobilných schodoch pristavených na účely vystúpenia z lietadla, pričom na tento záver nemá vplyv skutočnosť, že letecký dopravca neporušil svoje povinnosti primeranej starostlivosti a bezpečnosti vo vzťahu k cestujúcim. Článok 17 ods. 1 Montrealského dohovoru totiž nepodmieňuje vznik zodpovednosti dopravcu za škodu spôsobenú pri nehode chybou alebo nedbanlivosťou tohto dopravcu.[5]
Montrealský dohovor však predpokladá aj oslobodenie prepravcu od zodpovednosti. Podľa článku 20 Montrealského dohovoru k tomu dôjde vtedy, ak dopravca preukáže, že škoda bola spôsobená nedbanlivosťou alebo iným chybným konaním, alebo opomenutím osoby požadujúcej náhradu škody. Druhá prejudiciálna otázka rakúskeho súdu smeruje k zisteniu, či za „nedbanlivosť, iné chybné konanie alebo opomenutie“ je možné považovať skutočnosť, že cestujúci, ktorý žiada o náhradu škody spôsobenú zranením v dôsledku pádu z neurčitého dôvodu na mobilných schodoch slúžiacich na vystúpenie cestujúcich z lietadla, sa v okamihu svojho pádu nepridržiaval zábradlia schodov.
Pri odpovedi na túto otázku odkázal Súdny dvor vnútroštátny súd na zásadu procesnej autonómie, v zmysle ktorej sa pri neexistencii pravidiel na úrovni práva Únie (čo je práve prípad Montrealského dohovoru, ktorý neobsahuje žiaden návod na posúdenie nedbanlivosti, iného chybného konania alebo opomenutia zo strany cestujúceho dožadujúceho sa náhrady škody) uplatnia relevantné pravidlá vnútroštátneho práva, ale len za predpokladu, že tieto pravidlá sú v súlade zo zásadou efektivity a ekvivalencie. To znamená, že je úlohou vnútroštátneho súdu posúdiť, či v danom prípade pôjde o nedbanlivosť, iné chybné konanie alebo opomenutie zo strany cestujúceho dožadujúceho sa náhrady škody, pričom vnútroštátny súd musí zobrať do úvahy všetky okolnosti daného prípadu.
Súdny dvor súčasne pripomenul, že argumenty uvádzané žalovanou spoločnosťou, konkrétne nepridržiavanie sa zábradlia mobilných schodov žalobkyňou pri vystupovaní, nereagovanie na to, že osoba pred žalobkyňou takmer spadla na mobilných schodoch a odmietnutia žalobkyne nechať sa ošetriť bezprostredne po nehode, nemusia byť jednoznačným dôkazom toho, že z jej strany išlo o „nedbanlivosť, iné chybné konanie alebo opomenutie“. Čo sa týka nepridržiavania sa zábradlia mobilných schodov pri vystupovaní z lietadla Súdny dvor pripomenul, že žalobkyňa mala na rukách maloleté dieťa, čo znamená, že musela dbať aj o bezpečnosť tohto dieťaťa, čo mohlo v určitých situáciách spôsobiť, že sa nepridržiavala zábradlia mobilných schodov. Rovnako tak musí vnútroštátny súd zohľadniť a overiť tvrdenie žalobkyne, že to, že videla hrozbu pádu v súvislosti s cestujúcim pred ňou, ju viedlo k tomu, aby bola pri zostupovaní po mobilných schodoch obzvlášť opatrná. V súvislosti odmietnutím ošetrenia zo strany žalobkyne bezprostredne po páde Súdny dvor uviedol, že pri hodnotení tejto skutočnosti je potrebné zobrať do úvahy aj to, do akej miery sa zranenia bezprostredne po nehode javili ako vážne, ako aj informácie poskytnuté na mieste zdravotníckym personálom o možnosti odkladu lekárskeho ošetrenia a o možnosť podrobiť sa takémuto ošetreniu v blízkom okolí.
Rozhodnutie spracovala:
doc. JUDr. Martina Jánošíková, Ph.D.
Ústav medzinárodného práva a európskeho práva UPJŠ v Košiciach, Právnickej fakulty
[1] Slovenská republika ratifikovala Montrealský dohovor ešte pred vznikom jej členstva v Európskej únii – Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR č. 544/2003 Z. z.
[2] Rozhodnutie Rady je v podmienkach Európskej únie ekvivalentom ratifikácie medzinárodnej zmluvy štátom.
[3] Posun začiatku platnosti Montrealského dohovoru do roku 2004 je dôsledkom toho, že Európska únia čakala na ukončenie ratifikačných procesov vo všetkých členských štátoch.
[4] Rozsudok Súdneho dvora z 19. decembra 2019 vo veci C-532/18, Niki Luftfahrt, EU:C:2019:1127 – body 34, 35 a 41.
[5] V slovenskej verzii rozsudku sa v bode 23 uvádza, že „zodpovednosť teda nemôže závisieť od zavinenia alebo nedbanlivosti uvedeného dopravcu“, čo však v kontexte slovenskej terminológie nedáva zmysel, keďže nedbanlivosť je jednou z foriem zavinenia.